Chorvátske rameno

Chorvátske rameno^[1] alebo Chorvátsky kanál^[2] je kanál v Petržalke, nachádzajúci sa na rovnakom mieste, ako sa v minulosti nachádzalo rameno Dunaja.

S dĺžkou 5 138 m, nadmorskou výškou max. 129,48 m a min. 127,93 m a maximálnou výškou hladiny 1,5 m plní ochrannú funkciu drenážneho kanála a je vyhĺbený v bývalom ramene Dunaja v Petržalke v Bratislave, po ktorom nesie aj svoje meno. Pôvodné rameno sa začínalo v ohybe dnešného Pečnianskeho ramena, potom v tvare šikmého 'S' tieklo pod dnešnú Hrobársku ulicu, pokračovalo Bratskou ulicou a oblasťou železničnej trate až po Starohájsku ulicu, potom v súčasnom koryte pri Betliarskej a potom na juh. Vytváralo tak v dnešnej Petržalke viacero polostrovov a ostrovov. Miestni dali Chorvátskemu ramenu ľudový názov "Kanál". Staršie názvy sú: Engerauer Arm, Carlburger Arm, Rusovecké rameno. V stredoveku bolo po Pečnianskom ramene najmohutnejším meandrom na pravej strane Dunaja. Meandrovalo v priestore dnešného sídliska a oddeľovalo viacero ostrovov.

Vybudovaním pravobrežnej hrádze v rokoch 1950 – 1955 bolo Chorvátske rameno úplne odrezané od rieky podzemnou hlinobetónovou clonou v hĺbke do 12 – 16 m. Celá clona sa nachádza v štrkoch a jej spodná časť je do 1 m uložená v nepriepustnom ílovitom podloží. Morfologické stopy po Dunaji máme okrem Chorvátskeho ramena aj v Pečnianskom ramene a Jarovskom ramene. Radikálnym zásahom bolo zapustenie betónovej steny 3 m pod nepriepustnú neogénnu vrstvu. Tesné podložie je zabudované cca 6 km od Starého mosta, tu je priesak vody znemožnený. Po prehradení Dunaja pri Gabčíkove hladina podzemnej vody prevyšuje dno kanála.

Oficiálna správa hygienikov z júla 1993 (pol roka po prehradení) hovorí, že v Chorvátskom ramene sa nachádzajúci zooplanktón je typický pre stojaté vody, zo živočíchov spomína vodné slimáky, vážky, pakomáre, sliepočky vodné, lysky čierne a asi 17 labutí bielych a 30 kaprov. Ďalej žaby – skokan zelený a kunky, z rýb malé štuky a a množstvo plevelných rýb. Ďalej sa konštatuje, že voda je pomerne čistá a brehy len minimálne znečistené komunálnym odpadom. Žije tu 10 druhov obojživelníkov, ropuchy, kunky, skokany, rosničky, mlok bodkovaný, mlok dunajský. V korunách stromov prebýva rybárik riečny a dva druhy slávikov, labute sú už premnožené. Súčasťou Chorvátskeho ramena je aj luh pri dolnej časti a štrkoviská. V dolnej časti je zachovaný vŕbovo-topoľový mäkký luh: topole, jasene, vŕby, hloh, ostružina, trsť obyčajná, bleduľa letná. Pri štrkovisku žijú volavky, bučiačiky, kačice, sokol, myšiarka, sova, kuviček, vlha, ďateľ, tesár, netopier, užovka, rosnička zelená, slepúch lámavý. Preto silnejú snahy odborníkov aj obyvateľov, aby toto vzácne územie bolo vyhlásené za chránené.

Úprava ramena bola realizovaná vo forme umelého kanála bez prítokov, ktorý je z väčšej časti vedený v pôvodnej trase s prizmatickým tvarom koryta. Priesakové vody zachytené ramenom, resp. sanitárny prietok, dodávaný tlakovým prívodom z Dunaja, sa mali odvádzať násoskou alebo prečerpávať čerpacou stanicou do Dunaja v rkm 1862,7. Pôvodne sa uvažovalo s dotáciou vody do Chorvátskeho ramena v množstve 2 – 3 m³/s. Účelom dotácie bolo zabezpečiť primeranú kvalitu vody. Na ramene sa nachádzajú tri vzdúvacie objekty, ktoré ho delia na štyri časti. Hladina mala byť udržiavaná podľa výšky hladiny v Dunaji. Pre každú časť boli predpísané minimálne a maximálne hladiny.

