Claudius II.

Claudius II. alebo Marcus Aurelius Claudius, známy v historickej literatúre ako Claudius (II.) Got(h)icus či Claudius (II.) Gótsky, bol rímsky cisár, ktorý vládol v rokoch 268 – 270. Jeho rodičia sú neznámi, zo súrodencov je doložený iba brat Quintillus, Claudiov krátkodobý nástupca a dedič.

Claudius II. je prvým z takzvaných ilýrskych cisárov na rímskom tróne, drsných vojakov, ktorých meno neskôr preslávil predovšetkým Dioklecián. Títo muži nízkeho pôvodu boli všetci schopnými vojvodcami a administrátormi, väčšinu času strávili v poli, a aj keď kultúra za ich vlády práve nerozkvitala, pomohli impériu prekonať štrukturálnu krizu 3. storočia.

Za svoj vzostup vďačili vojvodcovia typu Claudia Gothika Gallienovým vojenským reformám z päťdesiatych a šesťdesiatych rokov, ktoré otvorili cestu k vyšším funkciám aj prostým legionárom, ak sa osvedčili v boji. Dá sa teda povedať, že ofenzíva rímskeho ústredia, tak ako ju v rôznych formách pozorujeme od konca šesťdesiatych rokov, bola vopred „naprogramovaná“. V systéme, ktorý preferoval osobné schopnosti a necenil si urodzený pôvod, mohol urobiť oslnivú kariéru každý, kto niečo vedel.

O Claudiovom živote pred nástupom na trón vieme len veľmi málo a práve tak zle sme informovaní o jeho úlohe pri zavraždení cisára Galliena v septembri 268. Snaha neskorších kronikárov zbaviť Claudia všetkej zodpovednosti za smrť panovníka by v nás mala vzbudiť podozrenie, že o komplote prinajmenšom vedel, ak ho vôbec neorganizoval. Je jasné, že antickí autori nemohli nechať Claudia, ktorý bol pokladaný za vzor vojenských ctností, kuť sprisahanie kdesi v zákulisí.

Cisárom sa Claudius stal vo vojenskom obliehaní pri Miláne hneď po Gallienovej smrti. Jeho prvou úlohou bolo doviesť do konca vojnu s uzurpátorom Aureolom, ktorú začal už Gallienus, a ktorá sa neúmerne preťahovala. Keď sa to bez vážnejších problémov podarilo a Aureolus si odpykal svoju vzburu smrťou, mohol sa Claudius sústrediť na vojnu s germánskymi kmeňmi. Predovšetkým jeho zásluhou porazili Rimania na jeseň 268 alamanských nájazdníkov, ktorí cez Réciu vtrhli do Itálie. Claudius potom odcestoval do Ríma, kde zrejme strávil zimu.

Od jari roku 269 Claudia plne zamestnávali prípravy na vojnu s Gótmi, najnebezpečnejšími protivníkmi impéria na Balkáne. Prednedávnom síce Gótov porazil cisár Gallienus, ale Aureolova revolta a následné obliehanie Milána výpravu prerušili a vpády potom nerušene pokračovali ďalej. Claudius dostihol gótskych drancovačov blízko mesta Naissu (dnes Niš), chytrou stratégiou ich vylákal pred svoje jednotky a zasadil im ťažkú porážku. Údaj o 50 000 mŕvych Gótoch je nepochybne prehnaný, ukazuje však, aké výrazné bolo rímske víťazstvo. Na oslavu svojho úspechu prijal cisár víťazný titul Gothicus maximus, ktorého prvá zložka sa stala navždy súčasťou jeho mena.

Menej úspešne sa vyvíjala situácia na Východe. Tam po zavraždení Septimia Odaenatha prevzala vládu energická Zenobia, ktorá sa nemienila uspokojiť s dovtedajšími ziskami Palmýry. Jej vojská najprv podnikli útok smerom dovnútra Malej Ázie (k Ankýre) a na jar roku 270 napadla Egypt. Pretože egyptský prefekt Tenagino Probus pomáhal Claudiovi v boji s Gótmi, obsadiť krajinu bolo pomerne jednoduché. Probus sa však rýchlo vrátil, dobyl stratenú provinciu naspäť a uvažoval o protiofenzíve. Počas príprav na ňu padol pri egyptskom Babylone do pasce, ktorá ho stála život a Palmýranom zaistila vládu nad Egyptom.

Na Západe naopak Claudius ovládol provinciu Tarraconensis, ktorú od roku 260 spravovali „galskí cisári“ z Porýnia. Nebola to síce jeho priama zásluha, pretože v tom čase sa zdržiaval na Balkáne, správy o víťazstve pri Naissu však pritom iste zohrali svoju úlohu. Claudiovi už čas nedoprial, aby sa z tohto úspechu výraznejšie radoval – počas pobytu v Sirmiu sa nakazil morom a na jeho následky asi v septembri 270 zomrel. Svojmu krajanovi Aurelianovi zanechal konsolidovanú panovnícku moc, ale aj mnoho rozrobenej práce; na úplné prekonanie krízy 3. storočia boli potrební ešte ďalší „Illyrovia“.