Ajgunská zmluva

Ajgunská zmluva (rus. Айгунский договор,^[1] čín. 璦琿條約 – Aj-chun Tchiao-jüe, pchin-jin: Àihún tiáoyuē) bola zmluva medzi ríšou Čching pod vládou Mandžuov a Ruským impériom, uzavretá 16. mája 1858^[1] v meste Ajgun. Bola vyhotovená v ruštine, mandžuštine a mongolčine. Ide o jednu z tzv. nerovných zmlúv medzi Čínou a západnými mocnosťami. Zmluva zmenila najmä hranice oboch štátov, stanovené do tej doby Nerčinskou zmluvou,^[1] a to v prospech Ruskej ríše. Čchingský cisár Sien-feng Ajgunskú zmluvu schválil až podpísaním Pekinskej konvencie v roku 1860, ktorá ruské územné zisky ďalej rozšírila.

Od začiatku 18. storočia začali Rusi prenikať do veľmi riedko a len miestnymi kmeňmi obývaných oblastí pri rieke Amur. Nominálne tieto územia patrili ako provincia Vonkajšie Mandžusko k Mandžusku a teda k ríši Čching, ktorá ale nad nimi faktickú kontrolu nevykonávala. Potom, čo bol ruský vplyv v týchto územiach už silný, sa Ruské impérium rozhodlo ich anektovať. Čchingská ríša, oslabená súbežným povstaním tchaj-pchingov v strednej a južnej Číne a druhou ópiovou vojnou s Britským impériom a Francúzskom musela za daných okolností ruské podmienky prijať.

S postupom Rusov na východ v rámci kolonizácie Sibíri a Ďalekého východu sa ruskí kozáci v 40. rokoch 17. storočia dostali až k rieke Amur. Ich prenikaniu sa postavila mandžuská ríša Čching v rusko-čchingskej vojne ukončenej Nerčinskou zmluvou z roku 1689, v ktorej si Čchingovia vynútili na Ruskom impériu hranicu na rieke Arguň a Stanovom pohorí severne od Amuru.

Počas 18. storočia Rusi postupne zasídľovali Sibír, a koncom storočia začali znovu zvažovať dopravný význam Amuru. Ich prieskumné výpravy v rokoch 1787 a 1797 však chybne určili Sachalin ako polostrov a ústie Amuru ako nevhodné pre veľké lode.^[2]:333 Avšak ruský záujem o Amur a územie severne od neho trval. Čchingská vláda však roku 1840 diskusiu o hraniciach odmietla s odkazom na Nerčinskú zmluvu.^[2]:334

V 40. rokoch 19. storočia začali ruské výpravy zo Zabajkalska preskúmavať Poamurie.^[2]:335 Napriek intenzívnej čínskej a mandžuskej kolonizácii južného a stredného Mandžuska^[2]:332 zostal sever Mandžuska len riedko osídlený. V polovici 19. storočia žili na pravom brehu Amuru len roztrúsení čchinskí poddaní a na ľavom, severnom, brehu ich bolo minimálne.^[2]:333 Roku 1849 kapitán Gennadij Ivanovič Nevelskoj zistil, že Sachalin je ostrov, zmapoval ústie Amuru a zistil čchingskú neprítomnosť v regióne. Miestne obyvateľstvo žilo nezávisle od čchinského štátu a bolo k nemu skôr nepriateľské.^[2]:335 Roku 1850 Nevelskoj založil prvé ruské osídlia pri ústí Amuru, Petrovsk a Nikolajevsk. Petrohradskí ministri s tým nesúhlasili, ale cár akciu podporil, keď už bola vykonaná. Ruské ministerstvo zahraničia potom čchingské ministerstvo závislých dŕžav informovalo o pohybe lodí tretích krajín v oblasti a navrhlo jej spoločnú obranu, nedočkalo sa však reakcie. S aktivitami Američanov v Ochotskom mori a „ otvorením Japonska“ ďalej vzrástol záujem Ruska o Ďaleký východ a roku 1853 navrhli Čchingom rokovania o posune hranice na Amur. Súčasne pokračovala kolonizácia Poamuria a ruské lode navštívili Šanghaj v snahe o nadviazanie obchodných stykov.^[2]:336

Vzhľadom na prebiehajúcu krymskú vojnu sa Rusi obávali britského záboru Sachalinu a dolného Poamuria. Preto roku 1854 vypravili zo Sibíri po Amure vojenskú expedíciu, čo v nóte Čchingom zdôvodnili obranou Amuru a Sachalinu pred Britmi a Francúzmi. Až vtedy sa čchingské úrady dozvedeli o ruskom osídlení na dolnom toku Amuru.^[2]:337 Roku 1854 anglo-francúzske lode zaútočili na Petropavlovsk-Kamčatskij a 1855 aj na dolné Poamurie. Rusi reagovali vypravením posíl na Amur zo Sibíri, čchingská vláda v Pekingu protestovala, miestne úrady v Ajgune však Rusom pomáhali.^[2]:339 Ruské osídľovanie Poamuria rýchlo pokračovalo, takže koncom 50. rokov žilo (podľa ruských údajov) severne od Amuru a v Prímorí 24 tisíc obyvateľov, z toho viac než 6349 Rusov a iba 2400 Číňanov.^[2]:341

