Nemecko

Nemecká spolková republika
Vlajka Znak
Národné motto: Einigkeit und Recht und Freiheit (nem. Jednota a právo a sloboda)
Štátna hymna: Das Lied der Deutschen (tretia sloha)
Miestny názov
• dlhý	Bundesrepublik Deutschland
• krátky	Deutschland
Hlavné mesto	Berlín 52°31′ s.š. 13°23′ z.d.
Najväčšie mesto	Berlín
Úradné jazyky	nemčina
Demonym	Nemec, Nemka
Štátne zriadenie spolkový prezident spolkový kancelár	parlamentná spolková republika Frank-Walter Steinmeier Olaf Scholz
Vznik	Verdunská zmluva (843) 18. január 1871 rozdelenie 23. máj 1949 zjednotenie 3. október 1990
Susedia	Francúzsko, Česko, Holandsko, Rakúsko, Švajčiarsko, Luxembursko, Belgicko, Dánsko, Poľsko
Rozloha  • celková  • voda (%)	357 385,71 km² (62.)    km² (2,2 %)
Počet obyvateľov  • odhad (2022)  • sčítanie (2017)  • hustota (2022)	83 695 430 (19.) 82 792 351 232/km² (58.)
HDP  • celkový  • na hlavu (PKS)	2022 4,031 bilióna $ (4.) 63 835 $ (18.)
Index ľudského rozvoja (2011)	0,942 (9.) – veľmi vysoký
Mena	Euro (€) (= 100 centov) (EUR)
Časové pásmo  • Letný čas	(UTC+1) (UTC+2)
Medzinárodný kód	DEU / DE
Medzinárodná poznávacia značka	D
Internetová doména	.de
Smerové telefónne číslo	+49
Gramotnosť: 99,9%

Súradnice: 51°S 10°V / 51°S 10°V / 51; 10

Nemecko, dlhý tvar Nemecká spolková republika, skr. NSR (v textoch medzinárodných zmlúv s Nemeckom: Spolková republika Nemecko, skr. SRN ^[1], nem. Bundesrepublik Deutschland, BRD; v rokoch 1949 – 1990 skrátene neoficiálne, ale často aj západné Nemecko; podrobnosti o názve pozri nižšie) je spolkový stredoeurópsky štát. Na severe susedí s Dánskom, obmýva ho Severné more a Baltské more, na východe susedí s Poľskom a Českom, na juhu s Rakúskom a Švajčiarskom a na západe s Francúzskom, Luxemburskom, Belgickom a Holandskom. Rozloha Nemecka je 357 021 km², pričom územie štátu sa nachádza v miernom podnebnom pásme. Úmerne k výsledkom sčítania ľudu v roku 2011 malo Nemecko k 30. septembru 2014 81,084 miliónov obyvateľov,^[2] čo z neho robí najľudnatejší štát Európskej únie. Jeho populácia už v rokoch 2003 až 2010 klesla kvôli dlhodobej veľmi nízkej pôrodnosti o skoro 800 000 obyvateľov, čo z neho robí jednu z mála západoeurópskych krajín s negatívnym prírastkom obyvateľstva.^[3] Tento vývoj prebieha napriek tomu, že Nemecko je zároveň domovom tretej najväčšej populácie imigrantov na svete.^[4] Výsledok sčítania ľudu 2011 znamenal zníženie úradného odhadu stavu obyvateľstva o zhruba 1,1 milióna ľudí.

Podľa známych dokumentov bolo územie s názvom Germánia osídlené niekoľkými germánskymi kmeňmi už pred rokom 100 n. l. Od 10. storočia tvorilo nemecké územie jadro Rímsko-nemeckej ríše, ktorá existovala až do roku 1806. V 16. storočí sa severné oblasti stali centrom reformácie. K zjednoteniu Nemecka došlo po Prusko-francúzskej vojne v roku 1871. V roku 1939 rozpútalo Nemecko 2. svetovú vojnu, ktorá trvala do roku 1945 a bola najväčšou vojnou histórie. V roku 1949 bolo Nemecko rozdelené na dva štáty, Nemeckú demokratickú republiku a Nemeckú spolkovú republiku a jeden zvláštny politický útvar Západný Berlín. K ich zjednoteniu došlo v roku 1990. Západné Nemecko bolo v roku 1952 zakladajúcim členom Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ a v roku 1957 zakladajúcim štátom Európskeho spoločenstva. V súčasnosti je Nemecko súčasťou Schengenského priestoru. Nemeckou menou je euro, ktoré v roku 2002 nahradilo nemeckú marku.

Nemecko je federatívnou demokratickou parlamentnou republikou tvorenou šestnástimi, čiastočne suverénnymi spolkovými krajinami (Bundesländer). Hlavným a zároveň aj najväčším mestom je Berlín. Nemecko je členským štátom OSN, NATO, G8 a signatárom Kjótskeho protokolu. Na základe nominálnej hodnoty HDP je nemecká ekonomika štvrtou najväčšou na svete a v roku 2007 bola najväčším svetovým exportérom. Nemecko je druhým najväčším svetovým poskytovateľom rozvojovej pomoci^[5] a jeho výdaje na obranu sú šieste najväčšie na svete.^[6] Životná úroveň je v Nemecku vysoká a funguje tam veľmi rozvinutý systém sociálnej pomoci. Nemecko je jedným z kľúčových aktérov európskej aj celosvetovej politiky.^[7] V mnohých vedeckých a technologických odboroch je Nemecko považované za svetového lídra.^[8]

Súčasný stav (od konca 90. rokov 20. storočia) je takýto:

• Kodifikačné príručky Pravidlá slovenského pravopisu (od roku 1953) a Krátky slovník slovenského jazyka predpisujú ako dlhý tvar podobu Nemecká spolková republika. Krátky tvar je Nemecko.
• Úrad geodézie a kartografie SR štandardizuje ako dlhý tvar podobu Nemecká spolková republika, ale v poznámke uvádza, že na výslovnú žiadosť nemeckej strany v medzinárodných dohodách, zmluvách a podobných dokumentoch medzi Nemeckom a Slovenskom používa podoba Spolková republika Nemecko. Štandardizovaný krátky tvar oficiálneho názvu štátu znie Nemecko. ^[9].
• V rozpore so štandardizovaným krátkym tvarom Nemecko sa vyskytuje aj krátky tvar Spolková republika, ktorý vznikol skrátením dlhého tvaru oficiálneho názvu štátu.^[10]

Historicky sa u nás od vzniku západného Nemecka používal bezvýhradne názov Nemecká spolková republika. V zmluve medzi Česko-Slovenskom a Nemeckom zo začiatku 70. rokov bol ako ústupok nemeckej strane použitý názov Spolková republika Nemecka (posledné slovo je v genitíve). Tento tvar (teda Spolková republika Nemecka) sa v roku 1988 stal záväzným pre kartografické diela. Od konca roka 1989 (teda od nežnej revolúcie) sa bežne začal používať (aj) tvar Spolková republika Nemecko (posledné slovo je v nominatíve) ^[11]. Pravidlá slovenského pravopisu (od roku 1953 ^[12]), Krátky slovník slovenského jazyka, ako aj Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky (od roku (?) 1996 ^[13]) však predpisovali a dodnes predpisujú tvar Nemecká spolková republika, pričom ÚGK SR pripúšťa vyššie uvedenú výnimku pre slovensko-nemecké medzinárodné zmluvy.

V češtine (ktorá mala v minulosti pomenovania Nemecka zhodné s pomenovaniami v slovenčine) je dnes na rozdiel od slovenčiny kodifikovaný tvar Spolková republika Německo. ^[14]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Dejiny Nemecka

Nález čeľuste Mauer 1 v roku 1907 ukazuje, že pravekí ľudia boli na území Nemecka prítomnom už pred 600 000 rokmi.^[15] Najstaršie doteraz nájdené kompletné lovecké zbrane boli objavené v uhoľnej bani v Schöningene v roku 1995. Išlo o tri 380 000 rokov staré drevené oštepy 6-7,5 stopy dlhé.^[16]V údolí Neandertal boli v roku 1856 objavené vôbec prvé fosílie nemoderného človeka. Tento nový druh človeka bol pomenovaný Neandertálec. O týchto fosíliách nazvaných Neandrtal 1 je dnes známe, že sú 40 000 rokov staré. Dôkazy o moderných ľuďoch podobne starých boli nájdené v jaskyniach v pohorí Švábska Jura neďaleko Ulmu. Nájdené boli tiež 42 000 rokov staré flauty, vyrobené z vtáčích kostí a mamutie slonoviny, ktoré sú najstaršími nájdenými hudobnými nástrojmi,^[17] ďalej 40 000 rokov stará soška levieho muža,^[18]a 35 000 rokov stará Venuša z Hohle Fels, ktoré sú doteraz najstarším objaveným sochárskym umením.^[19]Disk z Nebry je vyrobený z bronzu a nájdený v blízkosti, ako názov napovedá, Nebry v krajine Sasko-Anhaltsko. Svetový register programu Pamäť sveta (UNESCO) tento nález nazval "jeden z najvýznamnejších archeologických nálezov 20. storočia".^[20]

Bližšie informácie v článkoch: Germáni a Sťahovanie národov

História germánskych kmeňov siaha do severskej doby bronzovej alebo predrímskej doby železnej. Z južnej Škandinávie a severného Nemecka od 1. storočia pr. n.l. postupovali južným, východným a západným smerom a prišli do kontaktu s keltskými kmeňmi Galov, ako aj s iránskymi, pobaltskými a slovanskými kmeňmi v strednej a východnej Európe.^[21]

Pod vládou cisára Augusta začal Rím územie Germánie napádať (oblasť rozprestierajúcu sa zhruba od Rýna po Ural). V roku 9 n. l. boli tri rímske légie vedenej Varom porazené cheruským vodcom Arminom. Okolo roku 100, kedy Tacitus napísal knihu Germania, sa germánske kmene usadili pozdĺž riek Rýn a Dunaj (Limes Germanicus) a zaberali väčšinu územia dnešného Nemecka; Rakúska, južného Bavorska a západného Porýnie. Avšak spadali pod Rím ako provincie.^[22]

V 3. storočí sa objavila séria západných germánskych kmeňov: Alemani, Frankovia, Chattovia, Sasi, Frízovia a Durinkovia. Okolo roku 260 začali Germáni nájazdy na rímske územia.^[23] Po invázii Hunov v roku 375 a s úpadkom Ríma od roku 395 sa germánske kmene presunuli ďalej na juhozápad. Súčasne niekoľko veľkých kmeňov vytvorilo približne to, čo je dnešné Nemecko, a vysídlili menšie germánske kmene. Veľké územia (známe od merovejského obdobie ako Austrázia) boli obsadené Frankmi a severné Nemecko bolo ovládané Sasmi a Slovanmi.^[22]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Rímsko-nemecká ríša

Dňa 25. decembra 800 bol franský kráľ Karol Veľký korunovaný za cisára a založil Franskú ríšu, ktorá bola v roku 843 rozdelená.^[24]Svätá ríša rímska zahŕňala východnú časť Karolovho pôvodného kráľovstva a ukázala sa ako najsilnejšia. Jej územie sa tiahlo od rieky Eider na severe ku Stredozemnému moru na juhu.^[24]Počas vlády otonských cisárov (919 - 1024) bolo konsolidovaných niekoľko významných vojvodstiev a nemecký kráľ Oto I. bol v roku 962 korunovaný za cisára Svätej ríše rímskej. V roku 996 sa Gregor V. stal prvým nemeckým pápežom. Menoval ho jeho bratranec Oto III., Ktorý bol krátko pred tým korunovaný za cisára Svätej ríše.^[25]Za vlády sálskej dynastie (1024 – 1125) Svätá ríša rímska pohltila severné Taliansko a Burgundsko, aj keď cisár stratil kvôli boji o investitúru moc.^[26]

Pod vládou štaufov (1138 – 1254) posilnili nemecké kniežatá svoj vplyv ďalej na juh a na východ do oblastí obývaných Slovanmi, predchádzajúcimi nemeckému osídleniu týchto oblastí a ďalej na východ (Ostsiedlung). Severné nemecké mestá rástli a prosperovali ako členovia Hanzy.^[27]Počnúc veľkým hladomorom v roku 1315 a končiac čiernou smrťou v rokoch 1348 – 1350 sa počet obyvateľov Nemecka znížil.^[28] Zlatá bula z roku 1356 zabezpečila základnú ústavu ríše a kodifikovala voľbu cisára siedmich kurfirstov, ktorí vládli niektorému z najmocnejších kniežatstva a arcibiskupstva.^[29]

Martin Luther v roku 1517 vo Wittenbergu zverejnil 95 téz, v ktorých napádal rímskokatolícku cirkev a zahájil protestantskú reformáciu. Samostatná luteránska cirkev sa po roku 1530 v mnohých spolkových krajinách stala oficiálnym náboženstvom. Náboženský konflikt viedol k tridsaťročnej vojne (1618 – 1648), ktorá nemecké krajiny spustošila.^[30]Počet obyvateľov nemeckých krajín sa znížil asi o 30%.^[31] Vestfálsky mier (1648) medzi nemeckými krajinami náboženskou vojnu ukončil, ale ríša bola de facto rozdelená do mnohých nezávislých kniežatstiev. V 18. storočí sa Svätá ríša rímska skladala z približne 1 800 takýchto území.^[32]

Táto rozdrobenosť viedla k značnému vplyvu rakúskych Habsburgovcov v nemeckých krajinách, ktorý ale začal byť postupne obmedzovaný Pruským kráľovstvom, najväčším nemeckým štátom, ktorý existoval od roku 1701. Pruské kráľovstvo čím ďalej tak viac silnelo, a tak v sliezskych vojnách v rokoch 1740 – 1745 dobylo od Habsburskej monarchie časť Krajiny českej koruny - väčšinu Sliezska aj s Kladskom. Na konci 18. storočia Prusko územne nabobtnalo v dôsledku delenia Poľska.

