Únia (americká občianska vojna)

Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte. Potenciálne nedokončený článok. Robot odstránil šablónu {{pracuje sa}} pre nečinnosť. (5. 3. 2021)

Počas americkej občianskej vojny (1861 - 1865) sa Únia, známa tiež ako Sever, odvolávala na americké štáty, ktoré boli lojálne k federálnej vláde USA vedenej prezidentom Abrahamom Lincolnom. Spolu ju tvorilo 20 slobodných štátov a 5 pohraničných štátov. Únia sa venovala porážke a zániku Konfederovaných štátov amerických, neformálne nazývaných „Konfederácia“ alebo „Juh“.

Armáda Únie bola novou formáciou pozostávajúcou väčšinou z štátnych zložiek a jednotiek pravidelnej americkej armády. Pohraničné štáty boli nevyhnutné ako zásobovacia základňa pre inváziu Únie do Konfederácie a Lincoln si uvedomil, že nemôže zvíťaziť vo vojne bez kontroly nad nimi, najmä nad Marylandom, ktorý leží severne od hlavného mesta Washingtonu, D.C. Severovýchod a horný stredozápad poskytli priemyselné zdroje pre mechanizovanú vojnu, ktorá produkovala veľké množstvo munície a zásob, ako aj financovanie vojny. Severovýchod a stredozápad poskytovali vojakov, jedlo, kone, finančnú podporu a výcvikové tábory. V celej Únii boli zriadené armádne nemocnice. Väčšina severných štátov mala republikánskych guvernérov, ktorí energicky podporovali vojnové úsilie a potláčali protivojnové rozvraty, najmä to, ktoré vzniklo v rokoch 1863 – 1864. Demokratická strana silne podporovala vojnu na začiatku roku 1861, ale v roku 1862 sa rozdelila medzi vojnových demokratov a protivojnový prvok známy ako Mierový demokrati na čele s extrémistickými „Copperheadmi“. Demokrati dosiahli zásadné volebné zisky v roku 1862 v štátnych voľbách, najmä v New Yorku. V roku 1863 stratili pôdu pod nohami, najmä v Ohiu. V roku 1864 sa republikáni zúčastnili kampane pod hlavičkou strany Národná únia, ktorá prilákala veľa vojnových demokratov a vojakov a dosiahla drvivé víťazstvo Lincolna a celého jeho volebného lístka proti demokratickému kandidátovi Georgovi B. McClellanovi.

Vojnové roky boli celkom prosperujúce, okrem prípadov, keď krajinu pustošili vážne boje a partizánske vojny. Prosperita bola stimulovaná vysokými vládnymi výdavkami a vytvorením úplne nového národného bankového systému. Štáty Únie investovali veľa peňazí a úsilia do organizovania psychologickej a sociálnej podpory pre manželky, vdovy a siroty vojakov a pre samotných vojakov. Väčšina vojakov boli dobrovoľníci, hoci po roku 1862 sa mnohí dobrovoľne prihlásili, aby unikli konceptu a využili štedré peňažné odmeny ponúkané zo štátov a lokalít. Odpor proti výberu bol pozoruhodný v niektorých väčších mestách, najmä v častiach New Yorku, s rozsiahlymi nepokojmi proti návrhu v júli 1863, a v niektorých odľahlých okresoch, ako sú oblasti ťažby uhlia v Pensylvánii.

V kontexte americkej občianskej vojny sa Únia niekedy označuje ako „Sever“, narozdiel od Konfederácie, ktorá sa označovala ako „Juh“. Únia nikdy neuznala legitimitu odchodu Konfederácie a neustále tvrdila, že zostáva úplne súčasťou Spojených štátov amerických. V oblasti zahraničných vecí bola Únia jedinou stranou uznanou všetkými ostatnými národmi, z ktorých žiadny oficiálne neuznal vládu Konfederácie. Pojem „Únia“ sa vyskytuje v prvom riadiacom dokumente Spojených štátov, v článkoch Konfederácie a večnej únie. Následná ústava z roku 1787 bola vydaná a ratifikovaná nie v mene štátov, ale ako „My, ľudia v Spojených štátoch, s cieľom vytvoriť dokonalejšiu úniu ...“

Už pred začiatkom vojny bola fráza „zachovať Úniu“ bežná a výraz „únia štátov“ sa používal na označenie celých Spojených štátov amerických. Používanie výrazu „Únia“ pre stranu, ktorá nie je proti odtrhnutiu, prinieslo konotáciu legitimity ako pokračovanie existujúceho politického subjektu.

Konfederácia vo všeobecnosti videla, že Únia je proti otroctvu, občas sa o nich hovorí ako o abolicionistoch, ako o americkom námorníctve. ako „aboličnej flotile“ a americkej armáde a ako „aboličných silách“.

Na rozdiel od Konfederácie mala Únia veľkú priemyselnú a urbanizovanú oblasť (severovýchod) a vyspelejšie obchodné, dopravné a finančné systémy ako vidiecky juh. Štáty Únie mali na začiatku vojny navyše výhodu pracovnej sily o päť ku dvom.

