Helmut Zilk

Helmut Zilk
rakúsky novinár a politik
Narodenie	9. jún 1927 Viedeň, Rakúsko
Úmrtie	24. október 2008 (81 rokov) Viedeň, Rakúsko
Odkazy
Commons	Helmut Zilk
Biografický portál

Helmut Zilk (* 9. jún 1927, Viedeň, Rakúsko – † 24. október 2008, Viedeň) bol rakúsky novinár a sociálno-demokratický politik. V Česku ale aj na Slovensku bol po Nežnej revolúcii považovaný za najagílnejšieho partnera z Rakúska. Ako primátor Viedne napríklad v máji 1993 navštívil Bratislavu, kde sa 15. mája 1993 v bratislavskej Redute konal pod jeho patronátom viedenský bál.^[1]

• od roku 1945 člen Komunistická strana Rakúska (KPÖ).
• v roku 1947 začal pracovať ako učiteľ
• v rokoch 1950 - 2008, člen Socialistickej strany Rakúska (SPÖ)
• v roku 1955 začal spolupracovať s Rakúskym rozhlasom a televíziou (ORF)
• 1967 - 1974, programový riaditeľ ORF
• 1974 - 1979, novinár (ombudsman) denníka Kronen Zeitung
• máj 1983 - september 1984 minister školstva
• september 1984 - október 1994, starosta Viedne^[2]

Zilk sa narodil ako syn českého zamestnanca novín v 10. viedenskom obvode - Favoriten.^[3] V liberálnej rodine z Čiech mu otec zakázal počas vojny podpísať prihlášku do NSDAP. Na konci vojny bol členom komunistickej mládežníckej organizácie „Freien Österreichischen Jugend“ a bezprostredne po vojne (od 10. apríla 1945) členom rakúskej komunistickej strany (KPÖ).^[4]

Zilk študoval na Viedenskej univerzite pedagogiku, germanistiku, psychológiu a filozofiu. Vroku 1947 pracoval ako učiteľ (Schulhelfer). Promoval v roku 1951 a v roku 1955 zložil učiteľské skúšky z pedagogiky (Lehramtsprüfung für Pädagogik) a robil v systéme vzdelávania učiteľov (Lehrerbildungsanstalt na Hegelgasse). Od roku1955 popri práci učiteľa bol aj najprv voľným spolupracovníkom televízie, aby sa neskôr naplno venoval práci v médiách - najskôr v rakúskom rozhlase ORF, neskôr v denníku Kronen Zeitung. Začiatkom 60. rokov pracoval v televízii v programe pre školákov o možnostiach odborného vzdelávania. V roku 1967 bol Zilk menovaný programovým riaditeľom (intendantom) rakúskej televízie ORF. V tejto funkcii Zilk založil „školskú televíziu“ na druhom rakúskom televíznom kanáli a uviedol ďalšie nové programy. Vysielací efekt rakúskej televízie, ktorý presahuje hranice Rakúska, využilo vysielanie východoeurópskej redakcie (Osteuroparedaktion) ORF, ktorá bola zriadená za Zilka, čo viedlo až k občasným protestom susedných komunistických vlád.

Pred a počas Pražskej jari sa priebežne snažil o priateľské vzťahy s ČSSR. Program Telemosty / Stadtgespräche^[5], ktorý v rokoch 1964 a 1965 zorganizoval spolu s riaditeľom Československej televízie Jiřím Pelikánom, bol ojedinelou spoluprácou verejnoprávnych televízií dvoch krajín s rozdielnym zriadením. V Československej televízii to boli vôbec prvé živé necenzurované diskusie.^[6]

Generálny riaditeľ ORF Gerd Bacher bol v roku 1974 zosadený vládou SPÖ Bruna Kreiského a Zilk, ktorý bol považovaný za jeho človeka, v tom istom roku prešiel do viedenských „Kronen Zeitung“, kde zastával funkciu ombudsmana. Do roku 1979 sa zoberal kritiku a sťažnosťami čitateľov, ktoré preposielal zodpovedným a vyjadroval sa k nim. V roku 1978 mal Zilk podporu Bruna Kreiského na post generálneho riaditeľa ORF, no na prekvapenie všetkých bol opäť zvolený Gerd Bacher a v júli 1978 sa Zilk ocitol v treťom manželstve so speváčkou Dagmar Koller.

