Egypt

Na terasách Nílu a v púštnych oázach sa nachádzajú dôkazy o skalných rytinách. V 10. tisícročí pred n. l. kultúru lovcov-zberačov a rybárov nahradila kultúra mletia obilia. Klimatické zmeny alebo nadmerné spásanie okolo roku 8000 pred n. l. začali vysušovať pastierske územia Egypta a vytvorili Saharu. Prvé kmeňové národy sa presťahovali k rieke Níl, kde sa vyvinulo usadlé poľnohospodárske hospodárstvo a centralizovanejšia spoločnosť.

Okolo roku 6000 pred n. l. sa v údolí Nílu zakorenila neolitická kultúra.^[4] Počas neolitu sa v Hornom a Dolnom Egypte nezávisle od seba vyvinulo niekoľko preddynastických kultúr. Badarská kultúra a nástupnícky rad Naqada sa všeobecne považujú za predchodcov dynastického Egypta. Najstaršie známe dolnoegyptské nálezisko Merimda predchádza badarskú kultúru približne o sedemsto rokov. Súčasné dolnoegyptské komunity koexistovali so svojimi južnými náprotivkami viac ako dvetisíc rokov, pričom zostali kultúrne odlišné, ale udržiavali časté kontakty prostredníctvom obchodu. Najstaršie známe dôkazy egyptských hieroglyfických nápisov sa objavili v preddynastickom období na keramických nádobách z obdobia Naqada III, datovaných približne do roku 3200 pred n. l.^[5]

Jednotné kráľovstvo založil približne v roku 3150 pred n. l. kráľ Meni, čo viedlo k sérii dynastií, ktoré vládli Egyptu počas nasledujúcich troch tisícročí. Počas tohto dlhého obdobia egyptská kultúra prekvitala a zostala charakteristicky egyptská vo svojom náboženstve, umení, jazyku a zvykoch. Prvé dve vládnuce dynastie zjednoteného Egypta pripravili pôdu pre obdobie Starej ríše, približne 2700 - 2200 pred n. l., v ktorom sa postavilo mnoho pyramíd, najmä Džoserova pyramída tretej dynastie a pyramídy štvrtej dynastie v Gíze.

Prvé prechodné obdobie znamenalo obdobie politických otrasov, ktoré trvalo približne 150 rokov.^[6] Silnejšie záplavy Nílu a stabilizácia vlády však priniesli krajine opätovnú prosperitu v Strednej ríši okolo roku 2040 pred n. l., ktorá dosiahla vrchol za vlády faraóna Amenemhata III. Druhé prechodné obdobie predznamenalo príchod prvej cudzej vládnucej dynastie v Egypte, semitskej dynastie Hyksósov. Hyksósski útočníci obsadili okolo roku 1650 pred n. l. veľkú časť Dolného Egypta a založili nové hlavné mesto v Avarise. Vyhnali ich hornoegyptské sily pod vedením Ahmoseho I., ktorý založil osemnástu dynastiu a presťahoval hlavné mesto z Memfisu do Téb.

Nová ríša, cca 1550 – 1070 pred n. l., sa začala za osemnástej dynastie a znamenala vzostup Egypta ako medzinárodnej mocnosti, ktorá sa počas svojho najväčšieho rozmachu rozšírila na ríšu až po Tombos v Núbii a na východe zahŕňala aj časti Levanty. Toto obdobie je známe niektorými z najznámejších faraónov vrátane Hatšepsuta, Thutmoseho III., Achnatona a jeho manželky Nefertiti, Tutanchamóna a Ramessesa II. Prvý historicky doložený prejav monoteizmu sa objavil v tomto období ako atenizmus. Časté kontakty s inými národmi priniesli do Novej ríše nové myšlienky. Krajinu neskôr napadli a dobyli Líbyjci, Núbijci a Asýrčania, ale pôvodní Egypťania ich nakoniec vyhnali a získali späť kontrolu nad svojou krajinou.^[7]

V roku 525 pred Kr. začala Achajmenovská ríša pod vedením Kambýsa II. dobývať Egypt a nakoniec v bitke pri Pelúsii zajala faraóna Psamtika III. Kambýses II. potom prevzal formálny titul faraóna, ale vládol Egyptu zo svojho sídla v Súsach v Perzii (dnešný Irán), pričom Egypt ponechal pod kontrolou satrapovi. Celé obdobie dvadsiatej siedmej dynastie Egypta, od roku 525 do roku 402 pred n. l., s výnimkou Petubastisa III. bolo úplne achajmenovským obdobím, pričom všetci achajmenskí vladári získali titul faraóna. V piatom storočí pred n. l. sa proti Achajmencom uskutočnilo niekoľko krátkodobo úspešných povstaní, ale Egyptu sa nikdy nepodarilo Achajmenovcov natrvalo zvrhnúť.^[8]

Tridsiata dynastia bola poslednou domácou vládnucou dynastiou počas faraónskej éry. V roku 343 pred n. l. opäť podľahla Achájmenovcom po tom, ako bol posledný domáci faraón, kráľ Nachthareheb II. porazený v bitke. Táto tridsiata prvá egyptská dynastia však netrvala dlho, pretože Achájmenovcov o niekoľko desaťročí neskôr zvrhol Alexander Veľký. Alexandrov macedónsky grécky generál, Ptolemaios I. Sotér, založil dynastiu Ptolemaiovcov.^[9]

Ptolemaiovské kráľovstvo bolo mocným helenistickým štátom, ktorý sa rozprestieral od južnej Sýrie na východe po Kyrénu na západe a na juhu až po hranicu s Núbiou. Alexandria sa stala hlavným mestom a centrom gréckej kultúry a obchodu. Aby získali uznanie domáceho egyptského obyvateľstva, označili sa za nástupcov faraónov. Neskôr Ptolemaiovci prevzali egyptské tradície, nechali sa zobrazovať na verejných pamiatkach v egyptskom štýle a oblečení a zúčastňovali sa na egyptskom náboženskom živote.

Poslednou panovníčkou z ptolemaiovskej línie bola Kleopatra VII., ktorá spáchala samovraždu po pohrebe svojho milenca Marka Antonia po tom, ako Oktavián dobyl Alexandriu a jej žoldnierske vojská utiekli. Ptolemaiovci čelili povstaniam domácich Egypťanov a boli zapojení do zahraničných a občianskych vojen, ktoré viedli k úpadku kráľovstva a jeho pripojeniu k Rímu.

Kresťanstvo priniesol do Egypta svätý Marek Evanjelista v 1. storočí.^[10] Diokleciánova vláda (284 – 305 n. l.) znamenala v Egypte prechod od rímskej k byzantskej ére, keď bolo veľké množstvo egyptských kresťanov prenasledovaných. Nový zákon bol v tom čase už preložený do egyptčiny. Po Chalcedónskom koncile v roku 451 n. l. sa pevne etablovala samostatná egyptská koptská cirkev.

Byzantíncom sa podarilo získať kontrolu nad krajinou po krátkej invázii Sasánovcov začiatkom 7. storočia počas byzantsko-sasánovskej vojny v rokoch 602 – 628, počas ktorej na desať rokov založili novú krátkodobú provinciu známu ako Sasánovský Egypt, a to až do rokov 639 – 42, keď Egypt napadli a dobyli moslimskí Arabi, ktorí sa stali súčasťou islamského kalifátu. Keď Arabi porazili byzantské vojská v Egypte, priniesli do krajiny islam. Niekedy v tomto období začali Egypťania miešať svoju novú vieru s pôvodnou vierou a praktikami, čo viedlo k vzniku rôznych súfijských rádov, ktoré prekvitajú dodnes. Tieto skoršie obrady prežili obdobie koptského kresťanstva.

V roku 639 poslal druhý kalif Umar do Egypta armádu pod velením Amra ibn al-Asa. V bitke pri Heliopoli porazili rímsku armádu. Amr ďalej postupoval smerom na Alexandriu, ktorá sa mu vzdala na základe zmluvy podpísanej 8. novembra 641. Alexandriu získala Byzantská ríša späť v roku 645, ale v roku 646 ju Amr znovu dobyl. V roku 654 bola odrazená invázna flotila vyslaná Konštantínom II.

Arabi založili hlavné mesto Egypta s názvom Fustát, ktoré bolo neskôr počas križiackych výprav vypálené. Káhira bola neskôr postavená v roku 986 a rozrástla sa na najväčšie a najbohatšie mesto arabského kalifátu, druhé po Bagdade.

Abbásovské obdobie bolo poznačené novými daňami a Koptovia sa vo štvrtom roku abbásovskej vlády opäť vzbúrili. Začiatkom 9. storočia sa za Abdalláha ibn Tahíra obnovila prax vládnutia Egyptu prostredníctvom guvernéra, ktorý sa rozhodol usadiť v Bagdade a poslal do Egypta svojho zástupcu, aby vládol namiesto neho. V roku 828 vypuklo ďalšie egyptské povstanie a v roku 831 sa Kopti spojili s domácimi moslimami proti vláde. Strata moci Abbásovcov v Bagdade nakoniec viedla k tomu, že vládu v Egypte preberal generál za generálom, avšak keďže boli podriadení Abbásovcom, dynastia Túlúnovcov (868 – 905) a dynastia Ichšídovcov (935 – 969) patrili k najúspešnejším, ktorí sa vzopreli abbásovskému kalifovi.

Moslimskí vládcovia mali Egypt pod kontrolou ďalších šesť storočí, pričom Káhira bola sídlom fatímovského kalifátu. Po zániku dynastie Ajjúbovcov prevzali okolo roku 1250 vládu mamlúci, turko-čerkeská vojenská kasta. Koncom 13. storočia Egypt spájal Červené more, Indiu, Malajsko a Východnú Indiu.^[11] Čierna smrť v polovici 14. storočia zabila asi 40 % obyvateľstva krajiny.^[12]

Egypt dobyli osmanskí Turci v roku 1517 a následne sa stal provinciou Osmanskej ríše. Obranná militarizácia poškodila jeho občiansku spoločnosť a hospodárske inštitúcie. Oslabenie hospodárskeho systému v kombinácii s následkami moru spôsobilo, že Egypt bol zraniteľný voči zahraničnej invázii. Portugalskí obchodníci prevzali ich obchod. V rokoch 1687 až 1731 Egypt zažil šesť hladomorov.^[13] Hladomor v roku 1784 ho pripravil o približne šestinu obyvateľstva.^[14]

Egypt bol pre osmanských sultánov vždy ťažko kontrolovateľnou provinciou, čiastočne kvôli pretrvávajúcej moci a vplyvu mamlúkov, egyptskej vojenskej kasty, ktorá krajinu ovládala po stáročia.

Egypt zostal čiastočne autonómny pod vládou Mamlúkov, až kým ho v roku 1798 nenapadli francúzske vojská Napoleona Bonaparta. Po porážke Francúzov Britmi sa rozpútal trojstranný boj o moc medzi osmanskými Turkami, egyptskými mamlúkmi, ktorí Egyptu vládli po stáročia, a albánskymi žoldniermi v službách Osmanov.

Po vyhnaní Francúzov sa moci v roku 1805 ujal Muhammad Alí Paša, albánsky vojenský veliteľ osmanskej armády v Egypte. Muhammad Alí zmasakroval mamlúkov a založil dynastiu, ktorá vládla Egyptu až do revolúcie v roku 1952.

