Talianska literatúra

Talianska literatúra je literatúra písaná v taliančine hlavne na území Talianska. Rovnako do nej zaraďujeme literatúru písanú Talianmi alebo literatúru napísanú v iných jazykoch, ktoré sa používajú v Taliansku, často v jazykoch, ktoré sú úzko späté s modernou taliančinou.

Na konci 5. storočia vpadli severskí dobyvatelia na územie rozpadávajúceho sa Rímskeho impéria. Rímska ríša sa rozpadla, ale latinská tradícia sa držala pri živote vďaka Cassiodoriovi, Boetiovi, Symachovi.

V Ravenne vzniklo pod Theodorichom Veľkým nové kráľovstvo Gótov. Slobodné umenia prekvitali, gótski králi sa obklopovali majstrami rétoriky a gramatiky. V Taliansku zostali niektoré školy ateistov a v nich vyrástlo niekoľko skutočne výnimočných mužov ako Magnus Felix Ennodius, poet viac pohanský ako kresťanský, Arator, Venantius Fortunatus, Venantius Jovannicius, Felix Gramaticus, Peter z Pisy, Paulinus z Aquilei a mnoho iných.

Taliani nikdy nemali v obľube teologické štúdium a tí, ktorí na ňom záviseli, preferovali Paríž pred Talianskom. Talianov priťahovalo niečo praktickejšie, pozitívnejšie – obzvlášť štúdium rímskeho práva. To oddialilo neskoršie založenie stredovekých univerzít v mestách Bologna, Padova, Vicenza, Neapol, Salerno, Modena a Parma; a tie zasa pomáhali šíriť kultúru a pripravovať pôdu pre vývoj novej literatúry v talianskej ľudovej reči. Pretrvávanie klasických tradícií, zanietenie pre pamiatky Ríma a obzvlášť politické záujmy, ktoré sa prejavili vo vojnách lombardských komún proti ríši Hohenstaufenov, duch inklinujúci viac k praxi ako k teórii – toto všetko malo silný vplyv na osud talianskej literatúry.

Zatiaľ čo legendy, príbehy, epické básne a satira sa objavovali a šírili zo všetkých strán, Taliansku boli tieto žánre buď cudzie alebo v nich zohrávali zvláštnu úlohu. Poznáme napríklad čím boli trójske tradície v stredoveku – a mali by sme si myslieť, že v Taliansku – krajine Ríma, pretrvávajúcej pamiatky Aenea a Vergília – by mali byť obzvlášť rozvinuté. Nebolo to však tak. V Európe sa objavila zvláštna kniha, nikto presne nevie kedy, Historia de excidio Troiae napísaná údajne istým Frýgom Dariom, očitým svedkom trójskej vojny. V stredoveku sa stala táto kniha základom mnohých prác. Benoît de Sainte-More zostavil na jej základe veľmi dlhú francúzsku báseň, ktorá sa zasa stala zdrojom pre iných básnikov ako Herbort z Fritzlaru a Conrad z Wurzburgu.

Teraz k talianskemu fenoménu – kým Benoît de Sainte-More napísal svoju báseň vo francúzštine, berúc materiál z latinskej histórie, dvaja nemeckí spisovatelia (Herbort z Fritzlaru a Conrad z Wurzburgu vytvorili vo svojom jazyku takmer originálne dielo – na druhej strane Talian podľa Benoîta de Sainte-More zostavil v latinčine Historia destructionis Troiae; bol ním Guido delle Colonne z Messiny, jeden z poetov Sicílskej školy píšucich v ľudovom jazyku. Guido bol imitátor Provenšals; rozumel po francúzsky a aj tak napísal svoju knihu po latinsky, čím zmenil trubadúrsku romancu na serióznu históriu.

Rovnako sa stalo s inými veľkými legendami. Legenda o Alexandrovi Veľkom inšpirovala v Taliansku jeho latinské dvojč, bol ním Qualichino z Arezza. Celá Európa bola plná Kráľa Artuša. Taliani sa uspokojili s prekladom a skrátením francúzskych románov. Dokonca aj náboženské legendy majú v Taliansku iba slabé korene. Jacobus de Voragine^[1] zbierajúc svoje životy svätých zostal iba historikom, učencom, takmer kritikom pochybujúcim o veciach, ktoré opisoval. Taliansko nemalo žiadnu z kníh, v ktorých je stredovek tak zvláštne zobrazený, či už v jeho asketickom alebo rytierskom ponímaní. Intelektuálny život v Taliansku sa prejavil v zvláštnej, pozitívnej, takmer vedeckej forme, v štúdiu rímskeho práva, v záznamoch Farfa z Marsicana a iných, v prekladoch Aristotela, v učeniach Salernskej školy, v cestopise Milióno cestách Marca Pola, v dlhej sérii faktov, ktoré sa zdajú byť oddelené od faktov stredoveku a na druhej strane zjednotené s klasickým Rímom a renesanciou.

Latinčina v Taliansku mala pretrvávajúci charakter a vývoj nového národného jazyka bol veľmi pomalý, predchádzali mu dve obdobia talianskej literatúry v cudzích jazykoch a francúzštine. Mnohí Taliani ako Marchese Alberto Malaspina (12. storočie), Maestro Ferrari z Ferrary, Cigala zo Ženevy, Zorzi z Benátok, Sordello z Mantuy, Buvarello z Bologne, Nicoletto z Turína písali básne v jazyku Provenšal ospevujúc vojnu a lásku. Žili na dvoroch alebo medzi ľuďmi, navykajúc ich na nové zvuky a harmónie.

V tej istej dobe existovala aj iná poézia epického druhu písaná v zmiešanom jazyku založenom na francúzštine ale s tvarmi a slovami z talianskych dialektov, ktoré sa sústavne miešali. Môžeme to pozorovať na hybridných slovách podľa zvukov podľa pravidiel oboch jazykov, francúzske slová s talianskymi koncovkami. Systém vokalizácie v slovách blížiaci sa italo-latinskému použitiu, niečo, čo patrí naraz obom jazykom, sťaby pokus o vzájomné preklenutie pri splynutí. Patria sem Chansons de geste, Macaire, Entre en Espagne, ktoré napísal Niccola z Padovy, Prise de Pampelune a iní. Toto všetko predchádzalo príchodu čisto talianskej literatúry.

Ako pokračoval boj medzi francúzštinou a taliančinou, francúzština prehrávala. Znovu sa objavovali hybridné tvary, ale už neprevažovali. V dielach Buovo d'Antona a Rainardo de Lesengrino je jasne cítiť benátsky dialekt, hoci jazyk je ovplyvnený francúzskymi tvarmi. Tieto diela, ktoré G. I. Ascoli nazval miste (zmiešané), priamo predchádzali čisto taliansku literatúru.

Dnes je dokázané, že určitý druh literatúry existoval už pred 13. storočím: Ritmo cassinese, Ritmo su Sant'Alessio, Laudes creaturarum, Ritmo Lucchese, Ritmo laurenziano, Ritmo bellunese klasifikuje Segre a kolektív ako „Archaické diela“ (Componimenti Arcaici): "tak sa označujú prvé literárne diela v bežnej taliančine, ktoré sa datujú od posledných dekád 12. storočia do skorých dekád 13.stor." (Segre, 1997). Ale ako poukazuje, táto literatúra nemá zatiaľ jednotné štylistické alebo lingvistické vlastnosti. Tento raný vývoj však prebiehal na celom polostrove, rozdiel bol iba v predmete umenia. Na severe boli poeti Giacomino z Verony a Bonvecino z Rivy obzvlášť nábožní a mali byť ľuďmi recitovaní. Boli písané v dialekte zmiešanom z milánčiny a benátčiny a ich štýl niesol silné znaky francúzskej opisnej poézie. Môžu sa považovať za súčasť populárnej poézie v širšom zmysle slova. Tento druh kompozície bol možno povzbudený starým severotalianskym zvykom počúvať na námestiach a pri cestách piesňam žonglérov. Tým istým davom, ktoré tešili romantické príbehy a ktoré počúvali príbehy skazenosti Macaire a nešťastí Blanziflora, iný žonglér spieval o hrôzach Babilonia Infernale a požehnanosti Gerusalemme ecclese, a speváci nábožnej poézie súťažili v Chansons de Geste.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Sicílska škola

Literatúra s uniformnejšími znakmi sa objavuje na juhu Talianska, obzvlášť po roku 1230, ktorý označuje začiatok tzv. sicílskej školy. Jej význam je skôr v jazyku (vytvorenie prvej štandardizovanej taliančiny) ako v predmete – piesne o láske z časti tvorené na základe poézie v Provenšal importovanej na juh Normanmi a Svévmi pod vedením Fridricha II. Hoci môže vyzerať umelo, táto poézia sa líši od francúzskej v jej poňatí ženy, určite platonickejšom a menej erotickom, znak, ktorý ďalej rozvíjal Dolce stil novo neskoršie v 13. storočí v Bologni a Florencii. Na rozdiel od talianskych trubadúrov nie je ani riadok napísaný vo francúzštine. Namiesto toho sa bežný repertoár rytierskych termínov prispôsobil talianskej fonetike, čím vznikli nové talianske slová. Francúzske prípony -iÀre a -ce vytvoria stovky talianskych slov končiacich na -iera a -za ako riv-iera, costan-za. Také prípony a predpony si prisvoja Dante a jeho súčasníci a podajú ich ďalšej generácii talianskych spisovateľov. K tejto "škole" patril Enzo, sardínsky kráľ, Pier delle Vigne, Inghilfredi, Guido a Odo delle Colonne, Jacopo d'Aquino, Rugieri Pugliese, Giacomo da Lentini, Arrigo Testa a iní. Najznámejšie je No m'aggio posto in core od Giacoma da Lentiniho, hlavy hnutia, ale aj poézia napísaná samotným Frederikom II. Giacomovi da Lentinimu sa tiež pripisuje vynájdenie sonetu, formy, ktorú neskôr zdokonalil Dante a najviac zo všetkých Petrarca.

Nevýhodou poézie sicílskej školy bola cenzúra nastolená Fridrichom II.: do literatúry nesmela vstúpiť žiadna politická téma. V tomto ohľade bola severná literatúra, stále rozdelená do komún alebo mestských štátov s pomerne demokratickou vládou schopná poskytovať nové myšlienky, a presne to robil žáner sirventés a neskôr Danteho Božská komédia: jeho riadky sú plné invektív voči vtedajším politickým vodcom a dokonca pápežom. Hoci počas vlády Fridricha (a neskôr Manfrediho) prevažovali konvenčné piesne o láske, v Contrasto (za autora sa považuje Cielo d'Alcamo) nachádzame zaujímavého reprezentanta spontánnejšej poézie, o ktorej samotní moderní talianski kritici mnoho napísali. Tento contrasto (rozpor) medzi dvomi milencami v sicílskom dialekte určite netreba považovať za najstaršiu či jedinú báseň populárneho druhu. Bezpochyby patrí do čias vládcu Fridricha II. (nie neskôr ako 1250) a je významná ako dôkaz, že existovala populárna poézia nezávislá od literatúry. Dnes sa väčšina kritikov zhoduje na tom, že contrasto Ciela d'Alcamo je pravdepodobne učenecké prepracovanie niektorého strateného ľudového rýmu a má najbližšie k druhu literatúry, ktorá zanikla alebo snáď bola pohltená starou sicílskou literatúrou. Jej rozlišovacím znamením je, že mala práve opačné kvality ako poézia básnikov sicílskej školy, hoci sa diskutuje, že jej štýl zrádza hĺbku vedomostí Frederikovej poézie a že poet, ktorý zostáva, ako je vhodné, anonymný, mal možno satirický úmysel. Je energická vo vyjadrovaní pocitov, zdá sa, že jej zdrojom je skutočný sentiment. Miestami najhrubšia pýcha dáva vedieť, že predmet je populárny. V Cielovom Contrasto je všetko pôvodné, konvenčnosť tu nemá miesto. Je poznačené južanskou zmyselnosťou.

Básne sicílskej školy boli napísané v prvom známom talianskom štandarde. Títo básnici ho vypracovali pod vedením Frederika II. Kombinuje mnohé typické črty sicílčiny, a v menšom, ale nezanedbateľnom rozsahu dialekt Puglie a iné južné dialekty, s mnohými latinskými a francúzskymi slovami. Z Danteho lignvistických štúdií Sicílskej školy sa vyvinuli jeho štýly illustre, cardinale, aulico, curiale, ktoré neskôr oživil Guittone d'Arezzo v Toskánsku. Prvotná forma týchto básní sa stala týmto prvým štandardom, ale v Toskánsku sa vyskytla v mierne zmenenej forme, pretože toskánski prepisovači vnímali päťsamohláskový juhotaliansky systém ako sedemsamohláskový. V dôsledku toho texty, ktoré majú talianski študenti v kompendiu obsahujú verše, ktoré sa navzájom nerýmujú (niekedy sic. -i > -e, -u > -o) a môžu doplatiť na svoj nedostatok popularity u moderných čitateľov. Hoci mnohé z takýchto textov boli obnovené, musíme sa pozerať na takéto vydania ako na pochybné náhrady originálov, ktoré bohužiaľ môžu byť navždy stratené.

V 13. storočí sa v Taliansku zrodilo silné náboženské hnutie, ktorého príčinou aj dôsledkom bol vznik dvoch veľkých rádov – svätých františkánov a dominikánov. O Františkovi z Assisi vznikla legenda, v ktorej prirodzene prevládajú imaginárne prvky: zázraky a zjavenia svätca, jeho schopnosť rozprávať sa so zvieratami. František nebol iba veľkým mystikom a reformátorom katolíckej cirkvi, je významne moderný priraďovaním morálneho zmyslu prírode. Hoci bol František učencom, bol na hony vzdialený rafinovanej poézii Frederikovho dvora, ale jej veľkoleposť je asi v jej priamosti a úcte. Pripisujú sa mu mnohé básne. Legenda hovorí, že v osemnástom roku jeho pokánia, takmer v extáze, nadiktoval Cantico del Sole. Hoci o tom existujú pochybnosti, táto hymna sa pripisuje jemu. Je to prvé veľké básnické dielo severného Talianska, napísané veršom význačným samohláskovým rýmom (angl. assonance), slov. asonanciou, básnickým prostriedkom viac rozšíreným v severnej Európe. O ostatných básňach, ktoré boli po dlhú dobu pripisované sv. Františkovi sa dnes vie, že ich nenapísal.

