Ladislav Lysý
| Ladislav Lysý | |
| bratranec Štefana I. | |
 | |
| Úmrtie | 1029/39 |
|---|---|
| Odkazy | |
| Commons |  Ladislav Lysý |
Ladislav Lysý alebo Ladislav Holý alebo Vladislav Plešivý († 1029/39) bol knieža Nitrianskeho kniežatstva pred rokom 1018/1029/1025 a podľa niektorých autorov aj na konci 10. storočia.
Bol to bratranec Štefana I., prvého kráľa Uhorska, syn nitrianskeho kniežaťa Michala. Oženil sa s Premislavou (†? 1015), dcérou Vladimíra I. , veľkého kniežaťa kyjevského, s ktorou mal syna Domoslava (Damoslaus Bonuszlo, †1048).
Život (jedna z možných verzií)
[upraviť | upraviť zdroj]| „ | Takšoň teda splodil Gejzu a Michala, Michal splodil Ladislava Lysého a Vazula. | “ |
| – Obrázková kronika[1]:194 | ||
Veľkoknieža Gejza s nevôľou sledoval silnejúcu pozíciu svojho mladšieho brata Michala v Nitriansku. Preto ho okolo roku 995 nechal odstrániť. Michalovi synovia Ladislav Lysý a Vazul zo strachu opustili krajinu a uchýlili sa na Kyjevskú Rus, kde sa Ladislav oženil.[2]:220 Keďže ruské knieža Vladimír „žil v mieri s okolitými kniežatami, s Boleslavom Poľským a so Štefanom Uhorským ...” [3]:102 a zrejme sa nedočkali od neho podpory, uchýlili sa následne pravdepodobne k svojmu príbuznému Boleslavovi Chrabrému do Poľska.[2]:220 Krátko po svojej korunovácii sa kráľ Štefan dostal do konfliktu s Boleslavom Chrabrým. Ten vojenskou silou ovládol celé územie Nitrianskeho kniežatstva až po Dunaj a odovzdal ho do správy Ladislavovi Lysému. Poľská zvrchovanosť nad územím Slovenska trvala až do smrti Boleslava Chrabrého r. 1025 alebo až do r. 1029. Práve v tomto čase zomrel aj Ladislav Lysý, ktorý po sebe zanechal maloletého syna Domoslava.[4]:206
Belo, Ondrej a Levente
[upraviť | upraviť zdroj]Niektoré uhorské kroniky z 13. – 14. storočia (Obrázková kronika, Budínska kronika) pripisujú Ladislavovi Lysému otcovstvo Ondreja (neskoršieho uhorského kráľa Ondreja I.), Bela (neskoršieho uhorského kráľa Bela I.) a Leventeho.
| „ | V období panovania synov Ladislava Lysého – Ondreja, Belu a Leventeho – sa Maďari spoločne rozhodli hrad (Sabolč) zboriť.[1]:187
Pozval si (kráľ Štefan I.) synov bratanca Ladislava Lysého, a to Ondreja, Bela a Leventeho, a radil im, aby ušli, ako len najrýchlejšie môžu, a tak si zachránili telesný život. Oni prijali múdru radu svätého kráľa a pred zlom a nástrahami utiekli do Čiech.[1]:199 Hovorí sa, že títo traja bratia (Ondrej, Belo, Levente) boli synmi Vazula, porodila ich istá dievčina z rodu Tátonyovcov a nepochádzali zo skutočného manželstva. Preto ich urodzený pôvod pochádza od Tátonyovcov. Nie je to pravda a z každého hľadiska ide o zlomyseľnú povesť. Jednako sú to šľachtici, pretože sú synmi Ladislava Lysého, ktorý, vraví sa, zobral si manželku z Ruténie (Rusínsko). Od nej pochádzali traja bratia.[1]:210 |
“ |
| – Obrázková kronika | ||
Staršie pramene (Altašské anály a väčšia legenda o svätom Gerardovi) ich označuje za Vazulových synov. Neskoršie potlačenie Vazulovho otcovstva súvisí s tým, že matka neskorších uhorských kráľov bola pohanka, zrejme pečenežského pôvodu a sám Vazul upadol do nemilosti kráľa Štefana a bol oslepený. Dôvodom mohol byť fakt, že v časoch, keď uhorskí králi Belo II. a Gejza II. čelili v 12. storočí nárokom Borisa Kolomanoviča (syna manželky uhorského kráľa Kolomana Eufémie vyhnanej pre podozrenie z cudzoložstva) na uhorský trón, bolo potrebné odstrániť pochybnosti o čistote rodokmeňa uhorských kráľov.[2]:219
Pozri aj
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c d Marek z Káltu. Viedenská maľovaná kronika : 1358 – 1370. Ed. Magdaléna Gocníková; preklad Július Sopko, Tünde Lengyelová. 1. vyd. Bratislava : Perfect, 2016. 287 s. ISBN 978-80-8046-770-8.
- ↑ a b c STEINHÜBEL, Ján. Nitrianske kniežatstvo: počiatky stredovekého Slovenska: rozprávanie o dejinách nášho územia a okolitých krajín od sťahovania národov do začiatku 12. storočia. 1. vyd. Bratislava : Veda, 2004. ISBN 80-224-0812-3.
- ↑ Nestorov letopis : povesť o dávnych časoch na ruskej zemi. Preklad Miroslav Daniš; ilustrácie Miroslav Cipár. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2018. 319 s. ISBN 978-80-8202-025-3.
- ↑ SZENTPÉTERY, Emericus. Scriptores Rerum Hungaricarum tempore ducum regumque stirpis Arpadianae gestarum. Zväzok I.. Budapešť : Academia Litter. Hungarica Atque Societate Histor. Hungarica, 1937. Kapitola Chronicon Zagrabiense Cum Textu Chronici Varadiensis Collatum, s. 195-215.