Na prerokovanie sporných otázok vyslala ruská vláda do Pekingu grófa Jevfimija Puťatina. Roku 1858 pri rokovaniach Čchingov so zástupcami západných vlád v Tiencine (o riešení druhej ópiovej vojny) zaujal pozíciu neutrála, ktorý s Čchingmi nie je v spore. Bez vedomia ostatných delegácií postúpil čchingským vyjednávačom ruskú žiadosť o postúpenie krajín severne od Amuru a Prímoria.^[2]:342

Vzápätí gubernátor východnej Sibíri Nikolaj Nikolajevič Muravjov-Amurskij informoval čchingského cisára Sien-fenga, že je poverený vedením rokovaní o hraniciach, a Puťatin v Ťiencine má len sprostredkovať rokovania medzi Čchingmi a západnými štátmi. Cisár vyslal na rokovanie s Muravjovom svojho vzdialeného príbuzného I-šana. I-šan sa s Muravjovom stretli v Ajgune, mandžuskom mestečku na strednom toku Amuru, rokovania začali v máji 1858. Muravjov požadoval odstúpenie ľavého brehu Amuru a krajín východne od rieky Ussuri, vypratanie týchto krajín čchingskými poddanými a neobmedzené právo plavby po hraničných riekach pre Rusov. Počas diskusie Muravjov ustúpil ohľadom presídlenia, v ostatnom však trval na svojom. Zmluva bola podpísaná po piatich dňoch rozhovorov 16. mája 1858, v mandžuskej, mongolskej a ruskej reči.^[2]:343

Ruská ríša získala Ajgunskou zmluvou územie na ľavom brehu rieky Amur, 64 dedín čchingských poddaných východne od Amuru však zostalo pod mandžuskou správou.^[2]:343 Územie vymedzené severne riekou Amur, západne riekou Ussuri a východne a južne Japonským morom, bolo postavené pod spoločnú mandžusko-ruskú správu. Ruským lodiam sa otvoril prístup k riekam Amur, Ussuri a Sungari. Obmedzenia pre vzájomný obchod na spoločnej hranice boli zrušené.^[3]

Čína Ajgunskou zmluvou stratila výlučnú formálnu kontrolu nad viac ako 1 milión km² svojho pôvodného nominálneho územia. K Rusku bolo touto zmluvou pripojených viac ako 600 tisíc km², zatiaľ čo v spoločnej správe bolo ešte po dobu dvoch rokov ďalších 444 tisíc km². Toto územie bolo o dva roky neskôr, teda v roku 1860, tiež pripojené k Rusku na základe Pekinskej konvencie.^[3]

Cisár Sien-feng s dohodou súhlasil, a pretože mal dojem, že anglo-francúzska koalícia ruské požiadavky podporuje, požiadal zase Puťatina o zmäkčenie anglo-francúzskych požiadaviek. Puťatin vyhovel a sprostredkoval medzi anglo-francúzskymi a čchingskými zástupcami, a dosiahol uzavretie čchingsko-ruskej dohody z 1. júna 1858 o otvorení prístavov ruskému obchodu, ktorá v hraničných otázkach odkázala na ďalšie rokovania.^[2]:344

Na ratifikáciu dohôd vyslala ruská vláda do Pekingu diplomata Petra Perovského a grófa Nikolaja Pavloviča Ignatieva. Súčasne Muravjov na Amure začal s kolonizáciou Prímoria pozdĺž Ussuri, čo vyvolalo hnev v Pekingu, ktorý ratifikoval Tiencinskú dohodu,^[2]:345 nie však ajgunskú. K tvrdej pozícii čchingskej vlády prispela aj mylná viera, že sa Rusi v júni 1859 zúčastnili na strane západných vojsk bitky v Taku (v ktorej čchingské vojsko potopilo štyri britské vojnové člny). V snahe vyvinúť tlak na Čchingov sa Ignatiev potom pripojil k západným vyslancom v Šanghaji, Briti však už vedeli o Ajgunskej zmluve a podozrievali Rusov, že podporovali čchingské vojská pri Taku. Čchingské úrady v Mandžusku zatiaľ proti Rusom začali mobilizovať hľadačov ženšenu a miestne kmene.^[2]:346

Ignatievovi sa podarilo zaujať pozíciu prostredníka medzi Západom a čchingskou vládou a pritom vzbudiť na čchingskej strane dojem, že západ podporuje ruské požiadavky. Za tejto situácie bola podpísaná rusko-čchingská konvencia v Pekingu 2. novembra 1860, ktorá potvrdila ajgunskú i tiencinskú dohodu, dala čchingským poddaným právo zostať na odstúpených územiach pod vládou Ruska, povolila bezcolný obchod pozdĺž celej rusko-mandžuskej hranice, povolila obchod aj v Kašgare, Ili a Tarbagataji, otvorení ruských konzulátov v Urge a Kašgare.^[2]:347

Počas roku 1861 bola vytýčená nová rusko-čchingská hranica.^[2]:348

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ajgunská zmluva

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ajgunská smlouva na českej Wikipédii.