Poet, ktorý prezentoval celú silu a šírku svojho náboženského cítenia v Umbrii bol Jacopo dei Benedetti z Todi, známy ako Jacopone da Todi^[2]. Nielen že bol Jacopone posadnutý mysticizmom sv. Františka, bol tiež silným satirikom, ktorý neváhal kritizovať korupciu a zástierku Cirkvi zosobnenú Bonifácom VII., pápežom, ktorý prenasledoval jeho aj Danteho. Jacoponeov príbeh je, že žiaľ náhle úmrtie jeho ženy narušilo jeho mentálne zdravie a potom, ako predal všetok svoj majetok a rozdal chudobným, obliekol si handry a vyžíval sa, keď sa z neho vysmievali, nasledovaný davom, ktorý naňho volal Jacopone, Jacopone. Nie je známe, či to je pravda. Čo vieme je, že intenzívna vášeň musela pohnúť s jeho srdcom a držala nad ním despotickú ruku, vášeň božskej lásky. Pod jej vplyvom Jacopone trpel roky a roky najťažšími utrpeniami, ventilujúc svoje náboženské otrávenie vo svojich básňach. Nie je v ňom prepracované umenie, nie je v ňom ani náznak úmyselnej snahy; je len pocit, ktorý ho absorboval, fascinoval a prenikal ním. Jeho poézia bola v ňom a tryskala na povrch, ani nie tak v slovách ako vo vzlykoch, vzdychoch a nárekoch, ktoré akoby patrili skutočnému monomaniakovi. Ale Jacopone bol mystik, ktorý sa zo svojej pustovníckej cely pozeral na svet a obzvlášť sledoval pápežstvo, svojimi slovami stíhajúc Celestína V. a Bonifáca VIII. Uvrhli ho do väzenia, spútali reťazami, ale jeho duch sa povzniesol k Bohu a to mu stačilo. Rovnaký pocit, ktorý ho nútil vyliať svoje pocity v extatických piesňach božskej lásky a ponižovať sa, ho prinútil kritizovať tých, ktorí zišli z nebeskej cesty, či boli pápežmi, cirkevnými hodnostármi alebo kňazmi. V Jacoponeovi bola silná originalita a v období počiatkov talianskej literatúry patril k najvýznamnejším spisovateľom.

Náboženské hnutie v Umbrii nasledoval ďalší literárny fenomén, fenomén nábožnej drámy. V roku 1258 starý pustovník Raniero Fasani opustil jaskyňu, kde žil po mnoho rokov, a zrazu sa objavil v Perugii. Tie časy boli pre Taliansko veľmi smutné. Hádky v mestách, skupiny Ghibellinov a Guelfov, pápežské interdikty a exkomunikácie, represálie vládnucej strany, krutosť a tyrania šľachty, mor a hlad držali ľudí v neustálom napätí a šírili mystické obavy. Nepokoj v Perugii zväčšoval Fasani, ktorý sa vyhlasoval za Bohom zoslaného, aby odhalil zjavenia a ohlásil svetu strašné katastrofy. Pod vplyvom strachu sa formovali Compagnie di Disciplinanti, ktorí sa v pokání ťažko trestali do krvi a spievali Laudi v dialógu so svojimi bratmi.

Tieto Laudi, úzko späté s liturgiou, boli prvými príkladmi drámy v ľudovej taliančine. Boli napísané v umbrijskom dialekte, v osemslabičných veršoch a samozrejme nemali žiadnu umeleckú hodnotu. Ich vývoj bol však rýchly. Už v 13. storočí máme Devozioni del Giovedi e Venerdi Santo s dramatickými prvkami, hoci sú stále späté s liturgickým úradom. Potom máme di un Monaco c/fe and al servizio di Dio (o kňazovi ktorý vstúpil do služieb Božích), kde už rozoznať smerovanie k určitej forme, ktorú toto literárne dielo malo v nasledovných storočiach.

V 13. storočí sa centrom diania stalo Toskánsko čo sa týka literárneho diania aj politického života. Toskánci rozprávali v dialekte, ktorý najbližšie pripomínal materský jazyk – latinčinu, ktorá sa vzápätí stala takmer výlučne jazykom literatúry a ktorá bola na konci 13. storočia považovaná za významnejšiu ako ostatné; Lingua Tusca magis apta est ad literam sive literaturam, tak píše Antonio da Tempo z Padovy, narodený okolo roku 1275. Keďže Toskánsko bolo veľmi málo alebo nebolo vôbec ovplyvnené germánskou inváziou, nikdy sa tu neujal feudálny systém. Prebiehali tu divé vnútorné boje, ale neoslabili jeho život, naopak, dali mu novú krv a posilnili ho a (obzvlášť po konečnom páde Hohenstaufovcov v bitke pri Benevento v roku 1266) učinili ho prvou talianskou provinciou. Od roku 1266 bola Florencia v pozícii začať hnutie politických reforiem, ktoré v roku 1282 vyústili do stretnutia Priori delle Arti a vzniku Arti Minori. To vzápätí odkopírovali Siena s Magistrato dei Nove, Lucca s Pistoia a iné guelfské mestá vo forme podobných populárnych inštitúcií. Týmto spôsobom klany zobrali vládu do vlastných rúk a boli to časy sociálnej a politickej prosperity.

Niet teda divu, že aj literatúra rástla do nevídaných výšin. V Toskánsku tiež existovala populárna poézia o láske; bola tu škola imitátorov Sicílčanov s vodcom Dante z Majána; ale jej literárna originalita sa uberala iným smerom – smerom humornej a satirickej poézie. Úplne demokratický štýl vlády vytvoril novú formu poézie, ktorá stála v najsilnejšom protiklade k stredovekému mystickému a rytierskemu štýlu. Najvrúcnejšia modlitba k Bohu alebo k panej prišla z kláštora alebo z paláca; v uliciach miest bolo so všetkým dovtedajším zaobchádzané s trpkým sarkazmom alebo zosmiešňované. Folgore di San Gimignano sa smeje, keď vo svojich sonetoch rozpráva skupine mladých Sienčanov aké sú zamestnania pre každý mesiac v roku alebo keď učí skupinu florentských mladíkov potešenia každého z dní v týždni. Cene della Chitarra sa smeje, keď paroduje Folgorove sonety. Sonety Rustico di Filippo sú spolovice zábava, spolovice satira; smiech a plač, žart a uštipačnosť – všetky môžeme nájsť v autorovi Cecco Angiolieri zo Sieny^[3], najstaršom humoristovi, ktorého poznáme, vzdialeného predchodcu Rabelaisa a Montaigneho.

Ale v Toskánsku sa zrodil aj iný druh poézie. Guittone d'Arezzo ukončil rytierstvo umenia pre národné účely, formy Provenšals pre latinčinu. Pokúšal sa o politickú poéziu a hoci jeho práca je plná najväčších nejasností, pripravil cestu pre Bolonskú školu. V 13. storočí bola Bologna mestom vedy a objavila sa tu filozofická poézia. Guido Guinicelli bol poetom novej umeleckej vlny. Zmenili a rozšírili sa v ňom myšlienky rytierstva; spieva o láske a polu s ňou o urodzenosti mysle. Myšlienka vládnuca v Guinicelliho Canzoni nie je ničím nevlastným jeho subjektivite. Jeho špekulatívna myseľ zvyknutá putovať v poliach filozofie prenáša svoje produkty do jeho umenia. Guinicelliho poézia nesie jednu z chýb Guittoneho d'Arezza: príliš zdôvodňuje; chýba mu predstavivosť; jeho poézia je výsledkom intelektu skôr ako hravosti a srdca. Ale aj tak predstavuje veľký krok v histórii talianskeho umenia obzvlášť kvôli jeho úzkemu spojeniu s Danteho lyrickou poéziou.

