Jozef Majský

Jozef Majský
slovenský podnikateľ
Rod. meno	Jozef Marhuľa
Narodenie	15. máj 1946 Hlohovec, ČSR
Úmrtie	19. máj 2024 (78 rokov)
Alma mater	Vysoká škola ekonomická v Bratislave Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave
Manželka	Diana Dubovská (2000 – 2003)
Deti	Jozef, Erik, Eva, Juraj [1]
Biografický portál

Ing. JUDr. Jozef Majský (pôvodne Jozef Marhuľa; * 15. máj 1946, Hlohovec – † 19. máj 2024)^[2] bol slovenský podnikateľ. Bol jedným z prvých slovenských veľkopodnikateľov, s vplyvom v rôznych oblastiach života (oligarcha). Bol obžalovaný z viacerých podvodov, predovšetkým v súvislosti s nebankovými spoločnosťami BMG Invest a Horizont Slovakia. Vytváraním falošných pohľadávok voči nebankovkám spôsobil podľa súdu spolu so spoločníkmi škodu 448 miliónov Sk (takmer 15 miliónov €).^[3] V roku 2015 ho Špecializovaný trestný súd v Pezinku (ŠTS) odsúdil na deväť rokov väzenia, do ktorého nenastúpil. Po Majskom bolo vyhlásené národné i medzinárodné pátranie. Až začiatku augusta 2020 ho zadržali v pražskej nemocnici. Pretože mal aj české občianstvo zostal v českých väzniciach. Už počas vyšetrovania podvodov v nebankovkách strávil vo väzbe tri roky, ktoré sa mu do celkového trestu započítali.^[4] ŠTS vyhodnotil Majského ako nemajetného dôchodcu a tak na rozdiel od svojich spolupáchateľov (Dávid Brtva, Patrik Pachinger) nezaplatil ani peňažný trest 5-tisíc eur. Pritom majetok firiem, ktorý vlastnia jeho deti, má podľa odhadu účtovnú hodnotu niekoľko desiatok miliónov eur. V roku 2022, pretože už mal odsedenú približne polovicu trestu, požiadal o prepustenie. V máji 2022 bol podmienečne prepustený na slobodu.^[5]

Narodil sa v Hlohovci do učiteľskej rodiny. Jeho otec bol riaditeľom školy, mama sa starala o domácnosť.^[6] Po absolvovaní priemyslovky a Strojníckej fakulty SVŠT v odbore ekonomika textilného priemyslu sa tiež vydal na dráhu učiteľa.^[6] V roku 1980 nastúpil na pozíciu námestníka do strojárskej firmy Obal, š. p. v Novom Meste nad Váhom.^[6] V roku 1982 dostal ponuku robiť námestníka riaditeľa v bratislavskom Matadore. V Bratislave sa rozhodol študovať ďalšiu vysokú školu. Študoval medzinárodné vzťahy na Vysokej školy ekonomickej^[7][8] a v roku 1983 získal titul JUDr. na Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.^[9] Ešte v minulom režime si zmenil meno z Marhuľu na Majského.^[6] Jeho súkromné podnikateľské aktivity začali už v Matadore, keďže sa mu prostredníctvom podniku darilo dovážať osobné počítače, ktoré sa v tom čase do ČSSR voľne nedovážali a boli nedostatkovým tovarom.^[1]

Po novembri 1989 začal už pod novým priezviskom podnikať, založil spoločnosť Sipox (Holding), pričom na dovoze počítačov pre štátne podniky zarobil desiatky miliónov korún.^[6] Pri nadobúdaní svojho majetku začiatkom 90. rokov zarobil aj na sprostredkovaní obchodu s ropou z Ruska. Jeden z obchodov cez firmu Menderassi mu podľa článku, ktorý v roku 1993 priniesol denník Pravda, pokazil povesť. Išlo o obchod za 350 miliónov korún. Ako vyšlo najavo, Slovnaft kúpil a spracoval ropu, ktorá stále patrila ruským dodávateľom.^[6]

"Nešlo len o nákup ropy, ale aj o chemikálie, hnojivá, keď mi už banky dôverovali, dostal som úvery," povedal Majský a pokračoval: "Vystihol som špeciálnu dobu, na ktorú som bol pripravený: v Rusku ešte fungovali štátne podniky zviazané príkazmi a s ich nadriadenými sa dali zabezpečiť dodávky a u nás sa už mohlo nakupovať bez povolení, nepotreboval som obchádzať zákony. Ale ani jeden štátny podnik (napr. Slovnaft) u nás ešte nemohol nakupovať priamo.^[10]

Rýchlo sa stal jedným z prvých slovenských veľkopodnikateľov, s vplyvom v rôznych oblastiach života (oligarcha^[6]). Následne sa sústredil na privatizáciu štátnych podnikov.

