Rozprávanie o dávnych časoch

Rozprávanie o dávnych časoch alebo Nestorov letopis
Повѣсть врємѧнныхъ лѣтъ
14. strana Radziwilskej kroniky obsahujúcej letopis, zobrazuje Olega vedúceho koňmi ťahané loďstvo proti Konštantínopolu roku 907
Pôvodný jazyk	Stará ruština
Krajina vydania	Kyjevská Rus
Dátum 1. vydania originálu	12. storočie
Literárne obdobie	stredoveká literatúra
Literárny žáner	kronika
Literárny portál  Ruský portál  Historický portál

Rozprávanie o dávnych časoch^[1] (iné názvy: Povesť dávnych liet, Povesť vremionnych let^[2]/Povesť vremennych let^[1] (=prepis ruského názvu), Nestorov letopis, Nestorov Letopis ruský^[2], Nestorova kronika, Prvý letopis ruský, Kyjevský letopis, Staroruská kronika, Povesť z dávnych čias, Počiatočný ruský letopis, Povesť o zašlých časoch^[3]; rus. Повесть временных лет, Первоначальная летопись, Несторова кроника) je jedno zo základných diel stredovekej ruskej a slovanskej literatúry a historiografie a najstarší známy letopis na územi Kyjevskej Rusi. Je nazvaný podľa incipitu (prvých slov textu), ktoré znejú: „Se povesti vremiaňnych let, otkudu jesť pošla Ruskaja zemľa, kto v Kijeve nača perveje kňažati i otkudu Ruskaja zemľa stala jesť“^[3]. Pre mnohých historikov je základným prameňom, z ktorého čerpajú informácie o príslušnom období.

Autorom je podľa tradície ruský mních pečerského kláštora v Kyjeve a hagiograf Nestor. Toto meno bolo každopádne dopísané do textu v 13. storočí. Predtým bolo vynechané asi z politických príčin. Autorstvo Nestora nie je isté.

Letopis opisuje predovšetkým dejiny Kyjevskej Rusi zhruba pre obdobie 850 – 1110. Snaží sa ich zasadiť do rámca svetových dejín od prvopočiatkov.

Letopis radí Slovanov po biblickej potope sveta a rozdelení Zeme medzi národy z Jafetovho rodu. Slovákov (resp. ich predkov) pod názvom „uhorskí Slovania“ resp. len „Slovania“ letopis uvádza ako pôvodných Slovanov (majúcich aj meno „Slovania“) a menuje ich na prvom mieste v zozname slovanských „kmeňov“.

„	Po dlhom čase usídlili sa Slovania pri Dunaji, kde je teraz zem uhorská a bulharská. Z týchto Slovanov sa potom Slovania rozišli po zemi a pomenovali sa podľa miest, ktoré osídlili. Potom tí, ktorí sa usídlili pri rieke Morave, sa nazvali Morava(nia), iní sa volali Čechmi; a Slovania s[ rovnako: Bieli Chorváti, Srbi a Korutánci. Keď potom Vlachovia napadli dunajských Slovanov, usídlili sa medzi nimi a utláčali ich. Títo Slovania odišli a usadili sa na Visle a nazývali sa Lechmi, a z tých Lechov sa (niektorí) nazvali Poľanmi, a iní Lechovia sú Lutici, iní Mazovčania ... Tak sa rozišiel národ slovanský a podľa jeho mena sa aj písmo nazvalo slovanským.	“
– [4]:25

Veľkú pozornosť venuje autor činnosti slovanských apoštolov Konštantínovi a Metodovi a spomína aj príchod Uhrov.^[4]:38

„	Tiahli Uhri vrchmi okolo Kyjeva, ktoré sa teraz nazývajú kyjevskými. Prišli ku Dnepru a usadili sa tu v stanoch. Prichádzali vtedy práve tak, ako teraz Polovci. Prišli z východu, prekonali veľké hory, ktoré pomenovali uhorskými, a začali tam obsadzovať tých, čo tam žili, Vlachov a Slovanov. ... A potom Uhri Vlachov vyhnali, túto zem zdedili a usadili sa tu so Slovanmi, ktorých si podmanili. Od tých čias sa nazýva táto zem uhorskou.	“
– V roku 6406 (898)[4]:38

