Preskočiť na obsah

Rock

Upraviť odkazy
Tento článok spĺňa podľa redaktorov slovenskej Wikipédie kritériá na dobrý článok.
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Rock

Tom Hamilton (kapela Aerosmith).
Pôvod v štýlochRock and roll, blues, folk, country a rhythm and blues
Kultúrne pozadie50. a 60. roky 20. storočia – Spojené štáty americké a Veľká Británia
Typické nástrojeElektrická gitara – Basová gitara - Akustická gitara - Piano - Bicie - Syntetizátor - Klávesové nástroje
Všeobecná popularitaod 50. rokov jeden z najpopulárnejších štýlov.
Odvodené štýlyNew Age - synthpop
Podštýly
Alternatívny rock - art rock - bigbít - kresťanský rock - experimentálny rock - garážový rock - glam rock - hard rock - heartland rock - heavy metal - indie rock - Nová vlna - post-punk - post-rock - progresívny rock - proto-punk - psychedelický rock - punk rock - roots rock - soft rock - Južanský rock - surf
Zmes štýlov
Baroque pop - blues rock - country rock - dance-rock - elektronický rock - folk rock - funk rock - industriálny rock - jazz fusion - noise rock - pop rock - power pop - raga rock - rap rock - reggae rock - samba rock - sufi rock
Regionálne scény
Argentína - Austrália - Brazília - Kalifornia - Francúzsko - Nemecko - Uruguaj - Juhoslávia - Arménsko - Rakúsko - Bielorusko - Belgicko - Bosna a Hercegovina - Kanada - Čile - Čína - Kuba - Česko - Chorvátsko - Dánsko - Estónsko - Fínsko - Grécko - Maďarsko - Island - India - Indonézia - Írsko - Izrael - Taliansko - Japonsko - Litva - Lotyšsko - Malajzia - Mexiko - Nepál - Holandsko - Nový Zéland- Nórsko - Peru - Filipíny - Poľsko - Portugalsko - Rusko - Srbsko a Čierna Hora - Slovinsko - Slovensko - Južná Afrika - Španielsko - Švédsko - Švajčiarsko - Thajsko - Turecko - Ukrajina - Spojené kráľovstvo - USA - Vietnam - Zambia
Iné témy
Backbeat - hudobná skupina - Pop - rocková opera - Rokenrolová sieň slávy - rockový festival

Rock alebo rok[1] je druh populárnej hudby, ktorý sa ako vymedzený hudobný žáner prvýkrát objavil koncom 50. rokov 20. storočia v Spojených štátoch amerických. Predovšetkým vo Veľkej Británii a v U.S.A. sa od 60. rokov z neho začali vyčleňovať rôzne štýly, ako sú hard rock, blues rock, acid rock, punk rock, heavy metal a pod.[2][3] Korene má v rokenrolových kapelách 40. a 50. rokov, ktoré kombinovaním blues, rhythm and blues a country music vytvorili nový hudobný štýl s výraznými vokálmi, charakteristický používaním elektrických gitár, basgitár a bicích. Rocková hudba je tiež vo veľkej miere ovplyvnená elektrickým blues, folkom, jazzom a vážnou hudbou (hlavne progresívny rock).

Priekopníci rock and rollu ako Elvis Presley, Chuck Berry, Bill Haley, Jerry Lee Lewis, Buddy Holly, Bo Diddley, Gene Vincent, The Everly Brothers, Carl Perkins a Little Richard vytvorili rokenrolovú šablónu, ktorej sa hudobníci držia do dnešných dní. Počas každého desaťročia umelci imitovali typický zvuk prvých rockerov, niektorí len ďalej rozvíjali a posúvali definíciu žánru, niektorí kompletne prekročili uzavreté hranice žánru.[4]

Rockoví hudobníci si vybudovali rozsiahlu poslucháčsku základňu, čo viedlo ku kultúrnym a spoločenským zmenám, ktoré sa zhmotnili v subkultúrach mládeže, medzi ktoré patrili Mods a rockers vo Veľkej Británii, a hnutie hippies v Spojených štátoch. V 70. rokoch sa objavila subkultúra punkerov, z ktorej sa neskôr vyprofilovali subkultúry goth a emo. K rockovej hudbe patrí tiež neoddeliteľne tradičná folková protestná pieseň, vďaka čomu sa rock spája so spoločenskými a politickými zmenami, ako sú zmena postoja voči drogám či rasizmu; býva tiež vnímaný ako revolta voči zavedeným autoritám, konzumerizmu a konformizmu.[5]

Charakteristické znaky

[upraviť | upraviť zdroj]
Americká skupina Red Hot Chili Peppers na fotografii z roku 2006: zostavu tvorí kvarteto hudobníkov (zľava doprava: basový gitarista, sólový spevák, bubeník a gitarista).

Charakteristický zvuk rockovej hudby, tradične postavený na zosilnených elektrických gitarách, sa ustálil v súčasnej forme v priebehu 50. rokov 20. storočia, kedy ho spopularizovali rokenrolové kapely[6] ovplyvnené gitaristami elektrického blues.[7] Zvuku elektrickej gitary v rockovej hudbe obyčajne sekunduje elektrická basová gitara, ktorú ako prví začali používať džezoví muzikanti tohto obdobia,[8] spoločne s bicou súpravou, ktorá pozostáva z bubnov a činelov.[9] Túto trojicu základných nástrojov nezriedka dopĺňajú ďalšie inštrumenty, predovšetkým klávesové nástroje ako klavír, Hammondov organ a syntetizátory.[10] Inštrumentálna kompozícia rockovej hudby je silne ovplyvnená bluesovými skupinami (na prvom mieste je sólová gitara, potom ďalší akordový nástroj, basgitara a bicie).[7] Skupina hudobníkov sústreďujúcich sa na rockovú muziku sa nazýva rocková skupina a obyčajne pozostáva z troch (power trio) až piatich členov. Najčastejšie tvorí rockovú skupinu kvarteto, pozostávajúce zo speváka, sólového gitaristu, basového gitaristu a bubeníka. Súčasťou rockových kapiel býva tiež klavirista, či iný inštrumentalista.[11]

V hudobnej rovine je rock tradične postavený na jednoduchých nesynkopických rytmoch v 4/4 metre a opakujúcom sa backbeate hranom na malom bubne v druhej a štvrtej dobe.[12] Melódie sa odvodzujú zavše zo starších modálnych stupníc, predov��etkým z dórskeho a mixolýdického módu, ako aj z durových a molových módov. Harmonická zložka býva v rozmedzí od kvintakordu až po čistú kvartu a čistú kvintu a nesúzvučné harmonické progresie.[12] Rockové piesne sa začali koncom 50. rokov,[13] a najmä od polovice 60. rokov, držať štruktúry sloha-refrén odvodenej z blues a ľudovej hudby, avšak medzi kapelami existujú aj značné výnimky z tohto pravidla.[14] Hudobní kritici podtrhávajú eklektizmus a štylistickú rozmanitosť rockovej hudby.[15] Vďaka svojej zložitej histórii a tendencii vypožičiavať si z iných hudobných žánrov a kultúrnych foriem, je veľmi ťažké rock „charakterizovať ako jednotný súbor pevne vymedzených vyjadrovacích prostriedkov“.[16]

Motívy textov

[upraviť | upraviť zdroj]
Jednoduchá melodická sekvencia 4/4 pre bicie typická v rockovej hudbe.

Na rozdiel od väčšiny dovtedajších štýlov populárnej hudby sa rockové texty zaoberajú okrem romantickej lásky širokým spektrom tém, medzi ktoré patria sex, rebélia voči zavedenému poriadku (establishentu), sociálna kritika či každodenné problémy jednotlivca.[12] Takúto tematiku čerpali umelci z viacerých zdrojov, medzi ktoré patria napríklad tradičná fúzia pouličnej a džezovej hudby Tin Pan Alley, ľudová hudba a rhythm and blues.[17] Hudobný publicista Robert Christgau charakterizuje rockové texty ako „svieže médium“ s jednoduchou slovnou zásobou a opakujúcimi sa refrénmi, a tiež tvrdí, že ťažisková úloha rocku spočíva „v hudbe, či všeobecnejšie povedané, v hluku.“[18] Veľkú väčšinu hudobníkov v rockovej hudbe tvoria bieli muži zo strednej triedy[19], ktorí si osvojili hudobné formy černošskej muziky, aby ho hrali pre biele a prevažne mužské publikum.[20] V dôsledku toho sa názory tejto skupiny pretavili do hudby i textov rockových skupín.[21]

Vizuálne prvky

[upraviť | upraviť zdroj]
Maskot anglickej heavymetalovej skupiny Iron Maiden, Eddie, je neoddeliteľnou súčasťou pódia pri živých vystúpeniach.

