Victor Hugo

Victor Hugo
Osobné informácie
Narodenie	26. február 1802
	Besançon, Francúzsko
Úmrtie	22. máj 1885 (83 rokov)
	Paríž, Francúzsko
Národnosť	Francúz
Štátna príslušnosť	Francúzsko
Zamestnanie	spisovateľ, žurnalista
Manželka	Adèle Foucher
Deti	Léopold Victor, Léopoldine, Charles, François-Victor, Adèle
Dielo
Žánre	Novela
Obdobie	19. storočie
Literárne hnutie	Romantizmus
Významné práce	Chrám Matky Božej v Paríži, Bedári
Podpis
Odkazy
Projekt Guttenberg	Victor Hugo (plné texty diel autora)
	Victor Hugo (multimediálne súbory na commons)
Literárny portál  Francúzsky portál  Biografický portál

Victor Marie Hugo (* 26. február 1802, Besançon, Francúzsko – † 22. máj 1885, Paríž) bol francúzsky básnik, prozaik, dramatik, románopisec, politik a jeden z najvýznamnejších predstaviteľov francúzskeho romantizmu.

V roku 1837 bol vymenovaný za dôstojníka čestnej légie. Roku 1845 vstúpil do politiky a bol vymenovaný za paira, v komore pairov sa vyslovoval za návrat Ľudovíta Bonaparta, po zrušení pairstva (1848) úspešne kandidoval do ústavodarného zhromaždenia (na listine Constitutionelu) ako zástanca pravicovej politiky. Ľavicovým politikom sa stal až v októbri 1849. Odvtedy vystupoval ako odporca Ľudovíta Bonaparta a zástanca liberálneho socializmu. Z tohto dôvodu odišiel po štátnom prevrate (2. december 1851) do exilu a usadil sa v Bruseli, potom na ostrovoch Jersey a Guernsey. Do Paríža sa vrátil až v roku 1870. Roku 1871 bol zvolený do bordeauxského zhromaždenia, z ktorého veľmi skoro vystúpil. Roku 1875 sa stal senátorským delegátom a onedlho na to senátorom. Roku 1881 bol znova zvolený ako senátorský delegát a roku 1882 sa opäť stal senátorom.

Victor-Marie Hugo bol tretím a posledným synom Josepha Léopolda Sigisberta Huga (1773 – 1828) a Sophie Trébuchetovej (1772 – 1821). Jeho bratia sa volali Abel Joseph Hugo (1798 – 1855) a Eugène Hugo (1800 – 1837). Victor sa narodil v roku 1802 v meste Besançon (región Franche-Comté) a väčšinu svojho života prežil vo Francúzsku. Počas vlády Napoleona III. bol však nútený odísť do exilu – v roku 1851 žil krátko v Bruseli, v období od 1852 do 1855 na ostrove Jersey a v rokoch 1855 – 1870 a 1872 – 1873 na ostrove Guernsey. V roku 1859 bola vyhlásená všeobecná amnestia – odvtedy bol exil Hugovou vlastnou voľbou a výrazom protestu proti francúzskej vláde.

Hugovo rané detstvo bolo poznamenané veľkými udalosťami. Storočie, ktoré predchádzalo jeho narodeniu, bolo svedkom zvrhnutia dynastie Bourbonovcov počas Francúzskej revolúcie, vzostupu a pádu Prvej republiky, vzostupu Prvého francúzskeho cisárstva a diktatúry Napoleona Bonaparta. Napoleon sa prehlásil cisárom dva roky po Hugovom narodení a dynastia Bourbonovcov sa dočkala reštaurácie pred jeho osemnástymi narodeninami. Rozdielne politické a náboženské presvedčenie Hugových rodičov bolo odrazom vplyvov, ktoré budú súperiť o nadvládu nad Francúzskom počas jeho života: Hugov otec bol vysoký dôstojník v Napoleonovej armáde, ateista a republikán, pre ktorého bol Napoleon hrdinom; jeho matka bola neochvejná katolíčka a rojalistka a jej milencom bol generál Victor Fanneau Lahorie, popravený v roku 1812 za úklady voči Napoleonovi.

