Dolce stil novo

Dolce stil nuovo, vyslov „novo“, v modernej taliančine stile nuovo alebo stilnovismo je pôvodom taliansky literárny prúd, ktorý vznikol v predrenesančnom období v 13. storočí a zanikol v 15. storočí. Do tohto prúdu sa zaraďuje slávny taliansky básnik Dante Alighieri, ktorý prvýkrát spomenul tento literárny prúd v 24. speve svojho „Očistca“ ako súčasti Božskej komédie. Vzorom pre „Dolce stil nuovo“ boli provensalské piesne trubadúrov, napríklad Janovčana Lafranc Cigala. „Dolce stil novo“ sa zrodil a rozvíjal v Bologni a Florencii.

Charakteristika

Tento literárny žáner bol silne ovplyvnený sicílskou školou a toskánskou poéziou, jej základnými témami boli láska a kurtoázia. Pri porovnaní s inými literárnymi prácami, diela „Dolce stil novo“ sú vypracovanejšie a rafinovanejšie. Možno zaznamenať pravidelné používanie metafor, ktoré vyjadrujú citové nuansy a jemnosti textu. Zbožňovanie obrazu ženy, jej krásy a cnosti sú dôležitými vlastnosťami tohto žánru. Ideálna žena je často opisovaná ako bohyňa. Stáva sa anjelom alebo mostom k bohu, ktorej božská krása vedie básnika ponoriť sa do hĺbok sebapozorovania.

Autori

K básnikom „Dolce stil novo“ patrí Guido Guinizzelli, ako ich prvý inšpirátor, s piesňou Al cor gentile rempaira sempre Amore tvorí základy novej poézie. Usudzuje, že hodnota osobnosti pochádza od vznešenosti srdca a nie od jeho oblečenia. Bol prvý, kto vytvoril obraz milovanej ženy ako anjela.

Iní autori často opisujú alegorickú predstavu „Lásku“, ktorá je zároveň pôvodu ľudského ale tiež má silný citový nepokoj. K týmto patrí Guido Cavalcanti, Cino da Pistoia a Dante a jeho Božská komédia.

Menej známi autori boli napríklad Gianni Alfani a Lapo Gianni. Na konci 14. storočia tvorili imitátori tohto štýlu Fazio degli Uberti (1305? – po 1367), Francesco da Barberino (1264 – 1348) a Giovanni Quirini.

Žáner „Dolce stil novo“ je zároveň aj zakladajúcim štýlom novodobej talianskej literatúry z dvoch hlavných dôvodov:

Je to prvý literárny žáner významného rozsahu v Taliansku
Je najpoužívanejší v literatúre Toskánska, kedy toskánčina bola len jedným z dialektov polostrova, ale ktorá sa mala stať národným jazykom pre celú krajinu pod menom taliančina.