Preskočiť na obsah

Juraj Herz

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Juraj Herz
Juraj Herz v roku 2009
Narodenie 4. september 1934
Kežmarok, Česko-Slovensko
Úmrtie8. apríl 2018 (83 rokov)
Praha, Česko
Alma materDAMU
Český lev
2008 – za dlhoročný umelecký prínos českému filmu

Juraj Herz (* 4. september 1934, Kežmarok – † 8. apríl 2018, Praha) bol slovenský režisér a herec žijúci v Česku.

Herz pochádzal zo židovskej rodiny, ktorá ako mnohé iné v Kežmarku počas 2. svetovej vojny formálne konvertovala a dala sa pokrstiť evanjelickým farárom, aby predišla deportáciám. Samotný Herz bol pokrstený roku 1943, neskôr bol ateista. 

Napriek tomu asi pol roka pred ukončením vojny bol spolu s rodičmi deportovaný do koncentračného tábora v Ravensbrücku, neskôr po rozdelení bol umiestnený do konca vojny v Sachsenhausene. 

Študoval fotografiu na Umelecko-priemyselnej škole v Bratislave a neskôr réžiu a bábkoherectvo na DAMU v Prahe. V rokoch 1960 – 1961 pôsobil ako herec a režisér v pražskom divadle Semafor. Od roku 1961 bol asistentom réžie a neskôr režisérom na Barrandove v Prahe. Po odchode do Nemecka v roku 1987 nakrúcal najmä pre televíziu. Za televízny film Sladké hry minulého leta podľa poviedky G. de Maupassanta získal Zlatú nymfu v Monte Carle. V roku 2013 ho Medzinárodný filmový festival ART FILM FEST v Trenčianskych Tepliciach a Trenčíne ocenil cenou Zlatá kamera. 

Juraj Herz, Praha, pol. 80. rokov 20. storočia, fotografia Tomáš Fassati

Bol členom Európskej filmovej akadémie. 20. októbra 2009 mu pri príležitosti 740. výročia udelenia mestských práv a pri príležitosti životného jubilea bolo udelené čestné občianstvo mesta Kežmarok. 

Na filmoch spolupracoval s kameramanmi ako Stanislav Milota, Jozef Šimončič alebo Jiří Macháně. Dobre sa pozná a spolupracoval aj s výtvarníkom a režisérom Janom Švankmajerom.

Jeho dielo bolo ovplyvnené predovšetkým De Sicovym filmom Zlodeji bicyklov a Felliniho 8 a pol. Radí sa k českej novej vlne a vyznačuje sa prvkami hororu, špecifického humoru a erotiky. Medzi jeho najznámejšie filmy patrí na Oscara navrhnutá hororová komédia Spaľovač mŕtvol, televízny film Sladké hry minulého leta, za ktorý získal Zlatú nymfu a Grand Prix na MTF Monte Carlo, dráma Petrolejové lampy, ktorá bola uvedená na FF v Cannes, rozprávka Panna a netvor alebo prvý český horor Upír z Feratu. Za svoje celoživotné dielo si prevzal v roku 2009 Českého leva.[1] V roku 2010 dostal na festivale v Karlových Varoch Kryštálový glóbus za dlhoročný umelecký prínos k svetovej kinematografii. V roku 2017 ho prezident Slovenskej republiky Andrej Kiska vyznamenal Radom Bieleho dvojkríža II. triedy za dlhoročné mimoriadne zásluhy v oblasti kultúry, filmového umenia a za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí.[2]

Zomrel 8. apríla 2018 v Prahe.

Životopis 

[upraviť | upraviť zdroj]

Detstvo na Slovensku a koncentračný tábor 

[upraviť | upraviť zdroj]

Jeho rodičia boli židovského pôvodu, ale v roku 1943 sa nechali zo strachu pred transportom pokrstiť. Rodina sa pred transportom skrývala v nemeckej dedine Eisdorf (teraz Žakovce), nezištne ich u seba nechali nemeckí sedliaci. Potom sa k Herzovcom dostala správa, že už sa nemajú čoho obávať a tak sa vrátili domov, do Kežmarku. Tam ich okamžite zatkli Hlinkovi gardisti a nasledoval transport do koncentračného tábora. Pôvodne bola celá rodina v Ravensbrücku, neskôr ich rozdelili. Celá rodina prežila, matku oslobodili Briti, otca Američania a Juraja, ktorý bol medzitým presunutý do Sachsenhausenu, Rusi. Keď sa Herzovci po vojne vrátili, Eisdorf už neexistoval a všetci Nemci boli presunutí.

