Eino Leino

Narodil sa ako Armas Einar Leopold Lönnbohm na farme Hövelö v Paltame ako siedmy a najmladší syn zememerača Andersa Lönnbohma a jeho manželky Anny Emilie. Ako najmladšie dieťa vo veľkej rodine mal Leino špeciálne postavenie. V detstve bol často osamelý, obklopený najmä dospelými. Jeho vernými spoločníkmi boli knihy a svet fantázie. Jeho starší brat Kasimir bol už významnou osobnosťou v oblasti kultúry.^[1]

Jeho otec zomrel v roku 1890 a matka v roku 1895. Smrť matky v ňom zanechala hlbokú citovú prázdnotu, ktorú nedokázal zaplniť žiaden romantický vzťah.^[1] Odlúčenosť bola jednou z najsilnejších povahových čŕt básnika, ktorá začala neustálymi zmenami domova ešte počas jeho štúdia a trvali celý jeho život. Leino začal štúdium v Kajaani, odtiaľ šiel na gymnázium do Oulu, neskôr sa presťahoval do Hämeenlinny k svojmu bratovi Oskarimu, kde tiež navštevoval gymnázium. Už na gymnáziu prekladal Runebergove diela zo švédčiny do fínčiny a bol redaktorom školského časopisu Vasama.^[1][2]

V roku 1895 urobil prijímacie skúšky na Helsinskej univerzite. Napriek tomu, že bol mladší (v čase nástupu na univerzitu mal len šestnásť rokov) ako jeho spolužiaci, stal sa prirodzeným intelektuálnym vodcom. Dostal so do literárnych a novinárskych kruhov, jeho najbližšími priateľmi boli maliar Pekka Halonen a spisovateľ Otto Maninen. Samotnému štúdiu sa moc nevenoval, pohltilo ho písanie. Ku koncu storočia univerzitu opustil bez diplomu.^[2]

Keď mal dvadsať rokov spolu s bratom Kasimirom založili noviny Dnešok (fín. Nykyaika)^[1]. Noviny boli vo svete vtedajšej fínskej kultúry výnimočné. Nesústredili sa na šírenie a rozvoj fínskeho jazyka či presadzovaní národnej identity, ale na prezentovanie svetového umenia a kultúry. Tento ambiciózny cieľ bol napriek vysokej kvalite vo Fínsku neúspešný a rok po založení museli bratia prestať s vydávaním novín. Uvrhlo ich to do veľkých dlhov. Novinárska činnosť bola ohrozovaná rusifikáciou a cenzúrou, ktorá bola vo Fínsku započatá za guvernéra Mikolaja Bobrikova.^[2] Vďaka úspešnému bratovi sa mladý Leino stretával s vtedajšou fínskou kultúrnou smotánkou, napríklad Jeanom Sibeliom, Juhanim Ahom či Arvidom Järnefeltom.^[3] Prijal meno Leino, čo je archaické fínske slovo znamenajúce smutný, trúchlivý. Takýto výber mena ladil s poetikou novoromantizmu.^[4]

V roku 1899 sa Leino stal kultúrnym prispievateľom novín Päivälehti a v roku 1904 stálym divadelným kritikom v novinách Helsingin Sanomat.^[2] Často publikoval pod pseudonymami Mikko Vilkastus a Teemu, ktoré prevzal z hry Obuvníci z Nummi (fín. Nummisuutarit) od Aleksisa Kiviho. Ako literárny kritik nemal zľutovanie s Kaarlom Bergbomom, zakladateľom fínskeho divadla, ktorý bol jeho riaditeľom od roku 1872. I keď boli Leinove recenzie občas prehnane kritické, jeho celkový pohľad na smer, ktorým by sa malo divadlo vo Fínsku uberať sa osvedčilo. Vďaka práci divadelného kritika sa dostal do širokého povedomia ľudí.^[1] Leino bol nazývaný duchovnou hlasnou trúbou svojej doby, prácu pre noviny bral ako svoj osobný nástroj ako prehovárať k širokému ľudu.^[3]