Od výstavby Chorvátskeho ramena sa nevyskytli také vodné stavy v Dunaji, ktoré v minulosti spôsobovali výrazné zvýšenie hladiny podzemných vôd v Petržalke. Z tohto dôvodu nemohla byť overená jeho pôvodne projektovaná drenážna funkcia. Vplyvom zahlbovania Dunaja sa znížili hladiny podzemnej vody v oblasti natoľko, že sa v prevažnej časti ramena voda takmer nevyskytovala. Súvislá vodná hladina sa v ramene objavila až po naplnení nádrže Hrušov v priebehu roka 1993.

Hladina je prerušovaná tromi vzdúvacími objektami, ktorými sú hate so segmentovým uzáverom v rkm 1,739, 3,600, 4,570. Nesúvislosť koryta je spôsobená aj dočasnými komunikačnými presypmi s rúrovými priepustkami v rkm 2,670 a 4,475. Vodná hladina je bez výraznejšieho prúdenia. Hĺbka vody je po celej dĺžke ramena rôzna a je vyhovujúca len v počiatočnom úseku ramena. Hĺbka, ako toková charakteristika, má výrazný vplyv na kvalitu vody. Nízka hladina sa vyskytuje na poslednom úseku Chorvátskeho ramena. Táto skutočnosť vedie, najmä v letných mesiacoch, k prehrievaniu vody, negatívnym zmenám v kyslíkovom režime a eutrofizácii vodného prostredia. Z týchto skutočností možno usúdiť, že kvalita vody v ramene nevyhovuje jeho potenciálnemu polyfunkčnému využitiu. K výmene vody dochádza iba jej dopĺňaním z horizontov podzemných vôd, čo je nepostačujúce. Väčšie hĺbky sú evidentné na začiatku Chorvátskeho ramena, teda v jeho južnej časti. Pohyb vody je tu zabezpečený občasným prevádzkovým prečerpávaním vody do Dunaja čerpacou stanicou. Výmena vody je vo vyšších úsekoch problematická; prakticky k nej nedochádza.

Po zavodnení sa v ramene zmenili ekologické podmienky. Južná časť ramena plní v podstate požiadavky na funkčnosť vodného biotopu. Funkčnosť segmentu (biotopu ramena) je predstavovaná jeho účinnosťou pri poskytovaní podmienok pre plnohodnotnú a dlhodobú existenciu biogeograficky, ekologicky i prírodoochranne významných druhových populácií a spoločenstiev organizmov v prirodzenej rozmanitosti počas najdôležitejších fáz ich životných cyklov (rozmnožovanie, získavanie potravy). Segment ramena má v týchto miestach aj funkciu vodivú (konektivita prostredia) vo vzťahu k biotopom nadväzujúcim na biotop Chorvátskeho ramena.

V období medzi 16. – 18. storočím existovalo na pravom brehu Dunaja jedno dominantné, mohutné rameno. Takýto vodný tok tu bol zrejme už i v 15. storočí. Početné mapy a plány poriečnej nivy pochádzajú zo 17. storočia. Prvý použiteľný zákres oblasti Petržalky, zobrazujúci Chorvátske rameno, pochádza z roku 1685. Správne je zakreslená poloha jednotlivých ostrovov.

V roku 1753 bola dĺžka ramena 5,8 km a jeho šírka bola na viacerých profiloch až 200 – 300 m. Najzávažnejším zásahom do prirodzeného vodného režimu Ch. ramena bolo prehradenie jeho výtokov dva roky po veľkej povodni z r. 1771. Prúdenie vody sa tak znížilo na minimum (priesak cez hrádze), takže usadzujúce sa naplaveniny nemohli byť ďalej transportované. Koryto sa začalo zmenšovať a dno dvíhať. Po odstavení ramena v priebehu 19. storočia sa postupne završoval proces jeho zanášania. Tvar sa už nemenil, ale bolo takmer vyschnuté. Vodná plocha sa postupne redukovala, no ešte v polovici 20. storočia bolo krajinársky zaujímavé a biologicky hodnotné.

