Mars

Mars
Elementy dráhy (Epocha J2000)
Veľká polos	227 936 637 km 1,523 662 31 AU
Obvod dráhy	1,429 Tm 9,553 AU
Excentricita (e)	0,093 412 33
Periapsida (q)	206 644 545 km 1,381 333 46 AU
Apoapsida (Q)	249 228 730 km 1,665 991 16 AU
Doba obehu (P)	686,9601 d (1,8808 a)
Synodická doba obehu	779,96 d
Priemerná obežná rýchlosť	24,077 km/s
Maximálna obežná rýchlosť	26,499 km/s
Minimálna rýchlosť	21,972 km/s
Sklon dráhy (i)	1,850 61°
Argument perihélia (ω)	286,462 30°
Počet satelitov	2
Fyzikálne charakteristiky
Rovníkový priemer	6 804,9 km (0,533 Zeme)
Povrch	1,448×108 km2 (0,284 Zeme)
Objem	1,638×1011 km3 (0,151 Zeme)
Hmotnosť	6,4185×1023 kg (0,107 Zeme)
Hustota (ρ)	3,934 g/cm3
Gravitácia na rovníku	3,69 m/s2 (0,376 g)
Úniková rýchlosť	5,027 km/s
Rýchlosť rotácie	868,22 km/h (na rovníku)
Sklon osi rotácie	25,19°
Rektascenzia severného pólu	317,681 43° (21 h 10 min 44 s)
Deklinácia	52,886 50°
Albedo	0,15
Povrchová teplota	min. 133 K (−143 °C) max. 308 K (35 °C) priemer 210 K (−63 °C)
Atmosféra
Zloženie atmosféry	oxid uhličitý (95,32 %) dusík (2,7 %) argón (1,6 %) kyslík (0,13 %) oxid uhoľnatý (0,07 %) vodná para (0,03 %) Oxid dusnatý (0,01 %) Neón (0,000 25 %) Kryptón (0,000 03 %) Xenón (0,000 008 %) Ozón (0,000 003 %) Metán (0,000 001 05 %)[1]
Atmosférický tlak	600 až 1 000 Pa
Astronomický portál  Portál slnečná sústava

Mars je štvrtá planéta slnečnej sústavy v poradí od Slnka. Je to druhá najmenšia planéta (po Merkúre). Pomenovaná je po Marsovi, starorímskom bohovi vojny. Jeho dráha sa nachádza až za dráhou Zeme. Z toho dôvodu panujú na jeho povrchu nízke teploty, ktoré iba veľmi výnimočne vystúpia nad 0°C. Ide o planétu terestriálneho typu, to znamená, že má pevný horninový povrch pokrytý impaktnými krátermi, vysokými sopkami, hlbokými kaňonmi a ďalšími útvarmi. Je obklopený veľmi riedkou atmosférou tvorenou z prevažnej väčšiny oxidom uhličitým. Obiehajú ho dva mesiace nepravidelného tvaru pomenované Fobos a Deimos. 28. septembra 2015 bola potvrdená existencia tekutej vody na Marse.

V období, keď je Mars v opozícii (nachádza sa na opačnej strane oblohy ako Slnko), je viditeľný na oblohe po celú noc. Prvé písomné záznamy o planéte a jej pozorovaní pochádzajú z obdobia prvých civilizácií. Všetky veľké staroveké civilizácie, Egypťania, Babylončania a Gréci, vedeli o tejto „putujúcej hviezde“ a dávali jej svoje pomenovania. Považovali ju za symbol ohňa a krvi, pretože horniny, pôda a obloha na planéte majú červený, alebo ružový odtieň. Nazývali ju „Červený objekt“, „Nebeský oheň“, „Hviezda smrti“ alebo „Boh vojny“.^[2]

Vyše 20 úspešných kozmických sond od 60. rokov 20. storočia umožnilo detailné skúmanie planéty. V súčasnosti (február 2021) je na obežnej dráhe Marsu sedem funkčných sond: Mars Odyssey, Mars Express, Mars Reconnaissance Orbiter, MAVEN, Mars Orbiter Mission, ExoMars Trace Gas Orbiter a Al-Amal (Emirates Mars Mission) a štyri na povrchu: Curiosity (vozidlo), InSight (pristávací modul), Perseverance (vozidlo) a Ingenuity (prototyp prvého mimozemského vrtuľníka). Tieto sondy poskytujú údaje, umožňujúce mapovať väčšiu časť povrchu, definovať základné historické obdobia, či porozumieť základným javom odohrávajúcim sa na planéte.

Veľkosť povrchu Marsu je oproti Zemi štvrtinová a jeho hmotnosť desatinná (1,448×10⁸ km² a 6,4185×10²³ kg). Okolo Slnka obehne raz za 687 dní. Jeho vzdialenosť od Slnka sa mení od 207 miliónov do 249 miliónov kilometrov (stredná vzdialenosť je 228 miliónov km). Jednu otočku okolo svojej osi (Sol) vykoná raz za 24 hodín 39 minút 35,244 sekúnd. Dĺžka dňa na Marse sa podobá dĺžke pozemského dňa najviac spomedzi všetkých planét slnečnej sústavy.

Presné zloženie planéty zatiaľ nepoznáme, ale na základe astronomických pozorovaní a prieskumu niekoľkých desiatok meteoritov z Marsu,^[3] ktoré sa na Zemi našli, sa predpokladá, že povrch Marsu je tvorený prevažne z bazaltov. Chemické analýzy vykonané vozidlami Pathfinder, Spirit a Opportunity ukázali, že sú niektoré oblasti obohatené o alkalickú a silikátovú zložku podobajúcu sa pozemským andezitom.^[4] Pri pozorovaní je planéta červenkastá, čo je spôsobené t��m, že celý povrch planéty je pokrytý oxidom železitým.

Mars obieha okolo Slnka po výstrednejšej elipse ako Zem, vo vzdialenosti medzi 206 644 545 km v perihéliu a 249 228 730 km v aféliu. Doba jedného obehu okolo centrálnej hviezdy je 686,9601 pozemského dňa. Sklon jeho rotačnej osi ku kolmici na ekliptiku 25,19° je porovnateľný so sklonom 23,44°, ktorý má Zem. Vďaka tomuto sklonu sa tu vyskytujú ročné obdobia, podobné tým na Zemi, aj keď sú takmer dvakrát tak dlhé, lebo „marťanský rok“ je 1,88-násobok pozemského roku. Vzdialenosť od Zeme kolíše v priebehu obehu po dráhe v rozmedzí od 55 miliónov do 400 miliónov kilometrov.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Vznik a vývoj slnečnej sústavy

Mars vznikol podobne ako ostatné terestriálne planéty v slnečnej sústave približne pred 4,5 miliardami rokov^[5] akréciou z plyno-prachového disku, ktorý obiehal okolo rodiacej sa centrálnej hviezdy – praslnka. Zrážkami plynov a prachových častíc sa začali formovať malé telesá, ktoré svojou gravitáciou priťahovali ďalšie častice a okolitý plyn. Vznikli tak prvé planetezimály, ktoré sa vzájomne zrážali a formovali väčšie telesá. Na konci tohto procesu vznikli v sústave prvé terestrické protoplanéty. Planéty blízko k Slnku sú tvorené ťažšími prvkami, vzdialenejšie sú tvorené ľahšími prvkami podobne ako Mars. V porovnaní s ostatnými má Mars – najvzdialenejšia z terestrických planét – najväčšie zastúpenie ľahkých prvkov ako kremík, hliník, či síra.

