Apollo 14

Apollo 14

Znak misie
Údaje o misii
Názov misie:	Apollo 14
COSPAR ID:	1971-008A
Veliteľský modul:	CM-110
Servisný modul:	SM-110
Lunárny modul:	LM-8
Nosná raketa:	Saturn V SA-509
Volací znak:	veliteľský modul: Kitty Hawk lunárny modul: Antares
Posádka:	3
Kozmodróm (rampa):	Kennedyho vesmírne stredisko (LC-39A)
Štart:	31. január 1971, 21:03:02,57 UTC
Pristátie na Mesiaci:	5. február 1971, 09:18:11 UTC Fra Mauro 3°38′43.08″J 17°28′16.90″Z / 3,6453000°J 17,4713611°Z / -3.6453000; -17.4713611 (Miesto pristátia Apolla 14)Súradnice: 3°38′43.08″J 17°28′16.90″Z / 3,6453000°J 17,4713611°Z / -3.6453000; -17.4713611 (Miesto pristátia Apolla 14)
Dĺžka výstupu na povrch:	9 hodín, 22 minút, 31 sekúnd Prvý výstup: 4 hodiny, 47 minút, 50 sekúnd Druhý výstup: 4 hodiny, 34 minút, 41 sekúnd
Čas na povrchu:	1 deň, 9 hodín, 30 minút, 31 sekúnd
Hmotnosť vzoriek:	42,80 kg
Pristátie:	9. február 1971, 21:05:00 UTC južná oblasť Tichého oceánu; 685 km juhovýchodne od Tongy 27°00′45″J 172°39′30″Z / 27,01250°J 172,65833°Z / -27.01250; -172.65833 (Miesto pristátia Apolla 14)
Trvanie:	9 dní, 1 minúta, 58 sekúnd
Počet obehov Mesiaca:	34
Čas na orbite Mesiaca:	2 dni, 18 hodín, 35 minút, 39,99 sekundy
Hmotnosť:	pozri parametre misie
Fotografia posádky
Zľava doprava: Roosa, Shepard a Mitchell
Navigácia
Predchádzajúca misia Nasledujúca misia Apollo 13 Apollo 15
Kozmonautický portál

Apollo 14 bolo ôsmym americkým pilotovaným kozmickým letom v rámci programu Apollo a tretím, pri ktorom ľudia pristáli na Mesiaci. Výprava Apollo 14 mierila do oblasti Fra Mauro na západnej pologuli Mesiaca, kde malo pôvodne pristáť Apollo 13. Bola to posledná z tzv. H misií, cieľom ktorej bolo pristátie a takmer jeden a pol dňový pobyt na Mesiaci, pričom astronauti uskutočnili dva výstupy na jeho povrch. Posádka doviezla späť na Zem 42,80 kg mesačných vzoriek.

• Alan B. Shepard, Jr. (2), veliteľ^{[pozn. 1]}
• Stuart A. Roosa (1), pilot veliteľského modulu
• Edgar D. Mitchell (1), pilot lunárneho modulu

(V zátvorkách je uvedený celkový počet letov do vesmíru vrátane tejto misie.)

• Eugene A. Cernan, veliteľ
• Ronald E. Evans, Jr., pilot veliteľského modulu
• Joe H. Engle, pilot lunárneho modulu

• Philip K. Chapman
• Bruce McCandless II
• William R. Pogue
• C. Gordon Fullerton

• Pete Frank, oranžový tím
• Glynn Lunney, čierny tím
• Milton Windler, hnedý tím
• Gerald D. Griffin, zlatý tím

Letový emblém Apolla 14 navrhla jeho posádka. Dominantným prvkom tu je odznak astronautov, ktorý sa blíži k Mesiacu po vyznačenej trajektórii zo Zeme. Zlatý okraj nesie v spodnej časti mená astronautov Apolla 14 a v hornej časti názov misie. Autorom emblému je Jean Beaulieu.^[1]

