Otrokárstvo (využívanie otrokov)

Otrokárstvo je systém založený na využívaní práce (dočasných, doživotných či dedičných) otrokov. Človek žijúci v otroctve, otrok, je úplne osobne závislý a neslobodný a je predmetom vlastníctva.^[1]

Otrokárstvo je jav, ktorý sa vyskytoval už v tých najstarších civilizáciách a sú oblasti, kde pretrváva dodnes. Dôvodom jeho vzniku bol posilňovanie a udržanie hospodárskej činnosti. Zároveň zotročovatelia takmer vždy vnímali otrokov ako "divoké bytosti alebo barbarov". Dokonca aj v starom Grécku samotný Aristoteles tvrdí, že otroctvo je prirodzený jav, umožňujúci slobodnému človeku venovať svoj čas politike a dobrej správe verejných statkov.

Otrok (knižne rab, zriedkavo abd), je osobne neslobodný človek, ktorý je v úplnom neobmedzenom vlastníctve inej osoby, tzv. otrokára, spravidla ako pracovník. Otrok môže byť dočasný, doživotný alebo dedičný.

V marxistickej historiografii je to zároveň hlavná výrobná sila otrokárskej spoločnosti.

Otrokár je osoba vlastniaca otroka/otrokov.

V marxistickej historiografii je to zároveň príslušník vládnucej triedy v otrokárskej spoločnosti vlastniaci okrem výrobných prostriedkov (napr. latifundií) aj bezprostredných výrobcov – otrokov.^[2]

Prvé, aj keď veľmi strohé záznamy o výskyte otrokov pochádzajú zo sumerského obdobia v Mezopotámii. V starom Egypte podiel otrokov na výkonnosti ekonomiky osciloval. Zdrojom otrokov boli dobyvačné vojny a neexistovala žiadna právna úprava regulujúca otrokárstvo.

V starom Ríme je už otrokárstvo regulované aj zákonom. Tento stanovuje aj možnosť prepustenia otroka na slobodu, ktoré však musí vždy byť odôvodnené. Najväčší rozmach tu otrokárstvo nadobudlo v období medzi 5. a 1. storočím pred Kr. Po vzniku a postupnom rozšírení kresťanstva a jeho téz, ale aj (a najmä) vďaka zániku tradičného zdroja nových otrokov v dôsledku ukončenia územnej expanzie Ríma.

V Európe otrokárstvo zaniklo v stredoveku, kedy ho postupne nahradilo nevoľníctvo. Na rozdiel od otrokov, nevoľníci mali čiastočnú slobodu a mali určité práva. Boli však zaviazaní pracovať na pôde feudála.

V krajinách, kde dominoval islam, sa pôvodná podoba otrokárstva v stredoveku prakticky nezmenila.

Kolonizácia Ameriky Európanmi viedla k expanzii, ktorá si vyžadovala lacnú pracovnú silu. Spočiatku boli zotročované domorodé kmene, ale vzhľadom na ich slabú dispozíciu pre ťažkú fyzickú prácu sa začali čoskoro dovážať odolnejší čierni Afričania. Tento obchod dosiahol najväčší rozmach v 18. storočí. Odôvodnenie jeho existencie poskytovala ideológia rasizmu, tvrdiaca, že čierni otroci nemajú dušu, lebo v opačnom prípade by cirkev mohla vyhlásiť otrokárstvo za nezákonné.

Podobne aj Arabi udržovali významný trh s otrokmi, avšak nielen čiernymi, ale aj bielymi. Profesor profesor dejín Robert Davis z Ohio State University odhaduje, že od 16. do polovice 18. storočia bolo v Severnej Afrike zotročených 1 až 1,25 milióna bielych kresťanov z Európy.^[4] Prvých dovážali obchodnými cestami cez Saharu a východnú Afriku (tu najmä cez ostrov Zanzibar) a druhých brali do zajatia ich pirátske lode v Stredozemnom mori a na pobreží Afriky. Tento obchod pretrvával od 8. do 20. storočia. Jeho rozsah bol podobný alebo aj väčší ako dovoz otrokov do Ameriky.

Tretina populácie raných islamských štátov západného Sudánu (dnešná Západná Afrika) ako Ghana (750-1076), Mali (1235-1645), Segou (1712-1861) a Songhai (1275-1591) bola zotročená. Otroci boli zakupenia alebo odchyteni na hraniciach islamského sveta a potom importovaný do hlavných centier, kde prebiehali trhy s otrokmi, odkiaľ boli vo veľkom distribuovani.^[5][6][7] V 9. a 10. storočí čierni otroci mohli predstavovať aspoň polovicu z celkového počtu obyvateľov dolného Iraku. V rovnakej dobe mnoho otrokov v regióne tiež pochádzalo zo Strednej Ázie a Kaukazu a mnoho otrokov bolo tiež nadobudnutých z vojen s kresťanskými národmi stredovekej Európy.