Po sformovaní protoplanéty dochádzalo k masívnemu bombardovaniu povrchu zvyšným materiálom po vzniku planét, čo malo za následok jeho neustále pretváranie a pretavovanie. Je dokonca možné, že celý povrch sa roztavil do podoby tzv. magmatického oceánu, ktorého tepelná energia spoločne s teplom uvoľneným diferenciáciou plášťa a jadra sa dodnes kumuluje vo vnútri planéty a umožňuje existenciu vulkanizmu a tektonických procesov.^[6]

Mars má slabé magnetické pole, jeho ochranná funkcia je však neporovnateľne menšia ako funkcia zemského magnetického poľa. Merania sondy Mars Global Surveyor priniesli dôkazy, že krátko po vzniku planéty mal Mars dynamickejší povrch, ktorý sa viac podobal na povrch Zeme.^[7] Meranie magnetometrom ukázalo magnetické pruhy, čo svedčí o silnejšom magnetickom dyname, ktoré pracovalo niekoľko miliónov rokov po vzniku. Neznáma udalosť (možno dopad asteroidu) však toto pole narušila.^[7]

Zo zistení vedcov z amerického Úradu pre letectvo a vesmír (NASA), ktorí analyzovali získané dáta zo sondy Mars Odyssey, vyplýva, že radiácia na obežnej dráhe Marsu je 2,5-krát väčšia ako na Medzinárodnej vesmírnej stanici a dosahuje tak limit pre bezpečný pobyt. NASA považuje tento problém za zvládnuteľný s pomocou tienidiel a systému varovania pred vyšším žiarením zo Slnka.^[8]

V okolí Marsu sa nevyskytuje silné magnetické pole, ale niektoré oblasti planéty vykazujú, že v minulosti boli zmagnetizované. Toto podporuje hypotézu, že historické magnetické pole malo globálny charakter. Už zmieňované pozorované magnetické anomálie mohli súvisieť s tvorbou novej oceánskej kôry. Podobný proces sa odohráva na Zemi v oblastiach stredooceánskych chrbtov.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Atmosféra Marsu

Mars má dnes veľmi riedku atmosféru, ktorá nie je schopná zadržiavať tepelnú výmenu medzi povrchom a okolitým priestorom. To má za následok veľké tepelné rozdiely počas dňa a noci. Tlak na povrchu sa pohybuje medzi 600 až 1 000 Pa, čo je približne 100 až 150-krát menej ako na Zemi alebo ako približne 30 km nad povrchom Zeme. Pred 4 miliardami rokmi mal však hustú atmosféru s tlakom viac ako 0,5 bar (50 000 Pa)^[9]. Podobne ako na Zemi aj na Marse dochádza k malým zmenám v atmosfére v závislosti na sezónnych výkyvoch. V zime 25 – 30 % atmosférického oxidu uhličitého zmrzne na póloch, zatiaľ čo v lete opäť sublimuje a vráti sa do atmosféry.^[10]

Atmosféra je tvorená prevažne z oxidu uhličitého (95,32 %), no obsahuje aj dusík (2,7 %), argón (1,6 %), kyslík (0,13 %), oxid uhoľnatý (0,07 %) a vodné pary (0,03 %)^[1] vznikajúce sublimáciou ľadu z polárnych čiapočiek. V atmosfére sa tiež v menšom množstve vyskytuje neón, kryptón, xenón, ozón a metán.

Priemerná teplota pri povrchu planéty je okolo −56 °C. Na rovníku sa teploty bežne pohybujú od −90 do −10 °C, a nad nulu sa dostanú iba výnimočne. Oproti tomu teplota povrchovej vrstvy pôdy môže niekedy dosiahnuť až +30 °C. Aj napriek týmto občasným priaznivým teplotám nemôže kvapalná voda na povrchu existovať, pretože by sa začala vplyvom nízkeho tlaku okamžite vyparovať. Podľa najnovších poznatkov voda existuje aj v kvapalnom skupenstve, ale nasýtená soľami, čo zabezpečí jej nižší bod mrazu (vďaka kryoskopickému efektu) a teda tekutosť. Zároveň vďaka ebulioskopickému efektu sa zníži jej možnosť odparovania. Vo výške okolo 40 až 50 km sa nachádza vrstva riedkych plynov, ktorá má stálu teplotu. Následne vo výške približne 130 km začína ionosféra a vodíková koróna planéty siaha až do výšky 20 000 km.^[11]

Podrobné informácie o zložení atmosféry, jej zmenách a o dlhodobejších klimatických podmienkach boli získané na základe údajov z niekoľkých sond, ktoré na povrchu pristáli (napr. Viking 1 a 2, Spirit, Opportunity atď.), resp. skúmali atmosféru z obežnej dráhy okolo Marsu. Na základe meraní sa zistilo, že aj na Marse je prítomný tzv. skleníkový efekt, ktorý otepľuje planétu približne o 5 °C^[12] a zadržuje okolo 30 % tepelnej energie.^[13] Výškovo sa atmosféra delí na nižšiu (do 45 km), strednú (do 110 km) a vyššiu (nad 110 km).

Napriek tomu, že je planéta studená a suchá, má veľmi dynamické počasie. Na Marse bola pozorovaná aj oblačnosť^[14], ktorá je pravdepodobne tvorená kryštálikmi oxidu uhličitého.^[15] Prejavujú sa tu aj ďalšie procesy, ktoré spolu tvoria marťanské počasie. V atmosfére planéty sa často vyskytujú prachové búrky, ktoré majú niekedy celoplanetárny charakter.^[16] Vyskytujú sa tu aj malé vzdušné víry v podobe prašných vírov (tzv. diablov).^[17]

Počas búrok môžu vetry na povrchu planéty dosahovať rýchlosť až okolo 200 km/h. Tieto vetry vynášajú do atmosféry prachové častice s obsahom magnetitu, ktoré v konečnom dôsledku spôsobujú žltkastú až červenú farbu marťanskej oblohy. Priemerná rýchlosť vetra je však len 35 až 50 km/h.^[11] Kvôli redšej atmosfére vietor nemá takú silu ako vietor s rovnakou rýchlosťou na Zemi.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Areografia

V 50. až 60. rokoch 20. storočia sa všeobecne usudzovalo, že marťanské polárne čiapočky sú zložené zo zamrznutej vody. V priebehu výskumu kozmickými sondami sa ale ukázalo, že Mars má atmosféru zloženú hlavne z oxidu uhličitého, len s malou prímesou vody.^[18] Na základe tohto zistenia bol vytvorený model atmosféry, z ktorého vyplýva, že teplota bola dosť nízka na to, aby samotný oxid uhličitý na póloch desublimoval a zamrzol. Kvôli striedaniu ročných období na Marse dochádza tiež k významnej zmene atmosférického tlaku počas roka. Na základe týchto pozorovaní a ďalšieho skúmania sa ukázalo, že póly sú pokryté vodným aj suchým ľadom. Prvotné pozorovania boli vysvetlené pomocou tenkej vrstvičky zamrznutej vody nanesenej na ľade z oxidu uhličitého.

Pre vzdialených pozorovateľov má Mars prevažne červenú farbu, presnejšie bledo oranžovú alebo ružovú s dvoma bielymi polárnymi ľadovými čiapočkami. Na červených oblastiach sa nachádzajú rozličné svetlé a tmavé plochy so zelenkastou farbou. Tmavé plochy nie sú oceány vody, ako si prví pozorovatelia mysleli, pretože sa na povrchu Marsu nemôže vyskytovať voda v tekutom stave kvôli nízkemu atmosférickému tlaku (~600 Pa). Tieto zmeny v jasnosti povrchu spôsobuje rozdielny druh povrchového materiálu: červená farba je prach a piesok bohatý na oxid železitý; tmavšie plochy sú spravidla viac kamenisté a skalnaté oblasti. Oxid železitý je hlavnou zložkou minerálu hematit. Práve drobné zrniečka hematitu, ktorých veľkosť nepresahuje 10 mikrometrov, majú červenkastú farbu. Prítomnosť hematitu na povrchu Marsu je považovaná za jeden z vážnych dôkazov toho, že na tejto planéte bola kedysi voda – na Zemi totiž hematit vzniká oxidáciou práve za jej prítomnosti.^[19] Prítomnosť tohto minerálu na Marse dokázala sonda Mars Global Surveyor. Náhodné silné vetry, ktoré sa tu vyskytujú, presúvajú prach a menia rozmery a tvar svetlejších a tmavších plôch.

