Sandinovský front národného oslobodenia

Sandinovský front národného oslobodenia (špan.: Frente Sandinista de Liberación Nacional, skr. FSLN) je ľavicová politická strana v Nikarague, jej členovia sú známi ako sandinisti. V 70. rokoch 20. st. viedli guerillový boj proti represívnej vláde diktátora Anastasia Somozu Debayla. Potom, ako sa im ho v r. 1979 podarilo zvrhnúť, dostali sa k moci a v Nikarague následne vládli do r. 1990. Aj neskôr zostali jednou z dvoch najvýznamnejších politických strán v krajine a ich líder, Daniel Ortega, bol v r. 2006, 2011, 2016 a 2021 opätovne zvolený za prezidenta Nikaraguy. FSLN je členom organizácie ľavicových politických strán Latinskej Ameriky a Karibiku Foro de São Paulo.

Sandinisti sa pomenovali na počesť Augusta Cézara Sandina, historického lídra nikaragujského národného odporu proti americkej okupácii krajiny v rokoch 1922 – 1934, ktorý bol v r. 1934 zavraždený Národnou gardou Američanmi dosadeného diktátora Anastasia Somozu, ktorého rodina následne vládla až do spomínaného r. 1979.

Sandinisti pôvodne vznikli ako spolok radikálnych študentských aktivistov na univerzite v Manague v r. 1961. Ich cieľom bolo zvrhnutie Somozovho režimu a založenie marxistického štátu. Hlavnými zakladateľmi hnutia boli Carlos Fonseca, Silvio Mayorga, či Tomás Borge (ktorý sa ako jediný zo zakladajúcich lídrov dožil ich víťazstva v r. 1979).

Do začiatku 70. rokov boli ozbrojené aktivity sandinistov minimálne (pokus o spustenie širšieho partizánskeho boja v r. 1967 sa skončil neúspechom) a ich všeobecná verejná podpora neveľká. Výraznejšie začala stúpať až po r. 1972, keď po ničivom zemetrasení, ktoré zasiahlo Managuu, diktátor Anastasio Somoza Debayle zneužil väčšinu medzinárodnej pomoci určenej k obnove mesta k vlastnému obohateniu. Tato otvorená korupcia spôsobila, že k podpore sandinistov sa začalo pridávať aj mnoho ľudí, ktorý dovtedy Somozov režim tolerovali, či dokonca podporovali. V decembri 1974 uskutočnili sandinisti svoju prvú väčšiu akciu, keď ich ozbrojená skupina obsadila vilu ministra poľnohospodárstva Jose María Castillu, v ktorom práve prebiehala veľká oslava, na ktorej sa zúčastnilo mnoho vysokopostavených úradníkov a Somozových spolupracovníkov. Ministra, ktorý na nich začal strieľať, zabili. Všetkých ostatných účastníkov oslavy zobrali za rukojemníkov a požadovali prepustenie 14 zadržaných sandinistov (vrátane neskoršieho lídra Daniela Ortegu) a výkupné 2 milióny dolárov. Bolo im vyhovené a ozbrojencom aj s prepustenými väzňami bolo dovolené odletieť na Kubu.

