Daňová politika

Daňová politika je súčasť finančnej politiky štátu. Daňová politika je súhrn opatrení, ktoré úpravujú daňovú sústavu. Daňovú sústavu vo všeobecnosti chápeme ako súhrn všetkých daní, ktoré platia na určitom území v určitom období legislatívne podložených a v reálnej praxi používaných. Ide teda o rozhodnutie vlády, aké dane vyberať, v akom množstve a od koho. Pričom zohľadňuje ako mikroekonomické tak aj makroekonomické aspekty štátu. Nová daňová sústava sa zaviedla u nás v roku 1993, ktorá svojou koncepciou a štruktúrou zodpovedá daňovým sústavám rozvinutých trhových ekonomík.

Daňová politika má svoje ciele a to ekonomické, politické i sociálne a ako nástroj na ich dosiahnutie využíva dane. Daň je povinná zákonom stanovená nenávratná platba, ktorú štát vyberá od FO alebo PO a tieto sú povinné odvádzať ju do štátneho rozpočtu alebo miestnych rozpočtov v stanovenej výške a lehote a tvorí najdôležitejší príjem štátneho rozpočtu.

alokačná – základná a najstaršia funkcia, nahromadiť dostatok fin. prostriedkov do rozpočtov (dnes to má súvislosť so zabezpečovaním verejných statkov).

distribučná – súvisí viac už s fiškálnou politikou a jej cieľom je čo najefektívnejšie rozdeľovanie bohatstva.

stabilizačná – prostredníctvom daní je možné prispieť k zlepšeniu makroekonomických činiteľov

podľa predmetu (objektu) zdanenia:

• dane z príjmov,
• majetkové dane,
• dane zo spotreby (univerzálna – DPH, selektívne – spotrebné)

podľa subjektu

• dane právnických osôb,
• dane fyzických osôb

podľa daňového zaťaženia

• nepriame – odvádza ich výrobca, alebo poskytovateľ služby, ale daňové zaťaženie sa prenáša na spotrebiteľov, ktorí ich uhrádzajú v cenách tovarov a služieb,
• priame – daňové zaťaženie sa neprevádza na ďalšiu osobu, vyrubujú sa z príjmu alebo z majetku fyzickej, alebo právnickej osoby, t.j. priamo zaťažujú FO alebo PO, tá si ich sama vypočíta a odvedie správcovi dane.

Daňová politika by mala byť predovšetkým stimulačná, teda taká, ktorá podporuje rozvoj hospodárstva a podnikateľskú aktivitu čím  maximalizuje štátny príjem. Pri uplatňovaní daňovej politiky je však potrebné zohľadňovať špecifiká daného štátu, skĺbiť potreby štátu, štátneho rozpočtu a záujmy podnikateľskej sféry. Keďže má každá krajina svoje špecifiká (potreby, stupeň rozvoja hospodárstva, geografickú polohu, atď.), tak sa aj daňové politiky od seba v jednotlivých štátoch líšia a nie je možné zaviesť jednotnú daňovú politiku pre všetky štáty. Hlavní cieľ daňovej politiky je docieliť aby bola daňáva sústava pre daný štát optimálna, čo znamená, aby na jednej strane štát prostredníctvom vyšších daní zabezpečil dostatočný príjem finančných prostriedkov do štátneho rozpočtu a na druhej strane je tu snaha podnikateľskej sféry, ale aj občanov o minimalizáciu daní, čo pre štát znamená, že tieto subjekty musí primerane daňovo zaťažovať, pretože pri vysokej daňovej zaťaženosti u právnických osôb dochádza k znižovaniu podnikateľskej aktivity, dochádza k daňovým únikom a u fyzických osôb vzniká tzv. “substitučný efekt”, čo znamená, že v dôsledku vysokých daní sa znižuje kúpna sila obyvateľstva, čoho dôsledkom je ich orientácia na lacnejšie tovary, taktiež sa znižuje spotreba, občania substituujú, následkom čoho klesá výroba a tým stúpa nezamestnanosť. Stanoviť optimálnu daňovú sústavu nie je preto jednoduché. Ideálna výška dane je teda taká, ktorá zabezpečí dostatočný prísun finančných prostriedkov do štátneho rozpočtu. a takisto musí primerane daňovo zaťažovať subjekty, ktorým daňová povinnosť plynie.