Počnúc 18. storočím začínajú silnieť snahy o postavenie otrokárstva mimo zákon. Existovali preto dva základné dôvody:

• Reformácia podnietila vznik viacero nových filozofických smerov, spomedzi ktorých otroctvo neakceptoval najmä osvietenský humanizmus, ktorý mal najväčší vplyv na politické zmeny v Európe, ktoré odštartovala Francúzska revolúcia.
• Rast výkonnosti ekonomiky v dôsledku priemyselnej revolúcie, iniciovanej vo Veľkej Británii, ktorý spôsobil, že otrokárstvo sa stávalo menej hospodárne ako systém založený na odmeňovaní za prácu. Medzi industrializáciou a snahami o zákaz otrokárstva existuje priama úmera.

Preto tieto snahy aj skutkami začala ako prvá podporovať Veľká Británia. So schválením zákonov (1807) išli ruka v ruke aj praktické opatrenia: britské vojenské lode prenasledovali lode otrokárov po všetkých svetových moriach. V rokoch 1830 až 1860 sa pod nátlakom Veľkej Británie k tejto praxi postupne pridali aj ďalšie koloniálne mocnosti. Bývalé španielske kolónie v Amerike, ktoré sa osamostatnili na začiatku 19. storočia, otroctvo zrušili postupne do roku 1850. V euroamerickom svete sa otrokárstvo najdlhšie udržalo v USA, kde bolo otroctvo zrušené až v roku 1865, a následne aj v posledných španielskych dŕžavách Portoriko (1873) a Kuba (1886) a napokon v Brazílii (1888).

Hoci takmer všetky krajiny podpísali dohody o zrušení otroctva, otrokárstvo sa vyskytuje na mnohých miestach sveta dodnes: najmä v nedostupných oblastiach, kde nie je efektívna štátna správa a kde jej prípadní zástupcovia, zodpovední za vynútiteľnosť práva, sú novodobými otrokármi korumpovaní. Súčasné formy otrokárstva sú rôznorodé a líšia sa prípad od prípadu.

Medzi novodobé, inštitucionalizované formy otrokárstva patrí zotročovanie väzňov. Do osemdesiatych rokov 20. storočia pretrvávala prax zotročovania (najmä politických) väzňov v Sovietskom zväze a v menšom rozsahu aj v iných krajinách s totalitným režimom. Zatiaľčo ťažiskový podiel na výkonnosti ruskej ekonomiky pred rokom 1917 mali nevoľníci, po tomto roku sa začali budovať veľké koncentračné tábory najmä v nedostupných častiach Ruska a Kazachstanu. Státisíce väzňov budovali rôzne megalomanské stavby, ako napríklad Bielomorský kanál spájajúci rieku Volga so severným pobrežím Ruska. Táto prax nadobudla najväčší rozmach v tridsiatych a päťdesiatych rokoch 20. storočia. Vtedy ju v menšej miere aplikovali aj štáty, ktoré boli politickými satelitmi Sovietskeho zväzu.

Ešte dlhšie podobná prax ako v Sovietskom zväze pretrvávala v Číne. Dnes sa predpokladá, že v Číne je jej rozsah na ústupe. To nemožno tvrdiť o Severnej Kórei, kde koncentračné tábory existujú dodnes.

V júni 2013 vydalo ministerstvo zahraničia USA správu o otroctve, ktorá zaradila Rusko, Čínu a Uzbekistan na najhoršie miesta. Kuba, Irán, Severná Kórea, Sudán, Sýria a Zimbabwe sa ocitli aj na nižšej úrovni. Zoznam obsahoval aj Alžírsko, Líbyi, Saudskú Arábiu a Kuvajt medzi celkom 21 krajínami.^[8][9]

• DANIŠ, Miroslav: Otroci a otroctvo u starých Slovanov. In: Historická revue, roč. XXXI, 2020, č. 5, s. 26  – 31.
• KUNEC, Patrik: Otroctvo : Čierna škvrna v dejinách USA. In: Historická revue, roč. XXXII, 2021, č. 10, s. 6  – 13.
• STINGL, Miloslav: Tragika Zlatého triangla : Otroci medzi Afrikou a Amerikou. In: Historická revue, roč. XXXI, 2020, č. 5, s. 32  – 37.
• ŠTĚPÁNEK, Tomáš: Len hovoriace veci : Otroci v starovekom Ríme. In: Historická revue, roč. XXXI, 2020, č. 5, s. 12  – 16.
• ZÁLEŠÁK, Tomáš: Otrok a rasa v dejinách ideí. In: Historická revue, roč. XXXI, 2020, č. 5, s. 66  – 71.

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Otrokárstvo (využívanie otrokov)
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Otrokárstvo (využívanie otrokov)