Kim Il-song

Kim Il-song 김일성
severokórejský politik, revolucionár, vojenský vodca, zakladateľ a najvyšší vodca KĽDR
Oficiálny portrét, 1966
1. najvyšší vodca KĽDR
V úrade 9. september 1948 – 8. júl 1994
pozícia vznikla Kim Čong-il
Generálny tajomník Kórejskej strany práce
V úrade 12. október 1966 – 8. júl 1994
on sám (ako predseda) Kim Čong-il
Prezident KĽDR
V úrade 28. december 1972 – 8. júl 1994
úrad vznikol úrad zanikol
Predseda Kórejskej strany práce
V úrade 24. jún 1949 – 12. október 1966
Kim Tu-bong on sám (ako generálny tajomník)
1. predseda vlády KĽDR
V úrade 9. september 1948 – 28. december 1972
úrad vznikol Kim Il
Najvyšší veliteľ Kórejskej ľudovej armády
V úrade 5. júl 1950 – 24. december 1991
Čchoi Jong-kon Kim Čong-il
Biografické údaje
Rodné meno	Kim Song-džu 김성주
Narodenie	15. apríl 1912 Mankeidai, Kórea, Japonské cisárstvo
Úmrtie	8. júl 1994 (82 rokov) Pchjongjang, KĽDR
Politická strana	Komunistická strana Číny (1931 – 1946) Strana pracujúcich Severnej Kórey (1946 – 1949) Kórejská strana práce
Rodina
Rodičia	Kim Hjong-džik (otec) Kang Pan-sok (matka)
Manželka	Kim Čong-suk (1941 – 1949) Kim Song-ae (od 1952)
Deti	7, vrátane Kim Čong-ila, Kim Man-ila, Kim Kjong-hwi a Kim Pchjong-ila
Odkazy
	Kim Il-song (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Kim Il-song^[1] (kór. 김일성; vlastným menom: Kim Song-džu^[2][3][4]; kór. 김성주; * 15. apríl 1912, Mankeidai, Kórea, Japonské cisárstvo − † 8. júl 1994, Pchjongjang, KĽDR) bol severokórejský politik, revolucionár a vojenský vodca. Založil Kórejskú ľudovodemokratickú republiku, všeobecne známu ako Severná Kórea, ktorú viedol ako najvyšší vodca od jej vzniku v roku 1948 až do svojej smrti v roku 1994. Potom ho vystriedal jeho syn Kim Čong-il a bol vyhlásený za „večného prezidenta“.

Narodil sa v roľníckej obci Mangjongdä neďaleko Pchjongjangu. Od roku 1924 pravdepodobne býval v Číne, kde sa detailne oboznámil s myšlienkami marxizmu a stalinizmu. Počas japonskej okupácie sa zúčastnil protijaponského odboja na severe krajiny. Od roku 1934 bol vodcom revolučnej ľudovej armády. K moci sa dostal po skončení japonskej nadvlády nad Kóreou v roku 1945 po kapitulácii Japonska v druhej svetovej vojne. V roku 1950 schválil inváziu do Južnej Kórey, čo vyvolalo intervenciu na obranu Južnej Kórey zo strany OSN pod vedením Spojených štátov. Po vojenskej patovej situácii v kórejskej vojne bolo v júli 1953 podpísané prímerie. Stal sa treťou najdlhšie slúžiacou nekráľovskou hlavou štátu/vlády v 20. storočí. V úrade bol viac ako 45 rokov.

Narodil sa 15. apríla 1912 ako Kim Song-džu v obci Mangjongdä (vtedy nazývanej Mankeidai, keďže Kórea bola okupovaná Japonskom) neďaleko Pchjongjangu. Od roku 1924 pobýval v Mandžusku, kde sa po prvýkrát zoznámil s myšlienkami marxizmu a komunizmu.^[5] Bol členom Komunistickej strany Číny a v rámci jej armády podporovanej Kominternou sa od polovice 30.rokov zúčastňoval protijaponského boja. V roku 1935 sa stal politickým komisárom skupiny skladajúcej sa zo 100 až 200 mužov. V tom istom roku prijal meno Kim Il-song (v preklade: Kim „dosiahol slnko“). V partizánskych bojoch s Japoncami na severe Kórei sa stal veliteľom a koncom roku 1940 jediným preživším najvyšším veliteľom Prvej kórejskej armády. Pod tlakom Japonska sa koncom roku 1940 a začiatkom roku 1941 s ostatnými vojakmi uchýlil do bezpečia Sovietskeho zväzu.