Povrch Marsu je rôznorodý. Južná pologuľa s viac menej hornatou krajinou je pokrytá krátermi, zatiaľ čo na severnej pologuli sú obrovské rovné pláne zaliate lávou. Vo všeobecnosti je povrch Marsu pokrytý skalnatými a kamenistými útvarmi, ktoré sú miestami prekryté prachom a piesočnými dunami.

Na Marse sa nachádza značné množstvo kráterov, korýt, kaňonov a sopiek. Je tu aj najvyššia známa hora slnečnej sústavy, sopka Olympus Mons, ktorá dosahuje výšku 21,2 km nad nulovou výškou povrchu.^[20] V rovníkovej oblasti Marsu sa nachádza obrovský kaňon Valles Marineris, dlhý 4 500 km a hlboký 7 km. Objavila ho sonda Mariner 9 mapujúca Mars v rokoch 1971 – 1972, podľa ktorej bol kaňon pomenovaný. V oblasti náhornej plošiny Tharsis sa nachádza viacero podobne veľkých sopiek, medzi najvyššie patrí aj Ascraeus Mons s výškou 18 201 m (podľa meraní družice Mars Global Surveyor).^[21]

Sonda Mars Express zaznamenala dôkazy o prítomnosti veľkej plochy zmrznutej vody na planine zvanej Elysium. Rozmery ľadového mora sú cca 800 km×900 km, priemerná hĺbka je 45 m. Na Marse sa nachádzajú aj vyschnuté riečne korytá, ktorými tiekla voda pravdepodobne pred niekoľkými miliardami rokov. Nedávno však boli objavené útvary podobné prameňom a od nich sa tiahnúce ryhy, ktorými tiekla voda aj v súčasnosti.

Pomenovanie povrchových útvarov Marsu je zložitejšie než v prípade Merkúra a Venuše, pretože názvoslovie vznikalo viac ako sto rokov už od prvých pozorovaní, ktoré robil taliansky astronóm Giovanni Schiaparelli v roku 1877. Ten v priebehu pozorovaní začal pre útvary používať mená známe z Európy, Ázie a Afriky, ktoré spájal s mytologickými názvami. V práci, ktorú Schiaparelli začal, pokračoval aj Eugene Antoniadi. V oboch prípadoch však boli pomenované len výrazné albedové útvary, ktoré celkom nezodpovedali objektom na povrchu. Po roku 1973 došlo k podrobnému zmapovaniu povrchu Marsu pomocou sondy Mariner 9, čo prinieslo veľkú revíziu názvov a ich úpravu, na ktorej je postavené súčasné názvoslovie.^[22]

• Nulová výška: Pretože Mars nemá oceán a nie je teda žiadna hladina mora, od ktorej by sa mohli merať výšky terénu, bola zavedená nulová výška povrchu. Do 90. rokov 20. storočia bola nulová výška daná atmosférickým tlakom 6,1 mbar a neskôr bola daná stredným gravitačným potenciálom v oblasti rovníka planéty.^[23]

Pomerne časté sú aj záporné hodnoty pre miesta pod nulovou výškou.

• Nultý poludník: Rovník Marsu je daný rotáciou, ale nultý poludník bol určený podobne ako na Zemi: prehlásením, že prechádza určitým konkrétnym bodom. Astronómovia v 19. storočí si za tento bod zvolili s pomerne veľkou nepresnosťou kruhový útvar na povrchu. Až v roku 1972, potom, čo sonda Mariner 9 získala prvé podrobnejšie snímky, bolo určené, že nultý poludník prechádza malým kráterom Airy-0 na planine Sinus Meridiani.

Interaktívna mapa Marsu, kliknite na požadovanú oblasť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Stratigrafia Marsu

Stratigrafia Marsu je vedný odbor planetárnej geológie, ktorý sa snaží rozčleniť základné stratigrafické jednotky na Marse. V súčasnosti sa skladá z troch základných jednotiek, ktoré boli vyčlenené na základe fotografií sondy Viking zo 70. rokov 20. storočia. V súčasnosti vzhľadom na stále pribúdajúce údaje zo sond z posledného desaťročia prechádzajú podstatnou revíziou. Vzhľadom na to, že zatiaľ nie je možné získať geologické vzorky priamo z hornín na povrchu, je celá stratigrafia založená na pozorovaní vrchnej vrstvy kôry, respektíve na prejavoch impaktov cudzích telies na povrch.

Pozorovaním kráterov boli vyčlenené tri základné jednotky noachian, hesperian a amazonian.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Voda na Marse

Na Marse existuje tečúca voda. V roku 2015 to potvrdila aj NASA. Voda na Marse je veľmi slaná. Predpokladá sa, že povrch Marsu bol zaplavený oceánom v období noachianu.^[24] Vplyvom ochladzovania planéty v hesperianu však došlo k zamrznutiu povrchovej vody a časť z nej zrejme unikla aj do kozmického priestoru. Následné erozívne procesy možno pochovali časť zamrznutého ľadu pod povrch Marsu. Vedľa týchto zatiaľ nepreskúmaných zdrojov vody sa na póloch nachádzajú polárne čiapočky, ktoré sú tvorené čiastočne vodným a čiastočne suchým ľadom. Predpokladá sa, že voda sa vyskytuje aj vo forme permafrostu, ktorý by mal zasahovať až do oblastí okolo 60° areografickej šírky. V roku 2007 NASA odhadla množstvo vody zachytenej v južnej polárnej čiapočke. Podľa modelu by všetka voda zaplavila celý Mars do výšky 11 metrov.^[25]

Vďaka novým podrobným snímkam boli na povrchu Marsu rozlíšené areomorfologické pozostatky vodnej činnosti v podobe riečnych korýt, sedimentov, pozostatkov zaplavených oblastí, či relikty po rýchlom úniku vody z kryosféry Marsu vplyvom vulkanickej aktivity.^[26] Predpokladá sa, že jeden podobný obrovský únik vytvoril aj údolie Valles Marineris, ktoré vzniklo v dávnej histórii Marsu. Ďalším príkladom môže byť Cerberus Fossae, kde sa predpokladá vznik pred 5 miliónmi rokov. Prelomenie vyvrhlo vodu do oblasti Elysium Planitia, kde vytvorila ľadové more viditeľné dodnes.^[27] Neprítomnosť tekutej vody na povrchu v súčasnosti môže byť jeden z dôvodov, že tu nedochádza k doskovej tektonike ako na Zemi, aj keď niektoré teórie pracujú s myšlienkou, že tomu bolo pred 4 miliardami rokov inak a že aj Mars mal pohyblivú kôru.^[28]

Podľa štúdie publikovanej v roku 2020 v časopise Nature Geoscience, boli údolia na Marse vytvorené vodnou eróziou spod topiacich sa ľadovcov pred 3,8 miliardami rokov.^[29]

Začiatkom roka 2019 sonda InSight začala seizmometrom merať otrasy na povrchu. Analýzou seizmických vĺn sa zistilo, že marťanská kôra je hrubá 24 až 72 km. Pod kôrou je plášť s litosférou z pevných hornín siahajúci do hĺbky 400 až 600 km (pre porovnanie zemská litosféra má cca 100 km). Hrúbka litosféry pravdepodobne súvisí s tým, že na Marse nie je platňová tektonika a planéta má iba jednu litosférickú platňu. Planetárny plášť je mineralogicky podobný zemskému, obsahuje však viac železa. Jadro má priemer asi 1 830 ± 40 km a je tekuté. Je však ľahšie (ako zemské), má hustotu 5,7 to 6,3 g/cm³. Okrem železa a niklu ho tvorí väčší podiel síry, kyslíka, uhlíka a vodíka. ^[30][31][32]

Jadro je obklopené kremičitanovým (silikátovým) plášťom, ktorý spôsoboval väčšinu tektonickej a vulkanickej činnosti na planéte. V súčasnosti je táto aktivita minimálna, ale v hlbších častiach plášťa môže plášťová konvekcia stále prebiehať.