Zážitky z koncentračného tábora pre neho znamenali akýsi predel, ktorý prehlušil všetky jeho spomienky z detstva. On sám hovorí, že potom už nebol dieťa. „V Kežmarku bolo jediné kino a mňa do neho púšťali pokojne na mládeži neprístupné filmy. Ako jediného. Pred vchodom stál policajt a keď sa ho ostatné deti pýtali, ako to, že mňa pustia a ich nie, povedal: Herz môže, ten už všetko prežil.“[chýba zdroj]

Vzdelanie 

[upraviť | upraviť zdroj]

Vyštudoval umelecko-priemyslovú školu v Bratislave v odbore fotografia. Úspešne zložil v roku 1954 skúšky na herectvo na VŠMU, ale rektor Janko Borodáč mu oznámil, že ho nemôžu prijať kvôli jeho zovňajšku, vďaka ktorému by vo vtedajšom hereckom repertoáre nemal čo hrať. Potom sa prihlásil do Prahy na DAMU na odbor réžie a bábkoherectva, kde ho prijali do ročníku s Janom Švankmajerom, s ktorým po vojne krátko robil experimentálne divadlo v Semafore. Herecky debutoval vo filmu Zbyňka Brynycha Každá koruna dobrá; režisér si pri natáčaní všimol jeho záujem a ponúkol mu miesto asistenta réžie, kde Herz strávil dva roky prácou na filmoch Transport z raja a Neschovávajte sa, keď prší. Ďalšie dva roky pracoval ako pomocný režisér pre Kadára na filmoch Obžalovaný a Obchod na korze. Taktiež Kadárov príhovor na Barrandove mu pomohol natočiť jeho prvý film Zberné surovosti.

60. roky 

[upraviť | upraviť zdroj]

Prvú ponuku na samostatnú réžiu dostal v polovici 60. rokov od Jaromila Jireša, ktorý ho prizval k nakrúcaniu poviedkového filmu Perličky na dne podľa poviedok pre film novo-objaveného Bohumila Hrabala, na ktorom sa mali podieľať jednotlivými krátkymi filmami režiséri tzv. českej novej vlny, absolventi FAMU. Už od počiatku sa potýkal s problémami; okrem Jireša a Schorma ho všetci absolventi prestížnej FAMU prehliadali, Kadár sa za neho musel zaručiť a Herz si musel zohnať svojho kameramana, kým mohol začať natáčať vlastnú poviedku, ktorú nazval Zberné surovosti. Vzhľadom na to, že spolupráca s ním i s Bohumilom Hrabalom bola považovaná za prínosnú, začal rokovať o natočení filmu podľa novely Ostře sledované vlaky, ale z toho nakoniec zišlo.

Zberné surovosti prekročili stopáž 30 minút, preto boli, podobne ako poviedka Ivana Passera, premietané samostatne (pred nemeckou detektívkou). Paradoxne ju tak videlo zrejme viac divákov, pretože Perličky na dne nemali vysokú návštevnosť.

Svoj prvý celovečerný film Znamenie raka natočil na motívy knihy Posledná večera (1966) zdravotnej sestry a spisovateľky Hany Bělohradskej. Kniha z prostredia nemocnice rozpráva okrem iného o lekároch alkoholikoch, protekčne dosadených komunistami do nadriadených funkcií a senilných profesoroch, ktorí určujú politiku kliniky. Natáčanie filmu takmer skončilo katastrofou. Predstaviteľ hlavnej role skončil pred postprodukciou na protialkoholickej liečebni a postsynchrónny dabing robil Jiří Sovák. Lekári boli rozhorčení postavou nekvalifikovaného lekára komunistu (Ilja Prachař) a proti filmu protestovali. Zákazu filmu zabránil dr. Charvát, vplyvný riaditeľ zariadenia, kde sa natáčalo, ktorý aj napriek svojim výhradám, že film ukazuje veci, ktoré by pacienti nemali vidieť, film podporil ako podarené umelecké dielo. Na výslednom zostrihu filmu sa tiež nepriaznivo podpísala schvaľovacia komisia, ktorá vyžadovala vystrihnúť väčšinu scén so sexuálnym podtextom. V roku 1968 natočil v Taliansku vystrihnuté scény znova za peniaze talianskeho producenta, ale nedostal príležitosť konečný strih dokončiť. Finálnu verziu filmu nikdy nevidel.

Na Znamenie raka naviazal hudobnou komédiou Kulhavý ďábel o rok neskôr, kde si napísal titulnú rolu diabla Asmodeja. Film opäť poznamenala schvaľovacia komisia. Scenár bol tak pozmenený, že ho ani nechcel natočiť, ale produkcia ho k tomu prinútila.