Dňa 6. augusta 1969 NASA oficiálne oznámila zloženie posádky Apolla 13 a 14, pričom veliteľom Apolla 14 sa stal Alan Shepard, pilotom veliteľského modulu Stuart Roosa a pilotom lunárneho modulu Edgar Mitchell. V záložnej posádke sa začali pripravovať Eugene Cernan, Ronald Evans a Joe Engle. Štart Apolla 14 sa vtedy plánoval na júl 1970.^[2] Koncom novembra 1969 prišiel na Kennedyho vesmírne stredisko veliteľský a servisný modul kozmickej lode Apollo. Následne začali ich skúšky vo vákuovej komore. Dňa 24. novembra bol dodaný aj štartovací a pristávací stupeň lunárneho modulu, ktorý tiež podstúpil skúšky vo vákuovej komore. Potom došlo k zmenám v pôvodne plánovanom harmonograme letov programu Apollo. Dňa 4. januára 1970 riaditeľ NASA Thomas Paine oznámil, že misia Apollo 20, ktorá sa plánovala na december 1972, sa ruší a nosná raketa Saturn V, ktorá sa mala použiť pre tento let, sa namiesto toho upraví na dvojstupňový variant a použije na štart plánovanej vesmírnej stanice v roku 1972. Hlavným dôvodom tohto rozhodnutia bol znížený rozpočet NASA. Štart Apolla 14 sa kvôli tomu posunul na október alebo november 1970.^[3] V januári 1970 začali tiež na kozmodróm prichádzať prvé časti nosnej rakety Saturn V s výrobným číslom SA-509 a v polovici mesiaca sa začalo s jej zostavovaním vo Vehicle Assembly Building (VAB) na pohyblivom vypúšťacom zariadení.^[4]

V apríli 1970 sa Apollo 13 počas letu k Mesiacu dostalo po výbuchu jednej z kyslíkových nádrží do vážnych problémov a dlhý čas hrozila aj smrť posádky. Pristátie na Mesiaci sa tak muselo zrušiť a astronauti sa našťastie vrátili naspäť na Zem. Vyšetrovanie tejto nehody spôsobilo ďalší odklad štartu Apolla 14. Dňa 7. mája 1970 Thomas Paine oznámil, že Apollo 14 neodštartuje skôr než 3. decembra a miestom jeho pristátia na Mesiaci bude hornatá oblasť v okolí krátera Fra Mauro, kde malo pôvodne pristáť Apollo 13. Výcvik hlavnej a záložnej posádky Apolla 14 medzitým pokračoval. Podobne aj zostavovanie nosnej rakety v montážnej hale VAB, ktoré sa dokončilo v polovici mája. Dňa 30. júna NASA oznámila, že kvôli nutným opravám a testom na základe výsledkov vyšetrovania nehody Apolla 13 sa štart štrnástky odkladá na 31. januára 1971. Koncom júna sa tiež skončili skúšky lunárneho modulu vo vákuovej komore a na začiatku augusta aj veliteľského a servisného modulu. Následne sa začalo s montážou ich zostavy. Dňa 4. novembra sa kompletne zostavená kozmická loď premiestnila do VAB a tam ju pripevnili na vrchol nosnej rakety. O päť dní neskôr, 9. novembra, sa celá zostava presunula na štartovací komplex 39A a 19. decembra bol dokončený celkový test systémov nosnej rakety. V priebehu 18. a 19. januára 1971 sa uskutočnilo skúšobné odpočítavanie a 30. januára o 01:00:00 miestneho času, čiže 28 hodín pred štartom, začalo finálne odpočítavanie.^[4]

V nedeľu 31. januára 1971 astronauti vstávali o 10:06 miestneho času. Následne Alan Shepard, Stuart Roosa a Edgar Mitchell absolvovali poslednú lekársku prehliadku pred štartom a sadli si k raňajkám. Tradične sa podával steak a vajíčka. Pri raňajkách im spoločnosť robili Deke Slayton, riaditeľ operácií letových posádok, šéfastronaut Thomas Stafford, záložný veliteľ Eugene Cernan, záložný pilot veliteľského modulu Ronald Evans a záložný pilot lunárneho modulu Joe Engle. Potom nasledovalo obliekanie skafandrov a odchod z Budovy pilotovaných letov (Manned Spacecraft Operations Building). Astronauti spolu s dvoma technikmi a Slaytonom nasadli do špeciálne upravenej dodávky, ktorá ich doviezla k 14 km vzdialenému štartovaciemu komplexu 39A. Slayton z dodávky vystúpil pri Stredisku riadenia štartu (Launch Control Center). Veliteľ Alan Shepard nastúpil do veliteľského modulu ako prvý a po ňom nasledoval pilot lunárneho modulu Edgar Mitchell. O chvíľu neskôr sa k nim pridal pilot veliteľského modulu Stuart Roosa.