Výstavba sídliska Petržalka (od r. 1973) od základu rozvrátila sídelnú štruktúru starej Petržalky a dokonale zmazala nivné formy reliéfu. Vybudovaním pravobrežnej hrádze v r. 1950 – 1955 bolo Chorvátske rameno úplne odrezané od rieky podzemnou hlinobetónovou clonou v hĺbke do 12 – 16 m. Pracovníci Povodia Dunaja zregulovali brehy ramena betónovými vegetačnými tvárnicami, upravili dno a umiestnili stavidlá. Šírku brehov zjednotili a v úseku približne od dnešného Námestia Republiky (býv. Námestia Májového povstania) po Tematínsku ul. rameno prebagrovaním prepojili s polovyschnutým korytom severne od Krásnohorskej ulice, kadiaľ tieklo v 18. storočí a ktoré v 19. storočí opustilo. Dá sa tu hovoriť o čiastočnej rekonštrukcii historického stavu.

Pôvodný projekt výstavby Chorvátskeho ramena zohľadňoval iba vodohospodárske funkcie diela. Primárnou bola funkcia protipovodňová. Rameno s čerpacou stanicou malo regulovať úroveň hladiny podzemnej vody v záujmovom území. Vzhľadom na to, že v dobe realizácie stavby nebola ešte ujasnená koncepcia odkanalizovania územia budúcej mestskej časti Petržalka, rameno malo byť v prípade potreby aj recipientom pre dažďové vody. Po vybudovaní jednotného kanalizačného systému rameno túto funkciu nikdy nemuselo plniť. Úprava bola realizovaná vo forme umelého kanála bez prítokov s prizmatickým tvarom koryta. Priesakové vody zachytené ramenom, resp. sanitárny prietok dodávaný tlakovým prívodom z Dunaja, sa mali odvádzať násoskou alebo prečerpávať čerpacou stanicou do Dunaja v rkm 1862,7. Pôvodne sa uvažovalo s dotáciou vody do ramena v množstve 2 – 3 m³/s. Účelom bolo zabezpečiť primeranú kvalitu vody. Na ramene sa nachádzajú tri vzdúvacie objekty, ktoré ho delia na štyri časti. Celková dĺžka je 5 138 m.

Vplyvom zahlbovania Dunaja sa znížili hladiny podzemnej vody v oblasti natoľko, že sa v 80. a začiatku 90. rokov v prevažnej časti ramena voda takmer nevyskytovala alebo sa udržiavala len kolísavá, veľmi nízka hladina. Celoročná súvislá vodná hladina sa vyskytovala len v južnej časti ramena. Hetorogenitu ramena spôsobovalo okrem vodného režimu aj podložie. Na niektorých úsekoch bolo dno tvorené prirodzeným piesčitým alebo bahnitým materiálom, a niekde je to hrubá vrstva štrku,ktorú tam naviezlo Povodie Dunaja v snahe zabrániť zarastaniu dna prirodzenou vegetáciou. Na týchto úsekoch sú brehy a dno takmer bez vegetácie. Prostredie znečisťovali početné skládky stavebného a komunálneho odpadu. Nastal rozvoj synantropných druhov. Množstvo obyvateľov sídliska malo tiež negatívny vplyv na prostredie a živočíchy ramena.

Súvislá vodná hladina sa v ramene objavila až po naplnení zdrže Hrušov v priebehu roka 1993. Došlo k výraznému zlepšeniu životných podmienok vodných organizmov. Hĺbka vody v ramene je rôzna, vyhovujúca je v južnej, najviac zachovalej časti. Plytká voda má za dôsledok najmä v lete prehrievanie, negatívne zmeny v kyslíkovom režime a eutrofizáciu.

