Preskočiť na obsah

Alexander Dubček

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Alexander Dubček
slovenský komunistický politik,
ústredná osobnosť Pražskej jari
Alexander Dubček
Alexander Dubček, podpis
5. Prvý tajomník ÚV KSČ
V úrade
5. január 1968 – 17. apríl 1969
Predchodca Antonín Novotný Gustáv Husák Nástupca
Biografické údaje
Narodenie27. november 1921
Uhrovec, Česko-Slovensko (dnes Slovensko)
Úmrtie7. november 1992 (70 rokov)
Praha, Česko-Slovensko (dnes Česko)
Politická stranaKSS (1939 – 1948)
KSČ (1948 – 1970)
VPN (1990 – 1991)
SDSS (1992)
Alma materVysoká škola politická v Moskve
Vysoká škola politická ÚV KSČ
Profesiastrojný zámočník, riadiaci pracovník
Národnosťslovenská
Vierovyznanieevanjelik
Rodina
Manželka
Anna Borseková († 1990)
Detibezmenný syn (*/† 1947)
Pavol (* 1948 – † 2022) Peter (* 1950 – † 2011)
Milan (* 1953)
Odkazy
Spolupracuj na CommonsAlexander Dubček
(multimediálne súbory)

RSDr. Alexander Dubček (* 27. november 1921, Uhrovec – † 7. november 1992, Praha) bol česko-slovenský komunistický politik a vrcholný predstaviteľ Pražskej jari. Od januára 1968 zastával funkciu prvého tajomníka ÚV KSČ, v ktorej začal presadzovať politiku „socializmu s ľudskou tvárou“. Tento reformný proces snažiaci sa o demokratizáciu komunistického režimu ukončila 21. augusta 1968 invázia vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR. 17. apríla 1969 Dubčeka vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSČ nahradil Gustáv Husák, ktorý zaviedol tzv. normalizáciu. Po nežnej revolúcii sa Dubček opäť vrátil do politického života ako predseda Federálneho zhromaždenia ČSFR a predseda SDSS. Zomrel po dopravnej nehode služobného auta.

V ankete RTVS Najväčší Slovák v roku 2019 bol vyhodnotený na šiestom mieste.[1]

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v roku 1921 v tom istom dome, v budove miestnej školy, v Uhrovci ako Ľudovít Štúr.

Jeho otec Štefan (* 23. 8. 1892 Uhrovec – † 31. 5. 1969) bol vyučený stolár, niekoľko rokov pracoval v USA, kde sa stal presvedčeným komunistom. Po návrate domov bol jedným zo zakladateľov a funkcionárov KSČ. V Chicagu sa spoznal s matkou Alexandra Dubčeka, Pavlínou (rodená Kobydová, * 1897, Bánovce nad Bebravou[2]). V Amerike sa prebíjala životom ako pomocnica v domácnostiach bohatých mešťanov, neskôr ako kuchárka. Pracovala v krajanských spolkoch i socialistickom robotníckom hnutí, ktoré si dávala do súladu s kresťanskými ideálmi. Po vzniku Československej republiky a narodení staršieho syna Júliusa (1919) sa v roku 1921 rozhodli pre návrat na Slovensko v nádeji, že v novej vlasti začnú vyhovujúcejší život. Alexander sa narodil v novembri 1921 už po ich návrate na Slovensko. Ale povojnová hospodárska kríza značne schladila ich očakávania. Predzvesťou blížiacej sa veľkej krízy bola kríza v poľnohospodárstve. S túžbou po sociálne spravodlivom živote sa odhodlali v roku 1925 (29. marca vlakom zo Žiliny[2]) silne ľavicovo zameraní rodičia, členovia esperantského družstva Interhelpo, s obidvoma malými (4 a 5 r.) synmi vycestovať do sovietskeho Kirgizska. Zvláštnou zhodou okolností tak Dubčekova rodina žila istý čas aj v USA, aj v ZSSR.

A. Dubček (vľavo) počas pobytu s družstvom Interhelpo v Biškeku v roku 1925.

V rokoch 1925 – 1932 prišlo do Interhelpa v meste Biškek (rusky Pišpek) viac ako tisíc Čechoslovákov. Nečakali ich ľahké začiatky. Na týchto ľudí nikto nečakal, nemali zabezpečené ubytovanie, dostali sa len k prázdnym pozemkom v stepi pri meste. Sami si museli vyrobiť tehly, z ktorých potom stavali továrne a domy. Počasie bolo premenlivé, podmienky zlé, v tábore sa rozšíril týfus a malária. Už v roku 1926 uvažoval jeho otec o návrate. Nakoniec rodina zostala a postupne sa podmienky začali zlepšovať.

