Prvá križiacka výprava

Prvá križiacka výprava
Súčasť križiackych výprav
Émile Signol, Dobytie Jeruzalema križiakmi 15. júla 1099, olej na plátne, 1847, Versailles, Paríž
Dátum 1096 – 1099 Miesto Malá Ázia, Palestína Výsledok Dobytie Jeruzalema kresťanmi, založenie križiackych štátov
Protivníci
Križiaci	Moslimovia
Velitelia
ríšsky kontingent Godefroy z Bouillonu Balduin z Boulogne Eustach III. z Boulogne severofrancúzsko-flámsky kontingent Hugo I. z Vermandois Róbert z Normandie Róbert II. Flámsky Štefan z Blois Peter Pustovník juhofrancúzsky kontingent Raimond z Toulouse Adhemar z Le Puy normansko-italský kontingent Bohemund z Tarentu Tankred Byzantská ríša Alexios I. Tatikos	seldžuckí Turci Kilič Arslan Jaghisajan Kerbogha Ridvan z Aleppa Danišmendovci Danišmend Gazi Fátimovci Iftíchar ad-Daula al-Afdal
Sila
40 000 – 60 000	neznáma
Historický portál

Križiacke výpravy

Prvá križiacka výprava · Výprava chudoby · Nemecká križiacka výprava (1096) · Križiacka výprava v roku 1101 · Druhá križiacka výprava · Tretia križiacka výprava · Štvrtá križiacka výprava · Križiacka výprava proti albigéncom · Detská križiacka výprava · Piata križiacka výprava · Šiesta križiacka výprava · Siedma križiacka výprava · Výprava sedliackych vzbúrencov · Ôsma križiacka výprava · Deviata križiacka výprava · Severné križiacke výpravy · Križiacke výpravy proti husitom

Prvá križiacka výprava alebo prvá krížová výprava bola prvou zo série križiackych výprav, ozbrojených ťažení kresťanských bojovníkov do Svätej zeme. Bola vyhlásená v roku 1095 pápežom Urbanom II. na koncile v Clermonte a jej cieľom bolo dobytie posvätných miest kresťanstva z rúk moslimov. Tí síce túto oblasť ovládali už niekoľko storočí, no v 11. storočí sa situácia zhoršila pod vplyvom seldžuckých Turkov, ktorí výrazne ohrozovali aj Byzantskú ríšu. Preto sa cisár Alexios I. Komnénos obrátil na pápeža so žiadosťou o pomoc pri verbovaní dobrovoľníkov do žoldnierskeho vojska, ktoré by túto hrozbu zastavilo.

Pápežovi samotnému táto situácia vyhovovala, no reakcia na jeho výzvy prekonali zrejme aj jeho očakávania. Najskôr sa na pochod vybrali zástupy chudobných, z ktorých sa nie všetci dostali vôbec do Konštantínopola, kde nezanechali dobrý dojem a boli rýchlo rozprášení. Ich najväčším zápisom do dejín tak bolo rabovanie počas pochodu Európou a rozpútanie židovských pogromov. Toto vyčíňanie si v nemalej odnieslo aj Uhorsko, v dôsledku čoho proti viacerým križiackym oddielom vojensky zasiahol aj kráľ Koloman.

V druhej polovici roka 1096 sa už na pochod dali aj lepšie organizované a ozbrojené rytierske vojská. Tieto už aj vďaka zloženiu lénnej prísahy voči byzantskému cisárovi požívali podporu zo strany Byzancie. Dobyli viaceré významné mestá a v roku 1099 napokon aj samotný Jeruzalem. Vzťahy medzi križiakmi a Byzanciou však boli po celý čas napäté, čo vyvrcholilo nesplnením dohôd zo strany križiakov a založením samostatných križiackych štátov na niekdajších byzantských územiach.

Kresťanstvo a islam sa dostali do konfliktu prakticky hneď po vzniku Islamu v 7. storočí. Už pár rokov po Mohamedovej smrti v roku 632 obsadili moslimovia Jeruzalem a koncom storočia začali prenikať na Pyrenejský polostrov. Ich vplyv v Španielsku bol síce v 11. storočí už značne oslabený vďaka reconquiste, no situácia na východe sa naopak zhoršila. Kým mali kontrolu nad Jeruzalemom Fátimovci vládnuci v Egypte, situácia bola vcelku pokojná tak pre európskych pútnikov do Svätej Zeme ako aj pre kresťanov usadených v tejto oblasti. Taktiež vzťahy s Byzantskou ríšou mali Fátimovci dobré. Všetko sa však zmenilo, keď toto územie obsadili seldžuckí Turci útočiaci aj na Byzanciu.

Islamský svet sa rozdelil na niekoľko frakcií prakticky hneď po Mohamedovej smrti a táto nejednota sa v 11. storočí ešte prehĺbila, čo nepochybne uľahčilo pôsobenie prvej križiackej výpravy. Bezprostredne pred týmto ťažením zomrelo v krátkom slede viacero významných svetských aj náboženských predstaviteľov, čo len posilnilo rozpory medzi sunnitmi a šiitmi a rivalita narastala aj medzi jednotlivými šiitskymi sektami.^{[1]:7 – 8} Kým oblasť Palestíny bola ovládaná šiitskymi Fátimovcami už aj predtým, v priebehu 11. storočia bola väčšina východných území, vrátane Palestíny, obsadená sunnitskými seldžuckými Turkami. Do oblasti však prenikali aj ďalšie turkménske a turecké kmene, ktoré vytvárali ešte väčší chaos a nejednotu. Okrem toho tu stále boli prítomní aj viacerí arménski náčelníci, z ktorých niektorí prijali islam, no mnohí ďalší ostali pri kresťanskej viere.^{[1]:8 – 10}

Byzantská ríša bola v priebehu 11. storočia zmietaná hlbokou vnútropolitickou krízou, kvôli ktorej bola väčšina jej vojenskej moci viazaná v boji o cisársky trón. Tieto problémy značne uľahčili cestu seldžuckým Turkom, ktorí od polovice 11. storočia prenikali na územie Malej Ázie. Po viacerých menších porážkach vytiahol vtedajší Byzantský cisár Roman IV. Diogenes do poľa s hlavnou armádou, aby sa 25. augusta 1071 stretol s armádou seldžuckého sultána Alp Arslana v bitke pri Mantzikerte. Táto bitka skončila totálnou porážkou byzantskej armády a prakticky viedla k obsadeniu drvivej väčšiny byzantského územia v Malej Ázii seldžuckými Turkami.^[2]:25

Novú nádej pre Byzanciu priniesol až cisár Alexios I. Komnénos, ktorý sa ujal moci v ríši v roku 1081. Ten po svojom nástupe na trón zaviedol silnú centralizovanú vládu a zastavil postup svojich najväčších nepriateľov. Aj napriek neľahkej situácii a vojnám s Normanmi z južnej Itálie či s Pečenehmi sa mu podarilo obnoviť byzantskú moc na väčšine balkánskeho polostrova. V deväťdesiatych rokoch tak začal postupné znovudobýjanie Anatólie, predovšetkým námornou výpravou vedenou Jánom Dukom, zameranou na opätovné získanie Egejských ostrovov, ale aj ďalšími námornými a pozemnými výpravami smerujúcimi k anatolským pobrežiam Čierneho mora. No aj napriek čiastkovým úspechom dospel cisár Alexios I. v roku 1094 k názoru, že byzantská moc sama o sebe nestačí na znovuzískanie stratených území v pôvodnom rozsahu. Preto sa so žiadosťou o pomoc obrátil na západný kresťanský svet.^[1] Cisár vo svojich výzvach zdôrazňoval spoločnú vieru a utrpenie východných kresťanov. Predovšetkým si však bol vedomý kvalít západoeurópskych rytierov, ktorí už v tom čase v malej miere ako žoldnieri slúžili v Byzancii a vybudovali si dobrú povesť.

Od polovice 11. storočia sa v Európe začalo rozmáhať Gregoriánske reformné hnutie pomenované po vtedajšom pápežovi Gregorovi VII., ktorého snaha o posilnenie pápežovej moci vyústila okrem iného v spory s východnou cirkvou.^[3] Východní kresťania totiž pápeža vnímali ako jedného z patriarchov, spoločne s patriarchami z Jeruzalema, Konštantínopola, Antiochie a Alexandrie. Konanie vyslanca nasledujúceho pápeža Leva IX. vyústilo v roku 1054 až do tzv. Východnej schizmy.^{[4]:23 – 25}

Hoci kresťanstvo vo svojej podstate odmieta násilie, už od dôb rímskej ríše boli kresťania nútení zúčastňovať sa bojov. No už v 4-tom storočí prišiel teológ Augustín z Hippa s doktrínou ospravedlňujúcou vojnu za predpokladu, že bola táto vyhlásená legitímnou autoritou ako napríklad kráľ či biskup, že bola obranná alebo mala prinavrátiť stratené územie a že pri nej nebude použité násilie nad rámec nutnosti.^{[5]:14 – 15} Aj vďaka tomu mohli pápeži 11. storočia využiť svoj vplyv počas reconquisty a napomôcť pri verbovaní bojovníkov pre boje s moslimami na Pyrenejskom polostrove.^{[6]:83 – 92}

Po rozpade Karolínskej ríše však ostalo v západnej Európe množstvo bojovne naladených rytierov, ktorí nemali na práci nič lepšie, než bojovať medzi sebou.^{[5]:14 – 15} V južnej Itálii boli navyše ešte bojovnejšie naladení Normani, ktorí sa dostali do konfliktu aj s Byzantskou ríšou či so samotným pápežom.^[7]

V tejto situácii sa Alexiovych výziev naplno chopil vtedajší pápež Urban II., ktorý si spolu s prítomnými biskupmi vypočul Alexiovych poslov na koncile v Piacenze v roku 1095. Pápež videl nielen príležitosť napraviť vzťahy s východnou cirkvou,^[2]:27 ktoré utrpeli cirkevnou schizmou v roku 1054, ale tiež možnosť ako posilniť svoj vplyv nad svetskými panovníkmi. Preto sa rozhodol motivovať šľachtu k vojenskému ťaženiu na východ počas svojich ciest po Francúzsku, no predovšetkým na koncile v Clermonte, ktorý sa uskutočnil v novembri 1095.

Pápežova iniciatíva samozrejme nebola náhlym rozhodnutím, ale predchádzali jej dlhšie úvahy, ktorých počiatky môžeme hľadať už v návštevách Alexiovych poslov u Urbana II. v roku 1090.^[4]:12 Ale je zrejmé, že pápežove plány na vojenskú prítomnosť na východe sa rozchádzali s predstavou byzantského cisára o žoldnierskej pomoci. Okrem snahy obnoviť svoj vplyv na východe, môžeme v Urbanových činoch hľadať aj motiváciu obmedziť mocenské spory v rámci Európy a podriadiť bojovnú šľachtu pod vyššie kresťanské záujmy a nadradiť tak aj v Európe cirkevnú moc nad svetskú. Samotnému koncilu v Clermonte tak zo strany pápeža predchádzali viaceré diplomatické stretnutia, ale aj ideologická príprava v kláštore Cluny, centre reformného hnutia.

