Preskočiť na obsah

Iliušin Il-38

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Il-38

Verzia Il-38N Novella
Typprotiponorkové a námorné hliadkovacie lietadlo
VýrobcaMoskovský strojárenský závod Prápor práce
KonštruktérSergej Vladimirovič Iliušin
Prvý let27. september 1961
Zavedený17. január 1969
Charakterv službe
Hlavný používateľRuské námorné letectvo
Indické námorné letectvo
Výroba1967 – 1972
Vyrobených58
VariantyIliušin Il-38N Novella

Iliušin Il-38 (v kóde NATO: „May“) je protiponorkové a námorné hliadkovacie lietadlo, ktoré bolo vyvinuté v Sovietskom zväze konštrukčnou kanceláriou Iliušin v 60. rokoch 20. storočia. Vzniklo modifikáciou stredne ťažkého dopravného lietadla Il-18V.

Vznik a vývoj

[upraviť | upraviť zdroj]
Il-38 prelieta v roku 1979 nad palubou lietadlovej lode USS Midway
Záber sovietskeho Il-38 z roku 1986
Il-38 počas letu v roku 1987

Po skončení druhej svetovej vojny sa podarilo Američanom v relatívne krátkom čase dosiahnuť významné úspechy v raketovom inžinierstve. Prebehli testy rakiet, ktoré boli úspešne vystrelené nielen z pozemných odpaľovacích zariadení, ale aj z ponoriek. Spojené štáty rýchlo pochopili výhody umiestnenia rakiet na ponorky. Na tomto základe by bolo možné vytvoriť rozptýlený zbraňový systém, ktorý by bol mobilný a zároveň utajený, čím by sa v prípade konfliktu maximalizovali jeho šance na prežitie.

Preto od decembra 1956 začali USA pracovať na projekte Polaris, ktorého cieľom bol vývoj jadrovej balistickej strely, ktorá mohla byť odpálená z ponorky. V rokoch 1960-1961 mali USA prvých 5 ponoriek triedy George Washington, z ktorých každá mohla niesť 16 rakiet Polaris A-1 s doletom 2 200 km. Vývoj týchto rakiet pokračoval a už v rokoch 1964-1967 boli americké ponorky vyzbrojené modernizovanými raketami Polaris A-3 s doletom 4 600 km.

Vtedajšie lode sovietskeho námorníctva neboli na vyhľadávanie týchto ponoriek príliš vhodné a ani stovka prieskumných lietadiel Be-6 nepredstavovala pre ne vážnu hrozbu. Dňa 11. decembra 1959 bola v ZSSR vydaná rezolúcia, na základe ktorej sa spustil vývoj rádio-akustického vyhľadávacieho systému Berkut. Ten sa mal stať kľúčovým palubným vybavením budúceho protiponorkového lietadla. Dňa 18. júna 1960 sa začal aj vývoj samotného lietadla Il-38, ktoré malo byť postavené na základe osvedčeného IL-18V. Takticko-technické požiadavky na nové lietadlo boli schválené o rok neskôr. V súlade s nimi mal mať Il-38 akčný rádius 2 200 km (v nadmorských výškach od 500−2 000 m, pri užitočnom zaťažení 5 850 kg, čas strávený v danej oblasti minimálne 3 hodiny).

Letové skúšky prvého prototypu Il-38 sa začali 27. septembra 1961, ale v tej dobe ešte bez protiponorkového systému Berkut. Toto vybavenie bolo nainštalované na lietadlo až 10. marca 1963. Od tohto okamihu sa začala zdĺhavá etapa letových skúšok, ktorých cieľom bolo otestovanie všetkých systémov, ako aj samotného lietadla. V nasledujúcich rokoch uskutočnil Il-38 viac ako 250 letov a vo vzduchu strávil približne 718 hodín. Nové lietadlo bolo oficiálne prijaté do výzbroje sovietskeho námorného letectva dňa 17. januára 1969.

