Dejiny filozofie

Západná filozofia má dlhú históriu, tradične rozdeľovanú do štyroch etáp: staroveká, stredoveká, novoveká a súčasná. Staroveká etapa končí pádom Ríma. Pôsobili v nej aj grécki filozofi ako napríklad Platón. Stredoveká etapa trvá približne do konca 15. storočia. Slovo novoveká je užívané rôzne. Zahŕňa všetko od záverečnej fázy stredovekej etapy po 20. storočie. Súčasná filozofia zahrňuje filozofiu 20. storočia až po súčasnosť.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Staroveká filozofia

Všeobecne sa myslí, že počiatky západnej filozofie sa zrodili v gréckych mestách západnej časti Malej Ázie. Prvým filozofom má byť Táles Milétsky, ktorý bol činný okolo roku 585 pred Kr. Zanechal po sebe známy výrok „Všetko je voda“. K jeho najznámejším žiakom patrili Anaximenes („Všetko je vzduch“) a Anaximandros.

Ďalší myslitelia a filozofické školy sa objavili v Grécku v nasledujúcich storočiach. K najvýznamnejším patria Herakleitos („Všetko je oheň“ a všetko je chaotické a premenlivé), Anaxagoras (realita je zariadená tak, že musí byť v každom ohľade ovládaná mysľou), pluralisti a atomisti (svet sa skladá z nespočítateľných, navzájom interagujúcich častí), eleati Parmenides a Zenón z Eley (všetko je Jedno a zmena je nemožná) a sofisti (stali sa známymi pre tvrdenia, podľa ktorých pravda nie je nič iné, len názor, a tiež preto, že učili ľudí argumentovať falošne za účelom dosiahnutia akýchkoľvek želaných záverov). Centrom filozofie sa postupne stávali Atény - dominantný mestský štát v Grécku.

Existuje značná literatúra ohľadne toho, prečo aténska kultúra umožňovala rozvoj filozofie. Podľa jednej populárnej teórie bolo toho príčinou skutočnosť, že Atény mali priamu demokraciu. Z Platónových spisov vieme, že mnohí sofisti zakladali rečnícke školy, že boli v spoločnosti rešpektovaní a že boli svojimi študentmi dobre platení. Iná teória vysvetľuje zrod filozofických diskusií prítomnosťou otrokov, ktorí, pracujúc, poskytovali dostatok voľného času slobodným občanom. Oslobodení od práce na poliach a iných manuálnych činností boli schopní zúčastňovať sa na zhromaždeniach a tráviť dlhý čas v diskusiách o populárnych filozofických otázkach. Študenti sofistov potrebovali získať rečnícke zručnosti, aby nadobudli na zhromaždeniach vplyv a zvýšili si tým rešpekt a blahobyt. Vďaka takýmto motívom boli metódy vedenia diskusie sofistami rozvinuté na vysokú úroveň.

• Predsokratovská filozofia: Táles, Anaximandros, Anaximenes, Pytagoras, Hérakleitos, Xenofanes, Parmenides, Zenón z Eley, Empedokles, Anaxagoras, Leukippos, Demokritos
• Klasická grécka filozofia: Sokrates, Platón, Aristoteles
• Helenistická filozofia: Sofisti, Kynizmus, Stoicizmus, Epikureizmus, Eklekticizmus, Skepticizmus, Novoplatonizmus

Bližšie informácie v hlavnom článku: Stredoveká filozofia

Stredoveká filozofia sa vo veľkej miere zaoberala podstatou Boha a aplikáciou aristotelovskej logiky a myslenia na každú oblasť života. Výrazné úsilie bolo venované dokazovaniu existencie Boha použitím logiky.