Muhammad Alí anektoval severný Sudán (1820 – 1824), Sýriu (1833) a časti Arábie a Anatólie, ale v roku 1841 ho európske mocnosti v obave, aby nezvrhol samotnú Osmanskú ríšu, prinútili vrátiť väčšinu svojich výbojov Osmanom. Jeho vojenské ambície si vyžadovali modernizáciu krajiny: vybudoval priemysel, systém kanálov na zavlažovanie a dopravu a zreformoval štátnu službu.

Vybudoval vojenský štát, v ktorom približne štyri percentá obyvateľstva slúžili armáde, čím sa Egypt dostal do silnej pozície v Osmanskej ríši, a to spôsobom, ktorý vykazoval rôzne podobnosti so sovietskymi stratégiami (bez komunizmu) realizovanými v 20. storočí.

Muhammad Alí Paša vytvoril z armády, ktorá bola založená na tradícii korvée, veľkú modernizovanú armádu. V 19. storočí v Egypte zaviedol odvody mužského roľníckeho obyvateľstva a pri vytváraní svojej veľkej armády zvolil nový prístup, keď ju posilnil počtom a zručnosťou. Vzdelávanie a výcvik nových vojakov sa stali povinnými; nové koncepcie sa navyše presadzovali izoláciou. Muži boli držaní v kasárňach, aby sa zabránilo rozptyľovaniu ich rastu ako vojenskej jednotky, s ktorou treba počítať. Odpor k vojenskému spôsobu života sa z mužov nakoniec vytratil a presadila sa nová ideológia, ideológia nacionalizmu a hrdosti. Práve s pomocou tejto znovuzrodenej vojenskej jednotky Muhammad Alí nastolil svoju vládu nad Egyptom.^[15]

Politika, ktorú Mohammad Alí Paša uplatňoval počas svojej vlády, čiastočne vysvetľuje, prečo sa v Egypte v porovnaní s ostatnými severoafrickými a blízkovýchodnými krajinami zvýšila len neobyčajne malým tempom, keďže investície do ďalšieho vzdelávania sa uskutočňovali len vo vojenskom a priemyselnom sektore.

Muhammada Alího nakrátko vystriedal jeho syn Ibrahim (v septembri 1848), potom vnuk Abbás I. (v novembri 1848), potom Sa'id (v roku 1854) a Isma'íl (v roku 1863), ktorý podporoval vedu a poľnohospodárstvo a zakázal otroctvo v Egypte.

Egypt za vlády dynastie Muhammada Alího zostal nominálne osmanskou provinciou. V roku 1867 získal štatút autonómneho vazalského štátu, respektíve chedivátu.

Suezský prieplav, vybudovaný v spolupráci s Francúzmi, bol dokončený v roku 1869. Jeho výstavbu financovali európske banky. Veľké sumy smerovali aj na mecenášstvo a korupciu. Nové dane vyvolali nespokojnosť obyvateľstva. V roku 1875 sa Isma'il vyhol bankrotu tým, že predal všetky egyptské podiely v prieplave britskej vláde. V priebehu troch rokov došlo k dosadeniu britských a francúzskych kontrolórov, ktorí sedeli v egyptskom kabinete a "s finančnou mocou držiteľov dlhopisov v pozadí boli skutočnou mocou vo vláde".

Ďalšie okolnosti, ako epidémie (choroba dobytka v 80. rokoch 19. storočia), záplavy a vojny, spôsobili hospodársky pokles a ešte viac zvýšili závislosť Egypta od zahraničného kapitálu.

Nespokojnosť miestnych obyvateľov s chedívom a s európskym zasahovaním viedla v roku 1879 k vzniku prvých nacionalistických skupín, ktorých významnou osobnosťou bol Ahmed ʻUrabi. Po narastajúcom napätí a nacionalistických vzburách Spojené kráľovstvo v roku 1882 vtrhlo do Egypta, rozdrvilo egyptskú armádu v bitke pri Tell El Kebíre a vojensky obsadilo krajinu. Následne sa Chedivát stal de facto britským protektorátom pod nominálnou osmanskou zvrchovanosťou.

V roku 1899 bola podpísaná anglo-egyptská dohoda o kondomíniu, v ktorej sa uvádzalo, že Sudán bude spoločne spravovaný egyptským chedivátom a Spojeným kráľovstvom. Skutočná kontrola Sudánu však bola len v britských rukách.

Incident v Denshawai v roku 1906 podnietil mnohých neutrálnych Egypťanov, aby sa pridali k nacionalistickému hnutiu.

V roku 1914 vstúpila Osmanská ríša do prvej svetovej vojny v spojenectve s centrálnymi mocnosťami; chedív Abbás II. (ktorý bol v predchádzajúcich rokoch čoraz nepriateľskejší voči Britom) sa rozhodol podporiť svoju vlasť vo vojne. Po tomto rozhodnutí ho Briti násilne zbavili moci a nahradili ho jeho bratom Husajnom Kamelom.^[16]

Husajn Kamel vyhlásil nezávislosť Egypta od Osmanskej ríše a prevzal titul egyptského sultána. Krátko po získaní nezávislosti bol Egypt vyhlásený za protektorát Spojeného kráľovstva.

Po prvej svetovej vojne Saad Zaghlul a strana Wafd viedli egyptské nacionalistické hnutie, ktoré získalo väčšinu v miestnom zákonodarnom zhromaždení. Keď Briti 8. marca 1919 vyhnali Zaghlula a jeho spolupracovníkov na Maltu, v krajine vypukla prvá moderná revolúcia. Povstanie viedlo vládu Spojeného kráľovstva k tomu, aby 22. februára 1922 vydala jednostranné vyhlásenie nezávislosti Egypta.

Po získaní nezávislosti od Spojeného kráľovstva prevzal sultán Fuád I. titul egyptského kráľa; napriek nominálnej nezávislosti bolo kráľovstvo stále pod britskou vojenskou okupáciou a Spojené kráľovstvo malo stále veľký vplyv na štát.

Nová vláda v roku 1923 vypracovala a zaviedla ústavu založenú na parlamentnom systéme. Vo voľbách v rokoch 1923 – 1924 zvíťazila nacionalistická strana Wafd a Saad Zaghlul bol vymenovaný za nového premiéra.

V roku 1936 bola uzavretá anglo-egyptská zmluva a britské vojská sa stiahli z Egypta s výnimkou Suezského prieplavu. Zmluva neriešila otázku Sudánu, ktorý podľa podmienok existujúcej anglo-egyptskej dohody o kondomíniu z roku 1899 mal byť spoločne spravovaný Egyptom a Britániou, ale skutočná moc mala zostať v britských rukách.^[17]

Británia využívala Egypt ako základňu pre spojenecké operácie v celom regióne, najmä pre boje v severnej Afrike proti Taliansku a Nemecku. Jej najvyššími prioritami bola kontrola východného Stredomoria a najmä udržanie Suezského prieplavu otvoreného pre obchodné lode a vojenské spojenie s Indiou a Austráliou. Keď sa v septembri 1939 začala vojna, Egypt vyhlásil stanné právo a prerušil diplomatické vzťahy s Nemeckom. V roku 1940 prerušil diplomatické vzťahy s Talianskom, ale nikdy nevyhlásil vojnu, dokonca ani keď talianska armáda napadla Egypt. Egyptská armáda nebojovala. V júni 1940 kráľ odvolal premiéra Alího Mahéra, ktorý zle vychádzal s Britmi. Bola vytvorená nová koaličná vláda, ktorej premiérom sa stal nezávislý Hasan Paša Sabrí.

Po ministerskej kríze vo februári 1942 veľvyslanec Sir Miles Lampson naliehal na Farouka, aby vládu Husajna Sirrího Pašu nahradila vláda Wafd alebo koalícia Wafd. V noci 4. februára 1942 obkľúčili britské jednotky a tanky Abdeenov palác v Káhire a Lampson predložil Faroukemu ultimátum. Farouk kapituloval a Nahhas krátko nato vytvoril vládu.

Väčšina britských jednotiek bola v roku 1947 stiahnutá do oblasti Suezského prieplavu (hoci britská armáda si v tejto oblasti ponechala vojenskú základňu), ale nacionalistické a protibritské nálady po vojne naďalej rástli. Protimonarchistické nálady sa ešte zvýšili po katastrofálnom vystúpení kráľovstva v prvej arabsko-izraelskej vojne. Voľby v roku 1950 priniesli drvivé víťazstvo nacionalistickej strany Wafd a kráľ bol nútený vymenovať Mostafu El-Nahasa za nového predsedu vlády. V roku 1951 Egypt jednostranne odstúpil od anglo-egyptskej zmluvy z roku 1936 a nariadil všetkým zostávajúcim britským jednotkám opustiť Suezský prieplav.

Keďže Briti odmietli opustiť svoju základňu okolo Suezského prieplavu, egyptská vláda odstavila vodu a odmietla povoliť dovoz potravín na základňu pri Suezskom prieplave, vyhlásila bojkot britského tovaru, zakázala egyptským robotníkom vstup na základňu a sponzorovala partizánske útoky. Dňa 24. januára 1952 egyptskí partizáni zorganizovali prudký útok na britské jednotky v okolí Suezského prieplavu, počas ktorého bola pozorovaná pomocná egyptská polícia, ktorá partizánom pomáhala. V reakcii na to generál George Erskine 25. januára vyslal britské tanky a pechotu, aby obkľúčili stanicu pomocnej polície v Ismailíi. Policajný veliteľ zavolal ministrovi vnútra Fouadovi Serageddinovi, Nahasovej pravej ruke, s otázkou, či sa má vzdať, alebo bojovať. Serageddin nariadil polícii bojovať "do posledného muža a poslednej guľky". V následnej bitke bola policajná stanica zrovnaná so zemou a 43 egyptských policajtov spolu s tromi britskými vojakmi bolo zabitých. Incident v Ismailíi pobúril Egypt. Nasledujúci deň, 26. januára 1952, sa konala "čierna sobota", ako sa nazývali protibritské nepokoje, počas ktorých bola vypálená veľká časť centra Káhiry, ktorú dal chedív Ismail Nádherný prestavať v štýle Paríža. Farouk obvinil z nepokojov počas Čiernej soboty stranu Wafd a na druhý deň odvolal Nahasa z funkcie predsedu vlády. Nahradil ho Aly Maher Paša.^[18]

22. – 23. júla 1952 Hnutie slobodných dôstojníkov pod vedením Muhammada Nadžíba a Džamála Abd an-Násira uskutočnilo štátny prevrat (Egyptská revolúcia 1952) proti kráľovi. Farouk I. sa vzdal trónu v prospech svojho syna Fouada II., ktorý bol v tom čase sedemmesačným dieťaťom. Kráľovská rodina o niekoľko dní neskôr opustila Egypt a bola vytvorená Regentská rada pod vedením princa Muhammada Abdel Moneima, Rada však mala len nominálnu moc a skutočnú moc mala v skutočnosti v rukách Rada revolučného velenia, ktorú viedli Nagíb a Násir.

Po revolúcii Hnutia slobodných dôstojníkov v roku 1952 prešla vláda v Egypte do rúk armády a všetky politické strany boli zakázané. Dňa 18. júna 1953 bola vyhlásená Egyptská republika, ktorej prvým prezidentom sa stal generál Muhammad Nadžíb, ktorý túto funkciu vykonával necelý rok a pol.