Misia Apollo 14 nakoniec úspešne odštartovala s oneskorením 40 minút a 2 sekundy kvôli počasiu 31. januára 1971 o 16:03:02,57 miestneho času (21:03:02,57 svetového času) zo štartovacieho komplexu 39A v Kennedyho vesmírnom stredisku. Nosná raketa Saturn V s výrobným číslom SA-509 niesla na vrchole veliteľský modul pomenovaný Kitty Hawk a lunárny modul Antares. Navedenie na nízku parkovaciu obežnú dráhu Zeme a navedenie na translunárnu dráhu prebehlo bez problémov. Komplikácie nastali po odpojení kozmickej lode od stupňa S-IVB s pripojeným lunárnym modulom, s ktorým sa mali spojiť, a nepotrebný stupeň S-IVB odpojiť, aby celé súlodie mohlo letieť k Mesiacu podľa plánu. Pilotovi veliteľského modulu Stuartovi Roosovi sa totiž ani po troch opakovaných pokusoch nepodarilo úspešne spojiť veliteľský modul s lunárnym modulom. Západky na špici spojovacieho uzla, ktoré mali zabezpečiť pevné spojenie oboch lodí, nefungovali správne. Obe lode sa pri každom pokuse o pevné spojenie od seba iba zľahka odrazili. Eugene Cernan posádke nakoniec navrhol, aby Roosa držal veliteľský modul pomocou orientačných trysiek v čo najtesnejšej možnej blízkosti pri lunárnom module a Shepard v tom momente zatiahol pomocou prepínača na prístrojovom paneli spojovací uzol. Navrhnutý postup nakoniec fungoval bez problémov a veliteľský modul Kitty Hawk sa päť hodín po štarte pevne spojil s lunárnym modulom Antares, ktorý Roosa následne odpojil od stupňa S-IVB a s celou zostavou sa od neho vzdialil.^[5]

Po štyri dni trvajúcom lete bolo Apollo 14 dňa 4. februára 1971 o 06:50 UTC manévrom LOI (Lunar Orbit Insertion – usadenie na obežnú dráhu Mesiaca) úspešne navedené na obežnú dráhu okolo Mesiaca. Po ďalšej korekcii dráhy nasledovali previerky lunárneho modulu. Po odpočinku prestúpili 5. februára Shepard a Mitchell do lunárneho modulu Antares a začali s prípravami na jeho oddelenie od materskej lode Kitty Hawk, ku ktorému došlo 5. februára o 04:50:43 UTC. „Toto je naozaj divoké miesto,“ povedal Shepard, keď sa pozrel z okna na mesačný povrch. Mitchell ho nazval „najsurovejším a najopustenejším kúskom krajiny, aký kedy videl“. Približne hodinu a pol pred začiatkom zostupového manévru palubný počítač lunárneho modulu oznámil, že dostal príkaz na prerušenie pristátia. Signál sa objavil aj po opakovanom pokuse o nápravu, ale problém sa nakoniec podarilo vyriešiť pri ďalšom komunikačnom okne s Houstonom. „Houston!“ ozval sa Shepard. „Čo je s tou loďou?“ Riešenie prišlo vo forme istej softvérovej záplaty na ignorovanie signálu prerušenia pristátia. Zostupový manéver následne prebiehal bez problémov až do momentu, kedy sa lunárny modul nachádzal vo výške približne 10 km nad mesačným povrchom. Palubný radar mal v tejto výške zamerať mesačný povrch a merať presnú vzdialenosť lunárneho modulu od povrchu, ale nestalo sa tak. „Houston, náš pristávací radar nefunguje,“ hlásil Shepard. „No tak, radar!“ zakričal Mitchell. „No tak.“ Keďže pravidlá misie prikazovali v tejto situácii prerušiť pristátie a vrátiť sa k materskej lodi, komunikátor astronaut Fred Haise ohlásil: „Antares, mali by ste si začať prechádzať procedúry na prerušenie pristátia.“ Shepard mu odpovedal: „Sme si vedomí základných pravidiel, Houston!“ Vzápätí Shepard navrhol Mitchellovi: „Ak sa radar nenahodí, poletíme až dole.“ Haise astronautom navrhol vypnúť a zapnúť istič radaru. Navrhovaný postup fungoval bezchybne a informácie z radaru sa okamžite preniesli do Houstonu, ktorý dal súhlas na pristátie. Chvíľu na to, o 09:18:11 UTC, lunárny modul Antares pristál v bezprostrednej blízkosti plánovaného bodu na pahorkatine Fra Mauro. Jedinou nedokonalosťou pristátia bolo, že modul pristál na malom svahu, čo spôsobilo, že Antares sa naklonil o niekoľko stupňov na jednu stranu. „Presne na mieste,“ povedal Shepard, pričom sa chichotal. „Na starca to nie je zlé,“ hlásil Haise z Houstonu. „Okay, Fredo,“ odpovedal Shepard. „Bola to naozaj dobrá práca. Ďakujem, kamarát.“^[5][6]

