Bitka na Gvozde

Bitka na Gvozde
Súčasť dynastických sporov chorvátskeho kráľovstva 1091 – 1105
Smrť chorvátskeho kráľa Petra Snačića (Svačića) v bitke na Gvozde na olejomaľbe Josipa Horvata Međimurca z roku 1941
Dátum koniec apríla / začiatok mája 1097 Miesto Oblasť nad Gvozdom (dnes Petrova gora), vtedajšia Slovinská zemlja (Slavónsko), dnešné stredné Chorvátsko Výsledok Víťazstvo Uhorského kráľovstva nad Chorvátskom smrť chorvátskeho kráľa Petara Snačića
Protivníci
Chorvátske kráľovstvo	Uhorsko
Velitelia
† chorvátsky kráľ Petar Snačić	uhorský kráľ Koloman
Sila
neznáma	neznáma
Straty
neznáme (smrť kráľa)	neznáme
Historický portál

Bitka na Gvozde bolo chorvátsko – uhorské ozbrojené stretnutie, ktoré sa odohralo v roku 1097 na hore Gvozd^[1] medzi chorvátskym vojskom vedeným kráľom Petrom Snačićom (podľa starších prameňov Svačić) a uhorskými silami pod velením kráľa Kolomana.^[2]:295

Bitka sa odohrala v dôsledku zhoršenia dynastickej krízy po smrti Štefana II., posledného chorvátskeho kráľa z dynastie Trpimirovićovcov (samotná kríza začala o niekoľko rokov skôr, keď kráľ Demeter Zvonimir zomrel v roku 1089), a uhorského nároku na chorvátsku korunu. Stretnutie oboch armád na hore Gvozd bolo vyvrcholením dlhodobých politických a vojenských nepokojov v Chorvátsku.^[1]

Bitka sa skončila porážkou Chorvátov a smrťou kráľa Petra, čo malo ďalekosiahle následky a znamenalo zásadný zlom v chorvátskych dejinách, pretože odvtedy v chorvátskych krajinách nikdy nevládli chorvátski králi, ale králi cudzieho pôvodu a stredoveký chorvátsky štát, hoci si zachoval mnohé atribúty štátnosti, bol vystavený mnohým cudzím vplyvom a územným zásahom, ktoré pretrvali až do súčasnosti. Na pamiatku kráľa Petra bol Gvozd podľa tradičnej chorvátskej historiografie premenovaný na Petrovu goru.^[1]

Medzi najstaršie texty, ktoré hovoria o uhorských vpádoch do Chorvátska, patrí text Anonymovej kroniky z druhej polovice 12. storočia, ďalej kronika Šimona z Kézy, napísaná okolo roku 1285 a kronika Historia Salonitana od Tomáša Arcidiakona, napísaná v Splite v roku 1266.

V neskorších textoch, kde sa spomína bitka, sa výroky väčšinou opakujú alebo sa v podstate nelíšia od pôvodných.

Chorvátskemu kráľovi Demeterovi Zvonimirovi zomrel pravdepodobne ešte v detskom veku syn a dedič Radovan, takže po smrti Demetera v roku 1089 ostal chorvátsky trón prázdny. Medzi žiadateľmi o chorvátsku korunu bola okrem iných aj Zvonimirova vdova Helena, sestra uhorského kráľa Ladislava I. Najskôr bol za kráľa zvolený Štefan II. z poslednej, už zostarnutej, odnože dynastie Trpimirovićovcov, no jeho vláda bola krátkodobá, a tak, keďže všetci členovia dynastie vymreli, sa dynastická kríza prehĺbila. V tom istom čase sa podmienky v juhovýchodnej Európe a Malej Ázii stali veľmi zložitými a udalosti viedli k prvej križiackej výprave.