V roku 1954 prinútil Džamál Abd an-Násir – panarabista a skutočný architekt hnutia z roku 1952 – Nadžíba k rezignácii a neskôr ho uvrhol do domáceho väzenia. Po Nadžíbovej rezignácii bola pozícia prezidenta neobsadená až do zvolenia Násira v roku 1956.^[19]

V októbri 1954 sa Egypt a Spojené kráľovstvo dohodli na zrušení anglo-egyptskej dohody o kondomíniu z roku 1899 a na udelení nezávislosti Sudánu; dohoda nadobudla platnosť 1. januára 1956.

Násir sa ujal moci ako prezident v júni 1956. Britské jednotky ukončili svoj odchod z okupovanej zóny Suezského prieplavu 13. júna 1956. Suezský prieplav znárodnil 26. júla 1956; jeho nepriateľský postoj voči Izraelu a hospodársky nacionalizmus podnietili začiatok druhej arabsko-izraelskej vojny (Suezská kríza), v ktorej Izrael (s podporou Francúzska a Spojeného kráľovstva) obsadil Sinajský polostrov a prieplav. Vojna sa skončila vďaka diplomatickej intervencii USA a ZSSR a obnovil sa status quo.

V roku 1958 Egypt a Sýria vytvorili zvrchovaný zväzok známy ako Zjednotená arabská republika. Táto únia mala krátke trvanie a skončila v roku 1961, keď sa Sýria odtrhla, čím únia zanikla. Počas väčšiny svojej existencie bola Zjednotená arabská republika aj vo voľnej konfederácii so Severným Jemenom (alebo Mutawakkilským Jemenským kráľovstvom), známej ako Spojené arabské štáty.

Začiatkom 60. rokov sa Egypt naplno zapojil do občianskej vojny v Severnom Jemene. Napriek niekoľkým vojenským krokom a mierovým konferenciám sa vojna dostala do patovej situácie.

V polovici mája 1967 Sovietsky zväz varoval Násira pred hroziacim izraelským útokom na Sýriu. Hoci ich náčelník generálneho štábu Mohamed Fawzi to označil za "nepodložené",^[20] Násir podnikol tri po sebe nasledujúce kroky, ktoré urobili vojnu prakticky nevyhnutnou: 14. mája rozmiestnil svoje jednotky na Sinaji pri hraniciach s Izraelom, 19. mája vyhnal mierové jednotky OSN umiestnené na hranici Sinajského polostrova s Izraelom a 23. mája uzavrel Tiranský prieliv pre izraelskú lodnú dopravu. Násir 26. mája vyhlásil: "Boj bude všeobecný a naším základným cieľom bude zničiť Izrael".^[21]

To podnietilo začiatok tretej arabsko-izraelskej vojny (šesťdňová vojna), v ktorej Izrael zaútočil na Egypt a obsadil Sinajský polostrov a pásmo Gazy, ktoré Egypt okupoval od arabsko-izraelskej vojny v roku 1948. Počas vojny v roku 1967 bol prijatý zákon o výnimočnom stave, ktorý platil až do roku 2012 s výnimkou 18-mesačnej prestávky v rokoch 1980/81.^[22] Na základe tohto zákona boli rozšírené policajné právomoci, pozastavené ústavné práva a legalizovaná cenzúra.^[23]

V čase pádu egyptskej monarchie na začiatku 50. rokov 20. storočia sa za vyššiu triedu a bohatých považovalo menej ako pol milióna Egypťanov, za strednú triedu štyri milióny a za chudobných 17 miliónov. Školu navštevovala menej ako polovica detí vo veku základnej školy, pričom väčšinu z nich tvorili chlapci. Násirova politika to zmenila. Reforma a rozdeľovanie pôdy, dramatický nárast univerzitného vzdelávania a vládna podpora národného priemyslu výrazne zlepšili sociálnu mobilitu a vyrovnali sociálnu krivku. Od školského roku 1953 – 54 do roku 1965 – 66 sa celkový počet žiakov verejných škôl viac ako zdvojnásobil. Milióny predtým chudobných Egypťanov sa vďaka vzdelaniu a práci vo verejnom sektore zaradili do strednej triedy. Lekári, inžinieri, učitelia, právnici, novinári tvorili väčšinu rastúcej strednej triedy v Egypte za vlády Násira. V 60. rokoch 20. storočia sa egyptské hospodárstvo zmenilo z vlažného až na pokraj kolapsu, spoločnosť sa stala menej slobodnou a Násirova príťažlivosť značne poklesla.^[24]

V roku 1970 prezident Násir zomrel a jeho nástupcom sa stal Anwar as-Sádát. Sádát prešiel v studenej vojne od Sovietskeho zväzu k Spojeným štátom a v roku 1972 vyhnal sovietskych poradcov. Začal politiku hospodárskych reforiem Infitah a zároveň potláčal náboženskú a sekulárnu opozíciu. V roku 1973 Egypt spolu so Sýriou začal štvrtú arabsko-izraelskú vojnu (Jomkipurskú vojnu), ktorá bola prekvapivým útokom s cieľom získať späť časť územia na Sinaji, ktorého sa Izrael zmocnil 6 rokov predtým.

V roku 1975 Sádát zmenil Násirovu hospodársku politiku a snažil sa využiť svoju popularitu na zníženie vládnych nariadení a podporu zahraničných investícií prostredníctvom svojho programu Infitah. Prostredníctvom tejto politiky stimuly, ako napríklad znížené dane a dovozné clá, prilákali niektorých investorov, ale investície smerovali najmä do nízkorizikových a výnosných podnikov, ako je cestovný ruch a stavebníctvo, pričom sa upustilo od začínajúceho egyptského priemyslu. Z dôvodu zrušenia dotácií na základné potraviny to viedlo k egyptským chlebovým nepokojom v roku 1977.

Sádát v roku 1977 uskutočnil historickú návštevu Izraela, ktorá viedla k mierovej zmluve medzi Egyptom a Izraelom z roku 1979 výmenou za stiahnutie Izraela zo Sinaja. Na oplátku Egypt uznal Izrael za legitímny zvrchovaný štát. Sadatova iniciatíva vyvolala v arabskom svete obrovské kontroverzie a viedla k vylúčeniu Egypta z Ligy arabských štátov, ale väčšina Egypťanov ju podporovala. Sádáta zavraždil islamský extrémista v októbri 1981.

Husní Mubarak sa dostal k moci po zavraždení Sádáta na základe referenda, v ktorom bol jediným kandidátom. Potvrdil vzťahy Egypta s Izraelom a zároveň zmiernil napätie s jeho arabskými susedmi. Na domácej scéne čelil vážnym problémom. Masová chudoba a nezamestnanosť viedli k tomu, že rodiny z vidieka začali prúdiť do miest, ako je Káhira, kde skončili v preplnených slumoch a sotva dokázali prežiť.

Dňa 25. februára 1986 sa Bezpečnostná polícia začala búriť na protest proti správam o predĺžení ich služobného pomeru z 3 na 4 roky. V Káhire boli napadnuté hotely, nočné kluby, reštaurácie a kasína a k nepokojom došlo aj v iných mestách. Bol zavedený zákaz vychádzania počas dňa. Armáde trvalo 3 dni, kým obnovila poriadok. Bolo zabitých 107 ľudí.

V osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch 20. storočia a nultých rokoch 21. storočia sa teroristické útoky v Egypte stávali čoraz častejšími a závažnejšími a začali sa zameriavať na kresťanských koptov, zahraničných turistov a vládnych úradníkov. V 90. rokoch sa islamistická skupina Al-Džama'a al-Islamiyya zapojila do rozsiahlej kampane násilností, od vrážd a pokusov o vraždy významných spisovateľov a intelektuálov až po opakované útoky na turistov a cudzincov. Vážne poškodila najväčšie odvetvie egyptského hospodárstva – cestovný ruch – a následne aj vládu, ale zničila aj živobytie mnohých ľudí, od ktorých bola táto skupina závislá.^[25]

Počas Mubarakovej vlády dominovala politickej scéne Národná demokratická strana, ktorú v roku 1978 založil Sádát. V roku 1993 prijala zákon o syndikátoch, v roku 1995 tlačový zákon a v roku 1999 zákon o mimovládnych združeniach, ktoré obmedzovali slobodu združovania a prejavu zavádzaním nových predpisov a drakonických trestov za ich porušenie. V dôsledku toho sa koncom 90. rokov 20. storočia stala parlamentná politika prakticky irelevantnou a obmedzené boli aj alternatívne možnosti politického vyjadrovania.

17. novembra 1997 bolo pri Luxore zmasakrovaných 62 ľudí, väčšinou turistov.

Koncom februára 2005 Mubarak oznámil reformu zákona o prezidentských voľbách, čím po prvýkrát od hnutia v roku 1952 otvoril cestu k voľbám s viacerými kandidátmi.^[26] Nový zákon však zaviedol obmedzenia pre kandidátov a viedol k Mubarakovmu jednoduchému znovuzvoleniu. Volebná účasť bola nižšia ako 25 %.^[27] Volební pozorovatelia tiež tvrdili, že vláda zasahuje do volebného procesu.^[28] Po voľbách Mubarak uväznil Ajmána Núra, ktorý sa umiestnil na druhom mieste.^[29]

Správa organizácie Human Rights Watch o Egypte z roku 2006 podrobne opisuje závažné porušovanie ľudských práv vrátane bežného mučenia, svojvoľného zadržiavania a súdnych procesov pred vojenskými súdmi a súdmi štátnej bezpečnosti.^[30] V roku 2007 vydala Amnesty International správu, v ktorej tvrdí, že Egypt sa stal medzinárodným centrom mučenia, kam iné krajiny posielajú podozrivých na vypočúvanie, často v rámci vojny proti terorizmu.^[31] Egyptské ministerstvo zahraničných vecí túto správu rýchlo vyvrátilo.^[32]

Ústavné zmeny odhlasované 19. marca 2007 zakázali stranám používať náboženstvo ako základ pre politickú činnosť, umožnili vypracovanie nového protiteroristického zákona, povolili široké právomoci polície pri zatýkaní a sledovaní a dali prezidentovi právomoc rozpustiť parlament a ukončiť súdny dohľad nad voľbami.^[33] V roku 2009 Dr. Ali El Dín Hilal Dessúki, mediálny tajomník Národnej demokratickej strany (NDP), označil Egypt za "faraónsky" politický systém a demokraciu za "dlhodobý cieľ". Dessúki tiež uviedol, že "skutočným centrom moci v Egypte je armáda".

25. januára 2011 sa začali rozsiahle protesty proti Mubarakovej vláde. Mubarak 11. februára 2011 odstúpil a utiekol z Káhiry. Na káhirskom námestí Tahrír vypukli radostné oslavy.^[34] Egyptská armáda potom prevzala moc nad vládou.^[35] Muhammadd Husajn Tantáví, predseda Najvyššej rady ozbrojených síl, sa stal de facto dočasnou hlavou štátu. Dňa 13. februára 2011 armáda rozpustila parlament a pozastavila platnosť ústavy.^[36]

Ústavné referendum sa konalo 19. marca 2011.^[37] Dňa 28. novembra 2011 sa v Egypte konali prvé parlamentné voľby od nástupu predchádzajúceho režimu k moci. Účasť bola vysoká a neboli hlásené žiadne väčšie nezrovnalosti ani násilnosti.

