Lorenzo Da Ponte
| Lorenzo Da Ponte | |
 taliansky básnik a libretista | |
| Narodenie | 10. marec 1749 Vittorio Veneto, Taliansko |
|---|---|
| Úmrtie | 17. august 1838 (89 rokov) New York, USA |
| Odkazy | |
| Commons |  Lorenzo Da Ponte |
Lorenzo Da Ponte, pôvodným menom Emanuele Conegliano (* 10. marec 1749, Vittorio Veneto, Taliansko – † 17. august 1838, New York, USA) bol taliansky básnik a libretista.
Život
[upraviť | upraviť zdroj]Pôvodom Žid, konvertoval k rímskokatolíckej cirkvi. Meno, pod ktorým je známy, patrí biskupovi, ktorý ho pokrstil. Zmenu viery zobral natoľko vážne, že vstúpil do seminára a bol vysvätený na kňaza. V roku 1774 sa stal profesorom klasickej literatúry v Trevise. Bol však príliš nepokojný a za svoje názory, ktoré verejne hlásal, ho opakovane napomínali predstavitelia cirkevnej aj svetskej moci. Roku 1776 mal za rousseauovsku kritiku vtedajších spoločenských pomerov zakázanú výuku a v roku 1779 ho dokonca v neprítomnosti odsúdili na pätnásťročné vyhnanstvo.
Najprv odišiel do Drážďan, ale roku 1781 sa usadil vo Viedni a podarilo sa mu dosiahnuť najvyššie možné postavenie. Stal sa dvorným básnikom cisára Jozefa II. po Pietrovi Metastasiovi. Nesmrteľným sa stal vďaka libretám, ktoré napísal pre Wolfganga Amadea Mozarta (Cosi fan tutte, Figarova svadba, Don Giovanni). V čase príprav premiéry Dona Giovanniho sa zdržiaval s Mozartom v Prahe. Okrem toho však napísal celý rad libriet aj pre Antonia Salieriho, Vicenta Martína y Solera, F. G. Bianchiho a mnoho ďalších skladateľov ktorých mená už upadli do zabudnutia. Ovládal zrejme veľmi dobre viacero rečí, pretože písal s hlbokým citom pre jazyk v niekoľkých jazykoch: taliansky, latinsky, nemecky, francúzsky a anglicky.
Po smrti Jozefa II. ešte krátko pracoval pre jeho nástupcu Leopolda II. Z neznámych dôvodov ho však prepustili, odišiel do Londýna, kde okrem toho, že pokračoval v dráhe libretistu v divadle King��s Theatre sa stal aj kníhkupcom, antikvárom a nakladateľom. Dostal sa do finančných problémov a pretože sa musel starať o početnú rodinu, hľadal možnosť lepšie honorovanej činnosti za morom.
V roku 1804 odišiel do New York s úmyslom pobudnúť tam len nejaký čas, ale do Európy sa už nikdy nevrátil. Pretĺkal sa všelijak. Jeden čas dokonca viedol obchod s potravinami vo Philadelphii a súkromne vyučoval taliančinu. Nakoniec sa mu v roku 1825 podarilo získať miesto profesora talianskej literatúry na Columbia College (teraz Columbia University). Bol prvým univerzitným profesorom židovského pôvodu a zrejme aj prvým profesorom kňazom. V roku 1828, vo veku 79 rokov sa stal americkým občanom.
Snažil sa uviesť do Ameriky taliansku operu; aj jeho pričinením bola päťdesiat rokov pred založením vychýrenej Metropolitnej opery postavená v New Yorku prvá samostatná operná budova. Presadil uvedenie Dona Giovanniho v roku 1825 v New Yorku.
Zomrel 17. augusta 1838 v New Yorku. Pochovali ho na katolíckom cintoríne na Manhattane blízko starej katedrály sv. Patrika. Cintorín neskôr zrušili a tak jeho pozostatky previezli na cintorín Calvary Cemetery v Queense, bez toho, aby sa vedelo, o koho ide. Miesto jeho skutočného hrobu nie je známe.
Dielo
[upraviť | upraviť zdroj]Operné libretá
[upraviť | upraviť zdroj]- Ifigenia in Tauride (1783, Christoph Willibald Gluck)
- La Scuola de' gelosi (1783, Antonio Salieri)
- Il Ricco d'un giorno (1784, Antonio Salieri)
- Il Burbero di buon cuore (1786, podľa Carlo Goldoniho, Vicente Martín y Soler)
- Il Demogorgone ovvero Il filosofo confuso (1786, Vincenzo Righini)
- Il finto cieco (1786, Giuseppe Gazzaniga)
- Le nozze di Figaro (1786, podľa Beaumarchaisa, Wolfgang Amadeus Mozart)
- Una cosa rara ossia Bellezza ed onesta (1786, Vicente Martín y Soler)
- Gli equivoci (1786 Stephen Storace)
- L'arbore di Diana (1787, Vicente Martín y Soler)
- Il dissoluto punito o sia Il Don Giovanni (1787, Mozart)
- Axur, re d'Ormus (1787/88, Antonio Salieri)
- Il Talismano (1788, Antonio Salieri)
- Il Bertoldo (1788, Antonio Brunetti)
- Il Pastor fido (1789, Antonio Salieri)
- La Cifra (1789, Antonio Salieri)
- Cosi fan tutte (1789/90, Mozart)
- La Caffettiera bizzarra (1790, Joseph Weigl)
- La Capricciosa corretta (1795, Vicente Martín y Soler)
- Antigona (1796, Francesco Giuseppe Bianchi)
- Il consiglio imprudente (1796, Francesco Giuseppe Bianchi)
- Merope (1797, Francesco Giuseppe Bianchi)
- Cinna (1798, Francesco Giuseppe Bianchi)
- Armida (1802, Francesco Giuseppe Bianchi)
- La Grotta di Calipso (1803, Peter von Winter)
- Il Trionfo dell'amor fraterno (1804, Peter von Winter)
- Il Ratto di Proserpina (1804, Peter von Winter)
Oratóriá a kantáty
[upraviť | upraviť zdroj]- Per la ricuperata salute di Ofelia (1785 – spoločné dielo Mozarta, Salieriho a Cornettiho)
- Davidde penitente (1785, Wolfgang Amadeus Mozart)
- Il Davidde (1791) - Pasticio z diel niekoľkých skladateľov
- Hymn to America (Antonio Bagioli)
Ďalšie literárne diela
[upraviť | upraviť zdroj]Da Ponte okrem tvorby libriet písal po celý život poéziu. Zachovali sa oslavné verše na rôzne kráľovské osobnosti, niektoré z nich však sa však podobajú na hanopisy. Pôvabné a precítené sú sonety, ktoré písal na pamiatku svojej ženy (18 sonetov – 1832). Okrem toho je autorom historicky cenného vlastného životopisu, ktorý vyšiel v New Yorku roku 1807). Najdôležitejšie sú však jeho štvordielne Pamäti (New York 1723 – 1727). Kniha je pútavým obrazom prelomovej doby konca 18. a začiatku 19. storočia, ale aj veľkým príbehom autorovho bohatého a premenlivého života. V roku 1970 vyšli aj v českom jazyku.