Boli pozorované dôkazy, ktoré potvrdzujú aj geofyzikálne modely, že pod oblasťou Elysium Planitia sa nachádza aktívny plášťový chochol s priemerom 4 000 km. Výsledky štúdie naznačujú, že vnútro Marsu je dnes geodynamicky aktívne a vulkanizmus bol poháňaný plášťovými chocholmi.^[33]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Fobos (mesiac)

Bližšie informácie v hlavnom článku: Deimos (mesiac)

Okolo planéty obiehajú dve prirodzené družice – Fobos (Strach) a Deimos (Hrôza). Obidve telesá majú viazanú rotáciu, čo znamená, že sú k Marsu stále otočené tou istou stranou. Veľmi nápadne sa chemickým zložením a tvarom podobajú telesám, ktoré tvoria pás planétok medzi Marsom a Jupiterom, čo viedlo k teórii, že ide o planétky, ktoré Mars svojou gravitáciou zachytil.^[34] Pre definitívnu podporu tejto všeobecne prijímanej teórie však bude nutné získať vzorky z povrchu mesiacov.

Obe obežnice objavil Asaph Hall v roku 1877 a pomenoval ich podľa synov boha Marsa. Zaujímavosťou je, že existencia mesiacov bola predpovedaná v knihe Guliverove cesty už v roku 1726,^[35] teda v čase, keď neexistoval dostatočne silný ďalekohľad, ktorým by ich bolo možné pozorovať.

Fobos obieha planétu rýchlejšie ako sa ona sama otáča, čo spôsobuje spomaľovanie jeho obehu a znižovanie vzdialenosti od povrchu Marsu. Odhaduje sa, že za 50 miliónov rokov Fobos do planéty narazí.^[36] Pri pohľade z povrchu Marsu by Fobos mal uhlový priemer 12′, zatiaľ čo Deimos asi 2′. Uhlový priemer Slnka je asi 21′, takže na Marse nikdy nemôže nastať úplné zatmenie Slnka jedným z jeho mesiacov.

Prirodzené satelity Marsu:

názov	priemer (km)	hmotnosť (kg)	polomer obežnej dráhy (km)	obežná doba
Fobos	22,2 (27 × 21,6 × 18,8)	1,08×1016	9 378	7,66 hodín
Deimos	12,6 (10 × 12 × 16)	2×1015	23 400	30,35 hodín

Každých 16 rokov nastáva najpriaznivejšia opozícia planéty pre pozorovanie a pre vysielanie kozmických sond (tzv. veľká opozícia). Vďaka tomu, že sa Mars približuje alebo vzďaľuje od Zeme, dochádza súčasne k poklesu jeho hviezdnej veľkosti. Tá sa pohybuje medzi 1,6^m až −2,8^m a zdanlivý priemer od 4″ do 25″.^[37] Táto nepravidelnosť má za následok, že v niektorých obdobiach je Mars štvrté najjasnejšie teleso na oblohe po Slnku, Mesiaci a Venuši a inokedy je menej jasný ako Jupiter.

Keďže je Mars viditeľný aj voľným okom, prvé pozorovania planéty sú známe už z obdobia prvých civilizácií. V prvej polovici 17. storočia astronómovia využili prvé skonštruované ďalekohľady na pozorovania, ktoré im umožnili rozoznať na povrchu planéty tmavé a svetlé plochy, z čoho sa usúdilo, že na Marse sú polárne čiapočky.

V roku 1877 sa prvýkrát v mapách povrchu Marsu objavili nové útvary, tzv. kanály, ktoré však boli len optickým klamom zapríčineným zlými rozlišovacími schopnosťami ďalekohľadu a predstavivosťou talianskeho astronóma Giovanni Schiaparelliho, ktorý ich pozoroval ako prvý. Čiastočne pod vplyvom nesprávneho prekladu talianskeho slova „canale“ znamenajúceho okrem umelého kanálu aj prírodné „koryto“ došlo k mylnej predstave, že útvary sú umelého charakteru. Správa o pozorovaní sa rýchlo rozniesla a následne objav začali potvrdzovať aj z ďalších pozorovacích miest a vytvárať veľké množstvo podrobných máp neexistujúcich kanálov (spolu s nimi začali vznikať teórie o ich umelom pôvode a umierajúcej civilizácii na vysychajúcej planéte). V skutočnosti sú kanály iba optický klam, ktorý vzniká reťazcom tmavých škvŕn. Ich existencia bola po 50 rokoch pozorovaní vyvrátená, ale časť verejnosti ich stále pokladala za existujúce dielo. Až fotografie z kozmických sond jednoznačne túto teóriu vyvrátili.

Pri pozorovaní Marsu zo Zeme ďalekohľadom nie je možné vidieť žiadne významné detaily povrchu okrem polárnych čiapočiek a albedových útvarov. Podrobné preskúmanie povrchu planéty vykonali až kozmické sondy, ktoré k nej lietajú od 60. rokov 20. storočia.

Mars je vďačným pozorovacím objektom amatérskych astronómov, ktorí pozorujú a niekedy aj zakresľujú zmeny albedových útvarov na jeho povrchu. Najlepšie podmienky na pozorovanie nastávajú počas veľkej opozície, kedy má Mars na oblohe najväčší priemer, pretože sa nachádza v blízkosti perigea. Posledná veľká opozícia Marsu nastala v roku 2003, kedy bola najmenšia vzdialenosť Zeme a Marsu 55,757 milióna kilometrov.^[38]

Opozície Marsu a jeho najmenšie vzdialenosti od Zeme v rokoch 2001 – 2020

Dátum najväčšieho priblíženia k Zemi	Minimálna vzdialenosť od Zeme v AU	Minimálna vzdialenosť od Zeme v km	Zdanlivá hviezdna veľkosť	Uhlový priemer na oblohe	Dátum najbližšej opozície
21. jún 2001	0,450 166 6	67 343 965	-2,4	20,79″	13. jún 2001
27. august 2003	0,372 719 2	55 757 999	-2,9	25,11″	28. august 2003
30. október 2005	0,464 062 9	69 422 822	-2,3	20,17″	7. november 2005
18. december 2007	0,589 348 7	88 165 311	-1,6	15,88″	24. december 2007
27. január 2010	0,663 978 9	99 329 830	-1,3	14,10″	29. január 2010
5. marec 2012	0,673 676 2	100 780 525	-1,2	13,89″	3. marec 2012
14. apríl 2014	0,617 558 2	92 385 392	-1,4	15,16″	8. apríl 2014
22. máj 2016	0,503 213 8	75 279 713	-2,0	18,60″	30. máj 2016
31. júl 2018	0,384 962 9	57 589 630	-2,8	24,31″	27. júl 2018
6. október 2020	0,414 915 6	62 070 490	-2,6	22,56″	13. október 2020

