Prvá balkánska vojna

Prvá balkánska vojna
Súčasť Balkánskych vojen
V smere hodinových ručičiek: Srbské jednotky vstupujú do mesta Kosovska Mitrovica;Osmanské jednotky počas bitky o Kumanovo;Grécky kráľ a bulharský cár v Solúne;Bulharské ťažké delostrelectvo
Dátum 8. október 1912 - 30. máj 1913 Miesto Balkánsky polostrov Výsledok Víťazstvo Balkánskeho zväzu Londýnska zmluva Druhá balkánska vojna
Protivníci
Osmanská ríša	Balkánsky zväz: Bulharsko Srbsko Grécko Čierna Hora
Velitelia
Mehmed V.	Ferdinand I. Peter I. Juraj I. Nikola I.
Sila
336 742	749 500+
Straty
125 000 mŕtvych	18 643 mŕtvych
Historický portál

Prvá balkánska vojna (1912 - 1913) bola jedna z balkánskych vojen, ktorá vypukla 8. októbra 1912. Balkánske krajiny (Bulharsko, Srbsko, Grécko a Čierna Hora) v nej vyhlásili vojnu Osmanskej ríši s cieľom dobyť jej balkánske územia.

Cár Bulharska Ferdinand I. pochopil, že jeho krajina nie je schopná sama vyriešiť svoje otázky budúcnosti cestou vojny. Vo všetkom je podriadená Osmanskej ríši, plánom Anglicka, Nemecka, Rakúsko-Uhorska, Talianska, Ruska a susedným krajinám - Srbsku, Čiernej Hore, Rumunsku a Grécku. V tom čase sa v Európe vyformovali dve zoskupenia:

• Trojspolok: Nemecko, Rakúsko-Uhorsko, Taliansko
• Trojdohoda: Anglicko, Francúzsko, Rusko

Trojspolok, ovládaný Nemeckom sa snažil získať si Osmanskú rišu na svoju stranu. Bulharsko sa teda nemohlo spoliehať na ich podporu, a tak sa cár Ferdinand I. rozhodol pre pomoc od Ruska. Začiatkom roka 1910 spolu s ministerským predsedom a ministrom zahraničných vecí Bulharska navštívil Petrohrad, aby tam s ruským cárom Mikulášom II. podpísal vojenskú zmluvu. Zmluva však nebola podpísaná, pretože sa ruský cár obával o stratu vplyvu a dôležitých prielivov Bospor a Dardanely na Balkánskom polostrove. Rusko preto odporučilo Bulharsku uzatvoriť zväz so Srbskom. Cár Ferdinand I. sa však potreboval zabezpečiť a v krajine vytvoriť takú vládu, ktorá by Rusku vyhovovala a mala v nej plnú dôveru.

Dňa 13. marca 1911 vláda Alexandra Malinova podala demisiu. Na poste predsedu vlády ho nahradil Ivan Gešov, ktorý v parlamente predsedal dvom rusofilským stranám - Národnej strane a Progresívno-liberálnej strane.

V júli roku 1911 5. Národné zhromaždenie odhlasovalo zmenu článku 17 Tărnovskej ústavy, ktorý umožňoval cárovi Ferdinandovi I. a vláde uzatvárať medzinárodné zmluvy bez vedomia bulharského parlamentu, čím sa oslabila jeho možnosť kontroly situácie na Balkánskom polostrove.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Taliansko-turecká vojna (1911-1912)

Rakúsko-Uhorsko sa začalo hlbšie zaujímať o situáciu na Balkáne. Preto muselo Rusko urýchlene zaujať svoju pozíciu a začalo podporovať protiturecké nálady v balkánskych krajinách. Navyše na jeseň roku 1911 vypukla vojna medzi Talianskom a Tureckom.

