Publius Ovidius Naso

Publius Ovidius Naso
rímsky básnik
Narodenie	43 pred Kr. Sulmo
Úmrtie	17 po Kr. Tomis
Odkazy
Projekt Gutenberg	Publius Ovidius Naso (plné texty diel autora)
Commons	Publius Ovidius Naso
Biografický portál

Publius Ovidius Naso alebo Ovídius (* 20. marec 43 pred Kr., Sulmo Taliansko – † 17 po Kr. Tomis, dnes Konstanca, Rumunsko) bol rímsky elegický básnik, jeden z najväčších literátov starovekého Ríma. Bol napodobňovaný počas neskorej antiky a v stredoveku, kedy sa mu dostalo označenie magister amoris (učiteľ lásky). Význam Ovídiovej osobnosti dokazuje i nehynúci vplyv jeho poézie na neskoršiu európsku básnickú tvorbu.

Ovídiov cognomen Naso značí Nosáč.

Ovídius sa narodil v rímskom meste Sulmo (dnes Sulmona) ležiacom v údolí Apenín na východ od Ríma. Pochádzal z jazdeckej rodiny, ktorá mu zabezpečila pre tú dobu bežné vzdelanie v Ríme smerujúce k právnej alebo štátnickej kariére. Konkrétne študoval u dvoch výborných rečníkov, Arellia Fusca a Porcia Latrona. Zastával niekoľko menej významných štátnych pozícii, ale po smrti svojho otca zavrhol verejnú kariéru a priklonil sa k básnictvu. Cestoval do Atén, Malej Ázie a na Sicíliu. V tomto období sa tiež zoznámil s Valeriom Messallom, patrónom nádejných umelcov, ktorý už podporoval Tibulla a menších elegikov. Ovídius sa pripojil k jeho umeleckému krúžku, kde začal vydávať svoje básnické diela.

Ovídiova kariéra pod Messallovými ochrannými krídlami zdarne napredovala. Už počas života si zabezpečil svojimi veršami nehynúcu slávu. Zlom nastal v roku 8 po Kr., na vrchole jeho kariéry, keď bol z nie presne známych príčin poslaný cisárom Augustom do vyhnanstva (relegatio) do Tomidy pri Čiernom mori. Ovídius sám v jednej zo svojich básni spomína, že príčinou bola carmen et error — báseň a pochybenie^[1]. Ovídius ďalej tvrdí, že jeho prečin bol horší ako vražda^[2] a že dôvod bol vážnejší než len nejaká báseň.^[3]. Je možné, že mohlo ísť o politicky nevhodný akt, možno o zapojenie do sprisahania proti Augustovi alebo o nejaké nebezpečné štátne tajomstvo. V tej istej dobe ako Ovídius boli poslané do vyhnanstva tiež dve Augustove vnúčatá - Agrippa Postumus a Iulia Minor. Iuliin manžel Lucius Aemilius Paullus bol popravený po neúspešnom sprisahaní proti Augustovi. Podľa niektorých bol Ovídius možno zapojený do údajnej Iuliinej aféry s Decimom Silanom. Augustov hnev mohlo vyvolať i skoršie Ovídiovo dielo, v ktorom pobádal k cudzoložstvu a frivolite, čo bolo v rozpore s Júliovými manželskými zákonmi ( Lex Iuliae de adulteriis, 18-17 pred Kr.) usilujúcimi o monogamné manželstvá a manželskú vernosť. V tom prípade je ale otázne, prečo Augustus čakal s trestom až do roku 8 po Kr.

Ovídia malo čakať do jeho smrti ďalších desať rokov strávených vo vyhnanstve pri Čiernom mori. Básnik sa mnohonásobne snažil o získanie milosti, ktorá by mu umožnila vrátiť sa do Ríma, mimo iné aj veršami, ktoré vo vyhnanstve zložil. Odpustenia sa ale nedočkal.

Ovídius bol celkom tri razy ženatý. Prvé dve manželstvá stihol absolvovať pred dovŕšením 30 rokov. Až tretie manželstvo bolo vydarené. Z manželstiev mal jednu dcéru.