Neoddeliteľnou súčasťou populárnej hudby je aj vizuálna stránka, čo platí aj pre rock. Obaly albumov, vystúpenia na pódiu, kostýmy kapely, logá a videoklipy sú takmer rovnako dôležité, ako hudba samotná, no len zriedkakedy sú prednejšie než hudobná tvorba.[22] Z každého diela je teda možné získať množstvo dojmov; rock z hľadiska umeleckej formy je veľmi široký pojem, keďže mu nedominuje len jeden vyjadrovací prostriedok. Kým maľba má vizuálnu podobu, symfónia zvukovú, v rockových kapelách sa zvuková podoba spája s vizuálnou (obal albumu, vystúpenie na pódiu, oblečenie atď).

Rockový štýl odievania absorboval prvky z rôznych odlišných oblastí, takých vzájomne odlišných ako je tento hudobný štýl. Síce podľa určitých znakov možno zaradiť osobu k príslušnému rockovému štýlu, nie vždy je to však jednoznačné. Rocková móda sa postupne vyvíjala od 50. rokov 20. storočia až doteraz, ale napriek rôznym trendom, niektoré znaky zostávajú stále rovnaké.[23] Rockové skupiny sú pozoruhodné tým, že ich jednotliví členovia si vytvárajú svoj vlastný špecifický vzhľad, ktorého sa držia napriek rôznym módnym trendom celé roky a desaťročia.[24] Čerpanie inšpirácií z nespočetných zdrojov je všeobecným pravidlom pri vytváraní osobitého rockového imidžu, no prosté imitovanie či duplikovanie iných štýlov sa považuje za neprípustné;[24] rockový štýl, ako tvrdí John Varvatos, americký rockový dizajnér, vzniká „spájaním odrobiniek inšpirácie, vytvárajúc tak jedinečnú osobnosť a vzhľad, čo jednoducho pôsobí správne“.[24]

Podľa Varvatosa, najvýraznejším poznávacím prvkom rockovej módy sú vlasy.[25] Dlhé či divoko učesané vlasy symbolizujú protisystémový, vyvrheľský postoj a identifikujú svojho nositeľa ako súčasť rokenrolovej kontrakultúry.[25] V 70. rokoch, keď sa rock začal štiepiť na rôzne odnože, vzniklo množstvo rôznych typov účesov: glamrockeri sa hrdili dlhými strapatými alebo natupírovanými vlasmi, iní umelci ovplyvnení Bobom Marleym zase nosia dredy, punkeri sú typickí svojim špicatým zostrihom a čírami, a metalisti sú známi svoji dlhočižnými vlasami.[25] Veľmi dôležitou súčasťou je tričko s potlačou, pomocou ktorého fanúšikovia vyjadrujú podporu svojim obľúbencom, a taktiež týmto spôsobom dávajú najavo čo-to o svojej osobnosti.[26] Zväčša bývajú ozdobené logom kapely,[23] tiež bývajú vyobrazené obálky albumov či členovia kapiel, prípadne obsahujú nejaké oznámenie.[26][23] Džínsy u rockerov nikdy nestratili obľubu: začali sa nosiť už v prvopočiatkoch rokenrolu v 50. rokoch; rifľové bundy či vesty sú poznávacím znamením rockerov vo všeobecnosti.[27] Koncom 60. rokov a v priebehu 70. sa veľkej obľube tešili tzv. nohavice do „zvonu“, v 80. rokoch boli pre zmenu populárne klasické, obtiahnuté levisky, ktoré sa v posledných rokoch opätovne vracajú do módy.[27]

Medzi ďalšie typické prvky rockovej módy možno zaradiť rôzne druhy klobúkov a čižiem, slnečné okuliare, šatky, či kožené oblečenie.[28] Srdcovou záležitosťou mnohých rockerov je tiež pánsky oblek: kabát, sako, nohavice , vesta a kravata patria medzi obľúbené kúsky mnohých generácií hudobníkov i fanúšikov.[29] Obľúbené je takisto vojenské oblečenie: maskáčové nohavice, kraťase i tričká, vojenské topánky (kanady) či nábojové pásy. Takýto štýl je síce najobľúbenejší u fanúšikov heavy metalu, no obnosené vojenské kúsky si nachádzajú miesto u rockerov všetkých štýlov už od 60. rokov.[30]

Subkultúry

[upraviť | upraviť zdroj]

V priebehu histórie rockovej hudby si rôzne odnože rocku osvojilo viacero subkultúr, pre ktoré je charakteristické odmietanie majoritnej kultúry.[31] Rock je dynamický žáner a fanúšikovia určitého štýlu – vyznávajúci podobné hodnoty a myšlienky a dodržiavajúc podobný kódex odievania – tvoria samostatný kultúrny fenomén, i keď samozrejme nie každý člen subkultúry nutne musí splňovať všetky stereotypy charakteristické pre danú skupinu.[32]

Dvaja punkeri z 80. rokov. „Vizáž prvých punkerov mala za úlohu provokovať a zároveň vyjadriť pocit odcudzenosti.“[33]

V 50. rokoch a 60. rokoch boli medzi britskou mládežou aktívne subkultúry Teddy Boy a Rocker, ktoré sa viazali na americký rokenrol.[34][35] Kontrakultúra 60. rokov a hnutie hippies boli úzko späté so psychedelickým rockom.[34] V polovici 70. rokov v USA „pomerne primitívna hudba“ a militantná rétorika hudobných skupín našla odozvu v širších vrstvách nespokojnej mládeže[36] a vytvorila sa punková subkultúra, ktorej špecifický vzhľad bol dielom britskej módnej návrhárky Vivienne Westwoodovej a ktorý sa následne rozšíril do celého sveta.[37] Z punkovej scény sa vynorili subkultúry Goth a Emo, obe dve známe svojím špecifickým vizuálnym štýlom.[38][39] Na prelome 70. a 80. rokov vznikla heavymetalová subkultúra typická svojím vzhľadom: dlhé vlasy a džínsové či kožené oblečenie.[40] Heavymetalovej scéne, ktorá má vlastné nepísané zákony týkajúce sa autenticity, prischla prezývka „odcudzená subkultúra“ („subculture of alienation“).[41] Podľa tohto zákona musia byť muzikanti bezvýhradne oddaní muzike a subkultúre, ktorá ich podporuje, nesmú sa uchádzať o pozornosť médií a nikdy nesmú „zradiť“.[42] A od fanúšikov sa zase vyžaduje „odpor voči systému a odluka od spoločnosti.“[43]

Televízia, rozhlas, časopisy, ziny, letáky, príručky a v neposlednej rade internet slúžia na komunikáciu, cirkuláciu a rozširovanie názorov, štýlov, hudby a ideológie, spájajúce jednotlivé subkultúry zvnútra i medzi sebou.[44] Zaujímavý z tohto pohľadu je predovšetkým fenomén fanzinov, resp. zinov (z angl. magazine).[45] Tieto úzko zamerané plátky majú korene v malých literárnych a umeleckých časopisoch 40. a 50. rokov, ale tiež v disidentských samizdatových publikáciách vychádzajúcich v krajinách bývalého komunistického tábora. Zinová kultúra nabralo tempo v polovici 80. rokov. V súčasnosti ustúpili internetovému priestoru a blogom, ktoré ziny čiastočne nahradili.[44]

Etymológia

[upraviť | upraviť zdroj]
Pamätná tabuľa pripomínajúca význam Alana Freeda a mesta Cleveland v Ohiu pre zrod rock and rollu.

Pojem „rock and roll“ má dnes prinajmenšom dva odlišné, bežne používané, významy. American Heritage Dictionary[46] a Merriam-Webster Dictionary[47] chápu rock and roll ako synonymum pre rock ako taký. Na druhej strane Encyclopædia Britannica chápe rokenrol ako hudbu, ktorá sa zrodila v polovici 50. rokov a neskoršie sa vyvinula vo „väčšmi rozvetvený štýl známy ako rocková hudba“.[48]

Fráza „rocking and rolling“ (lomcovať a kolísať sa) pôvodne v anglickom jazyku označovala pohyby lode na mori,[49] ale začiatkom dvadsiateho storočia sa začína používať jednak na opísanie zápalistého správania čiernych farníkov,[50] jednak ako sexuálna analógia. Vo viacerých gospelových, bluesových a swingových R&B nahrávkach, orientovaných na černošské publikum, sa táto fráza používala už v 40. rokoch, pred vlastným vznikom rokenrolu.[50]

V roku 1934 sa skladba „Rock and Roll“ speváckeho tria Boswell Sisters objavila vo filme Transatlantic Merry-Go-Round. V roku 1942 začal komentátor časopisu, Billboard Maurie Orodenker používať pojem „rock-and-roll“ v súvislosti s opisom povznášajúcich nahrávok ako napr. „Rock Me“ od Sister Rosetty Tharpe.[51] V roku 1943 vznikol v americkom mestečku Merchantville v New Jersey hudobný klub „Rock and Roll Inn“.[52] V roku 1951 v Clevelande v Ohiu začal diskdžokej Alan Freed hrávať tento typ muziky a taktiež spopularizoval pojem rokenrol. [53]