Na začiatku 20. storočia sa zamiloval do prekladateľky a obchodnej korešpondentky Freye Schoultzovej. Zároveň udržoval vzťah s poetkou L. Onervou, ktorá bola jeho celoživotnou priateľkou a milenkou. Leino zvíťazil nad ostatnými nápadníkmi Freye a v septembri 1905 sa s ňou oženil. Do manželstva sa v decembri nasledujúceho roku narodila dcéra Eya Helka, jediné dieťa básnika, no zväzok to nezachránilo. Leinovi nevyhovoval konvenčný rodinný život, na ktorý si nevedel vôbec zvyknúť. V roku 1908 sa odsťahoval od rodiny len s tým najnutnejším, pričom tento rok bol v jeho živote prelomový. Mladý idealista bol unavený nálepkou dieťa doby a zosilnel v ňom nietzscheovský spôsob myslenia.^[1][3] Mnohí z Leinových súrodencov trpeli rôznymi mentálnymi problémami. Obával sa, že rodinný osud postihne i jeho dcéru, no Eya Helka Leino zomrela v roku 1987 bez potomkov.^{[1] [5]}

V roku 1908 sa Leino vydal na takmer ročnú cestu po Európe, aj keď si predstavoval, že Fínsko definitívne opúšťa kvôli negatívnym názorom na jeho dielo a ososbu. Hlavným cieľom jeho cesty bolo preložiť Danteho Božskú komédiu. Cestoval cez Štokholm, Kodaň a strednú Európu do Ríma. Palica, cylinder a plášť sa v Ríme stali poznávacími značkami básnika. V Ríme s ním bola aj L. Onerva, čo vyvolalo škandál, lebo svoj vzťah netajili, no ani jeden z nich nebol zákonne rozvedený. Vzťah Onervy a Leina bol vášnivý, no nikdy neviedol k sobášu, lebo obaja boli nepokojní a príliš neschopní prevziať zodpovednosť jeden za druhého. Eventuálne sa ich vášeň ustálila a vzniklo celoživotné hlboké priateľstvo.^[2][3]

Eino Leino sa vrátil do Helsiniek v máji 1909. Napriek tomu, že k odchodu Leina dohnala aj kritika, bol opäť v strede záujmu. V tejto dobe dostal prezývku "najväčší fínsky bohém", bol častým návštevníkom reštaurácií.^[3] V roku 1912 poriadal poetické večery v rôznych častiach Fínska aby si zaistil financie na svoju tvorbu, no neboli tak úspešné ako očakával. Zriadil tiež divadlelnú scénu Helka pod holým nebom na Seurasaari, ktoré sa zameriavalo na zdramatizované scény z Kalevaly. Divadlo však fungovalo iba jednu sezónu.^[6]

. Nasledujúcu jar bol znovu zamilovaný, tentokrát do harfistky Aino Kajanus, dcéry jeho priateľa skladateľa a dirigenta Roberta Kajanusa. V rovnakom roku sa vydala aj L. Onerva, jej manželstvo vydržalo až do smrti jej manžela skladateľa Leeviho Madetoja. Leinov manželský zväzok mal opätovne krátke trvanie, keďže básnik bol už naplno bohémom a manželské okovy boli preňho až príliš buržoázne.^[1][3]

V roku 1915 začal vydávať týždenník Sunnuntai. Začal sa opäť zaujímať o politiku a učenie teozofov. Jeho týždenník mal vo všeobecnosti humanistický charakter, čitatelia pochádzali zo všetkých politických, náboženských i filozofických vrstiev. Redakcia sa stala jeho domovom a zaznamenala silne kreatívne obdobie básnika. Do Leinovho života prišla ďalšia veľká láska – spisovateľka Aino Kallas, ktorá bola manželka estónskeho diplomata. Tento vzťah vyvolal ešte väčší škandál ako ten s Onervou. Vzťah trval od roku 1916 do roku 1919, zachovali sa o ňom denníkové záznamy Kallas a Leinove listy.^[1][3] V roku 1921 sa tretikrát oženil, tentokrát za Hannu Laitinen, no ani tento vzťah mu nevydržal – trval prakticky iba dva týždne, no oficiálne boli manželmi až do básnikovej smrti v roku 1926.^[3][7]

V roku 1917 získalo Fínsko nezávislosť, k čomu ako publicista a novoromantik Leino nabádal. Občianska vojna, ktorá vo Fínsku vypukla hneď nasledujúci rok, bola pre neho veľkou ranou, z ktorej sa už nikdy nespamätal. Leino veril, že sa mu podarí ukončiť vojnu pomocou slov. Jeho pozícia sa neustále menila – raz bol monarchista, inokedy republikán, raz na strane červených, inokedy bielych. Jeho názor bol čoraz viac ignorovaný. Život bol pre Leina viac a viac náročnejší po fyzickej i psychickej stránke. Dlhé obdobie strávil v nemocnici.^{[7] [5]}

