Preskočiť na obsah

Novinárska fotografia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prvá fotografia vytlačená poltónovou technikou, Daily Graphic, 2. december 1873

Novinárska fotografia, spravodajská fotografia, fotožurnalizmus, žurnalistická fotografia[1] alebo reportážna fotografia (reportare = priniesť správu)[2] je súčasťou žurnalistiky, ktorá pripravuje a vytvára snímky na doplnenie správ alebo článkov. Novinári, ktorí sú zapojení do tohoto odboru, sú obvykle známi ako reportéri, fotožurnalisti alebo grafici a majú významný vzťah k výtvarnej fotografii. Vývoj spravodajskej fotografie možno sledovať už od samého začiatku vynálezu fotografie. Prvý denník, ktorý ju použil, bol Daily Graphic v New Yorku v roku 1880.[3] Táto udalosť položila základy novinárskej fotografie.

Rozvoj fotožurnalizmu prebiehal najmä v čase politických konfliktov alebo vojenských stretov v rôznych krajinách. Novinárski fotografi zaznamenávali históriu udalostí za španielskej občianskej vojny, španielsko-americkej vojny, vojny vo Vietname a oboch svetových vojnách a pri mnohých iných vojenských udalostiach. Takzvaný zlatý vek fotožurnalizmu (1930 – 1950) sa nie náhodou prekrýva s druhou svetovou vojnou, počas ktorej bol zaznamenaný pozoruhodný technologický pokrok vojnovej fotografie.

S rozvojom tlačiarenských techník, ako bol vynález ofsetovej tlačiarne, dosiahol fotožurnalizmus najlepšiu úroveň kvality v tlačených publikáciach. Príchod nových technológií, ako bol internet, začal novú éru v oblasti spravodajstva na celosvetovej úrovni, označovanej ako digitálna žurnalistika. Významné udalosti, ktoré otvorili dvadsiate prvé storočie, ako útoky z 11. septembra 2001, invázia do Iraku v roku 2003 a tsunami v Indickom oceáne v roku 2004, pomohli okrem iného vzniku značnému množstvu vizuálnych informácií. Často tiež vďaka novým, moderným a dostupným technológiám v rukách i úplných amatérov, čo viedlo niektorých pozorovateľov k tomu, že začali hovoriť o „kríze žurnalistiky“. Iní to naopak označovali za začiatok novej éry v poskytovaní informácií.

Úvod

[upraviť | upraviť zdroj]
Reportážny snímok zo showbiznisu: Francine Jordiová koncertuje.

Fotožurnalizmus je forma žurnalistiky, ktorá vyrába, edituje a prezentuje informačný materiál v spravodajstve médií vrátane fotografií, digitálnych a zvukových dát. Obsahuje také pravidlá, aby obraz, ktorý je spojený so zverejňovanou udalosťou, mohol byť použitý na žurnalistické účely.

Novinárska fotografia je popri dokumentárnej reportážnej fotografii súčasťou informatívnej fotografie. K informatívnej zložke sa môže pridať ešte zložka emotívna a estetická. Od výtvarnej fotografie sa žurnalistická líši v zobrazení reality, pretože má diváka predovšetkým informovať, prípadne vhodne dopĺňať novinový článok. Napríklad žurnalistickej fotografii zo sociálneho prostredia sa venujú fotografi so silným sociálnym cítením. Ich snímky by mali motivovať jedinca a inštitúcie k náprave zobrazených nedostatkov a krívd.[4]

Daguerrotypia San Francisca od neznámeho autora, vyfotografovaná pred 22. júnom 1851

Fotožurnalizmus sa môže svojim účelom použitia odlišovať od ďalších fotografických žánrov, ako je napríklad fotografia prírody, dokumentárna fotografia alebo portrétna fotografia, ale môže s nimi tiež splývať, napríklad s ohľadom na text, ku ktorému je fotografia priložená. Zahŕňa širokú škálu oblastí záujmu: vojnovú fotografiu, športovú fotografiu, spravodajstvo zo showbiznisu, politiky, spravodajstvo o sociálnych problémoch a o všetkom, kde je možné vytvárať k slovnej informácii obraz. Podobne sem patrí dokumentácia rozhovoru a reportážna a dokumentárna fotografia vo všetkých podobách. Môže sa ďalej deliť na fotografický príbeh, fotopoviedku, reportáž, fotografickú esej, fotografický portrét alebo fotografický stĺpik.[5]

Novinárska fotografia by mala spĺňať niekoľko zásad. Predovšetkým má dodržať všetky požiadavky na novinársku etiku, pokiaľ ide o presnosť, pravdivosť a objektivitu. Obrazová informácia by mala vykazovať aktuálnosť tým, že má spojitosť s nedávno zverejnenou udalosťou. Zobrazená situácia by mala byť objektívna a korektná, informácia by mala odrážať skutočnosť, mala by byť spoľahlivá, presná a fakty oddelené od subjektívneho pohľadu alebo osobného zaujatia autora. Mala by byť zachovaná neutralita vo vzťahu ku spravodajstvu, presnosť, relevancia a úplnosť. Obrázky môžu byť doplnené súvisiacimi správami, ktoré ich význam doplňujú alebo vysvetľujú.[6][7][8] Obrázok by mal rovnako spĺňať estetické požiadavky na svetlo, orez, vecné vzťahy prvkov a perspektívu. Základné prvky fotografie v tlači sa prispôsobujú účelu použitia v dokumente, spravodajstve alebo ilustrácii.[9]

História

[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatky

[upraviť | upraviť zdroj]
Timothy H. O'Sullivan: Žatva smrti: mŕtvi vojaci po bitke pri Gettysburgu 5. – 6. júna 1863

História novinárskej fotografie siaha do obdobia rokov 1880 – 1897, kedy boli prvýkrát zverejnené novinové články s fotografiami. Na prelome 19. a 20. storočia umožnil rozvoj fotografickej momentky rozšírenie príručných fotoaparátov, umožňujúcich fotografovať bez statívu.[10] Významné udalosti sa však fotografovali už od vynálezu daguerrotypie v roku 1839.[11][12] Tlačiarenský lis však bol schopný produkovať ilustrácie v tlačenej podobe až po vynáleze grafickej techniky rytiny, a až vtedy umožnil publikovať jednoduchšie vo väčšej miere aj fotografie. Tieto reprodukcie sa najskôr podobali primitívnym daguerrotypiám. Do tej doby sa snímky najčastejšie prekresľovali a prezentovali vo forme xylografií.[13]

Roger Fenton a jeho fotografická dodávka v Krymskej vojne

V roku 1842 Hermann Biow a Carl Ferdinand Stelzner fotografovali veľký požiar Hamburgu a jeho následky na cykle daguerrrotypií, ktorý je zrejme prvým súborom „reportážnych“ snímok určitej udalosti na svete. V roku 1850 Alois Löcherer v Mníchove so svojim aparátom referoval o tvorbe a triumfálnom vztýčení monumentálnej sochy Bavarie.[12]

Zvlášť podrobne sa dokumentovali najmä Svetové výstavy, kde sa fotografi sústredili najmä na dokumentáciu pavilónov a významných hostí. Prvou výstavnou akciou významnou pre fotografiu sa stala prvá Svetová výstava, konaná v Londýne v roku 1851, kde boli súčasne po prvýkrát predstavené stereofotografie. Druhou bola Svetová výstava v Paríži roku 1855.[13]

Prvou systematicky fotografovanou vojnovou udalosťou, o ktorej bola verejnosť informovaná prostredníctvom správ posielaných telegrafom, bola Krymská vojna v rokoch 1853 – 1856.[14] Najvplyvnejším reportérom bol zrejme William Howard Russell z The Times, ktorý si ako prvý novinár vyslúžil označenie „vojnový spravodajca“.[15] Jedným z prvých spravodajcov bol Sedmohradský Nemec Carol Szathmari,[13] ďalšími potom britskí reportéri William Simpson z Illustrated London Sport, Roger Fenton, James Robertson a Felice Beato. Ich obrázky boli vtedy v novinách tlačené ako rytiny, pretože tlač poltónových fotografií bola drahá.[14] Vďaka ich správam v britskej tlači sa rozšírilo povedomie o všeobecnej nekompetentnosti politického vedenia vojny. Na konci januára v roku 1855 britská vláda v čele s grófom Georgom Hamilton-Gordonom padla.[16] Významným dokumentaristom udalostí vo Francúzsku bol Claude-Marie Ferrier, ktorý v roku 1856 urobil zábery povodne na Loire[17] a ako fotograf sprevádzal cisára Napoleona III. v dobe jeho výpravy do Talianska v roku 1859. V dánsko-pruskej vojne v roku 1864 fotografovali Christian Friedrich Brandt a Charles Junod, ktorí väčšinu snímok urobili na stereo formát. V nemecko-francúzskom konflikte od roku 1870 do roku 1871 fotografovali väčšinou celkom neznámi fotografi (až na Carla Friedricha Myliusa z Frankfurtu).[13]

Jacob Augustus Riis, „Mestskí banditi“, klasická novinárska fotografia okolo 1890

Správy z americkej občianskej vojny (1861 – 1865) dodával fotograf Mathew Brady, ktorý si uvedomil historický význam vojny „Severu proti juhu“ pre budúce generácie a ďalší osud krajiny. Pretože chcel zachytávať priebeh vojny na viacerých bojiskách, vytvoril zo svojich asistentov niekoľko tímov, ktoré cestovali s pojazdnými laboratóriami na rôznych frontoch. Bradyho významným tímovým spolupracovníkom bol Alexander Gardner, ktorý sa v roku 1863 osamostatnil.

