Núbia

Núbia je geografická oblasť rozprestierajúca sa pozdĺž rieky Níl, v južnej časti Egyptu a severnom Sudáne. Väčšia časť Núbie sa nachádza v Sudáne. Len jedna štvrtina leží v Egypte. V staroveku jestvovala Núbia ako nezávislé kráľovstvo.

Núbijci rozprávajú minimálne dvoma nárečiami z núbijskej jazykovej skupiny, ktorá patrí spolu s jazykmi Nobiin, Kenuzi-Dongola, Midob a niekoľkými príbuznými nárečiami zo severných častí pohoria Nuba v južnom Kordofane do nílo-saharskej jazykovej rodiny. Ďalšie nárečie, Birgid, bolo používané aspoň do roku 1970 na sever od Njaly v Darfúre, ale v dnešnej dobe je mŕtve. Stará núbijčina bola používaná hlavne v náboženskej literatúre z 8. a 9. storočia po Kr. a je považovaná za predchodcu moderného jazyka Nobiin.

Archeologické nálezy naznačujú, že neolitická populácia údolia Nílu sem pravdepodobne prišla zo Sudánu rovnako ako zo Sahary a počas praveku tvorili všetky tri oblasti okruh s jednotnou kultúrou. Okolo roku 3800 pred Kr. vznikla prvá „núbijská“ kultúra označovaná ako skupina A. Jestvovala súčasne s mestskými štátmi preddynastického Horného Egypta kultúry Nakáda a bola s ňou etnicky i kultúrne podobná. Nálezy z Kustulu dokladajú, že okolo roku 3300 pred Kr. jestvovalo v oblasti jednotné kráľovstvo, ktoré udržiavalo významné obojstranné styky s nakádskou civilizáciou Horného Egypta, a to tak vo výmene kultúrnych poznatkov ako v miešaní obyvateľstva. Je možné, že tento útvar ovplyvnil zjednotenie Egypta a veľmi pravdepodobne prispel do fondu egyptskej ikonografie, trebárs bielou korunou a serechom, odznakmi neskorších faraónov. V čase prechodu k archaickej dobe si Nakáda pri svojej snahe o dobytie a zjednotenie Nílskeho údolia, ako sa zdá, podmanila Ta-Seti (kráľovstvo, v ktorom ležal Kustul) a pripojila ho k vznikajúcemu egyptskému štátu ako prvý egyptský nom. Zdá sa, že v čase prvej dynastie bola oblasť skupiny A celkom vyľudnená, pravdepodobne v dôsledku sťahovania ľudí na územia na západe a juhu. Skupina A začala upadať na začiatku 28. storočia pred Kr.

Následnícka kultúra v Núbii je označovaná ako skupina B. V skorších dobách sa predpokladalo, že ľud skupiny B vpadol do Núbie z inej oblasti, ale dnes väčšina historikov verí, že skupina B bola ochudobnenou skupinou A. Dôvody nie sú objasnené, ale tento vývoj mohol byť spôsobený egyptskou inváziou a plienením počínajúcim od tejto doby.

Verí sa, že Núbia slúžila ako obchodný priestor medzi Egyptom a tropickou Afrikou už pred rokom 3100 pred Kr. Egyptskí remeselníci používali eben a slonovinu z rovníkovej Afriky už pred týmto dátumom.

Núbia sa po prvý raz spomína v záznamoch o obchodnej výprave počas Starej ríše z roku 2300 pred Kr. Egypťania používali obchodnú sieť, ktorá viedla z Asuánu nad prvým nílskym kataraktom, najjužnejšej hranice Egypta v tomto období, cez Núbiu do tropickej Afriky, po ktorej do ich ríše prúdilo zlato, kadidlo, slonovina, ebenové drevo a exotické zvieratá. Tento obchod priniesol do Núbie bohatstvo a stabilitu. V časoch 6. dynastie bola už Núbia rozdelená na viacero malých kráľovstiev. O tom, či skupina C, ktorá prekvitala od roku 2240 do roku 2150 pred Kr., bola výsledkom ďalšieho vnútorného vývoja v Núbii alebo vpádu útočníkov, sa vedú spory. Medzi keramikou skupiny A a C jestvuje jednoznačná podobnosť, čo by mohlo poukazovať na obnovenie moci vyhnanej skupiny A alebo návrat k predošlým formám umenia. V tomto čase tiež došlo k vysychaniu Sahary, čo mohlo spôsobiť náhle nájazdy saharských kočovníkov. Keramika skupiny C je charakteristická vtláčaním čiar s bielou výplňou a napodobňovaním povrchu košov.

