Harry S. Truman

Harry S. Truman
Truman v roku 1947
33. prezident USA
V úrade 12. apríl 1945 – 20. január 1953
Viceprezident	žiadny (1945 – 49) Alben W. Barkley (1949 – 53)
Franklin D. Roosevelt Dwight D. Eisenhower
34. viceprezident USA
V úrade 20. január 1945 – 12. apríl 1945
Prezident	Franklin D. Roosevelt
Henry A. Wallace Alben W. Barkley
Biografické údaje
Narodenie	8. máj 1884 Lamar, Missouri, USA
Úmrtie	26. december 1972 (88 rokov) Kansas City, Missouri, USA
Politická strana	demokrat
Profesia	farmár, obchodník, senátor
Rodina
Manželka	Bess Trumanová
Odkazy
	Harry S. Truman (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Harry S. Truman (* 8. máj 1884, Lamar, Missouri – † 26. december 1972, Kansas City, Missouri) bol 34. viceprezident a v rokoch 1945 – 53 bol 33. prezident Spojených štátov.

V dobe, kedy zastával prezidentský úrad, došlo k množstvu zásadných udalostí. Tesne po nástupe, v auguste 1945 dopadla na Hirošimu prvá atómová bomba, v rokoch 1945 – 1947 začala „studená vojna“ a bol to Truman, kto „Trumanovou doktrínou“ vytýčil základný postoj USA voči rozpínajúcemu sa komunizmu. USA sa Marshallovým plánom aktívne podieľali na hospodárskej obnove Európy a zároveň z Európy sťahovali svoje vojenské jednotky. V roku 1945 vznikla Organizácia Spojených národov, USA prešli v rokoch 1947 – 1955 obdobím panického strachu z komunizmu (obdobie tzv. „red scare“, čiže červená hrozba).

Truman pochádzal zo strednej vrstvy a v mladosti prešiel na rozdiel od Roosevelta strasťami bežného Američana. Počas celej kariéry si zachoval ľudový imidž a napriek počiatočnej nedôvere v jeho schopnosti (tlač ho nazývala „malým mužom z Missouri“) si dokázal získať rešpekt a povesť silného a rozhodného štátnika. Bola pre neho (tak v poste sudcu ako aj prezidenta) typická tiež veľká usilovnosť a zodpovednosť, ktorú voči svojej práci pociťoval.

Týždeň po invázii Hitlera do ZSSR v roku 1941 Truman na pôde senátu prehlásil: "Kým bude víťaziť Nemecko, mali by sme pomôcť Rusku. Keď budú mať navrch Rusi mali by sme pomôcť Nemcom aby sa ich medzi sebou pozabíjalo čo najviac, hoci nechcem vidieť Hitlera zvíťaziť za žiadnych okolností. "^[1]

Slávny nápis, ktorý stál na stole v jeho pracovni v doslovnom preklade znamená „Tu končí dolár“ a vzťahuje sa k tradičnému americkému prísloviu „pass the buck“ (dať ďalej/odovzdať dolár) v zmysle previesť na niekoho ďalšiu zodpovednosť. Nápis teda svojím významom odkazuje na najvyššiu zodpovednosť, ktorú má prezident vo svojom úrade, a ktorú si Truman silne uvedomoval.

Truman nemal stredné meno, ale len strednú iniciálu. V južných štátoch to bola bežná prax. Sám Truman sa vyjadril, že S. má byť kompromisom medzi menami jeho starých otcov: Anderson Shipp Trumanom a Solomonom Youngom. Určitú dobu existovala kontroverzia, či používať S s bodkou alebo bez bodky, ktorú asi ako vtip začal sám Truman, keď v roku 1962 povedal jednému reportérovi, že S je meno a nie skratka. Sám v podpise používal variant s bodkou a tá sa dodnes používa.