* založené na údajoch z programu Skymap pro 11
** tmavo vyznačené je najväčšie priblíženie planéty k Zemi v sledovanom časovom úseku

Bližšie informácie v hlavnom článku: Prieskum Marsu

Mars bol jedna z prvých planét, ktorú v začiatkoch vesmírneho prieskumu skúmali sondy viacerých štátov. Spočiatku vysielali k červenej planéte sondy Spojené štáty americké a Sovietsky zväz, neskôr sa k nim pridali Európska únia a Japonsko. S cieľom získať dáta o geologickom zložení planéty, vlastnostiach jej povrchu, hľadania vody a skúmania klímy sondy spočiatku obiehali okolo planéty alebo dopadali na jej povrch. V neskorších fázach výskumu (v druhej polovici 70. rokov 20. storočia, no najmä od 90. rokov 20. storočia) sa podarili aj úspešné pristátia modulov, v ktorých sa nachádzali diaľkovo ovládané vozidlá, ktoré po povrchu Marsu jazdili niekoľko mesiacov.

Prvá úspešná misia bola americká Mariner 4 vypustená v roku 1964. Nasledoval symbolický úspech dvoch sovietskych sond Mars 2 a Mars 3 vypustených v roku 1971, ktoré pristáli na jeho povrchu, ale kontakt s nimi sa stratil niekoľko sekúnd po dosadnutí. V prieskume pokračoval americký program Viking, ktorý sa skladal z dvoch orbitálnych sond, pričom každá obsahovala aj pristávací modul. Obidva pristávacie moduly úspešne pristáli na povrchu v roku 1976 a po dobu 6 (Viking 1), respektíve 3 (Viking 2) rokov uskutočňovali pozorovania. Pristávacie moduly odvysielali na Zem tiež prvú farebnú fotografiu povrchu Marsu^[39] a orbitálne sekcie vyhotovili detailné fotografie povrchu v takom rozlíšení, že niektoré z nich sa používajú ešte aj dnes. V roku 1988 boli vyslané dve sovietske sondy Fobos 1 a 2, ktoré mali študovať Mars a jeho dva mesiace. Kvôli technickej poruche sa Fobos 1 odmlčal už na ceste k Marsu, zatiaľ čo Fobos 2 úspešne vyhotovil fotografie Marsu a jeho mesiaca Fobosu, ale neskôr došlo k poruche, ktorá znemožnila vyslanie dvoch pristávacích modulov na povrch mesiaca.

Po zlyhaní sondy Mars Observer v roku 1992 sa v roku 1996 k Marsu dostala sonda Mars Global Surveyor, ktorá úspešne mapovala povrch planéty až do roku 2006, keď sa po treťom predĺžení misie spojenie so sondou stratilo. Mesiac po vyslaní sondy Surveyor bola vypustená ďalšia sonda Mars Pathfinder, ktorá mala za úlohu vysadiť na povrchu malé pojazdné vozidlo, ktoré by skúmalo okolie pristávacieho modulu v oblasti Ares Vallis. Táto misia priniesla veľké množstvo snímok z povrchu planéty.

V roku 2003 sa k Marsu vydali dve rovnaké vozidla NASA v rámci projektu Mars Exploration Rover – Spirit (MER-A) a Opportunity (MER-B). Obidve vozidlá úspešne pristáli na povrchu v januári 2004 a začali skúmať miesta pristátia, pomocou mechanického ramena očisťovať vzorky a analyzovať ich. Medzi najväčšie objavy patrí objav sadrovca a hematitov a goethitov vo forme, v akej sa vyskytujú len po pôsobení vody, čo je dôkaz, že na Marse kedysi skutočne bola tekutá voda, a to v obidvoch oblastiach, kde sondy pristáli.^[40][41] Vozidlá mali hlavnú misiu naplánovanú na 90 dní, ale vďaka silnému vetru a prachovým vírom, ktoré čistia solárne panely roverov, boli zariadenia stále funkčné.^[42] Spirit v máji 2009 zapadol do sypkého materiálu a 25. mája 2011 bola misia oficiálne ukončená^[43]. Opportunity, po výrazne predĺženej misii, skončil po 15 rokoch v roku 2019.^[44]

25. mája 2008 úspešne pristála na Marse nepohyblivá americká sonda Phoenix, ktorá bola na svoju cestu vyslaná 4. augusta 2007. Miesto jej pristátia sa nachádza v blízkosti severnej polárnej čiapočky. Sonda bola vybavená robotickou rukou, ktorá je schopná odobrať vzorky až do vzdialenosti 2,5 metra a dostať sa až 1 meter pod marťanský povrch. Medzi vybavenie sondy patrila mikroskopická kamera, ktorá je schopná vyhotoviť fotografie predmetov s veľkosťou jednej tisíciny hrúbky ľudského vlasu.^[45] Komunikáciu so Zemou jej zabezpečovali sondy na obežnej dráhe Marsu Mars Odyssey a Mars Reconnaissance Orbiter. Plánovaná dĺžka misie bola cca 3 – 4 mesiace, kým nenastala na severnej pologuli zima, čo malo za následok úbytok a nedostatočný prísun svetla pre solárne panely sondy. Vedci neočakávajú, že by Phoenix prežil zimné obdobie, kedy teploty klesajú až na −100 °C. Vo vzorke odobratej 30. júla 2008 bola dokázaná prítomnosť vody, čím bola jednoznačne potvrdená nielen prítomnosť vody na Marse, ale aj hypotéza o polárnom ľade, ktorý sa nachádza v polárnych oblastiach pod niekoľkocentimetrovou vrstvou prachu.^[46] Sonda prestala vysielať údaje 2. novembra 2008, kedy slabnúce slnečné svetlo v polárnej oblasti Marsu už nedostačovalo na zabezpečenie funkcie jej systémov. 10. novembra bola misia Phoenixu vyhlásená za ukončenú.^[47]

Na rok 2009 bola naplánovaná rusko-čínska misia Fobos-Grunt, ktorá si kládla za cieľ dopraviť späť na Zem vzorky z mesiaca Fobos. Štart sa ale nepodaril.

V roku 2001 NASA úspešne vyslala sondu Mars Odyssey, ktorá je stále na orbite planéty. Pomocou gama spektrometra objavila známky vodíka vo vrchných metroch marťanského regolitu. Predpokladá sa, že tento vodík je viazaný vo vodnom ľade, ktorý sa nachádza pod povrchom.^[48]

O dva roky neskôr v roku 2003 sa k planéte vydala európska sonda Mars Express, ktorá sa skladala z dvoch častí, orbitálneho modulu Mars Express a pristávacieho modulu s označením Beagle 2. Táto misia bola úspešná iba čiastočne, keďže pristávací modul z nezistených príčin zlyhal počas pristávacieho manévru a následne vo februári 2004 bol vyhlásený za stratený.^[49] Na začiatku roku 2004 bol pomocou planetárneho fourierovho spektrometra pracujúceho s infračerveným žiarením ohlásený nález metánu v atmosfére Marsu. Nález metánu potvrdilo aj neskôr vyslané vozidlo Curiosity, ktoré našlo jeho stopy v hornine starej 3 miliardy rokov.^[50] V júni 2006 ESA vydala správu, že objavila polárnu žiaru.^[51]

12. augusta 2005 bola vyslaná ďalšia americká sonda Mars Reconnaissance Orbiter, ktorá sa na obežnú dráhu planéty dostala 10. marca 2006. Hlavnou úlohou vedeckej misie je zmapovať povrch Marsu a študovať počasie, aby sa mohlo vybrať vhodné miesto pre ďalšie sondy, ktoré by mali na povrchu pristáť. Sonda obsahuje telekomunikačné zariadenie s vyššou prenosovou rýchlosťou ako všetky predchádzajúce sondy dohromady.^[52]

V roku 2011 z Cape Canaveral odštartovala sonda Curiosity, ktorá mala rýchlosť až 90 m/h (Phoenix dosahoval rýchlosť 18 m/h). Ide o väčšiu a vylepšenú verziu vozidiel misie Mars Exploration Rovers. Okrem iného laboratórium hľadá na Marse organické zlúčeniny, či stopy života.

