Viliam Ján Gruska

Viliam Ján Gruska
slovenský scénograf, filmový architekt, pedagóg, etnograf, dramaturg, scenárista a režisér
Narodenie	24. september 1936 Ružomberok, ČSR
Úmrtie	23. september 2019 (82 rokov) Bratislava, Slovensko
Alma mater	Fakulta architektúry a pozemného staviteľstva SVŠT v Bratislave
Súrodenci	brat Jozef Damas Gruska brat Ivan Gruska brat Vladimír Gruska
Manželka	Anna Grusková, rod. Saková
Deti	Alexandra Grusková, Jana Grusková Vargicová, Viliam Gruska ml.
Odkazy
Webstránka	viliamjangruska.sk
Filmový portál  Architektonický portál  Biografický portál

Doc. Ing. Viliam Ján Gruska (* 24. september 1936, Ružomberok – † 23. september 2019, Bratislava)^[1] bol osobnosť slovenskej kultúry, scénograf, filmový architekt, pedagóg, etnograf, dramaturg, scenárista a režisér, pútnik kultúrou a históriou slovenského národa, ktorý určujúco inicioval, inšpiroval a ovplyvnil činnosť a tvorbu folklórnych súborov, folklórnych skupín, ideu a dramaturgiu desiatok programov, projektov, festivalov a ich scén, tvorbu množstva filmových a televíznych diel a mysle množstva ľudí.

Vyrastal v učiteľskej rodine, ktorá žila v rokoch 1936 – 1945 v Rabčiciach, od roku 1946 v Liptovskej Teplej, kde od roku 1947 V. J. Gruska navštevoval základnú školu a o.i. ochotníčil v divadle žiakov aj dospelých, účinkoval v detskom folklórnom súbore. Maturoval na gymnáziu (vtedy JSŠ) v Ružomberku. V rokoch 1954 až 1976 pôsobil ako tanečník, sólista, pedagóg a choreograf v Lúčnici. Ako dramaturg a scénograf bol spoluautorom viacerých programov pre SĽUK. Ako pedagóg tanca a choreograf pôsobil vo FS Technik. Absolvoval Fakultu architektúry a pozemného staviteľstva na SVŠT v Bratislave. V rokoch 1962 až 1971 pracoval v Slovenskej televízii ako vedúci scénografickej výroby. Neskôr pracoval ako architekt v Slovenskej filmovej tvorbe a ako scénický výtvarník v slobodnom povolaní. Od roku 1985 pôsobil ako pedagóg a docent na Katedre scénografie Divadelnej fakulty VŠMU. V roku 1990 bol predsedom Výboru Matice slovenskej.^[2]

Počas svojej kariéry sa podieľal na vytvorení ľudových festivalov a slávností, v rámci ktorých vytvoril niekoľko amfiteátrov v prírode (Východná, Detva, Zuberec, Heľpa), spolupracoval na filmových prepisoch opier (Jánošík, Svätopluk), televíznych inscenáciách (Veselé paničky z Windsoru, Najdúch), televíznych a kolibských filmoch (Chodník cez Dunaj, Kára plná bolesti, Poviestka, Uhol pohľadu, Neďaleko do neba, Cinka panna) ^[3] či filmových rozprávkach (Mahuliena, zlatá panna, Perinbaba, Sokoliar Tomáš).^[4] Režíroval dokumentárne filmy Rodostrom slovenčiny a Rodiská a doliny.^[3]

Dokumentárna panoráma Viliama J. Grusku z roku 2013 o vandrovných sklenároch spoza Chočských vrchov mapuje prudké premeny rodísk Huty, Malé Borové, Veľké Borové a dolín Prosieckej a Kvačianskej. 80-minútový filmový dokument zachytáva dve doliny a tri obce na rozhraní Liptova a Oravy v procese histórie, kultúry, medziľudských vzťahov a prírodných podmienok. Je to autobiografické rozprávanie popredného slovenského etmografa, scénografa a folklóristu vychádzajúce tak z vlastných skúmaní a spomienok, ako aj z prehovorov ľudí, ktorí do tohto regiónu neodbytne patria. Nádherné prírodné scenérie videné kamerou Richarda Krivdu sú doplnené množstvom dobových fotografií ľudí a krajiny, čo ozvláštňuje rozprávačovu niť faktov, javov a procesov daného neveľkého územia.^[5]