Harry S. Truman sa narodil ako najstaršie dieťa Johna Andersona Trumana a Marthy Elleny Youngovej-Trumanovej. K nemu čoskoro pribudol mladší brat John Vivian (1886 – 1965) a neskôr tiež sestra Mary Jane Trumanová (1889 – 1978). Ako šesťročný sa s rodinou presťahoval do Independence, tiež v Missouri, kde strávil Truman najdôležitejšie roky pre svoje formovanie. V roku 1901 ukončil školu (bol posledným prezidentom, ktorý nezískal univerzitné vzdelanie) a prešiel niekoľkými úradníckymi zamestnaniami, než sa konečne rozhodol stať farmárom. V rokoch 1906 – 1916 teda nie príliš úspešne farmárčil.

Po vstupe USA do vojny dobrovoľne narukoval do Národnej gardy a bol odvelený ako dôstojník do Francúzska. Už počas výcviku vo Fort Sill, blízko Lawtona v Oklahome viedol táborovú kuchyňu, čo mu umožnilo sa stretnúť s niektorými ľuďmi, ktorí neskôr ovplyvnili jeho politickú kariéru. Jedným z ich bol aj Thomas Joseph (T. J.) Pendergast, politik z Kansas City.

Po skončení vojny sa Truman vrátil do Independence, kde sa 28. júna 1919 oženil s Bess Wallaceovou. Mali jednu dcéru, Margareth (* 1924). V tej dobe tiež začal podnikať – otvoril si obchod s oblečením Truman & Jacobson (priateľ z Francúzska) v Kansas City. V roku 1922 však skrachoval po tom, čo na trhu došlo k zníženiu výkupnej ceny pšenice, v dôsledku čoho stratil väčšinu zákazníkov. Na začiatku 20. rokov sa tiež pokúsil v Kansas City študovať právo na dnešnej Missourskej univerzite, ale po dvoch rokoch zo školy odišiel.

V roku 1922 bol Truman za pomoci Toma Pendergasta a jeho politického klanu demokratov zvolený za sudcu krajského súdu vo volebnom okrese Jackson v Missouri, čo bola pozícia administratívna, nie justičná (tú by zastávať nemohol). A hoci bol v roku 1924 vo voľbách porazený, získal svoju pozíciu späť v roku 1926 a znovu bol zvolený i v roku 1930.

V roku 1924 – presvedčený svojím priateľom – zaplatil vstupný poplatok 10 dolárov a pridal sa ku Ku Klux Klanu. Tento krátkodobý, a zdá sa, že z Trumanovej strany rýdzo formálny incident sa stal kontroverznou záležitosťou a dodnes sa špekuluje, čo presne sa stalo a čo Trumana k tomuto vstupu, hoci len formálnemu, viedlo. V konečnom dôsledku však Truman vyšiel z tejto epizódy ako nepriateľ Ku Klux Klanu a oni ho ako nepriateľa tiež vnímali. Počas zotrvania Trumana v prezidentskom kresle táto animozita (zaujatosť) ešte vzrástla vzhľadom na Trumanove angažovanie sa za rovnoprávne postavenie čiernych Američanov.

V roku 1934 bol Truman vybraný klanom Pendergastovcov, aby sa uchádzal o senátne kreslo za štát Missouri. Kandidoval ako stúpenec „New Dealu“ a prezidenta Franklina D. Roosevelta a bol zvolený. Ako senátor takmer bezvýhradne podporoval Roosevelta a stal sa jeho obľúbeným členom senátneho klubu, raz bol i zvolený jedným z najlepšie obliekaných senátorov.

Truman sa stal veľmi populárnym, keď jeho komisia vyvolala škandál odhalením plytvania vo vojenských zložkách, spôsobené podvodmi a zlým manažmentom. Jeho kritika plytvania a obhajoba návrhu na šetrenie z neho urobila jedného z najobľúbenejších politikov, čo viedlo v roku 1944 k jeho výberu na post Rooseveltovho viceprezidenta. Čoskoro po nástupe do úradu, 12. apríla 1945 Roosevelt zomrel a Truman sa stal jeho nástupcom.