Na koncile v Clermonte potom predniesol Urban II. kázeň, ktorej prepis sa zachoval vo viacerých odlišných verziách. Všetky sa však zhodujú v tom, že pápež rozprával o útlaku kresťanov na východe zo strany moslimov, či o potrebe oslobodiť posvätné miesta kresťanstva. Vyzval na ozbrojenú akciu a prisľúbil odpustenie hriechov... „všetkým veriacim kresťanom, ktorí zdvihnú zbrane a podstúpia bremeno tejto púťovej výpravy...“^{[8]:294 – 295}

„	... Ozbrojte sa Božou horlivosťou, milovaní bratia, pripnite si na svoje bedrá meče, oblečte si brnenia a buďte synmi mocného! Je lepšie zomrieť v boji, ako sa pozerať na utrpenie ľudu a svätcov. Kto je zanietený pre Boží zákon, nech sa pripojí. Pomôžme našim bratom! Hor sa do boja a Pán bude s vami! Obráťte zbrane, ktorými trestne prelievate bratskú krv proti nepriateľovi kresťanského mena a viery! Zlodeji, lupiči, podpaľači a vrahovia nebudú ovládať Božie kráľovstvo, vykúpte si bohumilou poslušnosťou milosť Božiu, a aby vám skrz zbožné skutky a na spojené príhovory svätcov odpustil hriechy, ktorými ste vzbudili jeho hnev!...	“
– Pápež Urban II.[8]:294 – 295

Spojenie boja proti neveriacim s odpustením hriechov, spolu s predstavou možnosti získať nemalý majetok prinieslo obrovský ohlas. Podľa niektorých správ si v bezprostrednej reakcii na pápežovu reč začali mnohí ľudia vystrihovať z látky kríže a prišívať si ich na svoj odev a výkrikmi „Deus le volt!“ („Boh to žiada“!) dávali najavo svoje nadšenie pre križiacku výpravu do Svätej Zeme.^[4]:7

Dostatočne veľké a predovšetkým organizované vojsko však samozrejme nemohlo vzniknúť len na základe spontánneho nadšenia založeného na jednej kázni. Preto pápežove slová ďalej šírili mnohí biskupi a kňazi, ale aj pápež samotný. Ten po koncile v Clermonte absolvoval cestu po Francúzsku, počas ktorej sa stretol s mnohými feudálmi a mnohým ďalším poslal listy s výzvou na pripojenie sa k výprave. Taktiež usporiadal ďalšie zhromaždenie pod holým nebom na koncile v Tours, kde zopakoval svoju reč masám. Všetky tieto snahy priniesli odozvu v podobe prísľubu účasti od viacerých významných pánov vtedajšej doby. Postavenie rytierskeho vojska, ako aj usporiadanie pomerov v domovine pred odchodom na východ si však vyžiadalo ešte nejaký čas.^{[4]:13 – 14}

Oveľa rýchlejšie než feudáli, a v rozpore s jeho plánmi, zareagovali na Urbanove výzvy chudobnejšie vrstvy obyvateľstva. Podľa dobových kronikárov krátko po ukončení koncilu v Clermonte „...akonáhle sa niekomu doniesli správy a noviny o rozkazoch prenesených pápežom, šiel vyzvať svojich susedov a príbuzných, aby sa dali na pút božiu.“^[9]:50 Treba dodať, že obyčajný ľud bol k účasti na výprave povzbudzovaný predovšetkým rôznymi potulnými kazateľmi, z ktorých najznámejší je Peter Pustovník z Amiens. Ten mal už skôr vďaka svojmu životu medzi obyčajným ľudom povesť svätca,^[4]:14 preto sa po jeho kázňach v dolnom Porýní a vo Flámsku okolo neho začali zhromažďovať davy prostých ľudí, ktorí neraz predávali svoj majetok, aby zaň získali zásoby na dlhú cestu.^{[9]:51 – 53}

K Petrovi Pustovníkovi sa však v jeho horlivosti pridali aj viacerí drobní rytieri, ktorí mali slúžiť ako akési vojenské vedenie neskúsených a slabo ozbrojených vidiečanov či mešťanov. Vodcom prvého významnejšieho ťaženia bol Gautier Sans Avoir, zvaný bezzemok, ktorý bol ešte nedočkavejší než Peter Pustovník, vyzývajúci na trpezlivú prípravu.

Už na veľkonočnú sobotu, 12. apríla 1096 sa na severe Francúzska pod vedením Gautiera a údajne ďalších ôsmich rytierov zhromaždil mohutný dav pútnikov a vyrazil na východ. O ich ceste Európou sa nedochovali takmer žiadne zmienky. Prvé relevantné informácie sú až z dňa 5. mája, kedy tento dav dorazil k Belehradu a kvôli minutým zásobám sa pustil do drancovania okolitých dedín.^{[4]:14 – 15} Po viacerých menších roztržkách na Uhorskej aj Byzantskej strane rieky Sávy dorazili pútnici pod vedením Gautiera k mestu Niš, kde ich byzantský miestodržiteľ čakajúci na inštrukcie z Konštantínopola priateľsky prijal a zásobil na ďalšiu cestu. Ku Konštantínopolu tak už dorazil tento prvý húf križiakov bez väčších problémov.^[10]:29

Horšia bola situácia v húfe vedenom samotným Petrom Pustovníkom. Podľa súdobých kronikárov bolo v tomto prípade drancovanie, znásilňovanie či rôzne iné násilnosti bežnou súčasťou postupu tohto davu už počas cesty Uhorskom. Situácia sa vyhrotila pri pevnosti Semlin / Zemun, kde stále visela výstroj 16-ich potrestaných účastníkov Gautierovej výpravy. Petrovi križiaci zobrali pevnosť útokom, pobili všetkých obrancov a vyrabovali zásoby. Situácia sa zopakovala pri Belehrade, kde napriek snahám byzantského miestodržiteľa Nikétu predísť konfliktu skončili pevnosť a mesto vypálené. Situácia sa zlepšila až pri Niši, no aj napriek dohode s miestodržiteľom sa ani tu časť pútnikov nezdržala násilností. Tentoraz však posádka mesta podnikla protiútok, ktorým rozprášila celý húf pútnikov. Ten sa potom zišiel v značne zredukovanom počte a po stretnutí s Alexiovymi poslami pri Sofii sa už bez konfliktov dostal ku Konštantínopolu, kde sa spojil s „vojskom“ pod vedením Gautiera Sans Avoir.^[4]:18

Okrem Gautierovho a Petrovho ťaženia sa sformovalo v Európe aj niekoľko ďalších skupín chudobných pútnikov, ale žiadna z nich sa už ani len nepriblížila ku Konštantínopolu. Všetky tieto húfy pútnikov však boli napokon rozprášené uhorskými vojskami.^{[4]:14 – 20} Ich najväčším príspevkom do histórie tak bolo rozpútanie pogromov voči židom v Nemecku, keďže podľa ich logiky sa nebolo treba pomstiť len moslimom, ktorí držali sväté mesto 450 rokov, ale aj židom, ktorí pred 1000 rokmi ukrižovali Ježiša. Židov sa síce snažili chrániť biskupi, no prevažne s malým úspechom.

12 – tisícový oddiel vedený Folkmarom z Orleánsu vyšiel koncom apríla z Porýnia, zaútočil cestou na pražských Židov a cez Moravu prešiel na Slovensko k Nitre, kde križiakov nitrianske vojsko čiastočne pobilo a čiastočne zajalo: „Folkmarov ľud tiahnúci cez Čechy, keď bol pri Nitre, hrade Panónie (aput Nitram, Pannonie civitatem), sčasti zahynul mečom, sčasti padol do zajatia."^[11]:294

Ján Steinhubel usudzuje, že nitrianske vojsko viedol knieža Álmoš.^[12]:294

V júni 1096 pri Stoličnom Belehrade Uhri zničili 15 – tisícové križiacke vojsko na čele s kňazom Gotšalkom. Kráľ Koloman odmietol vpustiť do Uhorska 14 – tisícovú križiacku armádu vedenú Emichom, grófom z Leiningenu a osobne velil vojsku sústredenému na pohraničnom hrade Mošoň. Po šesťtýždňovej obrane vyrazil do útoku, väčšina križiakov padla a zvyšok ušiel do Východnej marky.^[12]:294

Keď neskôr chceli prejsť cez Uhorsko oddiely Godefroya de Bouillon a Balduina z Boulogne, kráľ Koloman im po nedávnych skúsenostiach s križiakmi odmietal povoliť vstup na svoje územie a zvolil až potom, čo získal Balduina aj s rodinou ako dočasných rukojemníkov a záruku za bezproblémový prechod vojska krajinou.

V Byzancii dav chudobných a často neozbrojených pútnikov neurobil veľký dojem ako na miestne obyvateľstvo, tak ani na samotného cisára Alexia. Cisár síce vydal rozkaz, ktorým umožnil križiakom nakupovať čokoľvek čo sa v meste predávalo, no zrejme ani tu sa nezdržali rabovania, keďže podľa slov kronikára Guiberta de Nogent: „...ani pohostinnosť obyvateľov gréckych provincií, ani samotná láskavosť cisárova nestačili na umiernenie pútnikov, chovali sa s krajnou vyzývavosťou, borili paláce mesta, zapaľovali verejné budovy, strhávali olovené krytiny chrámových striech a predávali tento kov zase naspäť Grékom.“^[9]:55 Cisár pôvodne neradil týmto prvým križiackym oddielom preplaviť sa na východný breh a stretnúť sa v boji s nepriateľom, miesto toho im radil vyčkať na príchod lepšie vycvičených vojakov. No toto vyčíňanie ho zrejme primälo k rozhodnutiu dostať križiakov ďalej od hradieb mesta a tak ich presunul do pevnosti Kibotos (Civetot) v Nikomédii.^[2]:32 Tu ozbrojená časť križiakov nemienila iba nečinne čakať a pustila sa do prvých vojenských akcií, ktorých obeťami však boli spočiatku hlavne kresťanskí obyvatelia vidieka. Vďaka momentu prekvapenia sa však na krátko podarilo križiakom obsadiť seldžuckú pevnosť Xerigordon. Napriek rýchlej a úspešnej odvetnej akcii sa aj zvyšok križiakov vyčkávajúcich v pevnosti Kibotos cítil povzbudený zdanlivým úspechom a vytiahli na Nikaiu. Zle organizovaný a slabo ozbrojený dav však nebol pre Seldžukov žiadnym súperom a tak bol dňa celý prvý húf križiakov porazený a pevnosť Kibotos dobytá. Zachránila sa len malá časť pútnikov, ktorí navyše po preprave ku Konštantínopolu museli odovzdať zbrane.

