Michail Illarionovič Kutuzov

Michail Illarionovič Kutuzov
Narodenie	16. september 1747 Petrohrad, Ruská ríša
Úmrtie	28. apríl 1813 (67 rokov) Bolesławiec, Pruské kráľovstvo
Národnosť	Rus
Vojenská kariéra
Ozbrojené sily	Ruská imperiálna armáda
Hodnosť	Poľný maršal
Funkcia	Vrchný veliteľ Rakúsko-ruských síl vo Vojne tretej koalície
V službe	1759  – 1813
Vyznamenania	Rád sv. Juraja
Účasť v bojoch
Vojny	Rusko-turecká vojna (1768 – 1774) Rusko-turecká vojna (1787 – 1792) Rusko-turecká vojna (1806 – 1812) Napoleonské vojny
Bitky	Bitka pri Slavkove Bitka pri Borodine Bitka na Berezine

Michail Illarionovič Kutuzov (16. september 1747, Petrohrad, Rusko – 28. apríla 1813, Bolesławiec, Sliezsko, dnešné Poľsko), celým menom Michail Illarionovič Goleniščev-Kutuzov, najjasnejšie knieža Goleniščev-Kutuzov-Smolenskij (rusky Михаи́л Илларио́нович Голени́щев-Куту́зов, светле́йший князь Голени́щев-Куту́зов-Смоле́нский) bol významný ruský vojvodca z obdobia Napoleonských vojen.

Narodil sa v ruskom Petrohrade 16. septembra 1747 v rodine generálporučíka a senátora Illariona Matvejeviča Goleniščev-Kutuzova. Od siedmich rokov navštevoval Šľachtickú delostreleckú a inžiniersku akadémiu, kde vyučoval aj jeho otec. Školu dokončil vo februári 1761 v hodnosti inžiniera-práporčíka, na škole zostal ako vyučujúci matematiky.

V roku 1762 mu bolo zverené velenie jednej z rôt granátnického Astrachaňského pluku, ktorému v tej dobe velil talentovaný plukovník Alexander Vasilievič Suvorov. Ako veliteľ menších jednotiek bojoval proti poľským povstalcom. V roku 1770 bol prevelený k 1. armáde generála-poľného maršala Rumjanceva, s ktorým sa zúčastnil viacerých bitiek. Zúčastnil sa štvrtej rusko-tureckej vojny za čo bol povýšený do hodnosti podplukovníka. V júli 1774 bol počas bojov o dedinu Šumy (dnes Kutuzovka) severne od Alušty na Kryme ako veliaci práporu ťažko ranený. Nepriateľská guľka mu prerazila ľavý spánok a vyletela pri pravom oku, na ktoré natrvalo oslepol. Bol vyznamenaný radom sv. Juraja 4. triedy. Po skončení liečenia, ktoré využil aj na vzdelávanie bol poverený vedením jednotiek ľahkého jazdectva a v roku 1777 povýšený do hodnosti plukovníka.

V roku 1785 bol menovaný do funkcie veliteľa ním sformovaného horského streleckého zboru. Pre nasadenie svojej jednotky vypracoval nové taktické spôsoby boja, ktoré popísal v zvlášť vydanej príručke. V roku 1787, po začiatku ďalšej vojny s Tureckom, bránil so svojim zborom hranice pozdĺž Južného Bugu. V lete roku 1788 sa zúčastnil obliehania Očakova, tu bol v auguste 1788 druhýkrát ťažko ranený do hlavy. Tentoraz guľka prerazila tvár a vyšla zátylkom. Kutuzov prežil a v roku 1789 prevzal samostatný zbor s ktorým obsadil Akkerman, bojoval pri Căușeni a viedol útok na mesto Bender.