V roku 1921 pobudol v Estónsku, kde sa tiež preslávil. Slávnym bol i vo Švédsku, no nepodarilo sa mu preraziť vo zvyšku Európy. V roku 1924 utiekol z Helsiniek do Tuusuly, kde pobýval v rôznych opatrovateľských domovoch. Napriek chorobe často navštevoval svojich priateľov. Až do konca svojho života bol vášnivým šachistom.^[3][8]

Eino Leino poslednýkrát vydýchol 10. januára 1926. Pochovali ho za štátne náklady v Helsinkách. Jeho dobrý priateľ Bertel Gripenberg ho opísal ako "jediného fínskeho autora, ktorého možno nazývať géniusom".^[1][5]

Leino býva označovaný za najväčšieho fínskeho básnika vôbec. Jeho tvorivé obdobie trvalo takmer tri dekády. Za svoj krátky život zanechal bohatý literárny odkaz – napísal tridsať básnických zbierok, bol dramatikom, prozaikom, esejistom, kritikom, novinárom i prekladateľom. Ťažiskom jeho tvorby je poetická tvorba z prelomu storočí, kedy bol na vrchole svojich tvorivých síl. Podľa názoru literárnych kritikov je Leino dedičom dvoch tradícií: kultúra tradície ľudovej slovesnosti, najmä kalevalskej a tradície tradičnej európskej vzdelanosti. Leinove verše pozdvihli fínsky poetický jazyk na novú úroveň. Jeho diela sú preložené do švédčiny, angličtiny, francúzštiny, češtiny, maďarčiny či polštiny.^[4]

V roku 1896 mu vyšla prvá básnická zbierka Marcové piesne (fín. Maaliskuun lauluja). Zbierka je výrazne ovplyvnená tvorbou J.L. Runeberga, nemeckého poeta Heinricha Heineho a fínskymi ľudovými piesňami.^[9] Ten istý rok vydal aj dielo Príbeh o veľkom dube (fín. Tarina suuresta tammesta). Leino bol vášnivý spisovateľ, písal jedno dielo za druhým a osvojoval si pomaly každý literárny druh a žáner.^[1] V roku 1898 vyšla Leinovi jeho prvá divadelná hra Tuonelská labuť (fín. Tuonelan joutsen), ktorá je prvou symbolistickou hrou vo fínčine.^[6]

Fínska ľudová slovesnosť a najmä Kalevala boli v prvom období Leinovho tvorenia jeho najväčším zdrojom inšpirácie. Vzhľadom na tento fakt môžeme Leina považovať za prvého a najväčšieho básnika vtedajšieho fínskeho novoromantizmu (fín. uusromantiika).^[1][4] Najlepším príkladom spôsobu akým jeho fantázia vytvárala moderné mýty je zbierka Svätodušné piesne (fín. Helkavirsiä) publikovaná v roku 1903. Zbierka je syntézou tradičnej fínskej poézie a myšlienok čerpaných z vtedajšej európskej literatúry. Spájajú sa tu emócie, pocity a názory vtedajšieho intelektuálneho človeka s hlbokým a večným mýtickým vedomím. Obsah básní sa dotýka najjemnejších, najcitlivejších i najnebezpečnejších zákutí ľudskej psychiky, pričom tento nový aspekt vo fínskej lyrike čitateľov prekvapil a len veľmi málo ľudí ihneď uchopilo dôležitosť tejto zbierky. Zbierka tvorí hlavný prúd Leinovej tvorby a zároveň je kľúčom k celému jeho dielu.^[1][4]

Rok 1905 znamenal v živote básnika začiatok vášnivého a veľmi tvorivého obdobie. Vydal básnickú zbierku Zimná noc (fín. Talvi-yö), ktorá predstavovala jeho nový triumf a demonštráciu jeho nevyčerpateľnej schopnosti inovácie. V tomto roku vydal tiež prozaické dielo Deň v Helsinkách (fín. Päivä Helsingissä)a divadelné hry Väinämöinenovo dvorenie (fín. Väinämöisen kosinta), Diablov meč (fín. Hiiden miekka),Pentti Pääkkönen, Kráľ Lýdie (fín. Lydian kuningas) a Meiram.^[1] Diela vyšli neskôr v samostatnej zbierke Masky (fín. Naamioita). Leino písal nepretržite, pretože sa obával duševnej stagnácie. Niektoré z jeho diel ostali nedokončené.^[6] Usadený manželský život básnikovi umožnil i ho prinútil obrátiť sa k próze. V roku 1906 začal písať trilógiu spojenú s jeho novinárskou činnosťou o rokoch represívnej rusifikácie. Prvou časťou bolo dielo Tuomas Vitikka (1906), potom Jaana Rönty (1907) a Olli Suurpää (1908).^[1] V tomto období vydal aj trojicu divadelných hier Lalli (1907), Maunu Tavast (1908) a Biskup Tuomas (fín. Tuomas piispa, 1909). Toto produktívne obdobie Leino zakončil zbierkou Nočný mráz (fín. Halla, 1908), výberom básní preložených do fínčiny pod názvom Harfa sveta (fín. Maailman kannel) a prekladom Goetheho hry Ifigenia na Tauride (nem. Iphigenie auf Tauris).

