Ian Fleming

Ian Lancaster Fleming
Bronzová busta autora Iana Fleminga od britského sochára Anthonyho Smitha. Na objednávku rodiny Flemingovcov pri príležitosti stého výročia narodenia Iana Fleminga v roku 2008.
Osobné informácie
Narodenie	28. máj 1908
	Londýn, Spojené kráľovstvo
Úmrtie	12. august 1964 (56 rokov)
	Canterbury, Spojené kráľovstvo
Národnosť	anglická
Manželka	Anne Geraldine Charteris (1952 – 1964)
Dielo
Žánre	špionážne romány, detská literatúra, cestovateľská literatúra
Obdobie	1953 – 1964
Podpis
Odkazy
Ian Fleming na ianfleming.com
	Ian Fleming (multimediálne súbory na commons)
Literárny portál  Filmový portál  Britský portál  Biografický portál

Ian Lancaster Fleming (* 28. máj 1908, Londýn, Spojené kráľovstvo – † 12. august 1964, Canterbury, Spojené kráľovstvo)^[1] bol námorný dôstojník, novinár, bankový úradník a počas druhej svetovej vojny pobočník šéfa tajnej služby v britskom námorníctve.^[2] Najznámejší je ale ako tvorca Jamesa Bonda.^[3][4][5]

Ian pochádzal zo známej, váženej a dosť bohatej rodiny. Jeho starý otec bol puritánsky Škót a známy bankár. Otec, plukovník Fleming, padol na fronte v roku 1917 a nekrológ do Timesov za tohto vojaka a člena parlamentu napísal sir Winston Churchill.

Prvý životný úspech ale zaznamenal v športe. Študoval v Etone (nebol dobrým študentom) a dva roky po sebe tam bol majstrom v ľahkej atletike. Jeho rekordný výkon v skoku do diaľky z roku 1926 bol dlhé roky neprekonaný. Bol vysoký, štíhly a uzavretý mladík. Pri futbale si zlomil nos, ale po operácii ho mal zase rovný. Žiarlil na diplomatickú kariéru svojho staršieho brata, ale dvoch synov matka nemohla v kariére diplomata podporovať. Naučil sa však dobre po francúzsky, nemecky a rusky a po štúdiách sa vrhol na novinárstvo. Z tej doby mal aj Stalinov list s vlastnoručným podpisom. Keď bol totiž v roku 1933 ako dopisovateľ agentúry Reuters v Moskve na procese s britskými inžiniermi obžalovanými zo špionáže, požiadal Stalina o interview. Stalin síce odmietol, ale veľmi zdvorilo a vlastnoručne podpísaným listom.

V jeseni potom odišiel pracovať pre Reuters do Šanghaja. V žurnalistike mal otvorenú veľkú budúcnosť. Po dvoch rokoch mu ale banka Gull and Co ponúkla miesto, ktoré zvyčajne dostávali osvedčení päťdesiatroční zamestnanci. Miesto prijal, hoci ho novinárčina bavila, vzrušovala a uspokojovala.

V máji roku 1939 dostal mladý bankový úradník Ian Fleming pozvanie na schôdzku v starobylom a vznešenom hoteli Cartlon v Londýne. Vďaka pokojnému prostrediu, diskrétnej obsluhe a vynikajúcej kuchyni a vínnej pivnice sa Ian na ten rozhovor veľmi tešil. Nemohol však tušiť, že mu od základov zmení život. Na schôdzku ho totiž pozval kontraadmirál John Godfrey, ktorý hľadal pobočníka a pre tip zašiel k svojmu priateľovi, riaditeľovi Anglickej banky. Fleming, mimochodom aj absolvent námornej dôstojníckej školy, bystrý a dravý novinár s rozsiahlymi jazykovými znalosťami, navyše z dobrej rodiny, bol podľa obidvoch ideálny kandidát na toto miesto. Admirál Godfrey bol totiž začiatkom roka menovaný riaditeľom tajnej služby v britskom námorníctve. Fleming miesto prijal a začal svoj čas deliť medzi banku a kontrašpionáž. Dopoludnia u pánov Rowa a Pitmana a popoludní na Admiralite, kde vstupoval do dverí označených číslom 39. Nachádzali sa tam tajné správy o nemeckej výzbroji, kapitánoch ponoriek, prístavných prácach v Kieli, zhromažďovali sa tam podklady pre bombardovanie Hamburgu. Fleming vtedy fajčil 70 cigariet denne.