Sophie sprevádzala manžela do Talianska (kde slúžil ako guvernér provincie v blízkosti Neapola) a do Španielska (kde zodpovedal za tri španielske provincie). Kvôli únave z neustáleho cestovania, ktoré je súčasťou vojenského života, a hádkam s neverným manželom Sophie v roku 1803 na čas opustila Léopolda a usadila sa v Paríži. Od tej doby hrala dominantnú úlohu vo výchove a vzdelávaní svojho syna, čo sa odrazilo aj v skorej Hugovej poézii a próze, ktoré odrážajú vášnivú oddanosť kráľovi a viere. Až neskôr, počas udalostí, ktoré viedli k Francúzskej revolúcii z roku 1848, sa Hugo začal búriť voči svojej katolíckej rojalistickej výchove a začal presadzovať republikánstvo a voľnomyšlienkárstvo.

Ako množstvo iných mladých spisovateľov svojej generácie, aj Hugo bol hlboko ovplyvnený tvorbou François-René de Chateaubrianda, zakladateľa romantizmu a poprednej postavy francúzskej literatúry na začiatku 19. storočia. Hugo v detstve vyhlásil, že bude „Chateaubriandom alebo ničím“ a jeho život sa naozaj v mnohých smeroch vyrovnal tomuto jeho predchodcovi. Rovnako ako Chateaubriand podporoval romantizmus, zaangažoval sa do politiky ako zástanca republiky a vďaka svojim politickým postojom bol nútený odísť do exilu.

Zanietenie a výrečnosť Hugovej ranej tvorby mu už v mladosti priniesli úspech a slávu. So svojimi bratmi Abelom a Eugènom založil v roku 1819 literárnu revue Conservateur littéraire, ktorou upozornil na svoj literárny talent. V tom istom roku získal ocenenie v súťaži vyhlásenej „Académie des Jeux floraux“. V roku 1820 ho akadémia ocenila po druhýkrát a tento úspech inšpiroval Huga, aby zanechal štúdium matematiky, ktoré ho rovnako zaujímalo, a pustil sa do literárnej kariéry. Jeho prvá básnická zbierka Ódy vyšla v roku 1821. Vďaka štúdiu na „Lycée Louis-le-Grand“ (Lýceum Ľudovíta Veľkého) sa devätnásťročnému Hugovi darilo svoje dielo rýchlo presláviť. Zúčastňoval sa na stretnutiach literárnej skupiny „Cénacle“ Charlesa Nodiera v „Bibliothèque de l’Arsenal“, ktorá bola kolískou romantizmu a výrazne ovplyvnila Hugov literárny vývoj. Ďalšia zbierka, Ódy a rozličné básne, vyšla v roku 1822 a vyslúžila len dvadsaťročnému Hugovi kráľovskú penziu od Ľudovíta XVIII. Hoci Hugove básne vzbudzovali obdiv svojou spontánnou horlivosťou a plynulosťou, až nasledujúca zbierka Ódy a balady v ňom odhaľuje skvelého básnika a prirodzeného majstra lyrických a kreatívnych spevov.

Proti vôli svojej matky sa Hugo zamiloval a tajne zasnúbil so svojou priateľkou z detstva Adèle Foucherovou (1803 – 1868). Kvôli svojmu nezvyčajne blízkemu vzťahu s matkou sa však neodvážil s Adèle oženiť skôr ako v roku 1822, rok po matkinej smrti. Prvý syn, Léopold, sa im narodil v roku 1823, ale zomrel ešte v detstve. Hugovými ďalšími deťmi boli Léopoldine (28. august 1824), Charles (4. november 1826), François-Victor (28 október 1828), a Adèle (24. august 1830). Rok po svadbe vydal Hugo svoj prvý román Han z Islandu (1823) a o tri roky nato druhý, Bug-Jargal (1826). V priebehu rokov 1829 až 1840 vydáva ďalších päť zbierok poézie: Východné spevy, (1829), Jesenné lístie (1831), Spevy súmraku (1835), Vnútorné hlasy (1837) a Lúče a tiene (1840), ktorými upevnil svoju povesť jedného z najvýznamnejších autorov elégií a lyrických básní svojej doby.

