Republika oboch národov

Poľské kráľovstvo a Litovské veľkokniežatstvo Królestwo Polskie i Wielkie Księstwo Litewskie Lenkijos Karalystė ir Lietuvos Didžioji Kunigaikštystė ←  ←  1569 – 1795  →  →  → vlajka znak
Hymna: Gaude Mater Polonia
Motto: Si Deus nobiscum quis contra nos (Ak je Boh s nami, kto je proti nám)
Geografia
Hlavné mesto	Krakov a Vilnius (1569-1793) Varšava (1793-1795)
Rozloha	1 153 465 km² (1650)
Obyvateľstvo
Počet obyvateľov	11 000 000 (1650)
Jazyky	Poľština, Litovčina, Rusínčina, Latinčina, Jidiš
Náboženstvo	Rímokatolicizmus, Pravoslávne, Protestantizmus, Judaizmus, Islam
Štátny útvar
Štátne zriadenie	Dedičná monarchia (1569-1573) Volená monarchia (1573-1791/1792-1795) Konštitučná monarchia(1791-1792)
Vznik	1. júl 1569
Zánik	24. október 1795
Predchádzajúce štáty: Poľské kráľovstvo (1385 – 1569) Litovské veľkokniežatstvo Nástupnícke štáty: Halič (korunná krajina) Ruská ríša Pruské kráľovstvo

Republika oboch národov (iné názvy: prvá (poľská) republika, šľachtická republika, Poľsko-litovský štát, Poľsko-litovská únia; oficiálne Republika Poľskej koruny a Litovského veľkokniežatstva – po poľsky Rzeczpospolita Korony Polskiej i Wielkiego Księstwa Litewskiego, po litovsky Lenkijos Karalystė ir Lietuvos Didžioji Kunigaikštystė, po bielorusky Reč paspalitaja (Рэч Паспалітая), po starorusky Rěč pospolita (Рѣч Посполита)) bol jeden z najväčších a najľudnatejších štátov v Európe 17. storočia. Existoval v rokoch 1569 – 1795 a jeho územie zahŕňalo nielen územia dnešného Poľska a Litvy, ale aj celé Lotyšsko, Bielorusko, časti Estónska, Ukrajiny a západné Rusko. Oficiálne vznikla 12. augusta 1569 v poľskom Lubline.

Vytvorením Poľsko-litovskej únie došlo k medzinárodnému posilneniu štátu a potlačeniu autonomistických tendencií najmä litovskej šľachty. Šľachta mala silnú pozíciu v štátnom zriadení a prostredníctvom kráľovskej rady vykonávala vládu. Podľa uznesenia z roku 1505 sa kráľ stal prakticky predsedom tejto rady a nemohol robiť dôležité rozhodnutia bez súhlasu senátu a poslancov snemu. Bola to teda šľachtická republika a každý šľachtic mal právo veta. Tento systém bol akýmsi predchodcom modernej demokracie, konštitučnej monarchie, ako aj federácie. Oba štáty si boli vo zväze rovnocenné, aj keď Poľsko bolo prirodzeným dominantným partnerom. Významné postavenie mala Rímskokatolícka cirkev, ale platila sloboda vierovyznania. Ekonomika bola založená najmä na poľnohospodárstve.