V rokoch 1930 – 1931 videli na vlastné oči dôsledky rozkulačovania. V blízkosti Interhelpa bola vlaková stanica, ktorou jazdili vlaky s deportovanými ukrajinskými roľníkmi. Z dverí vlaku vypadávali mŕtve telá. Dotklo sa ich aj obdobie hladomoru. "Nikdy nezabudnem na mŕtveho muža s nafúknutým bruchom. Spýtal som sa matky, na čo ten muž zomrel a ona povedala: Od hladu."[3]

Neskôr sa rodina presťahovala z Kirgizska z mesta Biškek do mesta Gorkij (dnes Nižný Novgorod, Rusko). Začiatkom r. 1935 sa matka s 15 ročným synom Júliusom po jeho incidente (pobil sa s miestnym chlapcom)[3] náhle vrátili na Slovensko, k strýkovi Michalovi do Nového Mesta n. V. V novembri 1938, postavený pred voľbu prijať sovietske občianstvo alebo odísť do už autonómneho Slovenska[2], sa vrátil aj otec Štefan s mladším, vtedy 17 ročným synom Alexandrom, do Nového Mesta n. V. za manželkou a synom Júliusom. Neskôr sa presťahovali do Trenčína. V dubnickej zbrojovke sa už Július učil za sústružníka a jeho mladší brat Alexander ho tam v r. 1939 nasledoval do zamestnania aj do učenia za sústružníka, strojného zámočníka.[2] V roku 1939 Alexander Dubček vstúpil aj do vtedy ilegálnej KSS. Vyučil sa za strojného zámočníka a pracoval v Dubnici nad Váhom.

Kvôli otcovej politickej činnosti na základe policajného príkazu sa musela rodina Dubčekovcov v lete 1941 presťahovať z Trenčína do malej obce Velčice pri Trenčíne. V továrni (vtedy už nemeckej „Hermann Göring Werke“) pracovali: Július v zbrojovke, Alexander v nástrojárni zbrojovky a v muničnej dielni pracovala Alexandrova budúca manželka Anna z Velčíc.[2]

Otec Štefan Dubček bol v máji 1942 kooptovaný za člena 3. ilegálneho ÚV KSS a od jari 1942 sa skrýval v Bratislave, ale už 19. júla 1942 ho zatkla ÚŠB. (Ján Osoha[4] člen druhého a organizátor tretieho ilegálneho vedenia KSČ bol ako Dubček členom Interhelpa a absolventom politického vzdelávania v ZSSR.) Dubčeka väznili najskôr v Bratislave. V roku 1944 ho Krajský súd v Bratislave odsúdil na 28 mesiacov väzenia. Väznený bol naďalej vo väznici Krajského súdu v Nitre, kde väznili politických väzňov. Už pod dohľadom Nemcov boli väzni z Nitry prevezení do Bratislavy a potom vo februári 1945 ich Gestapo previezlo do koncentračného tábora v Mauthausene. Štefan Dubček prežil a po skončení vojny sa vrátil a ďalej žil v Topoľčanoch.[2]

V roku 1944 sa Alexander spolu s bratom Júliusom so zbraňou v ruke zúčastnili Slovenského národného povstania. V boji bol dvakrát ranený, jeho brata zastrelila nemecká hliadka necelé štyri mesiace pred oslobodením.

Kariéra v KSČ

[upraviť | upraviť zdroj]

Po vojne pôsobil v rôznych straníckych funkciách najprv v Trenčíne a v Bratislave (v r. 1952 pracoval na ÚV KSS v Bratislave). V roku 1953 sa Antonín Novotný (spoluväzeň Dubčekovho otca v Mauthausene) stal prvým tajomníkom ÚV KSČ a Alexander Dubček vedúcim tajomníkom Krajského výboru KSS v Banskej Bystrici. Keďže Dubček dobre ovládal ruský jazyk, bol vyslaný do Moskvy, aby tam v rokoch 1955 – 1958 študoval politické vedy. Kvôli budúcemu štúdiu na Vysokej škole politickej v Moskve v roku 1955 po šiestich semestroch prerušil externé štúdium na Právnickej fakulte UK v Bratislave.[2][5] Medzitým už absolvoval Vysokú školu politickú ÚV KSČ a získal akademický titul doktor sociálno-politických vied (RSDr.).