Hlavnou sférou Trumanovho záujmu sa po nástupe do úradu musela stať zahraničná politika. Jeho pozícia nebola jednoduchá, pretože doteraz sa ako senátor i ako viceprezident zaoberal hlavne vnútornou politikou. Roosevelt navyše nemal potrebu s ním prejednávať veci týkajúce sa zahraničnej politiky. Truman teda musel hneď na začiatku prejsť množstvo dokumentov, zistiť mnohé úplne nové skutočnosti (jaltská konferencia ohľadom podmienok vstupu ZSSR do vojny s Japonskom) a zároveň pracovať s ľuďmi, ktorých vybral Roosevelt a ktorí rovnako ako on verili v politiku ústupkov voči ZSSR (napr. štátny tajomník James Byrnes). Na strane spolupráce so ZSSR za v podstate akúkoľvek cenu bola i väčšina dobovej americkej tlače a čo horšie, i verejnosť (Gallupov prieskum v auguste 1945 zistil, že 54 % verejnosti verí v dobrú spoluprácu so Sovietskym zväzom).

Pre obdobie Trumanových začiatkov je typické, že vôbec po prvýkrát sa začalo načúvať odborníkom na sovietsku politiku alebo históriu. Príkladom môže byť prijatie a všeobecné uznávanie pravdivosti Kennanovho dlhého telegramu (išlo o telegram obsahujúci 8 000 slov, poslaný z Moskvy), ktorý analyzoval na pozadí hlbokých znalostí sovietskej reality a histórie Stalinov prejav z februára 1946.

Truman v začiatkoch svojho úradovania v kresle prezidenta nadviazal na Rooseveltovu zahranično-politickú líniu, ale veľmi skoro zistil (už na konferencii v Postupime), že vo vzťahu k ZSSR ide o jednosmernú cestu, kde sovietsky partner na spojenecké ústupky nereaguje rovnakou mincou. Napriek tomu bol rovnako ako nový britský ministerský predseda Attlee diplomatickým nováčikom, a preto sa Sovietom na konferencii podarilo dosiahnuť v podstate všetko, o čo žiadali.

Počas rokov 1945–1946 sa Trumanov postoj voči ZSSR zmenil, a to sa odrazilo v návrhu Marshallovho plánu, ktorý síce ponúkal hospodársku pomoc aj ZSSR, ale nikto neveril tomu, že ho Stalin prijme (generál Marshall nahradil Jamesa Byrnsa na pozícii štátneho tajomníka). Marshallov plán mal vytvoriť a naozaj pomohol vytvoriť ekonomickú a teda i politicky silnú Európu, schopnú sa postaviť šíreniu komunizmu. S podobným cieľom bola deklarovaná 11. marca 1947 v Kongrese Trumanova doktrína: „Som presvedčený, že politika USA musí podporovať slobodné národy, ktoré odolávajú pokusom o podrobenie ozbrojenými menšinami alebo vnútorným tlakom, a pokiaľ vo svojej vodcovskej roli zlyháme, môžeme ohroziť svetový mier.“

V novembri 1946 prebehli voľby do Kongresu a republikánom sa po prvý raz od 20. rokov podarilo získať väčšinu. V Snemovni reprezentantov získali 55 kresiel a niekoľko kresiel i v Senáte. Truman sa do sporu s Kongresom dostal o rok neskôr, keď sa pokúsil zamedziť zníženiu daní. Napokon v roku 1948 prišlo aj napriek jeho vetu k miernemu zníženiu, ale dlho to netrvalo. V roku 1950 sa začala vojna v Kórei a bolo nutné vynaložiť veľké množstvo prostriedkov na armádu, čo viedlo k opätovnému zvýšeniu daní.

V roku 1946 boli pri Moore´s Ford Bridge vo Waltonskom grófstve zlynčovaní dvaja mladí černosi a dve černošky. Táto udalosť sa stala podnetom k väčšej pozornosti v problematike ľudských práv a ustanoveniu Trumanovej komisie pre občianske práva. V roku 1947 Trumanova administratíva vydala správu „To secure these rights“, v ktorej obhajovala reformu zákonov týkajúcich sa porušovania ľudských slobôd a proti lynčovaniu navrhovala vytvoriť federálny zákon. V roku 1948 pod Trumanovým tlakom Kongres navrhol vytvorenie viacerých federálnych úradov, ktoré sa mali venovať napr. odstráneniu prekážok, ktoré bránili černochom, aby šli voliť, rovnakým zamestnávateľským právam alebo odstráneniu zvláštnych oddelení vo verejnej doprave. To vyvolalo početnú kritiku z radov demokratov v južanských štátoch, ale Truman odmietol uzatvárať kompromisy a v júli 1948 vydal Executive Order 9981, ktorý zaisťoval rovnosť zaobchádzania a šancí ľuďom všetkých rás vo vojenských zložkách a na jeho uskutočnenie založil zvláštny výbor.

