Kavád I.

Kavád I. (stredoperzsky: 𐭪𐭥𐭠𐭲 Kawād; * 473 – † 13. september 531) bol perzský veľkokráľ z rodu Sásánovcov, ktorý vládol v rokoch 488 – 496 a 499 – 531. Jeho otcom bol kráľ Péróz I. (vládol v rokoch 459 – 488), synom a nástupcom kráľ Husrav I.

Ak vychádzame z údajov Malalovej kroniky, narodil sa Kavád roku 449, teda desať rokov predtým, než jeho otec Péróz nastúpil na perzský trón. Z Kavádových súrodencov poznáme bližšie Zámáspa, neskoršieho krátkodobého perzského kráľa, Zaréa, ktorý sa za vlády kráľa Valgaša pokúsil o prevrat, a sestru Pérózducht, zajatú Heftalitmi roku 484.

V prameňoch sa Kavád po prvý raz objavuje v súvislosti s prvou otcovou výpravou proti Heftalitom (469), pri ktorej ho zajali a na slobodu sa dostal až po vyplatení vysokého výkupného (náklady možno spolufinancoval aj byzantský cisár Lev I.). Potom o princovi chýbajú informácie až do polovice osemdesiatych rokov, kedy kráľ Péróz zahynul v druhej vojne s Heftalitmi a na perzský trón zasadol jeho brat Valgaš. Vtedy Kavád pravdepodobne uplatňoval svoje nároky na trón, ale nakoniec musel sám újsť k Heftalitom, kde sa zdržiaval takmer po celý čas Valgašovej vlády.

V roku 488 sa princ Kavád zmocnil za nejasných okolností perzského trónu. Určite sa tak stalo za podpory Heftalitov a dovtedajšieho prvého ministra Sóchra, nevie sa však, či kráľ Valgaš bol pri prevrate zvrhnutý, alebo či naopak jeho smrť vyvolala Kavádov zásah. Každopádne sa v prvých rokoch panovania nového kráľa na pomeroch v Perzii mnoho nezmenilo: na čele štátu zostal aj naďalej Sóchrá z rodu Károv a ani vplyv Heftalitov sa nijak podstatne neznížil. Až časom sa malo ukázať, že sa Kavád nemieni uspokojiť s úlohou bábky, ovládanej šľachtickými klikami, tak ako jeho predchodca.

V snahe posilniť kráľovskú moc, rozohral Kavád v deväťdesiatych rokoch zložitú hru: podnecoval rivalitu medzi dvomi najvplyvnejšími rodmi v ríši, Mihránovcami a Kármi, a za podpory Mihránovca Šápúra sa mu podarilo popraviť roku 494/495 Sóchra. Zároveň začal viac počúvať ľudového kazateľa Mazdaka, ktorý propagoval myšlienky spravodlivého rozdelenia majetku a snáď bol ovplyvnený aj niektorými ideami manicheizmu. Aj keď nie je jasné, či tak kráľ robil len preto, aby ďalej oslabil vplyv veľmožov, alebo na neho zapôsobila Mazdakova osobná viera a zbožnosť, výsledkom boli najrozsiahlejšie sociálne nepokoje, ktoré ríša zažila od svojho vzniku v 3. storočí. Tieto takzvané mazdakovské búrky sprevádzalo drancovanie šľachtických majetkov, trvajúce zhruba rok, a rozsiahle násilnosti. Všetko ukončil až štátny prevrat zorganizovaný v roku 496, pri ktorom veľmoži Kaváda I. zosadili a poslali do štátneho väzenia v Chúzistáne. Za nového kráľa bol zvolili Kavádovho brata Zámásp.

Nevieme, aký dlhy čas strávil Kavád v chúzistánskom väzení, isté však je, že sa mu čoskoro podarilo ujsť a že ho na dvore Heftalitov, kam zamieril, vľúdne prijali. Heftalitský kráľ mu dal za ženu svoju dcéru, a potom, keď sa Kavád zaručil, že bude znova platiť tribút, dostal k dispozícii vojsko, aby si s jeho pomocou vydobyl trón naspäť. Roku 499 vtrhli heftalitské oddiely do Perzie a Kavád I. bol opäť dosadený na trón. Ďalší osud Zámáspa je neznámy.