Od roku 1958 bol členom Ústredného výboru KSS. Už v tejto funkcii sa dostal do ostrého rozporu s vtedajším prezidentom ČSSR Antonínom Novotným kvôli pripravovanej zmene Ústavy, s ktorou Dubček nesúhlasil. Roku 1959 sa stal tajomníkom ÚV KSČ pre priemysel. Po konflikte s Novotným bol premiestnený na Slovensko, ale čoskoro sa do ÚV KSČ vrátil.

Dubčekov vzťah k Novotnému však nebol otvorene kritický. Práve Novotný mu totiž otvoril dvere do najvyššej politiky. Dubček sľúbil Novotnému, že sa bude držať záverov 13. zjazdu Komunistickej strany Československa z roku 1966, kde Novotný presadzoval svoju líniu, hlavne unitárneho usporiadania štátu. Dubček stúpajúci po rebríčku moci sa stal s jeho hlavným prispením šéfom slovenských komunistov, lebo Novotný sa musel zbaviť jeho skompromitovaných predchodcov, aby si sám zachránil krk. To ešte netušil, že tento jeho favorit ho raz pošle do dôchodku a sadne si na jeho miesto.[6]

Keďže Dubček v Moskve zažil rehabilitáciu Stalinových obetí, presadzoval rehabilitáciu slovenských komunistov, ktorí boli prenasledovaní v rokoch 1951 – 1953. Podporoval v roku 1962 ustanovenie takzvanej Kolderovej komisie.

Od roku 1962 bol vedúcim tajomníkom Krajského výboru KSS v Bratislave. Od roku 1963 zastával post prvého tajomníka ÚV KSS. Výsledky Kolderovej komisie boli známe v roku 1963. Na ich základe z funkcií museli odísť viacerí predstavitelia KSČ z 50. rokov (Karol Bacílek a ďalší) a uvoľnil sa priestor pre mladších, reformne orientovaných a menej dogmatických politikov. Dubček presadzoval rehabilitáciu Gustáva Husáka a Vladimíra Clementisa.[7] Práve jeho angažovanosť v práci straníckej rehabilitačnej komisie, kedy sa zoznámil s krutou skutočnosťou politických procesov prvej polovice 50. rokov, zohrala významnú úlohu v jeho proreformnej orientácii.[7]

Koncom roku 1967 sa opäť dostali niektorí členovia ÚV KSČ do ostrého rozporu s vtedajším prezidentom a prvým tajomníkom ÚV KSČ ČSSR Antonínom Novotným, ktorý si v decembri 1967 pozval na pomoc sovietskeho vodcu Leonida Brežneva. Ten síce pozvanie okamžite prijal, ale Novotného nepodporil. Zdanlivo priaznivý výrok "Eto vaše delo" bol pre Novotného jeho politickou popravou. Brežnev už dlhšie chválil Dubčeka, svojho známeho ešte z čias moskovských štúdií, ktorého dôverne volal Saša. Popularita medzi ľuďmi mala svoje miesto aj v komunistických režimoch a Dubček ju mal nesporne vyššiu ako Novotný a Novotný sám hovorí, že pre Brežneva sa stal v závere roka 1967 Dubček „najväčším synom československej robotníckej triedy“.[6][8]

Ľudia, ktorí sa s Dubčekom dostali do kontaktu, o ňom hovorili ako o nekonfliktnom, priateľskom a usmievavom človeku, ktorý bol vhodným kompromisom medzi táborom reformistov a konzervatívnym krídlom KSČ. Bol predstaviteľom premien, ktoré vtedy pod tlakom verejnosti a udalostí bežali v spoločnosti aj samotnej KSČ už od polovice 60. rokov. Tento proces je nazývaný Pražskou jarou.

Medzi 3. a 5. januárom 1968 plénum ÚV KSČ rozhodlo oddeliť funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ a prezidenta republiky a zbavilo Novotného funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ. Na menovaní jeho nástupcu sa však predsedníctvo nemohlo dohodnúť. Dubček ako kompromisný kandidát bol do funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ zvolený v Prahe 5. januára 1968 väčšinou jediného hlasu a Novotný zostal prezidentom až do 22. marca 1968. Dubček chcel pokračovať v liberalizácii režimu, jeho mandát bol však slabý, a preto sa v sporoch s „konzervatívnymi“ odporcami opieral aj o verejnú mienku.