Od roku 1740 dominoval nemeckým krajinám dualizmus medzi rakúskou habsburskou monarchiou a Pruskom. V roku 1806 bolo "Imperium" dobyté a rozpustené v dôsledku napoleonských vojen.^[33]

Bližšie informácie v článkoch: Nemecký spolok, Nemecké cisárstvo (1871 – 1918) a Pangermanizmus

Po páde Napoleona bol v roku 1814 zvolaný Viedenský kongres a bol založený nemecký spolok ("Deutscher Bund") – voľná liga 39 suverénnych nemeckých štátov. Nesúhlas s reštaurátorskou politikou čiastočne viedol k vzostupu liberálnych hnutí, po ktorých nasledovali nové represie zo strany rakúskeho štátnika kniežaťa Metternicha. Colná únia Zollverein podporovala hospodársku jednotu v nemeckých štátoch.^[34]

Národné, liberálne a demokratické ideály francúzskej revolúcie získávali rastúcu podporu medzi mnohými, hlavne mladými Nemcami. Etapa rozkladu absolutizmu v prvej tretine 19. storočia sa na nemeckých územiach obvykle nazýva Vormärz a k hlavným prejavom rastúceho odporu patrila predovšetkým hambašská slávnosť v máji 1832.^[35] Vo svetle revolúcií inde v Európe, začali intelektuáli a prostí občania v roku 1848 revolúciu aj v nemeckých krajinách (niekedy nazývaná marcovou revolúciou). Bol zvolaný a volený frankfurtský parlament, ktorý vyhlásil nemecký národný štát ako konštitučnú monarchiu, na základe tzv. malonemeckej koncepcie (bez rakúskych krajín, teda s dominantným postavením Pruska). Pruskému kráľovi Fridrichovi Viliamovi IV. bol ponúknutý titul cisára, ale so stratou moci; korunu a navrhované stanovy odmietol. Čoskoro bola revolúcia porazená a parlament rozpustený. Zjednotenie Nemecka tak bolo odložené.

Došlo k nemu až pod taktovkou Pruska. Kráľ Viliam v roku 1862 vymenoval Otto von Bismarcka novým pruským ministerským predsedom. Ten úspešne viedol druhú šlezvickú vojnu v roku 1864 a pruské víťazstvo v rakúsko-pruskej vojne v roku 1866 mu umožnilo vytvoriť Severonemecký spolok (Norddeutscher Bund) a Rakúsko z jeho záležitosti vylúčiť. Po francúzskej prehre v prusko-francúzskej vojne bolo v roku 1871 vo Versailles vyhlásené Nemecké cisárstvo, združujúce všetky rozptýlené časti Nemecka s výnimkou Rakúska.^[36] Prusko bolo dominujúcou zložkou nového štátu; pruský kráľ z rodu Hohenzollernovcov vládol súčasne ako cisár a hlavným mestom sa stal Berlín.

V období Gründerzeit po zjednotení Nemecka zaručila Bismarckova zahraničná politika (Bismarck sa počas cisára Viliama stal nemeckým kancelárom) Nemecku postavenie veľmoci, diplomatickou cestou izolovala Francúzsko a vyhýbala sa vojne.

Pod taktovkou Viliama II. sa Nemecko, rovnako ako ostatné európske mocnosti, ubralo novoimperialistickým smerom, čo viedlo k treniu so susednými krajinami. Väčšina aliancií, ktorých bolo Nemecko členom, nebola obnovená a nové aliancie ho nikam "nepustili".^[37] Nemecko odpovedalo v roku 1882 alianciou nazvanou Trojspolok, uzavretou s Rakúskom a Talianskom. V dôsledku berlínskej konferencie v roku 1884 si Nemecko nárokovalo niekoľko kolónií vrátane východnej Afriky, juhozápadnej Afriky, Toga a Kamerunu.^[38] Nemecké represie proti africkým Hererom v rokoch 1904 až 1908 sú niekedy označované za prvú genocídu 20. storočia.^[39][40]

Atentát na Františka Ferdinanda d'Este 28. júna 1914 spustil prvú svetovú vojnu. Nemecko ako súčasť centrálnych mocností (aliancia založená na pôdoryse Trojspolku) utrpelo od štátov Dohody (Británia, Francúzsko, Rusko) porážku. Počas prvej svetovej války vojny padlo približne dva milióny nemeckých vojakov.^[41]

Nemecká revolúcia vypukla v novembri 1918 a cisár Viliam II. so všetkými vládnucimi kniežatami abdikoval. Prímerie 11. novembra vojnu ukončilo a Nemecko v júni 1919 podpísalo versaillesku zmluvu. Prišlo o všetky svoje kolónie a Francúzsku muselo vrátiť Alsasko a Lotrinsko.^[42] Nemci zmluvu vnímali ako ponižujúcu a nespravodlivú, čím mala neskôr, podľa mnohých historikov, vplyv na Hitlerov vzostup.^[43][44][45]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Weimarská republika

Novembrová revolúcia v roku 1918 urobila z Nemecka parlamentnú demokraciu. V januári 1919 bolo zvolené národné zhromaždenie, ktoré sa však nezišlo vtedy v nepokojnom Berlíne, ale v meste Weimar. V auguste toho istého roku tu bola schválená tzv. weimarská ústava.

Vo francúzskom Versailles medzitým prebiehala mierová konferencia, jej výsledkom bola Versaillská zmluva podpísaná 28. júna 1919. Nemecko sa v nej muselo vzdať Alsaska a Lotrinska, územie okolo miest Eupen a Malmedy, Severného Šlezvicka, Hlučínska a mesta Memel. Obnovené Poľsko dostalo Poznaňsko, Západné Prusko a časť Horného Sliezska. Všetky nemecké kolónie boli odovzdané víťazným spojencom. Porýnie bolo demilitarizované a priemyselne významné Sársko bolo na ďalších 15 rokov zverené do správy Spoločnosti národov. Nemecko a jeho spojenci prijali plnú zodpovednosť za rozpútanie vojny a boli nútení zaviazať sa k plateniu vojnových reparácií.

Tieto ponižujúce mierové podmienky roznietili vlnu nevôle po celej zemi, čím bol nový demokratický režim vážne oslabený. Všeobecnú nespokojnosť s Versaillskou zmluvou využil v roku 1920 extrémne pravicový politik Wolfgang Kapp, ktorý na čele jednotiek Freikorps vstúpil do Berlína a vyhlásil sa ríšskym kancelárom. Kappov puč bol však už po niekoľkých dňoch zdolaný.

Ekonomicky sa Nemecko už od konca vojny potýkalo s vysokou infláciou, čo mu znemožňovalo uhradiť vojnové reparácie. Nemecká vláda vyzvala občanov v Porúrí na uplatnenie pasívnej rezistencie. Tým však uštedrila ranu nemeckému hospodárstvu. V nasledujúcich mesiacoch preto v zemi prepukla hyperinflácia neskutočných rozmerov. V tomto ovzduší ekonomickej a politickej nestability sa v novembri 1923 vojnový hrdina Erich Ludendorff a vodca novej extrémnej pravicovej strany nacionálnych socialistov (NSDAP), Adolf Hitler, neúspešne pokúsili urobiť v Mníchove prevrat (Pivný puč).

Krach na newyorskej burze v roku 1929 však znamenal počiatok veľkej hospodárskej krízy, ktorej drvivý dopad pocítilo tiež aj Nemecko. Hospodárska situácia krajiny rýchlo upadala. V zime 1932 – 1933 činil počet nezamestnaných viac než 6 000 000. Vzrastajúce vnútorné napätie pripravilo živnú pôdu pre rozmach rôznych extrémistických hnutí, predovšetkým komunistov (KPD) a nacionálnych socialistov (NSDAP).

V parlamentných voľbách v júli 1932 získala NSDAP 37,4 % hlasov, čo z nej spravilo najväčšiu politickú silu v krajine. Spoločne s KPD disponovali teraz nacisti v Reichstagu nadpolovičnú väčšinu poslaneckých mandátov. NSDAP vďačila za svoj úspech hlavne mladým ľuďom, ktorí neboli schopní nájsť pracovné uplatnenie. Podporu nacistom prejavovala tiež aj nižšia stredná trieda, ktorých pripravila hyperinflácia v 20. rokoch o úspory, vidiecke obyvateľstvo a veľká časť z masy nezamestnaných. V januári 1933 vyvinuli pravicoví politici na čele s bývalým kancelárom Franzom von Papenom nátlak na Hindenburga, ktorý následne 30. januára 1933 vymenoval Adolfa Hitlera nemeckým kancelárom.

Bližšie informácie v článkoch: Nacistické Nemecko a Zločiny nacistického Nemecka počas druhej svetovej vojny

27. februára 1933 zachvátil budovu Reichstagu požiar. Bol prijatý dekrét o požiari Ríšskeho snemu, ktorým sa zrušili základné občianske práva, a zmocňovací zákon, ktorý dal Hitlerovi neobmedzenú zákonodárnu moc. Hitler, ktorý sa nechal nazývať „vodcom“ (Führer), a jeho pomocníci, ako boli Heinrich Himmler, Hermann Göring, Martin Borman alebo Rudolf Hess rýchlo premenili Nemecko na centralizovaný totalitný štát. Začali systematicky potlačovať politickú ľavicovú opozíciu a prenasledovať židovských občanov, komunistov, ale tiež aj národnostné a iné menšiny. Už vo februári 1933 boli zriadené prvé nemecké koncentračné tábory pre oponentov režimu. V septembri toho istého roku Nemecko vystúpilo zo Spoločnosti národov. Veľmi skoro sa začal Hitler venovať znovuvyzbrojovaniu krajiny a budovaniu početne silného vojska (Wehrmacht).^[46] Bola založená organizácia Schutzstaffel (SS), ktorá postupom času ovládla všetok štátny a bezpečnostný aparát nacistického štátu.

V roku 1935 nacistický režim znovu zaviedol povinnú vojenskú službu, odstúpil od Versailleskej zmluvy a zaviedol rasistické Norimberské zákony, ktoré boli zamerané predovšetkým proti Židom, Slovanom, Rómom ale aj ďalším skupinám obyvateľov. Nemecko v rovnaký rok opäť získalo kontrolu nad Sárskym územím a v roku 1936 poslalo vojakov do Porýnia, čo bolo Versailleskou zmluvou pôvodne zakázané.^[47]

Rakúska republika bola k Nemecku pripojená v marci 1938 (tzv. Anschluss). Po Rakúsku Hitler obrátil svoj zrak na Česko-Slovensko, kde sa národnostná menšina sudetských Nemcov, silná počtom 3,3 miliónmi ľudí, dožadovala nie len autonómie ako kedysi, ale už priamo odtrhnutie a pripojenie k Nemecku pod heslom Heim ins Reich (Domov do Ríše). V septembri 1938 sa vedúci predstavitelia štyoch mocností, Adolf Hitler (Nemecká ríša), Benito Mussolini (Taliansko), Neville Chamberlain (Spojené kráľovstvo) a Édouard Daladier (Francúzsko), dohodli na Mníchovskom diktáte, ktorým bolo Česko-Slovensko prinútené odstúpiť svoje tzv. sudetské pohraničie Nemecku. Šesť mesiacov potom, dňa 15. marca 1939, využil Hitler rozporov medzi politickými predstaviteľmi Čechov a Slovákov ako zámienku na rozbitie Česko-Slovenska, na obsadenie historických Českých krajín a ich premene na Protektorát Čechy a Morava a aj k vytvoreniu jemu poddajného Slovenského štátu. V tom istom mesiaci obsadili nemecké vojská prístav Memel v Litovskej republike. Západná politika tzv. appeasementu tak úplne stroskotala.^[48]

Vláda tzv. Velkonemeckej ríše sa pripravila na inváziu do Poľska podpisom paktu Ribbentrop–Molotov so Sovietmi^[49] a naplánovala tzv. operáciu Himmler, teda falošný poľský útok na ríšsky rozhlasový vysielač Hlivice (nemecky Reichssender Gleiwitz). 1. septembra 1939 nemecký Wehrmacht zahájil inváziu a rýchlo obsadil veľkú časť Poľska.^[50] Z opačnej svetovej strany začala doterajšie východné poľské územie obsadzovať sovietska Červená armáda. Spojené kráľovstvo a Francúzsko reagovali na inváziu do Poľska vyhlásením vojny Nemecku, čím formálne začala druhá svetová vojna (bez toho aby niekto reálne prišiel Poľsku na pomoc).^[51] Nemecké zločiny v okupovanom Poľsku si vyžiadalo milióny ľudských životov.^[52] Nemecko postupne napadlo a okupovalo Belgicko, Holandsko, Dánsko, Nórsko, Juhosláviu, Grécko a ďalšie európske krajiny. Spravilo tak v spolupráci so svojimi kľúčovými spojencami - fašistickým Talianskom a militaristickým Japonskom. Tieto tri krajiny vytvorili vojnovú koalíciu nazvanú Os Berlín-Rím-Tokio, alebo len Os.^[53]

22. júla 1940 Francúzsko s Nemeckom podpísalo prímerie potom, čo nacistické vojska obsadili veľkú časť francúzskeho územia. Briti však nemecké vzdušné útoky v roku 1940 úspešne odrazili v leteckých bojoch, ktoré sú známe ako bitka o Britániu.^[54] Spojené kráľovstvo bolo po určitú dobu jediným vážným účastníkom boja proti mocnostiam Osy. 22. júna 1941 Nemecko vypovedalo pakt Molotov–Ribbentrop a napadlo Sovietsky zväz.^[55] V tejto dobe malo Nemecko a ďalšie mocnosti Osy pod kontrolou väčšinu Európy a severnej Afriky. Sprvu postupovali motorizované nemecké vojska veľmi rýchlo (tzv. Blitzkrieg), dostali sa až na niekoľko kilometrov od Moskvy a na dlhých 900 dní obliehala Leningrad. Na začiatku roka 1943 začali nemecké vojska po porážke v rozhodujúcej bitke pri Stalingrade ustupovať z dobytých území Sovietskeho zväzu. Ich ďalšie porážky v ťažkých bitkách viedli k definitívnemu obratu vo vojne.^[51]