Podľa diela Gesta Francorum, fátimovsky veľkovezír al-Afdal nazval križiakov ako „armádu neozbrojených a zbedačených žobrákov, ktorí nemali nič viac než vrece cez rameno a mešec pri páse“. Ale hoci aj križiaci sami seba chceli vnímať ako chudobných pútnikov je jasné, že armáda zodpovedajúca al-Afdalovmu popisu by nedosiahla také významné vojenské úspechy. Tieto slová môžu platiť o popísaných výpravách chudobných, ktoré sa však k Svätej Zemi ani nepriblížili. Okrem nich sa však na pochod z Európy dalo aj niekoľko prúdov dobre vyzbrojených a organizovaných oddielov, ale bez jednotného velenia. Rovnako s rezervou treba pri čítaní súdobých arabských autorov označenie všetkých križiakov ako frankov, nakoľko účastníci križiackych výprav pochádzali prakticky zo všetkých kútov predovšetkým západnej Európy.

Prvé skutočné vojská sa dali na pochod z Európy až koncom leta 1096, no ako bolo spomenuté, išlo o viacero nezávislých oddielov, pričom každý putoval samostatne nielen Európu, ale aj neskôr na výprave nebolo ničím výnimočným, že každý z veliteľov sledoval svoje vlastné záujmy. Celková sila vojska, ktorá sa napokon na jar roku 1097 zhromaždila pri Konštantínopole dosahovala niečo medzi 30 000^[1]:21 až 100 000^[2]:51 účastníkov, hoci do týchto počtov sa počítali aj civilisti sprevádzajúci vojakov.

Ako prvý sa na cestu vydal oddiel pod vedením Huga z Vermandois. Ten bol najurodzenejším z veliteľov prvej križiackej výpravy a podľa toho vyžadoval aj jednanie so svojou osobou a to aj napriek menšej sile svojho vojska.^[13]:28 Mladší brat francúzskeho kráľa Filipa bol k účasti na výprave povzbudený zrejme práve svojim bratom, keďže ten mal viacero dôvodov na priateľské gestá voči pápežovi Urbanovi II., Filipovi rytieri navyše posilnili aj Hugov skromný oddiel, ktorý mal v pláne preplaviť sa z Bari do Drače. Mnoho z ich lodí však stroskotalo v búrke, no samotný Hugo sa zachránil a po prijatí dračským miestodržiteľom Jánom Komnénom pokračoval v ceste do Konštantínopola, kde bol vzhľadom na svoj urodzený pôvod s mnohými darmi prijatý cisárom. Ale Alexios po nedávnych skúsenostiach s križiakmi značne obmedzil vzácneho hosťa v pohybe.^[4]:20

„	… obával sa ich príchodu, pretože poznal ich neodolateľné nadšenie, ich nestálu a vrtkavú povahu a tiež všetko, čo je vlastné keltskému temperamentu so všetkými dôsledkami. Vedel, že stále s otvorenými ústami obdivujú bohatstvo a že pri prvej príležitosti bez škrupulí porušujú svoje zmluvy...	“
– Anna Komnéna, Alexiáda[10]:43

Oveľa významnejší oddiel sa dal v rovnakom čase na pochod z Lotrinska, pod vedením troch bratov z rodu z Boulogne. Vodcom bratov bol Godefroy de Bouillon, ktorého k účasti na výprave motivovalo jeho neisté postavenie v domovine a nie práve najlepšie vzťahy s jeho lénnym pánom, cisárom Henrichom IV.^[1]:15 V udalostiach nasledujúcich po výprave svojho brata zatienil najmladší Balduin, ktorý sa už skôr vo svojom živote rozhodol zanechať duchovnú dráhu. Keďže však pôvodne mal byť jeho osud takýto, v Európe nemal zdediť žiaden majetok a zrejme aj preto išiel na výpravu s plánmi usadiť sa na Východe. Preto s ním putovala aj jeho manželka a deti. Trojicu bratov dopĺňal najstarší Eustach, ktorý sa však do histórie križiackych výprav nijak významne nezapísal. Tento oddiel putoval po súši cez Uhorsko, kde im však kráľ Koloman po nedávnych skúsenostiach s križiakmi odmietal povoliť vstup na svoje územie. To sa zmenilo až potom, čo získal Balduina aj s rodinou ako dočasných rukojemníkov a záruku za bezproblémový prechod vojska krajinou. Keďže Byzancia bola už na príchod križiakov pripravená, aj tu prebiehal pochod bez problémov najmä vďaka dobrému zásobovaniu.^[4]:22 Až na brehoch Marmarského mora morálka vojakov povolila, čo malo byť spôsobené rozšírením povesti o uväznení Huga z Vermandois v Konštantínopole.^[13]:31 Počas osemdenného pochodu sa tak nezdržali aj plienenia. Za to sa však Godefroy cisárovi ospravedlnil a vojsko bolo prepravené ku Konštantínopolu.^[4]:22

Po príchode týchto prvých dvoch šíkov bolo byzantskému cisárovi prakticky okamžite jasné, že križiaci nezodpovedajú jeho pôvodnej predstave o menších jednotkách, ktorých členovia by ako žoldnieri posilnili byzantskú armádu pri ochrane hraníc pred seldžuckými Turkami a pri znovu dobývaní stratených území. Miesto toho mal mať čo do činenia s obrovskou armádou s vlastnými záujmami na zisk vlastných území vo Svätej Zemi. To by samo o sebe pre Alexia nepredstavovalo problém, no len za predpokladu, že sa Byzancii vrátia jej pôvodné územia. Vytvorenie ďalších štátov na východnej hranici ríše dokonca mohlo poslúžiť ako nárazníková zóna v prípade ďalších výbojov zo strany moslimov. Aby sa však mohli naplniť takéto myšlienky, rozhodol sa Alexios, poučený o západných zvyklostiach, zaviazať si križiackych veliteľov lénnou prísahou^[4]:23 a to ideálne ešte predtým, než dorazia aj ďalšie armády z Európy. Zatiaľ čo Hugovi sa zdala takáto požiadavka férová a rozumná, u Godefroyho a Balduina sa cisárove požiadavky stretli s odporom a to aj napriek príhovorom od samotného Huga z Vermandois.^[2]:42 Títo totiž namietali, že Godefroy už je lénnikom rímskeho cisára a chceli s vyriešením tejto otázky počkať až do príchodu ďalších vojsk.^[4]:23 Alexios si však bol vedomý toho, že to by jeho vyjednávaciu pozíciu len zhoršilo a že nemôže čakať kým sila križiakov ešte vzrastie. Preto sa rozhodol pritvrdiť a pozastavil zásobovanie pre lotrinské vojsko. Na to reagoval Balduin vyplienením predmestí Konštantínopola^[2]:42 a dodávky potravín sa obnovili. Pred Veľkou Nocou 1097 sa cisár rozhodol zopakovať svoju taktiku, pričom križiaci sa tentoraz odhodlali k útoku na samotné mesto. Byzantínci boli napokon nútení zasiahnuť silou a v ozbrojenom strete odraziť križiakov. Navyše boli pohoršení z faktu, že si križiaci vynútili boj na Veľký Piatok. Keď však križiacki velitelia videli skutočnú silu byzantského vojska, rozhodli sa ďalej nevymýšľať a radšej ustúpiť Alexiovym požiadavkám. Na Veľkonočnú Nedeľu 1097 tak Godefroy, Balduin, Eustach a niekoľkí významnejší rytieri z ich oddielov odprisahali vernosť byzantskému cisárovi a zaviazali sa, že vydajú byzantským úradníkom všetky dobyté územia, ktoré kedysi patrili Byzantskej ríši. Následne boli bohato obdarovaní a lotrinské vojsko bolo prepravené do Nikomédie.^[4]:23

Len niekoľko dní po týchto udalostiach dorazilo ku Konštantínopolu ďalší oddiel, ktorý v cisárovi vzbudzoval nemalé obavy. Síce menej početné, no dobre vyzbrojené a v bojoch skúsené vojsko Normanov zo Sicílie pod vedením Bohemunda z Tarentu, ktorému sekundoval jeho synovec Tankred. Títo Normani svoje skúsenosti pozbierali v bojoch nielen so Saracénmi, ale aj s Byzanciou. Bohemund síce nemal pôvodne v pláne pripojiť sa k výprave, no počas pochodu Hugových oddielov južnou Itáliou zacítil príležitosť získať nové územia a veľké bohatstvo.^[13]:33 Hlavná časť normanského vojska sa koncom roka 1096 preplavila z Bari na Byzantské územie. Vianoce potom oslávili vylúpením Kastorie v západnom Macedónsku, čo zrejme nebol ojedinelý skutok.^[4]:28 Bohemund však poznal byzantské pomery lepšie než Lotrinčania a vedel, že nemá zmysel odporovať Alexiovym požiadavkám. Preto neváhal so zložením prísahy voči cisárovi a svoju zdanlivú zmierlivosť sa snažil využiť aj k tomu, aby mu bolo zverené hlavné velenie celej výpravy, čo by mohol využiť vo vlastný prospech.^[2]:45 Ale tak ako Bohemund poznal byzantské pomery, tak poznal aj Alexios Normanov a Bohemunda a preto sa odpovedi na jeho požiadavky vyhol. S Bohemundovým postojom nesúhlasil Tankred s niekoľkými ďalšími rytiermi, ktorí sa k Nikomédii nechali previesť na vlastnú päsť.^[13]:34

To už sa ku Konštantínopolu blížilo z južného Francúzska ďalšie veľké vojsko pod vedením Raimonda z Toulouse. Ten bol jediným z križiackych vodcov, s ktorým sa o tomto podniku riadil aj pápež Urban II. osobne a navyše sa k jeho výprave pripojil aj biskup Adhemar z Le Puy. Raimond si tak tiež činil nároky na vedenie celej výpravy. Za zmienku tiež stojí, že pre svoje vyberané chovanie bol ako jediný z veliteľov prvej križiackej výpravy považovaný Byzantíncami za civilizovaného šľachtica. Raimondovo vojsko putovalo severnou Itáliou a po východnom pobreží Jadranu. Tu nastala výnimočná situácia, keďže miestne obyvateľstvo bolo tak chudobné, že to oni podnikali lúpežné prepady voči pochodujúcemu vojsku a križiaci by ani pri snahe revanšovať sa nemali čo ukradnúť. Situácia sa zmenila, keď vojsko bez akýchkoľvek ďalších zásob dorazilo na byzantské územie a mohlo sa konečne vrhnúť na rabovanie, čo Raimondove oddiely náležite využili po tom, ako ich opustil Raimond ponáhľajúci sa na cisárovo pozvanie do Konštantínopola, ako aj Adhemar, ktorý sa pre zranenie zdržal v Solúne. Výčiny Raimondovych oddielov však nepoznačili jeho dobré vzťahy s cisárom Alexiom, rovnako ako fakt, že len Raimond sám z križiackych veliteľov nezložil lénnu prísahu, nakoľko sa považoval za pápežovho zástupcu na výprave. Treba však povedať, že zložil voči cisárovi miernejší sľub a ako jeden z mál sa správal tak, aby aj dodržal svoje slovo.^[4]:29