4. mája 1968 vedenie KS ZSSR pozvalo do Moskvy vedúcich predstaviteľov KSČ a vlády ČSSR na čele s Dubčekom. Sovietski čelní predstavitelia sledovali obrodný proces v ČSSR s veľkou nevôľou, pretože sa obávali oslabenia pozícií socialistického bloku na zahraničnopolitickej scéne. Medzitým, 29. mája až 1. júna, rokoval o situácii Ústredný výbor KSČ. Dubček konštatoval, že sa podarilo získať dôveru občanov v politiku KSČ. Česko-Slovenskí reformisti však nedokázali získať dôveru svojich sovietskych spojencov, ktorí začali od júla aktívne pripravovať vojenský zásah proti ČSSR.

Vpád vojsk Varšavskej zmluvy 1968

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska

V noci z 20. na 21. augusta 1968 vojská piatich štátov Varšavskej zmluvy bez vypovedania vojny vtrhli do ČSSR, obsadili jeho územie a zmocnili sa kontroly štátu. Sovietski vojaci zatkli a odvliekli A. Dubčeka, J. Smrkovského, O. Černíka a ďalších do Moskvy. Prezident ČSSR Ludvík Svoboda (spolu s delegáciou, ktorú tvorili G. Husák, M. Dzúr, B. Kučera, V. Biľak, A. Indra a J. Piller) odletel do Moskvy, kde žiadal, aby sa na rokovaniach zúčastnili Dubček a ostatní uväznení komunistickí predáci. Sovieti pustili iba Dubčeka, Smrkovského, Špačka a Šimona, ktorých z väzenia „v lesoch“ dopravili do Moskvy 24. augusta. Potom prepustili aj ďalších delegátov. Ale tajomník ÚV KSSZ Boris Ponomariov im jasne povedal, že sa budú môcť vrátiť domov iba po podpísaní Sovietmi pripraveného protokolu, či to bude trvať deň, týždeň, dva týždne alebo i mesiac. 27. augusta sa Svoboda, Dubček, Černík, Smrkovský a Špaček smeli vrátiť do Prahy, po tom čo podpísali všetkých pätnásť Sovietmi diktovaných podmienok „Moskovského protokolu“, čo znamenalo ich úplnú kapituláciu. Jediným z predstaviteľov, ktorý nepodpísal bol František Kriegel.

Napriek porážke v Moskve sa Dubček z vysokej politiky dobrovoľne nestiahol, reformne orientovaní predstavitelia požadovali, aby vo funkcii zotrval a tlmil pripravované represálie konzervatívneho krídla v strane. Toto obdobie Dubčekovej kariéry je niekedy vnímané dosť kontroverzne.

1. januára 1969 podľa zákona o česko-slovenskej federácii, ktorý bol pripravovaný už dlhšie pred vpádom intervenčných vojsk, vznikla Slovenská socialistická republika. 2. januára 1969 predsedníctvo SNR vymenovalo prvú vládu SSR na čele so Štefanom Sádovským. 17. apríla sa v Prahe zišlo plénum ÚV KSČ a zvolilo nové predsedníctvo. A. Dubčeka vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSČ vystriedal Gustáv Husák. V apríli 1969 bol Dubček odvolaný z funkcie. Od apríla do októbra 1969 pôsobil ako predseda Federálneho zhromaždenia. Dubčekovi kritici mu napríklad vyčítajú, že rok po okupácii, v auguste 1969, podpísal neslávne známy „obuškový zákon“. Dubček podpísal „obuškový zákon“ ako predseda Federálneho zhromaždenia. Sám sa pritom snažil robiť obštrukcie, ktorými chcel minimálne oddialiť prijatie „obuškového zákona“ a zmierniť jeho obsah. Ako poslanec za zákon nehlasoval. Neskôr tvrdil, že zákon musel podpísať. Vo svojich pamätiach napísal, že to bola jeho najväčšia politická chyba.[9] Bol tiež vo vysokých funkciách v čase upálenia sa Jana Palacha a následných mnohotisícových demonštráciách proti prítomnosti okupačných vojsk začiatkom roka 1969.

