Preskočiť na obsah

Trofim Denisovič Lysenko

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Trofim Deisovič Lysenko
sovietsky agronóm a biológ
Trofim Denisovič Lysenko
Narodenie29. september 1898
Karlivka, Rusko
Úmrtie20. november 1976 (78 rokov)
Moskva, ZSSR
Známy vďakapropagácii nevedeckých metód
RodičiaDenis Lysenko, Oksana Lysenko
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Trofim Denisovič Lysenko

Trofim Denisovič Lysenko (rus. Трофи́м Дени́сович Лысе́нко, * 29. september 1898, Karlivka, Rusko – † 20. november 1976, Moskva, ZSSR) bol sovietsky agronóm považovaný za významného predstaviteľa tzv. mičurinovej agronómie, popredný biológ počas Stalinovej éry. Známy sa stal kvôli zavádzaniu nevedeckých metód v biológii a poľnohospodárstve.

Odmietal mendelovskú genetiku, ktorú sa pokúšal nahradiť teóriami hybridizácie ruského šľachtiteľa I.V. Mičurina. Napriek tomu, že bol Lysenko bezpartajný, podarilo sa mu vďaka dobrým kontaktom s politickými špičkami presadzovať svoje teórie ako jediné správne a viesť štvavú kampaň proti svojim oponentom z radov biológov. Jeho snahy o zvýšenie produkcie poľnohospodárskych výnosov si vyslúžili pozornosť a podporu Stalina, najmä po hladomoroch v 30. rokoch a poklese produktivity sovietskeho poľnohospodárstva, ktorá nasledovala po násilnej kolektivizácii.

V roku 1940 sa stal riaditeľom Ústavu genetiky Sovietskej akadémie vied, čím dosiahol vrchol svojej moci. Presadzoval anti-mendelovské doktríny a výrazne tým ovplyvnil sovietsky vzdelávací systém. V roku 1948 znamenal nesúhlas s Lysenkovou teóriou prostredím získanej dedičnosti politické prenasledovanie, stratu miesta vo vedeckom pracovisku alebo dokonca väzenie. Viacerí vedeckí oponenti Lysenka zahynuli vo väzeniach NKVD. Lysenkove práce boli v Sovietskom zväze oficiálne odsúdené v roku 1964 a v roku 1965 bol odvolaný z funkcie riaditeľa Ústavu genetiky.[1] Napriek následnému návratu k mendelovskej genetike a klasickej vede krajina v tomto odvetví vedy stratila krok s vývojom vo svete.

Lysenko ako agronóm propagoval viacero postupov, ako jarovizáciu, letnú výsadbu zemiakov. Väčšina jeho metodík bola kritizovaná vedcami ako boli P.N. Konstantinov, A.A. Ľubiščev, P.I. Lisicyn a ďalší. Okrem kritiky jeho poľnohospodárskej metodiky, väčšina vedeckej obce odsudzovala aj jeho odmietanie medzinárodnej vedy a poľnohospodárskej praxe. Niektoré metodiky ako napr. boj s ochoreniami cukrovej repy, ktoré už dávno pred Lysenkom zaviedol maďarský entomológ Jablonovsky, boli považované za zastarané. Presadzoval nevedeckú teóriu štadiálneho vývoja rastlín. Podporoval tiež teóriu O.B. Lepešinskej o vzniku buniek z bezštruktúrnej živej hmoty, neskôr preukázateľne považovanú za pavedu.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. MEDVEDĚV, Žores. The rise and fall of T.D. Lysenko. New York : Columbia University Press. 284 s. Dostupné online. ISBN 0-231-03183-1, 978-0-231-03183-7. (po anglicky)

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]