Ako posledné dorazilo k hradbám Konštantínopola vojská troch pánov zo severného Francúzska, ktoré síce na cestu vyrazili spoločne, no počas cesty sa rozdelil ako ich pochod, tak ich konanie. Prvú časť vojska viedol Róbert z Normandie, najstarší syn slávneho Viliama Dobyvateľa. Róbert patril k tým účastníkom výpravy, ktorí nemali v pláne ostávať na východe. Naopak, Róbert sa chcel po výprave vrátiť a zabojovať o svoje dedičstvo v podobe anglickej koruny, čo síce v roku 1100 aj spravil, ale neúspešne a zvyšok svojho života strávil v zajatí.^[1]:15

Druhú časť vojska viedol Róbert II. Flámsky, ktorého otec Róbert I. vykonal už v roku 1086 púť do Jeruzalema a cestou späť sa zdržal na dvore byzantského cisára. Róbert II. tak zrejme len chcel pokračovať v otcových šľapajach a taktiež bral križiacku výpravu skôr ako púť s plánmi na návrat. Flámi bol hneď po koncile v Clermonte pre myšlienku križiackej výpravy veľmi zapálení a už v oddieloch vedených Petrom Pustovníkom patrili k tým najbojovnejším. Vojsko vedené Róbertom II. nebolo síce veľmi početné, zato však bolo veľmi dobre vycvičené a vyzbrojené, čo v kombinácii so svojim zápalom pre vec znamenalo významné činy počas ťaženia.^[4]:30

Veliteľom posledného oddielu bol Štefan z Blois, ktorý už pred výpravou patril k najbohatším a najvplyvnejším mužom v severnom Francúzsku. Niet teda divu, že ani on nemal v pláne viac než len zúčastniť sa výpravy a následne sa vrátiť domov. Okrem viery ho zrejme k účasti na výprave motivovala aj jeho manželka Adela, dcéra Viliama Dobyvateľa, ktorá chcela mať aj zo svojho manžela slávneho bojovníka. Tá ho napríklad prinútila vrátiť sa na východ po tom, ako sa Štefan z výpravy vrátil ešte pred dobytím Jeruzalema.^[1]:16 Štefan sa napokon do dejín križiackych výprav síce naozaj zapísal významným spôsobom, nie však na bojovom poli, ale svojimi listami pre manželku, v ktorých popisoval bezprostredné zážitky z výpravy. Okrem toho sa práve v jeho oddieloch výpravy zúčastnil aj Fulko zo Chartres, jeden z najvýznamnejších kronikárov prvej križiackej výpravy.^[4]:30

Všetky tri oddiely sa zo zhromaždiska pri meste Pontarlier vydali na pochod smerom na juh cez Alpy do Itálie. Pri pochode Luccou sa stretli aj s pápežom Urbanom II., ktorý ich žiadal o pomoc pri dobytí Ríma, ktorý ovládal vzdoropápež Klement II., čo však križiaci odmietli. Na juhu Itálie potom boli vďaka účasti Róberta z Normandie križiaci vrelo privítaní miestnymi Normanmi, ktorí stále vojvodu z Normandie uznávali za pána všetkých Normanov. Róbert sa rozhodol prezimovať u svojich príbuzných, k čomu sa pridal aj Štefan so svojim vojskom. Na konci roka 1096 tak ďalej pokračoval iba Róbert II. Flámsky, ktorý v Decembri prekročil Jadran a bez akýchkoľvek nepríjemnosti dorazil do Konštantínopola, kde aj vzhľadom na dlhodobo dobré vzťahy medzi jeho rodom a Byzanciou neváhal zložiť lénnu prísahu voči cisárovi Alexiovi.^[4]:31

Zvyšné dva oddiely sa ďalej pohli až začiatkom Apríla 1097. Hneď prvá loď sa krátko po svojom naložení prevrhla a jej posádka sa utopila, čo mnohí ďalší vojaci zobrali ako znamenie a vrátili sa domov. Väčšina armády však pokračovala v ceste do Drače a keďže Byzancia medzitým získala bohaté skúsenosti s logistikou zabezpečujúcou pochod križiakov, taktiež sa dostali do Konštantínopola bez problémov. Z listov Štefana z Blois vieme, že hlavné mesto ríše na severofrancúzov zapôsobilo ohromujúcim dojmom, rovnako tak okázalá audiencia pri ktorej zložili lénnu prísahu a dary, ktoré dostali. Preprava cez Bospor však už bola posledným príjemným zážitkom, ktorý na križiakov čakal. Ostatné križiacke vojská, ktoré ku Konštantínopolu dorazili skôr už totiž ukončili obdobie príprav a začali prvé seriózne boje s neveriacimi obliehaním Nikáje, do ktorého sa aj čerstvo príchodzie vojská zo severného Francúzska okamžite zapojili.^[4]:31

Hneď ako sa začiatkom roka 1097 zlepšilo počasie, väčšina vtedy prítomných križiackych vojsk bola presunutá cez Bospor, do tábora v Pelekanone (Maltepe). Odtiaľ sa dali križiaci na pochod cez Nikomédiu smerom na Nikáju, na územie stále ovládané Seldžukmi. Mesto dosiahli 5. mája a okamžite začali obliehanie,^[1]:32 nakoľko mesto bolo príliš dobre opevnené na to, aby sa dalo dobyť okamžitým útokom.^[13]:39 Hradby mesta mali celkovú dĺžku okolo 6 km, chránilo ich vyše 200 bášt a zo západu navyše bolo mesto chránené jazerom. Ku križiakom sa pridal aj oddiel Byzantíncov čítajúci asi 2000 mužov, čo nebola počtom veľká sila, no malo sa jednať hlavne o špecialistov na obliehanie.^[4]:32 Ďalšie byzantské sily predstavovalo loďstvo, ktoré bolo nevyhnutné pre uzavretie obchvatu mesta. Po príchode zvyšku križiakov tak spojené sily obliehajúce mesto mali bojovú silu približne 4200 až 4500 jazdcov a okolo 30 000 pešiakov.^[1]:32

Naopak posádka mesta nebola veľmi početná, keďže sultán Kilič Arslan po ľahkej porážke oddielov vedených Petrom Pustovníkom podcenil novú silu prichádzajúcu z Európy a navyše chcel sústrediť svoje sily na východ, kde sa schyľovalo k bitke medzi ním a danišmendovskými Turkami.^[14]:69 V meste sa však v tomto čase nachádzala jeho manželka, ale tiež zlatý poklad.^[4]:32 Preto ihneď ako sa dozvedel o obliehaní, okamžite poslal na obranu mesta posily. Tie sa stretli s križiackymi oddielmi 21. mája^[4]:32 (16. mája)^[1]:32 a zaútočili na oddiely Raimonda z Toulouse, nakoľko práve tento oddiel zatiaľ nestihol naplno zaujať svoje pozície a tak tadiaľto viedla naoko jednoduchá cesta na prerazenie obliehania a posilnenie posádky mesta. Vzhľadom na obmedzený manévrovací priestor boli Turci nútení bojovať spôsobom, ktorý im nevyhovoval^[13]:38 a tak sa Provensálci útoku ubránili až kým im na pomoc prišli jednotky Róberta Flámskeho a Godefreyho z Bouillonu. Spoločnými silami potom aj napriek vlastným stratám oddiel Kiliča Arslana porazili.

Toto víťazstvo posilnilo morálku križiakov a zároveň naštrbilo morálku ich súperov. K tomu malo prispieť aj ostreľovanie mesta hlavami padlých z oddielu, ktorý ich mal posilniť. Keďže práve v tomto čase bola dokončená blokáda mesta aj z jazera a Kilič Arslan sa po vojenskom neúspechu stiahol aby zozbieral väčšiu silu, dobytie mesta bolo už len otázkou času. To pochopili aj samotní obrancovia a dohodli sa s Byzantíncami na odovzdaní mesta. Hoci križiaci vedeli o prebiehajúcich rokovaniach, nepoznali konkrétny obsah. A tak 19. júna začali útok na hradby mesta, práve v deň, kedy na hradbách mesta zaviali byzantské zástavy.^[1]:33

Križiaci boli rozčarovaní keďže prišli o triumf a s ním korisť, čo bolo čiastočne zmiernené podielom na koristi danom im Byzantíncami. Ďalším sklamaním pre nich bolo nakladanie s tureckou posádkou, keďže úradníci a velitelia si smeli vykúpiť slobodu a sultánova žena bola odvedená s poctami do Konštantínopola. Súčasne s tým bol k sultánovi vyslaný posol s cieľom dohodnúť odovzdanie jeho manželky.^[4]:32 Križiaci neboli ešte v 11. storočí zvyknutí na vykupovanie zajatcov a zrejme im dovtedy ani nenapadlo, že aj oni by mohli v opačnom prípade po svojom zajatí ostať nažive a vykúpiť si slobodu. Poznali však zotročenie nepriateľa a tak viacero zajatcov skončilo na trhoch v Konštantínopole.^[1]:33

Po dobytí Nikáje presvedčil Alexios križiackych veliteľov, aby poslali svojich vyslancov do Fátimovského kalifátu v Egypte a zvýšili svoje šance na využitie nejednotnosti v moslimskom svete. Ale križiaci sa len pomaly zoznamovali s reáliami východného sveta a nielen a tak nedokázali spomenuté spory využiť. O neschopnosti správne vyhodnotiť situáciu v tomto období svedčia aj slová Štefana z Blois adresované jeho žene o tom, že „...z Nikáje dosiahneme Jeruzalem do piatich týždňov...“^[1]:35

Na ďalší pochod smerom na juhovýchod sa dali križiaci týždeň po obsadení Nikáje. Z dôvodu jednoduchšieho zásobovania,^[4]:33 ale aj kvôli pretrvávajúcim sporom o hlavné vedenie výpravy^[13]:40 však pokračovali oddelene, v dvoch hlavných vojoch, no naďalej v blízkosti byzantských oddielov, ktoré plnili úlohu sprievodcov. Už čoskoro sa však mala ukázať aj odvrátená stránka rozdelenia síl, na čo krížiaci takmer doplatili. Kilič Arslan totiž medzitým uzavrel spojenectvo s danišmendovskými Turkami a aj s posilami sa rozhodol prichystať križiakom pascu neďaleko mesta Doryleon.