Od októbra 1969 potom krátko pôsobil ako veľvyslanec v Turecku. Viacerí od neho očakávali, že využije túto funkciu na emigráciu do zahraničia, čo však neurobil. V roku 1970 bol vylúčený z KSS.[10]

V Ankare sa nachádza Dubčekova ulica, po turecky Dubçek Caddesi. Dubčekova busta sa nachádza v parku pomenovanom po Dubčekovi. V Ankare pôsobil pár mesiacov v roku 1970 ako veľvyslanec Československa.[11]

Život v domácom exile až do novembra 1989

[upraviť | upraviť zdroj]

Napokon bol Dubček nútený sa z verejného života úplne stiahnuť. V domácom exile vo vile na Mišíkovej ulici 31 v Bratislave pod Slavínom (v ktorej býval od roku 1962 a odkúpil ju v roku 1968[12]) bol prinútený žiť v izolácii takmer po celé dve desaťročia. V rokoch 1970 – 1985 pracoval za minimálnu mzdu pre podnik Západoslovenské štátne lesy v bratislavských Krasňanoch ako mechanizátor. Bol vylúčený zo všetkých spolkov a organizácií, dokonca aj z tých, v ktorých museli byť zamestnanci v tom čase povinne. Bola mu odňatá vojenská hodnosť aj cestovný pas. Bol zbavený členstva vo Zväze protifašistických bojovníkov, hoci od začiatku sa zapájal do bojov v SNP. Počas normalizácie bola proti nemu vedená propagandistická kampaň, ale Dubček sa svojho presvedčenia nevzdal. Písal obsiahle protestné listy Federálnemu zhromaždeniu, Slovenskej národnej rade, prokuratúre a ďalším inštitúciám. Podporoval aktivity Charty 77 hoci túto občiansku iniciatívu nepodpísal a do jej aktivít sa osobne nezapájal.

Po celé normalizačné obdobie (od roku 1971 do decembra 1989) bol sledovaný Štátnou bezpečnosťou ako nepriateľská osoba pod krycím menom „ESER“.[13] Sledovaný bol aj jeho syn Peter.[14][15] Dubček po novembri 1989 často spomínal na svoju veľkú izoláciu a sledovanie seba i svojej rodiny, čo výrazne obmedzilo jeho kontakty s okolím.[16] Jeho postavenie sa výraznejšie zmenilo, keď v roku 1985 odišiel do dôchodku[17] a v ZSSR nastúpil k moci Michail Gorbačov a postupne začal politiku prestavby (perestrojka) a otvorenosti (glasnosť).

Krátko pred nežnou revolúciou si ho opätovne začala všímať západná tlač a rozhlasové stanice. V roku 1984 francúzska šansoniérka Alice Dona zložila s Claudom Lemeslom pieseň “Le jardinier de Bratislava” (Záhradník Bratislavy).[18] Podľa Dubčekovho priateľa Pavla Polláka bola inšpirovaná osobnou návštevou speváčky v Dubčekovej záhrade v Bratislave.[19][20]

Začiatkom roku 1988 (10. januára 1988) rozsiahly rozhovor s ním uverejnili denník Komunistickej strany Talianska L' Unita, ktorý citovali mnohé svetové agentúry. [21] Dubček poskytol L' Unita viac ako 50 strán písomných odpovedí na pripravené otázky a potom sa v Prahe na Václavskom námestí stretol so zástupcom šéfredaktora Renzom Foa. L'Unita charakterizovala podklady ako najúplnejšie verejné vyjadrenie názorov Dubčeka od jeho zvrhnutia.[22] New York Times upozornil na Dubčekove značné sympatie a nádeje vkladané do Gorbačova, ktorého prirovnával k svojej politike pred 20 rokmi.[22] Pokiaľ Dubček o vlastnej izolácii povedal: „Určite, bolo mi dovolené čítať, ale nie všetko a nie nahlas“, jeho nasledovník a oponent Gustáv Husák, v rovnakom čase (9. 1. 1983) práve prijal Rad Lenina.[22] V rovnakom roku Bolonská univerzita, ktorá oslavovala 900 rokov od svojho založenia, udelila Dubčekovi čestný doktorát z politických vied. Pri tejto príležitosti v aule Santa Lucia 13. novembra 1988 predniesol prejav. Vo Vatikáne ho prijal Ján Pavol II.[21]

Na jar 1989 navštívil v Prahe dramatika a disidenta Václava Havla po jeho prepustení z väzenia. Dubček a ďalší (Ivan Laluha, Ján Uher) podpísali protest [16] proti politickým perzekúciám voči členom tzv. bratislavskej päťky zatknutým 14. augusta 1989[23] Dubček sa prvý raz verejne objavil na domácej pôde na protestnom zhromaždení občanov proti odsúdeniu člena päťky Jána Čarnogurského pred Justičným palácom v Bratislave 14. novembra 1989. V novembrových revolučných dňoch sa od začiatku zapájal do masových demonštrácií v Prahe i Bratislave, na ktorých niektorí skandovali heslá za jeho zvolenie do funkcie prezidenta republiky.

