Tatranské Matliare

Tatranské Matliare
miestna časť mesta Vysoké Tatry
Tatranské Matliare
Prezývka: liečebno - rekreačná osada
Štát	Slovensko
Región	Prešovský
Historický región	Spišská župa
Rieka	Skalnatý potok
Nadmorská výška	885 m n. m.
Súradnice	49°10′34″S 20°17′36″V / 49,176111°S 20,293333°V / 49.176111; 20.293333
Obyvateľstvo	101 (2017)
založenie osady	1884
Primátor	Ing. Ján Mokoš (NEKA [1])
Časové pásmo	SEČ (UTC+1)
- letný čas	SELČ (UTC+2)
PSČ	059 81
Tel. predvoľba	+421-52
EČV	PP
Poloha mesta v rámci Slovenska
Poloha v rámci Tatier
Wikimedia Commons: Tatranské Matliare
Webová stránka: www.vysoketatry.sk
Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa
Freemap Slovakia: mapa
OpenStreetMap: mapa
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:  Geografický portál

Tatranské Matliare (maď. Tátramatlárháza, Matlárháza, nem. Tatra-Matlarenau, poľ. Tatrzańskie Matlary) sú rekreačná osada a miestna časť mesta Vysoké Tatry. Nachádzajú sa pri Ceste slobody smerom na Ždiar. Od Tatranskej Lomnice je osada vzdialená len 1,5 km. Cez Tatranské Matliare preteká Skalnatý potok. Na území osady sú rekreačné zariadenia a hotely.

Neďaleko osady už 14. storočí stála pastierka usadlosť. Žili v nej tirolskí kolonisti. Do podhoria Vysokých Tatier prišli z tirolskej horskej usadlosti Matrei. Priviedol ich švagor prepošta Adolfa, Rüdiger (Rudgerus, Ruttger), ktorý sám pochádzal z tirolskej horskej usadlosti Matrei. V archíve mesta Kežmarok je listina z roku 1326, v ktorej sa táto malá horská osada spomína ako Martyrumfalua. Okolo roku 1360 osada zanikla. Nevie sa prečo. Pravdepodobne tu vypukol mor alebo ju zničil požiar. Zachoval sa však názov tejto oblasti: Matreirer laren - horské pasienky Matreičanov. Časom sa zabudlo na pôvodný názov a ten sa zdeformoval na Maklar, Mekler, Metler až sa postupne zmenil na Matlaren - po slovensky Matliare. Po postavení prvej budovy dostalo toto miesto maďarský názov Matlarháza - ( Matliarsky dom), poslovenčením potom vznikol názov Tatranské Matliare.^[1]

Pôvodne tieto pozemky okolo Skalnatého potoka, v chotári obce Huncovce, vlastnila rodina Berzeviczyová. Postupne sa ich majiteľmi stali ďalšie rodiny (Spóner, Székely, Okolicsányi, Szepesházy, Teoke, Szirmay, Loisch, Mattyasovszky). Komasáciou v roku 1840 a neskoršími reformami prešli v podstatnej časti do majetku obce Huncovce. Jeden z členov urbariátu Matej Loisch st., huncovský hospodár, postavil si v severovýchodnom cípe poľany súkromnú poľovnícku chatu, ktorú potom venoval svojej dcére Zuzane (1851 - 1929) a jej manželovi Júliusovi Székelymu. Bol to pravdepodobne svadobný dar. Po objavení Belianskej jaskyne (1881) sa v tejto oblasti začalo objavovať veľa turistov. Na východ od ich poľovníckej chaty vznikla nová osada - Tatranská Kotlina (1881). Matej Loisch usúdil, že priláka hostí a tak postavil neďaleko poľovníckej chaty v roku 1884 zrubovú vilu, v ktorej bolo 13 izieb. O rok neskoršie postavil Kúpeľný dom s tromi izbami. Boli v ňom plechové vane. Ponúkal kosodrevinové kúpele za 20 - 30 grajciarov. Osada začala byť populárna. Cez jej chotár viedol turistický chodník na Skalnaté pleso, do Doliny Bielej vody, k Zelenému plesu a do východnej časti Vysokých a Belianskych Tatier. Pod Kúpeľným domom vyrástol v roku 1889 27 izbový hotel Skalnatý potok. Osada bola otvorená v letnej sezóne od 20. júna do 15. októbra. V roku 1893 tu prenocovalo 267 turistov, ktorí sa tu zdržali viac ako jeden deň. V tom istom roku ňou prešlo 1129 peších turistov. Osada začala prosperovať. Matej Loisch v roku 1895 pribudoval k čelnej stene vily Loisch jedáleň a tak vznikol nový hotel Matlarháza szaló - Hotel Matlarenau. Pod hotelom Skalnatý potok postavil ďalší hotel - Tatra, ktorý mal 36 moderne zariadených, vykurovaných izieb, v ktorých mohli oddychovať hostia v zime. Hotel projektoval známy tatranský architekt Gedeon Majunke. Návštevníci sa osviežovali vodou z dvoch prameňov- Loischovo a Jánovho. Poľovníkom slúžil malý zrub - Poľovnícka vila. Bola to pôvodne huncovská obecná hájovňa. Vedľa cesty smerujúcej do Starého Smokovca postavil huncovský statkár Farkaš Székely vilu so 17 izbami, ktorá v roku 1902 zhorela. Na jej mieste neskôr postavili hotel Svišťovka. V roku 1892 už cez osadu viedla vozovka (Cesta slobody).

