Preskočiť na obsah

Sojuz 11

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Verzia z 08:53, 23. máj 2023, ktorú vytvoril Andrej-airliner (diskusia | príspevky)
(rozdiel) ← Staršia verzia | Aktuálna úprava (rozdiel) | Novšia verzia → (rozdiel)
Sojuz 11
Znak misie
Údaje o misii
Názov misie: Sojuz 11
COSPAR ID:1971-053A
Kozmická loď:Sojuz 7K-OKS (výr. č. 32)
Nosná raketa:Sojuz 11A511 (výr. č. Ch15000-024)
Volací znak:Янтарь (Jantar – jantár)
Posádka:3
Kozmodróm (rampa):Bajkonur, Kazachstan (LC-1)
Štart: 6. jún 1971, 04:55:09 UTC
Pristátie: 29. jún 1971, 23:16:52 UTC
90 km juhozápadne od Karažalu v Kazachstane
47°21′24″S 70°07′17″V / 47,35663°S 70,12142°V / 47.35663; 70.12142
Trvanie: 23 dní, 18 hodín, 21 minút, 43 sekúnd
Počet obehov:384
Apogeum:220,5 km
Perigeum:191,5 km
Doba obehu:88,4 minút
Inklinácia:51,64°
Cieľ spojenia:Saľut 1
Spojenie:7. jún 1971, 07:49:15 UTC
Odpojenie:29. jún 1971, 18:25:15 UTC
Hmotnosť:6 790 kg (kozmická loď pri štarte)
Fotografia posádky
Zľava doprava: Pacajev, Dobrovoľskij a Volkov
Zľava doprava: Pacajev, Dobrovoľskij a Volkov
Navigácia
Predchádzajúca misiaNasledujúca misia
Sojuz 10Sojuz 12

Sojuz 11 (rus. Союз-11) bol sovietsky pilotovaný kozmický let v rámci programu Sojuz. Cieľom letu bolo spojenie s prvou sovietskou kozmickou stanicou, Saľut 1, na ktorej kozmonauti vykonávali rôzne pozorovania, merania a experimenty. Misia však skončila tragicky. V dôsledku poklesu tlaku v kabíne pri návrate na Zem sa posádka udusila. Išlo o druhú tragédiu v rámci pilotovaných letov Sojuz (prvou bol Sojuz 1).

(V zátvorkách je uvedený celkový počet letov do vesmíru vrátane tejto misie.)

Záložná posádka

[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvodná posádka

[upraviť | upraviť zdroj]

Letu Sojuz 11 sa zúčastnila záložná posádka. Tú pôvodnú tvorili Alexej Leonov, Valerij Kubasov a Piotr Kolodin, ale neletela z dôvodu zdravotných problémov u Kubasova.

Priebeh letu

[upraviť | upraviť zdroj]

Kozmická loď Sojuz 11 odštartovala 6. júna 1971 o 5:55 SEČ z kozmodrómu Bajkonur. Štart prebehol dobre, tak ako aj prvá korekcia dráhy o 11:50 SEČ a spojenie so Saľutom nasledujúceho dňa. Približovací manéver riadil ručne Dobrovoľskij. Po preverení systémov oboch telies a vyrovnaní vnútorného tlaku 7. júna o 8:45 SEČ kozmonauti prešli do stanice. Boli prvou posádkou, ktorá vstúpila na palubu Saľutu 1 - predchádzajúca misia Sojuz 10 totiž nedosiahla pevné spojenie so stanicou a tak musela misiu predčasne ukončiť. Vnútorný priestor Saľutu predstavoval asi 100 m3 (podľa iných zdrojov len 40 m3), čo je asi desaťnásobne viac v porovnaní so Sojuzom.

Prvé dni letu boli venované preverovaniu a oživovaniu palubných systémov. Prvou úlohou posádky bolo napojenie solárnych panelov zo Sojuzu 11 na elektrorozvodnú sieť Saľutu 1, čím sa dosiahlo zvýšenie príkonu elektrickej energie o 50%. Potom začali prebiehať biologické a lekárske merania, bol vyskúšaný gamma teleskop ANNA, astronomický ďalekohľad ORION, aparatúra pre meranie ionosféry ERA, nové navigačné prístroje a veľa času bolo venovaného najmä pozorovaniu a snímkovaniu zemského povrchu.