Ako spolupracovník z čísla 39, Edward Merret, k tomu podotkol: Ian bol rovnaký „požierač papiera“ ako my všetci v Admiralite. Vojna pre neho znamenala trápenie, pot a slzy, ale nie bezprostredne krv.

Fleming musel tiež vyhodnocovať rôzne bláznivé návrhy na obranu britských ostrovov (vyskytol sa napríklad aj nápad loďami privliecť arktické ľadovce, opevniť ich a rozmiestniť pri pobreží ako hrádzu pred inváziou). Počas práce prišiel aj do kontaktu s oddelením MI6 a s jeho šiestou sekciou zvanou Secret Service, s oddelením MI5, podriadeným Ministerstvu zahraničných vecí a aj s kanceláriou Špeciálnych organizácií, ktorá sa zaoberala vysielaním parašutistov do nemeckého tylu. Získal tak značný prehľad o organizácii a zákulisí špionážnej a kontrašpionážnej služby. Čoskoro bol povýšený z námorného poručíka na korvetného kapitána.

V júni 1941 sprevádzal Fleming admirála Godfreya do Spojených štátov. Išlo o dosť chúlostivú cestu. Spojené štáty ešte neboli vo vojne a britská vláda chcela nadviazať pokiaľ možno úzku spoluprácu obidvoch tajných služieb. Riaditeľ FBI John Edgar Hoover sa s touto misiou odmietol oficiálne stretnúť. Dal však rozkaz, aby im podrobne ukázali laboratóriá, archívy, podzemné strelnice a učebne americkej tajnej služby. Túto Flemingovu skúsenosť literárni historici označujú ako jeden z podnetov pre neskorší zrod Jamesa Bonda.

Hlavným spojovacím článkom pre britskú delegáciu bol kanadský milionár W. Stephenson, organizátor a sponzor rozsiahlej diverznej siete namierenej proti Nemecku. Jeho koordinačná miestnosť na tridsiatomšiestom poschodí bola Flemingovi plne k dispozícii; čoskoro sa obidvaja muži spriatelili. Fleming sa zúčastnil so Stephensonovými mužmi krádeže, nafilmovania a včasného vrátenia japonských diplomatických kódov, študoval Stephensonove metódy diverzie. Tento pán si napríklad v Kanade zriadil pracovisko, ktoré dokázalo napodobniť hocijaký písací stroj na svete aj s drobnými chybičkami v jednotlivých úderoch a úspešne vyrábal nepravé spisy. Od falošných pasov až po štábne rozkazy.

Aj vďaka Stephensonovej pomoci Godfreyova misia úspešne pokračovala a skončila uzatvorením zmluvy medzi Spojenými štátmi a Spojeným kráľovstvom o zriadení koordinačnej spravodajskej kancelárie. Text tejto zmluvy vypracoval Fleming za dva dni pobytu vo Washingtone odkiaľ si priviezol darček od generála Donovana, krásny Colt 38 s vyrytým nápisom Pre špeciálne služby.

Pán Stephenson mal v Oshawe pri Ontárijskom jazere prekrásne a osamelé súkromné sídlo. Ale nebol to len milionársky zámok, ale aj jedna z najlepšie organizovaných špionážnych škôl na svete. Fleming s potešením prijal Stephensonove pozvanie a prišiel na študijný pobyt do Oshawy.