Po vyše piatich hodinách od pristátia sa 47-ročný Alan Shepard stal piatym a vtedy aj najstarším človekom, ktorý vkročil na povrch Mesiaca.^[7] V momente, keď vstúpil na mesačný povrch, povedal: „Al je na povrchu. A bola to dlhá cesta, ale sme tu.“ Išlo o prvú misiu, pri ktorej sa podarilo úspešne vysielať farebný televízny obraz z povrchu Mesiaca.^{[pozn. 2]} Astronauti na povrchu okrem iného vztýčili vlajku, nastavili solárne experimenty a inštalovali aj súbor vedeckých prístrojov ALSEP, ktorý obsahoval aj laserový odrážač slúžiaci potom ešte dlhé roky. Medzitým im Deke Slayton odovzdal správu od prezidenta Richarda Nixona, ktorý chcel, aby po návrate navštívili Biely dom. Skvelé, povedali, a vrátili sa k práci. Zistili, že ľahšie sa im chodí, keď idú spôsobom, ktorý sa podobá skôr na klus koňa než na chôdzu bežca. Naučili sa tiež nakláňať dopredu, aby udržali rovnováhu. Ukázalo sa, že terén Fra Mauro je oveľa členitejší, než sa zdal na fotografiách. Dve predchádzajúce pristátia na Mesiaci sa uskutočnili na širokých a rovných plochách známych ako „moria“. Apollo 14 ako prvé pristálo v členitom mesačnom teréne, ktorý astronautom komplikoval chôdzu a ostrý slnečný svit im spôsoboval problémy s orientáciou. Bez orientačných bodov sa astronautom zdalo, že sa im pod nohami náhle objavujú krátery. Balvany, ktoré sa zdali vzdialené, boli zrazu blízko. „Je to rovnako náročné ako sa orientovať na Sahare,“ povedal Shepard. Po takmer piatich hodinách sa zaprášení a unavení Shepard s Mitchellom vrátili späť do lunárneho modulu. Prvý výstup na mesačný povrch trval 4 hodiny, 47 minút a 50 sekúnd. Astronauti si vyzuli špinavé topánky, napili sa vody z hadičky, vyprázdnili vrecká s močom a vliezli do prekrížených hojdacích sietí, Shepard na vrchu, Mitchell pod ním. Spánok bol ale takmer nemožný. Shepard mal pocit, že si nemá kde oprieť hlavu, a Mitchell stále zdvíhal okenné žalúzie, aby sa pozrel von. „Ed. Si hore?“ opýtal sa Alan. „Sakra, áno, som hore,“ odpovedal Mitchell. „Máš pocit, že sa prevraciame?“ „Áno,“ povedal Mitchell. Obaja muži mali pocit, že lunárny modul sa príliš nakláňa, či dokonca kĺže po svahu. Obávali sa, že v mesačnej gravitácii jeden chybný pohyb prevráti ich jediný prostriedok na návrat domov. Počas prvej „noci“ na Mesiaci sa Shepard raz vzbudil, keď sa mu zdalo, že modul sa šmýka. Vyškriabal sa z hojdacej siete a pozrel von oknom, pričom spadol na Mitchella, ktorý ležal pod ním. Zakaždým, keď sa astronauti snažili zaspať, prebudili ich zvuky lunárneho modulu. „Ed, počul si to?“ naliehavo zašepkal Shepard. „Sakra, áno, počul som to,“ odpovedal Mitchell. „Čo to, sakra, bolo?“ opýtal sa šepotom Shepard. „Neviem.“ A o chvíľu znova: „Ed?“ „Čo je?“ „Prečo si, sakra, šepkáme?“ Obaja sa zasmiali a pokúšali sa zaspať.