Preplávali rieku Amur a v tábore v obci Vjatskoje (rusky: Вя́тское) 70 km severovýchodne od Chabarovska bola jeho jednotka dozbrojená aby sa stala súčasťou Červenej armády a on získal hodnosť kapitána. Na stretnutiach v Chabarovsku, ktoré sa konali od decembra 1940 do marca 1941, sa Kim prvý krát osobne stretol so svojimi budúcimi blízkymi spolupracovníkmi Kim Chaekom a Choi Yong Gongom, kórejskými veliteľmi zo severného Mandžuska, ktorí neskôr obsadili kľúčové vojenské a stranícke posty v KĽDR. V záverečnej fáze na stretnutia dohliadal nový šéf spravodajského oddelenia veliteľstva Červenej armády na ďaleko-východom fronte plukovník Naum Sorkin (Соркин Наум Семёнович). Sorkin a predchádzajúci šéf spravodajského oddelenia vystupujú v zápisoch Kim Il-songa pripravených počas stretnutí.^[6][7] Sorkin vystupoval aj ako zástupca Kominterny vyžadujúcej spojenie "proletárov" a preto novovytvorená 88. zvláštna strelecká brigáda sa skladala z etnických Číňanov aj Kórejcov. Z celkového počtu asi 1500 vojakov len kórejská časť, umiestnená vo Vjatskoje, bola pod Kim Il-songovým velením. Pôvodní Kimovi spolubojovníci boli doplnení etnickými Kórejcami zo ZSSR. Jednotka nikdy nezasiahla do priamych bojov a bola určená na sabotážne a výzvedné akcie proti Japonsku. Kim bol v ZSSR aj s rodinou.

Jeho prvá žena Kim Jong-suk (alebo Kim Čŏng-suk) mu v Chabarovskom kraji porodila najstaršieho syna Kim Čong-ila, ktorý ho po jeho smrti nahradil na poste 1. generálneho tajomníka Kórejskej strany práce, t. j. lídra KĽDR.

Začiatkom septembra 1945 začali Američania obsadzovať južnú časť polostrova. Demarkačná línia medzi sovietskymi a americkými vojskami sa stanovila okolo 38. rovnobežky. Na juhu Američania umožnili vznik viacerých politických strán a položili základy veľmi krehkej demokracie. Sovietsky zväz začal na severe budovať komunistický štát. Tesne po oslobodení začali po celej krajine vznikať ľudové výbory, ktoré mali snahu prevziať iniciatívu po predchádzajúcich kolonialistoch do vlastných rúk. Keďže išlo o široké hnutie ľudu, malo tendencie viac doľava, s cieľom odstrániť Japoncov a kórejských kolaborantov od vplyvu v spoločnosti. Sovieti privítali túto iniciatívu a „pomáhali“ Kórejčanom. Časom však odstránili umiernené, alebo dokonca pravicové sily a nahradili ich ultraľavicovo zmýšľajúcimi komunistami. Keď na jeseň 1945 prišiel Kim zo ZSSR späť do vlasti, bol predstavený ako národný hrdina bojujúci za kórejské záujmy, hoci doma bol úplne neznámy. Kim s časom získaval čoraz väčšiu popularitu a bol schopný odstraňovať akúkoľvek opozíciu nielen v štáte, ale dokonca aj vo vlastnej strane. Tak sa stal „jediným“ vodcom severokórejského ľudu a postupne začal budovať svoj kult osobnosti.

Dňa 1. marca 1946 počas prejavu Kim Il-songa sa člen protikomunistickej teroristickej skupiny Spoločnosť bielych košieľ pokúsil zavraždiť Kima granátom ktoré hodil na pódium. Sovietsky vojenský dôstojník Jakov Novichenko však zobral granát do ruky a absorboval výbuch svojím telom, takže Kim a všetci ostatní zostali nezranení.^[8]

Kim Il-song stál na čele Severnej Kórey od roku 1946 až do svojej smrti. Po vzniku Kórejskej strany práce v roku 1946 sa stal jej podpredsedom. Vo februári 1946 bol vybraný do funkcie predsedu Dočasného ľudového výboru, fakticky fungujúceho ako severokórejská vláda a v roku 1949 sa stal taktiež predsedom KSP (Kórejskej strany práce), ktorá vznikla zlúčením severokórejskej strany práce s jej juhokórejským náprotivkom. (Neskôr bola v Južnej Kórei zakázaná.)

V roku 1947 Valné zhromaždenie OSN zriadilo Dočasnú komisiu OSN pre Kóreu (UNTCOK) a poverilo ju dohľadom nad priebehom slobodných, demokratických volieb. Sovietsky zväz však komisiu označil za ilegálnu a sovietska okupačná správa odmietla jej členov vpustiť na severokórejské územie. Demokratické voľby pod dohľadom medzinárodného spoločenstva sa teda 10. mája 1948  uskutočnili len na juhu polostrova, kde žili dve tretiny populácie. Zvolení poslanci prijali ústavu Kórejskej republiky, zvolili prezidenta Li Syn-mana (I Sung-mana) a pri príležitosti tretieho výročia oslobodenia Kórey 15. augusta 1948 oficiálne Kórejskú republiku vyhlásili. V decembri  1948 Valné zhromaždenie OSN uznalo jej vládu za jedinú legitímnu vládu v Kórei. Medzitým sovietske a severokórejské orgány oznámili, že sa v krajine 25.augusta 1948 uskutočnili voľby, v ktorých 99 % obyvateľov hlasovalo pre jednotnú kandidátku tzv. demokratické fronty (Jednotný demokratický vlastenecký front pre zjednotenie krajiny, v českom prepise Choguk t'ongil minju chuŭi chŏnsŏn), a 9. septembra 1948 bola vyhlásená Kórejská ľudovodemokratická republika na čele s Kim Il-songom ako predsedom vlády.^[9] Hlavným cieľom Severnej Kórey bolo zjednotenie celej Kórey pod komunistickú vládu.