Od decembra 1941 bolo Nemecko vo vojne aj so Spojenými štátmi, tie ale boli zatiaľ zamestnané predovšetkým bojom proti Japoncom v Tichomorí.^[56] V septembri 1943 sa vzdal nemecký spojenec, Talianske kráľovstvo. Na obranu proti nastupujúcim spojeneckým silám v Taliansku museli byť nasadené veľké jednotky Wehrmachtu a Waffen-SS, ktoré potom chýbali na iných bojiskách vrátane východného frontu. Západní spojenci (hlavne USA) pripravili a uskutočnili vylodenie v Normandii, čím sa vo veľkom rozsahu otvoril západný front.^[57] Aj cez nemecký protiútok v Ardenách vstúpili spojenecké síly v roku 1945 na územie Nemecka. V nadväznosti na Hitlerovu samovraždu a bitke o Berlín sa Nemecko 8. mája 1945 vzdalo.^[58]

Druhá svetová vojna bola najkrvavejším konfliktom v histórii ľudstva a v Európe spôsobila smrť asi 40 miliónom ľudí,^[59] vrátane 26,6 milióna sovietskych občanov.^[60] Straty nemeckej armády boli medzi 3 250 000 a 5 300 000 vojakov,^[61] 80 % padlých vojakov zahynulo v bojoch na východnom fronte.^[62] Počas vojnového konfliktu, v neposlednom rade v dôsledku plošného bombardovania miest v Nemecku letectvom Veľkej Británie a Spojených štátov, vrátane bombardovania Hamburgu a Drážďan, prišlo o život približne dva milióny nemeckých civilistov.^[63]

Jedným z najhroznejších zločinov Nemecka počas druhej svetovej války bol holokaust, nacistickým Nemeckom uskutočnené systematické prenasledovanie a hromadné vyvražďovanie etnických a iných veľkých skupín obyvateľstva. Obeťami holokaustu sa stalo asi šesť miliónov Židov, medzi 220 000 a 1 500 000 Rómov, 275 000 osôb s mentálnym alebo zdravotním postihnutím v rámci Akcie T-4, tisíce Svedkov Jehovových a homosexuálov. Štátnymi a vojenskými útvarmi bolo zavraždených stovky tisíc politických protivníkov nacistického režimu.^[64] Bolo zabitých cca šesť miliónov Ukrajincov a Poliakov. Približne 2,8 milióna sovietskych vojnových zajatcov bolo zabitých alebo zomrelo v dôsledku neľudského zaobchádzania. Nacistický Generalplan Ost, ktorý mal pre nemecké obyvateľstvo vytvoriť životný priestor na východe, chystal po víťaznej vojne germanizáciu, vysídlenie a likvidáciu Čechov, Poliakov, Rusov a ďalších slovanských národov.^[65]

Prehra vo vojne pre Nemecko znamenala stratu území východne od riek Nisy a Odry vrátane exklávy Východné Prusko a vysídlenie miliónov etnických Nemcov z kedysi východných území Nemecka a z okupovaných krajín. Ako v Nemecku, tak aj v oslobodzovaných krajinách od nemeckej okupácie^[66] došlo k masovému znásilňovaniu žien.^[67] V dôsledku bombardovania počas vojny bolo zničených mnoho miest a vznikli obrovské straty na kultúrnom dedičstve.

Po druhej svetovej vojne boli zadržaní vrcholní nacisti a súdení za vojnové zločiny a genocídu v Norimberskom procese^[68] a v následných procesoch, ale v dôsledku nastupujúcej studenej vojny bola povojnová denacifikácia predčasne zastavená a mnoho nacistických zločincov tak uniklo potrestaniu.^{[69][70][71][72]}

Bližšie informácie v článkoch: Okupačné zóny Nemecka, Západné Nemecko (1949 – 1990) a Nemecká demokratická republika

Po kapitulácii Nemecka bolo jeho územie rozhodnutím spojencov rozdelené do štyroch okupačných zón. Hlavné mesto Berlín získalo špeciálny štvormocenský status a boli v ňom vytvorené štyri sektory. Všetky zóny a sektory prijali viac ako 6,5 miliónov etnických Nemcov vyhnaných z bývalých východných oblastí Nemecka a iných oblastí do tej doby obývaných Nemcami.^[73]

Západné okupačné zóny Nemecka, ovládané Spojenými štátmi americkými, Veľkou Britániou a Francúzskom, boli zlúčené 23. mája 1949 a vytvorili Nemeckú spolkovú republiku (Bundesrepublik Deutschland, neoficiálne skratka BRD, po slovensky NSR). Zo sovietskej okupačnej zóny sa stala 7. októbra 1949 Nemecká demokratická republika (Deutsche demokratische Republik, skratka DDR, po slovensky NDR). Neformálne boli tieto štátne útvary známe ako „Západné Nemecko“ a „Východné Nemecko“. Hlavným mestom NDR sa stal Východný Berlín. Spolková republika Nemecko zvolila Bonn ako dočasné hlavné mesto (vážnym kandidátom bol tiež Frankfurt nad Mohanom), čím zdôraznila svoj postoj, že vytvorenie dvoch nemeckých štátov považuje za umelé a len dočasné riešenie a že sa Berlínu v budúcnosti vráti jeho funkcie ako hlavné mesto znovuzjednoteného Nemecka.^[74]

Západné Nemecko bolo založené ako federálna parlamentná republika na "sociálnej trhovej ekonomike" ( soziale Marktwirtschaft ). Od roku 1948 sa západné Nemecko stalo hlavným príjemcom finančnej a materiálnej podpory zo strany USA pri povojnovej obnove, poskytnuté európskym krajinám podľa Marshallovho plánu, a využilo ju k rýchlej prestavbe priemyslu.^[75]

Spolkovým parlamentom SRN bol v roku 1949 zvolený Konrad Adenauer prvým spolkovým kancelárom (Bundeskanzler) a v tomto úrade zostal až do roku 1963. Pod jeho a následne pod Erhardovým vedením krajina zažila prudký a dlhotrvajúci hospodársky rast, ktorý začal už začiatkom roku 1950. Do histórie vošiel ako "nemecký hospodársky zázrak" (Wirtschaftswunder). Západné Nemecko sa v roku 1955 pripojilo k NATO a bolo zakladajúcim členom Európskeho hospodárskeho spoločenstva v roku 1957.

Východné Nemecko bolo začlenené do východného bloku s politickou a vojenskou kontrolou zo strany ZSSR. Zostali v ňom silné sovietske vojenské jednotky a krajina sa stala členom Varšavskej zmluvy. Hoci Východné Nemecko vyhlasovalo, že je demokratické, politická moc bola vykonávaná len prednými členmi politbyra komunistickej strany, zvanej Jednotná socialistická strana Nemecka (SED), podporované tajnou službou Stasi (Staatssicherheit)^[76] a radom čiastkových organizácií kontrolujúcich takmer všetko dianie v spoločnosti. Bola zavedená plánovaná ekonomika a krajina sa neskôr stala členom RVHP.^[77]

Zatiaľ čo východonemecká propaganda bola založená na domnelých a niektorých skutočných výhodách tamojších sociálnych programov a neustále hrozila inváziou zo strany SRN a západných "imperialistov", veľké počty občanov NDR sa snažili uniknúť do Spolkovej republiky za slobodou a prosperitou.^[78]Do polovice roku 1961 to bolo ešte čiastočne možné prechodom alebo prejazdom z východnej do západnej časti Berlína. V onom roku však bol postavený Berlínsky múr, ktorý prakticky znemožnil východným Nemcom útek do Západného Berlína a odtiaľ do západného Nemecka. Tento múr naprieč Berlínom a na celej hranici Západného Berlína s územím NDR sa stal symbolom studenej vojny, a preto sa jeho pád v roku 1989 stal nielen symbolom znovuzjednotenia Nemecka a zásadných zmien, ktoré sa neskôr uskutočnili v jeho východnej časti (tzv. Wende), ale aj symbolom pádu komunizmu v celej Európe a dokonca aj v Sovietskom zväze samotnom.

Napätie medzi východným a západným Nemeckom bolo na začiatku 70. rokov uvoľnené kancelárom Willy Brandtom v rámci jeho tzv. Ostpolitik. V nasledujúcom období sa normalizovali vzťahy s krajinami východného bloku, s Československom 11. mája 1973 Pražskou zmluvou. V lete 1989 sa Maďarsko rozhodlo železnú oponu odstrániť a otvoriť hranice, čo spôsobilo emigráciu tisícov východných Nemcov do Západného Nemecka cez Maďarsko. To malo na NDR zničujúce dopady. Potom dochádzalo k pravidelným masovým demonštráciám, ktoré získavali čoraz viac na podpore. V deň pádu Berlínskeho múru zmiernili východonemecké úrady nečakane obmedzenie prístupu k hraniciam, čo dovolilo východonemeckým občanom cestovať na Západ. Pôvodne sa plánovalo udržať Východné Nemecko ako štát, ale otvorenie hraníc viedlo k urýchleniu zjednocujúceho reformného procesu. Ten vyvrcholil v Zmluve o konečnom usporiadaní vo vzťahu k Nemecku (tzv. Zmluva 4 + 2) o rok neskôr (12. septembra 1990), v rámci ktorej sa štyri okupačné mocnosti vzdali svojich práv daných v rámci bezpodmienečnej kapitulácie nacistického Nemecka. Nemecko bolo prakticky opäť plne suverénnym štátom, čo 3. októbra 1990 umožnilo jeho znovuzjednotenie so vstupom piatich krajín bývalej NDR (Neue Länder) do Spolkovej republiky.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Zjednotenie Nemecka (1990)

Na základe zákona prijatého 10. marca 1994 (Berlin/Bonn-Gesetz) bol doterajší provizórny stav ohľadne hlavného mesta zmenený tak, že sa hlavným mestom zjednoteného Nemecka definitívne stal Berlín. Mestu Bonn bol priznaný zvláštny status ako tzv. Bundesstadt („spolkové mesto“) so zachovaním niektorých spolkových ministerstiev a úradov.^[79] Premiestnenie vlády v dohodnutom rozsahu bolo dokončené v roku 1999.^[80]

Po voľbách v roku 1998 sa sociálnodemokratický politik Gerhard Schröder stal kancelárom historicky prvej tzv. červeno-zelenej koalície SPD a Zväzu 90/Zelených, ktorá trvala až do volieb v roku 2005.

Zjednotené Nemecko sa aktívne podieľalo na prehlbovaní európskej integrácie. Aktívne bolo aj v rámci NATO. Zúčastnilo sa napríklad operácie Spojenecká sila a po jej skončení sa angažovalo pri zaisťovaní stability na Balkán. Vojenské jednotky Bundeswehru boli aj súčasťou misie NATO v Afganistane s cielom zaistiť v tejto krajine bezpečnost po zvrhnutí vlády Talibanu (pozri Vojna v Afganistane).^[81] Toto vojenské nasadenie vyvolalo ako v Nemecku samotnom, tak aj medzinárodne, kontroverzie, pretože po druhej svetovej vojne bolo Nemecko viazané spojeneckými dohodami aj vnútroštátnym právom k rozmiestneniu jednotiek iba na vlastnom území k výlučne obranným účelom.^[82]

V roku 2005 sa Angela Merkelová ako prvá žena stala kancelárkou Nemecka, ktorá vytvorila vládu tzv. veľkej koalície za účasti kresťanských strán CDU/CSU a sociálne-demokratickej SPD. Po voľbách v roku 2009 vznikla druhá vláda kancelárky Merkelovej ako koalícia CDU/CSU a Slobodnej demokratickej strany (FDP), ktorej predseda Guido Westerwelle sa stal vicekancelárom a ministrom zahraničia. Po voľbách v roku 2013 se vrátila k moci tzv. veľká koalícia a vznikla tretia vláda Angely Merkelove. Od roku 2014 si pozíciu v nemeckom politickom systéme vybudovala konzervatívna strana Alternatíva pre Nemecko (AfD). V roku 2018 sa Merkelová stala kancelárkou už štvrtej vlády.^[83]

Medzi hlavné politické plány nemeckého vedenia na začiatku 21. storočia patrí tzv. energetická revolúcia (Energiewende) pre využitie udržateľných zdrojov energie (solárna energia, veterná energia a ďalšie zdroje),^[84] tzv. „brzda dlhu“ (Schuldenbremse), ktorá ma zaistiť vyrovnané štátne a komunálne rozpočty, reforma nemeckých imigračných zákonov, právne predpisy pre všeobecnú minimálnu mzdu a high-tech stratégie pre informatizáciu a ďalšie modernizácie už aj tak veľmi vyspelej nemeckej ekonomiky na model nazývaný Industrie 4.0.^[85]

Z ekonomického hľadiska bolo začleňovanie „nových krajín“ do znovuzjednoteného Nemecka po roku 1990 veľmi nákladné. Pre krytie týchto nákladov boli zmobilizované najrôznejšie finančné zdroje vrátane (v súčasnosti) 5,5 % tzv. solidárneho príplatku (Solidaritätszuschlag) k rade daňových sadzieb (oi. dane z príjmu obyvateľstva^[86] a z kapitálových výnosov). Tento príplatok je cez niekoľko iniciatív na jeho zrušenie či aspoň zníženie vyberaný aj naďalej, takmer 29 rokov po znovuzjednotení Nemecka, už existuje návrh zákona, ktorý od roku 2021 počíta s jeho zrušením.^[87] Použitie týchto významných finančných prostriedkov nie je transparentné, lebo nie je nijako účelovo viazané. Tieto prostriedky môže spolková vláda použíť podľa svojho uváženia.^[88]

Okrem značných vnútropolitických a ekonomických problémov vyvolaných znovuzjednotením sa Nemecko v rokoch 1990 až 2015 potýkalo s dočasne sa zvyšujúcou nezamestnanosťou a zväčšovaním sociálnej priepasti medzi príjmovými skupinami, s nízkou pôrodnosťou a z toho vyplývajúcim stárnutím a dokonca úbytkom obyvateľstva.