Gardner fotografoval väčšinou krátko po skončení bitiek. Nevyhýbal sa ani detailným pohľadom na mŕtvych. Neskôr sa však ukázalo, že najmenej jedna Gardnerova fotografia je zmanipulovaná. V roku 1961 Frederic Ray z magazínu Civil War Times porovnával niekoľko Gardnerovych fotografií, na ktorých boli dvaja mŕtvi konfederační ostreľovači a zistil, že ten istý padlý bol fotografovaný o niekoľko metrov ďalej na inom mieste. Zdá sa, že Gardner nebol s kompozíciou spokojný, a nechal telá rôzne poprehadzovať. Vytváral tak vlastnú verziu reality. Rayovu analýzu ešte rozšíril v roku 1975 William Frassanito.[18] Veľmi známe sú Gardnerove reportážne snímky z pohrebu Abrahama Lincolna a seriál z popravy atentátnikov. Pravdepodobne po prvýkrát v dejinách fotografie bol v jeho reportáži využitý dramatický účinok striedania celkových záberov a detailov v dlhšom časovom úseku, lebo Gardner zachytil nielen priebeh popravy, ale aj tváre atentátnikov.[19]

Rudolf Bruner-Dvořák: Cisár František Jozef I. na Jubilejnej výstave v roku 1891

Ďalším fotografom Bradyho tímu, ktorý okrem informatívnosti dbal tiež na kompozíciu, bol Timothy H. O'Sullivan. Nekonvenčne využíval pohybové neostrosti tam, kde mohol zvýrazniť dramatičnosť situácie.[13] O'Sullivan začiatkom júna 1863 urobil známu fotografiu Žatva smrti, na ktorej ležia mŕtvi vojaci po bitke pri Gettysburgu v Pensylvánii.

Denník Daily Graphic publikoval 4. marca 1880 v New Yorku prvú poltónovú reprodukciu (nie však rytinu) tlačovej fotografie.[20] [p 1][p 2][21] Nasledovali ďalšie novinky. V roku 1887 bol vynájdený bleskový prášok, ktorý umožnil novinárom fotografovať veľmi krátkym časom. Novinár, spisovateľ a sociológ Jacob Augustus Riis v tej dobe (1890) vďaka blesku vytvoril medzné dielo Ako žije druhá polovica (How the Other Half Lives).[22] Fotografie robil v bedárskych štvrtiach, v starých domoch, v nájomných ubytovniach kasárenského typu, v policajných nocľahárňach a v domácich remeselníckych dielňach, kde sa zneužívala práca detí. S pomocou kníh, fotografií, novinových článkov a prednášok, na ktorých premietal svoje diapozitívy, dosiahol niektoré zmeny a nápravy. Zrušili sa policajné nočné útulky, bola zriadená škola pre bezprizorné deti, doplnili sa zákony o detskej práci a odstránila sa celá ulica Mulberry Bend, ktorá bola skrýšou zločincov.[23] O niekoľko rokov neskôr Riisa v jeho sociálnych reformách napodobil Lewis Hine.

V roku 1897 už bolo možné reprodukovať poltónové fotografie na tlačiarenských rotačkách a výroba bežala na plné obrátky.[24] Vynález telefotografie v roku 1921 umožnil prenášať snímky pomocou telegrafu alebo telefónu rovnako rýchlo ako spravodajské novinky.[25] No masívny rozvoj fotožurnalizmu umožnil príchod pohotového reportážneho 35mm fotoaparátu Leica v roku 1925[26] a prvej bleskovej žiarovky medzi rokmi 1927 a 1930.[27] Mohol prísť „zlatý vek“ fotožurnalistiky.

Moderná fotožurnalistika

[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé dve desiatky rokov dvadsiateho storočia sa považujú za začiatky modernej fotožurnalistiky.[28] V dvadsiatych rokoch došlo vo všetkých krajinách k rozvoju fotožurnalistiky vďaka moderným tlačiarenským technológiám, fotoaparátom Rolleiflex, Contax a prvému prístroju na kinofilm Leica. Leica bola oveľa pohotovejšia než staršie typy prístrojov.

Fotografia Lewisa Hina z roku 1908 sa venuje téme detskej práce

Vo Francúzsku sa objavili fotografi ako napríklad Jacques Henri Lartigue, André Kertész alebo Brassaï. V Nemecku to boli Erich Salomon, Felix H. Man, Tim N. Gidal, Wolfgang Weber, Alfred Eisenstaedt a Martin Munkácsi. V USA pôsobili napríklad Helen Levittová alebo Lisette Modelová.[29] Američan Lewis Hine od roku 1905 systematicky fotografoval imigrantov a robotníkov v továrňach, nasledujúci rok dokumentoval detskú prácu. Jeho snímky pomohli presadiť zákon o zákaze detskej práce.[30] Fotografia tak prvýkrát vstúpila do úlohy spoločenského argumentu a sociológia ju mohla využívať ako dokumentačný nástroj. Newyorčan Weegee zaznamenával vtedajší nočný život mesta, zločiny, nočných pijanov a rozvášnených milencov. Využíval známostí s políciou. Vo svojom aute mal nainštalovanú krátkovlnnú vysielačku a v jeho kufri kompletnú tmavú komoru, aby mohol čo najskôr fotografie vyvolať. Na miesto zločinu dorazil súčasne s políciou alebo pred ňou, urobil rýchlo pár záberov a ráno ich predával novinám.[31]

V Rusku a neskôr ZSSR pôsobili Max Alpert, Alexandr Rodčenko, Boris Ignatovič, Georgij Petrusov, Ivan Šagin a Arkadij Šajchet, ktorí sa po roku 1917 stali nástrojom programovej, centrálne riadenej a didakticky zameranej propagandy.[32]

Separovaná fontánka pre „farebných“ v Oklahome v roku 1939; foto: Russell Lee, agentúra Farm Security Administration

Novinárska fotografia 20. a 30. rokov 20. storočia je tiež označovaná ako sociálna fotografia.[33] Fotografie sa v tejto dobe pre totalitné režimy (komunizmus a nacizmus) stala zbraňou moci a propagandy. Prerušil sa vývoj umenia, umelecké experimenty boli nevítané a slobodný prejav prakticky znemožnený. Predstavitelia nových smerov opúšťali krajiny. Totalitná režimy pomocou fotografie klamali dôverčivú verejnosť. Hitlerov Mein Kampf (1924) predznamenal desivé udalosti v celej Európe. V Nemecku od roku 1933 dostali nacisti všetku tlač a novinársku fotografiu pod svoju kontrolu a začali ju systematicky zneužívať.[28]

Joseph Goebbels robil všetko pre to, aby získal obyvateľstvo pre novú vládu Adolfa Hitlera. Slúžila k tomu tiež očista nemeckéj tlače, pri ktorej nacisti vytvorili zoznamy nepohodlných fotografov. Kampaň mala za hlavný cieľ vytlačiť Židov a cudzincov, ktorí boli postihnutí zákazom výkonu povolania, prenasledovaní, vyhnaní z krajiny, v niektorých prípadoch zavraždení. Na zozname prenasledovaných boli tiež fotožurnalisti Alfred Eisenstaedt, Erich Salomon (ten bol zabitý i so svojou rodinou v Osvienčime), Felix H. Man, Nachum (Tim) Gidal, Martin Munkácsi a Robert Capa.[28]

V českých zemiach pôsobili Lubomír Linhart, Karel Teige, Rudolf Kohn, Karel Kašpařík, Oldřich Straka a konali sa takzvané výstavy sociálnej fotografie.[10] V rokoch 1927 – 1928 Josef Sudek dokumentoval dostavbu katedrály sv. Víta a v roku 1928, k 10. výročiu založenia Česko-slovenskej republiky, vydal album 15 originálnych fotografií s názvom Svatý Vít.[34] Na Slovensku sa do kroník fotografie zapísali Irena Blühová, Karol Aufricht, Iľja Jozef Marko, Sergej Protopopov, Barbora Zsigmondiová, François Kollar.[29] V Anglicku ako fotoreportér pôsobil Bill Brandt[35] a v Nemecku John Heartfield[36] či August Sander.[37]

Obálka Life z roku 1922 s obrázkom od F. X. Leyendeckera

V USA v roku 1935 začala fotografickú kampaň agentúra Farm Security Administration, do ktorej sociologicko-dokumentárneho programu sa zapojil rad fotografov, ako boli napríklad Roy Stryker[38], Walker Evans, Dorothea Langeová[39], Ben Shahn, Arthur Rothstein[40] a agentúra Fotoliga, v ktorej vynikali Aaron Siskind alebo Helen Levittová.[29] Spoločnosť FSA mala za úlohu v rámci reforiem New Deal zostaviť dokumentáciu sociálnych problémov v južných štátoch USA.[41] V tomto období sa začala formovať dokumentárna fotografia, ktorej hlavnými charakteristikami bol dôraz na realizmus, snaha bez príkras zachytiť veci také, aké sú; spoluprežitie biedy a utrpenia, jasný morálny postoj a konečne samotné vedomie špecifičnosti tohoto média.[42] So vstupom USA do druhej svetovej vojny však nastala zmena. Projekt dostal iné meno (Office of War Informations) a iný program. Vo vojne musela propaganda ukazovať, ako sú Spojené štáty silné, a nie aké majú ťažkosti. V roku 1948, kedy FSA zanikla, bola dokonca snaha vytvorené dokumenty zničiť, aby nemohli byť použité pre komunistickú propagandu.[43]

Zlatý vek fotografie nastal v období 1930 – 1950. Niektoré časopisy, ako napríklad londýnsky Picture Post, francúzsky Paris Match, berlínsky Arbeiter Illustrierte Zeitung, Berliner Illustrierte Zeitung, americký Life, Sports Illustrated a National Geographic rovnako ako magazíny, londýnsky Daily Mirror, americké The New York Daily News, Weekly Illustrated, Look, Picture Post, sovietske Ogoňok a ZSSR na strojke alebo český Pestrý týden stavali svoju prestíž na tlačenej fotografii.[44] Hlbokotlač umožňovala nápadito členiť plochu dvojstránok a sadzbu s fotografiami usporiadať do netradičných kompozícií.[28]