Po založení štátu začal Kim Il-song rokovať s hlavnými komunistickými vodcami svojej doby, Stalinom a Mao Ce-tungom, o napadnutí Kórejskej republiky. Bol teda priamym iniciátorom kórejskej vojny v roku 1950. Kimovi vojaci prepadli Južnú Kóreu 25. júna 1950 na úsvite a už za tri dni dobyli hlavné mesto Soul. Američania narýchlo sťahovali vojská z Japonska, ale tie neboli ani dobre vyzbrojené, ani vycvičené. Na výzvu OSN šestnásť štátov vyslalo vojakov proti útočníkovi. Vojna však skončila až v 1953 a Kim nesie hlavnú zodpovednosť za niekoľko miliónov obetí.^[10]

V priebehu kórejskej vojny a v dekáde po jej skončení Kim Il-song a jeho skupina zlikvidovali všetkých vnútorných oponentov, zakázali náboženstvá a kampaňou čchŏllima od roku 1958 začali decimovať hodnotový systém severokórejského obyvateľstva. V období rokov 1945 až 1958 nechali zavraždiť, popraviť alebo uväzniť všetky významné osobnosti, vrátane predstaviteľov náboženských obcí v krajine a proti všetkým veriacim zaviedol tvrdé represie. Došlo k najhoršiemu ťaženiu proti kresťanom v 20. storočí. Do tej doby kresťania tvorili 13 % z celkového počtu obyvateľov a Pchjongjang bol kedysi nazývaný ako „Jeruzalem Východu“. V duchovnom vákuu, ktoré nastalo, zaviedol monolitický myšlienkový systém Čučche.^{[chýba zdroj]}

V roku 1972 bola vydaná nová ústava, a Kim Il-song sa usadil do novozriadenej funkcie prezidenta. Jeho mandát mal päťročné cykly − každých 5 rokov bol opätovne volený. Po jeho smrti mu bol priznaný titul „večný prezident“, a tak funkcia "pozemského" prezidenta ústavou zanikla.

Kim Il-song posledné roky života dožíval v atómovom kryte, pretože sa v dobe rozpadu komunistického bloku v strednej a východnej Európe obával o svoje postavenie.^{[chýba zdroj]} Dnes je jeho telo uložené v mauzóleu.^[11]

Česko-Slovensko navštívil v roku 1956, keď jeho návšteva Prahy začala 21. júna. O dva dni neskôr sa presunul do Bratislavy, kde si prezrel priemyselný závod a rozostavaný panelák, zajazdil na vidiek a absolvoval plavbu loďou po Dunaji. Potom nasadol do lietadla a odletel do Bulharska.^[12]

Kim Il-song navštívil Česko-Slovensko ešte v roku 1984. Zvláštnosťou tejto návštevy bolo, že Kim cestoval vlakom. Najskôr išiel tisíce kilometrov cez Čínu a Sovietsky zväz, potom navštívil Poľsko, východné Nemecko, Československo, Maďarsko, Juhosláviu, Bulharsko a nakoniec Rumunsko. V Česko-Slovensku, kam vtedy prišiel 4. júna 1984, nesmeli po plánovanej trase prejsť bežné vlaky dve hodiny pred a dve hodiny po severokórejskej delegácii. V rámci programu potom Kim Il-song napríklad večeral na Pražskom hrade a navštívil podnik Avia v Letňanoch. A hoci ho jeho oficiálne fotky zobrazovali v oveľa mladšej verzii, vtedajší československý prezident Gustáv Husák bol od neho o necelý rok mladší.^[12][13]

Neskoro ráno krátko pred 12:00, 7. júla 1994 Kim Il-song skolaboval v dôsledku náhleho srdcového infarktu vo svojej rezidencii v Hyangsane v Severnom Pyongane. Po infarkte Kim Čong-il nariadil, aby tím lekárov, ktorí boli neustále po boku jeho otca, odišiel a zariadil, aby z Pchjongjangu priviezli najlepších lekárov v krajine. Po niekoľkých hodinách dorazili lekári z Pchjongjangu, ale napriek ich snahám o jeho záchranu Kim Ir Sen zomrel 8. júla 1994 o 02:00 PST vo veku 82 rokov. Jeho smrť bola ohlásená 34 hodín po jeho smrti.^[14]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kim Il-song