Sériová výroba Il-38 prebiehala v rokoch 1967-1972 a počas tohto obdobia bolo v závode Znamia Truda postavených 58 lietadiel. To bolo niekoľkonásobne menej ako predpokladal pôvodný plán z roku 1962, keď bola schválená výroba 250 lietadiel.[1] Pravdepodobnou príčinou zastavenia sériovej výroby bola skutočnosť, že Sovietsky zväz v tej dobe vsadil radšej na novo vyvíjané protiponorkové lietadlo Tu-142M. To bolo zavedené do služby v decembri 1972.

V roku 1973 prejavilo o Il-38 záujem aj indické námorníctvo. Vzhľadom na to, že sériová výroba týchto lietadiel bola ukončená už rok predtým, ponúkol Sovietsky zväz Indii tri zo svojich strojov. Vyradené lietadlá museli byť mierne upravené, pričom zmeny sa týkali hlavne avioniky, zbraňového systému a nápisov na palubnej doske, ktoré boli preložené do angličtiny. Zo zbraňového systému boli vyňaté sonarové bóje RGB-3 a torpéda AT-2 boli nahradené staršími torpédami AT-1E.

Už začiatkom 70. rokov, kedy ešte stále bežala sériová výroba Il-38, si v ZSSR uvedomili, že systém Berkut nezodpovedá vtedajším požiadavkám na vedenie efektívneho boja proti moderným ponorkám. Preto sa prehodnocovala možnosť výmeny tohto systému za dokonalejší Koršun-M, ktorý sa nachádzal na lietadlách Tu-142M. Ale k modernizácii tohto systému nakoniec nedošlo a jediným vylepšením bol výkonnejší megnetometer a nové letovo-navigačné systémy. V rokoch 1972-1976 prebiehali ešte na Il-38 testy systému na dopĺňanie paliva počas letu, čím by sa predĺžil akčný rádius týchto lietadiel, ani toto riešenie sa však nakoniec nezrealizovalo.

V roku 1992 začal ústav systémového inžinierstva (NIIS) s vývojom nového protiponorkového systému známeho ako Novella. Plánovalo sa, že tento systém bude primárne integrovaný do nových protiponorkových lietadiel, ktoré mali byť postavené na báze Tu-204 (Tu-214). Novella však mala mať modulárnu architektúru, čo ju predurčovalo aj na inštaláciu na staršie lietadlá, ktoré v tej dobe už vyžadovali modernizáciu. Ideálnym kandidátom bola aj Il-38, ktorej systém Berkut bol už v tej dobe beznádejne zastaraný.

O systém Novella prejavila záujem aj India, ktorá ako jediný zahraničný odberateľ prevádzkovala Il-38. Letové skúšky zmodernizovaného indického lietadla, ktoré dostalo označenie Il-38SD, sa začali v júli 2003. Testovanie prebiehalo až do roku 2005 a prvý takto zmodernizovaný stroj získala India o rok neskôr. Nasledovala modernizácia zvyšných dvoch indických lietadiel, ku ktorým si India dokúpila ešte dvojicu Il-38 vyradenú z ruského námorného letectva. Do roku 2010 tak indické námorníctvo získalo celkovo 5 lietadiel Il-38SD.

Ruské námorné letectvo si na modernizované lietadlá muselo ešte pár rokov počkať. Ich vývoj a testovanie prebiehali v Rusku až do roku 2012, kedy bola Severnej flotile odovzdaná prvá Il-38N. K oficiálnemu zavedeniu tohto typu však prišlo až v novembri 2013. Medzitým v roku 2012 objednalo ruské ministerstvo obrany modernizáciu ešte 5 lietadiel Il-38 a v roku 2015 pribudla zmluva na ďalšie dve. Podľa tlačovej správy korporácie Leninec, ktorá modernizáciu Il-38 realizovala, plánovalo ruské ministerstvo obrany vylepšiť na túto úroveň 28 lietadiel. Nakoniec ale Rusko do decembra 2016 zmodernizovalo na úroveň Il-38N iba 8 lietadiel (žltá "11", "15", "19", "22", "23", "24", "27" a "78").[2]