Konfederácia sa rok čo rok zmenšovala a strácala kontrolu nad územiami. Únia medzitým premenila svoju rastúcu potenciálnu výhodu na oveľa silnejšiu vojenskú silu. Veľká časť sily Únie sa však musela použiť na obsadenie dobytých oblastí a na ochranu železníc a ďalších životne dôležitých bodov. Veľké výhody Únie v populácii a priemysle sa ukázali ako zásadné dlhodobé faktory pre jej víťazstvo nad Konfederáciou, avšak úplnú mobilizáciu týchto zdrojov trvalo Únii dlho.

Útok na pevnosť Sumter zhromaždil Sever na obranu amerického nacionalizmu. Historik Michael Smith tvrdí, že ako sa vojna z roka na rok zhoršovala, duch amerického republikanizmu silnel a vyvolával obavy z korupcie na vysokých miestach. Voliči sa začali báť centralizácie moci vo Washingtone, extravagantných výdavkov a zúročovania vojen. Demokratickí kandidáti tieto obavy zdôraznili. Kandidáti dodali, že rýchla modernizácia zverila príliš veľa politickej moci do rúk východných finančníkov a priemyselníkov. Varovali, že zrušenie otroctva prinesie na trh práce na severe príliv oslobodených černochov.

Republikáni reagovali tvrdeniami o porazenectve. Obžalovali Copperheadov za zločinecké sprisahania s cieľom oslobodiť vojnových zajatcov z Konfederácie a hrali na duchu nacionalizmu a narastajúcej nenávisti majiteľov otrokov ako k vojnovej strane.

Historici v drvivej väčšine ocenili „politickú genialitu“ výkonu Abrahama Lincolna ako prezidenta. Jeho prvoradou prioritou bolo vojenské víťazstvo. To si vyžadovalo, aby zvládol úplne nové zručnosti ako stratég a diplomat. Dohliadal na zásoby, financie, pracovnú silu, výber generálov a priebeh celkovej stratégie. V úzkej spolupráci so štátnymi a miestnymi politikmi zhromaždil verejnú mienku a (v Gettysburgu) formuloval národnú misiu, ktorá odvtedy definuje Ameriku. Vďaka Lincolnovmu šarmu a ochote spolupracovať s politickými aj osobnými nepriateľmi fungoval Washington oveľa plynulejšie ako hlavné mesto Konfederácie Richmond a jeho dôvtip zahladil mnoho drsných okrajov. Lincolnov kabinet sa ukázal ako oveľa silnejší a efektívnejší ako Davisov, pretože Lincoln smeroval osobné súperenie skôr do súťaže o dokonalosť než o vzájomné ničenie. S Williamom Sewardom ako ministrom zahraničných vecí, Salmonom P. Chaseom ako štátnym pokladnikom a (od roku 1862) Edwinom Stantonom ako ministrom vojny mal Lincoln mocný kabinet odhodlaných mužov. Okrem sledovania hlavných udalostí a rozhodnutí im dal voľnú ruku pri ukončení povstania Konfederácie.

Republikánsky kongres prijal mnoho významných zákonov, ktoré pretvorili národné hospodárstvo, finančný systém, daňový systém, pôdny systém a systém vysokoškolského vzdelávania. Medzi ne patrili: Morrillova tarifa, zákony o usadlosti, pacifické železničné zákony a zákon o národnom bankovníctve. Lincoln venoval tejto legislatíve pomerne malú pozornosť, pretože sa zameriaval na vojnové otázky, ale bez problémov spolupracoval s mocnými lídrami Kongresu, ako sú Thaddeus Stevens (v oblasti daní a výdavkov), Charles Sumner (v oblasti zahraničných vecí), Lyman Trumbull (v oblasti právnych otázok), Justin Smith Morrill (o pozemkových grantoch a clách) a William Pitt Fessenden (o financiách).

Vojenské a rekonštrukčné záležitosti boli ďalšou vecou. Lincoln ako vodca umiernených a konzervatívnych frakcií Republikánskej strany často skrížil meče s radikálnymi republikánmi na čele so Stevensom a Sumnerom. Autor, Bruce Tap, ukazuje, že Kongres spochybnil Lincolnovu úlohu vrchného veliteľa prostredníctvom Spoločného výboru pre priebeh vojny. Bol to spoločný výbor oboch komôr, v ktorom dominovali radikálni republikáni, ktorí zaujali tvrdý postoj proti Konfederácii. Počas 37. a 38. kongresu výbor skúmal všetky aspekty vojenských operácií Únie, pričom osobitnú pozornosť venoval hľadaniu veliteľov zavinených vojenskými porážkami. Predpokladalo to nevyhnutné víťazstvo Únie. Zlyhanie bolo vnímané ako indikácia zlých motivácií alebo osobných zlyhaní. Výbor nedôveroval absolventom Vojenskej akadémie Spojených štátov vo West Pointe, pretože veľa absolventov akadémie bolo vodcami nepriateľskej armády. Členovia výboru uprednostňovali politických generálov s uspokojivými politickými výsledkami. Niektorí z výborov tvrdili, že West Pointeri, ktorí sa zúčastňovali strategických manévrov, boli zbabelí alebo dokonca neloajálni. Nakoniec to podporilo nekompetentných, ale politicky korektných generálov.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Union (American Civil War) na anglickej Wikipédii.

Tento článok týkajúci sa geografie USA je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš.