Svetová výstava 1925

Exposition internationale des arts décoratifs et industriels modernes (doslova "Medzinárodná výstava modernej umeleckopriemyselnej výroby") bola náročná medzinárodná akcia, koncipovaná v roku 1912, ktorá sa mala konať v roku 1915, ale kvôli vypuknutiu prvej svetovej vojny sa o desať rokov oneskorila. Výstava z roku 1925 mala nadviazať na úspešnú Parížsku svetovú výstavu z roku 1900, ktorá potvrdila významný podiel Francúzska na vytváraní secesného slohu. Z jej názvu je prevzatý termín art deco.

Na výstave prišlo k zaujímavej konfrontácii vtedy česko-slovenskej výstavnej tvorby na medzinárodnom poli. Pavilón Jiřího Gočára výborne obstál v silnej celosvetovej konkurencii. Pavilóny po architektonickej stránke boli prelomové – vystavovali exponát ako živú, neustále sa meniacu myšlienku.

• Miesto konania: Paríž
• Doba konania: 30. apríl - 15. október 1925
• Rozloha výstavy: 28,8 ha
• Návštevníci v miliónoch: 14

Výstava v roku 1925, usporiadaná pod záštitou vlády, si kládla za cieľ ukázať, že Francúzsko má stále vedúce postavenie v dizajne a výrobe kvalitných produktov dekoratívnych umení. Nepochybne mala takisto konkurovať úspechom nemeckých dizajnérov združených okolo vplyvnej organizácie Deutscher Werkbund, ktorá bola vytvorená s cieľom spojiť priemysel s dizajnom. V inštrukciách pre vystavujúcich sa jasne konštatovalo, že priame napodobovanie minulých slohov je prijateľné a preto sa všetci snažili byť pokiaľ možno moderní a používať abstraktné a štylizované formy. Parížska výstava z roku 1925 dosiahla svoj cieľ v tom, že potvrdila vedúce postavenie Francúzska v oboroch zameraných na výrobu luxusných predmetov a nového štýlu art deco, ktorý ju charakterizoval a tešil sa medzinárodnej obľube počas celých 30. rokov.

Výstavy sa zúčastnilo mnoho štátov, medzi nimi aj Spojené kráľovstvo, Taliansko, Turecko, Dánsko, Švajčiarsko, Grécko, Japonsko, Švédsko, Poľsko a Rakúsko. Dva štáty na seba upozornili svojou neprítomnosťou: Nemecko, ktoré sa nezúčastnilo z politických dôvodov a USA, ich vláda došla k záveru, že v tejto krajine nevznikli žiadne návrhy, ktoré by stáli za vystavenie a nebola ochotná sa zúčastniť.

Výstava pokrývala veľkú plochu Paríža pozdĺž brehu Seiny. Štukové pavilóny a ��alšie dočasné stavby, v ktorých bolo vystavené dekoratívne umenie a bytové zariadenia, boli zlatým vrcholom výstavy. Medzi týmito stavbami dominovali pavilóny parížskych obchodných domov – Bon Marché, Printemps, Louvre a Galeries Lafayette. Každý z týchto obchodných domov poveril vytvorením svojich expozícií nejakého významného dekoratéra. Napríklad Maurice Dufrene vytvoril expozície Galeries Lafayette, umiestnené v honosnom pavilóne Maitrise, ktoré navrhli architekti Jean Hiriart, Georges Tribout a Georges Beau. Ďalšími významnými francúzskymi expozíciami boli Dom zberateľov (Hotel du Collectionneur) Jacques – Emila Ruhlmanna a študovňa v pavilóne francúzskeho veľvyslanectva, ktorú navrhol architekt Pierre Chareau.

K pozoruhodným zahraničným expozíciám patril rakúsky pavilón, navrhnutý Josefom Hoffmanom, s interiérom, ktorý vytvoril Jozef Frank a sovietsky pavilón ruského architekta Konstantina Meľnikova. Pavilón nového ducha (Pavil de l´Esprit Nouveau) architekta Le Corbusiera bol príkladom francúzskeho modernizmu, ktorý mal viac spoločného s funkcionalistickým prístupom nemeckých dizajnérov, inšpirovaným vekom strojov. Tento pavilón bol koncipovaný nie ako dekoratívna fantázia, ale ako modulárna jednotka, ktorú bolo možné opakovať a postaviť tak normalizovaný obytný blok.

• Svetové výstavy - Mosty do budúcnosti: Inge Vodrážková, Meritum 1996
• Století Designu: Penny Sparkerová, Slovart 1998
• Svetové výstavy - od Londýn 1851 po Hannover 2000, J. Halada, M. Hlavačka