Spaľovač mŕtvol 

[upraviť | upraviť zdroj]

Svoj asi najznámejší film, Spaľovač mŕtvol, natočil podľa rovnomennej novely Ladislava Fuksa, na ktorej ho zaujal hlavne názov, menej potom obsah. Preto dva roky s Fuksom pracoval na pozmenenom scenári. Počas príprav, natáčania i dokončovania filmu mal po prvýkrát za svoju kariéru úplne voľné ruky a film tak natočil podľa svojich predstáv ako hororovú komédiu.

„Jediný film, ktorý je taký, aký som ho chcel, je Spaľovač mŕtvol, s výnimkou jednej scény. Film pôvodne končí záberom na hlavnú postavu, ktorá sa stáva spaľovačom pre Stranu – nikdy som sa nezmienil, že ide o nacistickú stranu, vždy to bola proste iba Strana. Potom prišla ruská okupácia a my sme spravili ďalší koniec: dvaja zamestnanci krematória sedia v kaviarni v Reprezentačnom dome a za oknom prechádzajú ruské okupačné tanky. Zamestnanci hovoria o pánovi Kopfrkinglovi, bol to tak milý pán, čo sa s ním stalo? Ďalší záber ukazuje Múzeum v troskách. Veľké okno odráža smutné tváre ľudí po zničení Múzea a medzi nimi je späť pán Kopfrkingl a usmieva sa. Natočili sme to a premietli riaditeľovi Barrandova v roku 1969, ktorý bol proti a nariadil vystrihnutie. Netuším, kam sa sekvencia podela; možno ju riaditeľ spálil, pretože sa bál následkov.“

Film putoval pár týždňov po svojom uvedení do trezoru. „A zrazu získal na strašidelnej aktuálnosti, pretože bol o konformistovi. Po auguste sa najžiadanejšími typmi stali práve konformisti. Zrazu bol zúfalo aktuálny: o ľuďoch, ktorí sa otáčali. Preto ho zakázali.“

S Fuksom pripravili ďalšie dva scenáre podľa kníh, Příběh kriminálního rady, pre ktorý plánoval obsadiť do rolí otca a syna opäť Rudolfa Hrušínskeho a jeho syna Jana. Ďalší scenár bol založený na novele Myši Natálie Mooshabrovej. Komunisti ale ďalšiu spoluprácu Herza so spisovateľom zakázali.

Normalizácia 

[upraviť | upraviť zdroj]

Po Spaľovačovi, v dobe nastupujúcej normalizácie, bol v zlej situácii. Dostal ponuku natáčať na Slovensku televízny film Sladké hry minulého leta. Opäť prišli problémy. Pri natáčaní sa stretával s faktom, že väčšina obsadených hercov boli alkoholici. Potom film vyhral v Monte Carle cenu Grand Prix pre najlepšieho režiséra a kameramana Doda Šimončiča, čo priamo pre neho osobne znamenalo odmenu 10 000 švajčiarskych frankov. Lenže Československá televízia od neho túto peňažnú odmenu vysúdila.

Potom mu bolo na Barrandove umožnené natočiť apolitický film Petrolejové lampy podľa rovnomenného románu Jaroslava Havlíčka. Napriek tomu sa pri schvaľovaní hotového filmu vystrihla scéna, kde Štěpa ťahá na chrbte svojho ťažko chorého otca potom, čo nedokázal spáchať samovraždu. Ústrednému dramaturgovi Ludvíkovi Tomanovi sa totiž zdalo, že postavy spolu súložia. Do titulnej role obsadil Ivu Janžurovú, ktorú považoval za najlepšiu českú herečku a poznal ju zo Znamenia raka.

Po Petrolejových lampách sa rozhodol natočiť film na motívy románu Jessie a Morgiana Alexandra Grina. Grinov príbeh hovorí o dvoch sestrách, jednej dobrej a druhej zlej, ale on sám rozšíril dej tak, že sa jedna zo sestier uprostred filmu prebudí a zistí, že žiadnu sestru nemá a nikdy nemala. Schvaľovacia komisia proti tejto verzii jednej schizofrénnej osoby zakročila a scenár k filmu Morgiana musel dejovo zodpovedať predlohe. Natáčanie bolo obtiažne a jemu sa výsledný film nepáčil. Využil ho hlavne ako príležitosť skúšať filmové triky v scénach, kde sa stretávajú obe sestry. Za film bol však odmenený cenou Zlatý Hugo v Chicagu a od režimu neumožnením ďalšieho natáčania filmov, pretože sa kritikom zdal príliš sadomasochistický, morbídny a strašidelný. Dva roky pracoval v Československej televízii a znovu mohol začať točiť film až potom, čo sa ruská delegácia v Prahe po premietaní Morgiany o nej vyjadrila pochvalne.