V roku 1979 vymenil novinárčinu za svet politiky. Vo februári 1979 sa stal kultúrnym poradcom viedenského primátora Leopolda Gratza (SPÖ). V roku 1983 bol vymenovaný za ministra školstva a v roku 1984 sa stal primátorom Viedne. Na tejto pozícii zotrval celých 10 rokov až do roku 1994. V máji 1993 navštívil Bratislavu.^[1]

Dôležitým smerom v Zilkovej práce bolo zlepšenie vzťahov s Izraelom a židovským národom. Vďaka Zilkovi bolo vo Viedni otvorené Židovské múzeum a inicioval aj vytvorenie pamätníka obetiam holokaustu na Judenplatz vo Viedni. Aj po odchode do dôchodku bol Zilk naďalej v centre pozornosti rakúskych médií.

V decembri 1993 bol vážne zranený keď otvoril listovú bombu doručenú na jeho súkromnú adresu.

V priebehu Pražskej jari 1968 ale najmä po augustovej invázii bola ORF najdôležitejším svetovým zdrojom informácií z Československa a mala kľúčovú zásluhu na mediálnom víťazstve československej strany a na trvalej strate prestíže ZSSR. Zilk bol predsedom Rakúsko-českej spoločnosti a najmä od pravice a sudetských Nemcov bol ako starosta Viedne opakovane terčom kritiky ako prílišný priateľ Čechoslovákov. V roku 1993 ho listová bomba pravicového extrémistu Franza Fuchsa pripravila o dva prsty ľavej ruky.^[6]

Práve pre tieto okolnosti bol Zilkovi navrhovaný Rad T. G. Masaryka za rok 1998. O lustráciu kandidátov požiadal prezidentov kancelár Ivan Medek Václava Bendu, riaditeľa Úrad dokumentácie a vyšetrovania zločinov komunizmu (Úřad dokumentace a vyšetřování zločinů komunismu) s predstihom a bez Havlovho vedomia.^[6] Václav Havel bol informovaný Bendom, že Zilk bol spolupracovníkom ŠtB a odmietol mu udeliť navrhované vyznamenanie. Podľa Bendu: Konštatujem na základe overených informácií, že Zilk bol v druhej polovici šesťdesiatych rokov najprv dôverným spolupracovníkom a potom agentom Prvej správy (rozviedka) československej Štátnej bezpečnosti (ŠtB) a že za svoju činnosť poberal peňažné prostriedky.^[6] V roku 1998 noviny Süddeutsche Zeitung publikovali rovnakú informáciu. Zilk označil tieto tvrdenia za ohováranie.^[7] Po dôkladnejšom vyšetrení prípadu sa česká strana ospravedlnila za „nepodložené a nepotvrdené“ obvinenia už v tom istom roku. Václav Havel sa aj osobne ospravedlnil za tento krok po pohrebe Zilka vo Viedni v roku 2008.^[8]