Muhammad Mursí bol zvolený za prezidenta 24. júna 2012.^[38] 30. júna 2012 zložil prísahu ako egyptský prezident.^[39] Dňa 2. augusta 2012 egyptský premiér Hišám Kandíl oznámil svoj 35-členný kabinet, ktorý pozostával z 28 nových členov vrátane štyroch z Moslimského bratstva.

Liberálne a sekulárne skupiny vystúpili z ústavodarného zhromaždenia, pretože sa domnievali, že by zaviedlo prísne islamské praktiky, zatiaľ čo stúpenci Moslimského bratstva podporili Mursího. Dňa 22. novembra 2012 prezident Mursí vydal dočasné vyhlásenie, ktorým chránil svoje dekréty pred spochybnením a snažil sa ochrániť prácu ústavodarného zhromaždenia.^[40]

Tento krok viedol k masovým protestom a násilným akciám v celom Egypte.^[41] Dňa 5. decembra 2012 sa desaťtisíce stúpencov a odporcov prezidenta Mursího dostali do potýčok, ktoré boli označené za najväčšiu násilnú bitku medzi islamistami a ich odporcami od revolúcie v krajine.^[42] Muhammad Mursí ponúkol "národný dialóg" s opozičnými lídrami, ale odmietol zrušiť ústavné referendum z decembra 2012.^[43]

3. júla 2013, po vlne nespokojnosti verejnosti s autokratickými excesmi vlády Mursího Moslimského bratstva,^[44] armáda odvolala Mursího z funkcie, rozpustila Radu šúra a ustanovila dočasnú provizórnu vládu.

Dňa 4. júla 2013 zložil 68-ročný predseda Najvyššieho ústavného súdu Egypta Adly Mansúr prísahu ako úradujúci prezident novej vlády po odvolaní Mursího.^[45] Nové egyptské orgány tvrdo zasiahli proti Moslimskému bratstvu a jeho stúpencom, uväznili tisíce ľudí a násilne rozohnali protesty za Mursího a za bratstvo.^[46][47] Mnohí z vodcov a aktivistov Moslimského bratstva boli v sérii hromadných súdnych procesov odsúdení buď na smrť, alebo na doživotie.^[48]

Dočasná vláda 18. januára 2014 zaviedla novú ústavu na základe referenda, ktoré schválila drvivá väčšina voličov (98,1 %). Na referende sa zúčastnilo 38,6 % registrovaných voličov,^[49] čo je vyšší počet ako 33 %, ktorí hlasovali v referende počas Mursího funkčného obdobia.^[50]

26. marca 2014 odišiel z armády poľný maršal Abd al-Fattáh as-Sísí, egyptský minister obrany a vrchný veliteľ egyptských ozbrojených síl, a oznámil, že bude kandidovať v prezidentských voľbách v roku 2014. Výsledkom hlasovania, ktoré sa konalo 26. – 28. mája 2014, bolo jeho drvivé víťazstvo.^[51] Sísí zložil prísahu ako egyptský prezident 8. júna 2014.^[52] Moslimské bratstvo a niektoré liberálne a sekulárne aktivistické skupiny hlasovanie bojkotovali.^[53] Hoci dočasné orgány predĺžili hlasovanie na tretí deň, 46 % účasť bola nižšia ako 52 % účasť vo voľbách v roku 2012.^[54]

V decembri 2015 sa konali nové parlamentné voľby, ktoré priniesli drvivé víťazstvo stranám podporujúcim Sísího, ktoré získali silnú väčšinu v novovytvorenej Snemovni reprezentantov.

V roku 2016 sa Egypt dostal do diplomatickej krízy s Talianskom po vražde výskumníka Giulia Regeniho: v apríli 2016 premiér Matteo Renzi odvolal talianskeho veľvyslanca z Káhiry z dôvodu nedostatočnej spolupráce egyptskej vlády pri vyšetrovaní.^[55] Nový predseda vlády Paolo Gentiloni veľvyslanca v roku 2017 poslal späť do Egypta.

As-Sísí bol v roku 2018 opätovne zvolený a nečelil žiadnej vážnej opozícii. V roku 2019 parlament schválil sériu ústavných zmien, ktoré ďalej zvýšili právomoci prezidenta a armády, predĺžili prezidentské funkčné obdobie zo 4 na 6 rokov a umožnili súčasnému prezidentovi uchádzať sa o ďalšie tretie funkčné obdobie.^[56] Návrhy boli schválené v referende.^[57]

Spor medzi Egyptom a Etiópiou o Veľkú priehradu etiópskeho znovuzrodenia sa v roku 2020 vyostril.^[58][59] Egypt vníma priehradu ako existenčnú hrozbu,^[60] pretože sa obáva, že priehrada zníži množstvo vody, ktoré dostáva z Nílu.^[61]

Konečné výsledky parlamentných volieb v decembri 2020 potvrdili, že jasnú väčšinu kresiel získala egyptská strana Mostaqbal Watn (Budúcnosť národa), ktorá výrazne podporuje prezidenta as-Sísího. Strana dokonca zvýšila svoju väčšinu, čiastočne aj vďaka novým volebným pravidlám.

V decembri 2023 as-Sísí vyhral prezidentské voľby v roku 2023 so ziskom 89,6 % hlasov a bol opätovne zvolený na ďalšie tretie funkčné obdobie, ktoré potrvá do roku 2030. Oficiálna volebná účasť bola 66,8 %, čo je najvyššia účasť v egyptských prezidentských voľbách od roku 2012.

Egypt leží predovšetkým medzi 22° a 32° s. š. a 25° a 35° v. d. S rozlohou 1 001 450 km² je 30. najväčšou krajinou na svete.^[62] Vzhľadom na extrémne suché podnebie Egypta sa centrá obyvateľstva sústreďujú pozdĺž úzkeho údolia a delty Nílu, čo znamená, že približne 99 % obyvateľstva využíva približne 5,5 % celkovej rozlohy krajiny. 98 % Egypťanov žije na 3 % územia.^[63]

Egypt hraničí na západe s Líbyou, na juhu so Sudánom a na východe s pásmom Gazy a Izraelom. Ide o transkontinentálny štát, ktorý má pozemný most (Suezský prieliv) medzi Afrikou a Áziou, cez ktorý vedie splavná vodná cesta (Suezský prieplav), ktorá spája Stredozemné more s Indickým oceánom cez Červené more.

Okrem údolia Nílu tvorí väčšinu egyptskej krajiny púšť s niekoľkými roztrúsenými oázami. Vetry vytvárajú bohaté piesočné duny, ktoré dosahujú výšku viac ako 30 metrov. Egypt zahŕňa časti Sahary a Líbyjskej púšte.

Na Sinajskom polostrove sa nachádza najvyššia hora Egypta Hora svätej Kataríny (2 642 m). Riviéra Červeného mora na východe polostrova je známa bohatstvom koralových útesov a morského života.

Väčšina zrážok v Egypte spadne v zimných mesiacoch. Južne od Káhiry spadne v priemere len 2 až 5 mm zrážok ročne, a to v niekoľkoročných intervaloch. Na veľmi úzkom páse severného pobrežia môžu zrážky dosiahnuť až 410 mm,^[64] väčšinou v období od októbra do marca. Sneh padá na sinajských horách a v niektorých mestách na severnom pobreží, ako sú Dumját, Baltim a Sidi Barrani, a zriedkavo v Alexandrii. Veľmi malé množstvo snehu napadlo v Káhire 13. decembra 2013, prvýkrát za mnoho desaťročí. Mráz je známy aj v strednej Sinaji a v strednej časti Egypta.

Egypt má nezvyčajne horúce, slnečné a suché podnebie. Priemerné vysoké teploty sú vysoké na severe, ale až extrémne vysoké vo zvyšku krajiny počas leta. Nad severným morským pobrežím neustále fúka chladnejší stredomorský vietor, ktorý pomáha dosiahnuť miernejšie teploty, najmä na vrchole leta. Chamsin je horúci, suchý vietor, ktorý pochádza z rozsiahlych púští na juhu a fúka na jar alebo začiatkom leta. Prináša spaľujúci piesok a prachové častice a zvyčajne prináša denné teploty nad 40 °C a niekedy aj nad 50 °C vo vnútrozemí, pričom relatívna vlhkosť vzduchu môže klesnúť na 5 % alebo aj menej.

Pred výstavbou Asuánskej priehrady sa Níl každoročne rozvodňoval a dopĺňal egyptskú pôdu. Vďaka tomu mal Egypt po celé roky stálu úrodu.

Potenciálne zvýšenie hladiny morí v dôsledku globálneho otepľovania by mohlo ohroziť husto obývaný pobrežný pás Egypta a mať vážne dôsledky pre hospodárstvo, poľnohospodárstvo a priemysel krajiny. V kombinácii s rastúcim demografickým tlakom by podľa niektorých odborníkov na klímu výrazné zvýšenie hladiny morí mohlo do konca 21. storočia premeniť milióny Egypťanov na environmentálnych utečencov.^[65]

Egypt podpísal Dohovor o biologickej diverzite (DOD) z Ria de Janeiro 9. júna 1992 a zmluvnou stranou dohovoru sa stal 2. júna 1994.^[66] Následne vypracoval národnú stratégiu a akčný plán v oblasti biodiverzity, ktorý bol dohovoru doručený 31. júla 1998. V prípade mnohých národných stratégií a akčných plánov v oblasti biodiverzity DOD sa okrem živočíchov a rastlín zanedbávajú aj ďalšie biologické ríše.^[67]

V pláne sa uvádza, že z Egypta boli zaznamenané tieto počty druhov rôznych skupín: riasy (1483 druhov), živočíchy (približne 15 000 druhov, z toho viac ako 10 000 druhov hmyzu), huby (viac ako 627 druhov), jednobunkovce (319 druhov), rastliny (2426 druhov), prvoky (371 druhov). Pri niektorých významných skupinách, napríklad pri lišajníkovitých hubách a hlísticiach, nebol počet známy. Okrem malých a dobre preskúmaných skupín, ako sú obojživelníky, vtáky, ryby, cicavce a plazy, sa mnohé z týchto počtov pravdepodobne zvýšia, keďže z Egypta boli zaznamenané ďalšie druhy. Napríklad v prípade húb, vrátane druhov tvoriacich lišajníky, následné práce ukázali, že z Egypta bolo zaznamenaných viac ako 2200 druhov a očakáva sa, že konečný počet všetkých húb skutočne sa vyskytujúcich v krajine bude oveľa vyšší. Pokiaľ ide o trávy, v Egypte bolo identifikovaných a zaznamenaných 284 pôvodných a naturalizovaných druhov.

Snemovňa reprezentantov, ktorej členovia sú volení na päťročné funkčné obdobie, sa špecializuje na legislatívu. Voľby sa konali od novembra 2011 do januára 2012, neskôr boli rozpustené. Ďalšie parlamentné voľby boli vyhlásené do 6 mesiacov od ratifikácie ústavy 18. januára 2014 a konali sa v dvoch fázach od 17. októbra do 2. decembra 2015. Pôvodne mal byť parlament zostavený pred voľbou prezidenta, ale dočasný prezident Adly Mansúr tento termín posunul. Prezidentské voľby v roku 2014 sa konali 26. – 28. mája. Podľa oficiálnych údajov sa na nich zúčastnilo 25 578 233 voličov, čo predstavuje 47,5 %, pričom zvíťazil Abd al-Fattáh as-Sísí so ziskom 23,78 milióna hlasov, čo predstavuje 96,9 %, oproti 757 511 hlasom (3,1 %) pre Hamdína Sabahího.