Označenie rock sa začalo používať až od druhej polovice 60. rokov, kedy už bolo možné jasne postrehnúť jednotnosť vývojovej línie, ktorú vytvárali ďalšie etapy v premenách tohto druhu hudby. Termín rock’n’roll sa v súčasnosti používa v historickom zmysle pre hudbu štýlovo zodpovedajúcu prvému nástupu rocku.[54] Aj keď s populárnou hudbou ho spájajú určité prvky, na rozdiel od nej sa v rocku kladie veľký dôraz na hráčske zručnosti, živé vystúpenia, v textoch sa zameriava na vážne a progresívne motívy; slúži to ako dôkaz autenticity, na čo sa v priebehu vývoja žánru kládol osobitný dôraz.[55] Podľa britského odborníka na hudbu Simona Fritha „rock bol niečo viac než pop, niečo viac než rokenrol. Dôraz na hráčsku zručnosť a techniku spojili rockoví hudobníci s romantickou víziou umenia slúžiaceho na originálne a úprimné umelecké vyjadrenie autora.“[55]

História

[upraviť | upraviť zdroj]

Korene

[upraviť | upraviť zdroj]

Rock and roll ako hudobný žáner sa vyvinul v Spojených štátoch amerických v priebehu 40. a začiatku 50. rokov[56][57] z afroamerických hudobných štýlov ako gospel, jazz, boogie woogie a rhythm and blues,[58] a s prvkami country music.[59] Aj keď prvky rokenrolovej hudby možno začuť už v bluesových nahrávkach z 20. rokov 20. storočia[60] a v country nahrávkach z 30. rokov,[59] žáner samotný získal svoje pomenovanie až v polovici 50. rokov.[61][62] Hudobní historici a komentátori vedú ohľadne pôvodu rock and rollu vášnivé spory.[63] Vo všeobecnosti sa predpokladá, že vznikol v južných oblastiach Spojených štátov (v regióne, z ktorého pochádza väčšina raných rokenrolových interpretov), keď sa viaceré vplyvy zhmotnili v spojení africkej hudobnej tradície a európskej inštrumentácie.[64]

Počiatky: polovica 50. rokov

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Rock and roll
Pozri aj: Rockabilly
Elvis Presley na propagačnej fotografii k filmu Jailhouse Rock v roku 1957.

V polovici 50. rokov 20. storočia začínajú umelci z oblasti country and western a hlavného prúdu modernej populárnej hudby prejavovať záujem o hudobný materiál (R&B), ktorý bol až dovtedy takmer výhradne určený pre černošské mestské obyvateľstvo.[65][66] Prvým významným predstaviteľom tejto tendencie bol Bill Haley, ktorý adaptoval pôvodne černošskú nahrávku „Rock Around The Clock“ a ktorá sa stala v roku 1955 svetovým hitom.[67] Rýchlo sa objavili jeho ďalší nasledovníci. Elvis Presley sa v roku 1956 presadil svojim hitom „Heartbreak Hotel“ a takmer okamžite sa stal idolom mladej generácie. Práve Elvis Presley znamenal veľký medzník v prudkom náraste kultu hviezd.[68] V tomto prvom období bol nový hudobný štýl známy pod označením rock and roll. Označenie rock sa začalo používať až od druhej polovice 60. rokov, kedy už bolo možné jasne rozpoznať jednotnosť vývojovej línie, ktoré vytvárali ďalšie etapy v premenách tohto druhu hudby. [65]

Buddy Holly a jeho skupina The Crickets. Napriek tomu, že jeho úspech trval iba rok a pol pred jeho smrťou pri havárii lietadla, podľa názoru kritika Bruce Edera je Holly „jedna z najtvorivejších osobností raných čias éry rock and rollu“.[69]

Za prudký rozvojom rokenrolu v dobe jeho prvého nástupu stál fakt, že mladá generácia mala, následkom povojnového ekonomického boomu, dovtedy nevídanú kúpnu silu – na rozdiel od predvojnových rokov, kedy sa spoločnosť zmietala vo Veľkej kríze.[70][66] Veľké nahrávacie spoločnosti a rádiové stanice sa preorientovali na tento nový trh zameraný na mladé publikum a snažili sa z neho čo najviac vyťažiť. Ako píše autor Kary Grow, „rodičia sa v 50. rokoch obávali sexuálnych a náboženských odchýlok, ktoré hudba propagovala, a protestovali voči nej, čo len zvýšilo príťažlivosť hudobníkov pre mladých fanúšikov.“[71] Ďalším dôvodom nebývalej popularity nového žánru bol technologický pokrok – vylepšenie elektrických gitár, nové mikrofóny, zosilňovače a 45-otáčkové platne.[72] Vzrástol tiež podiel malých nahrávacích spoločností ako boli Atlantic, Sun a Chess orientujúcich sa na nový žáner.[72]

V druhej polovici 50. rokov belošskí umelci zdokonaľujú nový žáner (napr. The Everly Brothers, Buddy Holly and the Crickets, Eddie Cochran, Jerry Lee Lewis, Neil Sedaka, Del Shannon). Keďže časť týchto umelcov je ovplyvnená štýlom country, objavuje sa nový pojem „rockabilly“.[73][74] Popularizácia rocku prostredníctvom týchto umelcov obracia záujem širšieho obecenstva aj na niektorých černošských hudobníkov, ktorých vychádzajú z rokenrolu (napr. Little Richard, Chuck Berry, Fats Domino).[65]

Éra skupín a subkultúr mládeže: 60. roky

[upraviť | upraviť zdroj]
Hudba Chucka Berryho mala silný vplyv na skupiny zo začiatku 60. rokov, ako napríklad Beach Boys, The Beatles či Rolling Stones.[75]

Komerčné sily neprestávali veriť, že rock je iba prechodná a prchavá jednorazová hudba, avšak mladá generácia, ktorá vyrastala s touto hudbou, začala prenikať do dôležitých funkcií v najrôznejších odvetviach hudobného priemyslu.[65] Okolo roku 1960 rock a jeho adaptácie určujú prevladajúci charakter modernej populárnej hudby.[65] Adaptácia pôvodných rockových prvkov a ich rozpustenie v hlavnom prúde modernej populárnej hudby dosahuje také štádium, že súdobá rocková hudba sa začína označovať „proste ako pop“.[65] Prvá polovica 60. rokov prináša zo sebou nový hybrid belošskej a černošskej muziky: interpretom ako Beach Boys, Supremes, The Shireless, Marvin Gaye, James Brown, Aretha Franklin, Curtis Mayfield či Stevie Wonder sa podarilo dobiť špice hudobných rebríčkov, čo okrem iného napomohlo zrýchlenie procesu desegregácie,[76] zatiaľ čo vydavateľstvá Motown a Stax/Volt sa zaradili medzi hlavné sily hudobného priemyslu.[77] Pred novou generáciou producentov stála nová komerčná výzva – dosiahnuť dokonalý zvuk na nahrávkach určených pre mladé publikum. Avšak aj napriek silnej komercializácii, úspech umelcov bol závislý od ich kreatívneho prístupu.

Britská invázia

[upraviť | upraviť zdroj]
Príchod The Beatles do Spojených štátov predstavuje počiatok Britskej invázie.
Bližšie informácie v hlavnom článku: Britská invázia

V Británii, podobne ako v celej Európe, si rock okamžite podmanil mladých fanúšikov. Britská mládež vytvárala po vzore svojich amerických náprotivkov nové hudobné skupiny. Niektorí s týchto interpretov (napr. Cliff Richard či The Shadows) dosiahli pomerne veľký úspech v rámci Veľkej Británie[78], ale len veľmi málo skupinám sa podarilo dostať do amerických hitparád. Spočiatku tieto skupiny preberali americké piesne, neskoršie pridali vlastné piesne so stále zložitejšími hudobnými myšlienkami a osobitým zvukom. Britský rock sa stal populárny v Spojených štátoch v januári 1964, kedy sa hit I Want to Hold Your Hand liverpoolskej skupiny The Beatles dostal na čelo amerického rebríčka Billboard Hot 100.[79][80] Príchod The Beatles do USA a ich účinkovanie v televíznej relácii The Ed Sullivan Show 9. februára 1964 predstavuje počiatok Britskej invázie. Vysielanie sledovalo 73 miliónov divákov, čo bol v tej dobe rekordný počet.[81] Ich úspech otvoril dvere na americký trh ďalším britským skupinám.