„	Veď pre nich, pre Moravanov, boli prvýkrát preložené knihy do slovanského písma, a toto písmo majú aj Rusi a dunajskí Bulhari. Keď už boli Slovania pokrstení, ich kniežatá Rastislav, Svätopluk a Koceľ poslali k cisárovi Michalovi (posla) so slovami: „Naša zem je pokrstená, no nemáme učiteľa … ”. Cisár ich (Konštantína a Metoda) … vyslal do slovanskej zeme k Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi. Keď sem bratia prišli, začali zostavovať slovanské písmo a preložili Skutky apoštolské a evanjelium. Slovania boli veľmi radi, že počuli o majestátnosti božej v svojom jazyku.	“
– [4]:38

Letopis opisuje založenie Kyjeva a pozvanie Varjagov na kniežací stolec.

„	A boli traja bratia: jeden sa volal Kyj, druhý Šček a tretí Choriv a mali sestru Lybeď. Kyj sídlil na hore, kde je dnes Boričov, Šček sídlil na hore, ktorá sa teraz nazýva Ščekovica a Choriv na tretj hore, pomenovanej po ňom Chorivicou. A postavili tu mestečko, dali mu názov podľa mena najstaršieho brata a nazvali ho Kyjevom.	“
– [4]:27

Veľkú pozornosť venuje výpravám Rusov na Byzanciu a zmluvám medzi Rusmi a Grékmi.^[4]:43,53 Opisy panovania prvých Rurikovcov zahŕňajú detaily christianizácie krajiny započatej pokrstením kňažnej Oľgy a dovŕšenej za Vladimíra I. zavrhnutím islamu, judaizmu a západného kresťanstva a výberom pravoslávia.^[4]:91-98

Značná časť rozprávania sa venuje bojom s pohanskými kmeňmi a vojnám medzi Rusmi a Polovcami, ktorí útočili na Rus od roku 1061, a vzťahom so susednými krajinami.

„	20. júla vydali Volodarovu dcéru za cisároviča Alexiniča do Carihradu. 21. augusta toho istého roku sa vydala Predslava, dcéra Svjatopolkoviča, do Uhorska, za kráľoviča.	“
– V roku 6612 (1104). Svadba nitrianskeho kniežaťa Álmoša s Predslavou[4]:185

Bratovražedné boje ruských kniežat, do ktorých sa často na pozvanie kniežat zapájali aj Polovci, Poliaci a Uhri (viď detailný opis bitky na Wiare^[4]:179) sú komentované so zármutkom a so snahou nabádať k zjednocovaniu síl v prospech budovania blaha ruskej zeme.^[4]:16

Datovanie a chronológia udalostí je rôzna a závisí od toho, odkiaľ bol údaj do letopisu prevzatý. Po prijatí kresťanstva začali na Rusi používať byzantský letopočet od stvorenia sveta, za ktoré sa považoval rok 5508 pred Kristom. V Byzancii sa ale rok začínal 1. marca, na Rusi sa zachovalo tradičné počítanie od 1. septembra. Zároveň údaje prevzaté z bulharských textov a starých byzantských kroník môžu používať alexandrijský kalendár, kde roku stvorenia sveta prislúchal rok 5500 pred Kristom.^[4]

Existujú tri redakcie letopisu. Prvá redakcia (1110 – 1113) z Pečorského kláštora (možno od Nestora) sa zachovala len v skrátenom prepise z rokov 1113 – 1116, ktorý napísal Vasilij v Prezemyšli alebo v Terebovli.

