Horný vrch

Podcelok zaberá severnú polovicu centrálnej časti Slovenského krasu a v rámci krajinného celku susedí na západe so Silickou planinou, na juhu s Turnianskou kotlinou a na východe so Zádielskou planinou. Na severe nadväzujú Volovské vrchy s podcelkom Pipitka a juhozápadný okraj klesá do Rožňavskej kotliny.^[2]

Teleso planiny zaberá plochu približne 50 km štvorcových; je pretiahnuté v smere V-Z, podobne ako protiľahlá planina Dolný vrch. Východné ukončenie tvorí extrémne strmá stráň, ktorá je zároveň západnou stráňou Zádielskej tiesňavy. Západná časť plynulo prechádza do Silickej planiny prostredníctvom sedla Soroška. Pozdĺžna os sedla tvorí zároveň geomorfologickú hranicu medzi obomi planinami. Vzájomne ich oddeľuje aj tektonický zlom s vergenciou SSZ-JJV. V rámci fyzickogeografického členenia Slovenského krasu v zmysle E. Mazúra (1971)^[3] sa územie vyčleňuje do týchto jednotiek: montánna krajina → krasová krajina → krasová planina s lesostepou, resp. stráne krasových planín s dubohrabinami. Pokiaľ vychádzame z typologického členenia reliéfu podľa toho istého autora, reliéf Horného vrchu determinujú:

• svah planiny

Južný svah, resp. stráň Horného vrchu predstavuje do Turnianskej kotliny strmo uklonenú časť planiny. Sklon v najstrmších – východných a centrálnych – partiách dosahuje aj 35 – 40°, lokálne môže dosahovať i viac. Najplytšie sú západné svahy, kde je prevýšenie vzhľadom na Turniansku kotlinu najnižšie. Severná stráň je rozčlenená svahovými ryhami ("žľabmi"), ktoré môžu byť tektonicky predisponované. Predstavujú transportné úseky, ktorými sa presúvajú zvetraliny (sutiny) a pôdy. Najspodnejšie úseky svahových rýh vypĺňajú mohutné, nespevnené holocénne sutinové osypy s mocnosťou až niekoľko metrov. Zvláštnosťou Dolného vrchu sú mohutné krasové jamy, ktoré sú situované približne v polovici svahu planiny. Majú kruhový pôdorys, priemer vyše 100 m a hĺbku 20 – 25 m. Ich vývoj pravdepodobne súvisí s prítomnosťou výraznej tektonickej štruktúry.

• plošina planiny

Na rozdiel od Dolného vrchu sa tu vyskytuje viac úvalov (v západnej časti planiny). Slepých ani poloslepých dolín tu niet. Vyskytujú sa tu krasové jazerá – Jazero snov (Lúčanské jazero).

Krasový fenomén je na planine mimoriadne bohatý, variabilný a dobre vyvinutý. Horný vrch predstavuje v zmysle E. Mazúra (1971)^[4] tzv. planinový typ krasu. Reliéf tu tvorí pestrá škála povrchových krasových foriem, a v podzemí je veľmi dobre vyvinutý endokras. Jaskyne planiny Horný vrch patria k rôznym morfogenetickým typom; prevláda tu horizontálny typ jaskýň, ale je tu viacero významných priepasti (Čertova diera patrí k najhlbším jaskyniam Slovenska). Horizontálne jaskyne sa nachádzajú predovšetkým vo svahoch planiny. Na plošine možno prakticky všetky vývojové štádiá priepastí:

• iniciálne (napr. Hlohoň
• dobre vyvinuté (napr. Býčia jaskyňa, Čertov dych)
• senilnejúce (napr. Lipovnícky veľký zombor, Lipovnícky malý zombor)
• senilné (Lipový most, Čertova diera)
• reliktné (Mútna studňa, Farkašova priepasť, Vlčie hrdlo)

Povrchový kras Horného vrchu – exokras – je výrazne rozčlenený. Nachádzame tu takmer všetky povrchové formy a útvary planinového krasu, s výnimkou polja, bogazu a slepého údolia.