Ale predtým, než prídeme k Dantemu, musíme poznamenať isté ďalšie fakty, nie bez spojenia s jeho históriou. V 13. storočí existovalo niekoľko alegorických básní. Jedna z nich je od Brunetto Latiniho^[4], ktorý, ako je známe, mal pre Allighieriho silné zanietenie. Jeho Tesoretto je krátka báseň v sedemslabičných veršoch, rýmovaných slohách, v ktorej autor predstiera, že stratený v divočine stretne dámu predstavujúcu Prírodu, od ktorej dostane mnohé ponaučenia. Môžeme vidieť videnie, inotaj, morálne ponaučenie – tri prvky, ktoré znova nachádzame v Božskej komédii. Francesco da Barberino, učený právnik, sekretár biskupov, sudca a notár napísal dve malé alegorické básne Documenti d'amore a Del reggimento e dei costumi delle donne. Rovnako ako Tesoretto nemajú hodnotu ako umelecké dielo, ale na druhej strane sú historicky významné. Štvrtým alegorickým dielom bola Intelligenza; niektorí označujú za jej autora Dina Compagniho, ale pravdepodobne nie je jeho, ale je iba verziou francúzskej básne.

Kým poézia v 13. storočí bola hojná a rôznorodá, próza zaostávala. Najstarší exemplár sa datuje do roku 1231 a pozostáva z krátkych poznámok záznamov o výdavkoch Mattasala di Spinello dei Lambertini zo Sieny. V rokoch 1253 a 1260 vznikli aj obchodné listy iných Sienčanov.

Nie sú to však známky literárnej prózy. Predtým než vôbec takú nájdeme, narazíme na fenomén – rovnako ako sme poznamenali v prípade poézie. Znova nachádzame obdobie talianskej literatúry vo francúzštine. V polovici storočia istý Aldobrando či Aldobrandino (nie je známe či bol z Florencie alebo Sieny) napísal knihu pre Beatrice Savojskú, grófku z Provence nazvanú Le Régime du corps. V roku 1267 Martino da Canale napísal v obdobnom Langue d’oïl dejiny Benátok. Rusticiano z Pisy, dlhú dobu na dvore Eduard I. zostavil mnohé rytierske romance podľa the Arthurian cycle a následne napísal cesty Marca Pola, ktoré mu snáď nadiktoval sám veľký cestovateľ. A nakoniec Brunetto Latini s jeho Tesoro.

Ďalšou v rade originálnych prác v langue d’oïl sú preklady alebo adaptácie tiež z neho. Z náboženských legiend pochádzajú niektoré bájky; romanca o Juliovi Caesarovi; niekoľko krátkych dejín starovekých rytierov. Tavola rotonda; preklady Viaggi Marca Pola a Tessoro Latiniho. V rovnakom čase sa objavili preklady asketických prác a prác s ponaučením z latinčiny, záznamov a zápiskov o rétorike a príhovoroch. Donedávna bolo stále možné odhadnúť ako najstaršie práce talianskej prózy Cronaca Mattea Spinella da Giovenazzo a Cronaca Ricordana Malespinu. Ale bolo dokázané, že obe boli zostavené v omnoho neskoršej dobe. Preto najstaršou prózou je vedecká práca Composizione del mondo od Ristora z Arezza, ktorý žil asi v polovici 13. storočia. Táto kniha kopíruje poznatky z astronómie a geografie. Ristoro bol v týchto témach nadradený ostatným spisovateľom tej doby, pretože sa zdá, že bol dôsledným pozorovateľom prírodných javov a následne mnohé ďalšie veci, o ktorých píše boli výsledkom jeho osobných pozorovaní. Ďalšie dielo je De regimine rectoris, od Fra Paolina, minoritného benátskeho žobravého kňaza, ktorý bol pravdepodobne biskupom Pozzuoli a tiež napísal latinské historické zápisky. Jeho práca je v blízkom vzťahu k práci Egidia Colonnu De regimine principum. Je napísaná v benátskom dialekte.

13. storočie bolo veľmi bohaté na príbehy. Existuje zbierka pod názvom Cento Novelle antiche (Sto antických noviel) obsahujúca príbehy vybrané z orientálnych, gréckych a trójskych tradícií, zo starovekej a stredovekej histórie, z legiend o Británii, Provence a Taliansku a z Biblie, z miestnych talianskych tradícií ako aj príbehov o zvieratách a mytológie. Táto kniha vzdialene pripomína španielsku zbierku El Conde Lucanor. Zvláštnosťou talianskej knihy je, že príbehy sú veľmi krátke a zdajú sa byť čisto len návodmi pre rozprávača, ktoré ma počas výkladu doplniť.

Ďalšie romány vytvoril Francesco Barberino vo svojej práci Del reggimenlo e dei costumi delle donne, ale ich význam je omnoho menší ako ostatných. Celkovo nachádzame v talianskych románoch 13. storočia málo originality a reflektujú iba zlomok veľmi bohatej francúzskej literatúry. Pozornosť si zaslúži aj Lettere od Fra Guittone d'Arezzo, ktorý napísal mnohé básne a tiež niekoľko prozaických listov, ktorých námety sú morálne a nábožné. Láska k staroveku, rímskym tradíciám a jeho jazyku bola v Guittonovi taká silná, že sa pokúšal písať po taliansky v latinskom štýle, čo sa ukázalo ako nejasné, vynútené a v celku neohrabané. Za svoj model si zobral Senecu, tým jeho próza nadobudla bombastický štýl, ktorý bol podľa neho veľmi umelecký, ale v skutočnosti cudzí pravému umeleckému duchu, čo ho činí extravagatným a groteskným.

V roku 1282, kedy boli ustanovené florentské Arti minori, začalo obdobie Novej literatúry, ktoré nepatrí do obdobia prvých toskánskych začiatkov, ale k pokroku. Školy umelcov ako Lapo Gianni, Guido Cavalcanti, Cino da Pistoia a Dante Alighieri urobili lyrickú poéziu výlučne toskánskou. Všetky novinky a poetická sila, ktoré priniesla táto škola, ktorá bola vskutku začiatkom talianskeho umenia pozostáva z toho, čo Dante vyjadril ako Quando Amore spira, noto, ed a quel niodo Chei detta dentro, vo significando, čo znamená sila vyjadrovania pocitov duše tak, ako ich inšpiruje láska, no vhodným a elegantným spôsobom, dávajúc hmote tvar a s prelínajúcimi sa umeniami.

„Toskánska lyrická poézia“, prvé skutočné talianske umenie, je predvojom tohto umeleckého spojenia v spontánnosti a zároveň zámernej práce mysle. V Lapovi Giannim nový štýl ešte nie je bez prímesi starých asociácií Sicilo-Povensalskej školy. Akoby váhal medzi dvoma spôsobmi. Prázdna a zanietená frazeológia sicílskej školy chýba, ale poet sa nebol vždy schopný oslobodiť od jej vplyvu. Niekedy však čerpá priamo zo srdca a vtedy sa drobnosti a zvláštnosti stratia, jeho verš sa stáva čistým, plynulým a elegantným.

Guido Cavalcanti bol učenec s rozvinutým konceptom umenia. Cítil jeho hodnotu a tomu prispôsobil svoje učenie.