Zrušenie zákazu filmovania pre neho znamenalo podmienku – môže ako režisér pracovať, pokiaľ natočí film z prostredia robotníckej triedy. V roku 1974 tento problém vyriešil sfilmovaním knihy Inventura u Svetlušiek autorky Jaromíry Kolárovej pod názvom Holky z porcelánu. Ani tento film nebol bez problémov. Pri schvaľovacom procese mu komisia vynadala, že z príslušníčok robotníckej triedy urobil prostitútky a ďalšiu spoluprácu s Kolárovou mu komunisti zakázali. Návštevnosť Holek z porcelánu však bola výborná a tak bol vzatý na milosť a smel opäť točiť bezkonfliktné filmy: rozprávky, komédie.

Predchádzajúcim filmom objavil mladú herečku Dagmar Veškrnovú. Obľúbil si ju a obsadil ju do svojej novej kriminálnej komédie Holka na zabití. Ich ďalšia spolupráca, pripravovaný projekt „Automatická holka“, už ale nevyšiel, pretože prišiel ďalší zákaz filmovať.

K ďalšej práci sa dostal, keď v roku 1976 prijal ponúknutý scenár pre film Den pro mou lásku, ktorý už šesť režisérov odmietlo, pretože bol zlý.

Aby sa vyhol filmovaniu politicky motivovaných filmov, natočil dve rozprávky. Ponúkli mu scenár k novej verzii filmu Kráska a zvíře, ktorý chcel robiť kvôli príležitosti využiť hororové scény. Film si premenoval na Panna a netvor, aby tým zdôraznil odklon od nevinne rozprávkovej predlohy. Rozpočet bol vysoký, preto ďalšiu rozprávku Deviate srdce natočil v rovnakých kulisách. Obidva filmy sa točili striedavo, natáčanie oboch trvalo 90 dní medzi rokmi 1978 a 1979.

Komédiu Buldoci a čerešne natočil z existenčných dôvodov, plat radového režiséra tretej kategórie na Barrandove totiž nepostačoval na obživu rodiny. Mal síce pravidelný plat, aj keď netočil, ale pre rodinu to nestačilo. O nafilmovanie ho požiadal bývalý minister vnútra. Minister umožnil natáčať v Holandsku, Rakúsku a Taliansku. Hrala v ňom väčšina českých komediálnych hercov, ako bol Šimek, Sobota alebo Bohdalová. Na druhej strane pri natáčaní tragicky zomrel herec Jiří Hrzán. Na vyznení filmu sa podpísal zlý scenár.

Spisovateľ Josef Nesvadba mu ponúkol na sfilmovanie svoju poviedku „Upír LTD“, podľa ktorej v roku 1981 vznikol prvý hororový film Upír z Feratu. Názov odkazoval k slávnemu expresionistickému filmu Upír Nosferatu. Na výsledku sa opäť podpísalo vystrihnutie radu drastických scén komunistickou cenzúrou.

V roku 1984 natočil film Straka v hrsti. Pôvodne scenár napísal vtedy zakázaný autor Antonín Přidal. Schválenie scenára i následné filmovanie šlo hladko, dokonca mohol režisér operovať s rozpočtom okolo 20 miliónov, pričom potreboval 4. Potom, čo vyšlo najavo, že nejde o ďalšiu stredovekú rozprávku, ale o veľmi ťažko stráviteľnú štylizovanú stredovekú satiru, film mal problémy už pri postprodukcii. Potom bol okamžite umiestnený na 13 rokov do trezoru.

Zákaz filmu bol pre neho poslednou kvapkou. Rozhodol sa, že odíde z krajiny. Opäť ho postihol zákaz natáčať filmy, ale medzitým dostal zo Slovenska ponuku natočiť komédiu Sladké starosti. Tá sa následne stala vôbec najznámejšou slovenskou komédiou.