• Škrapy

Tieto malé korózne formy sa vyskytujú na Hornom vrchu často, v rôznych typoch, a na menších i rozsiahlejších plochách (pozri škrapové polia), a to tak na plošine ako aj v svahu. J. Jakál v roku 1975 vyčlenil^[6] v rámci systematického členenia niekoľko typov škráp, ktoré sú typické pre oblasť Slovenského krasu. Bez škráp sú len tie časti svahu a plošiny, ktoré sú prekryté mocnou pôdnou pokrývkou, t. j. predovšetkým v západnej časti planiny. V krasových jamách vystupujú často studňovité škrapy a puklinovité škrapy. Najvýraznejšie vystupujú v centrálnej časti planiny na hrebeňoch medzi krasovými jamami. Perforácie, ktoré sa často vyskytujú v škrapoch, vytvorili väčšinou biomechanicky a chemicky koreňové sústavy drevín penetrujúcich do vápencového masívu a to v časoch, keď boli ešte škrapy prekryté zvetralinovou pokrývkou.

• Závrty

Najrozšírenejším typom sú krasové jamy alebo závrty, teda v zmysle J. Jakála (1975) uzavreté dutiny vo vápenci s koróznym vývojom za subaerických alebo subniválnych podmienok. Na plošine sa ich nachádza niekoľko sto, v svahu ani jeden. Spravidla bývajú kruhového alebo elipsovitého pôdorysu, menej zastúpené sú rôznotvaré typy. Varírujú v hĺbke i priemere (veľkosti), ich typológia je veľmi pestrá. Typické pre Horný vrch sú výrazne zdenudované krasové jamy s nízkymi a plytkými svahmi, často vzájomne pospájané, pričom hrebene medzi nimi sú veľmi nevýrazné. Krasové jamy sa klasifikujú z viacerých hľadísk, tu uprednostňujeme v zmysle J. Jakála (1975) genetické hľadisko a k nemu priradené morfologické typy:

• Rútené krasové jamy – vznikajú zdola nahor zrútením stropných častí podzemných priestorov, mávajú strmé až kolmé steny, hĺbka spravidla prevyšuje priemer
• Korózne krasové jamy – vznikli zhora nadol rozpúšťacou činnosťou vody v krasovatejúcej hornine pozdĺž nespojitostí (zlomov, puklín)
  • Lievikovité krasové jamy – priemer:hĺbka = 2:1 až 3:1; sklon strání: 30 – 45°
  • Misovité krasové jamy – priemer:hĺbka = 5:1 až 10:1; sklon strání 12 – 15°
  • Kotlovité krasové jamy – prechodný typ medzi predchádzajúcimi
  • Prstencovité krasové jamy – plytké (do 4 m), priemer do 50 m, s rovným dnom
  • Náplavové krasové jamy – vznikajú v dnách starších krasových jám odnosom zvetralín
• Úvaly
• Krasové priehlbne
• Krasové chrbty
• Reliktné šachty (prepadliská)
• Iniciálne depresie

Fluviokrasové formy (suché doliny, slepé doliny, poloslepé doliny, vrecovité doliny) i okrajové krasové formy (okrajové krasové jamy, okrajové krasové jazerá, okrajové polje) sú na planine takisto vyvinuté.

Podzemný kras Horného vrchu – endokras, je morfologicky pestrý a bohatý predovšetkým na horizontálne typy podzemných priestorov menšieho rozsahu. Špecifické geologické podmienky (svahové gravitačné deformácie) v severnom i južnom svahu planiny však umožnili vznik rozsiahlych podzemných priestorov s rozsadlinovo-koróznym vývojom (Čertova diera má približne 1 000 m podzemných priestorov, ktoré sa vyvinuli až do hĺbky 186 m). Na Hornom vrchu sa zatiaľ nepodarilo vstúpiť do veľkých jaskynných sústav, resp. len do ich fragmentov (napr. Býčia jaskyňa). Hoci kontaktná zóna medzi spodným triasom a karbonátovým komplexom je bohatá na ponory, prolongačné práce väčšieho rozsahu tu komplikuje rozdrvené, nesúdržné pásmo vápencov, navyše extrémne zahlinené sedimentami z povrchu (napr. ponory Mútnej studne). V iných prípadoch situáciu komplikuje senilita prístupných jaskynných fragmentov (zasintrovanie, miera zasedimentovania). Nepriame indície však svedčia o jednoznačnej existencii, veľkosti, vyvinutosti i rozsiahlosti jaskynných sústav na Hornom vrchu (napr. Medvedia jaskyňa, Gustova jaskyňa, Lipový most, Býčia jaskyňa a pod.).