Cavalcantimu už chýbalo hodne z ducha literatúry stredoveku; hlboko reflektoval vlastnú prácu a z tejto reflekcie odvodzoval svoje poetické vnímanie. Jeho básne môžeme rozdeliť do dvoch tried; tých, ktoré zobrazujú filozofa, il sottilissimo dialettico, ako ho nazval Lorenzo a tých, ktoré sú priamo produktom jeho poetického ducha preniknutého mysticizmom a metafyzikou. Do prvej triedy patrí známa báseň Sulla natura d'amore, ktorá je v skutočnosti dokumentom o metafyzike lásky a neskôr bola anotovaná najrenomovanejšími Platónskymi filozofmi 15. storočia ako Marsilius Ficinus a iní. V iných Cavalcantiových básňach okrem toho vidíme tendenciu zdrobňovania a potláčania poetických obrazov pod mŕtvou váhou filozofie. Ale v mnohých jeho sonetoch môžeme obdivovať vernosť obrazov a eleganciu a jednoduchosť štýlu, čo vyvoláva dojem nového umeleckého obdobia. Toto obzvlášť cítiť v Cavalcantiho Ballate, pretože v nich sa naivne a bez zanietenia vylieva, ale s nemenným a sofistikovaným vedomím svojho umenia. Vysoko nad všetkými v realite žiaľu a lásky, ktoré zobrazuje, vyjadrenej melancholickej túžby po vzdialenom domove, v pokojnej a čistej túžbe po dáme jeho srdca, v hlbokej subjektivite nikdy nezaťaženej metafyzickými jemnosťami stojí Ballata, ktorú Cavalcanti zostavil potom, ako ho vyhnali z Florencie so „skupinou Bianchi“ v roku 1300 a útočisko našiel v Sarzane.

Tretím poetom medzi nasledovníkmi novej školy bol Cino da Pistoia z rodu Sinibuldi. Jeho ľúbostné básne sú také sladké, jemné a múzické, že ich prevyšuje iba Dante. Útrapy lásky opisuje silnými dotykmi; je ľahké vidieť, že nie sú fingované, nereálne. Psychológia lásky a žiaľu dosahuje takmer dokonalosti.

Dante, najväčší z talianskych básnikov tiež vykazuje tieto lyrické tendencie. V La Vita Nuova napísanej v roku 1321 (tak nazvanej autorom, aby poukazovala na to, že jeho prvé stretnutie s Beatrice bolo začiatkom života úplne odlišného od dovtedajšieho) vidno vysokú idealizáciu lásky. Ako by v nej nebolo nič pozemské alebo ľudské, akoby mal poet oči neustále obrátené k nebu keď spieva o svojej dáme. Všetko je superzmyselné, vzdušné, nebeské a skutočná Beatrice sa postupne viac a viac pretavuje do symbolizmu božského, bez jej ľudskej povahy. Nektoré z textov sa zaoberajú témou nového života; ale nie všetky z ľúbostných básní sú o Beatrice, kým iné diela sú filozofické a mostom ku Convito.

Práca, ktorá urobila Danteho nesmrteľným a povýšila ho nad všetkých ostatných talianskych géniov, bola Divina Commedia. Pod doslovným poňatím tohto epického príbehu je alegorický zmysel. Dante cestujúci Peklom, Očistcom a Nebom je symbolom ľudstva smerujúceho k dvom objektom – dočasnému a večnému šťastiu. Lesom, v ktorom sa básnik stráca sa myslí ríšske a náboženské pomätenie ľudstva zbaveného dvoch z jeho vodítok – cisára a pápeža. Hora osvetlená slnkom je nebeské kráľovstvo. Tri šelmy sú tri slabosti a tri sily, ktoré postavili Danteho zámerom najväčšie prekážky: závisť je Florencia, jasná, nepredvídateľná a rozdelená medzi Bianchi a Neri; pýcha je francúzsky rod; lakomstvo je pápežský dvor; Virgílius predstavuje rozum a ríšu. Beatrice je symbolom nadprirodzenej pomoci, bez ktorej človek nemôže dosiahnuť najvyšší cieľ, ktorým je Boh.

Ale hodnota básne neleží v alegórii, ktorá ju stále spája so stredovekou literatúrou. Čo prináša nové je individuálne umenie básnika, klasické umenie, ktoré sa prvýkrát prelieva do formy romance. Dante je nadovšetko veľký umelec. Či opisuje prírodu, analyzuje vášne, preklína slabosti alebo spieva hymny cnostiam, je stále vynikajúci pompou a jemnosťou svojho umenia. Z hrubej stredovekej vidiny vytvoril najväčšiu prácu moderného veku. Materiál pre svoju prácu zobral z teológie, filozofie, histórie a mytológie ale predovšetkým z vlastnej vášne, z nenávisti a lásky; a vdýchol ducha génia všetkým týmto materiálom. Perom poeta mŕtvych vzkriesi k životu, znova sa stávajú ľuďmi a rozprávajú jazykom svojich čias, svojich vášní. Farinata degli Uberti, Bonifác VIII., Gróf Ugolino, Manfred, Sordello, Hugo Kapet, sv. Tomáš Akvinský, Cacciaguida, sv. Benedikt, sv. Peter sú všetci objektívnymi výtvormi; stoja pred nami v celom živote svojich charakterov, pocitov a zvykov.

A predsa tento svet predstavivosti, ktorým sa básnik pohybuje neožil iba silou jeho génia, ale mení ho jeho vedomie. Hriechy trestá a cnosti odmeňuje sám Dante. Osobný záujem, ktorý nesie na reprezentácii troch svetov je to, čo nás najviac zaujíma a udivuje. Dante mení históriu podľa vlastnej vášne. Preto Božskú komédiu môžeme oprávnene nazvať nielen najživšou drámou myšlienok a pocitov, ktoré hýbali mužmi tých časov, ale aj najjasnejšou a spontánnou reflexiou individuálnych pocitov básnika o ponížení občana až po vieru veriaceho a elán filozofa. Divina Commedia fixovala a jasne definovala osud talianskej literatúry, dala umelecký nádych a tým aj nesmrteľnosť všetkým formám literatúry, ktoré vytvoril stredovek. Dante začína éru Renesancie.

Dve veci charakterizujú Petrarcu: klasický výskum a nový humánny pocit, ktorý priniesla jeho lyrická poézia. Tieto dve veci nie sú bez súvislosti, jedna je výsledkom druhej. Petrarca, ktorý odkrýval práce veľkých latinských spisovateľov, nám pomáha pochopiť Petrarcu, ktorý sa úplne oslobodil od stredoveku, ľudskou láskou miloval skutočnú dámu a oslavoval ju živú aj po smrti v básňach plných učenej elegancie. Petrarca bol prvý humanista a zároveň prvý lyrický poet modernej školy. Jeho kariéra bola dlhá a divá. Mnoho rokov žil v Avignone preklínajúc skorumpovanosť pápežského dvora; precestoval takmer celú Európu; písal si s vládcami a pápežmi; v jeho časoch ho považovali za prvého spisovateľa listov; mal pocty a bohatstvo; a stále so sebou niesol nespokojnosť, melanchóliu a neschopnosť uspokojiť tri charakteristiky moderného muža.