Po vlne nespokojnosti verejnosti s autokratickými excesmi vlády prezidenta Muhammada Mursího z Moslimského bratstva oznámil 3. júla 2013 vtedajší generál Abd al-Fattáh as-Sísí odvolanie Mursího z funkcie a pozastavenie platnosti ústavy. Bol vytvorený 50-členný ústavný výbor na úpravu ústavy, ktorá bola neskôr zverejnená na verejné hlasovanie a prijatá 18. januára 2014.

V roku 2024 organizácia Freedom House v rámci svojej správy o slobode vo svete ohodnotila politické práva v Egypte známkou 6 (pričom 40 predstavuje najslobodnejšie a 0 najmenej slobodné) a občianske slobody známkou 12 (pričom 60 predstavuje najvyššie skóre a 0 najnižšie, čo mu určilo kategóriu slobody ako "neslobodný".^[68] Podľa indexov demokracie V-Dem 2023 je Egypt ôsmou najmenej demokratickou krajinou v Afrike. V indexe demokracie časopisu The Economist na rok 2023 je Egypt zaradený do kategórie "autoritársky režim" so skóre 2,93.

Egyptský nacionalizmus predchádza svoj arabský náprotivok o mnoho desaťročí, má korene v 19. storočí a stal sa dominantným spôsobom vyjadrovania egyptských protikoloniálnych aktivistov a intelektuálov až do začiatku 20. storočia. Ideológiu, ktorú presadzujú islamisti, ako napríklad Moslimské bratstvo, podporujú najmä nižšie stredné vrstvy egyptskej spoločnosti.

Egypt má najstaršiu nepretržitú parlamentnú tradíciu v arabskom svete.^[69] Prvé ľudové zhromaždenie bolo ustanovené v roku 1866. Bolo rozpustené v dôsledku britskej okupácie v roku 1882 a Briti povolili zasadanie len poradného orgánu. V roku 1923, po vyhlásení nezávislosti krajiny, však nová ústava ustanovila parlamentnú monarchiu.

Armáda má vplyv na politický a hospodársky život Egypta a vyníma sa zo zákonov, ktoré sa vzťahujú na iné sektory. V rámci štátu má značnú moc, prestíž a nezávislosť.

Egypt je podľa domnienok Izraela druhou krajinou v regióne so špionážnym satelitom EgyptSat 1,^[70] popri EgyptSat 2, ktoré boli vypustené 16. apríla 2014.^[71]

Spojené štáty poskytujú Egyptu ročnú vojenskú pomoc, ktorá v roku 2015 predstavovala 1,3 miliardy USD.^[72] V roku 1989 bol Egypt označený za hlavného spojenca Spojených štátov, ktorý nie je členom NATO. Napriek tomu sa vzťahy medzi oboma krajinami od zvrhnutia islamistického prezidenta Muhammada Mursího v júli 2013 čiastočne zhoršili, pričom Obamova administratíva odsúdila Egypt za jeho zásahy proti Moslimskému bratstvu a zrušila budúce vojenské cvičenia za účasti oboch krajín. V poslednom čase však došlo k pokusom o normalizáciu vzájomných vzťahov, pričom obe vlády často vyzývali na vzájomnú podporu v boji proti regionálnemu a medzinárodnému terorizmu.^[73][74] Po zvolení republikána Donalda Trumpa za prezidenta Spojených štátov sa obe krajiny snažili zlepšiť egyptsko-americké vzťahy. Dňa 3. apríla 2017 sa al-Sísí stretol s Trumpom v Bielom dome, čo bola prvá návšteva egyptského prezidenta vo Washingtone za posledných 8 rokov. Trump ocenil as-Sísího, čo sa označilo za víťazstvo egyptského prezidenta v oblasti vzťahov s verejnosťou, a naznačil, že nastal čas na normalizáciu vzťahov medzi Egyptom a USA.

Vzťahy s Ruskom sa výrazne zlepšili po zosadení Muhammada Mursího^[75] a obe krajiny odvtedy pracujú na posilnení vojenských a obchodných väzieb,^[76] ako aj na ďalších aspektoch bilaterálnej spolupráce. Výrazne sa zlepšili aj vzťahy s Čínou. V roku 2014 Egypt a Čína uzavreli bilaterálne "komplexné strategické partnerstvo".^[77]

Stále sídlo Ligy arabských štátov sa nachádza v Káhire a generálny tajomník tejto organizácie je tradične Egypťan. V súčasnosti túto funkciu zastáva bývalý minister zahraničných vecí Ahmed Aboul Gheit. Liga arabských štátov sa v roku 1978 na protest proti mierovej zmluve medzi Egyptom a Izraelom nakrátko presťahovala z Egypta do Tunisu, ale neskôr sa v roku 1989 vrátila do Káhiry. Monarchie Perzského zálivu vrátane Spojených arabských emirátov^[78] a Saudskej Arábie^[79] prisľúbili miliardy dolárov na pomoc Egyptu pri prekonávaní hospodárskych ťažkostí, ktoré mu vznikli po zvrhnutí Mursího.^[80]

Po vojne v roku 1973 a následnej mierovej zmluve sa Egypt stal prvou arabskou krajinou, ktorá nadviazala diplomatické vzťahy s Izraelom. Napriek tomu väčšina Egypťanov stále považuje Izrael za nepriateľský štát. Egypt v minulosti zohrával úlohu sprostredkovateľa pri riešení rôznych sporov na Blízkom východe, najmä pri riešení izraelsko-palestínskeho konfliktu a mierového procesu. Egyptské úsilie o prímerie a sprostredkovanie prímeria v Gaze nebolo takmer vôbec spochybnené po evakuácii izraelských osád z pásma Gazy v roku 2005, napriek rastúcej nevraživosti voči vláde Hamasu v Gaze po zosadení Muhammada Mursího^[81] a napriek nedávnym pokusom krajín ako Turecko a Katar prevziať túto úlohu.

Vzťahy medzi Egyptom a ostatnými nearabskými krajinami Blízkeho východu vrátane Iránu a Turecka boli často napäté. Napätie s Iránom je spôsobené najmä mierovou zmluvou Egypta s Izraelom a súperením Iránu s tradičnými egyptskými spojencami v Perzskom zálive. Nedávna podpora Turecka v súčasnosti zakázanému Moslimskému bratstvu v Egypte a jeho údajná angažovanosť v Líbyi tiež spôsobili, že obe krajiny sa stali úhlavnými regionálnymi rivalmi.^[82]

Egypt je zakladajúcim členom Hnutia nezúčastnených krajín a Organizácie Spojených národov. Od roku 1983 je tiež členom Medzinárodnej organizácie frankofónie. Bývalý egyptský podpredseda vlády Butrus Butrus-Gálí pôsobil v rokoch 1991 až 1996 ako generálny tajomník Organizácie Spojených národov.

V roku 2008 sa odhadovalo, že v Egypte žijú dva milióny afrických utečencov vrátane viac ako 20 000 sudánskych štátnych príslušníkov, ktorí sú registrovaní na UNHCR ako utečenci utekajúci pred ozbrojeným konfliktom alebo ako žiadatelia o azyl. Egypt prijal "tvrdé, niekedy až smrtiace" metódy kontroly hraníc.^[83]

Právny systém je založený na islamskom a občianskom práve (najmä napoleonských kódexoch) a súdnom preskúmaní najvyšším súdom, ktorý akceptuje povinnú jurisdikciu Medzinárodného súdneho dvora len s výhradami.

Islamská právna prax je hlavným zdrojom právnych predpisov. Súdy šaría a qadis sú riadené a licencované ministerstvom spravodlivosti.^[84] Právo osobného stavu, ktoré upravuje záležitosti, ako je manželstvo, rozvod a starostlivosť o deti, sa riadi právom šaría. Na rodinnom súde má svedectvo ženy polovičnú hodnotu ako svedectvo muža.

Dňa 26. decembra 2012 sa Moslimské bratstvo pokúsilo inštitucionalizovať kontroverznú novú ústavu. Verejnosť ju schválila v referende, ktoré sa konalo 15. – 22. decembra 2012, so 64 % podporou, ale len za 33 % účasti voličov.^[85] Nahradila dočasnú egyptskú ústavu z roku 2011, ktorá bola prijatá po revolúcii.

Trestný zákonník bol jedinečný, pretože obsahoval "zákon o rúhaní".^[86] Súčasný súdny systém umožňuje trest smrti aj voči neprítomnej osobe súdenej v neprítomnosti. V roku 2012 bolo na trest smrti odsúdených niekoľko Američanov a Kanaďanov.^[87]

Dočasná vláda 18. januára 2014 úspešne inštitucionalizovala sekulárnejšiu ústavu.^[88] Prezident je volený na štvorročné funkčné obdobie a môže byť zvolený na 2 funkčné obdobia. Parlament môže prezidenta zbaviť funkcie. Podľa ústavy je zaručená rodová rovnosť a absolútna sloboda myslenia. Armáda si od nadobudnutia účinnosti ústavy ponecháva možnosť vymenovať národného ministra obrany na ďalšie dve celé prezidentské obdobia. Podľa ústavy nesmú byť politické strany založené na "náboženskom, rasovom, rodovom alebo geografickom základe".

V roku 2003 vláda zriadila Národnú radu pre ľudské práva.^[89] Krátko po jej založení sa rada stala terčom ostrej kritiky zo strany miestnych aktivistov, ktorí tvrdia, že ide o propagandistický nástroj vlády na ospravedlnenie vlastných porušení^[90] a na legitimizáciu represívnych zákonov, ako je napríklad zákon o výnimočnom stave.^[91]

Podľa Pew Forum on Religion & Public Life je Egypt piatou najhoršou krajinou na svete z hľadiska náboženskej slobody.^[92][93] Komisia Spojených štátov amerických pre medzinárodnú náboženskú slobodu, dvojstranná nezávislá agentúra vlády USA, zaradila Egypt na svoj zoznam krajín, ktoré je potrebné pozorne sledovať vzhľadom na povahu a rozsah porušovania náboženskej slobody, ktorého sa dopúšťa alebo ktoré toleruje vláda. Podľa prieskumu Pew Global Attitudes z roku 2010 84 % opýtaných Egypťanov podporuje trest smrti pre tých, ktorí opustia islam; 77 % podporuje bičovanie a odsekávanie rúk za krádež a lúpež; a 82 % podporuje ukameňovanie osoby, ktorá sa dopustí cudzoložstva.^[94]

Koptskí kresťania čelia diskriminácii na viacerých úrovniach vlády, od nedostatočného zastúpenia na ministerstvách až po zákony, ktoré obmedzujú ich možnosť stavať alebo opravovať kostoly.^[95] Problémom zostáva aj netolerancia voči stúpencom bahajskej viery a neortodoxných moslimských siekt, ako sú sufijovia, šiiti a ahmadíjovia.^[96] Keď vláda pristúpila k elektronizácii identifikačných preukazov, príslušníci náboženských menšín, ako sú bahaji, nemohli získať identifikačné doklady. Egyptský súd začiatkom roka 2008 rozhodol, že príslušníci iných vierovyznaní môžu získať preukaz totožnosti bez uvedenia svojho vierovyznania a bez toho, aby boli oficiálne uznanými.^[97]

Naďalej pokračovali zrážky medzi políciou a stúpencami bývalého prezidenta Muhammada Mursího. Počas násilných stretov, ktoré nasledovali v rámci rozháňania protestov v auguste 2013, bolo zabitých 595 demonštrantov,^[98] pričom 14. august 2013 sa stal najsmrteľnejším dňom v modernej histórii Egypta.