Mars Orbiter Mission z Indickej vesmírnej výskumnej organizácie (ISRO) vypustená 5. novembra 2013 sa stala štvrtou agentúrou po Sovietskom vesmírnom programe, NASA a ESA, ktorá dosiahla Mars.^[53]

V roku 2004 vyhlásil americký prezident George W. Bush dlhodobý plán Vision for Space Exploration, podľa ktorého sa USA pripravujú vyslať na Mars pilotovanú loď a na jeho povrch vysadiť človeka. Podobné plány má i ESA, ktorá by chcela dostať človeka na Mars medzi rokmi 2030 až 2035.^[54] Okrem NASA a ESA má svoje ambície aj Rusko.^[55]

V októbri 2016 dorazila na obežnú dráhu Marsu európsko-ruská sonda TGO (Trace Gas Orbiter). Je súčasťou programu ExoMars.^[56]

Pri príležitosti priblíženia Marsu k Zemi v roku 2020 odštartovala sonda Emirates Mars Mission nazývaná tiež Al-Amal alebo Hope (nádej). Je to prvá planetárna sonda Spojených arabským emirátov. Obežnú dráhu okolo Marsu dosiahla 9. februára 2021. Má obiehať okolo Marsu po veľmi vysokej dráhe a zamerať s najmä na výskum marťanskej atmosféry.^[57]

Pri tomto priblížení planéty k Zemi 30. júla 2020 prebehol z Kennedyho vesmírneho strediska aj štart misie Mars 2020. Misiu tvorí rover Perseverance a prototyp marťanskej helikoptéry menom Ingenuity. Perseverance je v mnohom zdokonalením svojho predchodcu Curiosity. Úlohou robota je okrem iného hľadať stopy mikrobiálneho života na Marse. Tomu je prispôsobené aj miesto jeho pristátia – kráter s menom Jazero, ktorý bol v dávnej minulosti deltou veľkej rieky. 18. februára 2021 misia úspešne pristála na marťanskom povrchu. Úlohou helikopréty (drona) je testovanie letových systémov.^[58]

Tretia misia, ktorá bola vyslaná počas zatiaľ posledného priblíženia sa Marsu k Zemi, je čínska misia Tchien-wen-1. Skladá sa z troch častí: z orbitálnej (orbitera), pristávacej (landera) a pohyblivej (rovera), čo sa pri misiách k Marsu doteraz neuskutočnilo. Misia odštartovala 23. júla 2020 a 10. februára 2021 bola zostava navedená na obežnú dráhu okolo Marsu. 15. mája 2021 sa od sondy oddelil zostupový modul, ktorý obsahoval pristávaciu plošinu a rover s pomenovaním Ču-žung (Zhurong). Lander úspešne pristál a Zhurong 22. mája zišiel na povrch planéty.^[59]

NASA chce najskôr v roku 2026 poslať do vesmíru misiu Mars Sample Return (MSR), ktorá má priniesť z Marsu prvé vzorky. Misia sa bude skladať zo stacionárnej pristávacej plošiny, rakety pre spiatočný návrat puzdra so vzorkami, robota pre dopravu vzoriek, ktoré mu zanechá robot Perseverance (misia Mars 2020). Osobitne poletí orbitálna časť, ktorá umožní puzdru so vzorkami opustiť obežnú dráhu Marsu a zamieriť k Zemi. Tento orbiter bude tiež slúžiť ako spojovacia družica pre komunikáciu s pristávacou časťou.^[60]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Život na Marse

Súčasné poznanie histórie Marsu nasvedčuje, že sa po jeho vzniku na povrchu nachádzala hustá atmosféra a kvapalná voda, ktorá možno tvorila aj celoplanetárny oceán pokrývajúci prevažnú časť severnej pologule.^[61] Podľa súčasnej teórie o vzniku života tým bola splnená základná podmienka, ktorá mohla vytvoriť obývateľnú zónu na povrchu a umožniť tak vznik primitívneho života.^[62] Na druhej strane proti vzniku života hovorí fakt, že priaznivé podmienky boli iba dočasné a v súčasnosti sa Mars nachádza mimo obývateľnej zóny Slnka, čo má za následok zmrznutie vody. Predpokladá sa, že by pre prípadný vznik života museli byť k dispozícii iné energetické zdroje (napr. vulkanizmus), ako energia Slnka.

Slabá magnetosféra, extrémne tenká atmosféra, veľké výkyvy teplôt, ukončenie vulkanickej činnosti a bombardovanie povrchu meteoritmi nedávajú v súčasnosti príliš veľa nádejí, že by život, ak sa vyvinul, mohol prežiť do dnešných dní, aj keď vedci na Zemi sú neustále prekvapovaní podmienkami, za ktorých život môže prežívať (rádioaktivita^[63], život bez svetla,^[64] bez dýchateľného kyslíka^[65] atď.)

Pre potvrdenie alebo vyvrátenie teórie o živote na Marse zatiaľ chýbajú jasné dôkazy. Existujú síce niektoré náznaky, ktoré nasvedčujú tomu, že na Marse život skutočne bol, ako napríklad štruktúry pripomínajúce pozostatky činnosti organizmov v meteorite ALH84001, ktoré však rovnako dobre môžu byť anorganického pôvodu.^[66] Na povrchu planéty niekoľko sond (napr. Viking) uskutočnilo experimenty, ktoré mali objaviť dôkazy života, ale tieto pokusy nepriniesli žiadny dôkaz potvrdzujúci život na planéte teraz ani v minulosti.

Pre nebezpečenstvo zavlečenia pozemského života na Mars sú sondy určené na pristátie na Marse starostlivo sterilizované^[67] (aj keď na začiatku výskumu neboli všetky sondy sterilizované príliš dôkladne^[68]). Na jasnú odpoveď, či na planéte skutočne život vznikol alebo či ide iba o vedeckú fikciu, je potrebné počkať, dokiaľ nebude dôkladne ľuďmi preštudovaná väčšia časť povrchu planéty.

Obývateľnosť Marsu je limitovaná jeho malou veľkosťou. Planéta si nedokáže udržať prchavé látky, hlavne vodu. Medzi gravitáciou a zložením izotopov draslíka je vzájomný vzťah. Výskumom marťanských meteoritov (draslík má strednú prchavosť) s rôznym vekom sa zistil stupeň prchavosti, ktorý sa dá odvodiť aj na iné telesá.^[69]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Kolonizácia Marsu

Ľudská kolonizácia Marsu je cieľom mnohých špekulácií aj serióznych štúdií, ktoré sa objavujú po celý čas výskumu tejto planéty. Povrchové podmienky, relatívna blízkosť planéty a ľahká dostupnosť vody robia z Marsu planétu s pravdepodobne najvyššími šancami na osídlenie v slnečnej sústave okrem Zeme. Pokiaľ bude ľudská expanzia pokračovať aj na iných kozmických telesách, Mars bude pravdepodobne jej ďalším cieľom.