„Musím povedať, že som bol jeden z mála, ktorý bol vtedy na privatizáciu pripravený. Naozaj som patril k najsilnejším slovenským podnikateľom s desiatkami miliónov na účte.“ „Pri Prešove sa stretli politici s podnikateľmi. Ivan Lexa bol vtedy poverený vedením ministerstva privatizácie. Na tomto stretnutí sme všetci vlastne hľadali spôsob, ako to celé urobiť,“ hovoril o privatizácii v autobiografickej knihe.^[8]

Do zániku Česko-Slovenska sa realizovala len jedna (t. j. prvá) vlna tzv. kupónovej privatizácie, ktorá sa začala v novembri 1991 a ktorej jednotlivé kolá prebehli od februára do decembra 1992. Pri vzniku Slovenskej republiky 1. januára 1993 kontrolovali investičné privatizačné fondy na Slovensku dve tretiny privatizovaného majetku. Väčšina z týchto „správcov“ však čoskoro začala tento majetok spravovať vo svoj prospech, a nie v prospech ľudí, ktorí im dali v kupónovej privatizácii svoju dôveru. Moravčíkova vláda pripravila v roku 1994 druhú vlnu kupónovej privatizácie, ktorá bola síce spustená v roku 1994 (ľudia si už kúpili a zaregistrovali kupónové knižky), ale následne bola koncom roka novou vládou V. Mečiara zrušená a v roku 1995 pretransformovaná na tzv. dlhopisovú privatizáciu.

Práve známosti a zákulisné hry (po vzniku Slovenskej republiky začal pre Jozefa Majského pracovať Alojz Lorenc) vyniesli Majského medzi najbohatších ľudí v krajine. Sám priznával, že s politikmi udržiaval nadštandardné vzťahy. Ako jeden z mála podnikateľov hovoril verejne, akú stranu sponzoroval. Až taký problém v tom nebol, keďže vtedy prispieval takmer všetkým.^[6] Majský sa nespoliehal len na fondy ale medzi najznámejších slovenských privatizérov sa dostal aj vďaka politickým rozhodnutiam, priamym predajom z Fondu národného majetku a nákupom.^[11][12]

Sponzoroval v tejto súvislosti politické strany, najprv HZDS, vďaka čomu ovládol Trnavské automobilové závody (TAZ), bánovecký závod Tatry a ďalšie strojárske podniky. Po nezhodách s predsedom HZDS Vladimírom Mečiarom jeho podporu získala Sociálnodemokratická strana Slovenska na čele s Jaroslavom Volfom,^[13] potom sa preorientoval na neskoršieho prezidenta Rudolfa Schustera. Ten v roku 1998 založil Stranu občianskeho porozumenia (SOP), pričom do strany dosadil aj svoju vtedajšiu partnerku, neskôr manželku Dianu Dubovskú, ktorá v rokoch1998 – 2002 bola poslankyňou Národnej rady. Vlastnil tiež médiá. V roku 1993 sprivatizoval vydavateľstvo denníka Smena, ktorý o dva roky výhodne predal. Následne ovládol denník Národná obroda a magazíny Lišiak, Profit a TV Komplet. Investorom s 50 % podielom bola rodina Majských aj v Rádiu Twist spolumajiteľa a riaditeľa Andrej Hryca, pričom rádio v čase mečiarizmu poskytovalo významný mediálny priestor protimečiarovskej opozícii a občianskym aktivitám.^[14][15] Podnikateľské aktivity mal Majský aj v Česku, kde kúpil časť výrobcu nákladných automobilov LIAZ, prostredníctvom ktorého ovládal aj ďalšie spoločnosti.^[13]