Zilkovu spoluprácu s ŠtB mal odhaliť už Ladislav Bittman, ktorý v roku 1968 ako agent Štb, prebehol na Západ. Podľa spisu sa do roku 1968 uskutočnilo okolo 60 stretnutí Zilka s Štb, ktorá ho viedla pod krycím menom „Holc“.^[6] Rakúska štátna polícia o týchto okolnostiach vedela najneskôr od roku 1969. Zilkovej kariére v jasne prozápadnom ORF to vôbec neuškodilo. Novinár českého denníka „Mladá fronta Dnes“ Jiří Šťastný vo svojom investigatívnom článku tvrdil, že Zilk mal kontakty aj s americkou CIA. Šťastný uviedol, že má na to isté zdroje, nechcel ich však menovať. Zilk mal „tak asi skôr oklamať Čechov“.^[2][9] O jeho vedomej spolupráci s ŠtB bola informovaná aj rakúsku štátna polícia a zjavne to nebolo na prekážku v jeho ďalšej kariére. Niektorí pozorovatelia v tom vidia indíciu, že bol ozaj zároveň v styku aj s CIA. V roku 1998 však už bol Zilk dávno penzista a je najpravdepodobnejšie, že intrigy už nemierili priamo na neho ale na Havla.^[6] Ešte v decembri 1998 nastal obrat v celom prípade, keď sa český veľvyslanec v Rakúsku Jiří Gruša po tom, čo Zilka oboznámil so závermi komisie českého ministerstva vnútra, označil Zilkovo obvinenie za nepodložené a nepotvrdené a ospravedlnil sa. Zilk potom navštívi Česko, kde s Havlom potvrdili dobré vzťahy s tým, že prípad je uzavretý.^[10] V roku 2008 sa Havel ospravedlnil po Zilkovej smrti ešte raz ospravedlnil za to, že ho (v roku 1998) pripravil o vysoké štátne vyznamenanie. „Možno sme mu niekedy ublížili z nevedomosti“, povedal básnik-prezident. Teraz máme viac informácií ako predtým.^[9]

V roku 2009 bol odtajnený ŠtB spis o Zilkovi. Spis s krycím menom Holec nie je nijako spektakulárny.^[11] V druhej polovici šesťdesiatych rokov bol s ŠtB agentmi vedome v styku, poskytoval im informácie, niekoľkokrát od nich prijal menší obnos (55 000 šilingov a 13 000 korún) a drobné služby (luster), naliehal na pokračovanie spoločnej česko-rakúskej televíznej diskusie Telemosty a prihováral sa za povolenie účasti československých katolíkov na katolíckych slávnostiach v Maďarsku. Poskytované informácie neobsahovali žiadne utajované skutočnosti, skôr len zákulisné klebety z viedenskej politickej scény, ktoré výrečný Zilk na požiadanie oznamoval každému, kto ho bol ochotný počúvať.^[6]

V roku 2016 boli obvinenia z údajnej špionážnej činnosti spracované režisérom Franza Novotného v rakúsko-českom celovečernom filme s názvom Krycie meno Holec (príbeh jedného vydierania), ktorého námet ako poviedku napísal režisér Jan Němec.^[12]

Helmut Zilk zomrel na zlyhanie srdca po príchode z dovolenky v Portugalsku. Zilk ochorel krátko pred 81. narodeninami, kvôli problémom so srdcom bol viackrát hospitalizovaný.^[13]

Bol trikrát ženatý. Naposledy s rakúskou speváčkou Dagmar Kollerovou.^[14]

V roku 1966 získal Zlatú kameru za reláciu Auslandsecho.

Bolo po ňom pomenované Helmut-Zilk-Platz - námestie vo Viedni.

V rámci udeľovania Zlatej kamery v roku 1966 získal začiatkom roku 1967 Zlatú kameru za sériu Auslandssecho, v roku 1994 mu bola udelená Európska cena kultúry a čestné občianstvo mesta Prahy a v roku 1995 čestné občianstvo mesto Viedeň. Bol tiež nositeľom ceny Theodora Körnera a čestného doktorátu Tokijskej univerzity v Tokiu.