• jaskyne
  • vertikálne jaskyne
  • horizontálna jaskyňa
  • kombinované jaskyne

Vo všetkých troch typoch môžu vznikať tieto typy podzemných priestorov:

• jaskynná chodba
• jaskynný dóm (sieň)
• jaskynný komín
• jaskynná šachta
• jaskynná studňa
• jaskynná plazivka

Na základe poslednej revízie na jeseň 2015 možno konštatovať, že na Hornom vrchu je evidovaných až 250 jaskýň rôznych morfogenetických typov. Najväčšie zastúpenie majú jaskyne rôznych koróznych subtypov (napr. korózno-rútivý),rozsadlinových subtypov (napr. rozsadlinovo-korózny), a najmenej jaskýň má fluviokrasový pôvod. Prakticky všetky majú kvartérny vek, t. j. do 2,6 milióna rokov. Význam jaskýň možno hodnotiť na základe rôznych kritérií. Väčšinou je hlavným kritériom vývoj jaskyne a tomu zodpovedajúce morfogenetické atribúty jaskyne. Laický pohľad najviac sleduje morfologické parametre – dĺžku, hĺbku, resp. objem jaskyne v materskej hornine. Inokedy sa kladie pri hodnotení dôraz na vzťah jaskyne a človeka, resp. bioty, teda ich paleontologická, speleoarcheologická, speleohistorická či biospeleologická hodnota. Vybraný zoznam^[7] pozoruhodných jaskýň Horného vrchu si možno pozrieť na stránke Jaskyne planiny Horný vrch, ktorá sa venuje hlavne podzemnému fenoménu planiny.

Horný vrch je geologicky oveľa pestrejší ako protiľahlý Dolný vrch. Aj tu planinu budujú dominantne masívne svetlé strednotriasové wettersteinské vápence lagunárnej i rífovej fácie, ktoré vekovo zasahujú celý ladinský stupeň a časť kordevolu. Ide o objemovo i plošne prevládajúce organogénne vápence, ktoré majú vysoké zastúpenie rôznych druhov fosílií. Dominantným druhom je stielkatá riasa Diplopora annulata. Oveľa výraznejšie tu vystupujú aj ostatné fácie karbonátovej platformy: steinalmské vápence, gutensteinské dolomity, gutensteinské vápence ako i fácia dolomitov, rauvakov, brekcií a pestrých vápencov. Svahové a panvové fácie zastupujú reiflinské a pseudoreiflinské, nádašské a schreyeralmské vápence.

Pod južnou stráňou Horného vrchu vyviera na rozdiel od Dolného vrchu oveľa menej prameňov. Sú takisto rôzneho hydrologického typu, pôvodu, s rôznymi vlastnosťami a charakteristikami. V súčasnosti sú tu známe 2 väčšie krasové pramene (vyvieračky):

• Veľká hlava – krasový prameň plytkého obehu s mimoriadne vysokou rozkolísanosťou; parameter Qmax (maximálna výdatnosť) predstavuje sezónne aj viac ako 1 000 l/s; prameň je zachytený pre vodárenské účely
• Jablonovská vyvieračka – krasový prameň plytkého obehu s mimoriadne vysokou rozkolísanosťou; parameter Qmax (maximálna výdatnosť) predstavuje sezónne niekoľko desiatok litrov za sekundu

• Flóra

Plošinu a stráne planiny pokrývajú relatívne kompaktné, fytocenologicky pestré lesné spoločenstvá. Podľa E. Krippela (1971)^[8] sa tu uplatňujú hrabové dúbravy (Carpineto-Quercetum) v rámci vegetačného stupňa dubového, a bukové dúbravy (Fageto-Quercetum) vo vegetačnom stupni bukovo-dubovom. Ten istý autor v rámci Horného vrchu vymedzil aj skupiny súčasných lesných typov:

• skupina hrabových dúbrav Carpineto-Quercetum (Z svah, západná, centrálna i východná časť plošiny; centrálna časť plošiny)
• skupina bukových dúbrav Fageto-Quercetum, Querceto-Fagetum (SZ svah, S svah)
• skupina kyslých dubových bučín Fagetum quercinum (najvyklenutejšia časť severného svahu)
• skupina sutinových lesov Tilieto-Aceretum (SV časť svahu i východná časť plošiny)

Súčasné lesné porasty všeobecne v Slovenskom krase sú podľa E. Krippela (1971, s. 88)) oproti pôvodným silno redukované. Na plošine a sčasti v severných svahoch dominujú predovšetkým výmladkové lesy v rámci hrabových dúbrav Carpineto-Quercetum, ktoré vznikli na miestach, kde bol vymýtený pôvodný les. Tento typ lesa podľa E. Krippela intenzívne degraduje pôdy. Buk v stráňach smerom na západ ubúda, pričom nastupuje dubohrabina. Na skalných expozíciách často vystupuje lipa a jarabina. Na plošine tvoria enklávy na mikroklimaticky vhodných stanovištiach (krasové jamy, krasové depresie) javory horské-kleny i brezy. V porastoch všeobecne sa často vyskytujú aj enklávy briez a drienok. Na planine sa vyskytuje viacero druhov cievnatých rastlín. Jarný aspekt je typický pre kopytník európsky (Asarum europaeum), luskáč (Vincetoxicum hirundinaria), zubačku cibuľkonosnú (Dentaria bulbifera), marinku voňavú (Galium odoratum), ľaliu zlatohlavú (Lilium martagon), vtáčiu prilbu (Cephalantera alba).