Druhá redakcia, je redakcia mnícha Silvestra (tzv. Silvestrovo spracovanie) z roku 1116. Táto sa neskôr stala základom pre mnohé ďalšie letopisy. Na koniec letopisu Silvester napísal svoje meno. Keďže sa Vydubický monastier, v ktorom žil, nachádzal na území Vladimíra II. Monomacha, práve jemu sa venujú posledné časti letopisu. Táto verzia je zachovaná v Lavrentijskom letopise/kódexe (po rusky: Лаврентиевская летопись).^[5]

Tretia redakcia z roku 1118, napísaná opäť v Pečorskom kláštore, opisuje udalosti až do roku 1117. Hovorí o následníkovi Vladimíra II. Monomacha - Mstislavovi Veľkom (1125 – 1132). : Autorom tohto prepisu letopisu je pravdepodobne Byzantínec, pretože v texte opravil mnoho informácii týkajúcich sa Byzantskej ríše. Letopis je známy pod menom Ipatievský letopis/kódex (po rusky: Ипатиевская летопись).

Originály ako aj dva prepisy rukopisu letopisu sa stratili.

• Prvú kópiu Lavrentijského letopisu urobil mních Lavrentij v Nižnom Novgorode v roku 1377. Predstavuje prepis stratenej kroniky až do roku 1305, ale z nejakého neznámeho dôvodu sú z nej vypustené obdobia od roku 898 – 922, 1263 – 1283 a 1288 – 1294. Rukopis objavil gróf Alexej Puškin v roku 1792.
• Prepis rukopisu Ipatievského letopisu našiel v kláštore v meste Kostroma ruský historik Nikolaj Karamzin. V texte sa zachovala informácia o stratených kronikách z 12. – 13. storočia.

"Takto začneme povesť túto:

Po potope si traja synovia Noacha rozdelili zem – Sem, Cham, Jafet. A Semovi pripadol východ: Perzia, Baktria, dokonca aj po Indiu v dĺžke, v šírke po Rinokoruru, to je od východu a na juh, aj Sýria, aj Média po rieku Eufrat, Babylon, Korduna, Asýrčania, Mezopotámia, Arábia Najstaršia, Elmais, India, Arábia Silná, Kulia, Kommagena, celá Fenícia.

Chamovi pripadol juh: Egypt, Etiópia susediaca s Indiou, a druhá Etiópia, z ktorej vyteká etiópska rieka Červená, tečúca na východ, Téby, Líbya susediaca s Kyréniou… a niektoré ostrovy: Sardínia, Kréta, Cyprus, i rieka Geon, inak nazývaná Níl.

Jafetovi pripadli severné krajiny a západné: Média, Albánsko, Arménsko malé aj veľké, Kappadócia, Paflagónia, Galácia, Kolchida, Bospor, Meóti, Derévovia, Sarmati, obyvatelia Tarvidy, Skýtia, Tráci, Macedónsko, Dalmácia, Molossovia, Tessália… Arkádia, Epirus, Illýria, Slovania, Luchícia, Adriácia, Adriatické more. Pripadli mu aj ostrovy: Británia, Sicília, Eubója, Rodos, Chios, Lesbos, Kytéra, Zakyntos, Kefalónia, Itaka, Korfu, časť Ázie nazývaná Iónia, i rieka Tigris tečúca medzi Médiou a Babylonom; po Lontijské (Čierne) more na sever: Dunaj, Dnester, Kaukazské hory, t. j. maďarské, a odtiaľ po Dneper, a ostatné rieky: Desna, Pripjať, Dvina, Volchov, Volga, ktorá tečie na východ do krajín Semových. V krajinách Jafetových sídlia Rusi, Čudovia i rozličné národy: Mérovia, Muromiáni, Vésovia, Mordvania, Čudovia Zavoločskí, Permovia, Pečerovia, Jamovia, Ugrovia, Litovci, Zemgalovia, Kuršovia, Latgalovia, Livónci. Lechovia, ako i Prusi, Čudovia sídliaci blízsko mora Varjažského. Pri tomto mori sídlia Varjagovia: odtiaľ na východ – po prídely Semove, sídlia pri tom istom mori aj na západ – po zem anglickú a vlašskú. Potomstvom Jafeta sú tiež: Varjágovia, Švédi, Normani, Góti, Rusovia, Anglovia, Galovia, Valasi, Rimania, Nemci, Korľazovia, Benátci, Janovci a ďalší, – na západe sú priľahlí k južným krajinám a susedia s plemäm Chamovým.