Začiatkom roku 2019 boli zverejnené plány ruského námorného letectva, ktoré by do roku 2025 chcelo zmodernizovať 25 lietadiel na úroveň Supernovella. Lietadlá Il-38 Supernovella by mali byť vybavené novými protilodnými/protiponorkovými detekčnými a zameriavacími systémami, novým rádiolokátorom, ako aj moderným elektro-optickým systémom s laserovým, televíznym a infračerveným kanálom. Nové vybavenie zabezpečí sledovanie hladinových plavidiel do 320 km a vzdušných cieľov až do vzdialenosti 90 km. Predpokladá sa, že modernizovaným lietadlám pribudnú vo výzbroji aj riadené strely Ch-35U s doletom 260 km.[3]

Il-38
Il-38SD
Il-38N

Sériovo vyrábané lietadlá, ktoré boli v rokoch 1967 až 1972 vyrobené v počte 58 kusov.

Trup lietadla je dlhý 40,1 m a je ukončený chvostovým "žihadlom" s dĺžkou 5,6 m. Priemer trupu je 3,5 m a v jeho prednej časti sa nachádza kabína o výmere 28 m², v ktorej sedí sedemčlenná posádka.

Pohon Il-38 zabezpečujú štyri turbovrtuľové motory Ivčenko AI-20M, pričom výkon každého z nich je 3 169 kW (4 250 koní). Maximálna vzletová hmotnosť lietadla je 66 000 kg a na vzlet potrebuje Il-38 dráhu dlhú 1 400 m. Stroj dosahuje maximálnu rýchlosť 650 km/h (v nadmorskej výške 6 000 m), väčšinou však letí cestovnou rýchlosťou 570−600 km/h. Minimálna rýchlosť letu počas hliadkovania je 350 km/h, pričom lietadlo takto vydrží vo vzduchu 12 hodín. Lietadlo nesie 33 820 litrov kerozínu (26 550 kg), ktoré je umiestnené v 25 palivových nádržiach. Maximálny akčný rádius Il-38 je 2 500 km, ale väčšinou sa lietadlo zdržiava vo vzdialenosti 1800 - 2 000 km od základne, pričom mu zostane palivo na 4 hodiny hliadkovania.

Il-38 je vybavená s protiponorkovým systémom Berkut-38. Kľúčovou súčasťou tohto systému je počítač CVM-264 a rádiolokátor Berkut, ktorý zabezpečoval príjem signálu zo sonarových bójí. Dokáže pracovať s nesmerovými pasívnymi akustickými bójami RGB-1, smerovými pasívnymi akustickými bójami RGB-2 a aktívnymi/pasívnymi akustickými bójami RGB-3. Štandardne niesla Il-38 vo vyhľadávaco-bojovej konfigurácii 144 bójí RGB-1, 10 typu RGB-2, 10 bômb a dve torpéda.

Il-38 dokáže detegovať ponorky aj pomocou magnetometrického zariadenia. Na prvých lietadlách bol nainštalovaný magnetometer APM-60, ktorý neskôr nahradil APM-73. Pri vyhľadávaní ponoriek pomocou magnetometra však muselo lietadlo letieť vo výške 100 - 200 m nad hladinou mora, čo si vyžadovalo vyššie úsilie zo strany pilotov.

Hlavnú výzbroj Il-38 predstavovalo torpédo AT-2, ktoré bolo vyvinuté špeciálne pre toto lietadlo. Išlo o sonarom navádzané torpédo a sovietski konštruktéri údajne pri jeho vývoji vychádzali z vtedajšieho amerického torpéda MK-46. Jeho dĺžka bola 5 200 mm, priemer 534 mm a hmotnosť 1 030 kg. Bolo tak výrazne dlhšie a ťažšie ako MK-46 a za americkým originálom zaostávalo aj v dosahu navádzacieho systému. Ten bol pri ruskom torpéde 600−1 000 m, zatiaľ čo u MK-46 to bolo až 2 000 m.