22. decembra 1790 sa zúčastnil útoku na tureckú pevnosť Izmail. Prejavenú odvahu a veliteľské schopnosti, keď sa pohyboval na čele útoku svojej kolóny, zvlášť dobre hodnotil jeho veliteľ generál Suvorov. Kutuzov bol následne menovaný do funkcie veliteľa pevnosti, povýšený do hodnosti generálporučíka a vyznamenaný radom sv. Juraja 3. triedy. Odrazil pokusy Turkov o znovuzískanie Izmailu a 16. júna 1791 neočakávaným útokom rozprášil tridsaťdvatisícové turecké vojsko pri Babadage. V bitke pri Măcine v júni 1791 ako veliteľ časti vojsk kniežaťa Repnina rozvrátil pravé krídlo tureckých vojsk. Za toto víťazstvo bol vyznamenaný radom sv. Juraja 2. triedy.

Po skončení vojen s Turkami velil vojskám v Poľsku a vo Fínsku. V roku 1802 Kutuzov upadol do nemilosti cára Alexandra I., bol odvolaný z funkcií a žil na svojom panstve v Goroškách. V tej dobe sa Ruské impérium zaplietlo do Napoleonských vojen. Roku 1805 ho cár vymenoval za veliteľa jednej z dvoch armád, ktoré mali pomôcť rakúskym vojskám čeliacim Napoleonovej invázii. Ruské vojsko však prišlo do Rakúska až po porážke väčšiny síl rakúskej armády. Kutuzovova armáda v tej dobe zostala osamotená proti protivníkovi, ktorý mal asi trojnásobnú početnú prevahu a tak bol nútený pod tlakom nepriateľských síl ustupovať na severnú Moravu, kde sa stretol s posilami.

Na bojisko v tej dobe dorazil ruský cár Alexander aj rakúsky cisár František II., ktorí sa povzbudení miernou početnou prevahou nad Napoleonovým vojskom rozhodli zaútočiť aj napriek Kutuzovovym radám ustúpiť. 2. decembra 1805 sa spojené rusko-rakúske vojská stretli blízko Slavkova u Brna s Napoleonovym vojskom. Sám Kutuzov bol v nasledujúcom boji ľahko ranený do tváre. Ruské a rakúske vojská utrpeli od Napoleona ťažkú porážku. Cár Alexander I. Kutuzova z porážky nikdy priamo neobvinil, no bol presvedčený, že za ňu môže práve on. To aj napriek tomu, že skutočnú vinu za porážku mali obaja štátnici. Kutuzov bol následne prevelený do menej významných funkcií.

V roku 1811 bol v dôsledku vzrastajúceho nebezpečenstva na ruských hraniciach v oblasti Rumunska poverený vedením Moldavskej armády. V nasledujúcej vojne s početne slabším vojskom zastavil postup Ahmed-pašu, zničil jeho armádu a prinútil ho vzdať sa.

24. júna 1812 Napoleon, ktorý hodlal potrestať Ruské impérium za porušovanie blokády Anglicka, vtrhol s asi 500 000 mužmi do krajiny. Napoleonove vojsko, v ktorom bolo mnoho Poliakov a ďalších spojencov Francúzska, početne prevyšovalo ruské sily takmer dvakrát. Rusi pred Napoleonom ustupovali a aplikovali taktiku spálenej zeme, aby nepriateľa čo najviac oslabili. Ruskému veleniu bolo zrejmé, že Francúzom možno vzdorovať len tým, že sa vyhnú rozhodujúcej bitke v ktorej Napoleon hodlal zničiť jadro ruského vojska. Na obsadenom území sa proti Francúzom rozhorela rozsiahla partizánska vojna.

Alexander I. v tej dobe do čela ruských vojsk menoval Kutuzova. Ten bol, na nátlak cára, nútený zastaviť ústup pred Moskvou, aby sa 7. septembra 1812 v mohutných opevnených postaveniach pri Borodine pokúsil Napoleona zastaviť. V celodennej bitke pri Borodine, ktorá sa skončila ruským ústupom bol spečatený osud Moskvy. Kutuzov sa po krvavej bitke, v ktorej stratil takmer polovicu živej sily svojich vojsk, rozhodol pre bezpečnejší variant ústupu. V bitke padol i generál Bagration. Francúzi následne vošli do Moskvy, ktorú ustupujúci Rusi zapálili.