V priebehu ďalších dvoch rokov sa aspoň jedenkrát na 1. mieste v rebríčku umiestnili napr. kapely The Animals, Manfred Mann, Petula Clark, Peter and Gordon, The Rolling Stones, The Troggs, Freddie and the Dreamers, Herman's Hermits či Donovan.[78] Medzi ďalšie kapely, ktoré boli súčasťou invázie, patria The Kinks, The Dave Clark Five a the Who.[82]. Kapely Britskej invázie dominovali rebríčkom aj doma v Spojenom kráľovstve. Pre Ameriku znamenala Britská invázia koniec surfovej hudby a dievčenských skupín. Tiež hrala veľkú úlohu pri vzostupe rockovej hudby. Súčasťou britskej invázie v Spojených štátoch bol aj vplyv na spôsob obliekania, strih vlasov, správania a kultúry mládeže.[80]

Folk rock a hnutie hippies

[upraviť | upraviť zdroj]
Pozri aj: Folk rock, Psychedelický rock a Hippies

„Rokenrol, respektíve bigbít, behom niekoľkých mesiacov doslova explodoval gejzírmi nápadov a razom sa premenil v plnohodnotné mnohotvárne a farebné umenie, nevyčerpateľnú studnicu inšpirácií pre ďalšie a ďalšie generácie hudobníkov.“ -Jaromír Merhaut[83]

Dylan a Joan Baezová počas Pochodu na Washington za prácu a slobodu 28. augusta 1963.

Nebývalý úspech Beatles a Rolling Stones v USA mal dramatický efekt nielen na obecenstvo, ale aj na tamojších rokenrolových hudobníkov, ktorí začali obracať svoju pozornosť smerom k folkovej hudbe. Beatles svojim úspechom dokázali, „že je možné užívať si masový komerčný úspech rokenrolu a zostať pritom umelcami“.[84] Folkoví hudobníci, na čele s Bobom Dylanom, začali používať elektrické gitary a agresívnejšie rytmy. Predovšetkým Dylan sa začal približovať strednému prúdu s hitmi ako „Blowin' in the Wind“ (1963) a „Masters of War“ (1963), a sprístupnil tak „protestné piesne“ širšiemu publiku.[85] Folková a rocková hudba sa síce začala navzájom ovplyvňovať, ale rock a folk zostávali aj naďalej osobitými žánrami, každý s vlastnou základňou priaznivcov.[86]

Mladí ľudia na festivale Woodstock.

Medzi britskými a americkými folkovými a bluesrockovými kapelami, ako boli Grateful Dead, Jefferson Airplane, The Jimi Hendrix Experience, Cream, The Doors a Pink Floyd, sa niekedy v polovici 60. rokov 20. storočia začala vyvíjať nová rocková odnož. Tento štýl je inšpirovaný, alebo aj ovplyvnený psychedelickou kultúrou a opakovanými pokusmi o zvýšenie halucinogénnych skúseností užívaním psychedelických drôg. V roku 1967 uzrel svetlo sveta album Beatles Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band. Najvýraznejším dielom albumu je nahrávka „Lucy in the Sky with Diamonds“, ktorá bola vtedy označovaná za „kontroverznú“.[87] V psychedelickej téme „Chrobáci“ pokračovali aj na nasledujúcom EP Magical Mystery Tour a nasledovným singlom na vrcholoch rebríčkov s názvom „Hello, Goodbye“, ktorého „B“ stranou bola pieseň „I Am the Walrus“.[88] Kapela The Rolling Stones na „Seržanta Peppera“ neskôr v tom istom roku odpovedala albumom Their Satanic Majesties Request a skupina Pink Floyd vydala svoj „najlepší psychedelický projekt“ The Piper at the Gates of Dawn.[89][90] Medzi ďalšie projekty, ktoré patria k príkladom spojenia psychedélie a folku sa radí aj album The 5000 Spirits or the Layers of the Onion, ktorý v roku 1967 vydali The Incredible String Band.[91] Svoj vrchol všetky tieto trendy dosiahli v roku 1969 na festivale vo Woodstocku, na ktorom sa predstavila väčšina psychedelických umelcov. Vystúpili tam aj osobnosti ako Jimi Hendrix, Jefferson Airplane a The Grateful Dead.[92] Idealizovaný obraz tejto kultúry je predstavený vo filme Easy Rider (1969), ktorého soundtrack obsahuje skladbu „Born to be Wild“ od kapely Steppenwolf.[93]

Rozmach hard rocku: 70. roky

[upraviť | upraviť zdroj]
Skupina Black Sabbath v roku 1970.

70. roky sa začali ako dekáda rockových superhviezd. Pre kapely ako Rolling Stones sa stala normou extravagancia, a to nie len z hľadiska ich súkromného bohatstva a dekadentného obrazu, ktorý prezentovali média, ale aj z hľadiska koncertných vystúpení a štúdiových efektov.[94] Samotný rozsah predaja rockových albumov poskytol hudobníkom – a ich rastúcemu zástupu manažérov, právnikov a účtovníkov – možnosť určovať si podmienky pri jednaní s nahrávacími spoločnosťami, a na okamih sa zdalo, že čím väčšia je bezuzdnosť hudobníkov, tým väčší je finančný obrat.[94] Keď sa koncom desaťročia štvrťstoročie trvajúci vzostupný trend predaja nahrávok zastavil, hudobný priemysel pocítil prvýkrát skutočnú krízu.[94]

Na začiatku 70. rokov Rolling Stones vycibrili svoj hardrockový sound, čo sa prejavilo na albume Exile on Main St. (1972). Aj keď spočiatku bol tento album prijímaný s rozpačitými pocitmi, dnes je podľa kritika Steva Erlewina „vo všeobecnosti považovaný za jednu z najlepších platní Rolling Stones“.[95] Tento sound, založený na tvrdých riffoch, ďalej rozvíjali na albumoch It's Only Rock 'n' Roll (1974) a Black and Blue (1976).[96] Led Zeppelin začali na nahrávkach Led Zeppelin III (1970) a Led Zeppelin IV (1971) experimentovať s prvkami world music a folku. Na štvrtom albume sa nachádza skladba „Stairway to Heaven“, ktorá patrí k najhranejším piesňam v americkom rozhlase.[97] Deep Purple naďalej pomáhali definovať hard rock, predovšetkým svojím tretím albumom Machine Head (1972), ktorý obsahoval skladby „Highway Star“ a „Smoke on the Water“.[98]

Pink Floyd v roku 1971; táto fotografia bola použitá na prebale albumu Meddle.

V polovici 70. rokov zažil veľkú vlnu popularity progresívny rock. Najväčší úspech dosiahli v tomto období kapely ako napríklad Pink Floyd, Jethro Tull, The Moody Blues, Yes, King Crimson, Genesis, Camel a Emerson, Lake & Palmer (ELP). Progresívny rock upúšťal od tanečných rytmov, ktoré boli charakteristické pre rané rockové štýly.[99] Viac smeroval ku kompozičným štruktúram, mal viac inštrumentálny, harmonický, rytmický a lyrický obsah.[100] V porovnaní s inými typmi hudby si vyžadoval aj väčšiu pozornosť poslucháčov.[101] Hudobníci hrajúci v štýle progresívneho rocku bežne vynikali až virtuóznym spôsobom hrania.[102][103] Nimi tvorené hudobné formy sú rozložené v predĺžených úsekoch a medzihrách, ktoré spolu spájajú oddelené party. Výsledkom takéhoto prístupu je štýl porovnateľný s klasickou hudobnou suitou. Rané progresívne rockové kapely rozširovali bežné spektrum nástrojov tradičného rocku pridávaním ďalších, ktoré boli typickými pre folk, národnú, respektíve pre ľudovú hudbu, džez, či sekcie tradičných hudobných nástrojov umeleckých štýlov baroka, klasicizmu a podobne. Nebolo výnimkou, že viacero rockových formácií, najmä v začiatkoch žánru, nahralo svoje albumy spoločne s veľkým orchestrom.[104] Progresívni hudobní umelci radi hrajú v 5/8 a 7/8 hudobnom takte.[105] Tempo hudby, tóninu, či hudobný takt pritom často v priebehu kompozície menia.[106] V druhej polovici dekády progresívny rock zostal v úzadí punkrockovej vlny, aby sa naspäť vrátil v podobe neoprogresívneho rocku.[107]

S narastajúcou obľubou disca v Spojených štátoch a punk rocku v Británii začína tvrdý rock koncom desaťročia strácať svoje dominantné postavenie v strednom prúde. Disco si získalo rôznorodé publikum a punk očividne prebral rebelskú povahu, ktorá bola kedysi príznačná pre hard rock.[108] Rané punkové kapely ako The Ramones boli kategoricky proti bubeníckych a dlhým gitarovým sólam, ktoré charakterizovali štadiónový rock, takže takmer všetky ich skladby nepresahovali dĺžku dvoch minút a gitarové sóla neobsahovali.[109] Napriek tomu sa neprestali objavovať nové rockové kapely a tržby nahrávacích spoločností ostali aj v 80. rokoch vysoké. V roku 1977 debutovala hviezdna kapela Foreigner, ktorá v období prvej polovice 80. rokov vydala niekoľko platinových albumov.[110] S pomocou kapiel z amerického stredozápadu ako Kansas, REO Speedwagon a Styx sa tvrdý rock na stredozápade udomácnil ako forma štadiónového rocku.[111] V roku 1978 vzišla s losangeleskej hudobnej scény skupina Van Halen, založená okolo talentovaného sólového gitaristu Eddieho Van Halena. Eddie spopularizoval gitarovú techniku obojručných príklepov a uvoľnení, zvanú tapping, čo predviedol v skladbe „Eruption“ na albume Van Halen. Tento album významne prispel k tomu, že z hard rocku sa, po explózii punku a disca, stal opäť populárny žáner, a taktiež znovu zadefinoval a vyzdvihol úlohu elektrickej gitary.[112]