V roku 1948 sa konali nové prezidentské voľby, Truman sa naplno identifikoval s demokratmi a tradíciou New Dealu tým, že presadzoval zdravotné poistenie a zrušenie Taft-Hartleyho zákona. V rámci svojho vnútropolitického programu, ktorý nazýval „Fair Deal“ sa usiloval o plnú zamestnanosť, zvýšenie minimálnych miezd, daňovú reformu, záruky farmárom a federálny program rekonštrukcie chátrajúcich chudobných štvrtí. Počas volebnej kampane sa všeobecne predpokladalo, že prehrá. Jeho aktivita počas kampane bola maximálna a dôležité bolo, že sa mu podarilo získať podporu farmárov zo Západu a Stredozápadu. Tým dokázal k všeobecnému prekvapeniu poraziť hlavného protikandidáta Thomasa E. Deweyho. Demokrati tiež opäť získali prevahu i v oboch komorách Kongresu.

Truman bol síce zvolený za prezidenta, jeho pozícia v strane ani na politickej scéne ale nebola jednoduchá. Bol tlačou neustále napádaný kvôli plytvaniu peniazmi na sociálne programy a pomoc cudzím krajinám. Čoskoro po svojom zvolení predstavil svoj „Fair Deal“, ale program nebol dobre prijatý a prešla len menšia časť navrhovaných zákonov. Vo februári 1950 republikánsky senátor Joseph McCarthy prehlásil, že má dôkazy o komunistických agentoch v štátnych službách. Nie náhodou sa toto obvinenie objavilo niekoľko mesiacov po prvej skúške sovietskej atómovej bomby v septembri 1949, ktorá prišla o 5 rokov skôr, než očakávali americkí experti. McCarthy stál i za návrhom zákona, podľa ktorého malo dôjsť k registrácii všetkých komunistov a začal bezhlavo obviňovať i ľudí na veľmi vysokých miestach, proti ktorým nemal vlastne žiadne dôkazy. Truman považoval zákon, ktorý obmedzoval občianske slobody a práva za nešťastný a jeho prijatiu sa bránil. Osobne sa vo všeobecnej atmosfére paniky a strachu postavil za niektorých obvinených. O McCarthym sa vyjadril, že „je najlepšou investíciou Kremľa v Spojených štátoch“.

Skúškou spojeneckej pevnosti sa ukázala prvá blokáda Berlína od júna 1948 do mája 1949, kde Truman od začiatku zastával pevné stanovisko neustúpiť sovietskym požiadavkám, a to i napriek francúzsko-britským snahám i snahám amerických generálov o ústupky voči Sovietom. Bol presvedčený, že keby spojenci odišli z Berlína, „stratili by všetko, za čo bojovali“. Truman tiež nariadil, aby boli do Nemecka presunuté dve eskadry B-29, ktoré boli od Hirošimy a Nagasaki vo všeobecnom povedomí známe ako atómové bombardéry (bomby ale zostali v USA, prítomnosť bombardérov mala slúžiť ako hrozba pripravenosti použiť najsilnejšiu zbraň).