Pri nízkych daňových sadzbách rastie výnos štátu s rastom daňovej sadzby do určitého bodu, ktorý sa nazýva Lafferov bod. Ide o jednu Daňovú teóriu, ktorá sa orientuje na riešenie a hľadanie optimálneho daňového zaťaženia. Lafferova krivka je analytická technika, ktorá zobrazuje nelineárnu závislosť daňového výnosu na miere zdanenia.

Autorom Lafferova krivky je americký ekonóm Artur Laffer. Ak je miera zdanenia nulová, tiež daňový výnos je nulový. Rovnako ak je miera zdanenia 100%, daňový výnos je nulový, pretože nikto nebude pracovať. Lafferova krivka hovorí, že rastúca miera zdanenia vedie k tendenciu vyhýbanie sa daniam. Pri nízkych daniach sa ľuďom neoplatí riskovať daňový únik, avšak s rastúcou mierou zdanenia sa riskovať oplatí viac. Čím väčšia je výnos z daňového úniku, tým väčšie riziko je subjekt ochotný podstúpiť. Ako miera zdanenia rastie, sú prírastky daňového výnosu štátu stále menšie. Vyššia miera zdanenia oslabuje ekonomickú výkonnosť, zvyšuje daňové úniky a vyvoláva únik kapitálu do zahraničia. Tým dochádza k poklesu daňového základu av dôsledku k poklesu odvádzaných daní. V ekonómii sa používa na zobrazenie závislosti daňových príjmov na miere zdanenia.

Vo všeobecnosti by mal mať efektívny daňový system týchto 5 vlastností:

Ekonomická efektívnosť – dane majú vplyv na chovanie spotrebiteľov, preto by daňový systém a nemal spôsobovať veľké rozdiely v cenách a úžitku z rôznych druhov činností.

Spravodlivosť – treba zvážiť, že spotreba tvorí základ pre určenie výšky daní a príjmy sa rovnajú súčtu spotreby a úspor. Každý daňový systém je nevyhnutne nespravodlivý.

Administratívna jednoduchosť – daňový systému má byť jednoduchý, aby sa dal ľahko uplatňovať. Fungovanie d systému je pomerne nákladné a to pre daňové úrady ale aj daňové subjekty.

Flexibilita – daňový systém by mal pružne reagovať na zmeny v ekonomike.

Politická prehľadnosť– prehľad koľko a kam daňovníci platia, legislatívne zmeny daní.

Posledná výrazná reforma daňovej sústavy bola uskutočnená pred desiatimi rokmi pod vplyvom vážnych zmien v ekonomickej sfére - prechodu od centrálne plánovaného hospodárstva socialistického typu k trhovo orientovanej ekonomike. Daňové zákony platné od roku 1993 boli veľakrát novelizované, najmä v snahe opraviť ich nedostatky. Niektoré zmeny daňových zákonov boli podmienené aj politickými a ďalšími vplyvmi, na základe ktorých do daňových zákonov preniklo veľa nesystémových opatrení, ktoré zvýhodňovali či znevýhodňovali určité skupiny daňovníkov.

Od januára 2004:

• rovná daň: -bude zdaňovať každý príjem sadzbou 19%
• je spojená so zvýšením nezdaniteľného minima
• DPH – 2 sadzby sa zjednotia do jednej na 19%
• daň z prevodu a prechodu nehnuteľností : 7 rôznych sadzieb (3-6%) nahradí jediná – 3%
• zruší sa daň z dedičstva a daň z darovania

Od roku 2005:

• zruší sa daň z prevodu a prechodu nehnuteľností
• daň z nehnuteľností sa bude platiť podľa reálnejšej ceny. Hodnotu nehnuteľností budú určovať cenové mapy.
• zruší sa cestná daň pre osobné autá

• V období liberalizmu vychádzala ekonomická teória z princípu čo najnižšieho daňového zaťaženia.
• Naopak v období 30. rokov 20. storočia John Maynard Keynes presadzuje tendencie maximalizácie daní ako hlavného zdroja aktívnej fiškálnej politiky.
• 70. roky 20. storočia – dane boli také vysoké, že sa strácala motivácia podnikať, znamenalo to vysoké daňové úniky.
• 80. roky 20. storočia – dane sa začali znižovať.

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.