Let Sojuz 11 mal však veľa komplikácií. Tou najvážnejšou bol požiar, ktorý vypukol na palube stanice po elektrickom skrate 27. júna. Kozmonauti ho síce uhasili, ale požadovali okamžitý núdzový návrat. Riadiace stredisko im nevyhovelo, napokon však prišlo k záveru, že ďalší pobyt na stanici môže byť riskantný. 29. júna posádka naložila získané materiály a palubné denníky do Sojuzu 11. Uzavrel sa hermetický poklop a po 23 dňoch pobytu o 19:28 SEČ sa vesmírna loď odpojila od prvej orbitálnej stanice. Podľa neoficiálnych zdrojov posádka spozorovala problémy s hermetickým uzavretím medzi pilotnou kabínou a obytným úsekom.

Po oddelení ešte asi hodinu leteli obe telesá vo formácii. Na treťom samostatnom obehu zahájila posádka pristávací manéver. Posádka si s riadiacim strediskom upresňovala podrobnosti pristátia. Podľa moskovského času už bolo 30. júna, keď loď začala pristávací manéver. Motorová a orbitálna sekcia bola odhodená od návratového modulu. Potvrdenie zážihu brzdiaceho motora bolo posledné hlásenie, ktoré dostalo riadiace stredisko od Sojuzu 11. Riadiace stredisko sa bezvýsledne pokúšalo nadviazať kontakt s posádkou, ale zachytený bol jedine signál rádiomajáku. Samotná loď však zostupovala bez problémov, preletela atmosférou a na padákoch dosadla do presne stanovenej oblasti v stepi. V blízkosti miesta pristátia už v tej chvíli dosadal vrtuľník Mi-8 záchrannej skupiny. Ani po pristátí loď nereagovala a tak sa ju technici rozhodli sami otvoriť. Po otvorení kabíny však záchranári našli posádku bez známok života. Záchranári sa ešte pokúšali dávať kozmonautom umelé dýchanie a masáž srdca, ale vzhľadom na spôsob smrti bola možnosť záchrany posádky vylúčená.

Príčina tragédie

[upraviť | upraviť zdroj]

Dňa 12. júla 1971 vydala vyšetrovacia komisia tejto tragédie oficiálnu správu. Podľa nej bol príčinou smrti posádky rapídny pokles tlaku vzduchu. Ten zaznamenali prístroje zhruba 30 minút pred vstupom do atmosféry. Vákuum v kabíne trvalo asi 11 minút, kým sa loď začala plniť vonkajšou atmosférou. Vzduch z kabíny unikal veľmi rýchlo, už približne po 15 sekundách od začiatku úniku atmosféry kozmonauti upadli do bezvedomia.

Príčinou úniku vzduchu bolo predčasné uvoľnenie vyrovnávacieho ventilu. K tomu došlo vinou chybného odpálenia motorového a orbitálneho bloku. Náraz a otras po explózii spôsobil otvorenie jedného z dvoch vyrovnávacích ventilov, ku ktorých otvoreniu dochádza až vo výške 5 310 metrov. Kozmonauti v kabíne nemali ani ľahké skafandre, ktoré by ich ochránili pred poklesom tlaku. Traja kozmonauti by sa totiž v skafandroch do kabíny nezmestili (kabína Sojuzu bola pôvodne schopná pojať iba dvoch kozmonautov v skafandroch). Dnes sú vnútorné priestory lode Sojuz usporiadané odlišne, poskytujúc tak priestor pre troch kozmonautov aj so skafandrami. Technickými úpravami prešli aj vyrovnávacie ventily.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Sojuz 11

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
  • CODR, Milan. Sto hvězdných kapitánů. 1. vyd. Praha : Práce, 1982. 480 s. ISBN 24-033-82.
  • VÍTEK, Antonín, LÁLA, Petr. Malá encyklopedie kosmonautiky. 1. vyd. Praha : Mladá fronta, 1982. 392 s. ISBN 23-079-82.


Predchádzajúca misia:
Sojuz 10
Program Sojuz Nasledujúca misia:
Sojuz 12