• Bezstavovce

Na Hornom vrchu sa vyskytujú desiatky druhov bezstavovcov (Evertebrata). Zastúpené sú okrúhlovce, obrúčkavce, mäkkýše, článkonožce.

Podobne ako na Dolnom vrchu, veľmi nepríjemné vedia byť pôdne roztoče z rodu Neotrombicula sp., ktorých larvy nalezú na zvieratá i na ľudí rádovo v stovkách, pričom spôsobujú ochorenie, tzv. trombidiózu alebo trombikulózu. Ex post sa nedá proti ochoreniu brániť, ale možno mu predchádzať tak, že si človek nebude sadať ani líhať na zem, ale vždy na nejakú pevnú podložku – škrapy, kmeň stromu, peň. Zdrojom týchto parazitických roztočov je tráva, lístie, hrabanka.

• Stavovce
  • Obojživelníky

Na Hornom vrchu sa vyskytuje niekoľko druhov obojživelníkov, ktoré sa zaujímavo adaptovali na prakticky bezvodé, rýdzo krasové prostredie. Aktívne vstupujú dokonca do jaskynných priestorov (aj priepastí), kde vládnu priaznivejšie mikroklimatické pomery (cca 8 °C). Na jeseň vyhľadávajú iniciálne depresie, ktorých sedimentárna výplň býva v zime vyhrievaná teplom z jaskýň. Na plošine planiny možno stretnúť mloka obyčajného (Triturus vulgaris), kunku vrchovskú (Bombina variegata), ropuchu obyčajnú (Bufo bufo), skokana štíhleho (Rana dalmatina) a rosničku zelenú (Hyla arborea).

• Plazy

Plazy majú na planine oveľa bohatšie zastúpenie, než na Dolnom vrchu – zistená bola užovka obyčajná (Natrix natrix), užovka hladká (Coronella austriaca), jašterica obyčajná (Lacerta agilis), jašterica múrová (Podarcis muralis) a jašterica zelená (Lacerta viridis). Pozorovaná bola i vretenica obyčajná (Vipera berus) v juhozápadnej časti planiny. Užovky obyčajné počas tzv. aestivácie, teda letargie v mimoriadne horúcich letných dňoch, trávievajú čas ukryté v krasových jaskyniach, resp. v ich vstupných fáciách, kde vládne teplota do 10 °C.

• Vtáky

Avifauna Horného vrchu sa vyznačuje jednak pomerne vysokou diverzitou aj stálosťou, pravidelným výskytom jednotlivých druhov. Možno tu počuť či vizuálne pozorovať viaceré druhy sov: sovu obyčajnú (Strix aluco), ktorá deň trávi často vo výklenkoch priepastí, kuvička vrabčieho (Glaucidium passerinum), ktorý obsadzuje časté enklávy ihličnanov na planine (jedle, smreky, borovice) a obvykle sa vyskytuje najmä v horských ihličnatých lesoch – jeho výskytový areál dosahuje na protiľahlom Dolnom vrchu svoj južný okraj; vo svahoch sa vyskytuje aj sova dlhochvostá (Strix uralensis). Hniezdi tu aj bocian čierny (Ciconia nigra) a orol krikľavý (Aquila pomarina). Hniezdi tu aj myšiak hôrny (Buteo buteo). Ďatľovce sú na planine pomerne hojné, v lesných porastoch planiny sa vysykytuje 8 druhov ďatľov. Častý je hlavne tesár čierny (Dryocopos martius). Na jeseň 2014 bol v južnom svahu planiny pozorovaný orliak morský, ktorého výskyt pravdepodobne súvisí s neďalekými Hrhovskými rybníkmi v Turnianskej kotline.