V predvojnovej politicky nestabilnej Európe sa fotografia rovnako ako film stali výraznými manipulátormi. Vo fašistickom Taliansku a nacistickom Nemecku slúžili k propagácii ideálov diktatúr (napríklad Leni Riefenstahlová).[45]

V tejto dobe sa preslávili napríklad Robert Capa, Alfred Eisenstaedt, Margaret Bourke-Whiteová a William Eugene Smith. Francúz Henri Cartier-Bresson, ktorého fascinovali udalosti všedného dňa, sa právom považuje za otca modernej fotožurnalistiky.[46] Nemec Erich Salomon ešte pred tým, než ho nacisti popravili, fotografoval rafinovanými metódami veľké osobnosti tohoto sveta, štátnikov, politikov a diplomatov v neoficiálnych a ľudských situáciách.[13][28]

Francúzska cudzinecká légia vo Vojne v Indočíne, 1954

Ako jeden z predchodcov významných fotografov z druhej svetovej vojny je uznávaný tiež vojak Tony Vaccaro.[47] Svojim skromným aparátom Argus C3 zachytával hrozné okamihy vojny. Robert Capa, ktorý používal rovnaký fotoaparát, zachytil najdôležitejšie momenty vojnového konfliktu v Deň-D na pláži Omaha. Rovnako ako mnoho ďalších obetavých fotožurnalistov vo vojne padol.[48]

V období druhej svetovej vojny pôsobili aj ďalší fotografi, ako napríklad David „Chim“ Seymour, Dmitrij Baltermanc, Anatolij Garanin, Boris Kudojarov, Jevgenij Chalděj, Michail Trachman, Arkadij Šajchet, Galina Saňková; a tiež českí fotografi Zdeněk Tmej, Jindřich Marco, Oldřich Straka, Karel Ludwig, Václav Jírů, Václav Chochola alebo Karel Hájek.[29]

V roku 1947 založili reportážni fotografi Robert Capa, Henri Cartier-Bresson, David Seymour a George Rodger ako reakciu na druhú svetovú vojnu medzinárodnú spravodajskú agentúru Magnum Photos[49], ktorá funguje dodnes.[50] Fotografický štýl v tomto období je označovaný ako humanistická fotožurnalistika[51] v čele s už známymi fotografmi ako Werner Bischof, William Eugene Smith[52][53], David Seymour[54] a René Burri[55]. Dodávali snímky do magazínov Life, Look, Du alebo Time. V tomto období sa pozornosť médií presunula na vojnu v Indočíne (1946 – 1954). Nielen na túto udalosť, ale tiež na iné vojnové konflikty sa špecializovali napríklad David Douglas Duncan[56], Donald McCullin, Philip Jones Griffiths, Tim Page alebo Gilles Peress.[29] V Amerike vznikla takzvaná Newyorská škola fotografie: Helen Levittová, Lisette Modelová, Weegee, Diane Arbusová, Robert Frank a William Klein.[57]

Michail Jevstafjev, Ruský cirkus

Od druhej polovice šesťdesiatych rokov 20. storočia však humanizmus, ktorý bol optimisticky zameraný do budúcna, z fotografie ustúpil pod vplyvom ďalších vojen a konfliktov. Vietnamská vojna otriasla celým svetom – fotografia zvecnela, zdrsnela a vytriezvela.[58]

William Eugene Smith v rokoch 1971 – 1973 fotografoval v Minamate, japonskom rybárskom meste, ktorého obyvatelia trpeli otravou ortuťou, ktorú do mora vypúšťala chemická továreň Chisso Corporation. Fotografie boli publikované vo významných svetových denníkoch a časopisoch. Továreň nakoniec musela vyplatiť obetiam odškodné a urobiť príslušné opatrenia k zastaveniu znečisťovania životného prostredia.[59]

Na začiatku sedemdesiatych rokov sa trojica fotografov Joel Meyerowitz, Stephen Shore a William Eggleston stala prvou skupinou mladých umelcov, ktorí začali používať farebný materiál nielen v reportážnej, ale súčasne tiež vo výtvarnej fotografii. Eggleston bol dokonca v histórii Múzea moderného umenia (MoMA) v New Yorku prvý, kto tam farebné fotografie vystavil.[60] Dalo by sa povedať, že sa reportážna fotografia stáva v určitých prípadoch súčasne výtvarnou.

Joel Meyerowitz dokumentoval odpratávanie trosiek po 11. 9. 2001

Vojnovej reportážnej fotografii sa venovali a venujú fotografi Donald McCullin, Philip Jones Griffiths alebo James Nachtwey. Okrem nich sú svojimi dokumentárnymi snímkami svetovo známi Lee Friedlander, Garry Winogrand, Nan Goldinová, Nobujoši Araki a členovia agentúry Magnum Photos Charles Harbutt, Martin Parr, Carl de Keyzer, Alex Webb a Sebastião Salgado.[29]

V Moskve sa každoročne koná festival profesionálnej dokumentárnej fotografie Interfoto, ktorý je najväčším festivalom v Rusku, pobaltských krajinách i medzi členmi Spoločenstva nezávislých štátov. Festival Interfoto navštevuje mnoho významných medzinárodných fotografov.[61] Zo súčasných fotožurnalistov pôsobí aktiívne napríklad Michail Evstafjev, ktorý dokumentuje udalosti v Čečensku, Bosne, Černobyle, Južnom Osetsku a jeho diela sú súčasťou zbierky Moskovského domu fotografie.Ďalšími súčasnými významnými fotografmi Ruska a krajín SNŠ sú napríklad Georgij Pinchasov, Vladimir Syomin, Ljalja Kuzněcovová, Vladimir Velengurin, Andrej Čežin alebo Vadim Gippenrejter.

Joel Meyerowitz vydal fotografický archív so zábermi útoku z 11. septembra 2001 na World Trade Center a fotografoval na ground zero počas záchranných prác bezprostredne po útoku.[62]

Česko a Slovensko

[upraviť | upraviť zdroj]

Česká fotografia sa vyvíjala v súlade s európskym myslením a trendmi, do roku vzniku samostatného štátu v roku 1918 v prepojení s ďalšími národmi v Rakúsko-Uhorsku. Celkom obvyklé bolo štúdium vo Viedni, v Mníchove a ďalších nemecky hovoriacich mestách. Po vzniku prvej Česko-slovenskej republiky sa potom orientácia cez Nemecko rozšírila i na Paríž.[63]
Fotografická tvorba (rovnako ako ostatné výtvarné umenie) však bola tiež niekoľkokrát hermeticky uzavieraná: v protektoráte za okupácie nemeckými vojskami, v období stalinizmu alebo po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 počas normalizácie. Koniec dvadsiateho storočia priniesol revolučný predel v technike snímania smerom k digitálnemu záznamu a jeho počítačovej manipulácii.[63]

Slávnosť Božieho tela na Zelnom trhu v Brne, Bedřich Franz, 10. 6. 1841

Jedna z najstarších snímok udalosti na svete vznikla v Brne, kde Bedřich Franz 10. júna 1841 vyfotografoval slávnosť Božieho tela na Zelnom trhu.[64] Fotografia vznikla dva roky potom, čo francúzsky výtvarník Louis Daguerre úspešne ukončil vývoj daguerrotypie. Približne z rovnakej doby sú tiež daguerrotypie bratov Josefa a Johanna Nattererových z Viedne. Priekopníkom reportážnej fotografie v českých zemiach bol Rudolf Bruner-Dvořák. Jeho aktuálne živé snímky z Jubilejnej zemskej výstavy v Prahe v roku 1891 sa označujú za prvú skutočnú fotografickú reportáž v Čechách.[10] Josef Jindřich Šechtl, ktorý žil v rokoch 1877 – 1954, zachytil návrat Tomáša G. Masaryka z exilu 21. decembra 1918. Ďalším významným fotožurnalistom za Rakúsko-Uhorska bol František Krátký, ktorý ovládal miestopisnú aj reportážnu fotografiu.[10][65]

Neskôr sa začali presadzovať Pavel Altschul, Karel Hájek, František Illek, Alexandr Paul, Václav Jírů alebo Jan Lukas.[29] K vývoju reportážnej a novinárskej fotografie prispel nástup spoločenských časopisov ilustrovaných fotografiami, ako bol napríklad týždenník Český svět. Okrem Rudolfa Brunera-Dvořáka do neho prispievali tiež Bohumil Střemcha a Zikmund Reach.

Zo svojich ciest do Ruska si priviezol rad jedinečných snímok maliar Alfons Mucha. Cestovateľ Alberto Vojtěch Frič pri cestách do Južnej Ameriky dokumentoval indiánske kmene a ich kultúru a zvyky; spoločne s Karlom Dvořákom rozvíjali tzv. národopisnú fotografiu.[10]

V maľbe a literatúre prvej Česko-slovenskej republiky prevládal takzvaný magický realizmus, do ktorého spadali členovia výtvarnej skupiny Devětsil a tiež Jindřich Štyrský.[66]

Z fotografov robil výskumnú etnografickú činnosť Karel Plicka, ktorý fotografoval priamočiarym, realistickým dokumentaristickým spôsobom. Jeho publikácia Praha ve fotografii Karla Plicky, vydaná v roku 1940, patrila k významným umeleckým dielam, ktoré za okupácie prispeli k posilneniu národného sebavedomia.[67] Živú fotografiu presadzoval Přemysl Koblic podobne ako neskôr Jiří Kobíček[chýba zdroj]. Reportážne fotografie Bohumila Šťastného sa uplatnili v časopise Pestrý týden. Pre časopisy nakladateľstva Melantrich pracoval reportážny fotograf Karel Hájek, ktorý 3. januára 1934 nasnímal katastrofu v bani Nelson III pri obci Osek.[68][69] Katastrófu spôsobil výbuch uhoľného prachu a zomrelo 142 baníkov, dodnes ide o najväčšie banské nešťastie na území Česka.[70] Alexandr Paul, František Illek a Pavel Altschul v roku 1931 založili agentúru Centropress, neskôr druhú agentúru Photo Service[71] a spoločne v 30. a 40. rokoch udávali tón dobovej reklamnej a užitej fotografii i fotografii pamiatok a architektúry.[72] Jedným z najmodernejších obrazových časopisov bol týždenník Světozor, do ktorého prispievala Marie Stachová, napríklad reportážou o hospodárskej kríze 30. rokov zo severočeských okresov. Pre francúzsky časopis Vu pracoval Hans Ernest Oplatka. Ďalšími známymi alebo začínajúcimi fotografmi boli napríklad Václav Jírů, Jan Lukas, Josef Voříšek, Sláva Štochl, Zdeněk Tmej, Čeněk Vošta a ďalší.[10]