Po týchto udalostiach Somoza zintenzívnil represie proti odporcom režimu, boli masovo zatýkaní, mučení, mnohí z nich zavraždení (líder sandinistov Carlos Fonseca bol zabitý po návrate z kubánskeho exilu v r. 1976). V r. 1977 došlo k rozdeleniu FSLN na niekoľko frakcii, ktoré mali rôzne názory na pokračovanie revolučného boja. Najdôležitejšou z nich sa stali tzv. terceristi (terceristas, t. j. tretia cesta), vedení Danielom Ortegom, ktorí zastávali pragmatický názor, že v boji proti Somozovmu režimu sa musia spojiť aj s nekomunistami, vrátane pravicovej opozície. V auguste 1978 terceristi uskutočnili veľkú ozbrojenú akciu, pri ktorej obsadili nikaragujský kongres a zadržali viac ako 1000 rukojemníkov (vrátane Somozovho synovca a bratranca) a vymohli si prepustenie 59 politických väzňov (vrátane Tomása Borgeho), zaplatenie pol milióna dolárov výkupného a bezpečný odchod do Panamy. Medzitým po celej krajine narastali veľké nepokoje, znásobené po tom, ako dal Somoza 10. januára 1978 zavraždiť populárneho opozičného novinára a vydavateľa Pedra Joaquína Chamorru. Tieto nepokoje vyvrcholili tzv. Septembrovým povstaním a boli brutálne potlačené. Na začiatku r. 1979 americká vláda prezidenta Jimmyho Cartera prerušila všetku podporu Somozovmu režimu, zároveň však začala vyvíjať veľkú snahu, aby v prípadnej novej nikaragujskej vláde nebol FSLN zastúpený, čo časť pravicovej opozície podporila. V tejto situácii sa terceristi rozhodli prerušiť spoluprácu s väčšinou pravicovej opozície a v marci 1979 došlo k znovuzjednoteniu všetkých frakcii FSLN, ktorý v tom čase už mal veľkú podporu nikaragujskej verejnosti a stal sa vedúcim protisomozovským hnutím.

Od polovice apríla 1979 sandinisti naplno rozvinuli proti Somozovým silám otvorenú povstaleckú ofenzívu na niekoľkých frontoch a pomerne rýchlo dostali pod kontrolu severné časti krajiny, pričom rozhodujúcim elementom boli pre sandinistov hlavne úspešné pouličné boje v mestách. 16. júna 5 politických osobnosti (Daniel Ortega, Moises Hassan, Sergio Ramirez z FSLN, stredopravicový Alfonso Robelo a Violeta Barrios de Chamorrová, vdova po zavraždenom novinárovi) založilo v exile dočasnú provizórnu vládu, tzv. Chuntu národnej rekonštrukcie. Medzitým bojovníci FSLN získavali pod kontrolu stále väčšie územie krajiny a do konca júna ovládali už takmer celú Nikaraguu, okrem hlavného mesta. 17. júla Somoza definitívne rezignoval a ušiel do Miami, moc odovzdal svojmu spolupracovníkovi Francisco Urcuyovi, ktorý však zakrátko krajinu tiež opustil. 19. júla 1979 armáda FSLN slávnostne vstúpila do Managuy, nasledujúci deň do mesta prišli z exilu aj členovia Chunty národnej rekonštrukcie a prevzali v krajine moc. V občianskej vojne dovtedy zahynulo asi 50 000 ľudí, viac ako 600 000 ľudí ostalo bez strechy nad hlavou a krajina mala zničenú ekonomickú infraštruktúru.

Keďže v provizórnej vláde mali sandinisti väčšinu, ľahko presadzovali svoje návrhy a s pravicovými členmi mali stále väčšie konflikty. Pôvodná Chunta národnej rekonštrukcie tak vydržala len do marca 1981, keď nečlenovia FSLN rezignovali a sandinisti tak nad krajinou prevzali prakticky úplnú kontrolu. V r. 1984 prebehli demokratické voľby, v ktorých sandinisti získali 67 % hlasov (pri 75% účasti)^[1] a potvrdili tak svoju vedúcu úlohu v Nikaragujskej politike. Hoci časť pravicovej opozície voľby bojkotovala a USA ich označili za sfalšované, nezávislí pozorovatelia zo západnej Európy a OSN ich potvrdili ako slobodné a spravodlivé.

Počas svojej vlády sa sandinisti zameriavali hlavne na povojnovú rekonštrukciu krajiny a sociálne programy. Zaviedli bezplatné zdravotníctvo, podporovali stavbu škôl a nemocníc v odľahlých oblastiach, snažili sa zvyšovať zamestnanosť. Významná bola ich rozsiahla alfabetizačná kampaň, keď sa im v priebehu pol roka podarilo znížiť negramotnosť obyvateľstva z 50% na 13%.^[2] Za ich vlády sa tiež podarilo o tretinu znížiť detskú úmrtnosť a odstrániť detskú obrnu.^[3]