Druhý deň na Mesiaci začal veľmi skorým budíčkom. Shepard s Mitchellom nemohli spať, a preto sa ohlásili Houstonu o dve hodiny skôr oproti plánu. Hlavným cieľom druhej prechádzky bol 1,5 km vzdialený kráter Cone. Na prepravu náradia a ďalšieho vybavenia mali astronauti použiť dvojkolesový ručný vozík (MET), ktorý tlačili alebo ťahali ako rikšu. Boli však nesmierne vyčerpaní a kvôli únave a zlej orientácii iba čiastočne dodržali určenú trasu. Študovali mapy a fotografie terénu, zapamätali si všetky orientačné body – rôzne balvany a menšie krátery, z ktorých každý pomenovali. Ale čím viac kráčali, tým sa im zdal okraj krátera vzdialenejší. Ťahať ručný vozík do svahu bolo čoraz ťažšie. Mitchell navrhol nechať vozík tam, kde je, a vyraziť nahor bez neho, ale Shepard nechcel prísť o škatuľu škótskej whisky. S Eugenom Cernanom sa stavil, že dokáže vytiahnuť vozík až na vrchol krátera Cone. „Okay, ideme po naozaj strmom svahu,“ ohlásil Shepard do Houstonu, kde lekári počúvali jeho ťažké dýchanie a sledovali stúpajúci tep. „Je to ťažké.“ Keď bol svah ešte strmší, Shepard zdvihol zadnú časť vozíka, zatiaľ čo Mitchell ťahal za prednú rukoväť. Shepard zvolal: „Vľavo, vpravo, vľavo, vpravo,“ a synchronizovane pochodovali. Napätie medzi astronautmi stúpalo a začali sa hádať, kam majú namierené. Keď sa Shepardovi začalo ťažšie dýchať a jeho srdcová frekvencia dosiahla viac ako 140 úderov za minútu, lekári NASA – už mierne podráždení z toho, že 47-ročný muž, ktorý sa nedávno zotavil z Menièrovej choroby, chodí po Mesiaci – navrhli odpočinok. Kým Alan lapal po dychu, naznačil, že možno nie je ich deň, aby dosiahli kráter Cone. Mitchell sa však nemienil vzdať. „Ak sa tam nedostaneme, stratíme všetko,“ povedal. „Čo keby sme prehrali stávku, Al, opustili MET a išli tam hore? Mohli by sme to zvládnuť oveľa rýchlejšie.“ Shepard nakoniec súhlasil s tým, že vozík „ešte chvíľu potlačia“, a Slayton sa spojil s riadiacim strediskom a ponúkol, že pokryje stávku – kúpi Cernanovi škatuľu škótskej, ak sa Shepard a Mitchell rozhodnú zanechať vozík za sebou. „Dostaneme sa tam,“ povedal Shepard a o niekoľko minút neskôr na vrchole malého stúpania povedal, že očakáva, že „tu sa čoskoro priblížia k okraju“. Jedno stúpanie však viedlo k ďalšiemu a ďalšiemu, čas sa krátil a astronauti si stále neboli istí, kam presne idú. Ak by pokračovali príliš ďaleko nesprávnym smerom, riskovali by, že sa im vyčerpajú zásoby kyslíka. Väčšinu času ich viedol Shepard, ale Mitchell sa stále zastavoval, aby Sheparda upozornil, že ich vedie nesprávnym smerom. V jednom momente Mitchell vytiahol mapu a začal na ňu ukazovať. „Al? Choď doľava. Je to priamo tam,“ povedal Mitchell a ukázal. „My sme tu. Musíme ísť tam.“ O niekoľko minút neskôr však Fred Haise astronautom prikázal, aby vykonali naplánované experimenty na mieste, kde sa práve nachádzajú, a potom sa vrátili späť k lunárnemu modulu. Zostup späť k lunárnemu modulu bol rýchlejší, ale obaja muži boli unavení, nahnevaní, sklamaní a cestou nadávali. Ich nálada sa však trocha zlepšila, keď prišli späť k Antaresu. „Tu je to fantastické,“ povedal Shepard. Ešte pred definitívnym návratom astronautov do lunárneho modulu sa Shepard objavil pred kamerou a ohlásil: „Houston, mám v ruke rukoväť lopatky na núdzovú vzorku a úplnou náhodou je na jeho konci šestka železo. V ľavej ruke mám malú bielu loptičku, ktorú dôverne poznajú milióny Američanov. Teraz ju pustím na zem.“^{[pozn. 3]} Prvý úder sa mu nepodaril a zvíril len mesačných prach. Pri druhom údere sa loptička nepatrne pohla a pri treťom sa mu podarilo loptičku posunúť o niekoľko metrov. Na štvrtý úder Alan vytiahol ešte jednu loptičku a odpálil. Sledujúc rýchlo sa vzďaľujúcu loptičku vykríkol: „Míle a míle a míle!“^[9] Potom sa spolu s Mitchellom vrátil k práci a do lunárneho modulu naložili celkovo 42,80 kg vzoriek. Na Mesiaci strávili celkovo 1 deň, 9 hodín, 30 minút a 31 sekúnd. Stuart Roosa medzitým vo veliteľskom module Kitty Hawk snímkoval na obežnej dráhe pomocou špeciálnej mapovacej kamery s veľkou rozlišovacou schopnosťou vybrané oblasti mesačného povrchu.