Atentát na Reinharda Heydricha

V období druhej svetovej vojny pôsobili napríklad Zdeněk Tmej, Oldřich Straka, Karel Ludwig, Václav Jírů nebo Václav Chochola. Okupáciu Česko-Slovenska dokumentovali Ladislav Sitenský a Karel Hájek. Slávnu fotografiu Príchod nemeckých vojakov do Prahy vyhotovil v roku 1939 Josef Novák.[73] Po zastavení niektorých magazínov, napr. Národní listy alebo A-Zet, začali vychádzať pronemecky orientované časopisy Kuratória ako Böhmen und Mähren alebo Zteč, pre ktorý fotografoval Svatopluk Sova. Ďalšie časopisy, napr. Světový zdroj zábavy a poučení, Praha v týdnu alebo Ahoj, najskôr uverejňovali žánrové a vlastivedné snímky, fotografie zvierat, portréty herečiek alebo športové zábery. Po nástupe Reinharda Heydricha do funkcie zastupujúceho ríšskeho protektora v Čechách a na Morave v roku 1941 väčšina týchto časopisov publikovala prevzaté agentúrne zábery propagujúce úspechy nemeckej armády a snímky antisemitského charakteru.

Väčšina českých fotografov sa radšej venovala snímkam historických pamiatok, krajiniek, detí a folklóru, momentkám z bežného života alebo športovej reportáži.[10] Jan Václav Staněk publikoval obľúbené knihy zo snímkami zvierat a rastlín. Karel Hájek fotografoval pre oslavnú knihu o Emilovi Háchovi. K niekoľkým z mála reportérov, ktorí pracovali priamo na bojisku, patrili Ladislav Sitenský, Julius Výmola, Robert Kellner alebo Otakar Jaroš.[10]

Mnoho vynikajúcich a dramatických snímok vzniklo počas Pražského povstania v máji 1945 i krátko po skončení vojny (Václav Chochola, Karel Ludwig, Zdeněk Tmej, Sláva Štochl, Miroslav Hák, Emil Fafek a ďalší). Jindřich Marco fotografoval návrat k životu v nemeckých a poľských mestách (Drážďany, Berlín, Varšava). Marco fotografoval aj pre týždenník Svět v obrazech prvú izraelsko-arabskú vojnu.[74] Dokumenovaním slobodného života do roku 1948 sa zaoberali Viktor Richter, Jan Lukas alebo Jan Beran.[10]


Po februárových udalostiach 1948 bola novinárska fotografia nástrojom komunistickej propagandy, kedy bola skutočnosť prekrúcaná podľa oficiálnej ideológie. Príkladom je prikrášľovanie politických vodcov, dopĺňanie nadšených davov miesto niekoľkých jedincov alebo retušovanie nepohodlných osôb.[75] Oficiálne tendencie socialistického realizmu kulminovali v období od roku 1948 do roku 1957.[76] Mnoho periodík zaniklo, v ďalších boli dosadení šéfredaktori, ktorí vykonávali príkazy komunistickej strany. V roku 1950 bol vynikajúci reportér Jindřich Marco, ktorý spolupracoval so zahraničnými magazínmi Life, Look alebo Picture Post a s velikánmi ako boli Robert Capa alebo Alfred Eisenstaedt, odsúdený na sedem rokov väzenia.[77] Karel Otto Hrubý, Václav Jírů[78], Jan Byrtus, František Krasl a Miloš Polášek sa podieľali na tendenčnom duchu socialistickej fotografie.[76] V newyorskej pobočke OSN pracoval na modernej dokumentaristickej fotografii mesta Bedřich Grünzweig.[79] Celkom mimo ducha socialistického realizmu fotografovali v tej dobe Václav Chochola so Zdeňkom Tmejom kone a šport. Spoločne potom vydali dve publikácie o koňoch. Chochola sa venoval tiež portrétovaniu výtvarníkov, hudobníkov, divadelnej fotografii a predovšetkým mestskej tématike inšpirovanej umeleckou Skupinou 42.[80] Zdeněk Tmej musel prežívať pod dohľadom polície, bol vtedy 7 rokov vo väzení. Dokumentoval tanec, snímky vydal v knihe Svět Tanců. Ťažiskom jeho celej tvorby je však dokument z totálneho nasadenia v poľskom Vroclave v rokoch 1942 – 43.[81]

V Česko-Slovensku sa v tomto období pod pojmom výtvarný fotožurnalizmus objavili autori ako napríklad Karol Kállay, Martin Martinček, Bohumil Puskailer, Leoš Nebor, Miroslav Hucek, Pavel Dias, Dagmar Hochová, Markéta Luskačová a Josef Koudelka.[29]

Od polovice päťdesiatych rokov, s odstupom od Stalinovej a Gottwaldovej smrti, sa živá reportážna fotografia i momentky z každodenného života uplatňovali i v dennej tlači a časopisoch ako boli napríklad Květy. V roku 1955 bol založený denník Večerní Praha, ktorého vedúcim fotoreportérom bol Erich Einhorn.[82] Začali sa presadzovať obrazové seriály, napríklad Milada Einhornová vydávala fotografické knižky pre deti. Ďalšou slávnou fotografkou bola etnografka Eva Davidová, ktorá dokumentovala kočujúcich Rómov, a stala sa tak zakladateľkou českej romistiky.[83] Jiří Jeníček publikoval články a rozhovory venované zakladateľom modernej fotografie – Josefovi Sudkovi, Františkovi Drtikolovi, Jaromírovi Funkemu, Eugenovi Wiškovskému, Josefovi Koudelkovi, Henrimu Cartier-Bressonovi a agentúre Magnum.[10]

V období rokov medzi doznením českého stalinizmu a Pražskou jarou (asi 1958 – 1967) prevažoval záujem o drobné udalosti každodenného života, ktorú ovplyvnila poézia všedného dňa. Témami z obyčajného života mala byť fotografia zrozumiteľná širokým vrstvám. Fotografi tiež nadviazali na civilizmus skupiny 42 z prvého dvadsaťročia 20. storočia alebo sa nechali inšpirovať výstavou Lidská rodina (Family of Man), ktorú zorganizovala v roku 1955 agentúra Magnum Photos v čele s Edwardom Steichenom. Výstava bola prvýkrát usporiadaná v roku 1955 v Múzeu moderného umenia v New Yorku.[84] V súťaži World Press Photo 1958 získal hlavnú cenu so snímkou Brankár a voda fotoreportér Stanislav Tereba.[85]

Český fotograf Jindřich Štreit

V roku 1959 začal vychádzať týždenník Mladý svět, v ktorom pôsobili Leoš Nebor, Jan Bartůšek, Pavel Dias a Miroslav Hucek. Publikovali nielen zábery všedného dňa, ale tiež niekoľkostránkové reportáže a fotoeseje zo života mladých ľudí, zábery z celého Česko-Slovenska i momentky z ciest. Vo svojej dobe bol Mladý svět oficiálnym časopisom Socialistického zväzu mládeže, a jeho štýl sa stal vzorom pre mnoho ďalších fotografov. V roku 1959 vydal Erich Einhorn knihy Praha všedního dne a Do Moskvy,[86] v ktorých zobrazil typické scény pražských a moskovských ulíc, kultúrny a spoločenský život obyvateľov oboch miest i mohutnej architektúry sovietskej metropoly. S pragensiami sa k nemu pridal tiež Václav Jírů, dokumentom sa zaoberali Antonín Bahenský, Miroslav Jodas, Jiří Všetečka, Jan Reich alebo menej známí Miroslav Peterka a Jovan Dezort. Knihy Jána Lukasa (Hellas, Wir Menschenkinder, Athens, Naples) vychádzali hlavne pre zahraničný trh. K vrcholom dokumentárnej fotografie patrí Londýn Miloňa Novotného, ktorý vystihuje šesťdesiate roky v životnom štýle mladých ľudí. Ponižovanie ľudských hodnôt, ale tiež každodenné okamihy na ostravsku dokumentoval Viktor Kolář. Do šesťdesiatych rokov patria tiež diela dvoch fotografiek: Dagmar Hochovej a jej snímky detí, starých ľudí, spontánnosti, morálky, dôstojnosti a úprimnosti medziľudských vzťahov; a Markéty Luskačovej – sociologičky, ktorá snímala katolícke púte a preživajúce tradície a rituály na Slovensku. Na Slovensku vznikol tiež cyklus Cigáni Josefa Koudelku, ktorý zobecňoval humanistický obsah a získal v roku 1975 medzinárodné uznanie na Koudelkovej samostatnej výstave v New Yorku.[10]

Obdobie politického uvolnenia a liberalizácie ukončili vojská Varšavskej zmluvy v auguste 1968. Normalizácia sedemdesiatych rokov spôsobila, že mnohí tvorcovia z minulej dekády boli rýchlo odsunutí mimo ohnisko pozornosti. Na rozdiel od výtvarného umenia (predovšetkým voľnej maľby a sochárstva) však fotografia zostávala mimo najtvrdších zásahov režimu.[63]

Fotografie z protestných akcií obyvateľov Prahy vytvoril Josef Koudelka pod pseudonymom Pražský fotograf.[87] Rovnaké udalosti zachytávali tiež Miloň Novotný[29],
Miloš Polášek, Jiří Všetečka, Dagmar Hochová, Pavel Štecha, Sudkova žiačka Sonja Bullaty so svojim manželom Angelom Lomeom a rad ďalších.