Jeho Canzoniere je rozdelená do troch častí: prvá obsahuje básne napísané počas života Laury, druhá básne napísané po jej smrti a tretia Trionfi. Jedinou témou týchto básní je láska; ale jej umelecké ponímanie sa rôzni v koncepcii, obrazoch a sentimente, odvodenom z najrôznejších dojmov z prírody. Petrarcova láska je skutočná a hlboká a tomu vďačí hodnota jeho lyrického verša, úplne odlišná, nie len od Provensalských trubadúrov a talianskych básnikov pred ním, ale aj od Danteho lyriky. Petrarca je psychologický básnik ponárajúci sa do vlastnej duše, študujúci vlastné pocity, ktorý vie ako ich vykresliť nevýslovne sladko. Petrarcova lyrika nie je transcendentálna ako Danteho, naopak, drží sa úplne v ľudských medziach. V boji, pochybnostiach, strachu, sklamaní, žiali, radosti, vlastne vo všetkom nachádza básnik materiál pre svoju poéziu. Druhá časť Canzoniere je vášnivejšia.

Trionfi nedosahujú kvalít prvých dvoch; je jasné, že sa Petrarca pokúšal imitovať Divina Commedia, ale nepriblížil sa jej. Canzoniere obsahuje aj niekoľko politických básní, jednu, ktorá má byť adresovaná di Rienzimu a niekoľko sonetov proti Avignonskému dvoru. Sú význačné energickosťou pocitu a tiež preto, že ukazujú ideu Italianita ešte lepšiu ako Alighieriho. Taliansko, ktoré si zromantizoval sa odlišuje od ktoréhokoľvek, čo si predstavovali ľudia v stredoveku, a v tomto je tiež predchodcom moderných čias a moderných ambícií. Petrarca nemal určitý politický zámer. Vyvyšoval di Rienziho, vzýval Charlesa IV., chválil Viscontiho; v skutočnosti bola jeho politika väčšmi riadená dojmami ako zásadami; ale nadovšetkým neustále kraľovala láska k Taliansku, jeho starovekej a slávnej vlasti, ktorá je v jeho mysli zjednotená s Rímom, veľkým mestom hrdinov Cicera a Scípia.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Giovanni Boccaccio

Boccaccio mal rovnako zanietenú lásku k staroveku a rovnako uctieval novú taliansku literatúru ako Petrarca. Bol prvý, ktorý za pomoci Gréka narodeného v Kalábrii zostavil latinský preklad Iliady a v roku 1375 Odysey. Jeho rozsiahle klasické vedomosti sa prejavili zvlášť v práci De genealogia deorum, v ktorej sumarizuje bohov podľa rodokmeňov zostavených podľa rôznych autorov píšucich o pohanských božstvách. Táto práca označuje obdobie štúdií v príprave na oživenie klasického učenia. Zároveň otvára cestu modernej kritike, pretože Boccaccio bol vo svojom výskume a úsudku vždy nezávislý od autorov, ktorých si najväčšmi vážil. Genealogia deorum je, ako povedal A. H. Heeren, encyklopédia mytologických vedomostí a bola predchodcom rozsiahleho humanistického hnutia, ktoré sa rozvinulo v 15. storočí. Boccaccio bol tiež prvým historikom žien v jeho De claris mulieribus a prvým, ktorý sa podujal rozpovedať príbeh veľkého nešťastia v jeho De casibus virorum illustrium.

Ďalej zdokonaľoval predošlé geografické výskumy v zaujímavej knihe De monhibus, silvis, fontibus, lacubus, fiuminibus, stagnis, et pal udibus, et de nominibus mans, v ktorej použil Vibius Sequester, ale ktorá tiež obsahuje mnohé nové a cenné pozorovania. Z jeho prác v taliančine sa žiadna nepribližuje dokonalosti Petrarcu. Jeho sonety, zväčša o láske sú priemerné. Jeho epická poézia je lepšia. Hoci sa dnes už nemôže pýšiť vynájdením octave stanza(pozri stanca), (ktorý sa následne stal metrom básní Boiarda Ariosta a Tassa), čo mu bolo dlho pripisované, určite bol prvým, ktorý ho použil v práci určitej dĺžky a písal v umeleckom štýle, ako v jeho Teseide, najstaršej talianskej romantickej básni. Fiostrato spája lásky Troiola a Griseidy (Troilus a Cressida). Je možné, že Boccaccio poznal francúzsku báseň o trójskej vojne od Benoita de Sainte-More; ale talianska práca je zaujímavá analýzou vášne lásky, ktorá je urobená majstrovsky. Ninfale fiesolano rozpráva príbeh lásky nymfy Mesoly a pastiera Africa. Amorosa Visione, báseň v triolách nepochybne vďačí za svoj pôvod Božskej komédii. Ameto je zmes prózy a poézie, a je prvým talianskym pastierskym románom.

Filocopo je najskorší z románov. V ňom Boccaccio rozpráva v prácnom a čo najrozpísanejšom štýle o láske Floria a Biancafiory. Materiál pre túto prácu čerpal pravdepodobne z populárneho zdroja byzantského románu, o ktorom sa mu mohol zmieniť Leonzio Pilato. Vo „Filacopo“ nachádzame významné nadšenie pre mytologický zmysel, ktoré poškodzuje román ako umelecké dielo, ale prispieva k histórii Boccacciovho myslenia. Fiammetta je ďalší román o láske Boccaccia a Márie Akvinskej, predpokladanej prirodzenej dcéry kráľa Roberta, ktorú vždy spomína pod menom Fiammetta.

Talianska práca, ktorá v podstate preslávila Boccacia bol Dekameron, zbierka 101 poviedok týkajúcich sa skupiny mužov a žien, ktorí odišli do domu blízko Florencie aby unikli moru v roku 1348. Písanie poviedok, také hojné v predchádzajúcich storočiach obzvlášť vo Francúzsku, teraz prvýkrát nadobudlo umeleckú formu. Boccacciov štýl má byť imitáciou latinčiny, ale próza v ňom prvýkrát nadobudla formu vypracovaného umenia. Drzosť starých fabliaux nahrádza starostlivá a vedomá práca mysle s citom pre krásu, ktorá študovala prácu klasických autorov a túži ich do čo najväčšej možnej miery imitovať. Nad tým, v Dekamerone, Boccaccio určuje charakter a pozoruje vášne. V tom leží jeho prínos. Mnohé bolo napísané o zdroji poviedok Dekameronu. Boccaccio pravdepodobne použil písané aj ústne zdroje. Ľudové tradície v ňom museli podnietiť mnohé príbehy ako napríklad ten Griseldin.

Na rozdiel od Petrarcu, ktorý bol vždy neosobný, zamyslený, unavený životom, rozrušený sklamaniami, zisťujeme, že Boccaccio je pokojný, pokojný, spokojný so sebou a svojím okolím. Aj napriek týmto fundamentálnym rozdielom v ich osobnostiach boli títo dvaja veľkí autori starými a vrúcnymi priateľmi. Ale ich zanietenie pre Danteho nebolo rovnaké. Petrarca, ktorý tvrdí, že ho raz v detstve zazrel, si nezachoval na neho príjemnú spomienku a bolo by zbytočné popierať, že naňho žiarlil. Divina Commedia mu poslal, keď už bol starcom, a priznal, že ju nikdy nečítal. Na druhej strane Boccaccio cítil pre Danteho viac ako nadšenie. Napísal jeho biografiu, ktorej presnosť dnes neprávom mnohí kritici podceňujú a dal verejnosti kritické lekcie básne v Santa Maria del Fiore vo Florencii.