Príkladom je kozmologický argument tradične prisudzovaný Tomášovi Akvinskému. Podľa tohoto argumentu, všetko čo existuje má príčinu. Ak teda príčina A vyvolá dôsledok B, samotná príčina A je len dôsledkom nejakej inej príčiny. A keďže všetko, čo existuje, má mať príčinu, prichádzame tak k nekonečnej reťazi príčin a následkov. Pretože však nemôže existovať takáto nekonečná kauzálna reťaz, musela v minulosti existovať nezapríčinená prvá príčina. Ňou je Boh. Tomáš Akvinský použil tento argument tiež k dokázaniu toho, že Boh je dobrý. Všetko má v sebe istý podiel dobra. Príčina každej veci je však lepšia ako vec, ktorá je jej dôsledkom. Prvá príčina je preto to najlepšie, čo môže byť. Podobné argumenty boli použité napríklad k dokázaniu Božej moci.

Ďalším dôležitým argumentom v prospech existencie Boha bol ontologický argument. Hovorí, že Boh má všetky možné dobré vlastnosti. Existencia ako taká je dobrá, preto je atribútom Boha, a preto Boh existuje. Tento argument bol použitý v rôznych podobách rôznymi filozofmi, počnúc Descartom.

Okrem Tomáša Akvinského k ďalším dôležitým predstaviteľom stredovekej filozofie patrí napríklad Duns Scotus a Pierre Abélard.

V stredoveku pojem filozofie mal iný rozmer, než aký má dnes. Akékoľvek štúdium vecí mimo teológie a medicíny sa nazývalo filozofiou. Odtiaľ možno vysvetliť, prečo dnes akademický titul PhD. (lat. philosophiae doctor) zahŕňa také široké spektrum predmetov.

• Raný stredovek: Patristika (Augustín z Hippa, Pseudodionýzios Areopagita, Boethius, Eriugena), Raná scholastika (Anselm z Canterbury, Pierre Abélard, Bernard z Clairvaux, Škola v Chartres)
• Vrcholný stredovek: Maimonides, Vrcholná scholastika (Albert Veľký, Tomáš Akvinský, Bonaventura), Roger Bacon
• Neskorý stredovek: Majster Eckhart, Ján Duns Scotus, William Occam, Neskorá scholastika
• Arabská filozofia: Avicenna, Averroes, Al-Kindí, Al-Fárábí

Bližšie informácie v hlavnom článku: Novoveká filozofia

Obsah pojmu Novoveká filozofia nie je pri jeho používaní v praxi dostatočne jednotne vymedzený. Podľa jedného pohľadu sa novoveká filozofia začína tzv. vekom rozumu, nepokladajúc tak Erazma Rotterdamského a Machiavelli za novovekých filozofov. Podľa iného sa začína už renesanciou. Končiť sa má počiatkom 19. storočia, kedy sa objavuje hegelianizmus a idealizmus. Problémom teda je, že mnohí autori vymedzujú novovekú filozofiu rôzne. Jeden autor môže pokladať za potrebné rozlišovať medzi vekom rozumu alebo prvými novovekými filozofmi a medzi osvietenstvom, druhý autor však môže považovať periódu rokov 1600-1800 za jeden vývojový celok. Z týchto dôvodov sa vymedzujú historické etapy novovekej filozofie vo Wikipédii do storočí.

• Renesančná filozofia
• Mikuláš Kuzánsky, Erasmus Rotterdamský, Mikuláš Kopernik, Giordano Bruno, Francis Bacon, Niccolo Machiavelli, Thomas Morus
• Reformačné hnutie: Ján Hus, Martin Luther, Filip Melanchton, Ulrich Zwingli, Ján Kalvín
• Novoveký racionalizmus: René Descartes, Baruch Spinoza, Gottfried Leibniz
• Novoveký empirizmus: John Locke, George Berkeley, Thomas Hobbes
• Isaac Newton
• Osvietenstvo: Charles Louis Montesquieu, Voltaire, Jean-Jacques Rousseau, David Hume, Immanuel Kant

Bližšie informácie v hlavnom článku: Súčasná filozofia

20. storočie je obdobie, v ktorom tradičné istoty boli spochybnené. Objavujú sa nové sociálne, ekonomické a vedecké problémy.

