Alassane Ouattara

Narodil sa 1. januára 1942 v meste Dimbokro na prevažne moslimskom severe Pobrežia Slonoviny. Jeho otec však pochádzal z Burkiny Faso a Ouattara tam absolvoval väčšinu svojich štúdia, čím vyvolal spor o jeho národnú identitu, ktorý ho opakovane prenasledoval. Po tom, čo väčšinu sedemdesiatych rokov minulého storočia strávil v Spojených štátoch prácou pre MMF a doktorandským štúdiom, bol Ouattara v roku 1983 vymenovaný za viceguvernéra Centrálnej banky západoafrických štátov a potom pôsobil ako jej šéf.^[2]

Ouattara, prezývaný „technokrat budúcnosti“, zastával funkciu premiéra v rokoch 1990-1993 pod vedením uznávaného zakladajúceho vodcu krajiny, prezidenta Félixa Houphouet-Boignyho. Stúpenci nového prezidenta Henriho Konana Bedieho sa obrátili proti Ouattarovi, obvinili ho z burkinského pôvodu a v roku 1995 mu bolo zakázané kandidovať. Po ďalšom pôsobení v MMF sa Ouattara v roku 1999 vrátil do Abidjanu a bol vymenovaný za šéfa strany Rally of Republicans, čím sa v roku 2000 pustil do prezidentskej kampane. Jeho kandidatúra však bola opäť odmietnutá kvôli obvineniam, že nie je dostatočný „obyvateľ Pobrežia Slonoviny“, a tieto voľby vyhral Laurent Gbagbo. ^[2]

Opakované blokovanie Ouattarovej kandidatúry do funkcie prezidenta je široko vnímané ako spúšťač občianskej vojny roku 2002, medzi pro-Gbagbo kresťanmi a animistami na juhu a pro-Ouattara moslimskými rebelmi na severe. ^[2][3] Vláda Pobrežia Slonoviny v septembri 2002 obvinila Ouattaru ako jedného z pripravovateľov vzbury v krajine. Poddôstojník vzbúrencov v Bouaké, však túto informáciu pre média poprel.^[4] V novembri toho roku Ouattara odišiel z krajiny do gabonského hlavného mesta Libreville.

2. decembra 2010 podľa ústrednej volebnej komisie vyhral druhé kolo prezidentských volieb v pomere 54,1 ku 45,9, ústavná rada však rezultát zrušila a za prezidenta označila Gbagba. Obaja účastníci volieb neskôr vytvorili vlastné paralelné vlády.^[5][6] Následný päťmesačný mocenský konflikt doviedol krajinu do chaosu a nepokojom, v ktorých prišlo o život takmer 3 000 ľudí. ^[7][8]11. apríla 2011 Gbagba zadržali v Abidjane Ouattarove ozbrojené sily podporované francúzskymi jednotkami.^[7]

Ouattara sa konečne ujal moci 6. mája 2011.^[9]12. mája Alassane Ouattara vyhlásil trojdňový štátny smútok za obete nepokojov.^[8] V novembri 2012 prezident rozpustil v marci toho roku zvolenú vládu z dôvodu nezhôd medzi trojicou vládnych strán, ktoré sa prejavili pri hlasovaní o zákone zrovnoprávňujúcom ženy a mužov. ^[10] Od nástupu Ouattaru do funkcie hlavy štátu zaznamenala krajina prudký rozmach hospodárstva, cestnej siete a nemocníc. V auguste oznámil svoju opätovnú kandidatúru v októbrových prezidentských voľbách.^[11] Vo voľbách získal 83,66 percenta hlasov a stal sa tak víťazom volieb hneď v ich prvom kole.^[12]

V októbri 2016 sa konalo referendum v ktorom 93,42 percenta zúčastnených voličov odsúhlasila novú ústavu. Na základe novej ústavy sa zmiernili dovtedajšie prísne požiadavky týkajúce sa občianstva prezidentských kandidátov; podľa nich museli byť obaja rodičia kandidátov už od narodenia občanmi Pobrežia Slonoviny a nijakého iného štátu. Opozičné strany v Pobreží Slonoviny odmietli dnes uznať výsledky referenda, pričom obvinili prezidenta z toho, že úpravy základného zákona štátu presadil kvôli tomu, aby sa on a jeho politická klika mohli udržať pri moci.^[13]

V máji 2017 vypukla vzbura príslušníkov armády, ktorí kedysi bojovali za to, aby sa mohol ujať Ouattara. Ich vzburu vyvolalo rozhodnutie odvolať dohodu z januára toho roku, na základe ktorej mali dostať nevyplatené mzdy a prémie. Vzbura skončila 16. mája dohodou s vládou.

V marci 2020 prezident vyhlásil v súvislosti s pandémiou Covid-19 mimoriadny stav.^[14] V ten istý čas prezident oznámil, že v nasledujúcich októbrových prezidentských voľbách už kandidovať nebude, v auguste si však svoje rozhodnutie rozmyslel.^[15][16] Ústavná rada Pobrežia Slonoviny v septembri rozhodla, že Ouattara sa môže uchádzať o opätovné zvolenie v prezidentských voľbách, hoci podľa tamojších zákonov Ouattara nemohol znova kandidovať, ak už odslúžil dve funkčné obdobia za sebou. Ústavná rada takisto rozhodla, že o úrad prezidenta sa môžu uchádzať len štyria zo 44 kandidátov. Z októbrových prezidentských volieb boli vyradení aj expremiér Guillaume Soro a bývalý prezident Laurent Gbagbo. Proti rozhodnutiu ústavnej rady sa konali protesty vo viacerých mestách. V hlavnom meste Pobrežia Slonoviny Abidjan demonštranti zapálili autobus, nepokoje prerástli do násilností aj v meste Bangolo na západe krajiny.^[16] 3. novembra volebná komisia oznámila, že úradujúci prezident Alassane Ouattara drvivou väčšinou získal tretie funkčné obdobie po tom, ako jeho dvaja hlavní súperi bojkotovali prezidentské voľby.^[17] Následne 7. novembra úrady zatkli jedného z prezidentských kandidátov Pascala Affiho N'Guessana, ktorý odmietol uznať výsledky volieb.^[18]

V júni 2021 sa po dvoch rokoch vrátil do krajiny exprezident Laurent Gbagbo. Ouattara mu príchod do krajiny povolil už v marci 2020, potom, čo ICC koncom marca potvrdil oslobodenie Gbagba a jeho blízkeho spolupracovníka Charlesa Blé Goudého spod obvinení v súvislosti s vlnou násilia, ktorá v krajine vypukla po voľbách z roku 2010.^[19]

Priaznivci Ouattaru tvrdia, že priniesol hospodársky rast, stabilitu a obnovené postavenie Pobrežia Slonoviny na medzinárodnej scéne. Opoziční politici – a mnohí obyvatelia Pobrežia Slonoviny – však tvrdia, že prezident neurobil dosť pre to, aby dal národ dokopy a zahojil rany trpkého konfliktu, ktorý rozdelil Pobrežie Slonoviny a následne ho priviedol k moci.^[20] Kritici takisto tvrdia, že nad zakorenenou korupciou zatvára oči a boom sa nedostal ani k chudobným.^[2]

Alassane Ouattara sa oženil v roku 1991 s francúzskou podnikateľkou Dominique Follorouxovou.^[20] Prezident má brata Birahima Téné Ouattara, ktorý vykonával funkciu ministra pre prezidentské záležitosti.^[21]

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Alassane Ouattara