Ammianus Marcellinus

Ammianus Marcellinus (* okolo 330 – † medzi 391 – 400) bol rímsky historik, posledný významný predstaviteľ rímskej pragmatickej školy a významný prameň informácii o dejinách neskorej antiky. Marcellinovo dielo pôvodne pokrývalo udalosti od roku 96 do roku 378, významnejšie úseky sa zachovali ale iba o rokoch 353 – 378.

Ammianus Marcellinus sa narodil v sýrskej Antiochii niekedy medzi rokmi 330 – 335 v zámožnej rodine gréckeho pôvodu. Na jeho urodzený pôvod poukazuje titul protector domesticus (strážca domu), ktorý mohol získať iba príslušník aristokracie. Sám Ammianus sa charakterizuje v úvode svojho diela ako miles quondam et graecus (bývalý vojak a Grék)^[1]. Jeho literárna činnosť je úzko spätá práve z jeho vojenskou kariérou, ktorú začal za vlády cisára Konstantia II. a ktorá mu poskytla látku pre väčšinu jeho diela. Zúčastnil sa niekoľkých ťažení proti Peržanom na východnej hranici Rímskej ríše. Práve jeho vojenský veliteľ, Ursicinus, ho po prvý raz priviedol do Itálie a do Ríma a uviedol ho do pohanskej aristokracie, s ktorou sa Ammianus, sám pohan, zblížil.

Ammianus sa zúčastnil na mnohých ďalších vojenských operáciach, proti Frankom aj Gótom. Jeho postavenie sa menilo v závislosti na osobe práve vládnuceho cisára – zdá sa, že Ammianus upadol u Konstantia do nemilosti súčasne so svojim ochrancom Ursicinom, ale opäť sa vzmohol za cisára Iuliana, ktorý podporoval pohanských šľachticov a obnovenie pohanskej elite. Spolu s Juliánom sa zároveň zúčastnil na druhej veľkej výprave na východe, cisárovom katastrofálnom ťažení na Ktésifón (363), pri ktorom Julián zahynul a sám historik skoro prišiel o život.

Posledné obdobie svojho života strávil Ammianus činnosťou historika v Ríme. Výsledkom jeho literárneho úsilia sa stali Rerum gestarum libri XXXI (31 kníh dejín), ktorými si už za života získal úspech. Zomrel niekedy po roku 395, pravdepodobne okolo roku 400.

Rerum gestarum libri nazývané skrátene aj Res Gestae (Dejiny, v českom preklade vyšli ako Soumrak římské říše) naväzujú na dielo významného rímskeho historika, Marcellionovho predchodcu Gaia Cornelia Tacita, ktorého Marcellinus často používa ako svoju predlohu v otázkach literárneho spracovania aj historickej metódy. Zámer nadviazať na Tacita dokladá i chronologické ohraničenie Ammianovej práce, ktorá začína vládou cisára Nervu (96), teda od miesta, ktorým Tacitovo dielo končí. Žiaľ, prvých 13 z 31 kníh sa do súčasnosti vôbec nedochovalo (podľa niektorých mohla mať Marcellinova práca dokonca 36 kníh). Nám známe Ammianovo dielo sa tak začína neobvykle knihou XIV a končí sa smrťou cisára Valenta v bitke pri Adrianopole roku 378.

Práca Ammiana Marcellina poskytuje nesmierne cenné údaje o udalostiach v 4. storočí, a to tak v impériu ako aj v jeho okrajových častiach, hlavne na východnej hranici s ríšou Sasánovcov a na jeho severnej hranici, kde dochádzalo k rastúcemu tlaku zo strany barbarov. Marcellinus je pomerne hodnoverný historik, ktorého obraz rímskeho sveta a spoločnosti je prekvapivo kritický. Jeho triezvy, o objektivitu sa pokúšajúci pohľad na dejiny súvisí s jeho vojenským povolaním – časté sú popisy vojenských ťažení a jednotlivých bitiek, Ammianus si udržiava chladnú hlavu a racionalitu a nezaoberá sa bombastickými historkami, ktoré boli v jeho dobe medzi historikmi veľmi obľúbené. Po dlhé roky bol považovaný za príklad objektívnej historiografie. Dnes sa tento pohľad na Ammiana Marcellina postupne prehodnocuje. Podobne ako v prípade všetkých rímskych historikov, vrátane Tacita, aj Marcellinovo dielo je poznačené tendenčnosťou a účelovosťou. Týka sa to predovšetkým portrétu dvoch cisárov – Konstantia II. a Iuliana, z ktorých prvý je popisovaný v negatívnom svetle a porovnávaný s pozitívne vykresľovaným Juliánom.

Ammianus Marcellinus je tiež posledný veľký historik pohanskej éry. Napriek tomu, že píše v dobe, ktorá bola citeľne kresťanská (Konštantín Veľký zrovnoprávnil kresťanstvo s inými náboženstvami roku 311), Res Gestae neobsahujú takmer žiadne zmienky o kresťanoch alebo o udalostiach, ktoré by s nimi súviseli. Podľa niektorých ide o vedomé marginalizovanie skupiny, ktorú Marcellinus vidí ako konkurenta tradičnej pohanskej aristokracie, vrstvy, s ktorou sa sám stotožňuje. Iní tvrdia, že jeho nezáujem o kresťanstvo len dokladá, aký malý význam toto náboženstvo hralo v Rímskej ríši v 4. storočí a ako veľmi nevyvážené sú kresťanské pramene z tohto istého obdobia, ktoré nám ponúkajú celkom iný obraz rímskeho štátu.

Res Gestae sú významné nielen ako historické dielo, ale aj ako práca geografická, etnografická a sociologická. Marcellinus prekladá rozprávanie o vojenských ťaženiach Rimanov a politickej histórii ríše početnými odbočkami týkajúcimi sa práve aj tých národov, s ktorými Rimania bojovali. U Marcellina sa zároveň objavuje ten istý literárno-psychologický topos ako u iných rímskych historikov, a to vnímanie dejinného procesu ako zostupu a hľadanie príčin tohto úpadku v spoločenských a morálnych zmenách v spoločnosti. V súlade s rímskou tradíciou sa tak Ammianus Marcellinus nevyhýba moralizovaniu a opakovanému poukazovaniu na krízu v spoločnosti, ktoré však nemožno brať celkom vážne.

Res Gestae zachytávajú detailne mimo iné popis podmorského zemetrasenia a následných prílivových vĺn, ktoré 21. júla 365 zničili egyptskú Alexandriu. Ide o jeden z prvých záznamov tohto javu v literatúre.

• Internetový projekt Ammianus Marcellinus
• Dielo Ammiana Marcellina na The Latin Library (latinsky)
• Dielo Ammiana Marcellina na stránkach Tertullian Project (anglicky)
• Použitie exempiel u Ammiana Marcellina (anglicky)

• CONTE, Gian Biagio. Dějiny římské literatury. Preklad Dagmar Bartoňková et al. Vyd. 1. Praha : KLP, 2003. 790 s. ISBN 80-85917-87-4.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ammianus Marcellinus na anglickej Wikipédii.