Mars vyžaduje menej energie na jednotku hmotnosti (delta-v) k jeho dosiahnutiu zo Zeme ako ktorákoľvek iná planéta s výnimkou Venuše. S využitím Hohmannovej obežnej dráhy trvá let k Marsu 6 – 7 mesiacov, počas ktorých bude posádka vystavená stavu beztiaže. Existuje aj možnosť rýchlejšieho letu, ale pri ňom sa spotrebuje viac paliva.

Trvalým cieľom kolonizácie planéty by malo byť vytvorenie stálej obývateľnej základne (angl. Mars base) a postupné osídľovanie povrchu planéty. Otvorenou otázkou zostáva, či ľudstvo, pokiaľ sa pokúsi osídliť Mars, bude odsúdené na Marse žiť v uzavretých základniach, kde sa bude umelo udržovať atmosféra, alebo či sa podarí premeniť povrch planéty na obývateľný pomocou terraformovania.

Dosiahnutie Marsu bolo cieľom už von Brauna, po dosiahnutí Mesiaca. V súčasnosti najreálnejšiu predstavu a najucelenejší projekt predstavuje plán miliardára Elona Muska, zakladateľa spoločnosti SpaceX. Očakávaná dosiahnuteľnosť jeho cieľov podnietila začiatkom 21. storočia aj ďaľšie aktivity, napr. Mars One^[70], ktorá ale nadhodnotila svoje sily a reálnosť termínov. Prínosom, ale bol výber kandidátov na prvých osadníkov Marsu, ktorý preukázal veľký záujem o možnosť kolonizovať Mars a to napriek tomu, že bola ponúknutá len jednosmerná letenka. Súčasne sa popularizovali koncepty obývateľnej základne, vrátane všetkých systémov, od zdroja energie, cez podporu života, zdrojov jedla až po radiačnú a protimeteorickú ochranu.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Terraformovanie

Terraformovanie Marsu je hypotetický súbor procesov, ktoré by mali v konečnom dôsledku umožniť človeku žiť na povrchu Marsu bez nutnosti používať ochranné prostriedky pred okolitým prostredím. Jeho výsledkom by tak mal byť vznik planéty podobnej Zemi.^[71] Teoretický proces, ktorý by mohol zmeniť celú planétu, by prebiehal minimálne desiatky či stovky rokov^[72] od najjednoduchších organizmov cez rastliny až po prvé živočíchy.

Keďže je Mars rozdielny a má menšiu gravitáciu, podmienky nebudú nikdy celkom zhodné s tými pozemskými. V súčasnosti ide skôr o fikciu, keďže neexistuje žiadna dostupná technológia, ktorá by túto premenu zvládla, aj keď sa už občas objavujú nápady, ako povrch Marsu premeniť.^[73]

Mars je pomenovaný po rímskom bohu vojny a krviprelievania. Stretávame sa s ním v rímskej mytológii (pozri Mars). V Babylónskej astronómii bola planéta pomenovaná po Nergalovi, božstve ohňa, vojny a ničenia, pravdepodobne vďaka jeho červenej farbe.^[74] Keď Gréci spojili Nergala so svojím bohom vojny Areom, pomenovali planétu Areos aster, alebo „Areova hviezda“. Potom bol Ares tiež prepojený s rímskym Marsom, a tak sa do latinčiny dostala planéta ako „Stella Martis“, čiže „Martova hviezda“, resp. „Mars“. Gréci označovali planétu aj ako Pyroeis, čo znamená približne horiaci. V hinduistickej mytológii je Mars známy ako Mangala alebo v sanskrite tiež ako Angaraka podľa boha vojny, ktorý vlastní znaky kozorožca a škorpióna a učí okultné vedy. Starí Egypťania túto planétu nazývali „Horus Červený“. Hebrejci mu zase hovorili Ma'adim „tá, ktorá sa začervenáva“; tu je tiež pôvod mena jedného z najväčších kaňonov Marsu – Ma'adim Vallis. Mars je známy aj ako al-Mirrikh v arabčine aj v perzštine, v turečtine sa mu hovorí Merih. Etymológia al-Mirrikh je zatiaľ neobjasnená. Starí Peržania hovorili Marsu Bahram podľa zoroastrijského boha osudu. Starí Turci ho nazývali Sakit. Číňania, Japonci, Kórejci a Vietnamci planétu označovali za ohnivú hviezdu, menom založeným na starom čínskom mýtickom cykle o Piatich elementoch.

Symbolom Marsu je malé koliesko so šípkou smerujúcou nahor a von. Je to štylizované znázornenie štítu a kopije, používaných rímskym bohom Marsom, ktorý bol nielen bohom vojny, ale aj patrónom vojakov. Symbol sa používa aj v biológii pre označenie mužského pohlavia a v alchýmii na označenie prvku železa, o ktorom sa predpokladalo, že bol ovládaný Marsom, vďaka charakteristicky červenej farbe oxidu železitého.^[75] ♂ označuje znak Unicode na pozícii U+2642.

Za vlády Chaldejcov v južnej Mezopotámii došlo k významnému rozvoju astrológie a k zavedeniu systému siedmich "planét" (k vládnucemu páru Slnko, Mesiac pridali ešte Merkúr, Venušu, Mars, Jupiter a Saturn), ktorým boli taktiež priradené príslušné božské princípy.^[76] V prípade Marsu to bol babylonský boh moru Nergal, ku ktorému boli neskôr asociovaní egyptský Hor, hindský Mangal, grécky Ares a rímsky boh vojny Mars.^[77] Siedmim tradičným astrologickým planétam zodpovedá sedem dní v týždni,^[77] kde je Mars spojený s utorkom, z ktorého vychádza aj pomenovanie pre tento deň v románskych jazykoch (napr. v španielčine martes, v taliančine martedì a vo francúzštine mardi).^[78] Podľa Pytagora 7 planetárnych sfér okolo Zeme svojim otáčaním vyludzuje tzv. hudbu sfér – staršiu hudobnú stupnicu. Preto boli stupnice sedemtónové.^[77]

Mars vo zverokruhu vládne I. a VIII. nebeskému domu, t. j. denný dom je pre neho Baran a nočný Škorpión, povýšenie zažíva v Kozorožcovi, pád v Rakovi a zničenie vo Váhach a v Býkovi.^[76] Problémy tomuto systému priniesol objav trpasličej planéty Pluto, v ktorej prospech niektorí moderní astrológovia odoberajú Marsu znamenie Škorpióna.^[76][77][79] Konzervatívni astrológovia naproti tomu radšej ponechávajú Pluto bez domicilu.^[76]

Pôvodne predstavoval božský princíp Marsu (muža) harmonický protiklad k Venuši (žene) a tomu zodpovedal aj jeho vtedajší symbol ♁ (v súčasnosti ide o symbol Zeme), neskorším zdôraznením agresívnych prvkov však došlo k deformácii kríža do uhlopriečneho šípu, t. j. k prechodu do dnešného symbolu ♂.^[76]

Astrologická povaha Marsu vychádza z mytológie a je spájaná so sebaistotou a sebapresadzovaním, agresivitou, sexualitou, energiou, silou, ambíciami a výbušnosťou, teda historicky chápanými samčími vlastnosťami.^[80] Tieto vlastnosti zároveň svedčia o duchu ovládanom nižšími potenciami (hmotou),^[81] čo sa odrážalo aj v predtým zmienenom pôvodnom symbole ♁ (kríži hmoty nad kruhom ducha).^[82]

Podľa astrológov by sa mal vplyv Marsu uplatňovať v povolaniach ako sú vojaci, chirurgovia, či športovci.^[82] Francúzsky psychológ a štatistik Michel Gauquelin vykonal v 60. rokoch 20. storočia veľkú štúdiu nazvanú „Mars Effect“, ktorá dávala významnú koreláciu medzi dátumom narodenia športových šampiónov a dominantným postavením Marsu.^[76] Test na vzorke šampiónov zostavenej inak však priniesol negatívny výsledok.^[83]