Exportná verzia pre Indiu, ktorá vznikla modernizáciou vyradených lietadiel sovietskeho námorníctva Il-38. Má integrované protilodné riadené strely Ch-35E a torpéda APR-3-E. Je vybavená exportnou verziou zameriavaco-navigačného systému Novella-P-38, ktorý nesie označenie Sea Dragon.[4]

Il-38N Novella

[upraviť | upraviť zdroj]

Modernizácia lietadiel Il-38, ktorých hlavným vylepšením je nový zameriavaco-navigačný komplex Novella-P-38, ktorý tvoria nasledovné systémy:

  • Rádiolokátor odolný voči rušeniu, ktorý sa nachádza vo veľkom guľovitom púzdre pod trupom lietadla (za prednou podvozkovou nohou). Systém je schopný detegovať vzdušné ciele na vzdialenosť 90 km, hladinové ciele na vzdialenosť 320 km a výsuvné zariadenia ponorky s odrazovou plochou 1 m2 (napr. periskop) na 30−35 km. Dokáže sledovať 32 hladinových a podvodných cieľov súčasne.
  • Gyroskopicky stabilizovaný, otočný elektro-optický systém, ktorý sa nachádza v malom guľovitom púzdre pod trupom lietadla (vpredu pod nosom lietadla). Pozostáva z infračervenej a televíznej kamery. Je určený na detekciu, sledovanie a klasifikáciu povrchových cieľov s tepelným kontrastom a optickou viditeľnosťou.
  • Systém rádioelektronického prieskumu, ktorý sa nachádza v hranatom púzdre nad trupom lietadla.
  • Detektor magnetických anomálií, ktorý sa nachádza v "žihadle" na konci trupu. Je určený na vyhľadávanie podhladinových cieľov a jeho dosah je 900 m.[5]
  • Rádiohydroakustický systém, ktorý je obsluhovaný jedným operátorom a môže pracovať s bójami cez 96 kanálov. Pozostáva z dvoch nezávislých modulov, pričom každý z nich zabezpečuje úplný cyklus prijímania a spracovania informácií z 8 bójí. Používajú sa tri typy bójí: nesmerové pasívne akustické bóje RGB-41, smerové pasívne akustické bóje RGB-48, aktívne akustické bóje GB-58, hydrologické bóje RTB-93 a magnetické bóje RMB-81. Hmotnosť bójí je 10,5 - 16 kg, priemer 120−150 mm a dĺžka je 1 - 1,26 m.[6]
  • Digitálny počítač a ovládacie stanice dvoch operátorov. Každý z operátorov je vybavený 13-palcovým LCD monitorom a veliteľské stanovisko jedným veľkým monitorom.[7]

Operačné nasadenie

[upraviť | upraviť zdroj]
Indický Il-38 v pozadí (v popredí Tu-142)

Hoci Il-38 bola oficiálne zavedená do výzbroje sovietskeho námorného letectva 17. januára 1969, piloti začali výcvik na nových strojoch už o rok skôr. Prvé lietadlo dorazilo na základňu Severomorsk-1 v marci 1968, čím sa začalo formovanie 24. samostatnej protiponorkovej leteckej eskadry dlhého dosahu, ktorá patrila pod Severnú flotilu. Do výzbroje 77. samostatnej protiponorkovej leteckej eskadry dlhého dosahu, ktorá bola dislokovaná na základni Nikolajevka a patrila pod Tichooceánsku flotilu, sa tieto lietadlá začali dostávať v roku 1970. Nakoniec sa v roku 1973 začala formovať aj 145. samostatná protiponorková letecká eskadra dlhého dosahu Baltskej flotily, ktorá sa nachádzala na základni Skulte v blízkosti Rigy (tá bola v roku 1992 rozpustená).

Za prvých 12 rokov služby vykonali Il-38 viac ako 4000 letov s celkovým náletom 25000 hodín. Počas tohto obdobia odhalili 172 ponoriek. Tieto protiponorkové lietadlá tak boli schopné detegovať v priemere 1 - 2 ponorky mesačne. V tejto dobe však už Spojené štáty prevádzkovali flotilu 41 ponoriek vyzbrojených balistickými strelami. K nim treba pripočítať ponorky ďalších spojencov NATO - 5 francúzskych ponoriek triedy La Redoutable a 4 britské ponorky triedy Resolution. Je nepochybné, že všetkých 50 ponoriek nemohlo byť nasadených súčasne. V každom prípade, ale sovietske lietadlá nemohli zďaleka eliminovať potenciálny útok balistickými raketami, ktorých nosičmi boli západné ponorky. A to ani pri nasadení ďalších protiponorkových lietadiel, ako boli Tu-142M a Be-12.