Sandinisti skonfiškovali všetku pôdu, ktorá patrila Somozovcom (vlastnili asi pätinu pôdy v krajine) a prerozdelili ju chudobným roľníckym rodinám. Zastávali model zmiešanej ekonomiky a na majetok súkromných spoločností nesiahali, zoštátňovanie počas ich vlády takmer neprebiehalo (s výnimkou Somozových súkromných bánk a podnikov). Ekonomická situácia vojnou zničenej Nikarague sa počas ich vlády začala spočiatku zlepšovať, no neskôr hlavne kvôli americkému obchodnému embargu a prírodným katastrofám (napr. zničujúci hurikán Joan v r. 1988) prudko upadala a ku koncu ich vlády bola horšia ako po skončení vojny proti Somozovy.

V zahraničnej politike sandinisti obnovili diplomatické vzťahy s Kubou (ktorá ich výrazne podporovala už počas ich partizánskeho boja) a nadviazali s ňou úzke spojenectvo. V menšej miere nadviazali styky aj so Sovietsky zväzom a ďalšími krajinami východného bloku, súčasne s týmito aktivitami sa však prudko zhoršili vzťahy so Spojenými štátmi.

Keďže vláda USA považovala FSLN v kontexte Studenej vojny za komunisticky orientovanú stranu, ktorá obmedzovala ich vplyv v oblasti, od začiatku začala vyvíjať silnú snahu na ukončenie sandinovského režimu a návrat proamerickej vlády. Tieto snahy prebiehali obzvlášť intenzívne za vlády Ronalda Reagana. V r. 1985, podobne ako predtým v prípade Kuby, uvalili USA na Nikaraguu rozsiahle ekonomické embargo. CIA tiež tajne organizovala proti Nikarague podvratnú a záškodnícku činnosť, pričom napr. v r. 1984 jej agenti zamínovali podvodnými mínami hlavné nikaragujské prístavy. USA navyše rozsiahlo podporovali opozičné militantné skupiny súhrnne známe ako Contras. Vojenskú pomoc Contras v r. 1982 síce zakázal po nátlaku medzinárodnej verejnosti senát, no na príkaz prezidenta Reagana tajne pokračovala aj naďalej, pričom v tejto súvislosti vznikla aj známa aféra Irán-Contras. Hoci USA vládu sandinistov často obviňovali z porušovania ľudských práv a z podpory terorizmu, v skutočnosti pravé nimi podporovaný Contras uskutočnili množstvo násilných a teroristických akcii proti civilistom, pričom často fungujúc ako eskadry smrti zastrašovali a vraždili členov a podporovateľov FSLN (tato činnosť sa zvyšovala s blížiacimi sa voľbami v r. 1990). V súvislosti s podporou Contras a zamínovaním prístavov podala Nikaragua na USA sťažnosť na Medzinárodný súdny dvor v Haagu. Ten v r. 1986 uznal porušenie medzinárodného práva, nariadil Spojeným štátom s touto činnosťou prestať a zaplatiť Nikarague reparácie (čo však USA samozrejme odmietli). Kvôli činnosti Contras bol sandinistami v Nikarague od marca 1982 do januára 1988 vyhlásený výnimočný stav, čo bolo spojené s miernou mediálnou cenzúrou a obmedzením niektorých občianskych práv.

Kvôli stále sa zhoršujúcej ekonomickej situácii, neúspešnej vojne s Contras ale aj vďaka rozsiahlej kampani opozičnej Violety Chamorovej (výdatne podporovanej USA) začala verejná podpora sandinistom klesať. V nasledujúcich prezidentských voľbách v r. 1990 Daniel Ortega so ziskom 41% prehral oproti 55% V. Chamorovej,^[1] čim sa vláda sandinistov v Nikarague na dlhšie obdobie skončila.

