Pobrežie Slonoviny

Od rovinatého pobrežia s lagúnami a rozsiahlejšími nížinami na juhovýchode sa terén mierne dvíha smerom k severu. Južnú tretinu krajiny pôvodne pokrýval tropický les, ktorý bol z veľkej časti vyrúbaný pre plantáže. V lesoch sa ťaží cenné tropické drevo. Riedko osídlenú severnú plošinu pokrýva trávnatá savana. Do západnej časti zasahujú výbežky Guinejskej vysočiny s najvyšším bodom v trojhraničnom masíve Nimba na hraniciach s Guineou a Libériou. Územím od severu k juhu pretekajú 4 väčšie rieky: Cavally, Sassandra, Bandami a Komoé. Typickou faunou krajiny sú opice, slony a trpasličie hrochy. V krajine sú 3 národné parky.

O histórii územia pred rokom 1460, kedy sem dorazili Portugalci, nie je veľa informácií. Krajina na rozdiel od susednej Ghany príliš netrpela obchodom s otrokmi. Pobrežie kontrolovali Francúzi, no do vnútrozemia začali prenikať až v druhej polovici 19. storočia a kontrolovať ho začali až na konci storočia. Francúzski prisťahovalci sa zamerali hlavne na pestovanie kávovníka, kakaovníkov a olejných paliem, ktorých plantáže vysádzali vo veľkom.

Získaním nezávislosti od Francúzska v roku 1960 sa začali nové dejiny krajiny. Ústrednou postavou bol Félix Houphouët-Boigny, ktorý sa stal prvým prezidentom. Podporoval priemyselný rozvoj prosperujúcej ekonomiky, ktorá sa podieľala 40 % na vývoze štátov západnej Afriky. Pobrežie Slonoviny sa stalo tretím najväčším producentom kávy a najväčším producentom kakaa. Za úspechmi stála spolupráca s Francúzskom, ktorého inžinieri, učitelia a poradcovia v krajine zostali aj po nadobudnutí nezávislosti.

Felix Houphouët-Boigny zjednotil krajinu a hoci vládol autoritársky, udržal v zemi rast a prosperitu. Nezávislá tlač neexistovala a povolená bola jediná politická strana. Množstvo financií stáli Pobrežie Slonoviny megalománske projekty prezidenta, ktorý premenil svoju rodnú dedinu na nové hlavné mesto Yamoussoukro.

Začiatkom 80. rokov vplyvom hospodárskej krízy klesali ceny komodít a začal stúpať zahraničný dlh. Začala stúpať kriminalita a nespokojnosť obyvateľov, rovnako korupcia. Vďaka dobrým vzťahom medzi kmeňmi i hlavnými náboženskými skupinami - kresťanmi a moslimami, prúdilo do krajiny množstvo prisťahovalcov z okolitých štátov. V 90. rokoch 20. storočia tvorili prisťahovalci tretinu populácie Pobrežia Slonoviny.

Ekonomická kríza v 80. a 90. rokoch vyhrotila spory náboženských skupín, miestnym obyvateľstvom a imigrantmi. Výsledkom nepokojov bol puč v roku 1999, po ktorom síce nasledovali slobodné voľby, ale roztržke medzi moslimským severom a kresťanským juhom sa už nepodarilo zabrániť. Konflikt medzi vládnymi silami a povstalcami sa naplno rozhorel 19. septembra 2002. Na pomoc pri upokojovaní situácie pomáhali vláde vojaci susedných štátov Ghana a Angola, od roku 2003 v zemi pôsobí aj francúzsky kontingent.

V roku 2003 bola do Pobrežia Slonoviny vyslaná politická misia OSN (MINUCI), ktorá mala dohliadať na dodržiavanie dohody z januára toho roku (tzv. Dohoda Linas-Marcoussis podpísaná v Paríži). 27. februára 2004 bola rezolúciou 1528 vytvorená misia UNOCI, ktorá MINUCI nahradila.

V jeseni 2010 prebehli prezidentské voľby, ktoré skončili víťazstvom Alassane Quattaru, ktorého víťazstvo však odmietol uznať už bývalý prezident Laurent Gbagbo. Ústavný súd následne zmenil výsledky volieb v jeho prospech. Quattara bol však uznaný medzinárodným spoločenstvom na čele s OSN za právoplatného víťaza volieb a novú hlavu štátu. Došlo k stretom medzi zástancami oboch politikov a Rada bezpečnosti OSN schválila 30. marca 2011 rezolúciu, ktorá zavádza sankcie proti Gbagbovi. Ešte v ten istý deň obsadili sily prezidenta Quattaru hlavné mesto Yamoussoukro a 31. marca 2011 aj prístav San Pedro a predmestie Abidjanu. Vojaci obkľúčili Gbagbu v jeho prezidentskom paláci a 10. apríla zajali.

Oficiálnym hlavným mestom je od roku 1983 Yamoussoukro, napriek tomu zostáva Abidjan administratívnym, hospodárskym i kultúrnym centrom a väčšina krajín má svoje ambasády práve tam. Obyvateľstvo trpí prebiehajúcou občianskou vojnou.

Prezidentské voľby sa konali v jeseni 2010 a novým prezidentom bol zvolený Alassane Ouattara, ktorého uznala i OSN.

Obyvateľstvo Pobrežia Slonoviny tvorí niekoľko etnických skupín, ktoré podľa odhadov hovoria 65. jazykmi. Etnické zloženie: Bauleovia (Baule) 23 %, Betovia (Bete) 18 %, Kruovia (Kru) 17 %, Malinkovia (Malinke, Mandingo) 15 %, iní 27 %

Oficiálnym jazykom je francúzština, ktorá je vyučovaná na školách, rozšírené sú aj akan (akančina), kru (kruština), malinke (malinkčina) a ďula (ďulčina).

Miestna populácia sa delí na prívržencov troch hlavných náboženstiev: tradičné viery 63 %, moslimovia 25 %, kresťania 12 %

Najväčšími mestami sú:

• Abidjan
• Bouaké
• Yamoussoukro
• Daloa
• Korhogo
• San Pédro
• Man
• Gagnoa

V poľnohospodárstve pracuje viac ako polovica obyvateľstva a hlavnými vývoznými plodinami sú kakao, káva a palmový olej. Pre domácu spotrebu sa pestuje cukrová trstina, kasava, ryža, banány, kukurice a kokosová palma. Veľmi významná je ťažba dreva a rozvíja sa i rybolov. Z nerastných surovín sa ťažia diamanty, ropa a zemný plyn. Existujú zásoby rúd železa, medi, niklu, kobaltu, uránu a bauxitu. Priemysel zastupujú závody na spracovanie poľnohospodárskej produkcie, výrobu ropných produktov, cementu, textílií a umelých vlákien.

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pobrežie Slonoviny

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Pobřeží slonoviny na českej Wikipédii.