Hrob Alexandra Dubčeka na Slávičom údolí

Návrat do politiky

[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa vyjadrenia predstaviteľa VPN F. Gála sa o Dubčekovi najmä na Slovensku uvažovalo ako o možnom budúcom prezidentovi.[24] 8. decembra 1989 sa však vedenie Občianskeho fóra definitívne zhodlo na kandidatúre o 15 rokov mladšieho Havla. Pre Havla ako kandidáta OF sa vyslovilo 37 členov rozšíreného krízového štábu, 6 sa zdržalo hlasovania.[25]

Napriek tomu, že Havel nebol spočiatku známy širokej verejnosti, ktorá skôr podporovala Dubčeka[26], poprední vtedajší aktivisti videli Havla ako symbol novej moci a nakoniec ho aj VPN prijalo za kandidáta na prezidenta,[24] navyše Dubčeka OF navrhlo do funkcie predsedu Federálneho zhromaždenia ČSFR (FZ). K jeho následnému zvoleniu do tejto funkcie však bolo z formálnych dôvodov potrebné presadiť jeho kooptáciu za poslanca FZ. Kandidatúra Václava Havla na prezidenta republiky bola oznámená verejnosti 10. decembra 1989 a 29. decembra 1989 bol zvolený za prezidenta. 28. decembra 1989 bol Dubček zvolený za predsedu FZ. Túto funkciu vykonával do roku 1992. Pôsobil v zahraničnej politike ale aj na riešení česko-slovenských problémov. V česko-slovenskej otázke bol Dubček dôsledným zástancom federatívneho riešenia. Napriek tomu práve Dubček odporučil Milanovi Čičovi dovtedy neznámeho právnika zo Skloobalu Nemšová, budúceho ministra vnútra Vladimíra Mečiara.[2][27] Pôvodným zdrojom odporúčania bol Vladimír Krajčí, vzdialený švagor, manžel sestry Dubčekovej manželky, ktorý poznal Mečiara z Trenčína.[27] V roku 1992 sa Dubček stal predsedom Sociálnodemokratickej strany Slovenska (po odstúpení Borisa Zalu).

Smrť

[upraviť | upraviť zdroj]

1. septembra 1992 pri dopravnej nehode pri Humpolci utrpel vážne zranenie. Vládne BMW radu 7, v ktorom sa viezol z Bratislavy do Prahy, havaroval v čase 9.25 na 88. kilometri diaľnice D1, šoféroval 37-ročný Ján Rezník z federálnej ochranky ústavných činiteľov. Išiel na prvú jazdu s Dubčekom, predtým vozil podpredsedu vlády Rudolfa Filkusa. V kritickom okamihu na úseku, kde bola za dažďa obmedzená rýchlosť na 80 km/h išlo auto rýchlosťou 120 km/h a vodič nezvládol šmyk. Auto prerazilo zvodidlá a vyletelo z diaľnice. O chvíľu na to okoloidúci vodič zastavil v odstavnom pruhu a uvidel zadnú časť BMW trčiacu do výšky. Vrak bol prázdny. Dubčeka so šoférom našiel asi 10 – 15 metrov od zničeného auta. Alojz K. vyšiel znovu na diaľnicu a začal stopovať okoloidúce autá. Zastavila mu sanitka a jej šofér nahlásil nehodu. Havarované vládne vozidlo malo síce vysielačku, ale nedalo sa s ňou nadviazať spojenie. Zhruba po 20 minútach dorazili z neďalekého Humpolca zdravotníci a s nimi aj hasiči a policajti. Do operačnej sály nemocnice v Humpolci preniesli Dubčeka na nosidlách a už pri vedomí. Potom priletela letecká záchranka z Jihlavy. Dubčeka uviedli do umelého spánku a o 40 minút už ho preberali lekári na jednotke intenzívnej starostlivosti v pražskej nemocnici. Žiadna z konšpiračných teórií o jeho smrti sa doteraz nepotvrdila.[28]

Dubček bol hospitalizovaný v pražskej nemocnici Na Homolce, kde po dvoch operáciách 7. novembra 1992 zomrel. Pochovaný je na bratislavskom cintoríne Slávičie údolie.