Na divadelných doskách Hugo nezožal taký rýchly úspech. V roku 1827 vydal veršovanú drámu Cromwell, ktorá však nebola nikdy zinscenovaná a preslávila sa skôr vďaka autorovmu predslovu, nie kvôli hodnote hry samotnej (bola príliš dlhá a preto „nevhodná na inscenovanie“). V úvode k dielu Hugo nabádal kolegov umelcov, aby sa oslobodili od zväzujúcich pravidiel, ktoré im vnucovala francúzska klasicistická dráma a tak vyvolal dlhodobú búrlivú debatu medzi francúzskym klasicizmom a romantizmom. Po Cromwellovi nasledoval prepadák Amy Robsart, experimentálna hra, ktorú Hugo v mladosti napísal podľa románu Waltera Scotta Kenilworth a ktorá bola uvedená pod menom Hugovho švagra Paula Fouchera. Tá sa však dočkala len jedného predstavenia, keďže ju diváci vôbec neprijali.

Prvou Hugovou hrou uvedenou na scénu pod jeho vlastným menom bola Marion de Lorme. Hoci bola spočiatku zakázaná kvôli nelichotivému portrétu francúzskej monarchie, v roku 1829 sa ju nakoniec podarilo uviesť bez zásahu cenzúry, úspech však nezískala. Zato hra, ktorú Hugo napísal nasledujúci rok, Hernani, sa stáva jednou z najúspešnejších a najdôležitejších udalostí pre francúzske divadlo 19. storočia. Premiéra tejto hry vošla do povedomia ako „Bitka o Hernaniho“. Dnes táto dráma upadla hlboko do zabudnutia, pripomína ju len Verdiho rovnomenná opera, ktorá sa ňou inšpirovala. V dobe svojho uvedenia však Hernani takmer vyvolal roztržky medzi znepriatelenými tábormi vo francúzskej literatúre a spoločnosti: romantikmi vs. klasicistami, liberálmi vs. konformistami a republikánmi vs. rojalistami. Tlač síce hru do veľkej miery odsúdila, divadlo však bolo každý večer plné a Hugo bol korunovaný za popredného vodcu francúzskeho romantizmu. Hra tiež signalizovala, že Hugov koncept romantizmu sa stáva vo veľkej miere spolitizovaným – Hugo bol presvedčený, že tak ako liberalizmus v politike môže oslobodiť krajinu od monarchistickej tyranie a diktatúry, romantizmus predstavuje oslobodenie umení od klasicistických obmedzení.

V roku 1832 nadviazal Hugo na úspech Hernaniho hrou Kráľ sa zabáva. Po prvom predstavení cenzúra hru okamžite zakázala kvôli otvorenému výsmechu francúzskej šľachty, no stala sa veľmi populárnou v tlačenej podobe. Hugo zo zlosti nad zákazom napísal svoju ďalšiu hru, Lukrécia Borgia len za 14 dní. Následne sa v roku 1833 objavila na scéne a zožala veľký úspech. Hlavná úloha pripadla slečne George (bývalej milenke Napoleona) a vedľajšiu postavu hrala Juliette Drouetová. Táto však získala hlavnú úlohu v Hugovom osobnom živote, keď sa stala jeho celoživotnou milenkou a múzou. Kým Hugo mal počas svojho života veľa romantických úletov, Drouetovú uznala dokonca aj jeho manželka ako osobu, ktorá má so spisovateľom výnimočný vzťah a správala sa k nej takmer ako k členke rodiny. V ďalšej Hugovej hre (Mária Tudorová) si Drouetová zahrala lady Jane Greyovú, opäť po boku slečny George ako kráľovnej Márie. Nebola však považovaná za dostatočne vhodnú pre túto úlohu, preto ju po premiére nahradili. Bola to Drouteovej posledná úloha na doskách francúzskeho divadla, zvyšok svojho života už zasvätila Hugovi. Žijúc zo svojej malej penzie sa na nasledujúcich 50 rokov stala Hugovou neplatenou sekretárkou a spoločníčkou na cestách.