Ideológia sandinistov síce bola založená hlavne na marxisticko-leninistických základoch, obsahovala však množstvo svojských a výnimočných prvkov, čo FSLN radí skôr k stranám sociálno-demokratického a nie komunistického typu (ako ju označujú niektorí jej kritici). Sandinisti netrvali na vláde jednej strany a požadovali vytvorenie pluralitnej, demokratickej spoločnosti, zrušili tiež trest smrti. Chceli udržiavať nadštandardné vzťahy s katolíckou cirkvou, pretože boli prívržencami tzv. teológie oslobodenia, ktorá do istej miery spája socializmus a katolícku vieru. Mnohí nikaragujskí klerici podporovali sandinistov, napr. kňaz Gaspar García Laviana sa priamo pridal k sandinovským bojovníkom a v r. 1978 ho zabili Somozovi vojaci v partizánskom tábore v horách. Medzi popredných predstaviteľov sandinistov patrili napr. aj jezuitský kňaz Ernesto Cardenal, ktorý počas ich vlády pôsobil ako minister kultúry, či ďalší katolícky kňaz Miguel D'Escoto, ktorý zase zastával post ministra zahraničia (v rokoch 2008-2009 vykonával ako zástupca Nikaraguy funkciu predsedu Valného zhromaždenia OSN). A tak zatiaľ čo mnohí nižšie postavení klerici sandinistov podporovali, konzervatívni cirkevní hodnostári toto spojenectvo odmietali, pretože sandinistov vnímali skôr ako komunistov. Managujský arcibiskup Miguel Obando y Bravo síce spočiatku podporoval sandinistov v boji proti Somozovi, neskôr sa však stal ich silným kritikom a dokonca otvoreným podporovateľom Contras. Tieto okolnosti teda prispeli k zhoršeniu vzťahov s katolíckou cirkvou, napriek tomu však počas celej ich vlády nedošlo k obmedzovaniu či perzekúciám voči cirkvi. Postoj nikaragujskej cirkevnej hierarchie k sandinistom sa neskôr výrazne zmenil. FSLN na čele s Danielom Ortegom udržiava v prvých dvoch desaťročiach 21. storočia veľmi priateľské vzťahy s katolíckou cirkvou vrátane emeritného arcibiskupa Managuy kardinála Miguela Obanda y Brava, ktorý kedysi patril ku kritikom sandinistov.

Po prehraných voľbách síce FSLN ostávali druhou najsilnejšou stranou v krajine, no ani v nasledujúcich rokoch sa im nepodarilo prekonať volebné úspechy pravicových strán a ostávali tak v opozícii. Počas tohto obdobia sa niektorí poprední členovia FSLN od strany oddelili a založili vlastné politické subjekty (ako napr. Sergio Ramirez a jeho Sandinovské renovačné hnutie), preferencie samotnej FSLN to však veľmi neovplyvnilo. Volebný úspech dosiahli sandinisti opätovne až v r. 2006, keď Daniel Ortega so ziskom 38% zvíťazil v prezidentských voľbách a FSLN sa zároveň stalo najsilnejšou stranou v nikaragujskom parlamente. V prezidentských a parlamentných voľbách v novembri 2011 sandinisti výrazne posilnili svoju pozíciu na nikaragujskej politickej scéne, keď bol Daniel Ortega znovuzvolený za prezidenta zo ziskom 62,46 % už v prvom kole a v parlamentných voľbách získal FSLN 60,85 % a 63 z 92 mandátov v Národnom zhromaždení. Prezidentské voľby v novembri 2016 vyhral Daniel Ortega so ziskom 72,44 % hlasov a v súčasne konaných parlamentných voľbách získal FSLN 65,86 % a 71 z 92 mandátov v Národnom zhromaždení. Víťazstvom FSLN sa skončili aj prezidentské a parlamentné voľby v novembri 2021, v ktorých zvíťazil jeho prezidentský kandidát Daniel Ortega so ziskom 75,87 % hlasov a FSLN sa stal znovu najsilnejšou parlamentnou stranou, keď získal 74,17 % hlasov a 75 z 91 mandátov v Národnom zhromaždení.

1. ↑ ^{a b} A Country Study: Nicaragua, Library of Congress.
2. ↑ The Sandinista Literacy Campaign in Nicaragua 1980, UNESCO.
3. ↑ Umenie, pravda a politika, Harold Pinter.

• http://www.lavozdelsandinismo.com/
• History of Nicaragua’s FSLN
• The Sandinista Revolution