José de San Martín

José de San Martín
Narodenie	25. február 1778 Yapeyú, Miestokráľovstvo Río de la Plata (dnešná Argentína)
Úmrtie	17. august 1850 (72 rokov) Boulogne-sur-Mer, Francúzsko
Manželka	María de los Remedios de Escalada y la Quintana
Deti	María de las Mercedes Tomasa de San Martín y Escalada
Podpis
Odkazy
Commons	José de San Martín
Biografický portál

José Francisco de San Martín y Matorras (* 25. február 1778, Yapeyú, Miestokráľovstvo Río de la Plata – † 17. august 1850, Boulogne-sur-Mer, Francúzsko) bol jedným z najvýznamnejších latinsko-amerických vodcov boja za nezávislosť kontinentu od Španielska. V Argentíne je považovaný za národného hrdinu a v Čile a Peru za osloboditeľa krajiny a radí sa tak do skupiny tzv. Libertadores, teda osloboditeľov.

Narodil sa v osade Yapeyú (súčasná argentínska provincia Corrientes), ktorá sa nachádzala medzi tzv. jezuitskými redukciami v španielskej juhoamerickej kolónii Miestokráľovstvo Río de la Plata. Bol synom španielskeho vojaka a guvernéra Juana de San Martín. Jeho matka Gregoria Matorras del Ser sa narodila v Španielsku a jej strýko bol guvernérom v provincii Tucumán. Už v roku 1781 sa celá rodina odsťahovala do do Buenos Aires. O tri roky neskôr sa všetci presťahovali do španielskeho mesta Cádiz. San Martín potom študoval na vojenskej škole v Madride a Malage, kde sa učil kastílčinu, latinčinu, francúzštinu, nemčinu, matematiku, históriu, tanec aj šerm, kreslenie, poéziu a rétoriku ale aj zemepis. Svoju vojenskú kariéru začal v jedenástich rokoch, keď vstúpil k murcijskému regimentu. Bojoval proti Maurom pri Orane a Melille v severnej Afrike. Už vo veku 31 rokov dosiahol hodnosť podplukovníka, keď sa vyznamenal počas bitky o Bailén v roku 1808, kde Španieli bojovali proti vojsku Napoleona Bonaparte. V roku 1811 odcestoval do Londýna, kde sa stretol s viacerými krajanmi, ktorí presadzovali nezávislosť na Španielsku. Jednalo sa o Carlosa María de Alveara, Josého Matíasa Zapiolu, Andresa Bella, či Tomása Guida.^[1]

V septembri 1812 sa oženil za Maríu de los Remedios de Escalada. V ten istý rok sa rozhodol vrátiť do Buenos Aires potom, čo počul o možnom odboji miestnych proti španielskej nadvláde. Pôvod jeho manželky mu umožnil vstúpiť medzi miestnu elitu, vďaka čomu sa zapojil do politického života. Zameral sa predovšetkým na budovanie armády, ktorá by obstála v prípadnom boji proti Španielom. Po neúspechoch vojska Buenos Aires v bojoch so stúpencami monarchie (rojalistom) v Hornom Peru (súčasná Bolívia) bol v roku 1814 vymenovaný za veliteľa severnej armády Buenos Aires. Práve on navrhol novú stratégiu boja za nezávislosť, kedy sa sily a prostriedky mali zamerať na inváziu smerom na západ do Čile a z tadiaľ na sever do centra rojalistov v Peru. Vláda ho tak v auguste 1814 vymenovala na intendanta provincie Cuyo, kde začal pripravovať inváziu. Tu sa mu poradilo presadiť reformu armády, kedy milicionárov z Buenos Aires nahradil dobrovoľníkmi, ktorí vytvorili základ novej armády. K San Martínovi sa pripojilo množstvo exulantov z Čile, ktorí chceli taktiež vyhnať Španielov. Neponáhľal sa však s inváziou a do Čile vyslal najprv predvoj armády, ktorá tam začala viesť gerilovú vojnu, ktorá sa ukázala ako veľmi účinná a Španielom robila značné komplikácie.^[2]

Na začiatku roka 1817 usúdil San Martín, že jeho vojsko je pripravené a tak prekročil aj s armádou pohorie Andy. Vstúpil do Čile, kde hneď porazil silné rojalistické vojsko. Väčšina rojalistov v panike ušla z Čile preč, následne San Martín už v polovici februára vstúpil priamo do Santiaga, kde bola vláda odovzdaná Bernardovi O'Higginsovi, čilskému revolucionárovi, ktorý bojoval na strane San Martína^[3] Čile vďaka San Martínovi vyhlásilo nezávislosť 12. februára 1818. K definitívnej porážke rojalistov v Čile došlo 5. apríla 1818, keď armáda pod velením San Martína porazila rojalistov v bitke na pláňach Maipú, ktoré sa nachádzajú pri rieke Maipo.^[4] Následne sa San Martínovi podarilo presvedčiť škótskeho admirála Thomasa Cochraneho, aby velil povstaleckej flotile pri invázii do samotného Peru. Jeho velenie sa ukázalo ako veľmi dôležité pre ďalšie ambície patriotov, keďže Španieli nedokázali čeliť jeho flotile.^[5]