Veľká vlna imigrácie obzvlášť z moslimských krajín od roku 2015 (ale aj skôr) priniesla vážne problémy so začleňovaním přisťahovalcov do spoločnosti.^[89][90] V súvislosti s tým sa prejavilo zosilnenie pravicového aj ľavicového extrémizmu. Mnoho Nemcov má pocit, že sa nemôžu na verejnosti k týmto problémom slobodne vyjadrovať.^[91] Po rozhodnutí amerického prezidenta Donalda Trumpa v decembri 2017, ktorým uznal Jeruzalem za hlavné mesto Izraelu, boli v Nemecku usporiadané protiizraelské demonštrácie. V Berlíne bola propalestínskymi demonštrantmi spálena improvizovaná izraelska vlajka. Ústredná rada Židov v Nemecku (Zentralrat der Juden) vyjadrila veľké znepokojenie nad antisemitskými tendenciami, ktoré sa prejavujú aj v mešitách v nemeckých mestách. Predseda rady Josef Schuster vyhlásil, že reprezentanti moslimských zväzov síce vystupujú proti antisemitizmu, avšak v mnohých moslimských obciach a ich mešitách sa proti ním nič nepodniká. Naopak imámovia v nich rozhlasujú výhrady proti Židom a Izraeli.^[92]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Vlajka Nemecka

Nemecká vlajka je tvorená listom s pomerom strán 3:5 s tromi vodorovnými pruhmi, čiernym, červeným a žltým.

Štátna (služobná) vlajka naviac nesie štít s upraveným štátnym znakom, jej súkromné použitie ani použitie obcami či spolkovými krajinami nie je prípustné. Popri národnej vlajke je neoficiálne tolerované aj použitie vlajky so štátnym znakom.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Štátny znak Nemecka

Nemecký štátny znak tvorí čierna orlica s červenou zbrojou na žltom štíte.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Lied der Deutschen

Nemecká hymna je 3. sloha piesne Das Lied der Deutschen (chyba, jazyk nebol zadaný Pieseň Nemcov). Celá pieseň má tri slohy, od roku 1952 sa používa iba posledná. Hudbu zložil rakúsky skladateľ Joseph Haydn, má totožnú melódiu ako niekdajšia rakúska cisárska hymna. Slova pôvodnej básne napísal nemecký básnik August Heinrich Hoffmann von Fallersleben.

Nemecko leží v strednej Európe medzi 47°16′15″ a 55°05′33″ severnej šírky a 5°52′01″ a 15°02′37″ východnej dĺžky. Vzdialenosť sever-juh medzi Listom na Sylte (Šlezvicko-Holštajnsko) a Oberstdorfom (Bavorsko) je 876 km; vzdialenosť západ-východ medzi obcou Selfkant (Severné Porýnie-Vestfálsko) a Deschka (Sasko) je 640 km. Geografický stred Nemecka je v Durínsku, ale presná poloha sa rôzni podľa rôznych metód výpočtu. Podľa štatistickej ročenky Nemecka (stav: 2000) sa nachádza v obci Niederdorla na (koordináty 51°09′54″ severnej šírky a 10°27′19″ východnej dĺžky).

Krajinný typ sa mení predovšetkým v smere zo severu na juh. Terén sa smerom na juh stáva strmším a vyšším. Severná časť Nemecka, Severonemecká nížina, je nížina sformovaná predovšetkým pred dobou ľadovou, na ktorú naväzuje v strede a na juhu Nemecka zalesnené stredohorie. Najmä v Bavorsku, ale tiež v Bádensku-Württembersku, prechádza táto krajina až do relatívne vysoko položeného severoalpského predhoria a to ďalej do Alpských veľhôr.

Alpy sú jedinými veľhorami, ktorých časť leží v Nemecku. Nachádza sa tu aj Zugspitze, ktorý je s 2 962 m najvyšším štítom Nemecka. Stredohorie sa stáva častejším a vyšším smerom zo severu na juh. Najvyšším vrchom stredohoria je Feldberg vo Schwarzwalde s 1 493 m, nasledovaný Großer Arberom v Bavorskom lese s 1 453 m. Štíty dosahujúce viac ako 1 000 m majú okrem toho aj Krušné hory (nem. Erzgebirge), Smrčiny (nem. Fichtelgebirge) a výnimočne aj Harz, ktoré sú najsevernejšie stredohorie Nemecka s 1 141 m vysokým štítom Brocken. Severnejšie od prahu stredohoria sa týčia iba ojedinelé formácie s výškou väčšou ako 100 m, z ktorých je Hagelberg vo Flämingu s 200 metrami najvyšší. Najnižším miestom v Nemecku, na ktoré sa dá dokonca vstúpiť, leží 3,54 m pod hladinou mora v depresii (územie ležiace nižšie ako hladina mora) v Neuendorf-Sachsenbande (Šlezvicko-Holštajnsko). Rovnako v tejto spolkovej krajine sa nachádza najhlbšie prirodzené miesto pod vodou: Leží s 39,10 m pod hladinou mora na dne Hemmelsdorfského jazera severoseverovýchodne od Lübecku. Najhlbšie umelo vytvorené miesto leží dokonca 293 m pod hladinou mora na dne povrchovej bane Hambach východne od obce Jülich v Severnom Porýní – Vestfálsku.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Zoznam ostrovov Nemecka

Vzhľadom na dĺžku pobrežnej línie je v Nemecku pozoruhodný počet ostrovov. Tie sú v Severnom mori najčastejšie vo forme z pevniny predĺženej reťaze ostrovov a predstavujú zvyšky pevniny, ktorá sa klesaním a následným zatopením oddelila od pobrežia. Rozdeľujú sa na Severofrízske a Východofrízske ostrovy, ktoré sú súčasťou pri odlive objavujúcich sa plytčín. Severofrízske ostrovy patria k Šlezvicko-Holštajnsku a pozostávajú z väčších ostrovov ako Sylt, Amrum a Föhr ako aj oveľa menších ako je Hallig. Dolnosaské Východofrízske ostrovy sú si stavbou a veľkosťou podobné. Najvä��ším z nich je Borkum. Jedinou výnimkou je Helgoland, ktorý je jediným nemeckým ostrovom na šírom mori. Ostrovy Baltického mora pri nemeckom pobreží sú väčšie a majú členitejší reliéf. Najväčším z týchto ostrovov a zároveň aj najväčším nemeckým ostrovom je Rujana a druhý najväčší Usedom, ktorého východný cíp patrí k Poľsku. Ostrovy Baltického mora sú obľúbeným turistickým cieľom a sú lemované mnohými rekreačnými strediskami. Okrem toho sú v Nemecku aj vnútrozemské ostrovy, z ktorých najznámejšími sú Mainau a Reichenau v Bodamskom jazere a Herrenchiemsee v Chiemse.

Nemecko patrí do miernej klimatickej zóny strednej Európy, leží v oblasti pásma západných vetrov v prechodovej oblasti medzi morskou klímou v západnej Európe a kontinentálnou klímou vo východnej Európe. Na klímu pôsobí okrem iného aj Golfský prúd, ktorý vytvára neobyčajne mierne klimatické podmienky pre tieto zemepisné šírky. Extrémne počasie, ako napríklad suchá, tornáda, kruté mrazy alebo extrémne horúčavy sú relatívne zriedkavé. Príležitostne sa však objavia víchrice, ktorých pribúdanie obzvlášť v zimných mesiacoch spôsobuje problémy. V rokoch 2000 a 2002 sprevádzali víchrice aj veľké škody. Pravidelne prichádzajú povodne, ktoré prichádzajú v lete po intenzívnych dažďoch (povodeň Odry v 1997 a povodeň Labe v 2002) alebo v zime po topení snehu, môžu viesť k záplavám a značným škodám. Suchá postihujú hlavne severovýchod Nemecka, môžu sa však rozšíriť do celej krajiny ako naposledy počas vlny horúčav v roku 2003.

Klimatické dáta (priemerné hodnoty z rokov 1961 – 1990):

	Rok	Mar–Máj	Jún–Aug	Sep–Nov	Dec–Feb	Jan	Feb	Mar	Apr	Máj	Jún	Júl	Aug	Sep	Okt	Nov	Dec
Stredná teplota (°C)	8,4	7,8	16,5	9,1	0,9	−0,5	0,5	3,7	7,6	12,2	15,5	17,1	16,9	13,8	9,4	4,2	0,9
Minimálna teplota (°C)	4,6	3,4	11,6	5,5	−2,4	−3,0	−2,5	0,0	3,0	7,3	10,6	12,3	12,0	9,3	5,7	1,6	−1,5
Maximálna teplota (°C)	12,4	12,3	21,4	12,8	2,9	2,0	3,4	7,5	12,1	17,2	20,4	22,0	21,9	18,4	13,1	6,9	3,2
Teplota – interval (°C)	7,8	8,8	9,8	7,3	5,2	5,0	5,9	7,4	9,1	9,9	9,8	9,7	9,8	9,0	7,5	5,3	4,7
Mrazivé dni	103,9	27,5	0,7	16,9	58,7	21,0	19,3	16,4	9,0	2,2	0,3	0,2	0,2	0,8	4,5	11,6	18,4
Dni so zrážkami	178,2	44,0	44,3	43,0	46,8	16,6	13,4	14,9	14,3	14,9	15,1	14,8	14,4	13,6	13,5	15,9	16,8
Zrážky (mm)	700	163	221	166	150	51	40	48	51	65	77	72	71	57	50	58	59
Atmosférický tlak (hPa−1000)	9,3	8,1	13,7	9,9	5,7	5,5	5,5	6,4	7,6	10,2	12,9	14,2	14,2	12,4	9,9	7,3	6,0
Oblačnosť (%)	72,0	69,3	63,0	73,8	81,9	83,5	78,0	74,8	69,3	63,8	64,8	63,5	60,6	66,9	72,9	81,5	84,3

Zdroj: Tyndall Centre for Climate Change Report Archivované 2015-09-23 na Wayback Machine (po anglicky)

Bližšie informácie v hlavnom článku: Zoznam riek v Nemecku

Nemecko hraničí v Dolnom Sasku a Šlezvicku-Holštajnsku so Severným morom. Toto more je oblasťou s najhustejšou námornou dopravou a je spojené s Atlantickým oceánom. Meklenbursko-Predpomoransko a Šlezvicko-Holštajnsko ležia pri Baltskom mori, vnútrozemskom mori, ktoré je spojené so Severným morom cez Skagerrak. Morské prúdenie je v Baltskom mori oveľa menšie ako v Severnom mori. Takmer všetky nemecké rieky patria do povodia šiestich veľkých riečnych systémov Rýn (nem. Rhein), Dunaj (nem. Donau), Labe (nem. Elbe), Vezera (nem. Weser), Odra (nem. Oder) a Emža (nem. Ems). Najdlhšou riekou je Dunaj s 2 845 km od sútoku riek Brigach a Breg respektíve 2 888 km od prameňa Bregu na okraji Schwarzwaldu. Dunaj vzniká sútokom riek Brigach a Breg v meste Donaueschingen a je po Volge druhou najdlhšou riekou Európy. Nemeckom preteká iba menšia časť Dunaja. Rieka Dunaj s prítokmi sa vlieva do Čierneho mora a ostatné nemecké rieky sa vlievajú do Severného a Baltického mora. Hlavný predel povodiami prechádza východne od východorýnskeho zlomu cez hlavné hrebene Čierneho lesa, ďalej cez švábske a franské Alby. Z týchto tokov je Rýn riekou, ktorá má na nemeckom území najdlhší úsek. Zo svojej dĺžky 1 233 km preteká až 852 km Nemeckom. Ďalej má kvôli množstvu povestí a mýtov spojených s riekou Rýn význam aj pre národné povedomie nemeckého národa. Hospodárska funkcia Rýnu je nezanedbateľná – je jednou z najvyužívanejších vodných ciest Európy. Rieka Labe pramení v Krkonošiach v Česku a po približne 1 165 km (z toho 770 km v Nemecku) sa vlieva pri Cuxhavene do Severného mora. Táto rieka patrila dočasne k najznečistenejším riekam Európy, ale medzičasom sa už kvalita vody zreteľne zlepšila. Rieka Vezera vzniká sútokom Werry a Fuldy a je spádovou oblasťou strednej časti Nemecka. Povodia Odry a Emže ležia v západnej a východnej okrajovej časti Nemecka. Nemecké jazerá vznikli z veľkej časti vplyvom doby ľadovej, po skončení ktorej sa ľadovcové doliny naplnili vodou. Preto sa väčšina veľkých jazier nachádza na územiach pôvodne pokrytých vnútrozemským ľadom alebo na ich predhorí, najmä v Meklenbursku a alpskom predhorí. Najväčším jazerom s Nemeckou časťou je Bodamské jazero, ktoré hraničí s Rakúskom a Švajčiarskom. Najväčšie jazero, ktoré leží celé na nemeckom území je Müritz, ktorého časť leží v Mecklenburskej jazernej oblasti.