Egypt aktívne praktizuje trest smrti. Egyptské orgány nezverejňujú údaje o rozsudkoch smrti a popravách napriek opakovaným žiadostiam organizácií na ochranu ľudských práv v priebehu rokov.^[99] Úrad OSN pre ľudské práva a rôzne mimovládne organizácie^[100] vyjadrili "hlboké znepokojenie" po tom, ako egyptský trestný súd v Minyi 25. marca 2014 odsúdil na smrť 529 ľudí počas jediného pojednávania. Odsúdení stúpenci bývalého prezidenta Muhammada Mursího mali byť popravení za svoju údajnú úlohu v násilnostiach po jeho zosadení v júli 2013. Rozsudok bol odsúdený ako porušenie medzinárodného práva.^[101] Do mája 2014 bolo po Mursího zosadení uväznených približne 16 000 ľudí (a podľa jedného nezávislého odhadu až viac ako 40 000),^[102] väčšinou členov alebo stúpencov bratstva, keď dočasná egyptská vláda po Mursího zosadení^[103] označila Moslimské bratstvo za teroristickú organizáciu.^[104] Podľa skupín na ochranu ľudských práv je v Egypte približne 60 000 politických väzňov.^[105][106]

Homosexualita je v Egypte nezákonná. Podľa prieskumu Pew Research Center z roku 2013 sa 95 % Egypťanov domnieva, že homosexualita by nemala byť spoločnosťou akceptovaná.^[107]

V roku 2017 bola Káhira v prieskume nadácie Thomson Reuters Foundation vyhlásená za najnebezpečnejšie veľkomesto pre ženy s viac ako 10 miliónmi obyvateľov. Sexuálne obťažovanie bolo opísané ako každodenný jav.^[108]

Organizácia Reportéri bez hraníc zaradila Egypt vo svojom Svetovom indexe slobody tlače za rok 2017 na 160. miesto zo 180 krajín. V auguste 2015 bolo v Egypte uväznených najmenej 18 novinárov. V ten istý mesiac bol prijatý nový protiteroristický zákon, podľa ktorého hrozia členom médií pokuty od približne 25 000 do 60 000 USD za šírenie nesprávnych informácií o teroristických činoch vo vnútri krajiny, "ktoré sa líšia od oficiálnych vyhlásení egyptského ministerstva obrany".^[109]

Niektorí kritici vlády boli zatknutí za údajné šírenie nepravdivých informácií o pandémii COVID-19 v Egypte.^[110][111]

Egypt je rozdelený na 27 guvernorátov. Guvernoráty sa ďalej delia na regióny. Regióny obsahujú mestá a dediny. Každý guvernorát má hlavné mesto, ktoré niekedy nesie rovnaký názov ako guvernorát.^[112]

Egyptská ekonomika závisí najmä od poľnohospodárstva, médií, vývozu ropy, zemného plynu a cestovného ruchu. Viac ako tri milióny Egypťanov pracuje v zahraničí, najmä v Líbyi, Saudskej Arábii, Perzskom zálive a Európe. Dokončenie Asuánskej vysokej priehrady v roku 1970 a vznik Násirovho jazera spôsobili, že sa zmenilo odveké miesto rieky Níl v poľnohospodárstve a ekológii Egypta. Rýchlo rastúci počet obyvateľov, obmedzená orná pôda a závislosť od Nílu naďalej nadmerne zaťažujú zdroje a zaťažujú hospodárstvo.

V roku 2022 sa egyptská ekonomika dostala do pretrvávajúcej krízy, egyptská libra bola jednou z najhorších mien,^[113] inflácia dosiahla 32,6 % a jadrová inflácia v marci takmer 40 %.^[114]

Vláda investovala do komunikačnej a fyzickej infraštruktúry. Egypt dostáva zahraničnú pomoc Spojených štátov od roku 1979 (v priemere 2,2 miliardy dolárov ročne) a po vojne v Iraku je tretím najväčším príjemcom takýchto prostriedkov od Spojených štátov. Egyptské hospodárstvo sa spolieha najmä na tieto zdroje príjmov: cestovný ruch, prevody peňazí od Egypťanov pracujúcich v zahraničí a príjmy zo Suezského prieplavu.

V posledných rokoch egyptská armáda rozšírila svoj hospodársky vplyv a ovládla odvetvia, ako sú čerpacie stanice, chov rýb, výroba automobilov, médiá, infraštruktúra vrátane ciest a mostov a výroba cementu. Toto ovládanie rôznych odvetví viedlo k potlačeniu hospodárskej súťaže, čo odrádza súkromné investície a vedie k nepriaznivým dôsledkom pre bežných Egypťanov vrátane pomalšieho rastu, vyšších cien a obmedzených príležitostí.^[115] Vojenská spoločnosť National Service Products Organization (NSPO) pokračuje vo svojej expanzii zakladaním nových tovární zameraných na výrobu hnojív, zavlažovacích zariadení a veterinárnych vakcín. Podniky prevádzkované armádou, ako napríklad Wataniya a Safi, ktoré spravujú hliadkovacie stanice, resp. balenú vodu, zostávajú vo vlastníctve vlády.^[116]

Hospodárske podmienky sa po období stagnácie začali výrazne zlepšovať v dôsledku prijatia liberálnejšej hospod��rskej politiky zo strany vlády, ako aj zvýšených príjmov z cestovného ruchu a rozmachu akciového trhu. Medzinárodný menový fond (MMF) vo svojej výročnej správe vyhodnotil Egypt ako jednu z najlepších krajín na svete, ktoré uskutočňujú hospodárske reformy.^[117] Medzi hlavné hospodárske reformy, ktoré vláda uskutočnila od roku 2003, patrí dramatické zníženie ciel a taríf. Nový daňový zákon zavedený v roku 2005 znížil dane z príjmu právnických osôb zo 40 % na súčasných 20 %, čo viedlo k deklarovanému 100 % zvýšeniu daňových príjmov do roku 2006.

Hoci jednou z hlavných prekážok, ktorým egyptská ekonomika stále čelí, je obmedzené prenikanie bohatstva k priemernému obyvateľstvu, mnohí Egypťania kritizujú svoju vládu za vyššie ceny základných tovarov, zatiaľ čo ich životná úroveň alebo kúpna sila relatívne stagnuje. Ako hlavnú prekážku ďalšieho hospodárskeho rastu Egypťania často uvádzajú korupciu.^[118][119] Vláda prisľúbila rozsiahlu rekonštrukciu infraštruktúry krajiny, pričom na ňu použila peniaze, ktoré v roku 2006 zaplatila za novozískanú tretiu mobilnú licenciu (3 mld. USD) spoločnosti Etisalat.^[120] V indexe vnímania korupcie za rok 2013 sa Egypt umiestnil na 114. mieste zo 177.^[121]

Odhaduje sa, že 2,7 milióna Egypťanov v zahraničí aktívne prispieva k rozvoju svojej krajiny prostredníctvom remitencií (7,8 miliardy USD v roku 2009), ako aj prostredníctvom obehu ľudského a sociálneho kapitálu a investícií.^[122] Podľa Svetovej banky dosiahli remitencie, teda peniaze zarobené Egypťanmi žijúcimi v zahraničí a poslané domov, v roku 2012 rekordnú sumu 21 miliárd USD.^[123]

Egyptská spoločnosť je z hľadiska rozdelenia príjmov mierne nerovnomerná, pričom sa odhaduje, že 35 – 40 % obyvateľov Egypta zarába menej ako ekvivalent 2 USD na deň, zatiaľ čo len približne 2 – 3 % možno považovať za bohatých.^[124]

Cestovný ruch je jedným z najdôležitejších odvetví egyptského hospodárstva. V roku 2008 navštívilo Egypt viac ako 12,8 milióna turistov, ktorí zabezpečili príjmy vo výške takmer 11 miliárd USD. Odvetvie cestovného ruchu zamestnáva približne 12 % egyptskej pracovnej sily.^[125] Minister cestovného ruchu Hišám Zaazú povedal odborníkom a novinárom, že cestovný ruch v roku 2012 vygeneroval približne 9,4 miliardy USD, čo predstavuje mierny nárast oproti 9 miliardám USD zaznamenaným v roku 2011.

Nekropola v Gíze je jednou z najznámejších turistických atrakcií Egypta; je to jediný zo siedmich divov starovekého sveta, ktorý ešte stále existuje.

Obľúbenými turistickými destináciami sú aj egyptské pláže pri Stredozemnom a Červenom mori, ktorých dĺžka presahuje 3 000 km; obľúbené sú pláže v Akabskom zálive, Safaga, Šarm aš-Šajch, Hurghada, Luxor, Dahab, Ras Sidr a Marsa Alam.

Egypt má rozvinutý energetický trh založený na uhlí, rope, zemnom plyne a vodnej energii. Značné zásoby uhlia na severovýchode Sinaja sa ťažia v objeme približne 600 000 ton (590 000 dlhých ton; 660 000 krátkych ton) ročne. Ropa a zemný plyn sa ťažia v západných púštnych oblastiach, v Suezskom zálive a v delte Nílu. Egypt má obrovské zásoby plynu, ktoré sa odhadujú na 2 180 kilometrov kubických, a skvapalnený zemný plyn do roku 2012 vyvážaný do mnohých krajín. V roku 2013 spoločnosť Egyptian General Petroleum Co (EGPC) uviedla, že krajina zníži vývoz zemného plynu a nariadi hlavným priemyselným odvetviam, aby toto leto spomalili výrobu, aby sa vyhli energetickej kríze a odvrátili politické nepokoje, informovala agentúra Reuters. Egypt sa spolieha na to, že najlepší vývozca skvapalneného zemného plynu (LNG) Katar získa v lete dodatočné objemy plynu, a zároveň povzbudzuje továrne, aby si naplánovali ročnú údržbu na tieto mesiace najvyššieho dopytu, uviedol predseda EGPC Tarek El Barkatawy. Egypt vyrába vlastnú energiu, ale od roku 2008 je čistým dovozcom ropy a rýchlo sa stáva čistým dovozcom zemného plynu.^[126]

V roku 2013 Egypt vyťažil 691 000 barelov ropy denne a 2 141,05 Tcf zemného plynu, čím sa krajina stala najväčším producentom ropy mimo OPEC a druhým najväčším producentom suchého zemného plynu v Afrike. V roku 2013 bol Egypt najväčším spotrebiteľom ropy a zemného plynu v Afrike, keďže sa podieľal viac ako 20 % na celkovej spotrebe ropy a viac ako 40 % na celkovej spotrebe suchého zemného plynu v Afrike. Egypt tiež disponuje najväčšou kapacitou ropných rafinérií v Afrike 726 000 barelov za deň (v roku 2012).