Dňa 29. februára 1912 Bulharsko a Srbsko podpísali tzv. Zmluvu o priateľstve a spojení, ktorá bola neskôr doplnená o vojenskú konvenciu (dohovor). Zmluva mala tajný dodatok, ktorý určoval rozdelenie oslobodených území Bulharska (Trácko) v prípade úspechu. Rozdelenie územia Macedónska bolo ťažším orieškom. Jeho územie sa delilo na spornú a nespornú zónu. Účastníci podpisového aktu sa dohodli, že nesporná zóna pripadne Bulharsku a o spornú sa búdu viesť ďalšie rozhovory. Ak ani v týchto rozhovoroch nedosiahnu konsenzus, navštívia ruského cára, ktorý v tejto otázke rozhodne. Bulharská diplomacia sa týmto krokom dopustila rozdelenia Macedónska.

Ďalej sa Bulharsko so Srbskom dohodlo, že ak vypukne vojna, tak Bulharsko prispeje najmenej 200 000 vojskom a Srbsko 150 000 armádou. Touto dohodou, ktorá sa stala súčasťou dohovoru medzi Sofiou a Belehradom bol upevnený základ Balkánskeho zväzu.

V máji roku 1912 Bulharsko podpísalo zmluvu aj s Gréckom, podľa ktorej sa zaviazalo zúčastniť sa vojny v počte 300 000 vojakov. Grécko malo prispieť 150 000 armádou. Bulharsko sa však dopustilo vážnej chyby, keď neotvorilo otázku rozdelenia tureckých území v prípade víťazstva vo vojne. Vznikla tak možnosť, aby bolo vo vojne porazené.

O niečo neskôr sa k Bulharsku a Srbsku pripojila aj Čierna Hora. Po jej pripojení členovia zväzu upresnili plán postupu vojenských pochodov. Bulharsko v nich malo najdôležitejšiu úlohu, a to uskutočniť hlavnú porážku Osmanskej ríše. Srbská a grécka armáda sa zatiaľ rozmiestnila na územiach Macedónska a Albánska, kde sa spojila s armádou Čiernej Hory. Tu sa však vyskytol problém. Práve Srbsko a Grécko chcelo oslobodiť územie Macedónska, aby si tak zabezpečilo vplyv v tejto oblasti s čím Bulharsko nesúhlasilo.

V krajine sa všetci okrem členov Strany úzkych socialistov, ktorí po celom Bulharsku organizovali protivojenskú propagandu, pripravovali na vojnu.

V septembri roku 1912 sa situácia na Balkánskom polostrove zostrila. Osmanská ríša a jej spojenci začali mobilizáciu svojho vojska. Dňa 29. septembra 1912 Bulharsko dalo Osmanskej ríši ultimátum, ktorým chcelo dosiahnuť pre európske územia bulharského cárstva. Odpoveďou Osmanskej ríše na ultimátum však bolo zrušenie diplomatických vzťahov s Bulharskom a vyhlásenie vojny.

Predbežné rozloženie síl nahrávalo vojskám Osmanskej ríše. Bulharská armáda pod vedením cára Ferdinanda I. sa však nevzdáva a rozdelená na tri časti postupovala k Carihradu. Prvá časť vojska pod vedením generála Vasila Kutničeva v dňoch 10. - 11. októbra 1912 porazila stred tureckých pozícii. Druhá časť s generálom Nikolom Ivanovom obsadila pevnosť Odrin a tretia (generál Radko Dmitriev) prekvapil turecké vojská pri meste Lozengrad. Úspešný postup bulharskej armády donútil protivníka stiahnuť sa k Burgasu. Keď sa prvá a tretia armáda dostala na 40 km od Carihradu vojská Osmanskej ríše chceli podpísať prímerie. Bulharská armáda však nesúhlasila a podnikla nový vpád na osmanské územie. Ten sa však skončil neúspechom, a tak sa 20. novembra 1912 podpísala mierová zmluva.

Zároveň s úspešným postupom ostatných bulharských armád smerom k Carihradu, armáda protivníka prišla o ďalších 12 000 vojakov. Darilo sa aj postupu srbskej, gréckej a čiernohorskej armáde, ktorá v oblasti Macedónska a Albánska postupne ničila Turkov. Za menej ako mesiac bola Osmanská ríša porazená.