Inštruktorom streľby tam bol známy americký pištoľník Murphy, učiteľom karate plukovník Wallace a aj na ostatné odbory samí prvotriedni špecialisti. Fleming sledoval jednak metodiku výučby, aby získal nové skúsenosti pre výcvik v Anglicku a okrem toho si školu ochutnal aj ako žiak. Stephenson o ňom neskôr prehlásil, že patril k najtalentovanejším žiakom školy. Perfektne napríklad v noci zneškodnil niekoľko plávajúcich mín a sám pod vodnou hladinou pripevnil nálož k „nepriateľskej“ lodi a stačil sa stratiť, kým loď vybuchla. Alebo bola do pohotovosti uvedená celá torontská polícia a skupina piatich žiakov dostala za úlohu „vyhodiť do povetria“ mestskú elektráreň. Štvorica žiakov sa nechala najať v uhoľných skladoch, dvaja išli ako vodiči a dvaja pod uhlím spolu s „náložami“. Pri vstupnej kontrole boli pochytaní. Fleming pracoval samostatne. Prišiel (po telefonickom ohlásení) ako britský inžinier, ktorý mal niečo dohodnúť s riaditeľom podniku. Ako návšteva k riaditeľovi bol o niečo slabšie kontrolovaný, podarilo sa mu na chvíľu zbaviť sprievodu a umiestniť bombu z aktovky na elektrárenskom dispečingu. Keby bomba skutočne vybuchla (samozrejme iba zazvonila), bolo by Toronto bez elektriny.

Stephensonova škola pri jazere ukázala Flemingovi nielen celý rad špionážnych trikov, ale podnietila aj jeho fantáziu. Poslúžila mu ako odrazový mostík pre vymýšľanie vlastných akcií počas vojny a neskôr mu pomohla vytvoriť typ agenta 007. Hrdinu v podstate romantického, bezohľadného až k sadizmu a chladného ako vytasený nôž. Navyše získala podnet jeho technická predstavivosť, s ktorou vytváral technické špionážne hračky pre svojho agenta.

Po návrate z Kanady sa Ian Fleming začal zaujímať o Otta Skorzenyho, profesionálneho esesáckeho hrdloreza prvej triedy. Bolo to ešte dávno predtým, než Skorzeny uniesol Mussoliniho zo zajatia. (Zaujímavé je, že tento pán, dlho po vojne spokojne žijúci v Španielsku, dal jeden z podnetov nielen k Flemingovým dielam, ale aj ku Mňačkovej knihe Smrť sa volá Engelchen a k jej filmovému prepisu režisérov Kadára a Klosa). Fleming zistil, že nacisti s prvou vlnou parašutistov pri dobývaní Kréty „vysypali“ aj Skorzenyho komando, ktoré do bojov priamo nezasiahlo, ale prejavilo záujem o britské štáby v Maleme a Heraklione. Išlo im zrejme o to ukoristiť čo možno najviac tajných materiálov: máp, rozkazov, šifier, zoznamov. Akcia bola pomerne úspešná. Bola to prvá úderná akcia špionážnej skupiny v Druhej svetovej vojne.

Fleming okamžite rozpoznal jej dôležitosť a navrhol admirálovi Godfreyovi, aby zaútočili rovnakou zbraňou. Tak bola na Flemingov návrh a pod jeho vedením pri Admiralite zriadená sekcia č. 30, jedna z najzaujímavejších malých a takmer súkromných armád tejto svetovej vojny.

Do prvej akcie sa hlásil aj sám Fleming, ale admirál ho nepustil. Našťastie. Útok sa totiž nepodaril a desať mužov bolo zabitých. Mohlo to znamenať stratu a likvidáciu oddielu, ale Fleming sa nevzdal a znásobil náročnosť výcviku a prípravu akcií. V novembri 1942 sa vylodila väčšia skupina jeho mužov pri Siddi Ferruelu v Alžírsku, úspešne prenikla do štábu talianskeho vojnového námorníctva a priniesla odtiaľ čo sa dalo. Boli to pre Admiralitu materiály nesmierne cenné a Sekcia 30 získala uznanie. Rozšírila sa, dostala vlastné transportné prostriedky a prednosť pri vyzbrojovaní.