V súčasnosti buduje svoju prvú jadrovú elektráreň v El Dabaa v severnej časti krajiny, pričom na jej výstavbu získala 25 miliárd dolárov z ruských zdrojov.

Doprava v Egypte sa sústreďuje okolo Káhiry a do veľkej miery kopíruje štruktúru osídlenia pozdĺž Nílu. Hlavná trať národnej železničnej siete s dĺžkou 40 800 km vedie z Alexandrie do Asuánu a prevádzkujú ju Egyptské štátne železnice. Sieť automobilových ciest sa rýchlo rozšírila na viac ako 34 000 km a pozostáva z 28 tratí, 796 staníc, 1800 vlakov, ktoré pokrývajú údolie Nílu a deltu Nílu, pobrežie Stredozemného a Červeného mora, Sinaj a západné oázy.

Káhirské metro pozostáva z troch funkčných liniek a v budúcnosti sa očakáva štvrtá linka.

EgyptAir, ktorý je v súčasnosti vlajkovým dopravcom a najväčšou leteckou spoločnosťou v krajine, založil v roku 1932 egyptský priemyselník Talaat Harb, ktorého dnes vlastní egyptská vláda. Letecká spoločnosť sídli na medzinárodnom letisku v Káhire, ktoré je jej hlavným uzlom, a prevádzkuje pravidelnú osobnú a nákladnú dopravu do viac ako 75 destinácií na Blízkom východe, v Európe, Afrike, Ázii a Amerike. Súčasná letecká flotila EgyptAir zahŕňa 80 lietadiel.

Suezský prieplav je umelá vodná cesta na úrovni mora v Egypte, ktorá spája Stredozemné a Červené more. Otvorený bol v novembri 1869 po 10 rokoch stavebných prác a umožňuje lodnú dopravu medzi Európou a Áziou bez plavby okolo Afriky. Severným koncovým bodom je Port Said a južným koncovým bodom je Port Tawfiq v meste Suez. Ismailia leží na jej západnom brehu, 3 km od polovice trasy.

Prieplav je dlhý 193,30 km, hlboký 24 m a široký 205 m (stav z roku 2010). Pozostáva zo severného prístupového kanála s dĺžkou 22 km, samotného kanála s dĺžkou 162,25 km a južného prístupového kanála s dĺžkou 9 km. Kanál je jednopruhový s priechodnými miestami v obchvate Ballah a vo Great Bitter Lake. Neobsahuje žiadne stavidlá; kanálom voľne preteká morská voda.

Dňa 26. augusta 2014 bol predložený návrh na otvorenie Nového Suezského prieplavu. Práce na Novom Suezskom kanáli boli ukončené v júli 2015. Kanál bol oficiálne otvorený 6. augusta 2015 slávnostnou ceremóniou za účasti zahraničných predstaviteľov a s vojenskými preletmi v súlade s rozpočtami stanovenými pre tento projekt.

Egypt je najľudnatejšou krajinou arabského sveta a treťou najľudnatejšou krajinou afrického kontinentu, v roku 2017 tu žilo približne 95 miliónov obyvateľov. Jeho populácia v rokoch 1970 až 2010 rýchlo rástla vďaka pokroku v medicíne a zvýšeniu produktivity poľnohospodárstva,^[127] ktoré umožnila zelená revolúcia.^[128] Počet obyvateľov Egypta sa odhadoval na 3 milióny, keď Napoleon v roku 1798 napadol krajinu.^[129] Obyvateľstvo Egypta je vysoko urbanizované a sústreďuje sa pozdĺž Nílu (najmä v Káhire a Alexandrii), v delte a v blízkosti Suezského prieplavu. Egypťania sa demograficky delia na obyvateľov veľkých mestských centier a na felahov alebo poľnohospodárov, ktorí žijú na vidieku. Celková obývaná plocha predstavuje len 77 041 km², čo znamená, že hustota fyziologického obyvateľstva je viac ako 1 200 ľudí na km², podobne ako v Bangladéši.

Zatiaľ čo za Násira bola emigrácia prísne obmedzená, v rámci arabskej studenej vojny boli do zahraničia vyslané tisíce egyptských odborníkov.^[130] Egyptská emigrácia bola liberalizovaná v roku 1971 za prezidenta Sadata a po ropnej kríze v roku 1973 dosiahla rekordný počet. Odhaduje sa, že v zahraničí žije 2,7 milióna Egypťanov. Približne 70 % egyptských migrantov žije v arabských krajinách (923 600 v Saudskej Arábii, 332 600 v Líbyi, 226 850 v Jordánsku, 190 550 v Kuvajte a zvyšok inde v regióne) a zvyšných 30 % žije prevažne v Európe a Severnej Amerike (318 000 v Spojených štátoch, 110 000 v Kanade a 90 000 v Taliansku). Proces emigrácie do nearabských štátov prebieha od 50. rokov 20. storočia.

Etnickí Egypťania sú jednoznačne najpočetnejšou etnickou skupinou v krajine, tvoria 99,7 % celkovej populácie. K etnickým menšinám patria Abázovia, Turci, Gréci, beduínske arabské kmene žijúce vo východných púšťach a na Sinajskom polostrove, berbersky hovoriaci Síviovia (Amazigovia) zo Sívskej oázy a núbijské komunity sústredené pozdĺž Nílu. V najvýchodnejšom juhovýchodnom cípe krajiny sú sústredené aj kmeňové komunity Bejaov a množstvo domských klanov prevažne v delte Nílu a Fajjúme, ktoré sa postupne asimilujú s rastúcou urbanizáciou.

V Egypte žije približne 5 miliónov prisťahovalcov, väčšinou Sudáncov, "z ktorých niektorí žijú v Egypte už celé generácie".^[131] Menší počet prisťahovalcov pochádza z Iraku, Etiópie, Somálska, Južného Sudánu a Eritrey.

Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov odhadol, že celkový počet "osôb vzbudzujúcich obavy" (utečencov, žiadateľov o azyl a osôb bez štátnej príslušnosti) bol približne 250 000. V roku 2015 bol počet registrovaných sýrskych utečencov v Egypte 117 000, čo predstavuje pokles oproti predchádzajúcemu roku. Tvrdenia egyptskej vlády, že v Egypte žije pol milióna sýrskych utečencov, sa považujú za prehnané. V Egypte je zaregistrovaných 28 000 sudánskych utečencov.

Židovské komunity v Egypte takmer zanikli. V Káhire, Alexandrii a ďalších mestách sa nachádza niekoľko významných židovských archeologických a historických pamiatok.

Úradným jazykom republiky je literárna arabčina. Hovorené jazyky sú: egyptská arabčina (68 %), hornoegyptská arabčina (29 %), východoegyptská arabčina Bedawi (1,6 %), sudánska arabčina (0,6 %), Domari (0,3 %), Nobiin (0,3 %), Beja (0,1 %), Sivi a iné. Okrem toho sú hlavnými jazykmi prisťahovalcov gréčtina, arménčina a taliančina a v poslednom čase aj africké jazyky ako amharčina a tigriňa.

Hlavnými cudzími jazykmi, ktoré sa vyučujú v školách, sú podľa obľúbenosti angličtina, francúzština, nemčina a taliančina.

Historicky sa hovorilo egyptským jazykom, ktorého poslednou fázou je koptská egyptčina. Hovorená koptčina zanikla prevažne v 17. storočí, ale v izolovaných ohniskách v Hornom Egypte mohla prežiť ešte v 19. storočí. Naďalej sa používa ako liturgický jazyk Koptskej pravoslávnej cirkvi v Alexandrii. ^[132] Tvorí samostatnú vetvu v rámci rodiny afroázijských jazykov.

Egypt má najväčšiu moslimskú populáciu v arabskom svete, šiestu najväčšiu moslimskú populáciu na svete a je domovom (5 %) svetovej moslimskej populácie.^[133] Tiež má najväčšiu kresťanskú populáciu na Blízkom východe a v severnej Afrike.^[134]

Je to prevažne sunnitská moslimská krajina, ktorej štátnym náboženstvom je islam. Podiel prívržencov rôznych náboženstiev je v Egypte kontroverznou témou. Odhaduje sa, že 85 - 90 % sa hlási k moslimom, 10 - 15 % ku koptským kresťanom a 1 % k iným kresťanským denomináciám, hoci bez sčítania ľudu sa tieto čísla nedajú zistiť. Podľa iných odhadov je kresťanov až 15 - 20 %. Moslimovia bez vyznania tvoria približne 12 % obyvateľstva.^[135]

Egypt bol pred 7. storočím kresťanskou krajinou a po príchode islamu sa krajina postupne islamizovala a stala sa väčšinovo moslimskou.^[136] Nie je známe, kedy moslimovia dosiahli väčšinu, čo sa rôzne odhaduje od roku 1000 n. l. až po 14. storočie. Egypt sa stal centrom politiky a kultúry v moslimskom svete. Za vlády Anwara as-Sádáta sa islam stal oficiálnym štátnym náboženstvom a šaría hlavným zdrojom práva.^[137] Odhaduje sa, že 15 miliónov Egypťanov sa hlási k rádom pôvodných súfistov, pričom vedenie súfistov tvrdí, že ich počet je oveľa vyšší, keďže mnohí egyptskí súfisti nie sú oficiálne registrovaní v niektorom zo súfijských rádov. Počas útoku na súfijskú mešitu na Sinaji v novembri 2017 bolo zabitých najmenej 305 ľudí.

Existuje tu aj šiitská menšina. Jeruzalemské centrum pre verejné záležitosti odhaduje počet šiítov na 1 až 2,2 milióna^[138] a môže dosiahnuť až 3 milióny. Počet obyvateľov ahmadíje sa odhaduje na menej ako 50 000,^[139] zatiaľ čo počet obyvateľov salafizmu (ultrakonzervatívni sunniti) sa odhaduje na 5 až 6 miliónov.^[140] Káhira je známa svojimi početnými minaretmi mešít a je prezývaná "Mesto 1000 minaretov".

Viac ako 90 % kresťanského obyvateľstva Egypta sa hlási k východnej pravoslávnej cirkvi - Alexandrijskej koptskej pravoslávnej cirkvi.^[141] Ostatní miestni egyptskí kresťania sú prívržencami Koptskej katolíckej cirkvi, Egyptskej evanjelickej cirkvi a rôznych ďalších protestantských denominácií. Komunity nepôvodných kresťanov sa nachádzajú prevažne v mestských oblastiach Káhiry a Alexandrie, ako napríklad sýrsko-libanonskí kresťania, ktorí patria ku gréckokatolíckej, gréckopravoslávnej a maronitskej katolíckej denominácii.^[142]

V Egypte sa nachádza koptská pravoslávna cirkev v Alexandrii. Bola založená už v prvom storočí a považuje sa za najväčšiu cirkev v krajine.

Nachádza sa tam aj univerzita al-Azhar (založená v roku 969 n. l., vyučovať začala v roku 975 n. l.), ktorá je dnes "najvplyvnejším hlasom sunnitského islamu" na svete a podľa niektorých údajov je druhou najstaršou nepretržite fungujúcou univerzitou na svete.