Druhá Kavádova vláda bola na udalosti bohatá rovnako ako tá prvá. Zdá sa, že kráľ v určitom smere ďalej spolupracoval s mazdakistami aj s Mazdakom osobne, na rozdiel od rokov 494/495 – 496 si však udržoval nad situáciou pevnú kontrolu. V zahraničnopolitickej oblasti došlo v rokoch 503 – 505/506 ku konfliktu s východorímskou ríšou, ktorý údajne vyvolalo odmietnutie Kavádovej žiadosti, aby sa cisár Anastasios I. podieľal na platení tribútu Heftalitom. Boje však mali skôr pozičný charakter a skončili uzavretím prímeria, pretože sásánovsku ríšu napadli na severovýchode nomádske kmene.

Vojna s kočovníkmi trvala plných desať rokov a jej priebeh nie je podrobnejšie známy. Nevie sa ani, o aké etniká šlo, iste však nešlo o Heftalitov, pretože tí boli spojencami Peržanov. Pramene hovoria o Kadusioch či všeobecne o „Hunoch“. Vnútropoliticky sa od začiatku dvadsiatych rokov stále viac zhoršoval kráľov vzťah k Mazdakovi a jeho hnutiu. Dôvodov bolo zrejme viac, tým hlavným však bola nepochybne následnícka otázka v ríši, alebo výstižnejšie voľba princa Husrava za Kavádovho dediča. Husrav patril k rozhodným odporcom mazdakistov a pravdepodobne na otca vyvíjal nátlak, aby hnutie potlačil. Napriek tomu trvalo ešte niekoľko rokov, než sa k tomu starý kráľ odhodlal.

Okolo roku 522/523 ponúkol Kavád východorímskemu cisárovi Justiniovi I. definitívne uzavretie mieru a na oplátku ho požiadal, aby adoptoval jeho syna Husrava. Zmysel tejto akcie je zrejmý: v prípade, že by bol Husrav zbavený moci, mal by cisár povinnosť intervenovať a pomôcť mu opäť na trón. Vzhľadom na to, že Husrav bol najmladším Kavádovym synom a že najstarší syn Kávus patril k priaznivcom Mazdaka, nepôsobila takáto eventualita nijak nereálne. Justinius však žiadosť odmietol, čím dal Kavádovi zámienku na začatie novej vojny.

Konflikt s východorímskou ríšou začal roku 527 a trval až do Kavádovej smrti. Bojovalo sa hlavne o Ibériu (dnešné Gruzínsko), bez toho, aby jedna či druhá strana získala rozhodnú prevahu. Kráľ sa medzitým rozhodol, že s konečnou platnosťou urobí poriadok s mazdakistami – roku 528/529 bola väčšina z nich vrátane Mazdaka povraždená. Napriek tomu hnutie v niektorých oblastiach Iránu prežilo až do čias arabskej nadvlády.

Kavád zomrel roku 531 ako osemdesiatdvaročný a bilancia jeho vlády je rozporuplná. Na jednej strane dopustil, aby ríšu v deväťdesiatych rokoch zachvátili ťažké vnútorné zmätky, na druhej strane sa mu nakoniec podarilo posilniť kráľovskú moc a vrátiť Perzii aspoň časť zahraničnopolitickej prestíže. Jeho zrejme najlepším rozhodnutím však bola voľba nástupcu – Husrav I. totiž čoskoro ukázal, že je jedným z najschopnejších sásánovskych kráľov vôbec.

• Klíma, O., Sláva a pád starého Íránu, Praha 1977.
• Schippmann, K., Grundzüge der Geschichte des sasanidischen Reiches, Darmstadt 1990.