Digitálna technológia, heavy metal a alternatívne štýly: 80. a 90. roky

[upraviť | upraviť zdroj]

Krízu hudobného priemyslu zažehnala začiatkom 80. rokov nová technológia – digitálne nahrávanie. Gramoplatne nahradili technicky revolučné kompaktné disky (CD).[113] Z rocku sa stávala hudba pred dospelých, mladícke výstrelky boli síce naďalej súčasťou rockovej kultúry, ale netvorili už gro rockovej identity.[114] Veľké hviezdy 70. rokov síce už nepredávali také množstvá nahrávok, ale napriek tomu neprestávali vypredávať celé štadióny. Novinkou boli tiež alternatívne, nezávislé kapely a s tým súvisiace študentské rádiové stanice, nezávislé vydavateľstvá a sieť miestnych predajcov.[115]

Znovu oživenie kultúry DIY (Do It Yourself – Urob si sám) ako formy protesty proti konzumného spôsobu života ostro kontrastovalo s novými možnosťami globálneho hudobného trhu.[116] V roku 1981 vznikla americká káblová televízia MTV, ktorá s pomocou videoklipov a hitparád propagovala nové hudobné hity. Televízia opätovne ukázala svoj marketingový potenciál v roku 1985. Multikoncert Live Aid, ktorý sa konal súčasne na oboch stranách Atlantiku, a ktorého cieľom bolo vyzbieranie peňazí na potlačenie hladomoru v Etiópii, sa vysielal v priamom prenose na celom svete. Táto akcia úspešne zvýšila povedomie o chudobe vo svete, avšak stala tiež terčom kritiky kvôli svojmu komerčnému rozmeru.[117]

Obal albumu Back in Black od AC/DC.

Začiatok 80. rokov prináša so sebou významné zmeny v smerovaní a obsadení zavedených hardrockových kapiel: umierajú Bon Scott, spevák AC/DC, a John Bonham, bubeník Led Zeppelin.[118] Bezprostredne nato sa Zeppelin rozpadol, avšak AC/DC nahrávajú album Back in Black (1980) s novým spevákom, Brianom Johnsonom. Stal sa piatym najpredávanejším albumom všetkých čias v USA, a tretím najpredávanejším na svete.[119] V roku 1979 sa Black Sabbath rozišli s pôvodným spevákom Ozzym Osbournom a nahradili ho Ronniem Jamesom Diom, bývalým členom skupiny Rainbow, čo kapele dodalo nový sound a znamenalo obdobie tvorivého rozletu a popularity, počnúc albumom Heaven and Hell (1980).

Iron Maiden patrili k ústredným kapelám Novej vlny britského heavy metalu.

V prvej polovici 80. rokov začala dominovať heavymetalovej scéne Nová vlna britského heavy metalu. Po hudobnej stránke bola NWOBHM charakteristická rýchlym povzneseným tempom piesní, silovými akordmi, rýchlymi gitarovými sólami a melodickým, vzletným spevom. Texty nezriedka čerpali inšpiráciu z mytológie a vedeckej fantastiky. Mnohé kapely tohto obdobia podpísali zmluvu zo spoločnosťou Neat Records, ktorá v nasledujúcich rokoch vydala kompilačné albumy skupín NWOBHM.[120][121][122]

Vznik thrash metalu, ktorý skombinovaním heavy metalu s prvkami hardcore punku, niekedy okolo roku 1982 vytvorili skupiny ako Metallica, Anthrax, Megadeth a Slayer, napomohol k vzniku extrémneho metalu a k ďalšiemu odďaľovaniu heavy metalu od hard rocku, aj keď mnohé tieto skupiny alebo ich členovia neprestávali nahrávať niektoré skladby, ktoré mali bližšie k hardrockovému soundu.

Veľkej popularite sa v 80. rokoch tešil tiež glam metal reprezentovaný kapelami ako Bon Jovi, Def Leppard, Europe či Scorpions. S týmto štýlom sa spája okázalé oblečenie, mejkap a chytľavé rytmy. K jedným z najúspešnejších interpretov tohto obdobia sa v roku 1987 zaradila skupina Guns N’ Roses, ktorá vydala najlepšie sa predávajúci debutový album všetkých čias, Appetite for Destruction[123]. Vyznačoval sa „špinavším“ a „surovejším“ zvukom oproti väčšine glammetalovej tvorby a vzišlo z neho 10 hitových singlov, vrátane „Sweet Child O’ Mine“, ktorá sa vyšplhala na prvé miesto rebríčkov.[124] Celosvetovo sa z albumu predalo 30 miliónov kópií a patrí k najlepšie sa predávajúcim sa albumov vôbec.[125]

R.E.M. sa ako jednej z prvých alt-rockových kapiel podarilo dosiahnuť úspech, k čomu im dopomohli študentské rádiá, neustále koncertovanie a miestni oddaní fanúšikovia.

Koncom 80. rokov sa začína prejavovať pozvoľný prepad komerčnej popularity glam metalu, keďže vďaka svojím výstrednostiam sa voči nemu zdvihla vlna nevôle.[126][127] K jeho úpadku prispel začiatkom 90. rokov vzostup grungeu a celkovo alternatívneho rocku, ktorý sa na rozdiel od neho vyznačoval minimalistickým prístupom a kompletne odmietal glammetalovú okázalú estetiku. Alternatívny rock začínal naberať na sile v druhej polovici 80. rokov, kedy sa k najúspešnejším skupinám radili R.E.M., The Cure, Red Hot Chilli Peppers, Radiohead či U2. V prvej polovici 90. rokov získal komerčný úspech nový alternatívny štýl grunge, predovšetkým vďaka nahrávkam skupín Nirvana (Nevermind), Pearl Jam (Ten), Soundgarden (Badmotorfinger), Alice in Chains (Dirt), a Stone Temple Pilots' (Core). Úspech týchto skupín dopomohol k väčšej obľube alternatívneho rocku a spravil z grungeu jednu z najpopulárnejších odnoží tvrdého rocku tej doby.[128] Napriek tomu, že do konca 90. rokov sa väčšina grungeových kapiel rozpadla alebo skončila v ústraní, ich vplyv neprestáva ovplyvňovať modernú rockovú hudbu dodnes.

V polovici 90. rokov sa z britskej nezávislej scény vynoril nový štýl alternatívneho rocku zvaný Britpop. Hnutie sa vyvinulo ako reakcia proti rôznym hudobným a kultúrnym trendom na konci 80. a na začiatku 90. rokov, a to najmä fenoménu grunge z USA a vlastnej britskej scény zvanej shoegazing.[129][130] Medzi najúspešnejšie skupiny patrili Oasis, Blur, Suede a Pulp, takzvaná „veľká štvorka“.[131] Britpopové skupiny obdivovali napríklad The Beatles, The Kinks, The Rolling Stones, Small Faces[132], ale i glamrockové či punkové formácie. Svojím vzhľadom sa približovali subkultúre mods, ktorá si potrpela na upravený zovňajšok (naproti tomu grunge znamená „roztrhaný“, „špinavý“). Vedúce skupiny hnutia premenili britskú alternatívnú scénu v mainstream a vytvorili tak kostru väčšieho kultúrneho hnutia zvaného „Cool Britannia“.[133][134]

Korn patria k významným predstaviteľom druhej vlny alternatívneho metalu, zvanej nu metal.