Dielo

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Zanechal pamäti, ktoré vyšli posmrtne pod názvom Nádej zomiera posledná

Ocenenia

[upraviť | upraviť zdroj]

Čestné doktoráty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Dr. h. c. Universita degli Studi di Bologna (1988);
  • Dr. h. c. Universidad. Complutense de Madrid (1990);
  • Dr. h. c. The American University, Washington (1990);
  • Dr. h. c. Université Libre de Bruxelles (1990);
  • Dr. h. c. University of Dublin, Trinity College, Dublin (1991);
  • Dr. h. c. Univerzita Komenského, Bratislava (1991).[30]

Diela o Dubčekovi

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Film Dubček (Slovensko/Česko, 2018, 86 min.) [31]
  • Kniha Zastavte Dubčeka! (Jozef Banáš)
  • Kniha Alexander Dubček / Rok dlhší ako storočie (Ľuboš Jurík)
  • Báseň o A. Dubčekovi – Sen o skokanovi do vody (Milan Richter: Tajomstvá dokorán)

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ TOP 10 – RTVS.sk [online]. www.rtvs.sk, [cit. 2023-06-21]. Dostupné online.
  2. ↑ a b c d e f g h BRABENEC, Vojtech. Dubčekovci – Trenčania [online]. TRENČAN – Trenčanom o Trenčíne, [cit. 2018-06-13]. Dostupné online. Archivované 2018-06-13 z originálu.
  3. ↑ a b ONDERČANIN, Lukáš. Dubčekov otec hľadal v Sovietskom zväze raj. Historická revue (Bratislava: Petit Press), 2021-11-01, roč. XXXII, čís. 11/2021. ISSN 1335-6550.
  4. ↑ Gašparíková, V. - Pollák, P.: Interhelpo vo svetle spomienok. In Slovenský národopis Volume 35, 1987, No. 4 ISSN 1339-9357 (online), s. 621 - 637
  5. ↑ PEŠEK, Jan. Z robotníka politický profesionál. Začiatky politickej dráhy Alexandra Dubčeka (1949 – 1960). História (Bratislava: Pro Historia), 2018, roč. 17, č. 4, s. 34 – 40. Dostupné online [cit. 2021-02-10]. Archivované 2022-04-01 z originálu.
  6. ↑ a b HAJKO, Jozef. História / Nerobme z Dubčeka hrdinu, lebo ním nebol [online]. www.postoj.sk, [cit. 2021-11-22]. Dostupné online.
  7. ↑ a b Alexander Dubček / politici minulosti [online]. osobnosti.sk, [cit. 2008-08-05]. Dostupné online.
  8. ↑ NOVOTNÝ, Antonín; ČERNÝ, Rudolf. Antonín Novotný: pozdní obhajoba : hovory s mužem, který nerad mluvil. [s.l.] : Kiezler, 1992. Google-Books-ID: MudnAAAAMAAJ. Dostupné online. (po česky)
  9. ↑ Dubček predstavoval nádej na zmenu, no stal sa aj symbolom zlyhania [online]. historickarevue.sme.sk, [cit. 2021-11-22]. Dostupné online.
  10. ↑ Veľký, J. a kolektív: Encyklopédia Slovenska I. zväzok A-D. Veda, Bratislava, s. 593
  11. ↑ Minister zahraničia Ivan Korčok si v Ankare si. Denník N (Bratislava: N Press), 2021-03-16. Dostupné online [cit. 2021-03-27]. ISSN 1339-844X.
  12. ↑ Evidenčný list pamätihodnosti mesta Bratislavy BA – V. – C.5 [online]. Mestský ústav ochrany pamiatok v Bratislave, [cit. 2018-06-21]. Dostupné online.
  13. ↑ ÚPN. Registračné protokoly, strana: 80, KS ZNB – Správa ŠtB Bratislava (Séria: II) [online]. www.upn.gov.sk, [cit. 2018-04-23]. Dostupné online.
  14. ↑ Vyhodnotenie plnenia hlavných úloh z ročného vykonávacieho plánu po problematikách vnútorného spravodajstva v roku 1988 [online]. upn.gov.sk, 18.01.1989., [cit. 2013-03-27]. Dostupné online.