Výmena vody len z horizontu podzemných vôd je nepostačujúca. Pohyb vody sa obmedzuje len na občasné prečerpanie vody do Dunaja čerpacou stanicou, vo vyšších úsekoch k výmene prakticky nedochádza. Brehy udržuje Povodie Dunaja kosením a odstraňovaním náletových drevín. Na pobrežnej čiare sa nachádzajú remízky rákosia, vyššie na brehoch ojedinele parková zeleň.

Chorvátske rameno predstavuje podľa RÚSES pre Bratislavu regionálny biokoridor. Najzachovalejšia časť tvorí regionálne biocentrum Chorvátske rameno – juh, na opačnom konci je navrhované regionálne biocentrum Chorvátske rameno – sever. V koryte ramena sa nachádza niekoľko výrazných bariérových prvkov. Sú to stavidlá ale najmä komunikačné presypy s rúrovými priepustami v miestach križovania ramena s rušnými komunikáciami. Spôsobujú nesúvislosť koryta a výrazné obmedzenie pohybu živočíchov v akvatickej a terestrickej časti. To sa odráža aj na heterogenite fauny v jednotlivých úsekoch ramena.

Biodiverzita ramena je dnes určite výrazne nižšia ako v časoch, keď sa jednalo o prírodný tok. Napriek tomu bolo v oblasti Chorvátskeho ramena zistených 12 druhov chránených a ohrozených druhov rastlín ako napr.: Butomus umbelatus L., Nymphaea alba L.. Z fauny bolo na tejto lokalite identifikovaných 7 chránených a 6 ohrozených druhov živočíchov, registrovaných v Červenej knihe. Sú to predovšetkým obojživelníky, 1 druh zastupuje ryby. Ešte v polovici tohto storočia tu hojne tu žili napr. korytnačky, zrejme druh Emys orbicularis. Dnes sa sa tu už nevyskytujú.

Chorvátske rameno je chránený areál^[3] v správe štátnej ochrany prírody Dunajské luhy a je súčasťou územia európskeho významu Bratislavské luhy.

V okolí Chorvátskeho ramena sa plánuje viesť nosný systém MHD v Petržalke a objavujú sa aj zámery investorov územia pozdĺž Chorvátskeho ramena urbanizovať, sem môžeme zahrnúť projekt Petržalka city.

Pre koordinovanie činnosti boli vypracované viaceré odborné materiály: Zásady revitalizácie Chorvátskeho ramena.

Chorvátske rameno sa v dnešnej dobe využíva ako miesto relaxácie, športu a rybárstva. Po celej jeho dĺžke vedie cyklistická trasa, ktorá sa napája na Dunajskú cyklistickú cestu. V Chorvátskom ramene a jeho okolí je jedinečný biotop, v ktorom žije veľa druhov živočíchov, ako napríklad labute, kačky a rôzne druhy rýb. Rastie tu aj veľké množstvo druhov rastlín, napríklad lekná a rôzne kroviny.

Staré názvy:

• 1753 – Carlburger Donau-Arm
• 1763 – ramus Danubii Oroszvariensis (po lat., doslova: Rusovské rameno Dunaja)
• okolo 1930 – Karlburger Arm
• 1945 – Oroszvárske rameno
• ? – Chorvátske rameno

• Hydromedia, 1997: Návrh zásad revitalizácie Chorvátskeho ramena, Bratislava
• RNDr. Tomáš Kušík: Návrh zásad revitalizácie Chorvátskeho ramena
• Kalináková, K., 1991: Analýza abiotických a biotických faktorov ekosystému Chorvátskeho ramena v Petržalke, Diplomová práca, PFUK Bratislava
• Kociánová, E., Szalay, I., 1997: Návrh revitalizácie Chorvátskeho ramena, manuscript, SAŽP Bratislava
• Pišút, P.: Morfogenéza Chorvátskeho ramena Dunaja v Bratislave. Geografický časopis, ročník 44, 2/1992, s. 199 – 211
• SAŽP, 1994: Regionálny územný systém ekologickej stability mesta Bratislavy. Slovenská agentúra životného prostredia, Bratislava

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Chorvátske rameno

Bratislavský portál

• Chorvátske rameno Archivované 2013-05-08 na Wayback Machine

Súradnice: 48°06′33″S 17°06′40″V / 48,1092°S 17,111142°V / 48.1092; 17.111142