• Veľká zlatá čestná medaila za zásluhy o stužku Za zásluhy o Rakúsku republiku – Rakúsko, 1991^[15]
• veľkokríž Rádu zásluh o taliansku republiku – Taliansko, 27. jenuára1993
• Pápež Ján Pavol II. mu 21. júna 2001 udelil Veľký kríž Pápežského rytierskeho rádu svätého Gregora Veľkého.
• Rad Bílého lva I. třídy in memoriam – Česko, 28. októbra 2019 – mu udelil prezident Miloš Zeman
• Veľký záslužný kríž s hviezdou – Nemecko
• Odznak "Pre služby Moskvy" ( 20. decembra 2005 ) - za významný príspevok k posilneniu priateľstva a rozvoju vzájomne spolupráce medzi Viedňou a Moskvou, mnohoročných plodných spoločenských aktivít .
• V roku 2006 získal cenu Teddyho Kolleka od Jeruzalemskej nadácie.

• Rád priateľstva ( 12. september 2007, Rusko ) - za veľký prínos k posilneniu rusko-rakúskych vzťahov
• V roku 2010 mu bol posmrtne udelený Rád chorvátskeho princa Branimira.

1. ↑ ^{a b} TERAZ.SK. UNIKÁTNE FOTO: Plesová sezóna je tu, takto sa zabávalo v minulosti [online]. TERAZ.sk, 2019-01-27, [cit. 2021-11-19]. Dostupné online.
2. ↑ ^{a b} Helmut Zilk mohl pracovat pro StB i pro CIA, naznačuje svazek [online]. iDNES.cz, 2009-03-12, [cit. 2021-11-19]. Dostupné online. (po česky)
3. ↑ Helmut Zilk 1927 bis 2008 [online]. . Dostupné online.
4. ↑ MUGRAUER, Manfred. „(…) arbeite ich (…) ganztägig am Wiederaufbau der KPÖ mit“. Eine Episode aus dem Leben von Helmut Zilk. In: Mitteilungen der Alfred Klahr Gesellschaft. 14. Jg. (2007), Nr. 3, S. 22–23 [online]. [Cit. 2021-11-19]. Dostupné online. (po nemecky)
5. ↑ Stadtgespräche Prag - Wien (legendäres Fernsehen) [online]. [Cit. 2021-11-19]. Dostupné online.
6. ↑ ^{a b c d e f g} Zilkova aféra [online]. www.janyr.eu, [cit. 2021-11-19]. Dostupné online.
7. ↑ Nebol som agentom ŠtB, protestuje exstarosta Viedne Zilk [online]. SME, [cit. 1998-10-26]. Dostupné online.
8. ↑ Havel sa ospravedlnil Helmutovi Zilkovi [online]. SME, [cit. 2008-11-08]. Dostupné online.
9. ↑ ^{a b} Böhmisches Glas. Der Spiegel, 2009-03-15. Dostupné online [cit. 2021-11-19]. ISSN 2195-1349. (po nemecky)
10. ↑ Zilk a Havel považují aféru za uzavřenou [online]. iDNES.cz, 1998-12-29, [cit. 2021-11-19]. Dostupné online. (po česky)
11. ↑ PINK, 22 03 2009 um 17:47 von Oliver. Das Doppelleben des Helmut Zilk alias "Holec" [online]. Die Presse, 2009-03-22, [cit. 2021-11-19]. Dostupné online. (po nemecky)
12. ↑ Krycí jméno Holec (2016) [online]. [Cit. 2021-11-19]. Dostupné online. (po česky)
13. ↑ Zomrel bývalý primátor Viedne Helmut Zilk [online]. Petit Press, [cit. 2021-11-19]. Dostupné online.
14. ↑ Zomrel bývalý primátor Viedne Helmut Zilk [online]. SME, [cit. 2008-10-24]. Dostupné online.
15. ↑ 10542/AB XXIV. GP - Anfragebeantwortung, S. 857 Dostupné online

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Helmut Zilk

• „Nie durch Verhaberung etwas geworden“
• Audio- und Videoaufnahmen mit und über Helmut Zilk Archivované 2014-03-06 na Wayback Machine