Hugova hra Angelo, tyran padovský, ktorá mala premiéru v roku 1835, bola tiež veľmi úspešná. Krátko nato vojvoda Orleánsky (syn kráľa Ľudovíta Filipa a Hugov obdivovateľ) založil nové divadlo, aby podporil Hugove nové hry. „Théâtre de la Renaissance“ bolo otvorené v novembri 1838, pri premiére hry Ruy Blas. Hoci túto drámu mnohí považujú za Hugovu najlepšiu, v tom čase sa stretla len s priemerným úspechom. Až do roku 1843 Hugo žiadnu ďalšiu hru nenapísal. Kasteláni sa dočkali len 33 predstavení, keďže obecenstvo dalo prednosť konkurenčným hrám, a stali sa tak posledným Hugovým divadelným kúskom. Hoci neskôr, v roku 1869, napísal ešte krátku veršovanú drámu Torquemada, tá bola vydaná až niekoľko rokov pred jeho smrťou a nebola určená na inscenovanie. Hugov záujem o divadlo však neutíchol a v roku 1864 vydal štúdiu o Williamovi Shakespearovi, ktorého štýl sa snažil vo svojich drámach napodobniť a ktorú verejnosť prijala veľmi dobre.

Prvá Hugova prepracovanejšia beletria vyšla v roku 1829 a odrážala jeho prenikavé sociálne cítenie, ktorým sú pretkané aj jeho ďalšie diela. Posledný deň odsúdenca hlboko ovplyvní tvorbu neskorších spisovateľov ako Albert Camus, Charles Dickens a Fiodor Dostojevskij. Claude Gueux, dokumentárna poviedka podľa skutočného príbehu vraha, ktorý bol vo Francúzsku popravený, vyšla v roku 1834 a Hugo sám ju neskôr považoval za predchodcu svojho skvelého diela s námetom sociálnej nespravodlivosti, Bedárov. Hugovým prvým rozsiahlym románom sa však stal Chrám Matky Božej v Paríži (1831), ktorý zožal obrovský úspech, preto bol čoskoro preložený do ďalších európskych jazykov. Jedným z dôsledkov knihy bolo, že zahanbil Paríž a donútil ho zreštaurovať zanedbanú katedrálu Notre-Dame, ktorá čoskoro začala priťahovať tisícky turistov, zaujatých populárnym románom. Kniha tiež podnietila opätovný rešpekt voči budovám postaveným pred renesanciou, ktorým sa následne začala venovať intenzívna starostlivosť.

Už v tridsiatych rokoch začal Hugo plánovať rozsiahly román o spoločenskej biede a nespravodlivosti, no trvalo mu celých 17 rokov, kým svoje trvalo najpopulárnejšie dielo, román Bedári, dokončil a vydal v roku 1862. Autor si bol náležite vedomý kvality tohto románu a preto si za jeho vydanie zapýtal 300 tis. frankov, keďže chcel zaopatriť seba a rodinu na zvyšok života. Táto významná úloha pripadla vydavateľstvu „Lacroix a Verboeckhoven“, ktoré rozpútalo v tej dobe nevídanú marketingovú kampaň, keď začalo oznamovať príchod románu pol roka pred jeho samotným vydaním. Spočiatku tiež vydalo len prvú časť románu (Fantine), ktorá vyšla v najväčších mestách v rovnaký deň. Ďalšie časti románu sa rozpredali v priebehu niekoľkých hodín a mali obrovský vplyv na francúzsku spoločnosť. Škála reakcií bola rozsiahla – od nadšeného entuziazmu až po ostré odsúdenie – no problémy zdôraznené v „Bedároch“ sa čoskoro dostali do programu Národného zhromaždenia. Román je dodnes známy po celom svete a stal sa predlohou pre kinematografické, televízne i muzikálové adaptácie v takom rozsahu, s akým sa dá porovnať máloktoré literárne dielo.

Vo svojom nasledujúcom románe Robotníci mora (1866) sa Hugo odvracia od sociálnych a politických otázok. Kniha bola však prijatá veľmi dobre, možno aj vďaka predchádzajúcemu úspechu Bedárov. V príbehu venovanom ostrovu Guernsey, kde Hugo strávil 15 rokov svojho exilu, vykresľuje súboj človeka s morom a hroznými stvoreniami, číhajúcimi pod jeho hladinou. Toto dielo vyvolalo v Paríži nezvyčajnú módu – kalmáre. Parížanov začali tieto tvory fascinovať a objavovali sa všade – od jedál a výstav až po klobúky a večierky. V tom čase ich mnohí stále považovali za mýtické tvory.