Ráno 1. júla 1097 narazil prvý voj križiackej armády na nepriateľa, ktorý zaujal výhodné postavenie. Hlavná armáda Turkov sa rozostavila naprieč údolím rieky, do ktorého križiaci pri svojom postupe museli odbočiť, takže až do poslednej chvíle nemohli toto nebezpečenstvo vidieť. Menšie oddiely Turkov potom zaujali miesta na okolitých kopcoch.^{[1]:35 – 39} Jednotky Kilič Arslana zaútočili na križiacky tábor svojou ľahkou jazdou, ktorá zasypávala svojho nepriateľa množstvom šípov, no súčasne si dokázala držať odstup. To bola taktika, na ktorú križiaci neboli zvyknutí, azda okrem Bohemunda z Tarentu, ktorý sa na veľké šťastie križiakov nachádzal práve v tomto prvom voji. Nariadil rytierom sformovať obranu pechoty, kým tá vybuduje obranné pozície. Zároveň poslal druhému sledu správu o ich situácii. Na viac sa však zatiaľ nezmohol a tak brániac tábor vyčkával na príchod posíl.^[4]:33 Je nutné tiež povedať, že časť rytierov vrátane Bohemundovho synovca Guillauma svojho veliteľa neposlúchla a vrhla sa do útoku, no títo boli všetci zabití.^[10]:54

„	Turci sa priblížili príšerne jačiac a strieľajúc mračná šípov. Omráčení a takmer mŕtvi, s mnohými zranenými sme sa obrátili na útek. A nebolo divu, keďže takýto boj bol niečím novým pre nás všetkých.	“
– Fulko zo Chartres[1]:36

Časť Turkov medzitým mala za úlohu zneškodniť blížiaci sa zvyšok križiackej armády. Narazili na pár oneskorencov, ktorých síce poľahky porazili, no nesprávne vyhodnotili skutočnú silu vojska, ktoré sa k bojisku ešte len blížilo. A tak keď už Turci útočili na samotný tábor bránený Bohemundom, tomu prišiel na pomoc oddiel Godefreyho z Bouillonu. Zároveň s tým prekvapil Turkov zozadu Raimonda z Toulouse so svojimi vojakmi. Bitka tak pokračovala bojom zblízka, v ktorom už mali križiaci výhodu lepšej výzbroje a skúseností s týmto typom boja.^[4]:34 Navyše po stretnutí celej armády mali aj značnú výhodu početnú.^[1]:37

Kilič Arslan sa po porážke pri Doryleu stiahol a v ďalšom pochode smerom na juh tak križiakom nebránil žiaden väčší ozbrojený odpor. Napriek tomu ich postup nebol jednoduchý, keďže tentoraz boli ich nepriateľmi teplo a smäd. K mestu Ikonion tak prišla výprava značne oslabená a jej účastníci uvítali fakt, že mesto ostalo opustené Seldžukmi, ale dobre zásobené. Po niekoľkodennom oddychu a doplnení zásob tak vojsko pokračovalo k Heraklei, kde ich síce čakalo nepriateľské vojsko, no to sa bez boja dalo na útek.^[4]:35

Za Herakleou sa však výprava opäť rozdelila. Zatiaľ čo Balduin z Bouillonu a Tankred s časťou Normanov sa rozhodli vydať sa po starej pútnickej trase smerom na juh, hlavný voj pokračoval síce dlhšou, no podľa byzantských sprievodcov jednoduchšou cestou na severovýchod k mestu Cesarea. Výhodou tejto trasy malo byť to, že v tejto oblasti vládli autonómne arménske kniežatá, ktoré si Byzantínci sľubovali nakloniť na svoju stranu a poľahky tak získať ešte stále prevažne kresťanské mestá. To sa ukázalo byť pravdivým predpokladom, no miestni tureckí vládcovia sa nevzdávali bez boja. Oveľa viac však križiakov trápil náročný prechod pohorím Taurus, ktorý stál život mnohých účastníkov výpravy, ale aj zvierat, takže mnoho mužov predávalo svoju výstroj výmenou za jedlo.^[1]:41

Pre ďalší vývoj tejto výpravy ako aj pre budúcnosť križiackych štátov bolo dôležité obsadenie mesta Mar`aš, ktorého arménske obyvateľstvo križiakov dobre privítalo a tí na oplátku nechali mestu vládnuť probyzantského miestneho šľachtica. Pri tomto meste sa tiež hlavný voj opäť stretol s oddielmi Tankreda a Balduina.^[1]:45

Tankred ako prvý dorazil k mestu Tarsus a zaútočil naň, no z pár stoviek Normanov si turecká posádka ťažkú hlavu nerobila. Situácia sa zmenila až keď dorazil aj Balduin s oveľa väčším oddielom. Vtedy väčšina tureckej posádky utiekla a kresťanskí obyvatelia otvorili brány prichádzajúcej armáde.^[4]:36 Ako prvý vstúpil do mesta Tankred, no vzhľadom na rozdiel vo vojenskej sile prenechal mesto Balduinovi. Hoci Balduin išiel na výpravu s cieľom získať pre seba na východe nejaké panstvo, Tarsus rozhodne nebol jeho cieľovou stanicou. Preto využil, že k mestu sa medzitým priplavil pirátsky kapitán Guynemer z Boulogne spolu s flámskym loďstvom a prehlásil sa za Balduinovho vazala. Balduin poveril Guynemera a jeho mužov obranou mesta a sám so svojim oddielom pokračoval vo výprave,^{[6]:195 – 212} aby sa stretol s hlavnou armádou pri Mar`aši, kým Tankred sa zmocnil ďalšieho mesta Mamistra.

Ale Balduin sa pri hlavnom vojsku dlho nezdržal a miesto toho sa na radu svojho arménskeho sprievodcu Bagrata vybral do povodia Eufratu, územia husto obývaného práve Arménmi. Tí sa aktívne zapojili do jeho ťaženia a sami vo veľkom pobíjali Seldžukov.^[15] Balduin tak poľahky získal množstvo pevností a miest. Kým Balduin prezimovával v meste Turbessel, prišli k nemu poslovia Thorosa, vládcu Edessy s návrhom, že ak mu Balduin pomôže s vyhnaním Seldžukov, stane sa Thorosovym spoluvládcom a nástupcom. Na to Balduin pristúpil a už čoskoro Thoros prehlásil Balduina za svojho adoptívneho syna. To sa síce nepáčilo Balduinovym arménskym priateľom, keďže Thoros mal svojim náboženstvom blízko k Byzantíncom, ale aj tieto výhrady mal čoskoro Balduin využiť vo vlastný prospech.^[4]:44

Krátko po Balduinovom návrate z výpravy do okolia pevnosti Samosata sa uskutočnilo sprisahanie Arménov proti Thorosovi. Nie je celkom isté, či bol Balduin sám do sprisahania už skôr zapojený, alebo sa len rozhodol vzniknutú situáciu využiť vo svoj prospech a pridať sa. Keď však vzbúrenci uväznili Thorosa v mestskej citadele, Balduin síce sľúbil ušetriť jeho život, no napokon nepodnikol nič aby tento sľub dodržal, keď 9. marca 1098 vzbúrenci vtrhli do citadely a Thorosa aj s jeho manželkou zavraždili.^[16] Na žiadosť samotných obyvateľov mesta potom Balduin prijal titul grófa z Edessy a založil prvý z križiackych štátov na Východe. Tým zároveň porušil prísahu voči cisárovi Alexiovi, keďže Edessa bola pôvodne súčasťou byzantskej ríše, ale napriek tomu cisár zrejme tomuto kroku nebránil.

Vďaka získanému majetku sa Balduin dohodol so seldžuckým emirom v Samosate na odovzdaní mesta a tiež na tom, že so svojimi jednotkami vstúpi do žoldnierskych služieb u nového vládcu Edessy. Vzhľadom na relatívne malú silu samotného Balduina sa tento snažil spoliehať vo veľkom aj na miestnych úradníkov. Jeho kroky sa zjavne nepozdávali všetkým miestnym, keďže na jeseň roku 1098 sa časť z nich pokúsila o sprisahanie, ktoré však bolo tvrdo potlačené. Vo všeobecnosti sa však Balduin spoliehal skôr na zbližovanie západných rytierov s miestnym obyvateľstvom, napríklad aj cez sobáše.^[4]:45 On sám šiel príkladom a vzal si za ženu Ardu Arménsku.

Edessa sa stala mimoriadne dôležitým strategickým bodom pre križiacke výpravy a kľúčovú rolu zohrala hneď pri obliehaní Antiochie, keď sa tu neúspešným pokusom o zisk Edessy zdržal atabeg Korbugha z Mosulu a neprišiel tak včas na pomoc obliehanej Antiochii.^[17]:123

Antiochia bola niekdajšou metropolou východného kresťanského sveta, nakoľko miestny patriarcha patril už od počiatkov kresťanstva k najvýznamnejším cirkevným hodnostárom. Okrem toho v meste prekvital obchod a aj napriek kratšiemu obdobiu stagnácie začal význam mesta v 10. storočí opäť rásť. V tomto období bolo tiež zdokonalené pôvodné opevnenie pochádzajúce ešte z čias Justiniána, ktoré potom dlho odolávalo arabským útokom. Až v roku 1085 sa Seldžukom podarilo dobyť mesto a aj to zradou. To isté opevnenie malo predstavovať obrovskú prekážku aj pre križiakov, ktorí bez oddielov Balduina a Tankreda dorazili k mestu 20. októbra 1097. Raimondov návrh na okamžitý útok ostatní velitelia zavrhli a rozhodli sa pre obliehanie mesta. Vzhľadom na mohutnosť hradieb, ktorých celková dĺžka dosahovala 12 kilometrov^{[4]:38 – 39} však ich sily nestačili na to, aby dokázali celé mesto obkľúčiť.^[18]

Pred vtedajším vládcom mesta Jaghisajanom zatiaľ vystala otázka, či môže v tejto situácii dôverovať kresťanskému obyvateľstvu mesta. Zo zápiskov Ibn al-Athíra sa dozvedáme, že všetkých kresťanských mužov prinútil opustiť mesto a tí sa tak odobrali do tábora obliehateľov. Zároveň sa zaviazal chrániť ich ženy a deti.^{[19]:34 – 35} Pravdepodobnejšie sa ale zdá, že v skutočnosti vykázal len niektorých predstaviteľov kresťanskej komunity. Svoj záväzok chrániť ich rodiny sa každopádne snažil dodržať.^[1]:49

„	... Keď sa vládca Antiochie Jaghi Sijan dozvedel o ich ťažení, začal sa báť kresťanov, ktorí v meste žili. Prikázal preto jedného dňa všetkým moslimom z mesta, aby vyšli pred hradby a kopali zákopy. Nasledujúceho dňa prikázal to isté antiochijským kresťanom. Pracovali až do popoludnia a keď sa chceli vrátiť do mesta, zakázal ich tam vpustiť a povedal im: „Antiochia je vaším mestom, ale musíte ju prenechať mne, pokiaľ neuvidíme, ako dopadne tá záležitosť s Frankami.“ A oni povedali: „Kto ochráni naše ženy a deti?“ Na to vládca odpovedal: „Ja ich ochránim namiesto vás.“ Oni teda rezignovane súhlasili a zostali v tábore Frankov, ktorí obliehali mesto po deväť mesiacov...	“
– Ibn al-Athír[19]:34 – 35

Aj keď na počiatku obliehania bola morálka v križiackom tábore dobrá a zrejme očakávali rýchle víťazstvo,^[1]:52 zrejme nepočítali s niekoľkomesačným obliehaním a preto sa počas zimy na vojsku kruto podpísal nedostatok zásob^[4]:39 a museli sa kŕmiť nielen svojimi koňmi a inými nákladnými zvieratami, ale aj psami či dokonca krysami.^[14]:82 Podľa Ibn al-Athíra podľahla hladu viac než polovica obliehateľov,^[19]:35 čo je však zrejme značne prestrelený odhad a skutočné straty na životoch neboli zďaleka také vysoké. Mnoho účastníkov výpravy však ochorelo, takže bojová sila vojska aj tak utrpela značnú stratu.^[1]:52 Okrem toho sa situácia prejavila aj na morálke križiakov.