Epistemológia (teória poznania) bola centrom filozofického záujmu, ako je to vidieť z diel Martina Heideggera, Karla Poppera, Claude Lévi-Straussa a Bertranda Russella. Fenomenologicky orientovaná metafyzika podporila vznik existencializmu (Jean-Paul Sartre, Maurice Merleau-Ponty, Albert Camus) a postštrukturalizmu (Gilles Deleuze, Jean-François Lyotard, Michel Paul Foucault, Jacques Derrida). Na súčasnú filozofiu mali tiež vplyv psychoanalytické diela Sigmunda Freuda, Jacques Lacana, Julia Kristevana a ďalších.

• Nemecký klasický idealizmus: Johann Gottlieb Fichte, Friedrich Wilhelm Joseph von Schelling, Georg Wilhelm Friedrich Hegel
• Wilhelm von Humboldt, Friedrich Schleiermacher
• Jeremy Bentham, Auguste Comte, Herbert Spencer, John Stuart Mill, Ludwig Feuerbach
• Arthur Schopenhauer, Friedrich Nietzsche, Søren Kierkegaard
• Dialektický materializmus: Karl Marx, Friedrich Engels

• Filozofia života: Henri Bergson, Wilhelm Dilthey, Hans Driesch, Oswald Spengler
• Pragmatizmus: William James, John Dewey
• Fenomenológia: Edmund Husserl, Martin Heidegger, Hans-Georg Gadamer, Maurice Merleau-Ponty, Paul Ricoeur, Jan Patočka, Max Scheler
• Existencializmus: Jean-Paul Sartre, Albert Camus, Karl Jaspers, Martin Buber, Emmanuel Lévinas
• Pierre Teilhard de Chardin, Novoscholastika
• Marxizmus: Vladimír I. Lenin, Ernst Bloch, Theodor W. Adorno
• Filozofia jazyka: Ferdinand de Saussure, Ludwig Wittgenstein, Noam Chomsky, Umberto Eco
• Analytická filozofia: George Edward Moore, Bertrand Russell, Rudolf Carnap, Gottlob Frege
• Filozofia vedy: Karl Raimund Popper, Paul Karl Feyerabend, Thomas Kuhn
• Willard Van Orman Quine, Hilary Putnam, John Searle, Saul Kripke
• Oxfordská škola: Gilbert Ryle, John Austin, Peter Strawson
• Hans Georg Gadamer, Michel Paul Foucault, Jacques Derrida, Jean-François Lyotard

Bližšie informácie v hlavnom článku: Východná filozofia

Na Západe sa pojem Východná filozofia vzťahuje na rôzne filozofie Východu, menovite filozofie Číny, Indie, Perzie, Japonska a ďalších krajín. Treba však vždy brať do úvahy, že tento pojem ignoruje fakt, že tieto krajiny nepatria do tej istej kultúry.

Staroveká východná filozofia sa vyvinula hlavne v Indii a Číne. Indické a hinduistické školy možno považovať za najstaršie filozofické školy; grécku filozofiu predchádzajú o takmer 500 rokov. Hinduistická filozofia začína Upanišádami, ktorých počiatok je datovaný približne na rok 800 pred Kr. Filozofická konštrukcia indických náboženstiev (najmä hinduizmus, džinizmus a budhizmus) je založená práve na Upanišádach. Konfucianizmus môže byť považovaný za najstaršiu filozofickú školu v Číne. Vyvinul sa približne v rovnakom čase, ako sa budhizmus a džinizmus vyvinuli v Indii. Taoizmus ako ďalší príklad filozofickej školy sa vyvinul v Číne okolo roku 200 pred Kr.

• Babylonská filozofia
• Indická filozofia

Buddha, Mahávíra, Ánanda, Védy, Upanišády

• Perzská filozofia
• Čínska filozofia

Konfucius, Lao-c', Čuang-c', Mo-c'

• Budhistická filozofia

• Ojzerman, Teodor Iľjič (1976), Problémy filozofie a filozofie dejín, Bratislava: Nakladateľstvo Pravda 

• History of Islamic Philosophy Archivované 2009-03-19 na Wayback Machine Henry Corbin

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku History of philosophy na anglickej Wikipédii.