Technické požiadavky na Il-38 a následne aj používaná taktika ich nasadenia vychádzali z nesprávneho predpokladu, že americké ponorky môžu vystreliť rakety Polaris maximálne na vzdialenosť 2 200 km. Navyše sa počítalo s tým, že v záujme presnosti streľby a možnosti zásahu cieľov vo vnútrozemí ZSSR sa budú musieť americké ponorky priblížiť bližšie k pevnine. Inak povedané do oblasti, ktorá bude v dosahu Il-38. Avšak od konca roku 1964 začalo vyzbrojovanie amerických ponoriek raketami Polaris A-3, ktorých dolet presahoval 4 600 km.

Od začiatku 80. rokov 20. storočia boli tieto lietadlá dislokované aj na základniach mimo územia ZSSR - v Jemene, Etiópii a Líbyi. V roku 1984 zaútočili na letisko Asmara v Etiópii eritrejskí separatisti, pričom sa im podarilo zničiť dve z odstavených lietadiel.[8]

Il-38 majú medzi ruskými pilotmi veľmi dobrú povesť, pretože počas celej ich prevádzky sa nevyskytli žiadne vážne nehody, ktoré by vznikli z technických dôvodov. Dva stroje síce museli byť odpísané kvôli haváriám, ktoré sa stali v rokoch 1987 a 1994, obe nehody však zapríčinil ľudský faktor.[9]

Používatelia

[upraviť | upraviť zdroj]

Súčasní používatelia

[upraviť | upraviť zdroj]

Rusko Rusko

  • Ruské námorné letectvo malo v roku 2018 celkovo 12 lietadiel Il-38 a 8 lietadiel Il-38N (základne Severomorsk-1, Nikolajevka a Jelizovo).[8]

India India

Bývalí používatelia

[upraviť | upraviť zdroj]

Sovietsky zväz Sovietsky zväz

Špecifikácie (Il-38)

[upraviť | upraviť zdroj]

Údaje z ilyushin.org, Ил-38[10]

Technické údaje

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Posádka: minimálne 10
  • Rozpätie krídel: 37,4 m
  • Dĺžka: 40,1 m
  • Výška: 10,17 m
  • Nosná plocha: 140,00 m²
  • Hmotnosť prázdneho lietadla: 33 700 kg
  • Maximálna vzletová hmotnosť: 66 000 kg
  • Pohonná jednotka: 4 × turbovrtuľový motor Ivčenko AI-20M
    • Výkon pohonnej jednotky: 4× 3 169 kW (4 250 k)
  • Cestovná rýchlosť: 570−600 km/h
  • Akčný rádius: 2 500 km
  • Dostup: 8 000 m
  • 5 000 kg výzbroje
    • torpéda AT-1 a AT-2 kalibru 450 mm
    • hlbinné bomby
    • sonarové bóje (RGB-1, RGB-2, RGB-3)

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. Ил-38 [online]. . Dostupné online.
  2. Восьмой модернизированный Ил-38Н [online]. . Dostupné online.
  3. Chystá sa modernizácia Il-38 na úroveň Supernovella [online]. . Dostupné online. [nefunkčný odkaz]
  4. Ил-38Н [online]. . Dostupné online.
  5. Ил-38 - противолодочный самолёт [online]. . Dostupné online.
  6. Ил-38Н рассекреченные материалы [online]. . Dostupné online.
  7. Модернизированный противолодочный самолет Ил-38Н [online]. . Dostupné online. Archivované 2019-01-28 z originálu.
  8. a b 2019 World Air Forces Directory [online]. . Dostupné online.
  9. Противолодочные самолеты [online]. . Dostupné online.
  10. Ил-38 [online]. ilyushin.org. Dostupné online.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]