24. októbra 1812 utrpel Napoleon prvú väčšiu porážku na Ruskom území v bitke pri Malojaroslavci. 3. novembra 1812 bol v bitke pri Viazme porazený slabšími silami generála Miloradoviča zbor maršala Davouta. 22. novembra bol Napoleon obkľúčený pri Berezine. Z pasce sa mu podarilo uniknúť iba s 50 000 mužmi vďaka chybe ruského admirála Čičagova.

Ruské vojská však prinútili Napoleonovu armádu ustupovať po tej istej ceste, ktorou prišla. Pohyb v zime v tejto vydrancovanej oblasti, kde navyše operovali partizánske vojská, celkom podlomil sily francúzskych vojsk. Do jari Rusi prenasledovali zvyšky francúzskych vojsk cez Poľsko do Nemecka. Pri postupe Kutuzov v sychravom počasí nachladol a 28. apríla 1813 v poľskom meste Bolesławiec podľahol chorobe a zomrel.

Po prehranej bitke pri Slavkove sa maršál Kutuzov cez Rišňovce a Lučenec (pobyt v dňoch 24. - 26. decembra 1805) vracal späť do Ruskej ríše Dňa 30. decembra 1805 sa ruské vojská objavili v Košiciach a o deň neskôr v sprievode vysokých dôstojníkov aj maršál Kutuzov. Pobyt Rusov v meste trval v dňoch od 30. decembra 1805 do 4. januára 1806 a Košice urobili na Kutuzova veľký dojem. Za starostlivosť sa magistrátu poďakoval v nemecky písanom liste.^[1] Z Košíc smeroval Kutuzov na Svidník, kde ho v dňoch 9. a 10. januára 1806 privítali miestni občania.

Pobyt Kutuzova v slovenských mestách pripomínajú pamätné tabule. V Košiciach je pamätná tabuľa umiestnená na budove Historickej radnice na Hlavnej ulici, dom 59. Jej autorom je Juraj Bartusz.^[2] Tabuľa bola osadená 18. januára 1971.

V kaštieli v obci Rišnovce bolo zriadené Núzeum M. I. Kutuzova.

• Román Leva Nikolajeviča Tostého Vojna a mier, ktorého obsahom je aj vlastenecká vojna proti Napoleonovi. Román sa dočkal niekoľkých filmových spracovaní, v ktorých sa objavuje aj postava Michaila Kutuzova.
• V americko-talianskom filmovom spracovaní Vojna a mier z roku 1956 (réžia King Vidor) stvárnil postavu Kutuzova rakúsky herec Oskar Homolka.
• V sovietskej filmovej štvordielnej minisérii Vojna a mier z roku 1965, ktorú režíroval Sergej Bondarčuk, stvárnil postavu Kutuzova ruský herec Boris Jevgenijevič Zachava.
• V britsko-americkom seriáli Vojna a mier z roku 2016 (réžia Tom Harper) hral Kutuzova britský herec Brian Cox.
• V prevzatom divadelnom predstavení Vojna a mier (1977, Česko-slovensko, réžia Stanislav Párnický) z Divadla Pavla Országha Hviezdoslava v Bratislave, stvárnil Kutuzova Alojz Kramár.
• Sovietsky film Kutuzov (1943, réžia: Vladimir Petrov). Hlavnú postavu Kutuzova hrá Alexej Dikij. Webová stránka Česko-slovenská filmová databáza prezentuje film pod názvom Napoleon v Moskve.^[3]

1. ↑ MACKO, Boris. Ruský maršál silvestroval v Košiciach [online]. KOŠICE: DNES ONLINE, 18. 01. 2016, [cit. 2023-04-09]. Dostupné online.
2. ↑ Spolek pro vojenská pietní místa [online]. vets.cz, [cit. 2023-04-09]. Dostupné online.
3. ↑ Napoleon v Moskvě [online]. Česko-slovenská filmová databáza, csfd.sk, [cit. 2023-04-16]. Dostupné online.

• ŽILIN, Pavel: Kutuzov. Bratislava – Moskva : Obzor - Progress, 1985. 352 s.

• Slovenskyobcan,com - Múzeum Rišovce M. I. Kutuzova

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Michail Illarionovič Kutuzov

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Michail Illarionovič Kutuzov na českej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).