Egypt uznáva len tri náboženstvá: Islam, kresťanstvo a judaizmus. Ostatné náboženstvá a menšinové moslimské sekty, ktoré praktizujú Egypťania, ako napríklad malé komunity bahájskej viery a ahmadíja, štát neuznáva a vláda ich prenasleduje a označuje ich za hrozbu pre národnú bezpečnosť Egypta. Jednotlivcom, najmä bahájistom a ateistom, ktorí si želajú uviesť svoje náboženstvo (alebo jeho neexistenciu) v povinne vydávaných preukazoch totožnosti, je táto možnosť odopretá a sú postavení do situácie, že buď nedostanú požadovaný preukaz totožnosti, alebo klamú o svojej viere. Súdne rozhodnutie z roku 2008 umožnilo príslušníkom neuznaných vierovyznaní získať preukaz totožnosti a ponechať kolónku náboženstvo prázdnu.

Miera negramotnosti sa od roku 1996 znížila z 39,4 % na 25,9 % v roku 2013. Miera gramotnosti dospelých sa v júli 2014 odhadovala na 73,9 %.^[143] Miera negramotnosti je najvyššia medzi osobami staršími ako 60 rokov, ktorá sa odhaduje na 64,9 %, zatiaľ čo negramotnosť medzi mládežou vo veku 15 až 24 rokov sa uvádzala na úrovni 8,6 %.^[144]

Vzdelávací systém európskeho typu v Egypte prvýkrát zaviedli Osmani na začiatku 19. storočia, aby vychovali triedu lojálnych byrokratov a armádnych dôstojníkov.^[145] Počas britskej okupácie sa investície do vzdelávania drasticky obmedzili a sekulárne verejné školy, ktoré boli predtým bezplatné, začali vyberať poplatky.

V 50. rokoch 20. storočia prezident Násir postupne zaviedol bezplatné vzdelávanie pre všetkých Egypťanov. Egyptské učebné osnovy ovplyvnili ostatné arabské vzdelávacie systémy, ktoré často zamestnávali učiteľov vyškolených v Egypte. Dopyt čoskoro prevýšil úroveň dostupných štátnych zdrojov, čo spôsobilo zhoršenie kvality verejného vzdelávania. Tento trend dnes vyvrcholil zlým pomerom učiteľov a žiakov (často približne jedna ku päťdesiatim) a pretrvávajúcou rodovou nerovnosťou.

Základné vzdelanie, ktoré zahŕňa šesť rokov základnej školy a tri roky prípravnej školy, je právom egyptských detí od šiestich rokov.^[146] Po deviatom ročníku sú žiaci zaradení do jednej z dvoch línií stredoškolského vzdelávania: všeobecných alebo technických škôl. Všeobecné stredoškolské vzdelávanie pripravuje študentov na ďalšie vzdelávanie a absolventi tohto smeru zvyčajne nastupujú na vysoké školy na základe výsledkov maturitnej skúšky.

Stredoškolské technické vzdelávanie má dva okruhy, jeden trvá tri roky a druhý, pokročilejší, päť rokov. Absolventi týchto škôl môžu mať prístup k vysokoškolskému vzdelávaniu na základe výsledkov záverečnej skúšky, ale vo všeobecnosti je to menej časté.

Káhirská univerzita je hlavnou egyptskou verejnou univerzitou. Krajina v súčasnosti otvára nové výskumné ústavy s cieľom modernizovať výskum v krajine, najnovším príkladom je Zewail City of Science and Technology. Egypt sa v roku 2023 umiestnil na 86. mieste v globálnom inovačnom indexe, pričom v roku 2019 bol na 92. mieste.^[147]

Očakávaná dĺžka života Egypťanov pri narodení bola v roku 2011 73,20 rokov, resp. 71,30 rokov u mužov a 75,20 rokov u žien. Egypt vynakladá 3,7 % svojho hrubého domáceho produktu na zdravotníctvo vrátane nákladov na liečbu - 22 % znášajú občania a zvyšok štát.^[148] V roku 2010 predstavovali výdavky na zdravotníctvo 4,66 % HDP krajiny. V roku 2009 pripadalo na 10 000 obyvateľov 16,04 lekárov a 33,80 zdravotných sestier.^[149]

V dôsledku modernizačného úsilia v priebehu rokov egyptský systém zdravotnej starostlivosti urobil veľký pokrok. Výrazne sa zlepšil prístup k zdravotnej starostlivosti v mestských aj vidieckych oblastiach a imunizačné programy sú teraz schopné pokryť 98 % obyvateľstva. Priemerná dĺžka života sa zvýšila zo 44,8 roka v 60. rokoch 20. storočia na 72,12 roka v roku 2009. Zaznamenal sa výrazný pokles dojčenskej úmrtnosti (v 70. až 80. rokoch 20. storočia bola dojčenská úmrtnosť 101-132/1 000 živonarodených detí, v roku 2000 to bolo 50-60/1 000 a v roku 2008 28-30/1 000).

Podľa údajov Svetovej zdravotníckej organizácie z roku 2008 sa odhaduje, že 91,1 % egyptských dievčat a žien vo veku 15 až 49 rokov bolo podrobených mrzačeniu pohlavných orgánov,^[150] a to napriek tomu, že je to v krajine nezákonné. V roku 2016 bol zákon zmenený a doplnený tak, aby ukladal prísnejšie tresty pre osoby usvedčené z vykonávania tohto zákroku, pričom najvyšší trest odňatia slobody bol stanovený na 15 rokov. Tí, ktorí sprevádzajú obete na zákrok, môžu tiež čeliť trestu odňatia slobody až do výšky 3 rokov.

Celkový počet Egypťanov so zdravotným poistením dosiahol v roku 2009 37 miliónov, z toho 11 miliónov neplnoletých, čo predstavuje poistné krytie približne 52 % egyptskej populácie.

Egyptská kultúra siaha do doby staršej ako šesť tisíc rokov. Staroveký Egypt patril medzi najstaršie civilizácie a po celé tisícročia si svoju kultúru, ktorá ovplyvnila mnohé kultúry v krajinách Európy, Afriky a stredného východu, udržal. Po ére faraónov sa Egypt dostal pod vplyv helenistickej, kresťanskej a islamskej kultúry. V dnešnej dobe je mnoho aspektov staroegyptskej kultúry prepojené s novšími prvkami obsahujúcimi vplyv západnej kultúry, ktorá je už sama o sebe ovplyvnená staroegyptskou kultúrou.

Hlavné mesto Egypta, Káhira, je najväčším mestom Afriky a po celé stáročia bolo centrom vzdelania, kultúry a obchodu. Egypt sa takisto pýši najvyšším počtom laureátov Nobelovej ceny z celej Afriky a arabského sveta. Niektorí egyptskí politici boli alebo sú v čele významných medzinárodných organizácií. Medzi ne napríklad patrí Butrus Butrus-Gálí, bývalý generálny tajomník OSN, či Muhammad el-Baradej, bývalý generálny riaditeľ Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu a držiteľ Nobelovej ceny mieru.

Egypt má rovnako veľký vplyv v arabsky hovoriacich krajinách. Moderná arabská kultúra je silne ovplyvnená egyptskú literatúrou, hudbou a kinematografiou.

Egypťania boli jednou z prvých civilizácií, ktorá začlenila dizajnové prvky do umenia a architektúry. Egyptská civilizácia je známa pre svoje kolosálne pyramídy, chrámy a monumentálne hrobky. Známymi príkladmi sú Džoserova stupňovitá pyramída, ktorá bola navrhnutá starovekým architektom Imhotepom, Veľká sfinga v Gize a chrám v Abú Sumbul. Moderné egyptskej umenie je veľmi rôznorodé. Významnými umelcami boli napríklad architekti Hasan Fathí a Ramses Wissem Wassef, sochár Mahmúd Mochtar či Izák Fanusa, ktorý sa zaoberal koptským umením.

V egyptskom hlavnom meste sa taktiež nachádza Káhirská opera, ktorá je centrom egyptského umenia. Egyptské umenie a filmový priemysel prekvitá od konca 19. storočia. Dnes je v Egypte k dispozícii cez tridsať satelitných kanálov a cez sto natočených filmov ročne. Káhira je už dlho známa ako "Holywood stredného východu". Každoročne hostí Káhirský medzinárodný filmový festival, ktorý je hodnotený ako jeden z jedenástich najlepších filmových festivalov na svete.^[151] Medzi najznámejších egyptských hercov patrí Omar Sharif.

Literatúra tvorí dôležitý kultúrny prvok v živote mnohých Egypťanov. Egyptskí spisovatelia a básnici boli medzi prvými, ktorí experimentovali s moderným štýlom arabskej literatúry. Ich štýl sa následne rozšíril po celom strednom východe. Egyptský spisovateľ Nadžíb Mahfuz bol prvým arabským spisovateľom, ktorý získal Nobelovu cenu za literatúru. Najobľúbenejším literárnym žánrom medzi Egypťanmi je ľudová poézia.

Egyptská hudba je tvorená miestnymi, stredomorskými, africkými a západnými prvkami. V staroveku Egypťania používali mnohé hudobné nástroje, najviac však harfu, flautu a miestne nástroje ney a úd. Neskôr sa súčasťou hudobného prejavu stal spev a bicie nástroje. Súčasná egyptská hudba je ovplyvnená ľudovou tvorbou a umelci ako boli napríklad Sajid Darwíš, Umm Kulthum, Mohamed Abdel Wahab či Abd el-Halim Hafez. Od 70. rokov 20. storočia sa neoddeliteľnou súčasťou egyptskej hudobnej scény stáva pop music. Egyptská ľudová hudba sa aj naďalej hráva na svadbách či iných tradičných slávnostiach. Medzi najpopulárnejších spevákov súčasnosti patrí Muhammad Munir a Amr Dijáb.

Najpopulárnejším športom v Egypte je futbal. Medzi najpopulárnejšie tímy patria kluby Al Ahly, Zamalek, Ismaily, Al-Ittihad Alexandria a Al Masry. Egyptská futbalová reprezentácia patrí medzi najúspešnejšie africké celky. Svoje kvality dokazuje predovšetkým na africkom kontinente, kde už sedemkrát vyhrala Africký pohár národov, pričom v rokoch 1957 a 1959 ho získala dvakrát v rade a v rokoch 2006, 2008 a 2010 dokonca trikrát, čím vytvorila nový svetový rekord. Medzi najúspešnejších egyptských futbalistov sa zaraďuje súčasný hráč tímu Liverpool FC, Mohamed Salah.

Medzi ďalšie populárne športy v Egypte patria squash a tenis. Egyptský squashový tím je známy po celom svete. Najlepším hráčom je Amr Shabana, ktorý medzi rokmi 2003 až 2009 vyhral štyrikrát svetový šampionát v squashi. Medzi africkými basketbalovými tímami je egyptský národný tím historicky najúspešnejší, čo sa týka výkonov na majstrovstvách sveta a Olympijských hrách.

Úspešná je aj hádzanárska reprezentácia, ktorá z 23 afrických šampionátov získala osemnásť medailí, vrátane šiestich zlatých.

V roku 2007 sa Omar Samra stal prvým Egypťanom a najmladším Arabom, ktorý vystúpil na najvyššiu horu sveta Mount Everest. Expedícia, ktorá bola vedená južnou cestou, začala 25. marca 2007 a skončila o deväť týždňov neskôr.

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Egypt

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Egypt na anglickej Wikipédii.