Po návrate z jeho európskej cesty sa fínske noviny opäť zaplavili jeho básne a články. Svojich bývalých priateľov, súčasných kritikov a Starofennomanov pranieroval v hre Najlepší v krajine (fín. Maan parhaat) z roku 1911. Nasledoval cyklus románov Otrok práce (fín. Työn orja), Otrok peňazí (fín. Rahan orja), Otrok ženy (fín. Naisen orja) a Otrok štasteny (fín. Onnen orja) , kde Leino rozoberal súdobý kapitalistický svet, v ktorom sú umenie a duchovné hodnoty pomleté na kúsky.^[1] V roku 1916 vydal druhú sériu Svätodušných piesní (fín. Helkavirsiä), rok na to napísal filozoficko-estetické prozaické dielo Pod pohľadom Všemohúceho (fín. Alla kasvon Kaikkivallan). Vydal aj niektoré zo svojich zvieracích príbehov – Maco (fín. Mesikämmen, 1914), Musti (1916) a Ostriež a zlatá rybka (fín. Ahven ja kultakalat, 1918).

Literárne pamiatky z obdobia veľkej lásky Leina a spisovateľky Aino Kallas je básnická zbierka Piesne vojvodu Jána a Kataríny Jagellonskej (fín. Juhana Herttuan ja Catharina Jagellonican lauluja) z roku 1918. Na sklonku svojho života sa vrátil k starým témam. Posledný významnejším literárnym počinom Eina Leina je prvá zo série plánovaných memoárov Obrázková kniha môjho života (fín. Elämäni kuvakirja) z roku 1925. ^[1][2]

•  
  Eino Leino v roku 1903.
•  
  Eino Leino v roku 1912.
•  
  Portrét Eina Leina od Akseliho Gallen-Kallelu z roku 1917.
•  
  Portrét Eina Leina od Anttiho Favéna.
•  
  Známka k 100. výročiu narodenia básnika.
•  
  Socha básnika v parku Esplanadi v Helsinkách.
•  
  Obálka k Leinovej prvej divadelnej hre Tuonelská labuť (fín. Tuonelan joutsen) z roku 1898.

1. ↑ ^{a b c d e f g h i j k l m n o p q} NEVALA, Maria-Liisa. Leino, Eino (1878 - 1926) [online]. Kansallisbiografia.fi, [cit. 2023-01-03]. Dostupné online. (po anglicky)
2. ↑ ^{a b c d e f} LIUKKONEN, Petri. Eino Leino (1878-1926) - originally Eino Armas Leopold Lönnbohm [online]. Kirjasto, 2003, [cit. 2024-01-03]. Dostupné online. Archivované 2007-03-05 z originálu. (po anglicky)
3. ↑ ^{a b c d e f g h i} PIIPO, Esko. Kirjaton Eino Leino. [s.l.] : Edico, 2009. ISBN 9789525708349. (po fínsky)
4. ↑ ^{a b c d} PARENTE-ČAPKOVÁ, Viola. Sen o létu finského básníka Eino Leina [online]. Sobí noviny (Severské listy), 15. marca 1999, [cit. 2023-01-04]. Dostupné online. (po česky)
5. ↑ ^{a b c} Eino Leino, runoilija, äidinpoika ja naistenmies [online]. yle.fi, 2010-05-17, [cit. 2024-01-04]. Dostupné online. (po fínsky)
6. ↑ ^{a b c} KORHONEN, Anna. Leino Eino [online]. [Cit. 2024-01-04]. Dostupné online. (po fínsky)
7. ↑ ^{a b} PARKKINEN, Pia. Tätä et tiennyt Eino Leinosta: rakkausfriikki halusi virolaiseksi ja kuoli syfilikseen [online]. YLE, 6.7.2017, [cit. 2023-01-04]. Dostupné online. (po fínsky)
8. ↑ HSK 120 [online]. www.helsinginshakkiklubi.fi, [cit. 2024-01-04]. Dostupné online.
9. ↑ Eino Leino | Finnish Poet, Playwright & Novelist | Britannica [online]. www.britannica.com, [cit. 2024-01-04]. Dostupné online. (po anglicky)