Pozri aj: Zoznam vládcov Poľska, Poľsko, Delenia Poľska

Poľsko-litovskú úniu vytvoril posledný jagelovský kráľ Žigmund II. August Lublinskou úniou v roku 1569. Po jeho smrti nastalo medzivládie, počas ktorého získala významnú moc šľachta, ktorá volila panovníka. V roku 1573 sa stal poľským kráľom Henrich z Valois, brat francúzskeho panovníka Karola IX. Pred tým sa musel vzdať dedičnosti tohto trónu. V roku 1574, po smrti svojho brata, ušiel z Poľska a ujal sa vlády vo Francúzsku ako Henrich III. V roku 1576 sa poľským kráľom stal Štefan Bátori, ktorý v rokoch 1579 – 1582 viedol pomerne úspešnú vojnu proti Rusku. Jeho plány na ovládnutie Ruska a vyhnanie Turkov z Uhorska prekazila smrť. Na trón nastúpil v roku 1587 syn švédskej kráľovnej Kataríny Žigmund III. Vasa, ktorý viedol spory s opozíciou vo vlastnej dynastii. Od roku 1609 viedol vojnu s Ruskom, z ktorej Poľsko získalo ďalšie územia, potvrdené mierovou zmluvou z roku 1619. Po jeho smrti v roku 1632 zasadol na trón jeho starší syn Vladislav IV. Vasa, ktorému sa darilo vyhýbať konfliktom Tridsaťročnej vojny, ktorá sužovala veľkú časť Európy. Obdobie prvej polovice 17. storočia je v tejto krajine známe ako Zlatý vek. Krajine sa darilo brániť svoje územia proti Švédsku, Rusku, Osmanskej ríši aj Krymskému chanátu. Počas niekoľkých invázií do Ruska sa vojskám únie podarilo dobyť Moskvu a udržať ju od 27. septembra 1610 do 4. novembra 1612. Úniu oslabili dve nasledovné udalosti z roku 1648.

V roku 1648 nastúpil na trón Ján II. Kazimír Vasa, nevlastný brat Vladislava. Ten čelil kozáckemu povstaniu Bohdana Chmelnického, ktoré bolo podporované tureckým Krymským chanátom a vyvrcholilo odtrhnutím ľavobrežnej Ukrajiny od Poľsko-litovskej únie a jej pripojením k Rusku v roku 1654 a následným vytlačením Poliakov.

Druhou ranou pre Republiku oboch národov bola invázia Švédska v roku 1655, podporovaná transylvánskym vojvodom Jurajom II. Rákoczym a brandenburským kurfirstom Friedrichom Wilhelmom I. Invázia je známa názvom Potopa. Krajina prešla v tomto období politickou, hospodárskou i kultúrnou krízou.

Roku 1669 bol za nového kráľa zvolený Michał Korybut Wiśniowiecki, ktorý sa orientoval na Habsburgovcov. V roku 1672 vpadli do Poľska Turci a to bolo prinútené pristúpiť na jeho tvrdé podmienky. V rokoch 1674 – 1696 musel nový, profrancúzsky orientovaný kráľ Ján III. Sobieski čeliť vnútorným rozbrojom, ako aj novému nebezpečenstvu zo strany Turecka. Jeho vojská pomohli v roku 1683 poraziť Turkov pri obliehaní Viedne, za pomoci cisára Svätej ríše rímskej. Táto bitka znamenala obrat vo vojnách proti Turkom. Počas ďalších 16 rokov (Veľká turecká vojna) boli Turci tlačení stále južnejšie a už nikdy neovládli Strednú Európu.

Dôsledkom vojen v polovici 17. storočia čelila krajina v 18. storočí veľký hospodárskym škodám. Znížil sa počet obyvateľstva, polovica hospodárskej pôdy ležala neobrobená, poklesla kúpna sila obyvateľstva a mestá upadali. V rokoch 1697 – 1733 vládol (s päťročnou prestávkou) August II. Silný. Obdobie jeho vlády charakterizuje národný a politický úpadok, ale v ekonomike nastala nová éra. Snažil sa získať naspäť stratené územia v Litve a uzavrel spojenectvo s Ruskom a Dánskom. Po tom, čo boli ruské i dánske vojská porazené švédskou armádou kráľa Karola XII. v tzv. severnej vojne, vpadli švédske vojská aj do Poľska a Augusta II. zosadili. Na tróne potom vládol Stanislaw Leszczyński (1704 – 1709). Po porážke Švédov roku 1709 sa August II. Silný vrátil na poľský trón, ale nedokázal využiť priaznivú situáciu a zúčastniť sa zahranično-politických rokovaní v prospech Poľska. Rovnako slabý bol aj jeho nástupca August III. Po jeho smrti nastúpil v roku 1764 Stanislaw Poniatowski. Za jeho vlády došlo ku konečnému úpadku krajiny. Osveta spustila národné hnutie a snaha reformného snemu (1788 – 1792) vyvrcholila 3. mája 1791 do podpísania prvej písanej ústavy v Európe. Tento proces už nezastavil rozdelenie Poľsko-litovskej únie medzi tri susediace veľmoci (Presúvanie Poľska).

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Republika oboch národov

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Polsko-litevská unie na českej Wikipédii a na neurčenej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).