V Chorvátsku časť šľachty podporovala Petara Snačića (Svačića), ktorý v roku 1093 nastúpil na trón. Jeho sídlo bolo v meste Knin a jeho právomoc bola obmedzená najmä na južnú časť Chorvátska, kým severné oblasti (Slavónsko) začali už v roku 1091 spravovať členovia uhorskej vládnucej dynastie Arpádovcov, od Ladislava I., cez Álmoša až po Kolomana. Okrem toho sa opäť posilnila moc Byzantskej ríše nad dalmátskymi mestami. V tom čase bol cisár Alexios I. Komnénos zaneprázdnený bojmi v iných častiach ríše, a tak nemohol priamo pomáhať Chorvátom pri obrane pred uhorskými hrozbami.

V roku 1095 sa stal uhorským kráľom Koloman a rozhodol sa ovládnuť celé Chorvátsko. Aby si pripravil situáciu a znížil riziko neúspechu, najprv zlepšil vzťahy s pápežom Urbanom II.. Nejaký čas strávil potýčkami a bitkami s križiackym vojskom,^[2]:294 ktoré v roku 1096 roku cez Uhorsko a Chorvátsko smerovalo na Konštantínopol a Jeruzalem a následne zhromaždil svoje vojenské sily, aby ich začiatkom roka viedol na juh zvrhnúť kráľa Petara z trónu.

O zložení, počtoch a pohyboch uhorskej armády nie je veľa hodnoverných informácií. Niektoré zdroje uvádzajú, že zahŕňala istý počet Chorvátov zo Slavónie, ktorých šľachta väčšinou podporovala Kolomanovu snahu o získanie chorvátskej koruny. Niekedy sa uvádza, že uhorská armáda mala okolo 5 000 vojakov, ale neexistuje žiadne potvrdenie. O smere jej pohybu na juh je jediná spoľahlivá informácia, že prekročila rieku Drávu, ale nie je známe, kde a ktorým smerom pokračovala. Prevláda názor, že sa pohla smerom na juhozápad a dosiahla svahy Gvozdu (dnešná Petrova gora), hoci iní historici sú presvedčení, že smeroval priamejšie na juh Chorvátska, teda výrazne na východ od Gvozdu, čo je kratšia cesta do Kninu, hlavného mesta kráľa Petra.

Keď sa kráľ Petar dozvedel, že prichádzajú Uhri, zhromaždil vojsko v južnom Chorvátsku a vydal sa na sever, aby odolal útoku. Veľkosť a vybavenie jeho armády nie je známe, ani trasa, ktorou sa uberala, je známe len to, že dosiahla horu Gvozd. Vzhľadom na konfiguráciu terénu sa chorvátske jednotky s najväčšou pravdepodobnosťou pohybovali údolím rieky Una, ktorá vedie najpriamejšie z Kninu na Gvozd, teda dnešnú Petrovu goru.

Vzhľadom na nedostatok zdrojov a široké možnosti ich rôznych interpretácií mnohé dôležité fakty o bitke, či už o zložení a počte armád, ako aj o presnom čase a mieste konfliktu, neboli definované s istotou a s jednomyseľným súhlasom historikov. V chorvátskej historiografii prevláda názor, že miestom bitky je dnešná Petrova gora v Kordune. Niektorí historici naopak tvrdili alebo tvrdia, že bitka sa odohrala na juhozápade, v pohorí Veľká alebo Malá Kapela, ktorá sa v stredoveku volala Gvozd a premenovali ju až po postavení kostola či kaplnky svätého Mikuláša začiatkom 17. storočia na mieste ruín staršieho paulínskeho kláštora. Niektorí umiestnili miesto šarvátky ďalej na východ, do oblasti Zrinskej gory alebo jej blízkosti, do oblasti rieky Una, na dôležitú a najkratšiu dopravnú cestu stredoveku medzi severom a juhom Chorvátska. Otázkou však je, či bola rozhodujúca krátkosť cesty armády, alebo či rozhodujúcu úlohu nezohral nejaký iný, napríklad taktický dôvod, zhromažďovanie armády, otázka zásobovania bojovníkov potravinami a podobne. Takéto údaje v tomto konkrétnom prípade neexistujú.