Krajina leží vo viacerých geologicky odlišných regiónoch. Najstaršie horninové celky Nemecka predstavujú výstupy kryštalinika, ktoré sú výsledkom hlavne hercýnskeho vrásnenia, ktoré skončilo koncom karbónu. Tvoria Teutoburský les, Durínsky les, Harz, Flechtingenské vrchy a Český masív. Lokálne sa v nich nachádzajú aj relikty starších celkov, hlavne kadomských (pan-afrických) vrásnení. Sever krajiny tvorí Severonemecká nížina, modelovaná prevažne mladými štvrtohornými ľadovcovými procesmi. Prekrýva niekoľko starších panví: permsko-druhohornú severonemecko-poľskú a dolnosaskú panvu. V týchto panvách sa nachádzajú početné permské (zachsteinské) soľné diapíry. Ďalšia podobne stará je hesenská panva v strednom Nemecku. Najjužnejšie časti krajiny pokrývajú platformné triasovo-jurské sedimenty, ktoré sa skláňajú smerom na juh pod treťohornú predhlbeň Álp – molasovú panvu. Predpolie Álp pretína treťohorný rýnsky gráben a ďalší gráben pri ústí Rýna, ktorý je napojený na Severné more. Na ramenách rýnskeho grábenu boli vyzdvihnuté pohoria Vogézy, Schwarzwald a Odenwald. Vrchnokriedovo-štvrťohorný alkalický vulkanizmus sa prejavuje v páse východo-západného smeru asi 300 km severne od predpolia Álp. Komplexnú geologickú stavbu Nemecka dotvárajú dva miocénne impaktné krátery na juhu krajiny.^[93]

Vďaka tomu, že Nemecko leží úplne na Eurázijskej platni a na jeho území alebo v jeho blízkosti sa nenachádzajú žiadne iné platne, sa mu zemetrasenia s ťažkými následkami dosiaľ vyhýbali. Aj slabé zemetrasenia sú relatívne zriedkavé. Východorýnsky zlom v Severnom Porýní-Vestfálsku ale patrí k oblastiam mierne ohrozovanými zemetraseniami. Tento zlom zasahuje aj do územia susedných štátov Belgicka a Holandska (pozri aj Oblasť zemetrasenia Kölner Bucht). Správy o zemetrasení z tohto regiónu pochádzajú už z predchádzajúcich storočí. Od roku 1955 bolo seizmografickou stanicou Bensberg na Univerzite Kolín nad Rýnom nameraných viac ako 2000 zemetrasení. Najsilnejšie namerané zemetrasenie v tomto regióne bolo 13. apríla 1992 v blízkosti nemeckej hranice pri holandskom meste Roermond. Dosiahlo silu 5,9 stupňa na Richterovej stupnici. Otrasy tohto zemetrasenia bolo cítiť až v Londýne a Mníchove. Pri tomto zemetrasení sa zranilo 30 ľudí, hlavne spadnutými predmetmi. V postihnutých krajinách dosiahli celkové škody 150 miliónov eur.

Nemecko leží v miernom klimatickom pásme. Značnú časť jeho územia pôvodne pokrývali listnaté a ihličnaté lesy, ktoré boli z veľkej časti vyrúbané a len výnimočne je v nich zachovaná pôvodná skladba drevín. Flóra sa na území Nemecka mení podľa nadmorskej výšky, geologického podložia a klimatických podmienok na danom mieste. Od západu na východ ovplyvňuje vegetáciu hlavne prechod od oceánskeho ku kontinentálnemu podnebiu.

V listnatých lesoch sa najčastejšie vyskytuje buk lesný tvoriaci bučiny, prípadne sa pozdĺž riek a jazier stále nachádzajú riedke nivné lesy, v ktorých dominuje buk a dub. V Alpách a nemeckých stredohorách sa vyskytujú lesy aj na pozemkoch s pomerne veľkým sklonom. Pionierskymi drevinami sú na nemeckom území breza a borovica. Ihličnaté lesy sa dnes nahradzujú skôr veľmi rozšírenými listnatými. Bez ľudského vplyvu by sa tzv. potenciálna vegetácia na nemeckom území, tak ako vo väčšine krajín v miernom klimatickom pásme, skladala predovšetkým z lesa. Výnimku tvoria vresoviská a bažiny, ďalej alpínske a subalpínske spoločenstvá v Bavorských Alpách, vo Schwarzwalde, v Krušných horách. Alpínske a subalpínske stanoviska majú obvykle chudobné pôdy, nižšie teploty vzduchu a leží vo vyšších polohách. V Nemecku sa vo väčšej miere ako kedysi vyskytujú aj rôzne zavlečené rastliny, ako napr. agát. V dnešnej dobe je zalesnených 29,5 % územia, čím má Nemecko jednu z najväčších plôch lesa v Európe.

Najväčší podiel poľnohospodárskej plochy slúži na pestovanie obilia (jačmeňa, ovsa, žita a pšenice). Ďalej sa pestujú zemiaky a kukurica, čo sú plodiny dovezené z Ameriky. Z priemyselných plodín sa najčastejšie pestuje repka olejná. Z ovocných stromov sa najčastejšie vyskytujú jablone. V údolí riek, napr. Mosely, Ahru a Rýna sú prevádzkované vinice.

Pôvodné druhy cicavcov v Nemecku žijú najčastejšie v lesoch. V lese žijú rôzne druhy: lasice, daniel škvrnitý, jeleň lesný, srnec lesný, diviak lesný a líška hrdzavá. Bobor európsky a vydra riečna sa vyskytujú menej často, v poslednej dobe ale stúpajú ich stavy. Mnohé veľké cicavce boli v Nemecku vyhubené: tur v roku 1846, medveď hnedý v roku 1835, los európsky bol hojný ešte v stredoveku, divoký kôň bol vyhubený v 19. storočí, zubor lesný na prelome 17. a 18. storočia a vlk v roku 1904.

Populácia orliaka morského, vtáka, ktorý je v znaku Nemecka, číta asi 500 párov, predovšetkým v Brandenbursku a Meklenbursku-Predpomoransku. Z dravých vtákov sa v Nemecku najviac vyskytuje myšiak hôrny a sokol myšiar, sokol sťahovavý je omnoho vzácnejší. 50 % populácie haje červenej hniezdi práve v Nemecku, ale kvôli intenzifikácii poľnohospodárstva klesajú jej stavy. V Nemecku žije mnoho druhov vtákov, ktorí profitujú z prítomnosti človeka, ako napr. holub hrivnák, drozd čierny (pôvodne čisto lesný vták), vrabec domový a sýkorka. Tieto druhy vtákov sú v zime prikrmované, v obchodoch je bohatá ponuka krmiva pre vtáky. Rôzne druhy havranov a čajok sa zase priživujú na skládkach. Zvláštnosťou je celosvetovo úplne najsevernejšie hniezdisko plameniakov^[94] v Zwillbrocker Venn v Severnom Porýní-Vestfálsku.

Kedysi v riekach často sa vyskytujúce lososy boli v priebehu industrializácie v 19. storočí vyhubené, ale v 80. rokoch 20. storočia sa znovu v nemeckých riekach objavili. Poslední jeseter bol v Nemecku ulovený v roku 1969. V rybníkoch sa chovajú napr. kapre, a to už od dôb Rimanov.

Na pobreží Severného a Baltského mora žijúci tuleň obyčajný bol v minulosti takmer vyhubený. V poslednej dobe sa jeho stavy zvýšili na niekoľko tisíc exemplárov.

Pozri aj: Národné parky v Nemecku

Cieľom ochrany prírody je zachovanie prírody a krajiny. Na území Nemecka sa nachádza 14 národných parkov, 19 biosférických rezervácií, 95 prírodných parkov a tisíce prírodných rezervácií, chránených stromov atď.

Spolková republika Nemecko je federatívna parlamentne-demokratická a zastupiteľská republika.

Prezident, Frank-Walter Steinmeier (19. marca 2017-doteraz), je hlavou štátu a má predovšetkým reprezentatívne povinnosti a právomoci. Do funkcie je volený spolkovým zhromaždením – inštitúciou, ktorá sa skladá z členov Bundestagu a z rovnakého počtu štátnych delegátov.

Kancelár, Olaf Scholz (26. september 2021 – doteraz), je hlavou vlády a uplatňuje výkonnú moc. Ide o podobnú funkciu akú má predseda vlády v iných parlamentných demokraciách.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Administratívne členenie Nemecka

Nemecko je od roku 1990 zložené zo šestnástich spolkových krajín (3 z nich sú mestské štáty):

Bádensko-Württembersko Bavorsko Berlín Brandenbursko Brémy Dolné Sasko Durínsko Hamburg Hesensko Meklenbursko-Predpomoransko Porýnie-Falcko Sársko Sasko Sasko-Anhaltsko Severné Porýnie-Vestfálsko Šlezvicko-Holštajnsko

Dolné Sasko Brémy Hamburg Meklenbursko- Predpomoransko Sasko- Anhaltsko Sasko Brandenbursko Berlín Durínsko Hesensko Severné Porýnie- Vestfálsko Porýnie-Falcko Bavorsko Bádensko- Württembersko Sársko Šlezvicko- Holštajnsko

Nemecko je relatívne chudobné na suroviny, jeho hospodárstvo je zamerané predovšetkým na priemysel a služby. Veľké plochy krajiny sú poľnohospodársky využívané, hoci v poľnohospodárstve pracuje iba 2 – 3 % z celkového počtu zamestnancov. Nemecko je s hrubým domácim produktom s veľkosťou 2,2 bilióna eur (stav k 2004) tretím najväčším národným hospodárstvom sveta. Navyše je Nemecko najväčším exportérom sveta. Životnou úrovňou vyjadrenou Indexom ľudského rozvoja je Nemecko na 19. mieste svetového rebríčka. Podľa HDP na obyvateľa je Nemecko medzi krajinami EÚ na 11. mieste. Toho času je nemecké hospodárstvo charakterizované relatívne nízkym medziročným hospodárskym rastom (2003: −0,1 %, 2004: 1,6 %) a pre Nemecko nezvyčajne vysokou nezamestnanosťou, obzvlášť vo východnom Nemecku. Tieto problémy sú predovšetkým dôsledkom stagnujúceho domáceho dopytu. Naopak v zahraničnom obchode je Nemecko veľmi úspešné a v rokoch 2000 až 2004 sa zvýšil o 49 %. Nezamestnanosť rastie kontinuálne od 70-tych rokov. Hľadanie príčin tejto hospodárskej krízy rozdeľuje spoločnosť: zväzy podnikateľov a neoliberálni ekonómovia tvrdia, že príčinou hospodárskej krízy je tradične silný sociálny štát, lebo nízke náklady na pracovnú silu v susedných východoeurópskych krajinách vedú k presúvaniu výroby. Oponenti poukazujú na to, že iné krajiny s vybudovaným sociálnym štátom ako napríklad Švédsko, Fínsko, Nórsko, Rakúsko dosahujú vysoký hospodársky rast. Ako príčina sa akceptuje aj skutočnosť, že štátne výdavky sa z veľkej časti financujú namiesto daní (ktoré sú nezávislé od pracovného miesta) cez sociálne odvody, ktoré predražujú pracovné miesta. Odborové organizácie a kritici globalizácie argumentujú keynesianistickými modelmi a tvrdia, že sa tuzemský dopyt zoslabil pre krátenia v sociálnej oblasti. Okrem toho nebolo po znovuzjednotení Nemecka dostatočné ekonomické opodstatnenie pre politicky motivované prispôsobenie východonemeckých platov na západnú úroveň. Za celosvetovo najviac konkurencieschopné odvetvia nemeckého hospodárstva sa považujú automobilový, elektrotechnický, strojársky a chemický priemysel.

Obyvatelia nemeckej národnosti tvoria takmer 75 miliónov obyvateľov, čo predstavuje 91,2 % obyvateľov štátu. Príslušníkov iných národnostných menšín je veľmi málo. Patria medzi ne najmä Lužickí Srbi, ktorí žijú v blízkosti českých a poľských hraníc, a príslušníci dánskej menšiny na severe štátu. Početnejšie sú menšiny, ktoré prišli na územie štátu po roku 1945. Ide hlavne o Turkov, ktorých žije v Nemecku 1 713 551 (2,1 % obyvateľov štátu). Za nimi nasledujú prisťahovalci zo Srbska a Čiernej Hory, ktorých tu žije 468 218 (0,5 %). Talianov žije v Nemecku 528 318 (0,6 %), Poliakov 384 808 (0,5 %), Grékov 294 891 (0,4 %) a Chorvátov 225 309 (0,4 %). Počet prisťahovalcov z Ruskej federácie dosahuje počet 187 835 (0,3 %) a z Bosny a Hercegoviny 158 158 (0,3 %). Žije tu aj 175 875 prisťahovalcov z Rakúska (0,3 %) a Holandska 128 192 (0,2 %). Okrem nich tu žijú hlavne prisťahovalci z Bulharska, Číny, Indie, Iraku, Iránu, Španielska, Maďarska, Rumunska, Libanonu, Vietnamu a iných krajín.Slováci s počtom okolo 50 tisíc boli na 35. miesto v poradí počtu cudzincov v Nemecku.^[95]