Dňa 3. decembra 1912 sa v Londýne začali mierové rozhovory. Podmienky spojeneckých štátov pre Osmanskú ríšu boli jasne stanovené - mala sa vzdať všetkých území v oblasti Mýzie a ostrovov v Egejskom mori. Turci však nechceli o tieto územia v žiadnom prípade prísť, postupne sa však vzdávali. Dňa 10. januára 1913 sa však v Carihrade uskutočnil prevrat. K moci sa dostala nová vláda podporovaná Nemeckom, ktorá mala záujem na pokračovaní vo vojne.

Nová osmanská vláda sa snaží vo vojne o obrat. Ich plány sú však víťazstvom bulharskej armády na Galipolskom polostrove veľmi skoro prekazené. V rukách Turkov ostali už len pevnosti Odrin, Janina a Shkodër. V dňoch 11. - 13. marca 1913 sa uskutočnila najdôležitejšia bitka vojny. Šesť mesiacov obliehalo 105 000 bulharských vojakov a 35 000 srbov pevnosť Odrin. Turecký sultán Šukri paša sa 13. marca 1913 vzdal Bulharom.

V tejto situácii, keď bola Osmanská ríša úplne porazená boli v Londýne obnovené rozhovory a 30. apríla 1913 (17. máj 1913 starý štýl) bola podpísaná Londýnska mierová zmluva, na základe ktorej Osmanská ríša prišla o všetky územia v Mýzii okrem oblastí v Albánsku.

Rozpory medzi spojencami balkánskych krajín sa neprejavili hneď po ukončení vojny. Boli tu aj predtým, veľmi však nenarušili víťazný postup Bulharska vo vojne. Z krokov Grécka, aj napriek nevyriešenej otázke rozdelenia územia Osmanskej ríše po prípadnom víťazstve Balkánskeho zväzu, ktorý sa tiahol ešte od uzatvorenia grécko-bulharskej zmluvy, bolo postupne jasné, že si chce zachovať územie okolo mesta Solún a časť Macedónska.

Srbsko sprvoti priznalo Bulharsku právo na väčšiu časť Macedónska, v priebehu vojny však svoj názor zmenilo a presadilo návrh, ktorý sa zakladal na princípe okupácie. Každá krajina si mohla pripojiť k svojmu územiu to, ktoré bolo jej vojskami okupované.

Napätie do sporu prinieslo Rumunsko. Počas mierových rozhovorov v Londýne chcelo kompezáciu v podobe pripojenia nových území za svoju neutralitu vo vojne. Tie však mohlo poskytnúť iba Bulharsko. Požiadavky jej spojencov, ktorí nechceli ustúpiť (najmä v otázke delenia územia Macedónska) mu škodili. Cár Ferdinand I. nechcel v požiadavke Ivana Gešova, ktorý vyzýval na umiernene ustúpiť a tak vznikla nová proruská vláda na čele so Stojanom Danevom, ktorá si mala v tejto ťažkej situácii získať dôveru Petrohradu.

Dva dni po podpise Londýnskej mierovej zmluvy dňa 19. mája 1913 Srbsko a Grécko podpísali dohovor, ktorým sa zaviazali, že musia mať spoločnú hranicu, čo v konečnom dôsledku pre Bulharsko znamenalo obsadenie veľkej časti Macedónska. Touto zmluvou si jeho bývalí spojenci zabezpečili spoločný postup proti Bulharsku, vrátane použitia sily. Členovia Trojdohody (najmä Rusko) nechceli, aby vypukol ďalší ozbrojený konflikt, avšak Nemecko a Rakúsko-Uhorsko boli opačného názoru a chceli, aby sa Balkánsky zväz definitívne rozpadol, pretože vznikol pod záštitou ruskej diplomacie.

Situácia sa aj naďalej zhoršovala. Bulharské vojská sa z Trácka presunuli k západnej hranici. Dňa 16. júna 1913 cár Ferdinand I. bez toho, aby svoj krok oznámil vláde, vydal rozkaz na napadnutie bývalých spojencov. Bolo však už veľmi neskoro, pretože Srbsko a Grécko už dostali svoj podiel a nechceli skončiť začatú vojnu.

• Druhá balkánska vojna
• Londýnska zmluva (1913)

• Príčiny a výsledok Prvej balkánskej vojny (po rusky)