O skutočnom priebehu bitky pri Gvozde je veľmi málo zdrojov. Podľa niektorých sa bitka odohrala na severnom úpätí Gvozdu, podľa iných to bolo na východnej strane. Časový rámec bitky je obmedzený na koniec apríla alebo začiatok mája 1097. Nie sú známe strategické a taktické rámce, detaily bitky, či bola frontálna zrážka dvoch armád, alebo či jedna armáda prepadla druhú a podobne. Najstaršie zdroje po bitke uvádzajú, že uhorské sily zvíťazili a chorvátsky kráľ bol v bitke zabitý. Kolomanova armáda si otvorila cestu na juh, využila príležitosť a ovládla pobrežie a mestá, ktoré predtým ovládal kráľ Petar.

Skutočnosť, že čas samotnej bitky je kladený na koniec apríla alebo začiatok mája, potvrdzuje sled ďalších udalostí, ktoré sa v tom čase odohrali a ktoré s bitkou nepriamo súvisia. Jednou z nich bola dohodnutá svadba kráľa Kolomana s normanskou princeznou Felíciou, dcérou sicílskeho princa Rogera I. Felíciu viedol do Uhorska z Biogradu na Moru župan Viknkurije z Alba Iulie v sprievode 5 000 vojakov, čo by za panovania kráľa Petara nebolo možné, keďže by nedovolil by pohyb takého vojska po svojom kráľovstve.^[4]

Podľa tradície bol Petar Snačić pochovaný hneď po bitke na mieste svojej smrti. Dnes je na tom mieste pamätná tabuľa. O bitke na Gvozde svedčí séria toponým nachádzajúcich sa v širšej oblasti dnešnej Petrovej gory: Petrova poljana, maďarský most, Dalmatínska varoš, Kraljev grob, Grobnik, Magyari a iné.^{[chýba zdroj]}

Bitka pri Gvozde, ako máloktorá iná, mala pre stredoveký chorvátsky štát dôležité následky. Stala sa začiatkom stáročného štátneho zväzku s Uhorským kráľovstvom, ktorý, či ako personálna únia v rámci Uhorsko-chorvátského kráľovstva, alebo ako súčasť Habsburskej monarchie, trval až do roku 1918. Petar Snačić sa v chorvátskych dejinách zapísal ako „posledný chorvátsky kráľ národnej krvi“, pretože po ňom vládli chorvátskym krajinám králi cudzích dynastií, počnúc uhorskými Arpádovcami a končiac rakúsko-nemeckou Habsbursko-lotrinskou dynastiou a srbskými Karađorđevićovcami.

O pomeroch, ktoré v Chorvátsku a okolí panovali po bitke pri Gvozde, hovorí fakt, že Koloman nebol korunovaný za chorvátskeho kráľa hneď, ale až o päť rokov neskôr. Dôvody treba hľadať v odboji proti jeho nadvláde tak v Chorvátsku, v Uhorsku (kde mal Koloman spory so svojim bratom Álmošom), ako aj v iných krajinách tejto časti Európy.

Čo sa týka iných krajín v širšom okolí, uhorský štát bol často vo vojnovom stave so svojimi susedmi zo všetkých strán, vrátane Byzantskej ríše. Existujú názory, že to bol cisár Alexios I. Komnénos, ktorý nepomohol priamo Petrovi Snačićovi v boji proti Kolomanovi, ale ktorý podnietil útok Kumánov a Rusov na uhorské vojsko a títo v apríli 1099 Kolomana porazili na rieke Wiar pri meste Przemyśl v Haliči. Toto a ohľady na Benátčanov pretrvávajúce až do smrti benátskeho dóžu Vitale Michiela I. roku 1102 boli príčiny spomaľujúce Kolomanove prevzatie moci v Chorvátsku a jeho korunováciu chorvátskou korunou, ktorá nasledovala až v roku 1102 v Biograde na Moru.^[2]:295 Koloman s chorvátskou šľachtou zástupujúcou dvanásť kmeňov podpísal zmluvu Pacta conventa definujúcu postavenie Chorvátska v Uhorskom kráľovstve.^[5]:249

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Bitka na Gvozdu na chorvátskej Wikipédii.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Bitka na Gvozde