Pre deväťdesiate roky bolo tiež typické miešanie rôznych žánrov. Predovšetkým americké rockové skupiny začali do svojej tvorby pridávať prvky funku, hip hopu a iných žánrov a vytvorili tak štýl známy ako alternatívny metal. Medzi typických predstaviteľov tohto trendu sa radia také skupiny ako Faith No More, Jane's Addiction a Soundgarden. V druhej polovici 90. rokov prichádza druhá, agresívnejšia vlna alt-metalových skupín, prezývaná nu metal. Oproti prvej vlne alternatívnych metalových skupín, tento štýl sa väčšmi opiera o thrash metal,[135] groove metal[136] a hip hop[135], a neskôr získava väčšiu obľubu než klasický alternatívny metal.[137][135][138] Následkom tohto vývoja sa väčšmi štandardizoval zvuk alt-metalových skupín, naopak nu metal bol známy svojou výstrednosťou a nezaraditeľnosťou.[135] Na prelome tisícročí zažíval nu metal vedený skupinami ako Korn, Limp Bizkit, Linkin Park a Staind komerčný úspech. Niektoré kapely dokonca dokázali posúvať hudobné hranice a popritom mať stále komerčnú životaschopnosť, napr. Mudvayne (využívajúc progresívne[139] prvky) a Deftones, ktorí vnášali do svojej tvorby vplyvy post-hardcoreu a dream popu.[140][141]

Rock v novom tisícročí: 2000 - súčasnosť

[upraviť | upraviť zdroj]
Letecký pohľad na festival Glastonbury v roku 2002. Letné hudobné akcie sa tešia hojnej účasti fanúšikov.[142]

V 1. dekáde 21. storočia sa klasický business model, ktorý fungoval v rockovej hudbe od konca 60. rokov, začal rúcať; vysoko ziskový priemysel sa vinou digitalizácie ocitol v dočasnej kríze.[143][144] Na druhej strane živé vystúpenia, predtým považované za ekonomicky nezaujímavé, prekvitali v dovtedy nevídanej miere.[145] Rastúce ceny vstupeniek vykryli nahrávacím spoločnostiam aspoň čiastočne výpadok príjmov spôsobený poklesom predaja hudobných nosičov. Zatiaľ čo v predošlých dekádach kapely vyrážali na koncertné turné s cieľom podporiť predaj svojich nosičov, v novom miléniu sa práve koncerty stali hlavným zdrojom príjmov pre zavedené klasické kapely ako Rolling Stones, the Police, Metallica či Iron Maiden.[146]

Blues-rockové duo The Black Keys si po počiatočnej nepriazni kritiky podmanilo masy fanúšikov.[147]

Medzi obľúbené štýly sa začiatkom milénia zaradil garážový rock.[148] Kapely ako The White Stripes, The Strokes, Jet, The Vines či The Hives si svojím jednoduchým surovým zvukom podmanili publikum. Emo bolo ďalším štýlom, ktorému sa podarilo preraziť v strednom prúde.[149] Medzi najznámejšie skupiny patrili Jimmy Eat World, Howthorne Heights, Dashboard Confessional či Taking Back Sunday. V hudobnej rovine má základ v hardcore punku 80. rokov. Začiatkom 1. dekády 21. storočia zaznamenala značný nárast tzv. Nová vlna amerického heavy metalu, čo súviselo s presýtením komerčného publika nu-metalom. Ako píše Sharp Young, nastúpilo čerstvé publikum, ktoré chcelo rovnakú mieru agresivity, avšak podávanú s väčšou finesou. ... Breakdowny boli nahradené vycibrenými riffmi; priestor, kde bol predtým nepríjemný gramofónový scratch, vyplnil návrat dlho-očakávaného gitarového sóla.“[150] Joel McIver vo svojej knihe The Next Generation of Rock & Punk označuje Korn za prvú nu-metalovú kapelu, ktorá odštartovala Novú vlnu amerického heavy metalu.[151]

Rockové žánre

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Zoznam rockových žánrov

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Bogdanov, V.; Woodstra, C.; Erlewine, S. T., eds. (2002). All Music Guide to Rock: the Definitive Guide to Rock, Pop, and Soul (3rd ed.). Milwaukee, WI: Backbeat Books. ISBN 0-87930-653-X.
  • FRITH, Simon. Rock Music [online]. Encyclopædia Britannica, 2010, [cit. 2016-12-24]. Dostupné online.
  • Christgau, Robert (1992). B.E.: A Dozen Moments in the Prehistory of Rock and Roll.
  • Gilliland, John (1969). Crammer: A lively cram course on the history of rock and some other things (audio). Pop Chronicles. Digital.library.unt.edu.
  • Grow, Kory (2012). Heavy Metal. Od hard rocku až po extrémní metal. Praha: Slovart. ISBN 9-788073-916626
  • Hebdige, Dick (2012). Subkultura a styl. Praha: Volvox Globator. ISBN 978-80-7207-835-6
  • Kent, Jeff (1983). The Rise and Fall of Rock, Witan Books. ISBN 0-9508981-0-4.
  • Laborecký, Jozef (1997). Hudobný terminologický slovník. Slovenské pedagogické nakladateľstvo. ISBN 80-08-01037-1
  • Matzner, Antonín; Poledňák, Ivan; Wasserberger, Igor (1983). Encyklopedie jazzu a moderní populární hudby: část věcná. 2. dopl. vyd. Praha: Supraphon. 415 str. Nemá ISBN.
  • Robinson, Richard (1972). Pop, Rock, and Soul. New York: Pyramid Books. Nemá ISBN
  • Rockwood, Perry F. Rock Music or Rock of Ages? Halifax, N.S.: People's Gospel Hour, [198-?]. Nemá ISBN
  • Shepherd, J., ed. (2003). Continuum Encyclopedia of Popular Music of the World: Volume II: Performance and Production. New York, NY: Continuum. ISBN 0-8264-6322-3.
  • Smolík, Josef (2010). Subkultury mládeže. Uvedení do problematiky. Praha, Grada Publishing. ISBN 978-80-247-2907-7
  • Szatmary, David P. (1996). Rockin' in Time: a Social History of Rock-and-Roll. Third ed. Upper Saddle River N.J.: Prentice-Hall, 1996. xvi, 320 str. ISBN 0-13-440678-8
  • Varvatos, John; George-Warren, Holly (2013). Rock in Fashion. New York: Harper Design. 272 str. ISBN 978-0-06-200979-1