  15. ↑ Plán práce v akcii ESSER za rok 1982 [online]. upn.gov.sk, 30.11.1921, [cit. 2013-03-27]. Dostupné online.
  16. ↑ a b ŽATKULIAK, Jozef. Postoje Alexandra Dubčeka k štátoprávnemu vývoju ČSFR v rokoch 1989 – 1992 [online]. [Cit. 2018-11-28]. Dostupné online. Archivované 2018-11-28 z originálu.
  17. ↑ DUBČEK, Alexander. In: Biografický lexikón Slovenska II C-F. Martin : Slovenská národná knižnica, 2004. 696 s. ISBN 80-89023-44-4. s. 341 – 343.
  18. ↑ Alice Dona – Le Jardinier De Bratislava / Parfum De Valse [online]. Discogs, [cit. 2019-04-18]. Dostupné online. (po anglicky)
  19. ↑ Archív RTVS: Najväčší Slovák (Alexander Dubček), streda 17.04.2019 20:30 [online]. rtvs.sk, [cit. 2019-04-18]. Dostupné online.
  20. ↑ Historik Pavol Pollák spomína na Alexandra Dubčeka [online]. rtvs.sk, [cit. 2019-04-18]. Dostupné online.
  21. ↑ a b UHER, Ján. Alexander Dubček – Život a doba. Žilina : Vydavateľstvo Oriens Košice, 1999. S. 70.,71.,72..
  22. ↑ a b c SURO, Roberto; TIMES, Special to The New York. Dubcek Sees a Link With Gorbachev Effort. The New York Times, 1988-01-10. Dostupné online [cit. 2019-04-18]. ISSN 0362-4331. (po anglicky)
  23. ↑ 14. august 1989 – Bratislavská päťka [online]. Ústav pamäti národa, [cit. 2018-11-28]. Dostupné online.
  24. ↑ a b Fedor Gál: Komunista zariadil, že sa disident stal prezidentom. www.sme.sk. Dostupné online [cit. 2017-12-14].
  25. ↑ 17. listopad – Jak se hroutil komunismus [online]. iDNES.cz, [cit. 2017-11-09]. Dostupné online.
  26. ↑ KRAPFL, James. Revolúcia s ľudskou tvárou. Bratislava : Kalligram, 2009. ISBN 978-80-8101-253-2.
  27. ↑ a b ÚPN spochybňuje Dubčekových priateľov [online]. Pravda.sk, 2008-08-07, [cit. 2019-06-05]. Dostupné online.
  28. ↑ Od Dubčekovej autonehody uplynulo 30 rokov. Prečo zomrel? [online]. Pravda.sk, 2022-11-07, [cit. 2022-11-07]. Dostupné online.
  29. ↑ www.gymtornala.edu.sk [online]. www.gymtornala.edu.sk, [cit. 2016-11-25]. Dostupné online. Archivované 2007-09-12 z originálu.
  30. ↑ Absolventi [online]. Bratislava: Univerzita Komenského, [cit. 2023-10-13]. Dostupné online.
  31. ↑ LIPPOVÁ, Hana. Dubček [online]. kinema.sk, 16.4.2018, [cit. 2018-04-19]. Dostupné online.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Ivan Laluha a kol.: Dubček, Smena, 1991
  • Tereza Michalová: Hovory o Alexandrovi, I a II, Prospers
  • Emil Benčík: Prvý muž česko-slovenskej jari Alexander Dubček. Slovak Radio Press, 1993
  • Antonín Benčík: Téma Dubček, XYZ, 2010
  • Kto bol kto v histórii Banskej Bystrice 1255 – 2000
  • Ján Uher: Alexander Dubček – Život a doba, 1999
  • Paweł Fiktus, Two letters of Alexander Dubček and Oldřich Černík from June 1989 Addressed to the Central Committee of the Polish United Workers’ Party and the Government of the Polish People’s Republic [Dva dopisy Alexandra Dubčeka a Oldřicha Černíka z června 1989 adresované Ústřednímu výboru Polské sjednocené dělnické strany a vládě Polské lidové republiky] in: Moderni Dejiny, 1/2019.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Alexander_Dubček&oldid=7957088“