Fazio degli Uberti a Federigo Frezzi boli imitátormi Božskej komédie, ale len v jej vonkajšej forme. Prvý z nich napísal Dittamondo, dlhú báseň v ktorej autor píše, že ho vzal geograf Solinus do rozličných častí sveta a je jeho sprievodcom v ich histórii a to je jeho Commedia. Legendy o vzniku rôznych talianskych miest majú určitý historický význam. Frezzi, biskup svojho rodného mesta Foligno, napísal „Quadriregio“, báseň o štyroch kráľovstvách – láska, Satan, hriech a cnosť. Táto báseň v mnohom pripomína Božskú komédiu. Frezzi zobrazuje stav muža, ktorý sa dostáva z hriechu do cnostného postavenia, opisuje peklo, svet stratených, očistec a nebo. Básnikovým sprievodcom je Aténa (Pallas).

Ser Giovanni Fiorentino napísal zbierku príbehov pod názvom „Pecorone”, ktoré sa úzko týkajú mnícha a mníšky v hale kláštora Novelistov z Forli. Imitoval Boccaccia a historické príbehy čerpal zo zápiskov Villains. Franco Sacchetti tiež písal príbehy, zväčša na témy z florentskej histórie. Jeho kniha poskytuje živý obraz florentskej spoločnosti na konci 14. storočia. Témy sú takmer vždy kontroverzné; ale je zrejmé, že Sacchetti zozbieral všetky tieto anekdoty nato, aby z nich vyvodil vlastné závery a morálne ponaučenia, ktoré môžeme nájsť na konci každého z príbehov. V tomto ohľade sa Sacchettiho práca približuje stredovekým Monalisaliones. Tretím spisovateľom príbehov je Giovanni Sercambi z Luccy, ktorý po roku 1374 napísal knihu, imitujúc Boccaccia, o skupine ľudí utekajúcich pred morom a cestujúcich po rozličných talianskych mestách, tu a tam sa zastavujúc rozprávajúcich príbehy. Neskoršie, ale tiež dôležité mená sú Massuccio Salernitano (Tommaso Guardato), ktorý napísal Novellino a Antonio Cornazzano, ktorého Proverbii boli extrémne obľúbené.

Ako už bolo spomenuté, Kronika, o ktorej sa verilo, že pochádza z 13. storočia, sa dnes považuje za zbierku z neskorších čias. Na konci 13. storočia však nachádzame zápisky od Dino Compagni, s ktorými, napriek nedobrému všeobecnému názoru na ne, sa zahrávali najmä niektorí nemeckí spisovatelia a sú pravdepodobne autentické. O Compagniho živote sa vie málo. Urodzený pôvodom, demokratický zmýšľaním, bol podporovateľom nových nariadení Giana della Bella. Ako hlava a gonfalonier spravodlivosti mu bolo vždy prvoradé verejné blaho. Potom ako Karol z Valois, kandidát Bonifáca VIII. mal prísť do Florencie, Compagni, predvídajúc hrozbu občianskych nepokojov, zhromaždil občanov v kostole svätého Jána a pokúšal sa utíšiť ich rozrušeného ducha. Jeho zápisky sa týkajú udalostí, ktoré sa stali, podľa jeho záznamov, medzi rokmi m1280 a 1312. Nesú známku silnej subjektivity. Rozprávanie je neustále osobné. Často stúpa do najjemnejšieho dramatického štýlu. Knihou prenikajú silné patriotické zanietenie a prehnaná túžba po spravodlivosti.

Compagni je viac historikom ako zápiskárom, pretože hľadá príčiny udalostí a reflektuje ich podstatu. Podľa nášho úsudku je jedným z najdôležitejších autorít toho obdobia florentskej histórie, napriek nie bezvýznamným faktickým chybám, ktoré nachádzame v jeho diele. Na druhej strane, Giovanni Villani narodený v roku 1300 bol viac zápiskárom ako historikom. Píše o udalostiach do roku 1347. Jeho cesty po Taliansku a Francúzsku a informácie ktoré tak získal svedčia o tom, že jeho kronika, ktorú nazval Historie Fiorentine pozostáva z udalostí, ktoré sa odohrali po celej Európe. Čo charakterizuje Villaniho prácu je rozvláčny štýl, nie iba o politických a vojnových udalostiach, ale aj o výplatách verejných činiteľov, sumách použitých na výplaty vojakov a na verejné festivaly a o mnohých ďalších veciach, znalosť ktorých je dnes veľmi cenná. Pri takej hojnosti informácií niet divu, že Villaniho rozprávanie obsahuje mýty a chyby, obzvlášť, keď rozpráva o veciach, ktoré sa stali pred jeho časmi. Matteo, brat Giovanniho Villaniho, pokračoval v písaní kroniky do roku 1363. Ďalej pokračoval Filippo Villani. Gino Capponi, autor Commentari deli acquisto di Pisa a rozprávania o Tumulto dei Ciompi patrí do 14. aj 15. storočia.

Divina Commedia je asketická v poňatí a v mnohom aj v prevedení. Do veľkej miery podobný je Petrarcov génius; ale ani Petrarca ani Dante sa nemôže radiť medzi čistých asketikov ich čias. Ale patria sem mnohí iní spisovatelia. Mysticizmus Sv. Kataríny zo Sieny bol politický. Bola to skutočne výnimočná žena, ktorá mala ambície vrátiť rímsku cirkev späť k evanjelickým cnostiam a ktorá zanechala zbierku listov písaných vo vysokom a idealistickom tóne, určenú všetkým ľuďom, vrátane pápežov. Na jednej strane sa pridáva k Jacoponemu z Todi, na druhej k Savonarolovi. Jej náboženský prejav je najčistejší, najmorálnejší z ktoréhokoľvek, ktoré môžeme nájsť v Taliansku 14. storočia. Netreba si myslieť, že jej v hlave vznikali presné myšlienky reformácie, ale túžbu po veľkej morálnej reforme cítiť v jej tóne. A naozaj rozprávala ex abundantia cordis. V každom prípade musí dcéra Jacopa Benincasa zaujať miesto medzi tými, ktorí z diaľky pripravili cestu náboženskému hnutiu, ktoré sa odohralo v 16. storočí najmä v Nemecku a Anglicku.

Iný Sienčan, Giovanni Colombini, zakladateľ rádu jezuitov kázal chudobu učením aj príkladom, čím sa vrátil k myšlienke sv. Františka z Assisi. Jeho listy patria medzi najvýznamnejšie z kategórie asketických prác 14. storočia. Passavanti vo svojom Specchio della vera penitenza (Zrkadlo skutočného pokánia) pripojil k rozprávaniu inštrukcie. Cavalca preložil z latinčiny Vite deci santi padni. Rivalta zanechal mnohé kázania a Franco Sacchetti (spomínaný známy spisovateľ príbehov) mnohé rozhovory. Celkovo bola jedným z najdôležitejších výtvorov talianskeho ducha 14. storočia náboženská literatúra.

V priamom kontraste s tým je literatúra so silným populárnym prvkom. Humorná poézia, poézia smiechu a vtipu, ktorá, ako sme videli, sa rozvinula do veľkej miery v 13. storočí pokračovala v aj v 14. autormi ako Bindo Bonichi, Arrigo di Castruccio, Cecco Nuccoli, Andrea Orgagna, Filippo de Bardi, Adriano de Rossi, Antonio Pucci a iní. Orgagna bol obzvlášť zábavný; Bonichi bol zábavný so satirickým a morálnym cieľom. Antonio Pucci ich všetkých prevýšil rozličnosťou tvorby. Transformoval do triol kroniku Giovanniho Villaniho (Centiloquio) a napísal mnohé historické básne nazývané sirventés, mnohé zábavné básne a nie málo epicko-ľudových kompozícií na rôzne témy. Jeho malá báseň v siedmich cantos sa zaoberá vojnou medzi Florenťanmi a Pisanmi v rokoch 1362 – 1365. Iné básne čerpajúce z legendárneho zdroja oslavujú La Reina d'Oriente, Apollonio di Tiro, Bel Gherardino a i. Tieto básne, ktoré mali byť recitované ľuďmi, sú vzdialenými predkami romantickej epiky, ktorá sa rozvinula v 16. storočí a jej prvými predstaviteľmi boli Boiardo a Ariosto.