Hugo sa k politickej a sociálnej tematike vrátil v ďalšom románe, Človek, ktorý sa smeje (1869), kde podáva kritický portrét aristokracie. No táto kniha nebola taká úspešná ako jeho predošlé pokusy a Hugo sa sám začal vyjadrovať o čoraz väčšej vzdialenosti medzi jeho dielami a prácami jeho súčasníkov ako Flaubert či Zola, ktorých naturalistické diela v tej dobe prekračovali Hugov úspech. Jeho posledný román, Deväťdesiat tri (1874) sa zaoberal témou, ktorej sa Hugo predtým vyhýbal – vládou teroru počas Francúzskej revolúcie. Hoci Hugova popularita v dobe vydania tohto románu už upadala, mnohí dnes považujú túto knihu za významné dielo na rovnakej úrovni ako jeho známejšie romány.

Po troch neúspešných pokusoch bol Hugo v roku 1841 konečne zvolený za člena Francúzskej akadémie, čím sa upevnila jeho pozícia medzi literátmi a umelcami Francúzska. Následne sa čoraz viac začína angažovať vo francúzskej politike ako zástanca republikánskej formy vlády. Kráľ Ľudovít Filip mu v tom istom roku udelil šľachtický titul a v roku 1845 sa Hugo stal francúzskym pairom. V snemovni sa vyjadroval proti trestu smrti a sociálnej nespravodlivosti a v prospech slobody tlače a samostatnosti Poľska. Po revolúcii v roku 1848 a vzniku Druhej republiky bol zvolený do zákonodárneho zhromaždenia a ústavného zhromaždenia.

Keď sa Ľudovít Napoleon (Napoleon III.) zmocnil v roku 1851 vlády a zaviedol ústavu, ktorou zrušil podiel parlamentu na vláde, Hugo ho otvorene vyhlásil za zradcu Francúzska. Z obavy o život potom utiekol do Bruselu, neskôr na jeden z Normanských ostrovov, Jersey, a nakoniec sa aj s rodinou usadil na susednom ostrove Guernsey, v dome zvanom „Hauteville House“, kde žil v exile až do roku 1870.

Počas pobytu v exile vydal Hugo svoje najslávnejšie politické pamflety proti Napoleonovi III., Napoleon Malý a História jedného zločinu. Tieto pamflety boli vo Francúzsku zakázané, no i tak tu mali veľký vplyv. Výsledkom Hugovho pobytu na Guernsey boli tiež niektoré z jeho najlepších diel, vrátane Bedárov a troch vysoko hodnotných zbierok poézie – Tresty (1853), Kontemplácie (1856) a Legenda vekov (1859). Okrem toho sa mu podarilo presvedčiť vládu kráľovnej Viktórie, aby ušetrila životy šiestich Írov, obvinených z teroristickej činnosti a zaslúžil sa o zrušenie trestu smrti v ústave Ženevy, Portugalska a Kolumbie.

Hoci Napoleon III. v roku 1859 prisľúbil politickú amnestiu pre všetkých politických emigrantov, Hugo túto ponuku odmietol, pretože tým pádom by musel obmedziť svoju kritiku vlády. Do svojej rodnej krajiny sa teda konečne vrátil až v roku 1870, po páde Napoleona III. a vyhlásení Tretej republiky. Okamžite bol zvolený do Národného zhromaždenia a Senátu.

Hugov záujem o ochranu umeleckých prác a intelektuálneho vlastníctva prispel k tomu, že sa stal zakladajúcim členom spoločnosti Association Littéraire et Artistique Internationale (Medzinárodné združenie literátov a umelcov), ktorá iniciovala Bernský dohovor o ochrane literárnych a umeleckých diel.

Hugove náboženské názory sa v priebehu jeho života radikálne menili. V mladosti sa považoval za katolíka a mal úctu voči cirkvi a jej autoritám. Postupne však začína zanedbávať svoje katolícke povinnosti a čoraz intenzívnejšie vyjadruje svoje názory namierené proti pápežovi a duchovenstvu. Počas svojho exilu koketuje so spiritualizmom a neskôr sa stáva stúpencom racionalistického deizmu podobného tomu, ktorý hájil Voltaire. Keď sa pri súpise ľudu v roku 1872 Huga spýtali, či je katolík, odpovedal „Nie, voľnomyšlienkár“.