Začiatkom milénia sa mu však prestalo v podnikaní dariť. Bol obvinený, že vytuneloval krachujúce nebankové spoločnosti BMG Invest a Horizont, ktoré roky lákali ľudí na extrémne vysoké výnosy. Majského spolupracovníci v čase, keď bolo známe že zatvárajú pobočky, vybrali z Horizontu 40 miliónov korún a v kufríkoch ich priniesli Majskému. Majský potom tvrdil, že nemá žiadny majetok. Aj preto napríklad ako jediný z trojice nedostal peňažný trest.^[16]

Väčšinu firiem, ktoré vznikli pod značkou Sipox a nehnuteľnosti, ktoré vlastnila nebankovka Horizont vlastnia v roku 2023 Majského tri deti. Aj keď sa Majský snažil zapájať deti do rodinného biznisu od začiatku, to, že napokon v jeho impériu prevzali kormidlo, bolo viac-menej vynútené. Došlo k tomu koncom roka 2002, keď Majský v rámci kauzy Horizont skončil vo väzbe.^[11]

Pred sobášom s Dianou Dubovskou sa Majský stihol dvakrát rozviesť, pričom bývalé manželky mu porodili tri deti – synov Jozefa, Erika a dcéru Evu.^[17] Tri roky bol ženatý s Dubovskou (nar. 1973). V roku 2003 sa rozviedli a na jeseň 2004 sa Dubovská vydala za Čecha Jana Štrofa a prijala priezvisko Štrofová.

V Bratislave Majskí sídlia v honosnej vile pod Slavínom.^[16] Majský vlastnil aj sídlo uprostred poľovného revíru v katastri obce Obyce, kde usporadúval poľovačky a choval divé šelmy v klietkach.^[1]

Majský patril k podnikateľom, ktorí sa objavujú na rôznych spoločenských udalostiach, napríklad v relácii televízie Markíza Smotánka a to aj po jeho odsúdení.^[18]

Zomrel 19. máj 2024 v Národnom onkologickom ústave v Bratislave vo veku 78. rokov a 4 dni.^[2]

Po roku 2000 bol obžalovaný z viacerých podvodov, v októbri 2002 ho polícia zadržala na hraničnom priechode Petržalka – Berg.

Vo väzbe strávil takmer dva roky, pričom bol obvinený z ďalších trestných činov, v auguste 2004 však vtedajší generálny prokurátor Dobroslav Trnka zariadil jeho prepustenie na slobodu. Súdny proces aj potom pokračoval, predlžovali ho však obštrukcie Majského obhajcov a lekárskymi posudkami dokladané choroby. V decembri 2006 skončil pre vyhýbanie sa súdu opätovne vo väzbe a v apríli 2007 bol odsúdený na 12 rokov odňatia slobody. Jeho spoločníci Dávid Brtva a Patrik Pachinger dostali 11 a 10 rokov. Všetci však podali odvolanie a v októbri 2007 Najvyšší súd SR rozsudky pre konštatované chyby v konaní zrušil, čím sa prípad vrátil na začiatok a Majský bol prepustený na slobodu.^[1]

Začalo sa nové konanie, podobne ako pôvodné však bolo predlžované prieťahmi a obštrukciami zo strany obžalovaných aj obhajcov. Až v roku 2015 udelil Majskému Špecializovaný trestný súd v Pezinku trest odňatia slobody na 9 rokov za trestný čin podvodu. Rovnako ako v roku 2007 nasledovalo odvolanie na Najvyšší súd a ďalšia séria obštrukcií.^[19][20]

V júni 2020 bol Majský na základe európskeho zatýkacieho rozkazu zadržaný v Ostrave a o jeho vydaní na Slovensko rozhodne tamojší súd.^[21] 29. júla 2020 trojčlenný senát Najvyššieho súdu zamietol odvolanie Majského proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu v Pezinku a uznal ho v neprítomnosti vinným a potvrdil mu 9-ročný trest.^[22] Odsúdený podnikateľ vystriedal v Česku dve väznice. Najskôr bol v pražskom Pankráci, následne vo väznici Rapotice. V máji 2022 bol podmienečne prepustený na slobodu. Pôvodný 9-ročný trest sa mu mal skončiť o štyri roky v decembri 2026.^[23]

• HAVRANOVÁ, Ivana. Som Jozef Majský. 1. vyd. Bratislava : Marenčin PT, 2013. 140 s. ISBN 978-80-8114-197-3.

• Články týkajúce sa Jozefa Majského v denníku SME