V Nemecku počet príslušníkov tradičných historických cirkví klesá, čo súvisí hlavne so sekularizácou spoločnosti a cirkevnou daňou. Príslušníkov rímskokatolíckej cirkvi žije v Nemecku 22 600 300 (27,2 %). Rímski katolíci žijú hlavne v južnej a v západnej časti štátu, najviac v Bavorsku a v Sársku. K Evanjelickej cirkvi v Nemecku (Evangelische kirche in Deutschland) sa hlási 20 713 200 obyvateľov (24,9 %). Evanjelická cirkev v Nemecku je zväz krajinských luteránskych a kalvínskych cirkví. Žijú najmä na severe a východe štátu. Celkovo žije v krajine 26,0 % protestantov. Okrem evanjelikov tu žijú baptisti, pentekostalisti, metodisti, mormóni či Svedkovia Jehovovi. K islamu sa hlási 4 325 000 obyvateľov (cca 5,2 % obyvateľov štátu). Hlásia sa k nemu najmä Turci, Arabi, kosovskí Albánci, prisťahovalci z Iraku, Iránu a iných moslimských krajín. K pravoslávnym cirkvám sa hlási 1 543 000 obyvateľov (1,9 %). Ide hlavne o prisťahovalcov z Grécka, Rumunska, Srbska, Bulharska, Ruska, Arménska či Egypta a Etiópie. Pôsobí tu aj starokatolícka cirkev. K budhizmu sa hlási 245 000 obyvateľov (0,3 %) hlavne prisťahovalcov z Ďalekého východu. Hinduizmus má 97 500 prívržencov a sikhizmus 50 000 prívržencov. Ateistov, teda obyvateľov bez náboženskej príslušnosti je 32 271 500 (38,8 %).^[96]

Nemčina je úradný a prevažujúci jazyk v Nemecku. Je to tiež jeden zo 24 úradných a pracovných jazykov v Európskej únii (EÚ) ^[97] a jeden z troch pracovných jazykov Európskej komisie. V rámci EÚ je nemčina tiež najrozšírenejším materinským jazykom s zhruba 100 miliónmi rodených hovorcov. ^[98]

Medzi pôvodné menšinové jazyky v Nemecku patrí dánčina, dolná nemčina, lužická srbčina, frízština a rómčina. Tieto menšinové jazyky sú oficiálne chránené európskou chartou jazykov. Najpoužívanejšími jazykmi medzi imigrantmi sú turečtina, kurdčina, poľština, ruština, srbochorvátčina a ďalšie jazyky z Balkánu. Občania Nemecka sú často multilinguálni: 67% nemeckých občanov tvrdí, že sa dokážu dohovoriť minimálne jedným cudzím jazykom (okrem nemčiny) a 27% minimálne dvoma cudzími jazykmi.^[99]

Nemecká kultúra je definovaná predovšetkým spoločným jazykom. V priebehu dejín mnoho predstaviteľov nemeckej kultúry, filozofie a vedy odišlo z Nemecka, väčšinou však zostali spätí s Nemeckom. Ako príklady emigrácie z politických dôvodov v 19. storočí možno uviesť básnika Heinricha Heineho a filozofa a ekonóma Karla Marxa. Po zániku Svätej ríše rímskej v roku 1806 až do roku 1871, kedy vzniklo Nemecké cisárstvo, boli v dôsledku nevýraznej spoločnej identifikácie nemecky hovoriacich ľudí a fragmentácie štátnej organizácie v rámci Nemeckého spolku ako nemecká kultúra, tak aj veda dôležitými zjednocujúcimi prvkami nemeckého národného uvedomenia. Už predtým však vznikol pojem "krajina básnikov a mysliteľov", zakladajúci sa na dedičstve veľkých osobností ako boli Johann Wolfgang von Goethe, Friedrich Schiller a Immanuel Kant. Toto kultúrne dedičstvo je dodnes živnou pôdou nemeckého vlastenectva. Na začiatku 20. storočia patrilo vtedajšie Nemecko k predným kultúrnym a vedeckým národom. Tiež vďaka nemeckej klasickej hudbe, ktorá mohla ťažiť z odkazu Wolfganga Amadea Mozarta, Ludwiga van Beethovena, Richarda Wagnera, Johannesa Brahmsa a ďalších veľkých skladateľov, aj vďaka nemeckému výtvarnému a kinematofrafii bola nemecká kultúra na začiatku 20. storočie jednou z najvyspelejších v celosvetovom meradle.

Nástup nacizmu v 30. rokoch 20. storočia a s ním spojená početná emigrácia vynikajúcich nemeckých vedcov a spisovateľov, z ktorých mnohí boli Židovského pôvodu, priniesli úpadok nemeckej vedy a kultúry, ktorý trval až do konca druhej svetovej vojny. Trvalými alebo dočasnými emigrantmi sa stali napr. Albert Einstein, Kurt Tucholsky, Thomas Mann a jeho brat Heinrich Mann, Bertolt Brecht, Lion Feuchtwanger, Hannah Arendtová a mnoho ďalších.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Nemecká literatúra

Nemecká literatúra má korene v stredoveku, napr. Wolfram von Eschenbach s dielom Parzival stal vrcholným predstaviteľom nemeckého dvorského eposu, veľkú rolu zohral aj anonymný hrdinský epos Pieseň o Nibelungoch, Walther von der Vogelweide je jedným z najvýznamnejších minnesangov, Hildegarda z Bingenu literárne spracovala svoje mystické vízie. Éru humanizmu reprezentuje satirik Sebastian Brant. Barokovou klasikou sa stalo dielo Dobrodružný Simplicius Simplicissimus Hanse Jakoba Christoffela von Grimmelshausena. V epoche osvietenstva Gotthold Ephraim Lessing položil základy nemeckej drámy, Christoph Martin Wieland stvoril bildungsroman. Na konci 18. storočia sa umeleckým centrom stal Weimar, niekedy sa preto používa pojem weimarska klasika pre označenie mohutného rozmachu nemeckej literatúry (dá sa tiež aj povedať preromantického) v tejto dobe, reprezentovaného hlavne Johannom Wolfgangom von Goethem, Friedrichom Schillerom a Friedrichom Hölderlinom. Nemecký romantizmus začiatku 19. storočia je spätý predovšetkým s bratmi Grimmovcami, ktorí nielen vzrušili záujem o staré mýty, rozprávky a folklór, ale aj svojim slovníkom Deutsches Wörterbuch tak isto výrazne ovplyvnili vývoj nemčiny. K ďalším dôležitým romantikom patrili Novalis, Georg Büchner, Heinrich von Kleist, E. T. A. Hoffmann, August Wilhelm Schlegel, Ludwig Tieck, Joseph von Eichendorff, Adelbert von Chamisso a predovšetkým básnik Heinrich Heine. Realizmus našiel výraz v diele Theodora Fontana či Theodora Storma.

V 20. storočí sa stali nositeľmi Nobelovej ceny za literatúru postupne Theodor Mommsen (1902), Rudolf Christoph Eucken (1908), Paul Heyse (1910), Gerhart Hauptmann (1912), Thomas Mann (1929), Hermann Hesse (1946), Nelly Sachsová (1966), Heinrich Böll (1972) a Günter Grass (1999). V roku 2009 obdržala túto cenu Herta Müllerová, nemecko-rumunská spisovateľka žijúca v Berlíne.^[100]

Mimoriadnu rolu v nemeckej literatúre zohral na začiatku 20. storočia expresionizmus, ktorý vznikol priamo v Nemecku. K jeho najvýraznejším reprezentantom patril prozaik Alfred Döblin. Veľkú rolu pri formovaní expresionizmu zohral aj Heinrich Mann. Následná avantgardná vlna mala veľký dopad v nemeckom divadle, hlavne vďaka Bertoltu Brechtovi. Svojou reakciou na prvú svetovú vojnu, konkrétne bestsellerom Na západe nič nové, sa preslávil Erich Maria Remarque, historickými románmi Lion Feuchtwanger, Klaus Mann hlavne svojim Mefistom. Po druhej svetovej vojne sa sformovala vplyvná Gruppe 47, k jej členom patrili Böll, Grass, Martin Walser, Peter Weiss či Siegfried Lenz. K ich základným témam patrilo vyrovnanie sa s nacizmom, rovnako ako u dramatikov Wolfganga Borcherta a Carla Zuckmayera. Generáciu nespokojencov a radikálov 60. rokov asi najlepšie reprezentoval Hans Magnus Enzensberger. Hviezdou 80. rokov sa stal Patrick Süskind. Vo východnom Nemecku patrili k najuznávanejším autorom Arnold Zweig, Christa Wolfová a Anna Seghersová. K známym autorom 21. storočia patrí Daniel Kehlmann.

Tiež aj v oblasti žánrovej literatúry má Nemecko niekoľko klasikov. V detskej literatúre vynikol napríklad Erich Kästner (Emil a detektívovia) či Michael Ende (Nekonečný príbeh), v oblasti dobrodružnej literatúry Karl May.

Nemecký knižný trh je tretím najväčším po americkom a čínskom.^[101] Frankfurtský knižný veľtrh je najväčšou knižnou akciou na svete.^[102] Tak isto aj Lipský knižný veľtrh má celoeurópsky význam.^[103]

Vývoj európskej klasickej hudby bol ovplyvnený celou radou nemeckých hudobných skladateľov. K popredným tvorcom nemeckého pôvodu patrili Johann Sebastian Bach, Georg Friedrich Händel (aj keď neskôr odišiel do Anglicka), Ludwig van Beethoven, Carl Maria von Weber, Robert Schumann, Felix Mendelssohn Bartholdy, Richard Wagner, Johannes Brahms a Richard Strauss. Nemeckú hudbu silne ovplyvnili aj Christoph Willibald Gluck, Georg Philipp Telemann, Carl Orff, Carl Philipp Emanuel Bach, Dietrich Buxtehude, Paul Hindemith, Giacomo Meyerbeer, Kurt Weill, Heinrich Schütz alebo Max Bruch.

Nemecko má silnú tradíciu zborového spevu, ktorého rozvoj bol síce prerušený druhou svetovou vojnou, potom však zaznamenal veľký rozmach. V súčasnej dobe má Nemecko takmer centrálnu dôležitosť v hudobnom živote Európy. V Nemecku je mnoho prvotriednych hudobných škôl a konzervatórií. Nemecko je tiež krajinou s najväčším počtom symfonických orchestrov, ktorých je celkovo 92. Medzi najvýznamnejšie patria tzv. A-orchestre: Bamberger Symphoniker (Bamberg), Berlínski filharmonici (Berliner Philharmoniker), Gewandhausorchester (Lipsko), hr-Sinfonieorchester (rozhlasový orchester, Frankfurt nad Mohanom), Mníchovská filharmónia (Münchner Philharmoniker), Sächsische Staatskapelle Dresden (Drážďany), Staatskapelle Berlin so svojim šéfdirigentom Danielom Barenboimom, Symphonieorchester des Bayerischen Rundfunks (Mníchov, v rokoch 1961 – 1979 tu pôsobil Rafael Kubelík) a WDR Sinfonieorchester Köln (Kolín nad Rýnom). V týchto orchestroch pôsobí v súčasnosti mnoho významných dirigentov ako sú Valerij Gergijev, Simon Rattle, Jukka-Pekka Saraste, Christian Thielemann a Kirill Petrenko. Symfonické orchestre majú k dispozícii veľké koncertné sály s výbornou akustikou, oi. v Berlíne a v Mníchove (Gasteig). V Hamburgu bola prestavaná budova bývalého skladu na tzv. Elbphilharmonie s veľkou modernou koncertnou sálou, ktorá má vynikajúcu akustiku.

Nemecko je štvrtým najväčším hudobným trhom na svete. Prispieva k tomu skutočnosť, že v krajine pôsobí aj veľký počet hudobných sólistov z mnohých oborov. Medzi inštrumentalistami nemeckej národnosti je nutné spomenúť hlavne svetovo preslávené huslistky ako sú Anne-Sophie Mutter, Isabelle Faust a Julia Fischerová. Veľké renomé majú oi. sopranistka Diana Damrauová a tenorista Jonas Kaufmann. Vynikli aj pianistka Clara Schumannová či varhaník Johann Pachelbel. K bohatému kultúrnemu životu prispieva aj to, že v Nemecku vystupujú pri operných predstaveniach a koncertoch klasickej hudby početní umelci z celého sveta. Wagnerovo, ale aj iné operné dielo je pravidelne uctievané na Hudobných slávnostiach v Bayreuthe.^[104]

Filmovou hudbou sa preslávil Hans Zimmer (Leví kráľ, Piráti z Karibiku, Gladiátor a iné). Z oblasti jazzovej hudby sú najznámejší Adam Taubitz, Peter Brötzmann, Theo Jörgensmann, Till Brönner a Eberhard Weber. Slávnym kapelníkom big bandu bol James Last. Preslávenými opernými spevákmi boli Dietrich Fischer-Dieskau, Elisabeth Schwarzkopfová alebo Christa Ludwigová. Pri elektronickej hudbe odviedli pioniersku prácu skupiny Kraftwerk či Tangerine Dream, z individuálnych umelcov Karlheinz Stockhausen alebo Klaus Schulze. V popovej a rockovej hudbe presahujú hranice Nemecka umelci ako Udo Jürgens, Udo Lindenberg, Herbert Grönemeyer, Nena, Sandra, Paul van Dyk, Robin Schulz a Xavier Naidoo. Z hudobných skupín sú najznámejšie Accept, Helloween, Gamma Ray, Die Toten Hosen, Die Ärzte, Alphaville, Scooter, Tokio Hotel, Blind Guardian, Modern Talking, Scorpions, Rammstein a Guano Apes. Skupina Rammstein sa presadila s nemeckými textami aj v zahraničných hitparádách. V Nemecku sa už dlho teší veľkej popularite aj český spevák Karel Gott.

Najväčšími rockovými festivalmi sú Wacken Open Air a Rock am Ring.

Najslávnejším nemeckým maliarom je Albrecht Dürer.^[105] Dürerom bol silno inšpirovaný aj drevorytec Hans Holbein mladší. Významným renesančným maliarom bol Lucas Cranach starší.^[106] Ten je niekedy radený k tzv. dunajskej škole, ku ktorej patrí aj Albrecht Altdorfer. K renesancii patrí aj Matthias Grünewald. Jedným z najvýraznejších z Nemecka pochádzajúcich barokových maliarov je majster Cosmas Damian Asam.