Sedemdesiate roky znamenali pre českú fotožurnalistiku obdobie hlbokého úpadku.[10] V povinných snímkach, ktoré museli vyžarovať optimizmus, opäť začal prevládať schématizmus, strnulosť, nedostatok hľadania širších súvislostí alebo uplatňovanie autorského rukopisu. K zlepšeniu neprispel ani prechod na farebnú tlač, nakoľko tlačiarne požadovali diapozitívy stredných formátov, čo vylučovalo prácu s pohotovými kinofilmovými fotoaparátmi.[10]

Udalosti roku 1989 v Česko-Slovensku obrátili pozornosť verejnosti k reportážnej aktualite a dokumentu. Väčšine autorov sa však zmenou režimu otvoril priestor za hranice na Západ.[63] V českej a slovenskej dokumentárnej a žurnalistickej fotografii tvorili alebo stále tvoria Josef Koudelka, Markéta Luskačová, Antonín Kratochvíl, Zdeněk Lhoták, Jindřich Štreit, Bohdan Holomíček, Viktor Kolář, Karel Cudlín, Jiří Hanke, Dana Kyndrová, Vladimír Birgus, Václav Podestát, Jaroslav Bárta, Tibor Huszár, Ján Rečo, Martin Kollár, Andrej Bán, Jozef Ondzik, Lucia Nimcová. Ďalším súčasným fotoreportérom je Jan Šibík pracujúci pre časopis Reflex, ktorý je známy svojimi fotografiami z vojnových konfliktov.[88]

V novembri 2000 založila skupina slovenských fotografov (Andrej Balco, Andrej Bán, Peter Brenkus, Ľubomír Groch, Alan Hyža, Martin Kollár, Martin Marenčin a Jozef Ondzík) občianske združenie Slovenská dokumentárna fotografia.

Etika a právo

[upraviť | upraviť zdroj]
Hippolyte Bayard na zmanipulovanom autoportréte Zbohom, krutý svet!, 1840

Novinársky fotograf má vysokú mieru etickej zodpovednosti, pretože sa ľahko môže stať nástrojom propagandy. Hlavné etické aspekty zapadajú do celkového systému právnych predpisov. Zákony, týkajúce sa týchto vecí, sa môžu líšiť v rôznych krajinách. V novinárskej etike sa spolu stretáva sloboda slova (zaručená v Česku článkom 17 Listiny základných ľudských práv a slobôd, v USA Prvým dodatkom Ústavy) s obecnou mierou vkusu, ochranou súkromia, ochranou práva na česť a dôstojnosť a zodpovedným hľadaním objektívnej pravdy. Fotoreportér nesmie prekročiť hranice intímnej sféry kvôli vytvoreniu lacnej senzácie (ako robia napríklad v remesle fotografov rozšírení paparazziovia). Národná asociácia novinárskych fotografov (National Press Photographers Association) preto v USA vydala spolu s ďalšími organizáciami etický kódex.[89] S osobami, pri ktorých je na snímke rozpoznateľná ich podoba, je potreba uzavrieť takzvanú zmluvu model release, na ktorej je písomný súhlas fotografovaného s použitím snímky podľa zákona na ochranu osobnosti.[90]

Novinársku fotografiu sprevádza od jej vzniku až po súčasnosť snaha o zmanipulovanie a skreslenie skutočnosti. Počínajúc rozhorčením Hippolyte Bayarda nad tým, že spoločnosť neuznala jeho vynález procesu priamej pozitívnej fotografickej tlače roku 1840, ktorý vynašiel ešte pred Daguerrom; alebo fotografiami Údolia tieňa smrti Rogera Fentona, ktoré zmierňovali odpor britského národa k nepopulárnej vojne na Kryme a marily protivojnové spravodajstvo The Times. Jevgenij Chaldej potom v máji 1945 naaranžoval vztyčovanie víťaznej sovietskej vlajky nad Ríšskym snemom v Berlíne[91][92] a celkovo je preukázaných mnoho snímok, ktoré zmanipuloval Hitlerov režim[28] i komunistická propaganda.[28] V súčasnosti manipulácia prenikla i na fotografie Adnana Hadždžiža z agentúry Reuters, ktorá uznala, že najmenej dve jeho fotografie z Druhej libanonskej vojny medzi Izraelom a hnutím Hizballáh boli pred zverejnením pozmenené.[93][94]

Technológie

[upraviť | upraviť zdroj]
Model Leica IIIf s externým hľadáčikom z roku 1950

Rozvoj ľahko prenosných malých fotoaparátov (napr. Leica) a citlivejších filmov umožnil od počiatku 20. storočia fotografom prevziať hlavnú úlohu v spravodajstve a umožnil ľuďom lepšie pochopenie búrlivého sledu udalostí vo svete.[95] Od šesťdesiatych rokov minulého storočia to boli motorové prevíjanie, elektronické blesky, automatické ostrenie, lepšie objektívy a ďalšie fotografické vybavenie, ktoré umožnilo jednoduchšie získavanie snímok. Digitálna fotografia oslobodila reportérov od nízkeho limitu počtu snímok na jeden fotografický film. Dnes sa na jednu pamäťovú kartu vojdu tisíce snímok a v prípade, kedy nemá fotoreportér k dispozícii počítač, môže využiť možnosti prenosného zálohovacieho zariadenia.[96][97]

„ Často sa ma pýtajú: Musíme sa fotografii učiť? Myslím si že teraz už to nie je potreba. Skôr bolo nutné pre tento druh umenia mať doktorát z chémie, teraz je aparatúra dostupná i deťom.[98] “
– Georgij Pinchasov

Okolo roku 1985 bolo treba 30 minút k naskenovaniu a prenosu jedného farebného obrázku zo vzdialeného miesta do spravodajskej kancelárie, kde mohol byť vytlačený. O dvadsať rokov neskôr už mohol fotožurnalista pomocou digitálnych technológií – fotoaparátu, mobilného telefónu a notebooku – poslať fotografiu vo vysokom rozlíšení doslova niekoľko sekúnd potom, čo sa daná udalosť stala. Bezdrôtové technológie ako je Wi-Fi, videotelefóny, satelitný internet a prenosné satelitné vysielače umožnili rýchle, mobilné a technicky kvalitné dátové prenosy z temer akéhokoľvek miesta na Zemi.

Profesionálne organizácie a ocenenia

[upraviť | upraviť zdroj]

Medzi prvými medzinárodnými organizáciami spravodajských fotografov bolo dánske Združenie novinárskych fotografov (Presse fotograf forbundet), založené v roku 1912 šiestimi fotoreportérmi; dnes má už 800 členov.[99]

V Nemecku existuje niekoľko profesijných organizácií. Napríklad od roku 1995 je to občianske združenie Freelens s 1600 členmi,[100] od roku 1948 funguje spolok Nemecká únia žurnalistiek a žurnalistov (Deutsche Journalistinnen- und Journalisten-Union), ktorý má viac než 22 000 členov[101] a Nemecký zväz novinárov (Deutscher Journalisten-Verband) s 39 000 členmi.[102]

Poľská spravodajská agentúra Propaganda bola založená v roku 1910 Marianom Fuksom. Po roku 1918 vznikli nové obrazové agentúry včítane ilustrovaných časopisov – organizácie Światowid (vydávala Ilustrowany Kurierz Polski), Fotoplat, Akademicka Agencja Fotograficzna alebo fotooddelenie agentúry Polska Agencja Telegraficzna.[103]

V Rusku v tridsiatych rokoch 20. storočia pracovala pod vedením Alexandra Rodčenka agentúra Október (Oktjabr).[104] Dnes sa profesionálni a amatérski fotografi združujú v projekte časopisu Ruskij reporter s názvom Fotopoligon.[105]

V roku 1946 bola v USA založená Národná asociácia novinárskych fotografov (National Press Photographers Association, NPPA), ktorá dnes má približne 10 tisíc členov.[106] Vo Švédsku vznikol klub Pressfotografernas, ktorý združoval novinárskych fotografov od roku 1930,[107] vo Veľkej Británii od roku 1984 pôsobí Britská asociácia novinárskych fotografov (British Press Photographers Association, BNPA),[108] v Hong Kongu je to od roku 1989 združenie Hong Kong Press Photographers Association[109] a pomerne krátko (od roku 2000) existuje asociácia fotožurnalistov v Severnom Írsku s názvom Asociácia novinárskych fotografov Severného Írska (Northern Ireland Press Photographers Association, N-IPPA).[110]

Joseph Pulitzer, 1904

Medzi profesionálne organizácie, ktoré združujú českých fotografov, patrí od roku 1990 napríklad Asociace profesionálních fotografů ČR, ktorá pokračuje v práci bývalého Fondu výtvarných umení a zväzu výtvarných umelcov a je súčasne okrem iného členom Federácie európskych profesionálnych fotografov.[111] Ďalej sú to Svaz českých fotografů, Komora fotografických živností alebo Unie fotografů ČR, ktorá bola ustanovená v roku 2006.[112] U nás na Slovensku pôsobí Zväz slovenských fotografov, ktorý udeľuje ocenenie Zlatý odznak a za mimoriadne záslužnú prácu medailu Jozefa Maximiliána Petzvala.[113]