• Cicavce

Z mammalií na planine možno stretnúť rysa ostrovida (Lynx lynx), takmer každoročne je tu pozorovaný medveď hnedý (Ursus arctos), v jaskyniach sa občas ukrývajú mláďatá vlka obyčajného (Canis lupus), čo svedčí o dlhodobejšom výskyte tejto psovitej šelmy; skrytým spôsobom života tu žije mačka divá (Felis silvestris), bežne sa vyskytuje jazvec (Meles sp.).V jaskyniach je častá kuna (Martes sp.), žije tu i lasica. Z drobných cicavcov tu žije plch veľký (Glis glis), ktorý s obľubou zimuje v jaskyniach. Vyskytuje sa tu i viacero druhov hlodavcov.

Preukázateľné doklady o prítomnosti ľudí na planine sa datujú už do mladšej doby bronzovej. Ide o artefakty z viacerých jaskýň (napr. Fajka, Obilná diera). Z neskorších období sú datované nálezy z doby rímskej, stredoveku i novoveku. Z čias tatárskych vpádov je to napr. lebka (údajne tatárskeho veľmoža) nájdená v Jaskyni v Kapcovej skale v 50-tych rokoch min. st., vo vzťahu ku ktorej sa v posledných rokoch vynorila podivuhodná história. Niektoré jaskyne slúžili ako refúgium v časoch 2. svetovej vojny. Obce z Turnianskej kotliny sa datujú na základe písomných prameňov do 12.-13. storočia n. l. To svedčí o tom, že minimálne jedno tisícročie miestni obyvatelia okolitých planinách pôsobili. Získavali tu v milieroch pálením drevné uhlie, a vo vápenkách pálené vápno. V lesoch nachádzali dostatok dreva. Na planine poznáme 4 vybudované studne (Mútna studňa, Fertés-kút, Studňa pri prasacom závrte, Studňa pri Jazere snov), z toho Mútna studňa je funkčná dodnes, a možno ju používať na pitné účely. Okrem iného, veľké zarastajúce lúky a stáročné solitérne duby (dnes už zapojené v poraste) indikujú prítomnosť tzv. pasteveckých lesov na planine, kde rozostupy medzi solitérmi činili až niekoľko desiatok metrov. Človek pôsobí na planine dodnes – ťaží tu drevo, poľuje, skúma jaskyne. Na planine je rozvinutá sieť turistických chodníkov – pozdĺžnu os planiny kopíruje červená turistická značka.

Horný vrch má niekoľko mikroklimatických zvláštností, ale inak sa nevyníma z charakteru miernej klímy mierneho klimatického pásma. V zmysle klímogeografického členenia Slovenského krasu podľa K. Tarábeka (1971)^[9] sa Dolný vrch radí do klimatického subtypu mierne kontinentálna, mierne teplá a mierne vlhká klíma planín (resp. horských plošín). Územie ohraničuje izohyeta 700 mm, ktorá dokumentuje ročný úhrn zrážok v období meraní (1931 – 1960). Špecifiká podmieňuje predovšetkým rozčlenenie krasového reliéfu. Sneh schádza z planiny ako posledný zo severných svahov krasových jám (závrtov) a ich dien. V čase stabilných meteorologických pomerov v lete je v lesných porastoch mimoriadne horúco. Teplota v súvislom lesnom poraste dosiahne nezriedka aj 30 °C. Každá kvapka vody, ktorá sa dostane na povrch planiny infiltruje do podzemia alebo ju spotrebuje vegetácia. Na povrchu sa mláky tvoria výlučne počas búrok alebo dlhšie trvajúcich dažďov – aj to len v koľajach lesných ciest.

Centrálna časť planiny Horný vrch patrí k najzachovalejším krasovým územiam u nás, predovšetkým z hľadiska stavu lesných biotopov. V posledných rokoch drevná hmota intenzívne ťaží v SV časti planiny, kde sú rozsiahle holoruby.

Horný vrch má vysoký status v rámci sústavy chránených území na Slovensku – je súčasťou národného parku NP Slovenský kras. Uplatňuje sa tu tretí stupeň územnej ochrany; východný svah planiny podlieha dokonca ochrane až v úrovni 5. stupňa, keďže sčasti tvorí Národnú prírodnú rezerváciu Zádielska tiesňava. Podzemný fenomén má na Hornom vrchu – tak ako v rámci ostatných podcelkov Slovenského krasu – špecifický druh ochrany: pri vybraných lokalitách ju reprezentuje úroveň národnej prírodnej pamiatky (napr. Čertova diera a Snežná diera), resp. prírodnej pamiatky (všetky ostatné jaskyne na Hornom vrchu), čo vyplývava zo Zákona č. 543/2002 Zb. o ochrane prírody a krajiny.

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Horný vrch