Ovídiova tvorba predstavuje nový, zásadný krok od neóterickej poézie, ktorá vznikla a rozvinula sa v 1. storočí pred Kr., k mladším formám rímskeho umenia. Ovídius je dedičom mladorímskych básnikov: používa ich metrické a sujetické formy, ich námety, nimi zavedené žánre, ale myšlienky, ktoré nimi podáva, sú už iné. Súvisí to mimo iné s historickým vývojom Ríma, ktorý sa v 1. storočí pred Kr. zmietal v posledných kŕčoch republiky a neustálych občianskych bojoch. Básnici tohoto nepokojného obdobia opakovane vyjadrovali túžbu utiecť pred týmto všadeprítomným obrazom ničenia, domôcť sa mieru a pokoja (otium, pokoj je jedným z hlavných motívov neóterickej poézie), zbaviť sa povinností, ktoré človeka viažu k štátu, ktorý sa nezvratne rúca a sťahuje so sebou každého, akékoľvek sú jeho kvality.

Ovídius je dieťaťom povojnového sveta (narodil sa až po zavraždení Caesara), principátu, ktorému dominovala postava Octaviana Augusta a duch obnovy, návratu k zlatému veku a k dlhotrvajúcemu mieru. V Ovídiovej poézii vystupuje do popredia ľahkosť, hravosť (ludus), optimizmus, sebavedomie. Kým jeho predchodcovia – Catullus, Tibullus, Propertius – odmietali režim aspoň v svojich básniach a robili to z vážnych morálnych ohľadov, pre Ovídia sa odmietanie (recusatio) stáva mondénnou pózou, ktorá sa nosí v lepšej spoločnosti. Starší elegici sa pokúšajú z Ríma uniknúť (a podobne robí aj Vergílius v svojich Bukolikách a Georgikách), ale Ovídius Rím oslavuje, je to jeho zlaté mesto, centrum sveta, kde sa žije v neustálom víre zábav, radosti a milostných afér.

Ovídius je básnikom novej mondénnej spoločnosti, ktorá počas principátu vzniká v Ríme. Vyjadruje jej hodnoty a spôsob myslenia, ktorý sa zásadne líši od tradičných rímskych hodnôt, akou je napríklad manželská vernosť(fides). Ešte neóterickí básnici deklamujú vernosť jedinej milenke (servitium amoris), ale Ovídius si dovoľuje svoje lásky striedať. V jeho poňatí je láska hra (ludus), v ktorej možno dosiahnuť majstrovstvo (veľká časť jeho erotickej poézie predstavuje vlastne návod ako uspieť v tejto rafinovanej hre vyššej spoločnosti).

V mnohých Ovídiových dielach možno badať určitý výsmech z vlastnej rímskej literárnej tradície aj z Ovídových predchodcov a vzorov. Samotný fakt, že Ovídius používa elégiu, dosiaľ výraz vážneho tragického citu muža k žene, ako médium pre ľahkú erotickú poéziu je dostatočnou paródiou neóterickej poézie. Jednotlivé epizódy, ktoré sa objavujú v jeho eroticko-didaktických dielach (Ars amatoria, Amores, Remedium amoris), sú prevzaté tematicky z diel jeho predchodcov, ale Ovídius sa v nich v drobných detailoch odlišuje. Napríklad žalospev nad mŕtvym Corinniným papagájom je zjavnou paródiou obdobného žalospevu na mŕtveho vtáčika Catullovej Lesbie. Rovnakým spôsobom sa Ovídius vysmieva z „vážnej“ epickej poézie, keď prirovnáva milenca vkrádajúceho sa do domu vydatej milenky s hrdinami heroických eposov alebo keď vtipne parafrázuje niektoré pasáže z Eneidy.