„Toto rozprávanie nebolo len o planine Svorad, o dvoch dolinách neďaleko nej, o troch dedinách za chočskými vrchmi. Takýchto miest je na Slovensku aj vo svete veľa. A všade platí: kto sa vzdáva rodísk a kultúry v nich, už nenájde k nim cestu. Hoci by si časom za výmenu nechal oči vyplakať, ako v tej Rúfusovej rozprávke: Či jesto pravda na svete. Zostane mu už len jedna cesta. Na cintorín. Pokloniť sa k svojim predkom.“ (zo záverečného textu Viliama J. Grusku)^[6]

V sedemdesiatych rokoch 20. storočia spolu so Svetozárom Stračinom a ďalšími inicioval zrod kolekcie gramoalbumov mapujúcich piesňovú a hudobnú kultúru regiónov Orava, Pohronie, Liptov, Podpoľanie, Kysuce a Terchovská dolina, Gemer a Malohont. Takto si na začiatok myšlienky spomína Juraj Dubovec: „Niekedy uprostred leta 1976 ma oslovil Viliam J. Gruska, aby som s ním strávil týždeň na Orave. Povedal mi, že v odbornej verejnosti, ktorá sa venuje skúmaniu prejavov tradičnej ľudovej kultúry, prevláda názor, že Orava je v tomto smere už ,mŕtva’. Že sa tam v obciach a rodinách už dávno nespieva, nehrá a netancuje. On však bol presvedčený o opaku a pokračoval v úsilí o znovuobjavenie folklórnej Oravy. Vytvoril dodnes originálnu korunu pocte svojmu rodnému kraju aj v kontexte európskeho diania projektom nahrávania dvojalbumu Orava, ktorý sa stal doslova legendou. Legendou, ktorou nám Vilo ukázal dovtedy nepoznané cesty a potom nás po nich doviedol aj k ďalším Panorámam.“

Vladimír Kyseľ približuje vznik tohto diela takto: „V roku 1978 uzrel svetlo sveta gramoalbum Orava, prvý titul z edičného radu Panoráma ľudovej piesňovej a hudobnej kultúry. Ďalšími boli Podpoľanie, Liptov, Pohronie, Kysuce a Terchovská dolina a Gemer a Malohont. Celá edícia bola výsledkom série regionálnych programov uvádzaných postupne na Folklórnych slávnostiach pod Poľanou v Detve, väčšinou pod dramaturgickým aj režijným vedením Viliama Jána Grusku. Z jeho tvorivej dielne vzišiel aj námet na zdokumentovanie hudobnej kultúry jednotlivých regiónov. K realizácii sa pridal Svetozár Stračina a ďalší spolupracovníci. Tak vznikol jeden z najvýznamnejších projektov svojej doby, zameraný na zaznamenanie a sprístupnenie ľudovej piesňovej a hudobnej kultúry jednotlivých regiónov stredného Slovenska prostredníctvom verejnosti prístupnej formy, zvukových nosičov."

V roku 2020, teda po vyše 40 rokoch od vydania prvého titulu Orava, Július Jackuliak a Igor Kottman v spolupráci s Občianskym združením Archív Viliama Jána Grusku iniciovali znovuvydanie edície Panoráma ľudovej piesňovej a hudobnej kultúry.^[7]

Viliam J. Gruska sa v neskoršom období okrem iného venoval aj tvorbe publikácií, životopisných profilov či putovných výstav o slovenských osobnostiach akými boli Milan Rastislav Štefánik, Ladislav Hanus, Milo Urban, Jozef Majerčík, Milan Rúfus či Bronislava Kubánková.^[3]

V obci Veľké Borové sa o povznesenie kultúrneho života zaslúžil aj založením festivalu Letokruhy človeka a krajiny pod Svoradom – festival návratov k prírode, krajine, kultúre, tradíciám. V roku 2016 bol programovým obsahom festivalu Memoriál Jožka Majerčíka, ktorý sa po dvoch ročníkoch za účasti ľudových umelcov z Východnej z Veľkého Borového presunul priamo do Východnej, kde sa v roku 2018 uskutočnil III. ročník memoriálu Jožka Majerčíka pri príležitosti 90. výročia jeho narodenia.^[8]

Viliam Gruska stál pri zrode monumentálneho predstavenia Rodokmeň zeme VI. Ľudia z rodu Rómov – scénická freska,^[9] uvedeného v roku 1986 na 32. ročníku folklórneho festivalu Východná, ktoré sa stalo prelomovým prezentáciou Rómov na Slovensku resp. vo vtedajšom Československu ako príslušníkov samostatného etnika s vlastnými dejinami, jazykom a kultúrou.^[10] Zároveň šlo podľa etnologičky Zuzany Kumanovej o prvé oficiálne spoločenské použitie etnonymu Rómovia u nás.^[11]