Významným drevorytcom 19. storočia bol Wilhelm Busch. Z romantických maliarov vynikli Caspar David Friedrich a Carl Spitzweg. Maria Sibylla Merianová sa preslávila kresbami hmyzu, rastlín a zvierat.^[107] Impresionistické vplyvy spracoval Max Liebermann.^[108] Výraznou osobnosťou avantgardy bol Max Ernst či expresionisti Franz Marc, Ernst Ludwig Kirchner a Käthe Kollwitzová. Expresionizmus zohral v nemeckom umení mimoriadnu rolu a na území Nemecka priamo vznikol, v Mníchove a Berlíne.^[109] Významnú rolu zohrali expresionistické skupiny Die Brücke a Der Blaue Reiter. Taktiež smer nazývaný Nová vecnosť mal korene v Nemecku (George Grosz, Otto Dix).^[110]

Po druhej svetovej vojne sa rozvinul neoexpresionizmus, ktorý reprezentovali Georg Baselitz či Anselm Kiefer. Hyperrealizmus a výtvarné použitie fotografie preslávilo Gerharda Richtera^[111], “kapitalistický realizmus” Sigmara Polkeho^[112], performančné a happeningové umenie Josepha Beuyse.^[113]

Najslávnejšími sochármi sú Hans Arp a Jörg Immendorff. Významný festival je festival moderného umenia documenta, ktorý sa koná každých päť rokov v meste Kassel.

Nemecko má bohaté a mnohotvárne dejiny architektúry, ktoré sú úzko spojené s dejinami architektúry v susedných krajinách. Architektonické pamiatky pochádzajú už z dôb rímskej antiky, napríklad Porta Nigra v Trieri. Na území Nemecka sa nachádzajú aj ďalšie pamiatky z doby pred románskym slohom, napr. vstupný objekt do mesta Lorsch, tzv. Torhalle. Torhalle ukazuje vývoj smerom k románskemu slohu, ktorý sa presadil po roku 1030. Katedrála Panny Márie a svätého Štefana v Speyeri je najväčšia zachovaná románska stavba na svete. Významnou románskou stavbou je aj Kostol svätého Michala archanjela a Katedrála Nanebovzatia Panny Márie v Hildesheime, katedrála v Naumburgu, hrad Wartburg, katedrála v Bambergu alebo katedrála v Trieri.

Gotika vznikla vo Francúzsku, prvé stavby v gotickom slohu na území Nemecka pochádzajú z 13. storočia, napr. Aachenský dóm v Aachene, Liebfrauenkirche v Trieri, Klášter Maulbronn, hrad Hohenzollern alebo Katedrála svätého Petra v Kolíne nad Rýnom. Po roku 1520 prišla renesancia z územia dnešného Talianska, ukážkové sú augsburgská alebo brémska radnica. Baroko sa presadilo na území dnešného Nemecka od roku 1650. Príkladom sú diela chebského rodáka Balthasara Neumanna, napr. Würzburská rezidencia či bazilika Vierzehnheiligen. Barokový je aj zámok Nymphenburg, komplex Zwinger v Drážďanoch, zámok v Ludwigsburghu alebo najväčší berlínsky palác Charlottenburg. Rokokovými skvostami sú zámok Sanssouci v Postupime, Zámky Augustusburg a Falkenlust v Brühle alebo kostol vo Wies. Okolo roku 1770 nastupuje obdobie klasicizmu. Najdôležitejšími stavbami sú Staré múzeum a Brandenburská brána v Berlíne. Z doby historizmu (obdobie 1840 až 1900) pochádza zámok Neuschwanstein, Pamätník Walhalla, zámok Lichtenstein, zámok Hohenschwangau a Berlínska katedrála. Tá pochádza z dielne asi najvýznamnejšieho nemeckého architekta historizmu Karla Friedricha Schinkela.^[114]

Na začiatku 20. storočia boli nemeckí architekti poprednými predstaviteľmi klasickej moderny. Walter Gropius, Ludwig Mies van der Rohe, Peter Behrens, Erich Mendelsohn a škola architektúry Bauhaus udávali smer, ktorým architektúra kráča dodnes.^[115] Ukážkovým dielom modernizmu bola Gropiova továreň Fagus v Alfelde.^[116] Tak isto monumentálna architektúra v dobe nacizmu výrazne ovplyvnila tvar nemeckých miest. Následkom bombardovania v období 2. svetovej vojny boli úplne alebo čiastočne stratené pôvodné centrá mnohých nemeckých miest (Brémy, Frankfurt nad Mohanom, Mníchov, Norimberg, Drážďany a iné), mnoho z týchto centier bolo po vojne, aj za cenu vysokých nákladov zrekonštruovaná.

V dobe obnovy po druhej svetovej vojne sa architektúra vracala ku koreňom a snažila sa nadviazať na pretrhnutú niť, príkladom týchto tendencií bola napríklad modernistická Nová Národná galéria v Berlíne z dielne Miesa van der Roheho.^[117] Až neskôr našla nemecká architektúra nové formy prejavu. V roku 1972 bol dokončený olympijský štadión v Mníchove, projekt, v ktorom nemecká architektúra našla nový štýl.^[118] Jeho autorom boli Günter Behnisch a Frei Paul Otto, nositeľ prestížnej Pritzkerovej ceny. Druhým nemeckým laureátom tejto "Nobelovej ceny za architektúru" je Gottfried Böhm, predstaviteľ brutalizmu, autor mnohých unikátnych stavieb, ako je radnica v Bergisch Gladbachu alebo kostol vo Velbertu.^[119] Organickou a expresionistickú architektúru rozvíjal Hans Scharoun, jeho najznámejšou stavbou je Berlínska filharmónia.^[120]

Mnoho z uvedených stavieb bolo zapísaných na zoznam Svetového dedičstva UNESCO, ako prvá to bola katedrála v Aachene v roku 1978. K roku 2019 má Nemecko na zozname už 46 položiek. Okrem jednotlivých stavieb sú to celé historické centrá miest Lübeck, Bamberg, Regensburg, Quedlinburg, Weimar, Stralsund, Wismar a prístavné štvrte v Hamburgu. Tam mieri väčšina turistov, ale do obľuby sa dostávajú aj nákladně zmodernizované industriálne pamiatky, napríklad v hlavnom meste Berlíne alebo v mnohých veľkomestách Severného Porýnia-Vestfálska.

V Nemecku sa nachádza viac než 6 000 múzeí, ku ktorým patria súkromné aj verejné zbierky, zámky a zahrady. K najväčším a najvýznamnejším patrí Nemecké múzeum v Mníchove, celosvetovo najväčšie prírodovedecko-technické múzeum. Významné je aj Germanisches Nationalmuseum v Norimbergu so zbierkami umenia od ranej histórie až do dnešnej doby.

Tak isto v Berlíne sa nachádzajú aj celosvetovo dôležité múzea, hlavne na tzv. Ostrove múzeí. Najstarším na ostrove je Staré múzeum. Vzniklo v roku 1830. Tamojšia zbierka antických pamiatok obsahuje napríklad slávnu Periklovu bustu (významnú zbierku antického umenia obsahuje aj Glyptotéka v Mníchove). Ako druhé na Múzejnom ostrove vzniklo v roku 1855 Nové múzeum, obsahuje hlavne egyptské vykopávky amarnského obdobia, vrátane známej Busty kráľovnej Nefertiti. V roku 1876 pribudla Stará národná galéria, kde sa dá dnes vidieť napríklad obraz Mlyn v Pontoise Paula Cézanna alebo Tahitské rybárky Paula Gauguina. V roku 1904 na ostrove vyrástlo Bodeho múzeum, v ktorom sú zhromaždené byzantské a renesančné zbierky. Ako posledné z piatich múzeí na ostrove bolo otvorené v roku 1930 Pergamonské múzeum. Sú v ňom uložené unikáty ako napríklad Ištarina brána alebo Pergamonský oltár. Židovské múzeum otvorené v Berlíne v roku 2001 na seba upútalo pozornosť hlavne originálnym architektonickým riešením Daniela Libeskinda. Vo Frankfurte vlastní cenné zbierky Städelovo múzeum. Vidieť sa tu dá napríklad obraz Sandra Botticelliho Simonetta Vespuciová ako nymfa, Ecce Homo Hieronyma Boscha, Zemepisec Jana Vermeera, Po raňajkách Pierra-Augusta Renoira alebo Portrét Dr. Gacheta Vincenta van Gogha. Jednou z najvýznamnejších galérií sveta je Stará pinakotéka v Mníchove, ktorá zahŕňa niektoré klenoty svetového maliarstva ako Autoportrét Albrechta Dürera, obraz V zemi peciválov Pietere Brueghela alebo Madonna del Garofano Leonarda da Vinciho. Hamburger Kunsthalle predstavuje návštevníkom napríklad Grabowský oltář.

Rozhlasové a televízne vysielanie ovplyvnili vo svojich počiatkoch nemeckí vynálezcovia. Príjem televízneho a rozhlasového vysielania prebieha ako pozemnými vysielačmi, tak aj cez družicové vysielanie. Rozšírená je aj káblová televízia. Od roku 2003 prebieha digitalizácia televízneho a rozhlasového vysielanie, plánovaná je kompletná digitalizácia. Niektorí poskytovatelia ponúkajú televízne a rozhlasové vysielanie aj cez Internet, v rámci protokolu IPTV ako súčasť širokopásmového pripojenia. Nemecko má duálne rozhlasové vysielanie, verejnoprávny rozhlas a mnoho súkromných rozhlasových staníc, ktoré sú financované reklamami.

V Nemecku existuje verejnoprávna televízia, medzi inými stanice ARD a ZDF, ako aj súkromné televízne spoločnosti, ku ktorým patrí ProSiebenSat.1 Media AG, RTL Group, MTV Networks Deutschland, NBC Universal Deutschland, Tele München Gruppe, ako aj regionálni poskytovatelia televízneho vysielania. Popri voľne prijímaného televízneho vysielania existuje v Nemecku aj digitálna platená televízia. Najznámejší poskytovateľ plateného televízneho vysielania je Premiere, mnoho tém (oi. šport) pokrýva Sky.

Prostredie nemeckej žurnalistiky je veľmi mnohotvárne, medzi najčítanejšie denníky patria Bild, Westdeutsche Allgemeine Zeitung, Süddeutsche Zeitung a Frankfurter Allgemeine Zeitung. Najznámejšími týždenníkmi sú Der Spiegel a Focus.

Koncom roku 2007 disponovalo 72 % nemeckého obyvateľstva pripojením na internet; asi 24 % malo širokopásmové pripojenie.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Nemecká medzivojnová kinematografia

Film má v Nemecku veľkú tradíciu. Studio Babelsberg v Postupime, vznik v roku 1912, je najstarším filmovým štúdiom na svete (neskôr tu boli ateliéry UFA, kde vzniklo mnoho propagandistických filmov Tretej ríše, aj východonemecká DEFA).^[121] V tomto štúdiu vzniklo mnoho snímkov nemeckého expresionizmu, ktorý zohral v dejinách svetového filmu zásadnú rolu.^[122] Jeho predstavitelia boli napríklad režisér Friedrich Wilhelm Murnau, tvorca klasického snímku Upír Nosferatu, alebo Robert Wiene, tvorca Kabinetu doktora Caligariho. Perlami nemeckého expresionizmu sú aj dva snímky, ktoré spája česká tematika: Golem, zrodenie a Pražský študent. V Študiách Babelsberg vznikol aj slávny film Metropolis Rakúšana Fritza Langa, najnákladnejší nemý film v histórii, často označovaný za prvé filmové sci-fi. Slávnou filmovou režisérkou 30. rokov bola Leni Riefenstahlová.

Kľúčovou postavou povojnového nemeckého filmu boli Wim Wenders^[123], Werner Herzog^[124], Volker Schlöndorff^[125] či Rainer Werner Fassbinder^[126], väčšinou radení k hnutiu Neuer Deutscher Film.^[127][128] Vďaka Schlöndorffovi sa Nemecko v roku 1979 dočkalo svojho prvého Oscara za neanglicky hovoriaci film, ocenený bol jeho snímok Plechový bubienok. Ďalšie dva Oscary prišli až v 21. storočia, a to vďaka snímkom Nikde v Afrike (2002) Caroline Linkové a Životy tých druhých (2006) režiséra Floriana Henckela von Donnersmarcka.^[129][130] Alexander Kluge získal v roku 1968 Zlatého leva na festivale v Benátkach, v roku 1981 ho napodobnila Margarethe von Trotta. V Hollywoode sa presadil Roland Emmerich či Wolfgang Petersen, v zahraničí uspel aj Tom Tykwer.

Každoročne sa uskutočňuje filmový festival svetového významu Berlinale. V Berlíne sídli aj Európska filmová akadémia a udeľujú sa tu teda často jej Európske filmové ceny. Aj v nich sú Nemci úspešní, víťazom sa stala napríklad nemecká komédia Good Bye, Lenin! (2003) režiséra Wolfganga Beckera.^[131] K ďalším nemeckým laureátom patrí Fatih Akın alebo Maren Adeová.

Najslávnejšími nemeckými hercami sú Marlene Dietrichová, Klaus Kinski a Nastassja Kinski. V modelingu sa presadila Heidi Klumová a Claudia Schifferová, ako módny návrhár sa preslávil Karl Lagerfeld.^[132]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Nemecká kuchyňa

Nemecká kuchyňa je veľmi mnohotvárna a liší sa región od regiónu. Známe sú predovšetkým výdatné a ťažké pokrmy ako je bravčové koleno a udené bravčové mäso s kyslou kapustou, kel s čajovkou, ako aj rôzne eintopfy. Eintopf je jedlo z jedného hrnca, v hrnci sa varí, dusí a pečie úplne všetko od mäsa cez lušteniny až po zeleninu. Tieto vydatné jedla majú v Nemecku tradíciu vďaka relatívne severnej polohe, keď bol v zime nutný výdatný príjem kalórií. Regionálna kuchyňa je veľmi rôznorodá a ovplyvňovaná kuchyňami zo susedných krajín. V dnešnej dobe sa v Nemecku ako aj iných európskych krajinách prechádza od ťažkých k ľahším pokrmom.