Amores vyšli pôvodne ako zbierka 49 milostných elégii v piatich knihách po roku 20 pred Kr. Dochovaná verzia diela pozostáva z troch kníh, ktoré obsahujú niektoré básne až z roku 1 po Kr. Básne tohto diela vychádzajú z neóterickej elegickej tradície a obsahujú rovnaké motívy – nestálu milenku ospevovanú pod pseudonymom, nešťastnú lásku a odmietnutie, úplnú zaujatosť citom na úkor verejného života (recusatio). Obzvlášť slávny je Ovídiov paraklausithyron, teda nárek pred zamknutými dverami milenky. Oproti iným elegikom ale u Ovídia badať jeden významný rozdiel – jeho láska nie je len tragickým súžením, ale predovšetkým hrou, je to erotické dobrodružstvo, zábava vyššej spoločenskej vrstvy. Kým napríklad Propertius alebo Catullus neprestávajú nariekať nad svojim osudom ohrdnutých milencov, Ovídius ľahko na milostný zážitok zabúda a vrhá sa do nových vzťahov.

Ovídiovým subjektom v Láskach je žena označovaná ako Corinna. Hoci jej venuje Ovídius celú zbierku, Corinna nie je výraznou postavou. Viac ako Corinna sama zaujíma Ovídia popisovanie jeho vlastných milostných zážitkov a topických tém. Z toho možno usudzovať, že, na rozdiel od iných mileniek elegikov, ktorých lásky boli reálnymi ženami, Corinna mohla byť iba Ovídiovým umeleckým výtvorom, nie skutočnou ženou z mäsa a krvi. Samotné meno Corinna odvodené od gréckeho koré (dievča) poukazuje na to, že má predstavovať ľubovoľný básnikov objekt. Ovídius sám vyhlasuje, že mu jediná žena ako milenka nestačí a že ho dokáže okúzliť akákoľvek žena^[4].

Ars Amatoria je skladba, ktorá sa opäť zaoberá erotickou látkou a má parodovať didaktickú poéziu. Pozostáva z troch kníh, z ktorých prvé dve vyšli v rozmedzí rokov 1 pred Kr.-1 po Kr. a sú určené mužom. Tretia kniha pridaná o niečo neskôr pojednáva o umení milovať z pohľadu žien. V tomto diele sa, ako to Ovídius naznačil už v Láskach, objavuje láska ako hra (lusus), nezáväzná zábavka určená pre vyššie vrstvy, ktorá nemá človeka zbytočne k druhej osobe pútať. Je to pohľad výrazne odlišný od toho, čo diktovala tradičná rímska morálka uznávajúca zdržanlivosť, cnosť a manželskú vernosť.

Súčasne s treťou knihou Ars Amatoria vydal Ovídius aj Remedia Amoris (Liek na lásku), teda recept na to, ako sa „odmilovať“. Opäť prichádza z novou interpretáciou erotického motívu, keď, v rozpore so svojimi predchodcami, ktorí sa nedokážu od svojej lásky odpútať, suverénne vyhlasuje, že lásku možno ukončiť a že je to dokonca žiadúce, keď prestáva byť hrou.

Ako poslednú eroticko-didaktickú skladbu Ovídius vydal v tom istom období dielo Medicamina Faciei Feminae (Pomôcky na úpravu ženskej tváre), ktoré pojednávalo o ženskej kozmetike a jej použití. Všetky tri didaktické zbierky sú písané elegickým distichom.

Heroides, elégie písané formou listov, vznikali v období rokov 15 pred Kr. až 8 po Kr. Ide o fiktívne milostné listy, ktoré mali napísať slávne mytologické hrdinky svojim manželom, milencom a nešťastným láskam, a odpovede niektorých milovaných mužov. Medzi hrdinkami sú Penelopé (píšuca blúdiacemu Odyseovi), Faidra (adresujúca svoj list nevlastnému synovi Hyppolitovi), Dídó (píšuca Aineiovi), Ariadné (milenka Theseova) a jediná historická postava, Sapfó (ktorá píše svojej láske Faónovi). Ženským pisateľkám milostnej korešpondencie je celkom venovaných 16 listov – elégii, ktoré tvoria prvú, staršiu sériu vydanú v rozmedzí rokov 15 – 3 pred Kr. Druhá, mužská séria, obsahuje iba päť listov (medzi nimi i list Parida Helene a Leandra Héro) a vznikla krátko pred Ovídiovým vyhnanstvom (4 – 8 po Kr.).