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ rock. In: Krátky slovník slovenského jazyka. 4. dopl. a upr. vyd. Bratislava : Veda, 2003. 985 s. Dostupné online. ISBN 80-224-0750-X. S. 623.
  2. ↑ W. E. Studwell and D. F. Lonergan, The Classic Rock and Roll Reader: Rock Music from its Beginnings to the mid-1970s (Abingdon: Routledge, 1999), ISBN 0-7890-0151-9
  3. ↑ Pop/Rock na Allmusic
  4. ↑ Rock & Roll Music Genre. AllMusic, [cit. 2016-09-16].
  5. ↑ P. Wicke, Rock Music: Culture, Aesthetics and Sociology (Cambridge: Cambridge University Press, 2. vyd., 1995), ISBN 0-521-39914-9, str. 91–114.
  6. ↑ J. M. Curtis, Rock Eras: Interpretations of Music and Society, 1954–1984 (Madison, WI: Popular Press, 1987), ISBN 0-87972-369-6, str. 68–73.
  7. ↑ a b Michael Campbell & James Brody, Rock and Roll: An Introduction, str. 80-81
  8. ↑ R. C. Brewer (2003), str. 56
  9. ↑ R. Mattingly (2003), str. 361
  10. ↑ P. Théberge, Any Sound you can Imagine: Making Music/Consuming Technology (Middletown, CT, Wesleyan University Press, 1997), ISBN 0-8195-6309-9, str. 69–70.
  11. ↑ D. Laing (2003), str. 56
  12. ↑ a b c C. Ammer, The Facts on File Dictionary of Music (New York, NY: Infobase, 4th edn., 2004), ISBN 0-8160-5266-2, str. 251–2.
  13. ↑ Michael Campbell & James Brody (2007), Rock and Roll: An Introduction, page 117
  14. ↑ J. Covach, "From craft to art: formal structure in the music of the Beatles", in K. Womack and Todd F. Davis, eds, Reading the Beatles: Cultural Studies, Literary Criticism, and the Fab Four (New York, NY: SUNY Press, 2006), ISBN 0-7914-6715-5, str. 40.
  15. ↑ T. Gracyk, Rhythm and Noise: an Aesthetics of Rock, (London: I. B. Tauris, 1996), ISBN 1-86064-090-7, str. xi.
  16. ↑ Matzner (1983), str. 329
  17. ↑ B. A. Farber, Rock 'n' roll Wisdom: What Psychologically Astute Lyrics Teach About Life and Love (Westport, CT: Greenwood, 2007), ISBN 0-275-99164-4, str. xxvi-xxviii.
  18. ↑ CHRISTGAU, Robert. Rock & Roll Is Here to Stay: An Anthology. [s.l.] : W. W. Norton & Company. Dostupné online. ISBN 0-393-04700-8. S. 564–5, 567.
  19. ↑ C. McDonald, Rush, Rock Music and the Middle Class: Dreaming in Middletown (Bloomington, IN: Indiana University Press, 2009), ISBN 0-253-35408-0, str. 108–9.
  20. ↑ S. Waksman, Instruments of Desire: the Electric Guitar and the Shaping of Musical Experience (Cambridge, MA: Harvard University Press, 2001), ISBN 0-674-00547-3, p. 176.
  21. ↑ S. Frith, Taking Popular Music Seriously: Selected Essays (Aldershot: Ashgate, 2007), ISBN 0-7546-2679-2, str. 43–4.
  22. ↑ Weinstein (2000), str. 27
  23. ↑ a b c PHILLIPS, William; COGAN, Brian. Encyclopedia of Heavy Metal Music. [s.l.] : Greenwood Press, 2009. [Cit. 2016-03-06]. Dostupné online. S. 90-91.
  24. ↑ a b c Varvatos (2013), str. 19
  25. ↑ a b c Varvatos (2013), str. 38
  26. ↑ a b Varvatos (2013), str. 247
  27. ↑ a b Varvatos (2013), str. 185
  28. ↑ Varvatos (2013), str. 6-7
  29. ↑ Varvatos (2013), str. 151
  30. ↑ Varvatos (2013), str. 195
  31. ↑ Smolík (2010), str. 90
  32. ↑ Smolík (2010), str. 34-36
  33. ↑ Smolík (2010), str. 177
  34. ↑ a b BRAKE, Mike. Comparative Youth Culture: the Sociology of Youth Cultures and Youth Subcultures in America, Britain, and Canada. Abingdon : Routledge. 238 s. S. 73–9 a 90–100.
  35. ↑ Smolík (2010), str. 127-131
  36. ↑ Smolík (2010 ), str. 175
  37. ↑ P. A. Cunningham and S. V. Lab, Dress and Popular Culture (Madison, WI: Popular Press, 1991), ISBN 0-87972-507-9, str. 83.
  38. ↑ L. M. E. Goodlad a M. Bibby, Goth: Undead Subculture (Durham, NC: Duke University Press, 2007), ISBN 0-8223-3921-8.
  39. ↑ Smolík (2010), str. 228
  40. ↑ Smolík (2010), str. 209
  41. ↑ "Three profiles of heavy metal fans: A taste for sensation and a subculture of alienation." In Journal Qualitative Sociology. Publisher Springer Netherlands. ISSN 0162-0436 (Tlačená verzia) 1573-7837 (Online verzia). Zväzok 16, číslo 4 / December 1993. Strany 423 – 443
  42. ↑ Weinstein, str. 46, 60, 154, 273
  43. ↑ Weinstein (2000), str. 166
  44. ↑ a b Smolík (2010), str. 83-84
  45. ↑ Hebdige (2012), str. 169
  46. ↑ Rock music [online]. Bartleby.com, [cit. 2008-12-15]. Dostupné online.
  47. ↑ Rock and roll [online]. Merriam-Webster Online, [cit. 2016-12-21]. Dostupné online.
  48. ↑ "Rock and roll". (2010). Encyclopædia Britannica. Encyclopædia Britannica Ultimate Reference Suite. Chicago: Encyclopædia Britannica.
  49. ↑ The United Service Journal, 1835, p.406
  50. ↑ a b Morgan Wright's HoyHoy.com: The Dawn of Rock 'n Roll [online]. Hoyhoy.com, 2. máj 1954, [cit. 2016-12-21]. Dostupné online.
  51. ↑ Billboard, May 30, 1942, page 25. Other examples are in describing Vaughn Monroe's "Coming Out Party" in the issue of June 27, 1942, page 76; Count Basie's "It's Sand, Man", in the issue of October 3, 1942, page 63; and Deryck Sampson's "Kansas City Boogie-Woogie" in the issue of October 9, 1943, page 67.
  52. ↑ Billboard, 12. jún 1943, str. 19
  53. ↑ BORDOWITZ, Hank. Turning Points in Rock and Roll. New York, New York : Citadel Press, 2004. ISBN 978-0-8065-2631-7. S. 63.
  54. ↑ Matzner (1983), str. 330
  55. ↑ a b T. Warner, Pop Music: Technology and Creativity: Trevor Horn and the Digital Revolution (Aldershot: Ashgate, 2003), ISBN 0-7546-3132-X, str. 3–4.
  56. ↑ 1946 is similar in style to Elvis Rocks But He's Not the First [online]. časopis Time, 6. júl 2004, [cit. 2016-12-27]. Dostupné online.
  57. ↑ Jim Dawson and Steve Propes, What Was the First Rock'n'Roll Record (1992), ISBN 0-571-12939-0.
  58. ↑ Christ-Janer, Albert, Charles W. Hughes, and Carleton Sprague Smith, American Hymns Old and New (New York: Columbia University Press, 1980), str. 364, ISBN 0-231-03458-X.
  59. ↑ a b Peterson, Richard A. Creating Country Music: Fabricating Authenticity (1999), str. 9, ISBN 0-226-66285-3.
  60. ↑ Davis, Francis. The History of the Blues (New York: Hyperion, 1995), ISBN 0-7868-8124-0.
  61. ↑ "The Roots of Rock 'n' Roll 1946–1954". 2004. Universal Music Enterprises.
  62. ↑ Dawson, Jim & Propes, Steve, What was the first rock 'n' roll record?, Faber & Faber, ISBN 0-571-12939-0, 1992.
  63. ↑ Bogdanov (2002), str. 1303
  64. ↑ M. T. Bertrand, Race, Rock, and Elvis: Music in American Life (University of Illinois Press, 2000), str. 21–2.
  65. ↑ a b c d e f Matzner (1983), str. 330
  66. ↑ a b Weinstein (2000), str. 246-247
  67. ↑ P. Browne, The Guide to United States Popular Culture (Madison, WI: Popular Press, 2001), ISBN 0-87972-821-3, str. 358.
  68. ↑ UNTERBERGER, Richie. Elvis Presley Biography [online]. AllMusic, [cit. 2016-12-18]. Dostupné online.
  69. ↑ EDER, Bruce. Buddy Holly [online]. AllMusic, [cit. 2016-12-21]. Dostupné online.
  70. ↑ M. Coleman, L. H. Ganong, K. Warzinik, Family life in twentieth-century America (Greenwood, 2007), str. 216–17.
  71. ↑ Grow (2012), str. 15
  72. ↑ a b Bogdanov (2002), str. 1303
  73. ↑ Gilliland (1969), str.7-8
  74. ↑ Rockabilly [online]. AllMusic, [cit. 2016-12-21]. Dostupné online.
  75. ↑ KODA, Cub. Chuck Berry Biography [online]. AllMusic, [cit. 2016-12-24]. Dostupné online.
  76. ↑ G. C. Altschuler, All shook up: how rock 'n' roll changed America (Oxford: Oxford University Press US, 2003), str. 35.
  77. ↑ R. Unterberger, "Soul", in Bogdanov et.al., 2002, pp. 1323–5.
  78. ↑ a b HRABALIK, Petr. Swingující Londýn aneb éra skupin a britská invaze [online]. Česká televize, [cit. 2016-12-26]. Dostupné online.
  79. ↑ UK acts disappear from US charts BBC 23 April, 2002
  80. ↑ a b LEOPOLD, Todd. When the Beatles hit America [online]. CNN, 2. október 2004, [cit. 2016-12-26]. Dostupné online.
  81. ↑ ROSS, Michael E.. Fab Four + 40: Looking back on the British invasion [online]. TODAY.com, 9. február 2004, [cit. 2016-12-26]. Dostupné online.
  82. ↑ ERLEWINE, Stephen Thomas. The Who Biography [online]. AllMusic, [cit. 2016-12-26]. Dostupné online.
  83. ↑ MERHAUT, Jaromír. 1967 – 50 let od zrodu dospělého rocku. Spark. Rock magazine (Smile Music, s. r. o.), Január 2017, čís. 283, s. 84-85.