Lunárny modul Antares odštartoval z povrchu 6. februára o 18:48:42 UTC a o 20:35:42 UTC sa spojil s materskou loďou Kitty Hawk. Potom Shepard zaklopal na poklop medzi oboma kozmickými loďami. „Kto je tam?“ ozval sa Roosa. Následne Shepard s Mitchellom vstúpili do materskej lode, z topánok si povysávali mesačný prach a vyzliekli si prepotené skafandre. V čase 01:37 UTC sa zapálil motor SPS, aby naviedol veliteľský a servisný modul Kitty Hawk na dráhu smerom k Zemi. Let domov mal pokojný priebeh. Apollo 14 šťastne ukončilo svoj let 9. februára 1971 o 21:05:00 UTC pristátím do vĺn južného Tichého oceánu v blízkosti lietadlovej lode USS New Orleans. Miesto pristátia sa nachádzalo približne 685 km juhovýchodne od Tongy. Posádka Apolla 14 sa stala poslednou, ktorá po pristátí absolvovala pobyt v karanténe. Lekári im ju dovolili ukončiť 27. februára. Následne astronauti absolvovali sériu rôznych spoločenských udalostí. Dňa 1. marca odcestovali do Washingtonu, D. C., kde ich prezident Nixon slávnostne prijal v Bielom dome a nasledujúci deň mali prejavy pred spoločným zasadnutím kongresu. Nasledovali slávnostné návštevy Chicaga a New Yorku. V Kennedyho vesmírnom stredisku sa 23. marca poďakovali zamestnancom, ktorí zabezpečili ich bezpečný štart. Koncom mája odleteli na parížsky aerosalón, kde sa stretli so sovietskymi kozmonautmi Pavlom Popovičom, Vitalijom Sevastianovom a Andrijanom Nikolajevom.^[10] Apollo 14 bolo spojovacím mostom medzi prvými výpravami celého programu Apollo a poslednými tromi, pre ktoré bola upravená veliteľská aj lunárna sekcia – mali väčšiu hmotnosť. Úpravy umožnili získať väčší počet údajov a zaistili posádke dlhší pobyt na mesačnom povrchu. Výrazné zvýšenie užitočného nákladu rakety Saturn V ilustruje príklad: prvá výprava k Mesiacu iba k jeho desiatim obletom, Apollo 8, niesla 28 870 kg (veliteľský+servisný modul), posledná lunárna misia s výsadkom dvoch astronautov na povrch Mesiaca, Apollo 17, už 48 607 kg.

• Hmotnosť:
  • veliteľského/servisného modulu (CSM): 29 240 kg
  • lunárneho modulu (LM): 15 264 kg

• Perigeum: 183,2 km
• Apogeum: 188,9 km
• Inklinácia: 31,12°
• Doba obehu: 88,18 minút

• Perilun: 108,2 km
• Apolun: 314,1 km
• Doba obehu: 120 minút
• Miesto pristátia: 3°38′43.08″J 17°28′16.90″Z / 3,6453000°J 17,4713611°Z / -3.6453000; -17.4713611 (Miesto pristátia Apolla 14)Súradnice: 3°38′43.08″J 17°28′16.90″Z / 3,6453000°J 17,4713611°Z / -3.6453000; -17.4713611 (Miesto pristátia Apolla 14)

• Rozpojenie: 5. február 1971 – 04:50:43 UTC
• Spojenie: 6. február 1971 – 20:35:42 UTC