Elégia písaná vo forme listu je v rímskej literatúre novinka, ktorú zaviedol práve Ovídius. Zásadne sa v nej prelínajú dve roviny – mytologická a milostná. Ovídius si cielene vyberá zo starších mytologických prameňov tie motívy a témy, ktoré môže spracovať v novom, elegickom duchu. Je zaujímavé. že sa stále pridržiava svojej tézy o hravej, neviazanej láske (napríklad jeho Faidra nie je tragická hrdinka bojujúca so svojou láskou k nevlastnému dieťaťu, ale rozmarná dáma z vyšších kruhov, ktorá sa chce oddať Hyppolitovi z rozmaru). Heroides predstavujú v Ovídiovej tvorbe významný prechodový stupeň medzi čisto erotickou poéziou z jeho mladšieho obdobia a jeho mytologickou tvorbou (Metamorphoses, Fasti).

Počas histórie bolo mnohokrát spochybnené Ovídiovo autorstvo v prípade celého súboru na základe nepravidelností a odchýlok od ovídiovského kánonu. Obzvlášť sa to dotýkalo pätnásteho listu v súbore, listu Sapfó, ktorá sa ako reálna osobnosť z kontextu zbierky vymyká.

V rokoch 2-8 po Kr. Ovídius pracoval na svojom najznámejšom diele Metamorphoses (Premeny), epickej skladbe písanej hexametrom, ktorá pojednávala o mýtických premenách osôb na zvieratá, rastliny a veci. Ovídiova monumentálne básnická skladba v 15 knihách začína od stvorenia sveta z prvotného chaosu a končí Caesarovou apoteózou. Je to svojím spôsobom prispôsobenie sa ideologickým trendom doby a príklon k formám poézie, ktoré režim podporoval. Látka tohto mytologického cyklu aj jej spracovanie dokladajú, že sa Ovídius odpútal od mondénnej ironickej poézie, možno aj pre tlak, ktorý pociťoval z Augustovej strany, a pridal sa k básnikom, ktorý mali novými eposmi zvelebiť Augustov vek (Vergílius, Horatius). Je napríklad zaujímavé, ako Ovídius v Premenách dopĺňa Vergíliom formovaný mýtus o Aineiovi.

Vzormi pre Ovídiove Metamorphoses sa stali dve významné grécke mytologické súbory – Hesiodova Theogónia (O pôvode bohov) a Kallimachove Aitia (Počiatky). V oboch týchto dielach sú voľne pospájané na pohľad nesúvislé príbehy a Ovídius tento spôsob rozprávania rozvíja. Často sa u neho objavujú príbehy vkladané do iných príbehov.

Skladba Fasti vznikala súčasne s Premenami. Išlo o monumentálny cyklus o 12 knihách, z ktorých každá bola venovaná jednému mesiacu v roku. Ovídia zastihla správa o vypovedaní uprostred práce na tomto diele, takže zostalo nedokončené. Napriek tomu obsahuje 6 dokončených kníh spolu takmer 5 000 veršov.

Fasti predstavujú ďalší Ovídiov krok v ústrety režimu a politicky angažovanej poézii. V súlade s Augustovou ideológiou sa pokúša Ovídius vyložiť pôvod rímskych zvyklostí a najstaršie dejiny štátu. Pritom si ale nemôže odpustiť vlastný sarkastický pohľad na rímsky štát a jeho dejiny, čím spochybňuje i Augustom sledovaný proces návratu k tradícii. Na jednej strane tak spláca Ovídius svoj dlh režimu, na druhej k nemu pristupuje s rezervovanosťou a so svojou typickou hravosťou. Tomu zodpovedá i vybrané metrum, ktorým je elegické distichon, nie pre takúto tému vhodnejší hexameter.