Pri jednej z ďalších akcií „vyfúkli“ Flemingovci Talianom plán mínových polí a pobrežnej obrany Sicílie. Pri neskoršej invázii zachránila táto skutočnosť životy tisícom britských a amerických vojakov.

Fleming zostavoval zoznam objektov, ktoré „stoja za návštevu“. Od nórskeho Trondheimu, kde Nemci skúšali nové magnetické míny, až po odpaľovacie rampy V 1. Pri invázii do Normandie organizoval útok na Arromanches, kde mali nacisti najväčšiu radarovú stanicu. Vo Francúzsku jeho muži prepadli veľkú šampiňonáreň pri Houilles, kde v podzemných priestoroch Nemci pracovali na prototype akustického torpéda, dokonalejšieho ako mali v tej dobe spojenci.

Fleminga aj pri všetkých tých úspechoch Sekcie 30 stále mali za fantastu. Jeden z jeho mužov, Ralph Izzard, však objavil na holandskej pláži základňu nemeckých jednomiestnych špionážnych miniponoriek. Veliteľstvo do tohto dňa o ich existencii pochybovalo, že sú to vraj Flemingove nočné mory, ale veliteľ tvrdil, že základňa musí byť niekde tam.

Na poslednej akcii v roku 1945 sa Ian osobne zúčastnil. Dostával do kancelárie 39 podivne nejasné správy o zámku pri Tambachu vo Wurtenberských lesoch. Že vraj tam majú dôkladne zaplachtované nákladné autá a zahliadli tam aj nemeckého admirála. Skupina teda v predvečer kapitulácie vtrhla do zámku a našla tam nemeckého admirála na hore listín s petrolejom v ruke. Bol to archív nemeckého vojnového námorníctva od roku 1870. Dvadsať rokov po vojne (už po Flemingovej smrti) bol v Anglicku publikovaný.

Keď skončila vojna, pýtali sa kamaráti Iana Fleminga, čo bude teraz robiť.

„Napíšem dejiny špionáže, ale také, že sa na všetky predchádzajúce zabudne ako na nudné.“

Nenapísal ich. Ale zato stvoril Jamesa Bonda.

Ian Fleming zomrel v auguste 1964 na infarkt v Canterbury^[6] a je pochovaný v Sevenhamptone neďaleko Swindonu, kde je pochovaná aj jeho manželka Ann Geraldine Mary Flemingová (1913 – 1981) a ich jediný syn Caspar Robert Fleming (1952 – 1975).^[7]

Prvým bondovským románom bol Casino Royale.^[8] Fleming ho začal písať na jar roku 1952 na karibskom ostrove Ocarabesa, neďaleko Jamajky. Zomrel o dvanásť rokov neskôr pri korektúrach trinásteho románu Muž so zlatou pištoľou. Zrodenie agenta 007 bolo teda začiatkom 50. rokov 20. storočia v čase, keď vrcholila studená vojna. To sa prenieslo aj do prvých románov, v ktorých bol hlavným nepriateľom komunizmus. S časom sa už Bond stretol s všelijakými tajnými agentúrami, šialenými anarchistami, geniálnymi vedcami a pod. Už Casino Royal vychádzal najprv na pokračovanie v novinách a potom bol s veľkým úspechom vydaný v polmiliónovom náklade. Za dobrodružstvá agenta 007 si autor kúpil dom neďaleko Buckinghamského paláca, vilu na plážach v Sandwichi, prepychovú kanceláriu na Fleet Street a slávnu vilu Goldeneye na Oracabessa.