• Otvorenie dvierok LM: 5. február 1971, 14:42:13 UTC

• Shepard – EVA 1
  • vstup na Mesiac: 14:54 UTC
  • návrat do LM: 19:22 UTC

• Mitchell – EVA 1
  • vstup na Mesiac: 14:58 UTC
  • návrat do LM: 19:18 UTC

• Zatvorenie dvierok LM: 5. február, 19:30:50 UTC
  • Trvanie: 4 hodiny, 47 minút, 50 sekúnd

• Otvorenie dvierok LM: 6. február 1971, 08:11:15 UTC

• Shepard – EVA 2
  • vstup na Mesiac: 08:16 UTC
  • návrat do LM: 12:38 UTC

• Mitchell – EVA 2
  • vstup na Mesiac: 08:23 UTC
  • návrat do LM: 12:28 UTC

• Zatvorenie dvierok LM: 6. február, 12:45:56 UTC
  • Trvanie: 4 hodiny, 34 minút, 41 sekúnd

1. ↑ Veterán z programu Mercury, ktorý sa po vyriešení svojich zdravotných problémov vrátil s astronautmi 5. skupiny do vesmíru.
2. ↑ Farebná kamera na Apolle 12 síce nasnímala niekoľko krátkych okamihov farebného televízneho vysielania, ale následne bola mimovoľne namierená na slnko, čím sa stala nepoužiteľnou.
3. ↑ V období, kedy sa Shepard pripravoval na misiu Apollo 14, navštívil Stredisko pilotovaných letov v Houstone herec, komik a spevák Bob Hope. Po stredisku ho sprevádzali Deke Slayton a Alan Shepard, pričom si všimli, že Hope má stále so sebou golfovú palicu. Neodložil ju ani vtedy, keď mu Slayton a Shepard ukazovali simulátory a zariadenia na výcvik. Niektoré zariadenia si Hope aj vyskúšal a veľmi sa mu páčila inštalácia, ktorá umožňovala človeku vyskúšať si pohyb v šestinovej gravitácii. Aj vtedy mal so sebou golfovú palicu. Práve vtedy Shepardovi napadlo, že vyskúša odpáliť golfovú loptičku, keď bude na Mesiaci. Shepard bol nadšený golfista, ale nie príliš zdatný. Slayton s jeho nápadom nemal problém, ale riaditeľ Strediska pilotovaných letov Robert Gilruth na Shepardov nápad zareagoval, že ani náhodou. Shepard si to premyslel tak, že nevezme na Mesiac celú golfovú palicu, ale iba špeciálne upravenú hlavu z najpoužívanejšej palice, ktorá sa nazýva „šestka železo“, a ako násadu použije teleskopickú tyč určenú na odber núdzovej vzorky. Hlavu a dve golfové loptičky kúpil zo svojich peňazí, aby táto jeho zábavka nič nestála daňových poplatníkov. Gilruthovi nakoniec povedal: „Šéfe, urobím s tebou dohodu. Keď to pohnojíme, zlyhá technika alebo sa na povrchu stane niečo, kvôli čomu by sme ty alebo ja mohli mať hanbu, neurobím to. Nebudem tak ľahkomyseľný. Chcem počkať až úplne na koniec misie, postavím sa pred televíznu kameru, odpálim tie dve loptičky, zložím palicu, dám ju do vrecka, vyleziem po rebríku, zatvorím poklop a budeme preč.“ Shepardovi sa týmto podarilo presvedčiť Gilrutha a dostal povolenie. Okrem Slaytona, Gilrutha a Shepardovej manželky o tom nikto nevedel. Alan sa potajomky snažil trénovať jednoručné odpaly na záhrade za svojím domom a v posledných dňoch pred štartom niekoľkokrát nenápadne odišiel z ubytovne pre posádky, aby si to nacvičil aj s oblečeným skafandrom, keďže sa nechcel strápniť pred miliónmi televíznych divákov. Potrebné veci nakoniec prepašoval na palubu kozmickej lode v jednej z náhradných ponožiek.^[8]

• CODR, Milan. Sto hvězdných kapitánů. 1. vyd. Praha : Práce, 1982. 480 s. ISBN 24-033-82.
• VÍTEK, Antonín, LÁLA, Petr. Malá encyklopedie kosmonautiky. 1. vyd. Praha : Mladá fronta, 1982. 392 s. ISBN 23-079-82.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Apollo 14

• Oficiálna stránka (po anglicky)
• Apollo 14 na stránkach spacefacts.de (po anglicky)
• Apollo 14 v Malej encyklopédii kozmonautiky (po česky)