  84. ↑ FRITH, Simon. Rock Music [online]. Encyclopædia Britannica, 2010, [cit. 2016-12-24]. Kapitola Folk rock, the hippie movement, and “the rock paradox”. Dostupné online.
  85. ↑ J. E. Perone, Music of the Counterculture Era American History Through Music (Westwood, CT: Greenwood, 2004), ISBN 0-313-32689-4, str. 37.
  86. ↑ Bogdanov (2002), str. 1308–9
  87. ↑ I. MacDonald, Revolution in the Head: The Beatles' Records and the Sixties (London: Vintage, 3. vyd., 2008), ISBN 978-0-09-952679-7, str. 241 – 2.
  88. ↑ I. MacDonald, Revolution in the Head: The Beatles' Records and the Sixties (London: Vintage, 3. vyd., 2008), ISBN 978-0-09-952679-7, str. 263 – 73.
  89. ↑ Bogdanov (2002), str. 1322 - 23
  90. ↑ UNTERBERGER, Richie. Their Satanic Majesties Request: review [online]. Allmusic, [cit. 2017-01-14]. Dostupné online.
  91. ↑ J. DeRogatis, Turn on Your Mind: Four Decades of Great Psychedelic Rock (Milwaukie, MI: Hal Leonard, 2003), ISBN 0-634-05548-8, str. 120.
  92. ↑ A. Bennett, Remembering Woodstock (Aldershot: Ashgate, 2004), ISBN 0-7546-0714-3.
  93. ↑ BROWNE, Ray B; BROWNE, Pat. The Guide to United States Popular Culture. [s.l.] : Popular Press, 2001. 1024 s. ISBN 0-87972-821-3. S. 8. (anglický jazyk)
  94. ↑ a b c FRITH, Simon. Rock Music [online]. Encyclopædia Britannica, 2010, [cit. 2017-01-22]. Kapitola Corporate rock”. Dostupné online.
  95. ↑ S. T. Erlewine, "Rolling Stones: Exile on Mainstreet", Allmusic. Dátum prístupu: 3. august 2010.
  96. ↑ S. T. Erlewine, "The Rolling Stones", Allmusic. Dátum prístupu: 3. august 2010.
  97. ↑ S. T. Erlewine, "Led Zeppelin", 'Allmusic. Dátum prístupu: 27. september 2010.
  98. ↑ R. Walser, Running With the Devil: Power, Gender, and Madness in Heavy Metal Music (Middletown, CT: Wesleyan University Press, 1993), ISBN 0-8195-6260-2, str. 64.
  99. ↑ Shuker 2002
  100. ↑ Macan 1997
  101. ↑ Martin 1996
  102. ↑ HegartyHalliwell 2011
  103. ↑ Martin 1996
  104. ↑ Macan 1997
  105. ↑ Riley 2004
  106. ↑ BerryGianni 2003
  107. ↑ HegartyHalliwell 2011
  108. ↑ R. Walser, Running With the Devil: Power, Gender, and Madness in Heavy Metal Music (Middletown, CT: Wesleyan University Press, 1993), ISBN 0-8195-6260-2, str. 11.
  109. ↑ Independent Lens. End of the Century:The Ramones [online]. PBS, [cit. 2009-11-07]. Dostupné online.
  110. ↑ V. Bogdanov, C. Woodstra and S. T. Erlewine, All Music Guide to Rock: the Definitive Guide to Rock, Pop, and Soul (Milwaukee, WI: Backbeat Books, 3. vyd., 2002), ISBN 0-87930-653-X, str. 425–6.
  111. ↑ R. Kirkpatrick, The Words and Music of Bruce Springsteen (Greenwood Publishing Group, 2007), ISBN 0-275-98938-0, str. 51.
  112. ↑ V. Bogdanov, C. Woodstra and S. T. Erlewine, All Music Guide to Rock: the Definitive Guide to Rock, Pop, and Soul (Milwaukee, WI: Backbeat Books, 3. vyd., 2002), ISBN 0-87930-653-X, str. 1182–3.
  113. ↑ COLDEWEY, Devin. 30 years ago, the CD started the digital music revolution [online]. NBC News, 28. septembra 2012, [cit. 2016-11-20]. Dostupné online.
  114. ↑ HRABALÍK, Petr. AOR (adult-oriented rock) [online]. Česká televize, [cit. 2016-11-20]. Dostupné online.
  115. ↑ Indie rock [online]. Allmusic, [cit. 2016-11-20]. Dostupné online.
  116. ↑ A. Rodel, "Extreme Noise Terror: Punk Rock and the Aesthetics of Badness", in C. Washburne and M. Derno, eds, Bad Music: The Music We Love to Hate (New York, NY: Routledge), ISBN 0-415-94365-5, str. 235–56.
  117. ↑ D. Horn and D. Bucley, "Disasters and accidents", in J. Shepherd, Continuum Encyclopedia of Popular Music of the World: Media, Industry and Society (Londýn: Continuum, 2003), ISBN 0-8264-6321-5, str. 209.
  118. ↑ C. Smith, 101 Albums That Changed Popular Music (Oxford: Oxford University Press, 2009), ISBN 0-19-537371-5, str. 135.
  119. ↑ Gold & Platinum – Top 100 Albums [online]. [Cit. 2009-05-28]. Dostupné online.
  120. ↑ The Neat Singles Collection Vol.1: Various Artists: Amazon.co.uk: Music [online]. Amazon.co.uk, [cit. 2010-08-20]. Dostupné online.
  121. ↑ The Neat Singles Collection Vol.2: Various Artists: Amazon.co.uk: Music [online]. Amazon.co.uk, [cit. 2010-08-20]. Dostupné online.
  122. ↑ The Neat Singles Collection Vol.3: Various Artists: Amazon.co.uk: Music [online]. Amazon.co.uk, [cit. 2010-08-20]. Dostupné online.
  123. ↑ Ask Billboard: Best Selling Debut Album, Dido, Australian Acts Trying To Crack The U.S. Market [online]. Billboard, 3. október 2008, [cit. 2016-04-01]. Dostupné online.
  124. ↑ S. T. Erlewine and G. Prato, "Guns N' Roses", AllMusic. Retrieved 19 June 2010.
  125. ↑ Guns N' Roses New Album Looms [online]. Sky News, 23. október 2008, [cit. 2011-12-18]. Dostupné online.
  126. ↑ E. Danville and C. Mott, The Official Heavy Metal Book of Lists (Fayetteville, AR: University of Arkansas Press, 2009), ISBN 0-87930-983-0, str. 16.
  127. ↑ M. G. Hurd, Women Directors and their Films (Londýn: Greenwood Publishing Group, 2007), ISBN 0-275-98578-4, str. 79.
  128. ↑ Grunge [online]. Rovi Corporation, [cit. 2012-08-24]. Dostupné online.
  129. ↑ Britpop [online]. AllMusic, [cit. 2016-12-22]. Dostupné online.
  130. ↑ HANN, Michael. Britpop: a cultural abomination that set music back [online]. theguardian.com, 24. apríl 2014. Dostupné online.
  131. ↑ HANN, Michael. Suede – review [online]. The Guardian, 25. august 2013, [cit. 2016-05-04]. Dostupné online.
  132. ↑ A. Petridis. Roll over Britpop ... it's the rebirth of art rock [online]. The Guardian, 14. február 2004, [cit. 2016-12-22]. Dostupné online.
  133. ↑ SAWYER, Miranda. How Britpop Changed The Media [online]. Apríl 2014. Dostupné online.
  134. ↑ SIMPSON, Mark. The man who murdered pop [online]. theguardian.com, 5. november 1999. Dostupné online.
  135. ↑ a b c d Alternative Metal [online]. AllMusic, [cit. 2016-12-22]. Dostupné online.
  136. ↑ TOMPKINS, Joseph. What's the Deal with Soundtrack Albums? Metal Music and the Customized Aesthetics of Contemporary Horror. Cinema Journal, 2009, čís. 1. Dostupné online.
  137. ↑ GRIERSON, Tim. Alternative Metal - What Is Alternative Metal - Alt-Metal History [online]. About.com, [cit. 2010-07-07]. Dostupné online.
  138. ↑ Stoner Metal. Stoner Metal : Significant Albums, Artists and Songs, Most Viewed [online]. AllMusic, [cit. 2013-01-28]. Dostupné online.
  139. ↑ https://www.revolvermag.com/news/10-nu-metal-albums-you-need-to-own.html
  140. ↑ D'ANGELO, Joe. Nu Metal Meltdown [online]. MTV. Dostupné online.
  141. ↑ D'ANGELO, Joe. Nu Metal Meltdown (Part 2) [online]. MTV. Dostupné online.
  142. ↑ ROBERTSON, Joel. TOP 13: Rock and Metal Festivals in Europe [online]. Festicket, 17. november 2014, [cit. 2016-11-19]. Dostupné online.
  143. ↑ The Music Industry. The Economist, 15. október 2008. Dostupné online.
  144. ↑ GOLDMAN, David. Music's lost decade: Sales cut in half. [online]. 3. február 2010. Dostupné online.
  145. ↑ The Price of the Ticket. The New Yorker, 10. august 2009, s. 34. Dostupné online.
  146. ↑ KNOPPER, Steve. Nine Ways Musicians Actually Make Money Today [online]. Rolling Stone, 28. august 2012, [cit. 2016-12-25]. Dostupné online.
  147. ↑ ERLEWINE, Stephen Thomas. The Black Keys Biography [online]. AllMusic, [cit. 2016-11-19]. Dostupné online.
  148. ↑ J. Stuessy and S. D. Lipscomb, Rock and Roll: Its History and Stylistic Development (Pearson Prentice Hall, 5. vyd., 2006), ISBN 0-13-193098-2, str. 451.
  149. ↑ J. DEROGATIS. True Confessional?. Chicago Sun Times, 3. október 2003. Dostupné online [cit. 2016-11-19].
  150. ↑ SHARPE-YOUNG, Garry. Metal: A Definitive Guide. New Plymouth : Jawbone. ISBN 1-906002-01-0. S. 462.
  151. ↑ MCIVER, Joel. Nu-Metal: The Next Generation of Rock & Punk. [s.l.] : Omnibus Press, 2002. ISBN 0-7119-9209-6. Kapitola How Did We Get to Nu-Metal From Old Metal?, s. 10; 12.
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Rock music na anglickej Wikipédii.

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Portal Hudobný portál
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Rock&oldid=7915426“