Po roku 1900 pre vysoký vek zakladateľa osady začala osada stagnovať. Ale už o deväť rokov neskôr začal v nej cestovný ruch ožívať. Vtedy tu synovec zakladateľa osady Július Putsch postavil hotel Svišťovka (Morgás - villa, Villa Ratzemberg). Bol to na tú dobu moderný hotel s vodovodom, ústredným kúrením a elektrinou. Mal 42 izieb. Osada bola veľmi obľúbená. Navštívil ju arciknieža Fridrich s manželkou Izabelou a deťmi. Pod vedením lekára Leopolda Strelingera sa tu od roku 1910 liečila Basedowova choroba, chudokrvnosť, nervové a črevné choroby. V rokoch 1915 - 1917 Rakúsko-Uhorská vojenská správa na západnej strane osady zriadila veľký vojenský lazaret s liečebňou TBC. Baraky slúžili vojakom, ktorí sa tu liečili až do konca 40. rokov. V roku 1918 sa tamojšia vojenská posádka zaslúžila o urovnanie hraničných sporov s Poľskom a na ustálení štátnej hranice vedúcej hrebeňom Tatier. Vojaci pomáhali pri stavbe Votrubovej chaty pod Predným Kopským sedlom. Usporadúvali lyžiarske kurzy. V roku 1915 sa stal riaditeľom kúpeľov profesor Arpád Forberger, rodák zo Spišskej Novej Vsi. Bol ním až do roku 1945. Od decembra 1920 do augusta 1921 sa v osade liečil na pľúcnu tuberkulózu spisovateľ Franz Kafka. Býval vo vile Tatra. Na jeho pamiatku 16. augusta 2001 tu odhalili pamätnú tabuľu s jeho portrétom. V barakovom tábore sa liečil v roku 1925 ako vojak spisovateľ Fraňo Kráľ. Tatranské Matliare navštevoval významný spišský maliar a historik Elemír Köszeghy - Winkler. Po prvej svetovej vojne, v roku 1920, postavili nad Cestou slobody tzv. Malú vilu.

Nad hotelom Svišťovka staviteľ Július Marcsán z Popradu postavil trojposchodovú budovu s hotelovo-liečebnou prevádzkou, ktorú spojili s hotelom Svišťovka. Tento komplex otvorili 16. septembra 1928. Potom tu pribudla turistická reštaurácia Vincenta Tardíka. Aj rodina Loischovcov sa postarala o nové zmeny. V roku 1937 asanovali hotel Svišťovka i jeho prístavbu z roku 1924 a na ich mieste postavili sanatórium Eplanade.

Do prevádzky ho dali 1. júna 1938. Po roku 1945 bolo skonfiškované, pretože jeho majiteľmi boli spišskí Nemci. V predvojnovom období osadu predovšetkým navštevovali spišskí Nemci a maďarskí turisti a pacienti. Československá verejnosť sa osade vyhýbala. Po Druhej svetovej vojne vojenské baraky slúžili ako poľná nemocnica na doliečenie zranených vojakov. Keď v roku 1956 odovzdali do prevádzky Vojenský liečebný ústav pre choroby pľúcne v Novej Polianke, zrušili v Tatranských Matliaroch liečbu tuberkulózy a osada sa preorientovala na poskytovanie rekreačných služieb a liečbu niektorých druhov chudokrvnosti, neurasténie, respiračných chorôb. Osadu rád navštevoval prezident Ludvík Svoboda, oddychoval tu aj niekoľkonásobný olympijský víťaz Emil Zátopek. Po zrušení liečby tuberkulózy boli štyri najstaršie hrazdené budovy zbúrané. V rokoch 1982 - 1986 na mieste bývalých vojenských barakov postavili veľkokapacitné odborárske zotavovne Metalurg a Hutník.^[2]

• Historické fotografie Tatranských Matliarov
• 
  Vojenské baraky
• 
  Vila Svišťovka
• 
  Sanatórium Esplanade
• 
  Hotel Matlarenau

• [2]
• [3]
• [4]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Tatranské Matliare