Organizácie pre spravodajstvo, publicistiku a vzdelávanie vytvorili rad ocenení za najlepšie novinárske fotografie. Prestížne americké novinárske a umelecké ocenenie Pulitzerova cena za žurnalistickú fotografiu bolo prvýkrát udelené v roku 1942.[114] Od roku 1968 sa táto cena dáva fotožurnalistom pravidelne, a to v kategoriách 'Feature Photography', 'Spot News Photography' a 'Capture the Moment'. Ďalšie ceny udeľuje organizácia World Press Photo,[115], ktorá má celý rad pobočiek v jednotlivých štátoch na svete; NPPA[106] a organizácia Pictures of the Year (Fotografie roku).[116] Americká organizácia Overseas Press Club (OPC) udeľuje každoročne Zlatú medailu Roberta Capu za „najlepšiu reportáž, ktorá si vyžiadala mimoriadnu odvahu“.[117] Vo Francúzsku dostávajú najlepší fotožurnalisti cenu Prix Nadar pomenovanú po fotografovi Nadarovi, ktorú udeľuje spoločnosť Gens d’Images.[118] Ďalším významným ocenením za vynikajúcu humanistickú fotografiu je od roku 1980 W. Eugene Smith Award, ktorú v mene Williama Eugena Smitha udeľuje organizácia W. Eugene Smith Memorial Fund.[119]

V Česko-Slovensku udeľoval od konca štyridsiatych rokov dvadsiateho storočia každoročne ocenenie Zväz československých novinárov, od šesťdesiatych rokov naň nadviazal Klub fotoreportérov Československého zväzu novinárov.[120] Od 24. novembra 1995 udeľuje v Česku ceny za najlepšie žurnalistické fotografie agentúra Czech Press Photo, ktorú založila Daniela Mrázková.[121][122]