Hugo sa nikdy nezbavil svojej antipatie voči rímskokatolíckej cirkvi. Bol rozhorčený najmä ľahostajnosťou, s ktorou cirkev prehliadala ťažký život nižších vrstiev, utláčaných monarchiou, no možno k tomu prispel aj fakt, že Hugove diela sa často objavovali na pápežskom zozname zakázanej literatúry (Hugo narátal 740 útokov na Bedárov zo strany katolíckej tlače). Keď zomreli jeho synovia Charles a François-Victor, trval na tom, aby boli pochovaní bez kríža či kňaza a rovnaké želanie vyslovil i pre svoj vlastný pohreb. Hoci však Hugo považoval katolícke dogmy za zastarané a zanikajúce, nikdy priamo nenapadol túto inštitúciu ako takú. I naďalej bol hlboko veriaci a uznával silu a nevyhnutnosť modlitby.

Hugov racionalizmus sa odráža v básňach ako Torquemada (1869 – o náboženskom fanatizme), Pápež (1878 – silne protiklerikálna) Religions et Religion? (1880 – o zbytočnosti cirkví) a diela vydané posmrtne Koniec Satana a Boh (1886 a 1891 – zobrazuje kresťanstvo ako grifa a racionalizmus ako anjela). „Náboženstvá pominú, ale Boh ostáva“, vyhlásil Hugo. Podľa jeho predpovede kresťanstvo nakoniec zanikne, ale ľudia neprestanú veriť v „Boha, dušu a povinnosti“.

Vo svojom diele hľadá socialistickú morálku, ale skôr sa dostáva do pozície sociálneho humanistu. Často pracuje s pojmami ako spravodlivosť, ľudskosť, osud, láska, ktoré vníma a vykladá svojským spôsobom (dalo by sa povedať veľmi voľne). Často sa pokúša materializovať idey a vnucuje čitateľovi strach a úzkosť.

• 1827 – Cromwell – predhovor k tomuto dielu sa stal manifestom romantizmu
• 1830 – Hernani
• 1831 – Marion de Lorme
• 1832 – Kráľ sa zabáva
• 1833 – Lukrécia Borgia
• 1833 – Mária Tudorová
• 1835 – Angelo, tyran padovský
• 1838 – Ruy Blas
• 1843 – Kasteláni

• 1822 – Ódy a rozličné básne
• 1824 – Nové ódy
• 1826 – Ódy a balady
• 1829 – Východné spevy
• 1831 – Jesenné lístie
• 1835 – Spevy súmraku
• 1837 – Vnútorné hlasy
• 1840 – Lúče a tiene
• 1853 – Tresty (Les Châtiments), satirická zbierka s častými útokmi na Napoleona III. (predtým vyšla ako pamflet v próze pod názvom Napoleon Malý).
• 1856 – Kontemplácie
• 1859 – Legendy vekov (1877, 1883) – tri série epiky; pokúsil sa popísať vývoj ľudstva k slobode, prejavuje sa tu jeho viera v technický pokrok a možnosti človeka.
• 1865 – Piesne ulíc a lesov
• 1872 – Strašný rok
• 1877 – Umenie byť starým otcom
• 1879 – Zvrchovaný súcit
• 1880 – Chmúrne roky 1852 – 1870
• 1881 – Štyri prúdy ducha
• 1886 – Koniec Satana

• 1823 – Han z Islandu
• 1826 – Bug Jargal
• 1829 – Posledný deň odsúdenca
• 1831 – Chrám Matky Božej v Paríži
• 1865 – Bedári
• 1866 – Robotníci mora – román pojednávajúci o námorníkoch a rybároch
• 1869 – Človek, ktorý sa smeje
• 1874 – Deväťdesiattri – román opisujúci jakobínske obdobie Francúzskej revolúcie (rok 1793).

• MAUROIS, André: Olympio aneb život Victora Huga. Praha : Odeon, 1985. 608 s.
• WINOCK, Michel: Victor Hugo v politické aréně. Brno : Centrum pro studium demokracie a kultury , 2010. 99 s. ISBN 978-8-7325-213-7

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Victor Hugo
• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Victor Hugo
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Victor Hugo

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Victor Hugo na francúzskej Wikipédii.

Predchodca Népomucène Lemercier

Kreslo 14 Francúzska akadémia 1841-1885

Nástupca Charles Marie René Leconte de Lisle