Predovšetkým v severnom Nemecku sa pripravujú rôznorodé pokrmy zo zemiakov, na juhu je tradičná knedľa a nudle. V Nemecku sa na raňajky jedáva chlieb a pečivo s rôznymi pomazánkami, so širokým výberom udenín a syrov, obľúbené tu je varené vajce, pije sa čaj či káva, pričom Nemci dávají prednosť káve. Na poludnie sa konzumuje teplé jedlo, večer sa často podává studená večera formou studenej misy (tzv. Kalteplatte).

V Nemecku sú veľmi obľúbené rôzne druhy sladkého pečiva a koláčov s ovocnou alebo tvarohovou náplňou, rôzne druhy oplátok. Popoludňajšiu svačinu tvorí tzv. Kaffee und Kuchen (káva a zákusok).

Štátnym sviatkom Nemecka je 3. október, Deň nemeckej jednoty. Je to jediný sviatok, ktorý je určený spolkovou vládou. Ostatné sviatky určujú jednotlivé spolkové krajiny, aj keď sú sviatky, ktoré sa slávia vo všetkých spolkových krajinách: Veľký piatok, Veľkonočný pondelok, Nanebovstúpenie Krista, Turíce a oba Vianočné sviatky; bez kresťanského pozadia Nový rok a Sviatok práce. Spolu s nedeľou sú sviatky v Nemecku dni pracovného pokoja.

Mnoho vianočných tradícií, ktoré sa rozšírili do iných krajín, vrátane Slovenska a Česka, má korene v Nemecku. K takým patrí napríklad adventný veniec, čo je tradícia založená v Hamburgu nemeckým protestantským teológom Johannom Hinrichom Wichernom.^[133] Tak isto aj novodobá tradícia vianočného stromčeka vznikla v Nemecku (a na Pobaltí).^[134] V Drážďanoch bola podľa všetkého vynájdená vianočná štóla, múčnik z cesta presiatého kandizovaným ovocím.^[135] Tak isto aj vianočné trhy majú pôvod v Nemecku, tie prvé sa konali taktiež v Drážďanoch v roku 1434. Dodnes majú Nemci vianočné trhy vo veľkej obľube a tie drážďanské patria doposiaľ k najväčším.^[136]

Najväčšou ľudovou slávnosťou v Nemecku je Oktoberfest. Ide o najväčší pivný festival na sveta, konaný už od roku 1810 v Mníchove. Dávno však už nie je len o pive, návštevníkov baví aj mnoho atrakcií a koná sa počas neho aj mnoho iných veselíc.^[137]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Športové spolky v Nemecku

Šport má v Nemecku vysokú spoločenskú prestíž. V ročníku 2009/10 bolo približne 27,6 milióna nemeckých obyvateľov členmi 91 000 športových klubov a oddielov.^[138] V počte medailí získaných na olympijských hrách (pokiaľ spočítame olympijské výsledky Nemecka, západného Nemecka, východného Nemecka aj tzv. spoločného nemeckého týmu, ktorý sa olympiád zúčastňoval v rokoch 1956 – 1964) je Nemecko treťou najúspešnejšou krajinou na svete.

Krajina bola usporiadateľom najväčších športových sviatkov vrátane dvoch letných (1936 v Berlíne a 1972 v Mníchove) a jedněch zimných olympijských hier (1936 v Garmisch-Partenkirchenu), dvoch majstrovstiev sveta vo futbale (1974 a 2006) a ďalších významných súťaží. Nemecko hostí mnoho motoristických pretekov najvyššej úrovne vrátane tradičnej Grand Prix Nemecka a väčšiny dosiaľ uskutočnených Grand Prix Európy Formule 1.

Najvýznamnejším nemeckým športovcom 20. storočia bol podľa ankety ZDF automobilový pretekár Michael Schumacher, ktorý prekonal mnoho rekordov Formule 1 vrátane zisku siedmich titulov majstra sveta.^[139] V prvej desiatke ankety sa ďalej umiestnila kanoistka Birgit Fischerová, najúspešnejšia nemecká olympionička, tenisti Steffi Grafová a Boris Becker, cyklista Jan Ullrich, plavkyňa Franziska van Almsicková, legendárny boxer Max Schmeling a hneď niekoľko futbalistov na čele s Franzem Beckenbauerom.

Nemecko má ale aj mnoho ďalších športových legiend. Majstrom sveta vo Formule 1 sa stali okrem legendárneho Schumachera aj Sebastian Vettel a Nico Rosberg. Anton Mang je päťnásobným majstrom sveta v pretekoch cestných motocyklov. Walter Röhrl je dvojnásobným majstrom sveta v rallye. Tenisovou svetovou jednotkou a víťazkou troch grandslamov bola popri Graffovej aj Angelique Kerberová, Michael Stich vyhral Wimbledon. V Nemecku má veľkú tradíciu aj jazdectvo, Isabell Werthová si v konskom sedle vybojovala šesť zlatých olympijských medailí, rovnako ako jej kolega Reiner Klimke. K úspešným olympijským plavcom patrili aj reprezentanti NDR Kornelia Enderová, Roland Matthes a Kristin Ottová. Najúspešnejšou atlétkou je bežkyňa Bärbel Wöckelová. Štyri olympijské zlaté medaile má kanoistka Katrin Wagner-Augustinová a veslárka Kathrin Boronová. Slávnym šachistom bol Emanuel Lasker. Nemecko je najväčšou svetovou veľmocou v zimných športoch, predovšetkým v biatlone, jazde na boboch, jazde na saniach alebo rýchlokorčuľovanie. Najúspešnejšou nemeckou účastníčkou zimných olympijských hier v histórii je doposiaľ rýchlokorčuliarka Claudia Pechsteinová s piatimi zlatými medailami. Rýchlokorčuliarskymi legendami sú aj Gunda Niemannová-Stirnemannová či Karin Enkeová. Štyri zlaté medaile majú bobisti Kevin Kuske a André Lange a sánkari Natalie Geisenbergerová, Tobias Arlt a Tobias Wendl. Úspešnými biatlonistami boli Sven Fischer či Laura Dahlmeierová. Jens Weissflog je legendou v skokoch na lyžiach, Markus Wasmeier zjazdového lyžovania, Katarina Wittová krasokorčulovania.

Najobľúbenejším druhom športu v Nemecku je futbal. Nemecký futbalový zväz má šesť miliónov členov, v súťažiach hrá 170 tisíc tímov. Nemecká mužská reprezentácia je celosvetovo jeden z najúspešnejších tímov, vybojovala štyrikrát titul majstrov sveta (1954, 1974, 1990, 2014) a trikrát vyhrala majstrovstvá Európy (1972, 1980, 1996). Nemecko je jedinou krajinou na svete, ktorá získala titul majstra sveta vo futbale v mužskej aj v ženskej kategórii. Hráči troch nemeckých klubov sa tešili z víťazstva v Lige majstrov či jej predchodcovi Pohára majstrov (Bayern Mníchov, Hamburger SV, Borussia Dortmund), Bayern Mníchov celkom šesťkrát. Pohár víťazov pohárov vyhral aj Werder Brémy a 1. FC Magdeburg (vtedy východonemecký tím). Európsku ligu (skoršie Pohár UEFA) vyhrali tímy Borussia Mönchengladbach, Eintracht Frankfurt, Bayer Leverkusen a FC Schalke 04. Najúspešnejším futbalovým klubom v najvyššej nemeckej futbalovej súťaži Bundeslige s 33 majstrovskými titulmi je klub Bayern Mnichov. Cenu Zlatá lopta pre najlepšieho futbalistu Európy získali Gerd Müller (1970), Franz Beckenbauer (1972, 1976), Karl-Heinz Rummenigge (1980, 1981), Lothar Matthäus (1990) a Matthias Sammer (1996). Oliver Kahn bol vyhlásený najlepším hráčom svetového šampionátu v roku 2002. Miroslav Klose vedie historickú tabuľku najlepších strelcov majstrovstiev sveta.

V svetovom meradle vyniká aj nemecká hádzaná (trojnásobní majstri sveta) a pozemný hokej (štyri zlaté na olympijských hrách). Narastá aj popularita basketbalu a ľadového hokeja, najväčší úspech dosiahla Nemecká hokejová reprezentácia v novodobej histórii na ZOH 2018 kde získala bronzovú medailu a na Majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji 2023 striebornú medailu. Najslávnejším nemeckým basketbalistom je Dirk Nowitzki. Leon Draisaitl je fenomenálnym hokejistom, od útlého veku hrá v severoamerickej NHL a získal Art Ross Trophy za najviac kanadských bodov v základnej časti NHL. Cenu pre svetového hádzanára roka majú Daniel Stephan (1998), Henning Fritz (2004) a Nadine Krauseová (2006). Do siene slávy Medzinárodnej volejbalovej federácie bol uvedený Siegfried Schneider.^[140]

Mnoho vynikajúcich športovcov reprezentovalo bývalú NDR, kde ale po páde komunistického režimu vyšla najavo existencia systému štátom riadeného dopingu.^[141][142]

Vysťahovalectvo zo Slovenska do Nemecka narástlo najmä po Februárovom prevrate 1948 a po invázii vojsk Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968.

V roku 2004 sa Slovensko stalo súčasťou Schengenského priestoru voľného pohybu. Občania Slovenska (spolu s ďalšími 7 členskými štátmi, ktoré vstúpili do EÚ v roku 2004), mohli od mája 2011 na pracovnom trhu EÚ pracovať bez pracovného povolenia. Dočasné obmedzenia (sedemročné prechodné obdobie) platili v Rakúsku a v Nemecku.^[143] Nemecký centrálny cudzinecký register (Ausländerzentralregister) v rokoch 2016, 2017, 2018 zaregistroval 53 440, 57 225, 58 235 Slovákov, čo predstavuje 35. miesto v poradí počtu cudzincov v Nemecku podľa krajiny pôvodu (prví boli Turci s viac ako 1,5 miliónmi).^[95] V roku 2016 bolo Nemecko štvrté po Česku, Veľkej Británii a Rakúsku v počte Slovákov, ktorí tam odišli za prácou.

• Ferdinand Ďurčanský (* 1906 – † 1974) – slovenský ľudácky politik a novinár.
• Imrich Kružliak (* 1914 – † 2019) – politik, redaktor, publicista, básnik katolíckej moderny, spisovateľ, prekladateľ a exilový pracovník.
• Jozef Prívozník (* 1926 – † 2010) – rímskokatolícky kňaz, salezián, profesor filozofie, rozhlasový kazateľ (Radio Slobodná Európa).
• Anton Hlinka (* 1926 – † 2011) – rímskokatolícky kňaz, salezián, exilový pracovník, žurnalista, univerzitný profesor, publicista, prekladateľ, a filozof.

• 
  katedrála Panny Márie, Aachen (Severné Porýnie-Vestfálsko)
• 
  Kostol panny Marie (Frauenkirche), Drážďany (Sasko)
• 
  Katedrála v Ulme^#, (Ulmer Münster), Ulm (Bádensko-Württembersko)
• 
  Katedrála v Kolíne nad Rýnom (Kölner Dom), Kolín nad Rýnom (Severné Porýnie-Vestfálsko)
• 
  Pamätný kostol cisára Viliama (Kaiser-Wilhelm-Gedächtniskirche), Berlín

^#Najvyššia kostolná veža na svete. Výška 161,53 metrov.

• 
  Brandenburská brána, (Berlín)
• 
  Radnica, (Brémy)
• 
  Nová radnice, (Hannover)
• 
  Ríšsky snem (Reichstag), (Berlín)

• 
  Berlínska televízna veža, najvyššia stavba v krajine
• 
  Allianz Arena, Mníchov
• 
  Nemecké múzeum v Mníchove
• 
  Ostrov múzeí na rieke Spréva v Berlíne

• 
  Lange Anna („Dlhá Anna“) na Helgolande, (Šlezvicko-Holštajnsko)
• 
  Brocken v zime (1141,1 m n. m.), (Sasko-Anhaltsko)
• 
  Kreidefelsen (Kriedová skala) na Rujane, (Meklenbursko-Predpomoransko)
• 
  Zugspitze (2962 m n. m.), (Bavorsko)

• FULBROOK, Mary. Dějiny moderního Německa : od roku 1918 po současnost. Praha : Grada, 2009. 304 s. ISBN 978-80-247-3104-9.
• Německo: vzpomínky jednoho národa. Preklad Martin Pokorný. Praha : Argo. ISBN 978-80-257-3345-5.
• MÜLLER, Helmut; KRIEGER, Karl Friedrich; VOLLRATH, Hanna, a kol. Dějiny Německa. 2. dopl. vyd. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2004. 609 s. ISBN 80-7106-712-1.

Politické strany v Nemecku Stredná Európa Nemecké spolkové krajiny Germánia Deutsche Bahn (DB) – Nemecké železnice.

Nacistické Nemecko Nemčina Nemecká hymna Vlajka Nemecka Štátny znak Nemecka

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Nemecko
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Nemecko
• Wikislovník ponúka heslo Nemecko

• www.deutschland.de – viacjazyčný portál o Nemecku (po nemecky)
• Spolková vláda (po nemecky)
• Spolková kancelárka (po nemecky)
• Spolkový snem (po nemecky)
• Spolková rada (po nemecky)
• Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Berlíne (po slovensky)
• Veľvyslanectvo Spolkovej republiky Nemecko Bratislava (po slovensky) (po nemecky)