Rádiolarit

Rádiolarit Usadená hornina
Jurský rádiolarit z Álp
Zloženie
Hlavné minerály	kremeň, opál, chalcedón
Akcesórie	kalcit
Vlastnosti
Textúra	masívna
Farba	pestrofarebná, červená, hnedá, zelená
Portál vied o Zemi

Rádiolarit alebo rádiolariový rohovec je usadená hornina tvorená z rekryštalizovaných mikroskopických schránok prvokov rádiolarií. Väčšinou je indikátorom hlbokovodného oceánskeho prostredia. Zložením je blízka opukám, spongilitom a silicitom (jaspilitom), prípadne nespevneným diatomitom.

Rádiolarity vznikajú usadzovaním odolných mikroskopických schránok prvokov kmeňa radiolaria (mrežovce) najčastejšie pod karbonátovou kompenzačnou hladinou. V tejto hĺbke dochádza k úplnému rozpúšťaniu mikroskopických schránok tvorených CaCO₃, takže usadzovať sa môžu iba schránky tvorené z SiO₂. Opálový materiál schránok postupne rekryštalizuje na stabilnejší vláknitý chalcedón a kremeň^[1]. Niekedy prechádza do rádiolariových vápencov.

Sú to zväčša zvrstvené horniny, často pestrofarebné^[2]. Pomerne tvrdé, rýpu do skla. Tenké pravidelné vrstvičky môžu dosahovať hrúbku okolo 5 - 15 cm (obvykle dosky) a v prípade, ak vznikali v hlbokovodnom prostredí sa často striedajú s ílovitými bridlicami, prípadne reliktami ofiolitov^[3]. Majú vysoký obsah SiO₂, nešumia v HCl. Prímes CaCO₃ môže spôsobiť, že hornina môže s HCl reagovať prudšie a slabo šumí.

Rádiolarity sú často považované za hlbokovodné oceánske sedimenty a sú preto často používané ako dôležitý palegoegrafický indikátor. V geologickej minulosti ale niektoré rádiolarity vznikali aj v plytkovodnom prostredí^[3]. Červenú až hnedú farbu hornine dodávajú ióny Fe³⁺, zlenkastú Fe²⁺. Schránky rádiolarií sú zachované v mikroskopickej štruktúre^[4], sú inak chudobné na makrofosílie. Niekedy sa v nich vyskytujú aptychy (žuvací aparát) amonitov.

Rádiolarity sa v oblasti Západných Karpát vyskytujú vo viacerých tektonických jednotkách^[5]. Najstaršie z nich sú rádiolarity v meliatiku, kde však vystupujú iba v sekundárnej pozícií v subdukčnej melanži. Tzv. držkovské a čoltovské rádiolarity sú strednotriasového veku a zaraďované sú do hačavského súvrstvia. Všetky ostatné rádiolarity sú mladšie. V Centrálnych Západných Karpatoch sú hlavne strednojurské. Známe sú zo šiprúňskej panvy tatrika a zliechovskej panvy krížňanského príkrovu (fatrikum) kde sú označované ako ždiarske súvrstvie. Vo fatriku majú veľmi často charakter rádioláriových vápencov^[6]. Vystupujú tiež v manínskej a kysuckej jednotke bradlového pásma ako tzv. czajakowské resp. čajakovské rádiolarity. Pre analogické súvrstvie sa v alpskej literatúre používa názov ruhpoldinské rádiolarity, v Poľsku sú pre rovnaké súvrstvie používané termíny sokolické a czajakowské rádiolarity^[7] V nadloží tethýdnych rádiolaritov často ležia červené hľuznaté vápence^[8].

Na Slovensku ich možno nájsť v Nizkych a Vysokých Tatrách, Malých Karpatoch, Malej a Veľkej Fatre, Vtáčniku, Tribeči, Slovenskom raji, Galmuse, Štiavnických vrchoch, Považskom Inovci (hornobelická skupina), Spišskej Magure, Starohorských a Strážovských vrchoch.

Vyskytujú sa aj v iných oblastiach alpsko-himalájskej sústavy, napríklad v pohorí Medvedica v Chorvátsku^[9] alebo v Nördliche Kalkalpen.

Rádiolarity sa v mladšom paleolite používali na výrobu štiepaných nástrojov. Čepele z tohto materiálu sa našli napr. pri Kálnici na Považí.

1. ↑ Reichwalder, P. a Jablonský, J., 2003. Všeobecná geológia 1. Bratislava, Univerzita Komenského, 239 s.
2. ↑ Diatomit, radiolarit, Minerály a horniny Slovenska [online]. mineraly.sk, [cit. 2008-07-15]. Dostupné online. Archivované 2015-12-24 z originálu.
3. ↑ ^{a b} Petránek, J. Radiolarit, On-line geologická encyklopedie [online]. geology.cz, 2007, [cit. 2008-07-15]. Dostupné online.
4. ↑ Vozárová, A., 2000: Petrografia sedimentárnych hornín. Univerzita Komenského, Bratislava, 170 s.
5. ↑ Mišík, M., 1999, Príspevok k litológii a paleogeografii rádiolaritov zo Západných Karpát. Mineralia Slovaca, 31, s. 491 - 506
6. ↑ Polák, M., Ondrejíčková, A., 1993, Radiolarian limestones and radiolarites in the Krížna nappe. Mineralia Slovaca, 25, 6, s. 391-410
7. ↑ Legenda ku geologickej mape 1 : 50 000 [online]. geology.sk, [cit. 2008-07-15]. Dostupné online. ^{[nefunkčný odkaz]}
8. ↑ Mišík, M., Chlupáč, I., Cicha, I., 1984, Historická a stratigrafická geológia. Bratislava, 541 s.
9. ↑ Halamić, J., Goričan, Š., Slovenec, D., Kolar-Jurkovšek, T., 1999: A Middle Jurassic Radiolarite-Clastic Succession from the Medvednica Mt. (NW Croatia). Archivované 2007-10-11 na Wayback Machine Geologica Croatica, 52/1, Zagreb, s. 29 - 57

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Rádiolarit