• 1953 – Casino Royale (Casino Royale) Film vydaný v roku 2006.
• 1954 – Live and Let Die (Žiť a nechať zomrieť) Film vydaný v roku 1973.
• 1955 – Moonraker (Moonraker) Film vydaný v roku 1979.
• 1956 – Diamonds Are Forever (Diamanty sú večné) Film vydaný v roku 1971.
• 1957 – From Russia With Love (Srdečné pozdravy z Ruska) Film vydaný v roku 1963.
• 1958 – Dr. No (Dr. No) Film vydaný v roku 1962.
• 1959 – Goldfinger (Goldfinger) Film vydaný v roku 1964.
• 1960 – For Your Eyes Only (Len pre tvoje oči) – kniha poviedok
  • From a View to a Kill (Vyhliadka na vraždu) Film vydaný v roku 1985.
  • For Your Eyes Only (Len pre tvoje oči) Film vydaný v roku 1981.
  • Quantum of Solace (Kvantum útechy) Film vydaný v roku 2008.
  • Risico (Risico) Film zatiaľ natočený nebol.
  • The Hildebrand Rarity (Hildebrandská rarita) Film zatiaľ natočený nebol.
• 1961 – Thunderball (Thunderball) Film vydaný v roku 1965.
• 1962 – The Spy Who Loved Me (Agent, ktorý ma miloval) Film vydaný v roku 1977.
• 1963 – On Her Majesty’s Secret Service (V tajných službách Jej Veličenstva) Film vydaný v roku 1969.
• 1964 – You Only Live Twice (Žiješ iba dvakrát) Film vydaný v roku 1967.
• 1965 – The Man With The Golden Gun (Muž so zlatou zbraňou) Film vydaný v roku 1974.
• 1966 – Octopussy and The Living Daylights (Chobotnička a Dych života) – kniha poviedok (vydaná po smrti I. Fleminga)
  • Octopussy (Chobotnička) Film vydaný v roku 1983.
  • The Living Daylights (Dych života) Film vydaný v roku 1987.
  • The Property of a Lady – pridané v roku 1967 (Majetok dámy) Film zatiaľ natočený nebol.
  • 007 in New York – pridané v roku 2002 (007 v New Yorku) Film zatiaľ natočený nebol.

• 1964 – Chitty Chitty Bang Bang

• 1957 – The Diamond Smugglers
• 1963 – Thrilling Cities

• 1968 – Dr. No (Dr No)
• 1991 – Dr. No (Dr No)

• 1970 – Zlatý fantóm – skrátený preklad románu Goldfinger
• koniec 90. rokov – všetky knihy
• 2006 – Casino Royale

• John Pearson: The Life Of Ian Fleming, Londýn, 1966, vydavateľ: Jonathon Cape Ltd.
• Andrew Lycett: Ian Fleming, vydavateľ: Weidenfeld & Nicholson

• 1963 – Srdečné pozdravy z Ruska – mini-úloha (cameo), muž stojaci pred Orient Expresom, v pozadí para z vlaku^[10][11]
• 1964 – The Man from U.N.C.L.E – TV seriál – pôsobil ako konzultant
• 1967 – River Rivals
• 1995 – Behind the Scenes with Thunderball – archívne zábery
• 1999 – The James Bond Story – archívne zábery

• 1989 – Goldeneye: The Secret Life of Ian Fleming (tiež Spymaster)
• 1990 – The Secret Life of Ian Fleming (tiež Spymaker: The Secret Life of Ian Fleming)

• Ian Fleming Publications

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ian Fleming

• Ian Fleming v Česko-Slovenskej filmovej databáze
• Ian Fleming v Internet Movie Database (po anglicky)
• Ian Fleming vo Filmovej databáze
• Ian Fleming v Kinoboxe
• Ian Fleming v TV archíve
• Ian Fleming v Encyclopædii Britannica