V súčasnej astrológii Mars vládne prvému a ôsmemu domu^[84][85]; tradične však Mars vládol tretiemu a desiatemu domu.^[86][87]

Obľúbená predstava, že je Mars obývaný inteligentnými Marťanmi, sa traduje od 19. storočia, kedy sa naplno rozbehlo mapovanie marsovských "kanálov", ktoré propagoval predovšetkým taliansky astronóm Giovanni Schiaparelli. V spojení s knihou od Percivala Lowella o postupne umierajúcej planéte, ktorá vysychá a chladne s prastarou civilizáciou, ktorá sa snaží vytvoriť sieť zavlažovacích kanálov, sa rýchlo začala šíriť myšlienka, že na Marse existuje inteligentný život.^[88]

Pozorovanie neexistujúcich kanálov na Marse sa šírilo medzi vtedajšími astronómami ako Marsovská horúčka,^[89] ktorá prinášala čoraz podrobnejšie a presnejšie mapy zavlažovacích kanálov. V roku 1899 počas prieskumu atmosférického rádiového šumu zachytil vynálezca Nikola Tesla opakujúci sa signál, o ktorom neskôr vyhlásil, že by mohlo ísť o rádiovú komunikáciu z inej planéty, pravdepodobne Marsu.^[90] Teslova teória sa čoskoro dočkala podpory Lorda Kelvina, ktorý navštívil Spojené štáty americké v roku 1902 a pri tejto príležitosti mal prehlásiť, že Tesla zachytil Marťanské rádiové vysielanie určené pre Spojené štáty.^[91] V roku 1901 vyšiel článok v New York Times, že riaditeľ Harvard College Observatory Edward Charles Pickering dostal telegram z Lowell Observatory v Arizone ohľadom možného pokusu zachytenej komunikácie Marsu so Zemou.

Ako však ukázali kozmické sondy v 20. storočí, na Marse žiaden inteligentný život v súčasnosti nie je.

Mars bol a je častým predmetom sci-fi príbehov, ktoré ho v histórii popisovali ako živý svet inteligentných tvorov a neskôr ako vyprahnutú planétu, ktorú sa človek snaží podmaniť. Jeho magická červená farba a chybná predstava o rozsiahlych kanáloch na jeho povrchu inšpirovala mnohých spisovateľov, aby svoje príbehy zasadili do tohto sveta. Azda najznámejšou knihou z ranej histórie sci-fi žánru je Wellsova kniha Vojna svetov z roku 1898, ktorá opisuje inváziu Marťanov z umierajúcej planéty na Zem a následnú vojnu s ľudstvom. Kniha sa stala hitom a dočkala sa aj rádiového vysielania 30. októbra 1938. Vysielanie bolo natoľko presvedčivé, že mnohí poslucháči, ktorí si zapli rádio neskôr, sa domnievali, že ide o skutočnú udalosť, čo spôsobilo paniku a chaos.^[92]

Ďalším slávnym dielom je Marťanská kronika od amerického spisovateľa Raya Bradburyho, ktorá opisuje skazu marťanskej civilizácie nešťastnou náhodou spôsobenou ľuďmi a neschopnosť ľudí sa z tejto chyby poučiť. V 60. rokoch 20. storočia o Marse písali Edgar Rice Burroughs a Robert A. Heinlein.

Mars sa v literatúre vyskytoval už dávnejšie pred vznikom modernej sci-fi. Napríklad spisovateľ Jonathan Swift vo svojej knihe Gulliverove cesty v devätnástej kapitole popisuje dva mesiace Marsu, približne 150 rokov pred tým, ako boli skutočne objavené astronómom Asaphom Hallom.^[93]

Pred vyslaním sond Mariner a Viking, ktoré priniesli prvé podrobné snímky skutočného povrchu Marsu bez známok života, sa väčšina kníh zaoberala témou inteligentných Marťanov a ich vzťahov s ľuďmi. Keď sa však ukázalo, že život na Marse nie je a že možno ani nikdy nebol, témy kníh o Marse sa zmenili. Začali sa zaoberať blízkou ľudskou budúcnosťou, v ktorej sa ľudstvo pokúsi na Marse pristáť, vytvoriť na ňom trvalú základňu a následne ho osídliť. Pravdepodobne najznámejšia a najviac prepracovaná sága o kolonizácii a boji za slobodu Marsu je Trilógia o Marse od Kima Stanleyho Robinsona.

Snímky z Marsu však nevyvrátili všetky pochybnosti a niektoré paradoxne záujem sci-fi autorov ešte podporili. Najznámejším útvarom zo snímok sond Viking sa stala tzv. Tvár na Marse – hora pripomínajúca ľudskú tvár obrátenú do vesmíru (neskoršie podrobné mapovanie ukázalo, že ide o prírodný útvar vzniknutý zvetrávaním^[94]). Tento a podobné výjavy na Marse spôsobili, že Mars je pre spisovateľov vedeckofantastickej literatúry aj po zmapovaní povrchu stále zaujímavý.

Ďalším obľúbeným námetom sa stal boj marťanskej kolónie za nezávislosť od Zeme, ktorý sa objavuje v dielach Grega Beara alebo už spomínaného Kima Stanleyho Robinsona. Na rovnakom základe stavia film Total Recall a televízny seriál Babylon 5.

Už niekoľko rokov koluje formou e-mailu hoax, že 27. augusta nedefinovaného roku „budú Zem a Mars tak blízko seba, ako ešte nikdy v dejinách ľudstva... Bližšie k našej planéte bude Mars až v r. 2287... v túto noc bude Mars vidno na oblohe najjasnejšie a bude najväčší... Pri pozorovaní voľným okom sa bude zdať taký veľký, ako Mesiac pri splne... Okolo 27. augusta ho budeme môcť pozorovať už po západe Slnka až do 00:30... od začiatku augusta sa bude objavovať na východnej oblohe...“ Všetky informácie uvedené v tejto správe sú nepravdivé.^[95] Nijaká planéta nemôže nikdy na oblohe dosiahnuť uhlovú veľkosť, ani jasnosť Mesiaca v splne. Takisto všetky uvedené údaje sú buď úplne nereálne, alebo sa nevyskytli 27. augusta uplynulých niekoľko rokov.

Prieskum sondami Viking priniesol aj snímky spomínanej oblasti Cydonia Mensae, na ktorých sa objavil zvláštny útvar pripomínajúci ľudskú tvár obrátenú k nebu.^[96] Tento skalný útvar sa neskôr začal označovať ako „Tvár na Marse“^[97] a považoval sa za umelé dielo mimozemskej civilizácie. Kvalitnejšie snímky ale ukázali, že išlo iba o hru svetla a tieňov na obyčajnom erodovanom skalnom masíve.^[97]

• Holger Heuseler. Mars: Pathfinder, Sojourner a dobývání rudé planety. Praha : Mladá fronta, 1999. ISBN 80-204-0794-4.

• M. H. Carr, H. Michael. The surface of Mars, Cambridge. New York : Cambridge University Press, 2006. ISBN 0-521-87201-4.
• Róbert Čeman, Eduard Pittich. Vesmír - 1 Sluneční soustava. Bratislava : Mapa Slovakia, 2002. ISBN 80-8067-072-2. S. strany: 192 – 227.

• Zoznam kráterov na Marse
• Zoznam pohorí na Marse
• Povrch Marsu
• Časomiera na Marse

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Mars

• Google Mars

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Mars na českej Wikipédii.