Počas Strednej ríše začal Egypt expandovať do Núbie, aby získal kontrolu nad obchodnou sieťou v severnej Núbii a priamy prístup k obchodu s južnou Núbiou. Egypťania vystavali sieť pevností siahajúcu až pod druhý nílsky katarakt. Zdá sa, že medzi posádkami pevností a miestnym obyvateľstvom bolo udržiavané mierumilovné spolužitie, ale ovplyvňovali sa len v minimálnej miere.

Súčasne so skupinou C jestvovala v Núbii aj kultúra panvicových hrobov nazvaná podľa plytkých hrobov. Príslušníci tejto kultúry sú spájaní s východným brehom Nílu, ale obe kultúry uršite udržiavali vzájomný styk. Keramika panvicových hrobov je charakterizovaná vtláčanými čiarami, ale v menšej miere ako pri skupine C, pričom medzi geometrickou výzdobou mala ponechaný voľný priestor.

Z kultúry skupiny C pochádza prvé kráľovstvo, ktorému sa podarilo zjednotiť veľkú časť oblasti, kráľovstvo Kerma nazvané podľa jeho predpokladaného hlavného mesta Kerma, jedného z najrannejších mestských osídlení v tropickej Afrike. V roku 1750 pred Kr. už boli králi Kermy dostatočne mocní, aby dokázali riadiť výstavbu rozsiahlych stavebných prác z nepálených tehál a vlastnili hroby s bohatou výbavou a ľudskými obeťami. Remeselníci boli zruční v práci s kovom a ich keramika predstihla aj egyptskú. Za Novej ríše obnovili Egypťania svoje výboje a podarilo sa im zničiť kráľovstvo Kerma a dosiahnuť až štvrtý nílsky katarakt. V dobách Thutmosa I., okolo roku 1520 pred Kr., bola podmanená celá severná Núbia. Egypťania vybudovali nové správne stredisko v Napate a využívali Núbiu ako zdroj zlata, ktoré robilo Egypt jednotkou v produkcii zlata na Blízkom východe.

Po svojom odchode zanechali Egypťania v Núbii trvalé dedičstvo, ktoré sa premiešalo s pôvodnými zvykmi a vytvoril základ kráľovstva Kuš. Kušiti prijali mnohé egyptské zvyklosti ako napríklad egyptské náboženstvo a stavbu pyramíd. Kráľovstvo Kuš pretrvalo dlhšie ako Egypt a v 8. storočí pred Kr. dokonca jeho vládcovia získal nadvládu nad Egyptom (tzv. Kušitská dynastia). Z kráľovstva sa nikdy nestala rímska provincia, Rimania s ním však obchodovali a najímali si Kušitov ako žoldnierov.

V tomto období došlo k rozpadu Núbie na menšie územia ovládané silnými jednotlivcami alebo generálmi, ktorí sa opierali o malé armády žoldnierov. Tieto skupiny viedli boj o nadvládu nad Núbiou, čo viedlo k oslabeniu celej zeme.

V istej dobe bol Kuš dobytý príslušníkmi skupiny Noba, od mena ktorých je možno odvodený názov Núbia (iným variantom je egyptské slovo nub označujúce zlato). Od tohto okamihu nazývali Rimania krajinu Nobatea. Dnešné výskumy v oblasti populačnej genetiky ukazujú, že v povodí Nílu existoval pohyb genetického materiálu v smere juh-sever. Podobne lingvistické doklady naznačujú, že Núbijci prišli plvodne z juhu alebo juhozápadu. Výskum na poli historickej lingvistiky naznačuje, že núbijská jazyková skupina nílo-núbijských jazykov sa musela oddeliť od núbijských jazykov, ktorými sa dosiaľ hovorí v pohorí Nuba v sudánskom Kordofane, pred aspoň 2500 rokmi.