V tejto neľahkej situácii sa mali Bohemund a Róbert Flámsky vydať na juh, aby zaobstarali nejaké potraviny. Tí však netušili, že idú naproti vojsku emira z Damasku, ktoré bolo poslané na pomoc obliehanej Antiochii. Turci aj vďaka lepšej znalosti terénu prekvapili Róberta, ktorého z obkľúčenia zachránil Bohemund so svojim oddielom. Križiaci prinútili damaské vojsko ustúpiť a zabránili tak posilneniu obrany mesta, no zároveň sa neodvážili pokračovať ďalej na juh a cieľ získania zásob tak nesplnili. Zimu tak prežili len s veľkým problémami a vďaka pomoci arménskych kniežat a dodávkam z Cypru.^[4]:39 Medzitým sa posádka mesta snažila využiť odchod časti obliehateľov a podnikla výpad, ktorý za cenu veľkých strát odrazil oddiel Raimonda z Toulouse. Morálka v tábore obliehateľov naďalej klesala, k čomu zrejme prispel aj pôst nariadený biskupom Adhemarom z Le Puy. Prichádzalo tak aj k mnohým dezerciám, pričom jedným z dezertérov bol aj Peter Pustovník. Keďže Peter bol príliš výraznou postavou na to, aby jeho dezercia mohla prejsť bez povšimnutia, priviedol ho naspäť Tankred,^[4]:39 ktorý sa medzitým pridal k obliehateľom.^[1]:52

Morálku obliehateľov tak povzbudilo až februárové víťazstvo nad ďalším seldžuckým vojskom vyslaným na pomoc mestu emirom Ridvanom z Aleppa. Ešte významnejším faktorom však bol príchod anglosaského loďstva v marci 1098, ktoré priviezlo posily z Itálie a tiež obliehacie stroje od cisára Alexiosa. Vďaka tomu križiacke vojsko dokázalo obľahnúť celé mesto a odrezať ho tak od zásob. Zároveň boli obchodníci privážajúci tieto zásoby nútení predávať svoj tovar križiakom. Dobytie mesta tak konečne bolo na dosah a bolo treba vyriešiť otázku, čo s mestom po jeho dobytí. Bohemund, ktorý zrejme už vtedy pracoval na dohode s obrancami mesta, presadzoval aby mestu vládol ten, koho oddiely prvé prekročia hradby. S tým nesúhlasili Raimond a Adhemar, ktorí chceli dodržať dohodu s Alexiom a prinavrátiť Antiochiu Byzancii^{[4]:39 – 41} a to aj napriek Bohemundovým argumentom, že cisár na mesto nemá právo, nakoľko križiakom nepomáha a sám sa so svojim vojskom zdržiava v Anatólii.^{[20]:228 – 229} Obavy z ďalšieho predĺženia obliehania a z možného príchodu posíl obrancom mesta viedli ku kompromisnej dohode, podľa ktorej mohol mať Bohemund nárok na vládu nad mestom, ak k jeho dobytiu prispeje rozhodujúcou mierou. Kým však prebiehali tieto debaty, k mestu sa blížili ďalšie posily pre obrancov, tentoraz z Mosulu. Štefana z Blois správy o tomto vojsku primäli k tomu, aby sa so svojim vojskom vrátil do Európy. Bohemund sa naopak rozhodol konať a podelil sa s ostatnými veliteľmi so svojim plánom.^{[4]:39 – 41}

2. júna opustila veľká časť vojska svoje pozície, predstierajúc ďalšiu zásobovaciu výpravu. V noci sa však k mestu vrátili, pričom malá jednotka Normanov pod vedením Bohemunda sa prikradla k veži, ktorej obrane velil istý Firuz s ktorým sa už skôr Bohemund dohodol, že pustí jeho jednotku do mesta. Bohemund do rána obsadil spolu desať veží a otvoril bránu hlavnému vojsku. Kresťanskí obyvatelia mesta tiež začali pobíjať seldžuckú posádku, čo naznačuje jednak to, že Jaghisajan naozaj nevyhnal z mesta všetkých kresťanov, ale tiež to, že im právom neveril. Hoci sa križiakom nepodarilo dobyť citadelu, Jaghisajan si to zrejme myslel a s malým oddielom utiekol z mesta, čoskoro však bol zabitý arménskymi oddielmi.^{[1]:55 – 56} Citadelu však udržal Jaghisajanov syn a vyčkával na príchod mosulského vojska.^[4]:41 Po obsadení mesta križiakmi nastalo veľké krviprelievanie, ktoré spomínajú prakticky všetky dobové pramene.

Ani po dobytí mesta sa však nevyriešili križiacke problémy s nedostatkom zásob, ktorých bolo vtedy už aj v meste nedostatok. Navyše k Antiochii už 4. júna dorazilo spomínane mosulské vojsko^[20]:74 pod vedením Korbughu, ku ktorému sa pridali aj spojenci zo Sýrie.^[1]:56 Križiakom samým tak teraz hrozilo obliehanie, ale ich sily nestačili na obsadenie celých hradieb a tak ani víťazstvo nepomohlo morálke, naopak prišlo ďalšej vlne dezercií.^[4]:41 V tejto neľahkej situácii napokon pomohol drobný provensálsky sedliak Peter Bartolomeus, ktorý sa stretol s Raimondom a porozprával mu o svojich snoch, v ktorých sa mu mal zjaviť svätý Ondrej a zjaviť mu miesto v Antiochii, kde je ukrytá kopija, ktorou bol prebodnutý Ježiš visiaci na kríži. Hoci biskup Adhemar bol skeptický, Raimond dovolil túto relikviu hľadať. Na mieste označenom Petrom Bartolomeom sa síce nenašlo na začiatku nič, ale potom on sám zostúpil do vykopanej jamy a skutočne odtiaľ vyniesol kopiju.^[4]:42 Môžeme pochybovať o autentickosti tohto nálezu a pochybnosti sa objavovali už v tej dobe, no tento „zázrak“ mal na morálku križiackeho vojska zázračný účinok.

Korbugha mal zrejme v pláne križiakov vyhladovať no tí v skoré ráno 28. júna 1098 pod velením Bohemunda vypochodovali pred bránu. Korbugha im v tom nijak nebránil, keďže si bol vedomý svojej veľkej početnej výhody a bol presvedčený, že takto porazí celé križiacke vojsko naraz.^{[20]:74 – 82} Korbugha skúšal klasickú tureckú taktiku s rýchlym výpadom a predstieraným ústupom, no križiaci sa nenechali vylákať a prinútili tak nepriateľa k boju v rozvinutých šíkoch, v ktorom dokázali využiť svoju výhodu a prinútiť k ústupu Korbughovych spojencov a následne poľahky poraziť hlavné vojsko. Následne sa Raimond, ktorý pre chorobu ostal v meste, pokúsil vyjednať obsadenie stále odolávajúcej citadely, no jej posádka sa odmietla vzdať komukoľvek inému ako Bohemundovi.^{[4]:42 – 43} Treba tiež dodať, že sami križiaci si nevedeli vysvetliť tak rýchly ústup nepriateľských jednotiek a objavovali sa tak správy o ďalšom údajnom zázraku, tentoraz o nebeských bojovníkoch, ktorých malo byť vidieť na okolitých kopcoch ako idú podporiť križiakov. Skutočné dôvody však môžeme hľadať v sporoch panujúcich vtedy v moslimskom svete a z toho prameniacej nejednotnosti Korbughovych spojencov, či dokonca až zrade namierenej voči nemu.^{[1]:56 – 60} Pri hľadaní dôvodov Korbughovej porážky nesmieme zabúdať ani na jeho už spomínané zdržanie pri Edesse, ovládanej v tom čase Balduinom.

„	...Moslimovia vraveli Korbughovi: „Mal by si sa priblížiť k bráne a zabíjať každého, kto vyjde von.“ Ale on odpovedal: „Nie, počkajte až vyjdú všetci, potom ich pozabíjame.“ Nedovolil, aby na kresťanov zaútočili náhlym útokom a keď moslimovia zabili jednu skupinku, osobne im to šiel zakázať. Keď vyšli všetci Frankovia a v Antiochii neostal ani jeden, rozpútali veľkú bitku. V tej chvíli sa moslimovia obrátili na útek kvôli tomu, ako sa zachoval Korbugha, najskôr kvôli pohŕdaniu s akým s nimi jednal a tiež preto, že im zakázal pozabíjať Frankov, keď mohli. Ich útek bol všeobecný. Utekali bez toho, aby dali jedinú ranu mečom či kopijou či vystrelili z luku.......Keď to križiaci videli, mysleli si, že ide o vojenskú lesť, keďže zatiaľ nedošlo k žiadnemu boju, z ktorého by sa malo utekať...	“
– Ibn al-Athír[19]:37

Ako bolo už naznačené, moslimský svet nebol v 11. storočí jednotný a práve v Palestíne sa stretávali záujmy viacerých frakcií. Hoci samotný Jeruzalem bol pod vládou moslimov už od roku 638, seldžuckí Turci ho získali iba v roku 1078. A keďže ich vláda sa v tomto regióne netešila veľkej popularite, rozhodol sa ich porážku pri Antiochii využiť veľkovezír al-Afdal, ktorý vytiahol k Jeruzalemu a žiadal o jeho vydanie. Napokon však bol nútený dobyť mesto silou a pred svojim odchodom tu zanechal nového Fátimovského miestodržiteľa, Iftíchara ad-Daulu povereného okrem iného opravou poškodených hradieb. Je však jasné, že Fátimovci stále považovali Seldžukov za väčšie nebezpečenstvo než križiakov. Na túto hrozbu sa mesto začalo pripravovať prakticky až v Decembri 1098, kedy sa križiaci pohli z Antiochie, v ktorej doteraz zotrvávali pre obavy zo seldžuckej odvety.^{[1]:61 – 65}