V júni 1950 severokórejská armáda napadla Južnú Kóreu. OSN reagovala vyslaním vojenských síl (s väčšinovým podielom americkej armády), vedením bol poverený verejnosťou veľmi obľúbený generál Douglas MacArthur, ktorého popularita ešte vzrástla po odvážnom a vskutku geniálnom strategickom ťahu – vylodení vojsk pri Inčchone v septembri 1950, ktorým odrezal časť severokórejskej armády a umožnil víťazstvo v začiatočnej fáze vojny. MacArthur sa s Trumanom dostal do sporu ohľadom použitia atómovej bomby v Kórei, za čo sa silne zasadzoval. Spor vyostrila i MacArthurova snaha po intervencii čínskych jednotiek preniesť vojnové operácie i do samotnej Číny.
Truman nesúhlasil, pretože si uvedomoval fatálnosť tohto kroku a vydal rozkaz, aby vojenskí velitelia nevystupovali pred médiami na vlastnú päsť. Tento príkaz MacArthur ignoroval, keď v marci 1951 vydal deklaráciu, kde v mene USA hrozil Pekingu rozšírením operácií do čínskeho vnútrozemia. Vyostrená roztržka skončila odvolaním MacArthura z pozície veliteľa vojenských operácií v Kórei, a jeho nahradením generálom Ridgwayom. Toto riešenie Trumanovej popularite tiež nepomohlo (oproti zahraničnej reakcii, kde jeho rozhodnutie spojenci schválili) a klesala naďalej, keď sa vojna v Kórei prestala vyvíjať podľa všeobecného očakávania.

Truman bol stúpencom sionistického hnutia už v roku 1939 a stal sa kľúčovou postavou pri vzniku izraelského štátu v Palestíne. Vďaka jeho vplyvu v roku 1947 došlo OSN k rozhodnutiu vytvoriť v Palestíne dva štáty. Keď sa z Palestíny začali sťahovať britské jednotky a arabské štáty naopak začali umiestňovať svoje blízko hraníc, dostal sa Truman do sporu so štátnymi úradmi kvôli ďalšiemu postupu. Nakoniec Truman uznal existenciu Izraela len 11 minút po tom, čo bol vyhlásený.

Počas svojho prezidentského obdobia, na rozdiel od ostatných prezidentov, Truman v Bielom dome strávil minimum času. Už v roku 1945 sa ukázalo, že Bielemu domu bezprostredne hrozí zrútenie vzhľadom na stav muriva a základov (tieto problémy mohli mať základ ešte vo vojne v roku 1812, kedy vyhorel). Biely dom sa začal systematicky prestavovať, pribudla i notoricky známa časť z fotografií – tzv. Trumanov balkón. Truman s rodinou zatiaľ žil v Blair House vo Washingtone. Počas rekonštrukcie strávil nejaký čas i v Little Torch Key vo Florida Keys.

V roku 1951 Kongres ratifikoval 22. doplnok ústavy, ktorý nedovoľoval prezidentom viac ako dve volebné obdobia. Táto novela sa nevzťahovala na Trumana, pretože bol v dobe schválenia prezidentom, ale ten sa stiahol z volebnej kampane po tom, čo v primárkach v New Hampshire stratil v prospech Estes Kefauvera.

V roku 1953 sa Truman vrátil do Independence, veľa písal (okrem iného i svoje pamäti), prednášal a zbieral súkromné dary na vytvorenie prezidentskej knižnice, ktorú potom daroval vláde (táto prax bola prevzatá i jeho nasledovníkmi). Bolo tiež Trumanovou zásluhou, že naďalej nielen členovia Kongresu a federálnych súdov, ale i členovia ostatných federálnych úradov poberali federálne dôchodky.

V roku 1956 sa vydal so svojou ženou na výlet do Európy a stal sa všade, kam prišiel, senzáciou. Vo Veľkej Británii získal čestný titul Oxfordskej univerzity. Naposledy sa stretol so svojím priateľom Winstonom Churchillom a po návrate domov podporil demokratického kandidáta Adlai Stevensona počas volebnej kampane do prezidentského úradu.

V roku 1964 spadol v kúpeľni a fyzicky sa z následkov nikdy úplne nespamätal. 5. decembra 1972 bol prijatý do nemocnice v Kansas City pre srdcovú slabosť, zlú funkciu obličiek a zažívacie problémy. Zomrel 26. decembra 1972 o 7:50 ráno vo veku 88 rokov. Bol pochovaný pri Trumanovej knižnici v Independence.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Harry S. Truman

• Trumanove múzeum a knižnica v Independence Archivované 2006-07-11 na Wayback Machine
• Trumanov charakter Archivované 2006-07-16 na Wayback Machine
• Životopis na oficiálnych stránkach Bieleho domu Archivované 2006-07-06 na Wayback Machine