Po dlhom čase sa Slovania usadili pozdĺž Dunaja, kde je teraz zem maďarská a bulharská. A od týchto Slovanov sa Slovania rozišli po zemi a začali sa prezývať menami svojimi, kde sa kto usadil na akom mieste. Tak napríklad jedni, prijdúc, usadili sa na rieke menom Morava a začali sa prezývať Moravanmi, a druhí sa nazvali Čechmi. A toto sú tí istí Slovania: Bieli Chorváti i Srbi i Karantánci. Keď Valasi napadli Slovanov na Dunaji a usadili sa medzi nimi, a utláčali ich, Slovania títo prišli a usadili sa na Visle, i nazvali sa Lechmi a od tých Lechov vzišli Poliaci, iní Lechovia – Lutici, ďalší – Mazovčania, ďalší – Pomorania.

Títo Slovania tiež prišli a usadili sa popri Dnepri a nazvali sa Poľanmi a ďalší Drevľanmi, pretože sa usadili v lesoch, a zase ďalší sa usadili medzi Pripjaťou a Dvinou a nazvali sa Dregovičmi, iní sa usadili popri Dvine a nazvali sa Poločanmi podľa riečky, ktorá sa vlieva do Dviny a nesie meno Polota. Tiež Slovania, ktorí sa usadili okolo Iľmenského jazera, sa začali prezývať svojím menom – Slovanmi, i postavili mesto a nazvali ho Novgorod. A ďalší sa usadili popri Desne a popri Sejme a popri Sule a nazvali sa Severjanmi. A tak rozptýlil sa slovanský národ, a podľa svojho mena i gramaticky nazýva sa 'slovanský'."^[6][7]

• Nestorov letopis : povesť o dávnych časoch na ruskej zemi. Preklad Miroslav Daniš; ilustrácie Miroslav Cipár. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2018. 319 s. ISBN 978-80-8202-025-3.
• Nestorův letopis ruský. Preklad Karel Jaromír Erben. V Praze : Nákladem Musea království českého, 1867. 327 s. (Spisů musejních; zv. 88.) Dostupné online.
• Nestorův letopis ruský. Ed. Julius Heidenreich; preklad Karel Jaromír Erben. V Praze : Melantrich, 1940. 360 s. (Dílo Karla Jaromíra Erbena; zv. 5.)
• Nestorův letopis ruský : pověst dávných let. Ed. Julius Dolanský; preklad Karel Jaromír Erben. 3. vyd. Praha : Státní nakladatelství krásné literatury, hudby a umění, 1954. 320 s. (Živá díla minulosti; zv. 8.)
• Vyprávění o minulých letech : Nestorův letopis ruský : nejstarší staroruská kronika. Ed. Michal Téra. Červený Kostelec : Pavel Mervart, 2014. 276 s. (Pro Oriente; zv. 38.) ISBN 978-80-7465-119-9.

• 142. POVESŤ DÁVNYCH LIET. In: KUZMÍK, Jozef. Slovník starovekých a stredovekých autorov, prameňov a knižných skriptorov so slovenskými vzťahmi. Vyd. 1. Martin : Matica slovenská, 1983. 608 s. (Dokumentácia.) S. 230 – 233.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Rozprávanie o dávnych časoch

• Vyprávění o minulých letech aneb Nestorův letopis ruský ukážka z knihy
• Povesť vremennych let a jej koncepcia Slovienskoj zemli^{[nefunkčný odkaz]}
• Povesť dávnych liet - ruský preklad
• Повесть временных лет - Originálny text, ruský preklad a komentáre
• Povesť dávnych liet - v ruskom preklade D. S. Lichačova
• Originály dvoch prepisov Povesti dávnych liet