Gruskov synovec, informatik a vysokoškolský pedagóg Damas Gruska, k programu uvádza: „Dlho na ňom pracoval a samotné uvedenie sa riešilo na najvyšších miestach: u predsedu vlády, na ÚV KSS i ministerstve kultúry, ktoré bolo najviac proti. Obávali sa, že stretnutie stoviek Rómov, navyše z rôznych lokalít, od rurálneho východného Slovenska až po mestské prostredie západných Čiech, nemôže skončiť inak ako všeobecnou bitkou. Nakoniec to dopadlo nad očakávanie. Za všetky zážitky spomeniem len jeden: vyznanie mladého tanečníka breakdancu, krátko po vystúpení pred vypredaným niekoľkotisícovým hľadiskom, že prvýkrát v živote je hrdý na to, že je Róm.“^[12]

Novinárka a folkloristka Elena Akácsová rovnako spomína na atmosféru na festivale aj obavy usporiadateľov: „Postavil si hlavu, zaručil sa za nich a oni ho poslúchali absolútne na slovo. Boli to najdisciplinovanejší účastníci, akí sa kedy na folklórnom festivale objavili. Program bol gruskovsky monumentálny, ale diváci sedeli v hľadisku celé hodiny ako primrazení, hoci im na hlavy pieklo slnko. Dodnes mám zimomriavky, keď si na ten program spomeniem.“^[10]

Podľa Zuzany Račkovej z Národného osvetového centra „najmladšími účinkujúcimi na festivale vo Východnej boli v roku 1986 len niekoľkotýždňoví novorodenci v programe Ľudia z rodu Rómov. Scenárista a režisér Viliam Gruska pripravil program, ktorý zachytával život Rómov od narodenia, cez detstvo, svadbu a iné rodinné a kalendárne príležitosti, až po pohreb. Rómovia brali svoju úlohu účinkujúcich tak vážne, že do obrazu o krštení priniesli niekoľko maličkých novorodencov".^[13]

Gruskova práca na príprave aj samotné uvedenie programu sa stali významným impulzom k oživeniu výskumu rómskej kultúry v rámci vtedajšieho Národopisného ústavu SAV, ktorého riaditeľka Božena Filová poskytla Gruskovi ako asistenta etnológa a neskoršieho popredného romistu Arne Manna.^[14][15]

V roku 1996, keď mal Viliam Gruska 60 rokov, v banskobystrickom rozhlasovom štúdiu s ním Juraj Dubovec pripravil cyklus rozhovorov vo forme spomienkového rozprávania Siločiary jedného života (1996).^[3] Pred Štedrým dňom v roku 2007 bol hosťom hudobného redaktora Vlada Franca v relácii Túto hudbu mám rád. ^[16] O svojom tvorivom živote hovorí v dokumentárnom filme Pútnik slovenským časom – Portrét Viliama Jána Grusku.^[17] V roku 2014 bol hosťom relácie Portréty na Rádiu Regina.^[18]

V roku 2016 bol Viliam J. Gruska hosťom v rozhlasovom magazíne o kresťanskom umení s názvom Krajina duše na Rádiu Devín.^[19] RTVS v súvislosti s úmrtím Viliama J. Grusku uviedla viaceré rozhlasové relácie, v ktorých bol hosťom.^[20]

• 2008: Pribinov kríž III. triedy za významné zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti ľudovej kultúry a umenia^[21]
• 2016: Cena Žilinského samosprávneho kraja za významný prínos a uchovávanie, zveľaďovanie i prezentáciu podôb tradičnej ľudovej kultúry, jej symbolov a prvkov identifikujúcich jednotlivé lokálne komunity^[22]
• 2018: Slnko v sieti za výnimočný prínos slovenskej kinematografii^[23]

• Web občianskeho združenia Archív Viliama Jána Grusku
• Viliam Ján Gruska na portáli SK CINEMA Slovenského filmového ústavu
• Viliam Ján Gruska v Česko-Slovenskej filmovej databáze
• Rozhlas a televízia Slovenska: Galéria elity národa (GEN.sk) Viliam Ján Gruska, 2011
• Príspevok Viliama Grusku v diskusii Chudoba: fenomén pracujúcich aj nepracujúcich na pôde Ústavu spoločenských vied SAV (2011)
• Prečo ešte ľudia veria Matici? Lebo viera sa dedí – rozhovor v denníku Pravda (2013)