Zastihla ma noc 

[upraviť | upraviť zdroj]

Herz narazil na scenár Jaromíry Kolárovej, s ktorou mal zakázané spolupracovať. Zaujalo ho jedno slovo – Ravensbrück. Tam bol nacistický koncentračný tábor, v ktorom bol on sám v detskom veku internovaný, preto začal vyvíjať snahu o natočenie filmu práve o tejto tematike. Musel presvedčiť riaditeľa Barrandova a režisérov, ktorí už boli pre film vybraní – Jireša a Balíka. Scenár opisoval osud komunistky Jožky Jabůrkovej, ale on sám scenár prepísal tak, že skôr než osud Jabůrkovej pripomínal osud Mileny Jesenskej a podľa tohoto scenára film Zastihla ma noc tiež natočil. Film si vydobyl značný úspech dokonca i na Západe. Tiež z neho o desať rokov neskôr okopíroval Steven Spielberg scénu do svojho Schindlerovho zoznamu s ženami idúcimi do spŕch a obávajúcimi sa, že ide o plynovú komoru.

V tejto dobe sa už začal pripravovať na emigráciu do Západného Nemecka. Musel ešte natočiť koprodukčnú rozprávku Galoše šťastia. Pri natáčaní sa zoznámil so svojou druhou ženou Terezou Pokornou. Povedal jej, že chce emigrovať. Pre peniaze natočil televízny seriál, pretože nevedel, aké to bude v Nemecku.

Kariéra v Nemecku 

[upraviť | upraviť zdroj]

S Nemcami už pred emigráciou spolupracoval. Začali robiť v slovenskej koprodukcii na rozprávkach a na neho sa obrátili, aby natočil Andersenove Galoše šťastia. Emigroval v roku 1987. Jeho pôsobenie na Západe, na rozdiel od jeho československých diel, už nijak vody nerozvírilo. Natočil tu napr. dve epizódy zo seriálu o Maigretovi (Maigret a hlava muža – 1994, Maigret stavia pascu – 1995), niekoľko ďalších televíznych filmov, rozprávky Hlúpa Augustína, Žabí kráľ (na ktorej spolupracoval s Janom Švankmajerom) a koprodukčnú rozprávku s Českom Cisárove nové šaty.

Návrat do Česka 

[upraviť | upraviť zdroj]

Po Cisárových nových šatách mu v Nemecku ponúkol český producent Karel Dirka adaptáciu knihy Pasáž autora Karla Pecka. Problém bol nájsť dobrý scenár; najskôr sa príbeh pokúšal adaptovať nemecký scenárista, ale výsledok sa mu nepozdával, tak sa scenár pokúsil napísať Lubor Dohnal, ale ani tomu sa nedarilo. Celý tento proces trval dva roky a producent to vzdal. Potom stretol francúzskeho producenta, pre ktorého režíroval epizódy zo seriálu Maigret. A ten mu ponúkol na sfilmovanie tú istú knihu. Najskôr ju odmietol, ale nakoniec sa nechal presvedčiť. Pokúšal sa pracovať s francúzskym scenáristom a zobrať film ako príbeh v kafkovskom štýle bez politického vyznenia knihy. Nakoniec sa rozhodol napísať scenár sám, čo bol jeho prvý vlastný scenár. Sám označuje Pasáž a Spaľovača mŕtvol ako jediné dva filmy v kariére, pri ktorých mu do natáčania a postprodukcie nikto nezasahoval.

V Česku bol ohlas negatívny, film bol uvádzaný, navyše vďaka zlému distribútorovi v kinách len týždeň. Inde vo svete zaznamenal pozitívne ohlasy. Preto dostával ponuky na ďalšie projekty vo Francúzsku a Litve. Premiéra Pasáže viedla k usporiadaniu retrospektív jeho kariéry. Spätný záujem o jeho staršie filmy viedli k nárastu medzinárodnej obľúbenosti Spaľovača mŕtvol, ktorý sa stal vo Francúzsku dokonca druhým najnavštevovanejším filmom roku.

Aj napriek tomu sa odmlčal a ďalšiu ponuku na film prijal až v roku 2008. Išlo o horor podľa scenára Martina Němca pôvodne nazvaný Tma, ale počas natáčania premenovaný na T. M. A.. Zameriava sa na dvojicu, ktorá sa presťahovala do opusteného domu, a hrá v ňom dôležitú rolu vysporiadanie sa so zločinmi spáchanými Nemcami počas druhej svetovej vojny. Po jeho dokončení plynule prešiel na dotočenie filmu Habermannův mlyn, ktorý zachytáva Nemcov pred, počas a po druhej svetovej vojne.

Filmografia

[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ ČFTA. Juraj Herz [online]. ceskylev.cz, [cit. 2021-04-08]. Dostupné online. (po česky)
  2. ↑ Prezident Andrej Kiska vyznamenal 20 osobností [online]. Bratislava: Kancelária prezidenta SR, [cit. 2021-04-08]. Dostupné online.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Juraj Herz

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]

Životopisy

[upraviť | upraviť zdroj]

Video 

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Juraj_Herz&oldid=7826832“