Okolo roku 350 po Kr. na Núbiu zaútočilo etiópske kráľovstvo Aksúm a Kuš sa rozpadol. Na jeho mieste vznikli po istom čase tri menšie kráľovstvá: Nobatia s hlavným mestom Pachoras (dnes Faras) na severe, medzi prvým a druhým nílskym kataraktom, Makúria s hlavným mestom Stará Dongola v strede a Alódia s hlavným mestom Soba (neďaleko Chartúmu) na juhu. Nobatský kráľ Silko porazil okolo roku 500 po Kr. kočovný kmeň Blemmijov a zaznamenal svoje víťazstvo v gréckom nápise vytesanom na stenách chrámu v Talamis (dnes Kalabša).

Biskup Atanázius Alexandríjsky vysvätil istého Marka ako biskupa Fíl krátko pred svojou smrťou roku 373, čo dosvedčuje, že v 4. storočí kresťanstvo preniklo do Núbie. Ján Efezský zaznamenáva, že monofyzitský kňaz menom Julián obrátil kráľa Nobatie a jeho dvor okolo roku 545. Ján tiež poznamenáva, že kráľovstvo Alódia bolo obrátené okolo roku 569. Ján z Biscloria však zaznamenáva, že kráľovstvo Makúria bolo obrátené toho istého roku na rímskokatolícke kresťanstvo, čo by mohlo naznačovať, že Ján Efezský sa mýli. Pochybnosti o Jánovom svedectve zvyšuje záznam v kronike alexandríjskeho patriarchu gréckej ortodoxnej cirkvi Eutycha, ktorý uvádza, že roku 719 cirkev v Núbii prestúpila z gréckej ortodoxnej cirkvi k etiópskej ortodoxnej cirkvi.

V 7. storočí Makúria vzrástla natoľko, že sa stala dominantnou mocnosťou v núbijskej oblasti. Kráľovstvo bolo dostatočne silné, aby zastavilo rozširovanie islamu Arabmi, ktorí sa zmocnili Egypta. Po niekoľkých neúspešných útokoch vládcovia Egypta a Makúrie uzavreli dohodu o mierovom spolunažívaní a obchode. Táto zmluva vydržala šesť storočí. V priebehu storočí však príliv arabských obchodníkov priniesol do Núbie islam a ten postupne nahradil kresťanstvo. Okolo roku 1350 bol „kráľovský“ kostol v Dongole premenený na mešitu.

V 14. storočí sa vláda v Dongole rozpadla a Núbia sa ocitla v rukách Egypta. V nasledujúcich storočiach došlo k viacerým útokom na Núbiu a vzniku mnohých malých kráľovstiev. Severná Núbia bola podriadená priamo Egyptu, zatiaľ čo juh pripadol v 16. storočí sultanátu Sennar v dnešnom Sudáne. Na začiatku 19. storočia, počas vlády Mehmeta Aliho, sa dostala celá Núbia pod nadvládu Egypta a neskôr sa stala súčasťou Anglicko-egyptského kondomínia.

Po rozpade koloniálneho panstva v severnej Afrike bola Núbia rozdelená medzi Egypt a Sudán.

Mnohí egyptskí Núbijci boli prinútení vysťahovať sa kvôli vybudovaniu Asuánskej priehrady a vzniknutému Násirovmu jazeru. Dnes možno núbijské dediny nájsť na sever od Asuánu, na západnom brehu Nílu a na ostrove Elefantína. Mnohí žijú tiež v Káhire a ďalších veľkých mestách Egypta. Egyptskí Núbijci zvyknú byť omnoho viac socio-ekonomicky znevýhodnení v rámci Egypta ako sudánski Núbijci v rámci Sudánu.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Nubia na anglickej Wikipédii.