Poznámky

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Iné zdroje (napríklad LIFE v článku 100 Photographs That Changed the World. 25. augusta 2003, str. 18.) uvádzajú, že Daily Graphic vytlačili prvú poltónovú fotografiu už 2. decembra 1873. [1]
  2. ↑ William Augustus Leggo vytlačil svojou vlastnou poltónovou technikou nazvanou leggotypia fotografiu Mesiaca v roku 1875. Dokumentáciu urobil profesor H. Draper. New York: D. Appleton and co., 26 x 16 cm, str. 799 a 800.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ FUENTES, Eulalia. Tal como viene definido por Antonio Pantoja Chávez en su, Prensa y fotografía. Historia del fotoperiodismo. [online]. Universidad de Extremadura. Dostupné online. (po španielsky)
  2. ↑ Stručná historie žurnalistiky [online]. ceskyblog.cz: Český blog, [cit. 2009-02-10]. Dostupné online. (po česky)[nefunkčný odkaz]
  3. ↑ FUENTES, Eulalia. ¿En periodismo también una imagen vale más que mil palabras? [online]. hipertext.com, [cit. 2008-04-19]. Dostupné online. (po španielsky)
  4. ↑ Fotografie, Technika snímání. [s.l.] : Pražská fotografická škola, 2004. (po česky)
  5. ↑ Géneros fotoperiodísticos, Taller de reportaje y ensayo fotográfico. [online]. Santiago: Escuela de Periodismo de la Universidad Diego Portales, 2007, [cit. 2009-02-11]. Dostupné online. (šp)
  6. ↑ NPPA Code of Ethics [online]. NPPA National Press Photographers Association, [cit. 2009-02-10]. [NPPA Code of Ethics Dostupné online.] (po anglicky)
  7. ↑ RIBEIRO, Luiz Augusto Teixeira. Manipulación en el fotoperiodismo: ética o estética [online]. La Laguna (Tenerife): Revista Latina de Comunicación Social, október 1999 - Nº 22, D.L.: TF - 135 - 98 ISSN 11385820, [cit. 2009-02-10]. Dostupné online. Archivované 2009-04-21 z originálu. (šp)
  8. ↑ CASASÚS, Josep M.. Las fotos pueden ser revulsivas, no repulsivas [online]. La Vanguardia: Universidad de Navarra, 9. novembra 2003, [cit. 2009-02-10]. Dostupné online. (šp)
  9. ↑ Stručná historie žurnalistiky [online]. ceskyblog.cz: Český blog, [cit. 2009-02-10]. Dostupné online. [nefunkčný odkaz]
  10. ↑ a b c d e f g h i j k l m BIRGUS VLADIMÍR, Mlčoch Jan. Česká fotografie 20. století. Praha : u(p)m, Kant, 2005. ISBN 80-86217-89-2.
  11. ↑ Colección de fotografías del siglo XIX [online]. Bogotá: Knihovna Luis Ángel Arango, 2004, [cit. 2009-02-12]. Dostupné online. Archivované 2008-02-28 z originálu. (šp)
  12. ↑ a b SCHEUFLER, Pavel. Počátky daguerrotypie v Království českém. [online]. Pavel Scheufler, [cit. 2009-02-10]. Dostupné online. Archivované 2007-12-18 z originálu.
  13. ↑ a b c d e f KUBIC, Milan. Novinářská fotografie, Absolventská práce. Praha : Pražská fotografická škola, 2007.
  14. ↑ a b BAATZ, Willfried. Malá encyklopedie fotografie. Brno : Computer Press, 2004. ISBN 800 555 513 Chybné ISBN.
  15. ↑ FIŠEROVÁ, Linda. Válečný zpravodaj, Závěrečná studie [online]. Válečný zpravodaj, [cit. 2009-02-15]. Dostupné online. [nefunkčný odkaz]
  16. ↑ THE ROYAL SOCIETY. George Hamilton-Gordon, 4. gróf z Aberdeenu [online]. London SW1 5AG: The Royal Society, 6-9 Carlton House Terrace, [cit. 2009-03-13]. Dostupné online. (po anglicky)
  17. ↑ LUMINOUS-LINT.COM. Claude-Marie Ferrier [online]. [Cit. 2009-03-11]. Dostupné online. (po anglicky)
  18. ↑ LEGGAT, Robert. GARDNER, Alexander [online]. http://www.rleggat.com, 2008-09-23, [cit. 2009-02-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  19. ↑ SIMKIN, John. USACW paine [online]. http://www.rleggat.com, [cit. 2009-02-19]. Dostupné online. Archivované 2009-01-07 z originálu. (po anglicky)
  20. ↑ BRAINY HISTORY. Brainy History: March 4, 1880 in History [online]. [Cit. 2009-03-05]. Dostupné online. (po anglicky)
  21. ↑ DIGITAL COLLECTIONS. Digital Collections : Compound Object Viewer, Leggotype halftones from photographs of the moon in The American cyclopaedia [online]. Digital Collections, [cit. 2009-03-05]. Dostupné online. Archivované 2020-08-09 z originálu. (po anglicky)
  22. ↑ RIIS, Jacob Augustus. How the Other Half Lives, kompletní text a fotografie. [online]. The Authentic History Center, rev. 2008-03-27, [cit. 2009-02-10]. Dostupné online. (po anglicky)
  23. ↑ DAVIDSON JAMES, Little Mark. The Mirror with a Memory [online]. 2000. Dostupné online. (po anglicky)
  24. ↑ TAFT, Robert. Photography and the American scene: A social history, 1839–1889 [online]. New York: Dover: 1964, [cit. 2009-02-12]. Dostupné online. (po anglicky)
  25. ↑ THE NEW YORK TIMES. SENDING PHOTOGRAPHS BY TELEGRAPH; Professor Korn has Triumphantly Succeeded in Transmitting Portraits over Long Distances by Wire Experiments in France and Germany Conclusive Description of the Marvelous Instrument [online]. New York: The New York Times, 1907-02-24, [cit. 2009-03-13]. Dostupné online. (po anglicky)
  26. ↑ MUZEUM ŠECHTL A VOSEČEK. Lejkaření Josefa Jindřicha Šechtla [online]. Jihočeské novinky.cz, 2007-05-18, [cit. 2009-03-13]. Dostupné online. Archivované 2009-08-10 z originálu.
  27. ↑ PIHAN, Roman. Fotografický blesk na cestě časem – 1. díl [online]. digimanie.cz, 2009-03-04, [cit. 2009-03-13]. Dostupné online.
  28. ↑ a b c d e f g PETÁK. diplomová práce [online]. Opava: Slezská univerzita, Filozoficko-přírodovědecká fakulta, Institut tvůrčí fotografie, [cit. 2009-03-05]. Dostupné online. Archivované 2009-08-15 z originálu.
  29. ↑ a b c d e f g h i Okruhy otázek pro magisterské zkoušky z dějin fotografie [online]. Zlín: Univerzita Tomáše Bati ve Zlíně, Ateliér reklamní fotografie, rev. 2008-02-20, [cit. 2009-02-15]. Dostupné online.
  30. ↑ Teaching With Documents: Photographs of Lewis Hine: Documentation of Child Labor [online]. The National Archives and Records Administration, [cit. 2009-03-02]. Dostupné online. (po anglicky)
  31. ↑ MRÁZKOVÁ, Daniela. Příběh fotografie. Praha : Mladá fronta, 1985.
  32. ↑ Fotostrojka - Sovětská fotografie 1917-1941 [online]. vystavy.kdykde.cz, [cit. 2009-02-12]. Dostupné online. [nefunkčný odkaz]
  33. ↑ DVOŘÁKOVÁ ALENA, Fischer Viktor. Propojení obrazem, Česká humanitární fotografie [online]. Praha: Nejvyšší purkrabství Pražského hradu, 2.4.2001, [cit. 2009-02-15]. Dostupné online.
  34. ↑ FÁROVÁ, Anna. Josef Sudek. [s.l.] : Torst, 2002. ISBN 80-7215-182-7.
  35. ↑ BILL BRANDT ARCHIVE LTD. The Bill Brandt Archive [online]. [Cit. 2009-02-15]. Dostupné online. (po anglicky)
  36. ↑ THE J. PAUL GETTY TRUST. ohn Heartfield & German Photomontage, 1920–1938, výstava [online]. Getty, 21. – 25. júna 2006, [cit. 2009-04-04]. Dostupné online. (po anglicky)
  37. ↑ DIE PHOTOGRAPHISCHE SAMMLUNG/SK STIFTUNG KULTUR. August Sander (1876 – 1964) [online]. Köln: Die Photographische Sammlung, [cit. 2009-04-04]. Dostupné online. Archivované 2007-08-08 z originálu. (po nemecky)
  38. ↑ AGE OF LOST INNOCENCE. Age of Lost Innocence [online]. [Cit. 2009-03-28]. Dostupné online. Archivované 2009-03-10 z originálu. (po anglicky)
  39. ↑ Dorothea Lange: Photographer of the People [online]. [Cit. 2009-02-15]. Dostupné online. (po anglicky)
  40. ↑ FSA B&W PHOTOS. FSA B&W Photos, Documenting America, 1935-1943 [online]. University of California Press: Carl Fleischhauer and Beverly Brannan, eds. Berkeley, [cit. 2009-03-28]. Dostupné online. (po anglicky)
  41. ↑ AUER ANNA, Mraz Werner, Stanek Ivo. Katalog k výstavě Fotografis collection reloaded. [s.l.] : Palác Kinských - Národní galerie v Prahe (Praha), 2009.
  42. ↑ BRESCHAND, Jean. Le documentaire: l’autre face du cinéma. Cahiers du Cinéma. (Dokumentární film, jiná tvář kinematografie) [online]. Paríž: Cahiers du Cinéma, Etoile, 2002, [cit. 2009-02-20]. Preklad do češtiny: Marta Fialová. Dostupné online. Archivované 2007-10-29 z originálu.
  43. ↑ PETÁK. diplomová práce [online]. Opava: Slezská univerzita, Filozoficko-přírodovědecká fakulta, Institut tvůrčí fotografie, [cit. 2009-03-05]. Dostupné online. Archivované 2009-08-15 z originálu.
  44. ↑ VILGUS, Petr. Fotografie v období protektorátu Čechy a Morava, teoretická bakalářská diplomová práce [online]. Opava: Slezská univerzita, Filozoficko-přírodovědecká fakulta, Institut tvůrčí fotografie, 1997, [cit. 2009-03-13]. Dostupné online. Archivované 2009-08-15 z originálu.
  45. ↑ PETÁK. teoretická diplomová práce [online]. Opava: Slezská univerzita, Filozoficko-přírodovědecká fakulta, Institut tvůrčí fotografie, [cit. 2009-03-05]. Dostupné online. Archivované 2009-08-15 z originálu.
  46. ↑ Legenda medzi fotografmi: Cartier-Bresson [online]. DNES.sk, 22. 8. 2008, [cit. 2009-02-22]. Dostupné online. Archivované 2008-09-17 z originálu.
  47. ↑ TASCHEN. Tony Vaccaro, Entering Germany: 1944-1949 [online]. The Globalist, 2001, [cit. 2009-02-22]. Dostupné online. Archivované 2004-12-26 z originálu. (po anglicky)
  48. ↑ VOLF, Petr. Rozhodující okamžiky [online]. Reflex, 2004-9-2, [cit. 2009-03-06]. Dostupné online. Archivované 2009-04-10 z originálu.
  49. ↑ MAGNUM PHOTOS. Magnum Photos - oficiální historie [online]. Magnum Photos, 2009, [cit. 2009-03-24]. Dostupné online. Archivované 2009-03-31 z originálu. (po anglicky)
  50. ↑ Magnum Photos [online]. 2009, [cit. 2009-02-22]. Dostupné online. (po anglicky)
  51. ↑ ŠIMÁNEK, Vít. Romové v české fotografii od 60. let 20. století do současnosti, Magisterská teoretická diplomová práce [online]. Opava: Slezská univerzita, Filozoficko-přírodovědecká fakulta, Institut tvůrčí fotografie, september 2003, [cit. 2009-02-22]. Dostupné online. Archivované 2009-08-15 z originálu.
  52. ↑ PHOTO-SEMINARS.COM. W. Eugene Smith [online]. Media Wes, [cit. 2009-03-21]. Dostupné online. Archivované 2006-11-18 z originálu. (po anglicky)
  53. ↑ MRÁZKOVÁ, Daniela. Příběh fotografie. Praha : Mladá fronta, 1985. S. 154–155.
  54. ↑ FRIEDBERGOVÁ, Judita. David Seymour – "Chim". Praha : Odeon, 1966.
  55. ↑ BIRGUS, Vladimír. Měsíc fotografie v Bratislavě 2004 [online]. Photorevue.com, 6. 12. 2004, [cit. 2009-03-30]. Dostupné online. Archivované 2016-03-05 z originálu.
  56. ↑ THE INMAN FOUNDATION, AUSTIN, TEXAS. DDD - David Douglas Duncan, Our latest Life photographer [online]. Austin: Harry Ransom Center, The University of Texas at Austin, [cit. 2009-03-21]. Dostupné online. (po anglicky)
  57. ↑ BRANČ, Jan. Neostrá fotografie na přelomu století, Bakalářská teoretická diplomová práce [online]. Opava: Slezská univerzita, Filozoficko-přírodovědecká fakulta, Institut tvůrčí fotografie, [cit. 2009-03-12]. Dostupné online. Archivované 2009-08-15 z originálu.
  58. ↑ KOZÁKOVÁ, Soňa. Krásné zobrazení ošklivého, ­Válečná fotografie, Bakalářská diplomová práce [online]. Brno: Masarykova univerzita v Brně, Filozofická fakulta, Seminář estetiky, 2008, [cit. 2009-03-31]. Dostupné online.
  59. ↑ HLAVÁČ, Ľudovít. Dejiny fotografie. Martin : Osveta, 1987. S. 529.
  60. ↑ EGGLESTON, William. William Eggleston's Guide, 2nd ed. (HC) [online]. www.momastore.org, 2002, [cit. 2009-06-05]. Dostupné online. Archivované 2009-04-02 z originálu. (po anglicky)