Počas vyhnanstva napísal Ovídius tri ďalšie diela, všetky v elegickom distichu. Objavuje sa v nich prekvapivý odklon od predošlej ovídiovskej tvorby s jej hravosťou, optimizmom a iróniou. Verše sú ťažké a naplnené chmúrnym pesimizmom. Ovídius neprestáva volať po Ríme, stratenom zlatom meste, kde bol centrom kultúrneho života, neustálym hosťom hostín, miláčikom publika. Odchod do provinčného mestečka na okraji impéria, kde žijú len nevzdelaní barbari je preňho osobnou tragédiou, ktorá citeľne vyznieva z jeho exilovej tvorby.

Dve prvé exilové zbierky, Tristia (Žalospevy) v piatich knihách, ktorá vznikla v rokoch 8-12 po Kr. a Epistulae ex Ponto (Listy z Pontu) v štyroch knihách, tri z ktorých vznikli roku 13 po Kr. a štvrtá bola vydaná až posmrtne, obsahujú radu prosebných básní adresovaných Augustovi, v ktorých prosí o omilostenie, obzvlášť zaujímavá je v tomto druhá kniha Tristii, ktorá je koncipovaná ako jediná dlhá Ovídiova obhajoba pred Augustom z údajného kazenia mravov. Iné z básní v týchto dvoch zbierkach sú určené Ovídiovej manželke zanechanej v Ríme a jeho priateľom, ktorých Ovídius pobáda, aby sa za neho na dvore prihovorili. Kým tón Žalospevov je naliehavý a cítiť v ňom nádej na možný zvrat, Listy sú už len nárekom nad vlastným osudom, v zmenu ktorého už básnik sotva dúfa. Posun badať i v Ovídiovej schopnosti prijať svoj nový stav. Tak sa z neokrôchaných barbarov v Žalospevoch stávajú v Listoch Ovídiovi spoločníci a ten sa dokonca chváli, že v ich jazyku zložil báseň oslavujúcu Augusta^[5].

Tretia skladba zložená roku 11 pred Kr. sa nazýva Ibis podľa stratenej Kallimachovej básne toho istého názvu. Ovídius sa v nej inšpiruje od Kallimacha aj tematicky, pretože tak ako v prípade gréckeho literáta, ktorý svojou básňou útočil na Apollonia Ródskeho, Ovídius útočí na nemenovaného neprajníka, ktorý sa ho v Ríme pokúša očierniť.

• Consolatio ad Liviam (Útecha Lívii) – neprávom pripisovaná Ovídiovi
• Halieutica (O rybárstve) – Ovídius údajne napísal didaktický epos tohto mena. Máme dochovaných asi 135 hexametrov z diela s týmto titulom, ale nie je jasné, či ide o Ovídiovu prácu
• Medea – nedochovaná tragédia, vznikla pravdepodobne v rozmedzí rokov 12-8 pred Kr.
• Nux (Orech) – elégia neprávom pripisovaná Ovídiovi
• dve dielka zaoberajúce sa apoteózou Augusta, jedno z nich mohlo byť zložené v gétčine, jazyku obyvateľov Čiiernomoria

Ovídiovu popularitu v staroveku dokladá vysoký výskyt grafittov obsahujúcich jeho verše v Pompejách, ale i početné podvrhy, ktoré sa spájali s jeho menom už v tejto dobe. Medzi autorov, ktorí z Ovídia čerpali alebo ho napodobovali patria Seneca, Lucanus, Papinius Statius, Valerius Flaccus, Ausonius aj Claudius Claudianus.

Novú obľubu si získal Ovídius v stredoveku, najmä počas 12. a 13. storočia, v ére trubadúrov a ich milostnej poézie. Ovídiov vplyv sa odzrkadlil u Petrarcu, Danteho, Boccaccia i Ariosta.

Ovídia dnes pripomína socha vztýčená na jeho pamiatku v rumunskej Konstanci, antickej Tomide. Roku 1930 bolo na básnikovu počesť premenované neďaleké mesto, kde sa údajne nachádza jeho hrob, na Ovidiu.

• CONTE, Gian Biagio. Dějiny římské literatury. Preklad Dagmar Bartoňková et al. Vyd. 1. Praha : KLP, 2003. 790 s. ISBN 80-85917-87-4.

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Publius Ovidius Naso
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Publius Ovidius Naso

Literárny portál