V križiackom vojsku stále nenastala zhoda na velení či jednotnom postupe, k čomu prispela aj smrť jasného duchovného vodcu, biskupa Adhemara z Le Puy, ktorý v Auguste 1098 podľahol zrejme na týfus, ktorý sa medzi križiakmi rozšíril.^[21]:23 Rozhodujúcou osobnosťou ďalšieho obdobia sa tak stal Raimond. Spolu s ním sa ďalej na juh pohli aj Róbert z Normandie s Tankredom a o niečo neskôr aj Godefroy a Róbert Flámsky. V tejto oblasti bolo ešte stále viacero menších emirov, z ktorých najvýznamnejší sídlili v Šajzare a Tripolise, ktorí udržali svoju vládu aj za prítomnosti Turkov a teraz vítali križiakov ako potenciálnych spojencov. Tí síce radi využili všetky výhody plynúce z dobrých vzťahov, no sami svoje záväzky dodržiavali veľmi svojským spôsobom, keď napríklad ukoristili stádo kráv a potom ho predávali práve v Šajzare.^[4]:52

Tankred presadzoval pochod ďalej kratšou a podľa neho jednoduchšou cestou s menším odporom vnútrozemím, no Raimond odporoval tým, že pobrežie prináša lepšie možnosti zásobovania a že pevnosti tu nebude treba dobývať, nakoľko s arabskými vodcami sa bude dať dojednať. Raimondov plán zvíťazil a cestou k moru ešte križiaci získali pevnosť Hisn al-Akrád, na mieste ktorej neskôr vyrástol známy Crac des Chevaliers. Ďalej sa križiaci dohodli s emirmi v Hame a Tripolise. Po uvedomení si bohatstva týchto končín začali viacerí križiaci presviedčať svojich druhov, že by bolo výhodné niektoré mesto prepadnúť a vynútiť si výkupné. S tým v zásade súhlasil aj Raimond, no za najvýhodnejšie považoval zaútočiť na niektorý prístav. Preto obľahli Arku a zaútočili na Tortosu, ktorá spoliehajúc sa na dohodu medzi križiakmi a emirom z Tripolisu mala len slabú posádku, pričom ešte aj tá radšej utiekla. Križiaci tak získali dôležitý prístav pre spojenie s Cyprom, Antiochiou, ale aj s Európu.^{[4]:52 – 53}

Nervozita sa v križiackom vojsku znova vyostril spor o pravosti svätej kopije z Antiochie, kvôli čomu bol Peter Bartolomeus vyzvaný ku skúške ohňom. Zraneniam spôsobených touto skúškou podľahol, čo viedlo k oslabeniu Raimondovej pozície, keďže ten bol hlavným zástancom pravosti relikvie.^[22] Medzitým pokračovalo obliehanie Arky, ktoré neslávilo úspech.^{[23]:153 – 157} Inak ale ďalšie ťaženie prebiehalo bez väčších problémov. Väčšina miestnych pred križiakmi utekala a miestni vládcovia vykupovali svoje majetky za prísľub, že sa križiaci zdržia drancovania. Takto sa vykúpili napríklad Bejrút či Akkon,^[4]:53 poľahky bola dobytá Jaffa a vládca Ramly mal dokonca konvertovať na kresťanstvo, hoci nie je isté či to vôbec bol pôvodne moslim.^[1]:71

Fátimovci držiaci v tom čase Jeruzalem si čím ďalej viac uvedomovali hrozbu križiakov a snažili sa s nimi teda tiež dohodnúť o neútočení na mesto, výmenou za sľub voľného prístupu kresťanských pútnikov do Svätej Zeme. To však križiaci odmietli a tak Iftíchar ad-Daula, poučený zrejme scenárom z Antiochie, vyhnal z mesta všetkých kresťanských obyvateľov. 6. júna 1098 potom Tankred obsadil Betlehem a o deň neskôr križiacke vojsko konečne začalo obliehanie Jeruzalema.^{[23]:153 – 157}

Miestodržiteľ Jeruzalema Iftíchar ad-Daula s predstihom pripravoval mesto na možný útok križiakov a to aj napriek tomu, že Fátimovci sa dosiaľ snažili nadviazať spojenecké vzťahy s križiakmi. Okrem vyhnania väčšiny kresťanov nechal napríklad znečistiť studne v okolí mesta a rozohnať stáda dobytka, aby tak sťažil križiakom zásobovanie a v neposlednom rade dal nachystať drevo potrebné na obranné zariadenia a prebytočné drevo nechal poskrývať v okolí mesta.^{[1]:72 – 73} Krížiaci medzitým uvažovali, či nebude strategicky výhodnejšie vpadnúť najskôr do Egypta, no napokon sa rozhodli pre priamy útok na Jeruzalem. Okrem otvoreného nepriateľstva voči Fátimovcom snažiacim sa o zmierlivý prístup sa v tomto čase zhoršili aj vzťahy s byzantským cisárom Alexiom. Ten naopak s Fátimovcami udržiaval dobré vzťahy a tak im teraz vysvetľoval, že krížiaci už nejaký čas nejednajú v jeho mene a v duchu jeho plánov. Krížiaci sa však zmocnili tejto korešpondencie a použili ju na ospravedlnenie vlastných činov odporujúcim pôvodným dohodám s cisárom.^{[4]:54 – 55}

Pred hradbami Jeruzalema malo križiacke vojsko približne 12 000 bojaschopných mužov, vrátane 1 500 jazdcov,^[24] čo nestačilo na obkľúčenie celého mesta. To bolo totiž jednou z najväčších pevností svojej doby^[4]:55 a to aj napriek tomu, že po zemetrasení v roku 1033 sa plocha obohnaná hradbami zmenšila.^[1]:72 Ich oddiely sa tak sústredili pri severozápadnom cípe mesta a k prvému útoku sa odhodlali týždeň po začatí obliehania, teda 13. júna 1099, čo však zrejme bola predčasná akcia vyvolaná jednoduchšími vojakmi.^[4]:56 Hneď sa totiž prejavil nedostatok dreva na obliehacie zariadenia, keďže pri tomto útoku mali križiaci údajne len jeden rebrík. Naopak vojenské zariadenia obrancov slávili úspech, keď jedným zo strojov dokázali vrhať zápalné nálože na križiacky tábor a okrem iného im tak spôsobovať ešte väčšie problémy s vodou. Po prvotnom neúspechu sa útoky na mesiac odmlčali.^[1]:73

Za ten čas sa križiacke vojsko posilnilo či už o oneskorencov, či o kresťanov žijúcich v tejto oblasti už dlhšie, ale aj o nové posily z Európy.^[1]:73 Práve tieto vyriešili aj ich najväčší problém – nedostatok dreva na stavbu obliehacích strojov. 17. júna totiž v prístave Jaffa pristálo 6 janovských a 4 anglické lode so zásobami.^[4]:56 A keďže krátko po tom prístav uzavrelo egyptské loďstvo, posádky lodí, medzi nimi množstvo zručných tesárov, rozobrali lode na stavebný materiál a pridali sa k obliehateľom.^[1]:76 Následne postavili dve obliehacie veže, okované baranidlo, množstvo rebríkov a prútených stien proti šípom.^[25]:? Morálku križiakov pozdvihol aj kňaz Peter Desiderius, ktorý tvrdil, že sa mu zjavil Adhemar z Le Puy a vyzval ho, aby zorganizoval bosú procesiu okolo hradieb mesta, nasledujúc tak biblický príbeh o dobytí Jericha.^{[23]:153 – 157} Táto procesia sa uskutočnila 8. júla a na záver sa na Olivovej hore pútnikom prihovoril Peter Pustovník.^[17]:284 Križiakov však k útoku povzbudzovalo aj blížiace sa fátimovské vojsko, preto počas nasledujúcich dní začali rozmiestňovať svoje vojsko a obliehacie zariadenia tak, aby prinútili obrancov rozložiť svoje sily a zároveň sa v čo najväčšej možnej miere vyhli ich prakom.^{[1]:76 – 77}

Hlavný útok začal 13. júla 1099, zatiaľ bez väčšieho úspechu.^{[23]:153 – 157} Nasledujúci deň strávili križiaci zasypávaním mestských priekop, aby následne vedeli svoje obliehacie veže dostať až k hradbám.^[4]:59 Na úsvite 15. júla začal nový a tentoraz úspešný útok. Ako prví sa na hradby dostali Godefreyho Lotrinčania útočiaci z východu na severnú časť mesta, podľa kroniky Gesta Francorum to mal byť menovite istý Lethold.^{[1]:77 – 81} V týchto miestach bola židovská štvrť, ktorej obyvatelia bránili hradby mesta po boku moslimov. Po páde hradieb sa jedni aj druhí stiahli k Šalamúnovmu chrámu, aby sa tu bránili. Sem sa ako prvý z útočníkov dostal Tankred a po krátkom boji sľúbil zvyšku utečencov v mešite al-Aksá svoju ochranu.^{[23]:153 – 157} Časť židov utiekla do hlavnej synagógy, ktorú krížiaci zapálili a zabili každého, kto sa z nej pokúsil utiecť.^[4]:59 Medzitým prelomil obranu mesta aj Raimond z Toulouse, útočiaci na juhozápadnú časť mesta a hoci jeho vojaci obrancov a predovšetkým židov v takej miere nezabíjali, mnoho ich bolo predaných do otroctva. Tým si síce Raimond polepšil v očiach moslimov, no pohoršil v očiach križiakov, ktorých besnenie neušetrilo ani ľudí zhromaždených pod Tankredovou ochranou na chrámovej hore.^[4]:60

„	... Obyvatelia boli pobití a Frankovia v meste zostali po celý týždeň, počas ktorého plienili. Niektorí moslimovia sa zavreli v Dávidovej modlitebni a bránili ju niekoľko dní. Frankovia im zaručili slobodný odchod, takže sa obrancovia nakoniec vzdali. A keďže Frankovia dodržali slovo, prepustení vyšli smerom k Askalonu a tam sa zastavili. Naopak v mešite al-Aksá povraždili viac než 70-tisíc osôb (?),...	“
– Ibn al-Athír[19]:37