  61. ↑ FERRATO, Donna. Donna Ferrato - Biography [online]. New York: Donna Ferrato, [cit. 2009-05-06]. Dostupné online. (po anglicky)
  62. ↑ MEYEROWITZ, Joel. Joel Meyerowitz: Photographer, Biography [online]. Joel Meyerowitz Photography, LLC., 2003 – 2006, [cit. 2009-06-05]. Dostupné online. Archivované 2009-07-08 z originálu. (po anglicky)
  63. ↑ a b c d Aleš Kuneš, Vladimír Birgus Tschechische Fotografie des 20. Jahrhunderts. Ateliér – dvojtýždenník súčasného výtvarného umenia, 04 2009, čís. 09, s. 1, 6.
  64. ↑ SCHEUFLER, Pavel. Data 1839 - 1918 [online]. Pavel Scheufler, [cit. 2009-02-17]. Dostupné online. Archivované 2009-06-04 z originálu.
  65. ↑ SCHEUFLER, Pavel. František Krátký [online]. Pavel Scheufler, [cit. 2009-02-10]. Dostupné online. Archivované 2009-06-01 z originálu.
  66. ↑ ARTALK.CZ. Marginálie: Magický realismus, Silvie Šeborová: Magický realismus, DUMB [online]. artalk.cz, 19. marca 2009, [cit. 2009-03-21]. Dostupné online.
  67. ↑ ZAHRADNICKÝ, Jiří. Karel Plicka, muž devatera řemesel [online]. paladix.cz, 21.7.2005, [cit. 2009-03-03]. Dostupné online.
  68. ↑ VÍTEK, Pavel. Památník obětem katastrofy na dole Nelson III, Osek [online]. hrady.cz, [cit. 2009-03-03]. Dostupné online.
  69. ↑ VOLF, Petr. Čtyři klasici české fotografie. Reflex, júl 2000, roč. 11, čís. 29. Dostupné online. ISSN 0862-6634. [nefunkčný odkaz]
  70. ↑ ČTK. Horníci z Čech a Německa si připomněli neštěstí na dole Nelson [online]. ČTK, 03.01.2009, [cit. 2009-03-03]. Dostupné online. Archivované 2016-03-06 z originálu.
  71. ↑ VILGUS, Petr. České ilustrované časopisy medzi roky 1918-1945 na příkladu Pražského ilustrovaného zpravodaje a Pestrého týdne. [s.l.] : Praha, 2007.
  72. ↑ MORAVSKÁ GALERIE V BRNĚ. František Illek [online]. Brno: Moravská galerie v Brně, [cit. 2009-03-03]. Dostupné online. [nefunkčný odkaz]
  73. ↑ MOUCHA, Josef. Časopis Fotograf – recyklace – historie – fotografie s tajemstvím [online]. 2005, [cit. 2009-03-01]. Dostupné online. Archivované 2020-08-09 z originálu.
  74. ↑ MARCO, Jindřich. Israel 1948, Jindřich Marco, ISBN 80-85338-01-7 [online]. Just New Books, [cit. 2009-02-17]. Dostupné online.
  75. ↑ KASÍK, Pavel. Jak z fotografií mizeli nepohodlní lidé. Výlet do světa fotomontáže [online]. iDNES.cz, 2007-9-22, [cit. 2008-11-03]. Dostupné online.
  76. ↑ a b POSPĚCH, Tomáš. Socialistický realismus a česká fotografie v letech 1945 - 1957 [online]. photorevue.com, 2003-01-02, [cit. 2009-03-27]. Dostupné online. Archivované 2016-03-05 z originálu.
  77. ↑ ZAHRADNICKÝ, Jiří. Včera byla válka [online]. http://www.paladix.cz/, 2005-05-12, [cit. 2009-02-18]. Dostupné online.
  78. ↑ MRÁZKOVÁ DANIELA, Remeš Vladimír. Cesty československé fotografie. Praha : Mladá fronta, 1989. ISBN 80-204-0015-X. S. 122 – 123.
  79. ↑ Bedrich Grünzweig, description [online]. Chalfont, PA 18914 USA: I Photo Central, LLC, [cit. 2009-03-26]. Dostupné online. Archivované 2016-03-05 z originálu. (po anglicky)
  80. ↑ KUNEŠ, Aleš. Z vnějšku i zcela naruby [online]. issn = 1214-2913, 2003-4-1, [cit. 2009-05-02]. Dostupné online. Archivované 2011-09-18 z originálu.
  81. ↑ CHUCHMA, Josef. Tři muži s fotoaparáty a válec dějin. SANQUIS. Dostupné online. ISSN 1212-6535.
  82. ↑ MUSIL, Dalibor. Dějiny dokumentární a reportážní fotografie v Čechách [online]. [Cit. 2009-02-18]. Dostupné online. [nefunkčný odkaz]
  83. ↑ FÁROVÁ, Anna. Eva Davidová [online]. [Cit. 2009-03-03]. Dostupné online. Archivované 2007-05-01 z originálu.
  84. ↑ JEAN, Back. The greatest photographic exhibition of all times [online]. Luxembourg: Chargé de Direction, Centre National de l'Audiovisuel, [cit. 2009-02-17]. Dostupné online. Archivované 2010-03-31 z originálu. (po anglicky)
  85. ↑ TEREBA, Stanislav. World Press Photo of the Year: 1958 [online]. Praha: september 1958, [cit. 2009-02-17]. Dostupné online. Archivované 2009-02-16 z originálu. (po anglicky)
  86. ↑ EINHORN, Erich. Výsledky dotazu: Einhorn, Erich [online]. Praha: Databáze Národní knihovny ČR, [cit. 2009-02-17]. Dostupné online.
  87. ↑ KOUDELKA, Josef. Posts Tagged ‘Josef Koudelka’ [online]. www.aperture.org, 2008-10-11, [cit. 2009-02-17]. Dostupné online. Archivované 2009-04-12 z originálu. (po anglicky)
  88. ↑ ŠIBÍK, Jan. Profil Jan Šibík (*1963) [online]. www.sibik.cz, [cit. 2009-02-18]. Dostupné online. Archivované 2009-02-15 z originálu.
  89. ↑ NPPA Code of Ethics [online]. NPPA National Press Photographers Association. Dostupné online. Archivované 2010-07-22 z originálu. (po anglicky)
  90. ↑ MACEK, Tomáš. Právna zodpovednosť za použitie snímok [online]. Fotobanka, [cit. 2009-03-06]. Dostupné online. Archivované 2009-02-01 z originálu.
  91. ↑ LÁBOVÁ. NPPA Code of Ethics [online]. http://www.mediar.cz, [cit. 2009-02-10]. Dostupné online.
  92. ↑ SONTHEIMER, Michael. Iconic Red Army Reichstag Photo Faked [online]. http://www.spiegel.de/, 2008-05-07, [cit. 2009-02-10]. Dostupné online. (po anglicky)
  93. ↑ Reuters toughens rules after altered photo affair [online]. Reuters, 2007-01-18. Dostupné online.
  94. ↑ Smoke and Mirrors: Reuters Dismisses Photog Over Doctored Beirut Picture [online]. Editor and Publisher, 6. augusta, 2006. Dostupné online. Archivované 2006-09-08 na Wayback Machine
  95. ↑ LEICA CAMERA AG. History. From a flash of inspiration to the birth of the Leica Legend [online]. Leica Camera AG, [cit. 2009-05-18]. Dostupné online. Archivované 2009-05-29 z originálu. (po anglicky)
  96. ↑ SYSPRO. Kolik fotek se vejde na paměťovou kartu ? [online]. Tábor: SySPro, [cit. 2009-05-18]. Dostupné online. Archivované 2009-12-20 z originálu.
  97. ↑ FILIPI, David. X-Drive II - 40 GB místa pro vaše fotografie na cestách v praxi [online]. Fotografovani.cz, 7. 10. 2004, [cit. 2009-05-18]. Dostupné online.
  98. ↑ FOTODÍLO. Георгий Пинхасов: Страсть познания важнее, чем талант [online]. Fotodílo, 15. 10. 2008, časopis č. 11/2008, [cit. 2009-05-18]. Dostupné online. (rusky)[nefunkčný odkaz]
  99. ↑ Historie Presse Fotograf Forbundet [online]. [Cit. 2009-02-10]. Dostupné online. (dánsky)
  100. ↑ Freelens [online]. Freelens, [cit. 2009-03-07]. Dostupné online. (po nemecky)
  101. ↑ Deutsche Journalistinnen- und Journalisten-Union [online]. Deutsche Journalistinnen- und Journalisten-Union, [cit. 2009-03-07]. Dostupné online. (po nemecky)
  102. ↑ Deutscher Journalisten-Verband [online]. Deutscher Journalisten-Verband, [cit. 2009-03-07]. Dostupné online. (po nemecky)
  103. ↑ VILGUS, Petr. Dějiny evropské fotografie: Polsko a Maďarsko 1900-1945 I., [online]. Opava: Institut tvůrčí fotografie, 4. september 2003, [cit. 2009-04-03]. Dostupné online. Archivované 2011-09-23 z originálu.
  104. ↑ Мастера фотографии – Александр Родченко [online]. http://club.foto.ru, [cit. 2009-04-03]. Dostupné online. (rusky)
  105. ↑ Фотополигон [online]. Русский репортер, [cit. 2009-04-03]. Dostupné online. Archivované 2008-12-03 z originálu. (rusky)
  106. ↑ a b National Press Photographers Association [online]. NPPA National Press Photographers Association, [cit. 2009-02-10]. Dostupné online. (po anglicky)
  107. ↑ Pressfotografernas Klubb [online]. [Cit. 2009-02-10]. Dostupné online. Archivované 2022-03-14 z originálu. (švédsky)
  108. ↑ British Press Photographers Association [online]. [Cit. 2009-02-10]. Dostupné online. (po anglicky)
  109. ↑ Hong Kong Press Photographers Association [online]. [Cit. 2009-02-10]. Dostupné online. Archivované 2005-04-04 z originálu. (po anglicky)
  110. ↑ Northern Ireland Press Photographers Association [online]. [Cit. 2009-02-10]. Dostupné online. Archivované 2008-10-19 z originálu. (po anglicky)
  111. ↑ Asociace profesionálních fotografů ČR [online]. Asociace profesionálních fotografů ČR, [cit. 2009-03-07]. Dostupné online.
  112. ↑ Unie fotografů ČR (Svaz fotografů) [online]. Pressweb, [cit. 2009-03-07]. Dostupné online. Archivované 2007-10-27 z originálu.
  113. ↑ Zväz Slovenských Fotografov [online]. Zväz Slovenských Fotografov, [cit. 2009-03-07]. Dostupné online.
  114. ↑ The Pulitzer Prizes – Past winners & finalists by category [online]. Columbia University, [cit. 2009-03-01]. Dostupné online. (po anglicky)
  115. ↑ World Press Photo [online]. World Press Photo, [cit. 2009-02-10]. Dostupné online. (po anglicky)
  116. ↑ Pictures of the Year [online]. [Cit. 2009-02-10]. Dostupné online. (po anglicky)
  117. ↑ OPC - Overseas Press Club of America, Archív cien od roku 1940 do súčasnosti [online]. Overseas Press Club, [cit. 2009-03-21]. Dostupné online. (po anglicky)[nefunkčný odkaz]
  118. ↑ Gens d’Images Prix Nadar [online]. Paríž: Gens d’Images, [cit. 2009-03-18]. Dostupné online. Archivované 2009-03-30 z originálu. (francúzsky)
  119. ↑ W. EUGENE SMITH MEMORIAL FUND. W. Eugene Smith Memorial Fund [online]. W. Eugene Smith Memorial Fund, 2004 – 2009, [cit. 2009-05-14]. Dostupné online. Archivované 2009-07-20 z originálu. (po anglicky)
  120. ↑ MEVALD, Karel. Klub fotoreportérů při Syndikátu novinářů [online]. Klub fotoreportérů při Syndikátu novinářů, [cit. 2009-05-05]. Dostupné online. Archivované 2009-08-04 z originálu.
  121. ↑ Czech Press Photo, autentické svědectví o životě. [online]. Czech Press Photo, [cit. 2009-03-07]. Dostupné online. Archivované 2009-02-23 z originálu.
  122. ↑ Mezinárodní porota CZECH PRESS PHOTO 2006 [online]. Czech Press Photo, 2006, [cit. 2009-03-07]. Dostupné online. Archivované 2007-10-28 z originálu.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • MRÁZKOVÁ, Daniela. Příběh fotografie. Praha : Mladá fronta, 1985.
  • MRÁZKOVÁ, Daniela. Co je fotografie, 150 let fotografie. Praha : Videopress, 1989. ISBN 59-337-89 Chybné ISBN.
  • MRÁZKOVÁ, Daniela; REMEŠ, Vladimír. Cesty československé fotografie. Praha : Mladá fronta, 1989. ISBN 80-204-0015-X.
  • Československá novinářská fotografie. Praha : Interpress, 1989.
  • Czech Press Photo – Fotografie desetiletí. Praha : Czech Photo, 2005. ISBN 978-80-239-3647-6.
  • BIRGUS VLADIMÍR, Mlčoch Jan. Česká fotografie 20. století. Praha : u(p)m, Kant, 2005. ISBN 80-86217-89-2.
  • HLAVÁČ, Ľudovít. Dejiny fotografie. Martin : Osveta, 1987.
  • NEUBAUER, Hendrik. 60 Years of Photojournalism, Black Star Picture Collection,. [s.l.] : sl Könemann - Köln, Nemecko, 1997. ISBN ISBN 3-89508-250-3 Chybné ISBN.
  • FREUND, Giséle. La fotografía como documento social,. [s.l.] : Editorial Gustavo Gili, GG Mass Media, Mexiko, 1993. ISBN ISBN 968-887-208-3 Chybné ISBN.
  • M. ALONSO ERAUSQUÍN. Fotoperiodismo: formas y códigos. [s.l.] : Ed. Síntesis, Madrid, 1995.
  • LÁBOVÁ, Alena. Soumrak fotožurnalismu? (manipulace fotografií v digitální éře). Praha : Karolinum, jún 2009.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Novinářská fotografie na českej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Novinárska_fotografia&oldid=7919562“