Invázia do Peru začala 20. augusta 1820. San Martín sa vylodil 17. novembra v meste Huaura. Vzďaľoval sa tak od Limy, ktorú nechcel dobývať s armádou, ale obsadiť bez boja. V Peru však nebola nálada medzi obyvateľstvom až tak naklonená v prospech invázneho vojska. Napriek tomu sa situácia menila hlavne na severe v prospech San Martína, kde niekoľko miest dokonca vyhlásilo nezávislosť bez toho, aby do nich vstúpilo invázne vojsko. Nasledovalo ďalšie vyjednávanie medzi oboma stranami, kde San Martín navrhoval zriadenie konštitučnej monarchie v Peru, kde by vládol niekto zo španielskej kráľovskej rodiny. Miestokráľ Peru José de la Serna e Hinojosa síce osobne súhlasil, no nebol splnomocnený na schválenie podobného návrhu a preto k dohode znova neprišlo.^[6] Na stranu inváznej armády sa postavilo aj množstvo indiánov, ktorí vytvorili povstalecké skupiny. Tieto veľmi obmedzili zásobovanie Limy po súši, po mori zas zásobovanie blokovala invázna flotila. Situácia v hlavnom meste sa tak za krátku chvíľu stala kritickou. Miestokráľ preto rozhodol, že hlavné mesto opustí, čo sa 6. júla 1821 aj stalo. Po odchode miestokráľa a vojska nastala v Lime anarchia. Mestská rada Limy preto požiadala o pomoc San Martína, ktorý tak 12. júla 1821 vstúpil bez boja do Limy. San Martín vyzval zástupcov mesta, aby sa vyjadrili k otázke nezávislosti. 28. júla 1821 bola na námestí v Lime podľa očakávania vyhlásená nezávislosť Peru. San Martín sa následne nechal vymenovať za protektora Peru, čím získal najvyššiu moc v krajine. Pri tejto príležitosti navrhol San Martín aj červeno-bielu vlajku pre nový štát.^[7]

Komplikácie nastali aj na severe Peru, kde mal ďalší nový štát patriotov Veľká Kolumbia záujem o pričlenenie územia súčasného Ekvádora. Prezident Veľkej Kolumbie Simón Bol��var o tom osobne informoval San Martína. Tamojšie obyvateľstvo však nechcelo byť súčasťou Veľkej Kolumbie, ale ani Peru. Bolívar napriek tomu vyslal do oblasti svoju armádu.^[8] Invázne vojsko bolo dlhú dobu nečinné, čo začalo spôsobovať znižovanie jeho morálky. Odhalená bola dokonca príprava na zvrhnutie San Martína z jeho pozície. San Martín preto rozkázal zahájiť nové ťaženie s cieľom oddeliť rojalistov v Peru a Hornom Peru. V apríli 1822 však rojalisti porazili vyslané vojsko patriotov, čo skomplikovalo San Martínovu situáciu.^[9] V máji 1822 porazili spojené vojská Bolívara a San Martína rojalistov z Quita, do ktorého Bolívar vstúpil o necelý mesiac neskôr. Aby San Martín a Bolívar vyriešili rozpory, stretli sa v dňoch 26. a 27. júla 1822 v prístave Santiago de Guayaquil a dva dni rokovali bez prítomnosti iných osôb. Výsledkom rokovania bolo uznanie pričlenenia prístavu Santiago de Guayaquil k Veľkej Kolumbií a súhlas so vstupom Bolívarovho vojska do Peru. Bolívar si taktiež presadil, že v Peru bude on najvyšším veliteľom.^[10] V tom istom čase v Lime miestne obyvateľstvo presadilo odvolanie San Martínovho zástupcu. To San Martína znechutilo a tak sa definitívne rozhodol opustiť Peru, na 20. septembra 1822 zvolal tzv. konštitučné zhromaždenie, kde ohlásil svoju rezignáciu. Zhromaždenie mu síce ponúklo možnosť vládnuť Peru, no San Martín to odmietol prijal iba titul generalissimus armády Peru a v rovnaký deň odplával späť do Čile.^[11]

Pri odchode z Peru si so sebou zobral iba malé množstvo zlata, štandardu Francisca Pizarra, ktorú mu darovali mešťania v Lime a malý zlatý zvon. Peruánska vláda ešte stihla rozhodnúť, že San Martín bude poberať každoročnú rentu 2 000 pesos.^[12] Po príchode do Čile sa proti nemu postavil jeho bývalý spojenec admirál Cochrane, ktorý začal presadzovať, aby bol San Martín súdený. Znechutený tak odišiel späť do argentínskeho mesta Mendoza. Aj tu však bol terčom politických konkurentov, ktorí sa obávali, že by sa mohol chcieť zapojiť do politiky a tak sa San Martín rozhodol odísť do dobrovoľného exilu do Európy, kde postupne prešiel viacero krajín, až kým sa neusadil vo Francúzsku, kde v roku 1850 v chudobe zomrel. Pred smrťou si prial, aby boli jeho ostatky pochované v Buenos Aires, no kvôli zložitej situácii v Argentíne tej doby sa jeho želanie podarilo realizovať až v máji 1880. Vláda chcela jeho pozostatky uložiť v Metropolitnej katedrále, čo je hlavný katolícky chrám v Buenos Aires, čo však spôsobilo problém. San Martín bol totiž aktívnym členom slobodomurárskej lóže, čo neumožňovalo jeho pochovanie v kostole a tak vláda pristúpila na kompromis a pristavala ku katedrále novú časť, kde San Martínove pozostatky pochovali.^[13]

S manželkou Maríou de los Remedios de Escalada mal dcéru Mariu de las Mercedes Tomasa de San Martín y Escalada.

• Dejiny Peru
• Dejiny Argentíny

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému José de San Martín