Po dobytí Jeruzalema nastal čas vyriešiť čo s novo získaným územím. Ako bolo spomínané, mnohí rytieri sa výpravy zúčastnili s cieľom ostať na východe a získať tu nové majetky, čo už niektorí medzičasom uskutočnili. V prípade samotného Jeruzalema však bola situácia komplikovanejšia a preto sa 22. júla 1099, týždeň pod dobytí mesta uskutočnila v Bazilike božieho Hrobu porada s cieľom založiť Jeruzalemské kráľovstvo a určiť nového kráľa. Logickými kandidátmi boli Raimond z Toulouse a Godefroy de Bouillon, ako dvaja najmocnejší velitelia s rozhodujúcim vplyvom na úspešné dobytie mesta. Koruna bola ponúknutá najskôr bohatšiemu Raimondovi, no ten odmietol prijať titul kráľa v meste, kde zomrel Ježiš Kristus. Zrejme tiež predpokladal, že križiaci budú na jeho zvolení aj tak trvať a ukážkou skromnosti ešte posilní svoju pozíciu.^{[23]:159 – 160} Koruna však bola okamžite ponúknutá populárnejšiemu Godefreymu, ktorý sa už nerozpakoval prijať vládu nad mestom a novovzniknutým kráľovstvom, hoci tiež odmietol titul kráľ a miesto toho začal používať titul „Ochranca Svätého hrobu“ – Advocatus Sancti Sepulchri.^[4]:62 Ako sa dozvedáme od Viliama z Tyru, odmietol tiež používať zlatú korunu v mieste, kde mal Kristus tŕňovú korunu.^[26] Raimond z tohto vývoja nebol nadšený a so svojimi rytiermi sa stiahol do Jericha, čím však zároveň stratil vplyv pri pozdržanej voľbe nového Jeruzalemského patriarchu, ktorým sa tak stal Arnoul Malecorne de Rohes, poľný kaplán Róberta z Normandie a niekdajší domáci učiteľ dcéry Viliama Dobyvateľa – Cecílie.^{[4]:61 – 62}

Ešte v júli roku 1099 prišla križiakom do Jeruzalema z Egypta požiadavka, aby sa urýchlene zbalili a odtiahli z Palestíny preč. A keďže s úspechom tejto požiadavky sa veľmi nerátalo,^[4]:62 dorazila súčasne aj informácia o tom, že vojsko ktoré pôvodne išlo na pomoc obliehanému Jeruzalemu je naďalej pripravené na boj.^[1]:82 Godefroy vyslal proti nepriateľovi zhromaždenému pri meste Askalon Tankreda s Eustachom a tí zistili, že Egypťania zrejme nepočítajú s otvoreným bojom a pripravujú sa skôr na obliehanie Jeruzalema.^[4]:62 Podľa niektorých historikov však sultán al-Afdal s útokom otáľal, keďže ešte stále dúfal v pokojné dohody s križiakmi a viac než samotné dobytie mesta mu vadilo vraždenie moslimov.^[1]:83

Egyptské vojsko čítalo 20000 mužov,^[27] zatiaľ čo Raimond a Godefroy vytiahli len so silou 1200 rytierov a 9000 pešiakov.^[25]:105 Hoci sa fátimovská bojová taktika líšila od seldžuckej, ich statickí lukostrelci nemali ani napriek početnej prevahe šancu proti obrnenému rytierskemu vojsku a tak bolo al-Afdalove vojsko po krátkom boji prinútené k ústupu.^[4]:63 Následne došlo k obľahnutiu samotného Askalonu a jeho posádka bola dokonca ochotná sa vzdať bez boja, ale po skúsenostiach s križiackym vyčíňaním v Jeruzaleme boli ochotní rokovať len s umierneným Raimondom. To sa dotklo Godefreyho, ktorý akékoľvek podmienky pri obsadení mesta odmietol, čo pre zmenu nahnevalo spätne Raimonda, ku ktorému a v rozhorčení pridali aj Róbert Flámsky a Róbert z Normandie. Všetci traja tak odtiahli na sever, takže pri meste ostal len Godefroy so svojimi Lotrinčanmi a Tankred s Normanmi. Ich sily však už na obsadenie mesta nestačili a tak boli nútení ustúpiť.

Po dobytí Jeruzalema považovala väčšina križiakov svoju úlohu v Palestíne za splnenú a preto sa krátko po víťazstve pri Askalone vrátili do Európy. Tí ktorí vytrvali až do konca a podieľali sa na dobytí Jeruzalema boli oslavovaní ako hrdinovia, kým dezertéri sa stali terčom pohŕdania a dokonca boli exkomunikovaní.^[28]:35 Na obranu Jeruzalemského kráľovstva tak zostalo len približne 300 rytierov a neznámy počet pešiakov.^[1]:88 Do toho sa však zrejme nepočítajú sily ďalších novovzniknutých križiackych štátov, Grófstva Edessa a Kniežatstva Antiochia. Treba tiež poznamenať, že napriek viacerým spoločným záujmom a teda aj spoločnému postupu v niektorých nasledujúcich bitkách, vzťahy medzi týmito štátmi neboli vždy práve najlepšie.^[29]:70 A hoci Godefroy v priebehu roka po dobytí Jeruzalema obsadil aj ďalšie mestá a rozšíril tak svoje panstvo, jeho vláda netrvala dlho, keďže už 18. júla 1100 podľahol chorobe. Vlády sa ujal jeho brat Balduin, tentoraz už aj s kráľovským titulom. Edessu tak odovzdal svojmu bratrancovi Balduinovi Le Bourg.^[4]:71 Krátko po prvej križiackej výprave navyše vznikol v tejto oblasti ešte štvrtý štát, Grófstvo Tripolis. Za jeho zakladateľa sa považuje Raimond z Toulouse, ktorý v roku 1102 začal vlastné ťaženie v oblasti medzi Jeruzalemom a Antiochiou. Ešte v tom istom roku obsadil Tortosu a o rok neskôr začal obliehanie Tripolisi, ktorého úspešného konca v roku 1105 sa však už nedožil.^{[4]:83 – 84}

Už v roku 1101 bola tiež zorganizovaná pomocná križiacka výprava, ktorej cieľom bolo posilniť kresťanské pozície na východe. Medzi jej účastníkov patrili napríklad aj Štefan z Blois a Hugo z Vermandois, ktorým mohlo ísť aj o nápravu reputácie, keď pôvodnú výpravu opustili ešte pred dosiahnutím jej cieľa. Hoci táto výprava bola rozprášená už cestou cez Malú Áziu, predsa sa mnohým preživším podarilo doraziť až do Palestíny a nové štáty posilniť.^{[21]:142 – 144} Najdôležitejšími faktormi pre úspešnú konsolidáciu týchto štátov však bola nejednotnosť moslimského sveta, ktorý sa ešte dlho nezmohol na spoločnú odvetnú akciu. Navyše táto oblasť bola v podstate na okraji záujmu ako seldžuckých Turkov, tak Fátimovského kalifátu a viacerí predstavitelia križiackej výprave ani neprikladali veľkú váhu a považovali ju len za akýsi nájazd.^[14]:97 To Byzancii vyniknutá situácia priam vyhovovala a to aj napriek tomu, že nie všetky pôvodné dohody boli zo strany križiakov splnené. No aj napriek tomu získala Byzancia nové nárazníkové štáty na svojej východnej hranici a cisár Alexios I. sa mohol naplno venovať upevňovaniu svojej moci a zveľadeniu ríše.

• ASBRIDGE, Thomas. The Creation of the Principality of Antioch, 1098–1130. Boydell & Brewe, 2000. ISBN 978-0-85115-661-3
• ASBRIDGE, Thomas. The Crusades: The War of the holy Land. Oxford University Press, 2012. ISBN 9781849837705.
• ASBRIDGE, Thomas. The first crusade : a new history : the roots of conflict between Christianity and Islam. Oxford University Press, 2005. 448 s. ISBN 978-0-19-518905-6.
• BRIDGE, Antony. Křížové výpravy. Praha: Academia, 1995. 228 s. ISBN 80-200-0512-9.
• ČERNÝ, Václav. Templáři, křižáci a kacíři ve starých francouzských kronikách. Praha: Academia, 2009. 417 s. ISBN 978-80-200-1705-5
• DUGGAN, Alfred. Křižácké výpravy. Praha: Orbis, 1973. 216 s. ISBN 11-008-73
• GABRIELI, Francesco. Křížové výpravy očima arabských kronikářů. Praha: Argo, 2010. 344 s. ISBN 978-80-257-0333-5.
• HEER, Friedrich. Evropské duchovní dějiny. Praha : Nakladatestvi Vyšehrad, 2014. 768 s. ISBN 978-80-7429-470-9
• HROCHOVÁ, Věra; HROCH, Miroslav. Křižáci ve Svaté zemi. 2. vyd. Praha: Mladá fronta, 1996. 296 s. ISBN 80-204-0621-2.
• HROCHOVÁ, Věra. Křížové výpravy ve světle soudobých kronik. Praha: Státní pedagogické nakladatelství, 1982. 255 s.
• JOTISCHKY, Andrew. Crusading and the Crusader States.Taylor & Francis, 2004, ISBN 978-0-582-41851-6.
• KONSTAM, Angus. Historical Atlas of the Crusades. Mercury Books, 2004. ISBN 1-904668-00-3.
• KOVAŘÍK, Jiří. Meč a kříž : (1066-1214) : rytířské bitvy a osudy I. Praha: Mladá fronta, 2005. 278 s. ISBN 80-204-1289-1.
• LOCK, Peter. Routledge Companion to the Crusades. New York: Routledge, 2006 ISBN 0-415-39312-4.
• MURRAY, Alan (ed.). The Crusades – An Encyclopedia. Santa Barbara: ABC-CLIO, 2006. ISBN 978-1-57607-862-4.
• NICOLLE, David. První křížová výprava 1096-99 : dobytí Svaté země. Praha: Grada, 2007. 96 s. ISBN 978-80-247-1896-5.
• RILEY-SMITH, Jonathan. The Crusades: A History (2nd ed.). New Haven: Yale University Press, 2005. ISBN 0-8264-7270-2.
• RUNCIMAN, Steven. A History of the Crusades, Volume One: The First Crusade and the Foundation of the Kingdom of Jerusalem. Cambridge University Press, 1951. ISBN 978-0521061612.
• RUNCIMAN Steven. The First Crusade. Cambridge: Cambridge University Press, 1992. ISBN 9780521232555.
• STEMBERGER, Gunter. 2000 let křesťanství. Praha: Karmelitánské nakladatelství, 1999. 1009 s. ISBN 80-7192-388-5
• TYERMAN, Christopher. God's War: A New History of the Crusades. Cambridge: Belknap Press of Harvard University Press, 2006. ISBN 0-674-02387-0.
• TYERMAN, Christopher. The World of the Crusades. Yale University Press, 2019 ISBN 978-0-300-21739-1.
• William of Tyre, A History of Deeds Done Beyond the Sea, trans. E.A. Babcock and A.C. Krey. Columbia University Press, 1943.

• križiacka výprava
• križiacke výpravy do východného Stredomoria

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Prvá križiacka výprava