Mnohí básnici 14. storočia nám zanechali politické diela. Z týchto si zaslúži spomenúť Fazio degli Uberti, autor Dittamonda, ktorý napísal sirventés pánom a ľuďom Talianska, báseň o Ríme, divú invektívu Karola IV. a Luxemburgovcov a ďalej Francesco di Vannozzo, Frate Stoppa a Matteo Frescobaldi. Môžeme povedať, že nasledujúc Petrarcov príklad sa mnohí básnici venovali patriotickej poézii.

Do tohto obdobia sa tiež datuje literárny fenomén známy ako Petrarchizmus. Petrarchisti, alebo tí, ktorí spievali o láske, imitujúc Petrarcove spôsoby, sa vyskytovali už v 14. storočí. Ale iní sa zaoberali rovnakou témou s väčšou originalitou, priam semi-populárnym spôsobom. Takými boli Ballate autorov Ser Giovanni Fiorentino, Franco Sacchetti, Niccol Soldanieri, Guido a Bindo Donati. Ballaty boli básne spievané do tanca a v 14. storočí nachádzame mnohé piesne určené pre hudbu. Už sme spomenuli, že Antonio Pucci zveršoval Villaniho Kroniku. Tento prípad zveršovanej histórie nie je jedinečný a zjavne je spätý s podobným fenoménom, ktorý ponúka literatúra v ľudovej latinčine. Stačí spomenúť kroniku z Arezza v Arezzo v terza rima od Gorella de Sinigardi a históriu, tiež v terza rima, o ceste pápeža Alexandra III. do Benátok od Piera de Natali. Okrem toho, každá téma, či už historická, tragická alebo vidiecka bola zveršovaná. Neri di Landocio napísal život sv. Kataríny; Jacopo Gradenigo dal chválospevy do triol; Paganino Bonafede dal v Tesoro dei rustici mnohé rady v poľnohospodárstve, čím začal druh georgickej poézie, ktorú plne rozvinul Alamanni v jeho Coltivazione, Girolamo Baruffaldi v Canapajo, Rucellai v Le api, Bartolommeo Lorenzi v Coltivazione de' monti, Giambattista Spolverini v Coltivazione del riso, a i.

V Taliansku v 14. storočia nemohla celkom chýbať ani dramatická literatúra. Jej stopy sú však zriedkavé, hoci v 15. storočí nachádzame drámy hojnosť. 14. storočie malo jeden špecifický druh drámy. V šesťdesiatich rokoch (1250 – 1310), ktoré od smrti Frederika II. do výpravy Henryho VII. do Talianska neprišiel žiaden vládca. Na severe Talianska sa Ezzelino da Romano s titulom ríšsky vikár zmocnil takmer celého kraja Treviso a ohrozoval Lombardiu. Pápeži proti nemu vyhlásili prvú križiacku výpravu a tá Ezzeliniho rozdrvila. Padova nabrala nový dych a začala rozširovať svoju vládu.

V Padove žil Albertino Mussato narodený v roku 1261, rok po Ezzeliniho odstránení; vyrástol medzi ľuďmi z generácie, ktorá nenávidela meno tyrana. Potom, ako napísal v latinčine históriu Henricha VII. sa oddal dramatickej tvorbe o Ezzelinim, rovnako v latinčine. Eccerina, ktorý pravdepodobne nikdy nebol stvárnený na javisku, prirovnávali niektorí kritici k veľkým gréckym tragickým dielam. Asi by bolo bližšie pravde povedať, že nemal nič spoločné s prácou Aischyla; ale dramatická sila, stvárnenie istých situácií a vyrozprávanie istých udalostí sú veľmi originálne. To by asi nebolo možné, keby prácu napísal v taliančine.

V posledných rokoch 14. storočia sa stávame svedkami boja, ktorý čoskoro vypukne medzi lokálne špecifickou literárnou tradíciou a ožívajúcim klasicizmom, v duchu už živým. Ako reprezentanti tohto boja sa prejavia Luigi Marsilio a Coluccio Salutati, obaja učenci hovoriaci a píšuci po latinsky, ašpirujúci humanisti, aj keď zároveň milujúci Danteho, Petrarcu a Boccaccia a cítiaci a oslavujúci v svojich dielach krásu talianskej literatúry.

Veľké intelektuálne hnutie, na ktoré svitalo veľmi dlho, možno pocítiť v Taliansku v 15. storočí. Vyskytlo sa množstvo pracovitých, neúnavných učencov, každý z nich sústredený na jedno veľké dielo. Medzi nimi boli Niccolò Niccoli, Giannozzo Manetti, Palla Strozzi, Leonardo Bruni, Francesco Filelfo, Poggio Bracciolini, Carlo d'Arezzo a Lorenzo Valla. Manetti sa pohrúžil do kníh, spával iba niekoľko hodín, nikdy nevychádzal von a trávil čas prekladmi z gréčtiny, štúdiom hebrejčiny a komentovaním Aristotela. Palla Strozzi šiel na vlastné náklady do Grécka, aby hľadal staroveké knihy a zlý Plutarch a Plato poňho poslali. Poggio Bracciolini šiel na snem v Constance a našiel sa v kláštore v zaprášených Cicerovych Orations. Ručne kopíroval Quintiliána, objavil Lucretia, Plauta, Plínia a mnohých ďalších latinských autorov. Guarino sa vydal na východ hľadať kódexy. Giovanni Aurispa sa vrátil do Benátok so stovkami rukopisov. Aká vášeň to zachvátila týchto autorov? Čo hľadali? Čo ich zaujalo? Títo Taliani len podávali ďalej čestnú tradíciu, ktorá, hoci sčasti latentná, bola hlavnou informáciou o talianskej stredovekej histórii a nakoniec sa stala triumfálne úspešnou. Súčasťou tejto tradície bola rovnaká pretrvávajúca a posvätná pamiatka Ríma, rovnaké uctievanie jeho jazyka a inštitúcií, ktoré raz spomalili vývoj talianskej literatúry a teraz vštepili starú latinskú vetvu starovekého klasicizmu do prekvitajúcej rukoväte talianskej literatúry. Toto všetko je len pokračovaním fenoménu, ktorý existoval po celé veky. Je to pamiatka Ríma, ktorá vždy ovládala Talianov, myšlienka, ktorá sa znovu objavuje od Boetia po Danteho, od Arnolda z Brescie po Cola di Rienzi, ktorý naberá silu s Francescom Petrarcom a Boccacciom a nakoniec triumfuje v literatúre aj v živote, pretože moderný duch sa živí klasickými prácami. Ľudia sa vracajú k prírode; svet už viac nie je prekliaty ani znenávidený; pravda a krása idú ruka v ruke; znovuzrodí sa človek; a ľudský rozum nájde svoje práva. Všetko, jednotlivec aj spoločnosť sa zmení pod vplyvom nových faktov.

Najskôr sa vytvorila ľudská individualita, ktorá chýbala v stredoveku. Ako povedal Jakob Burckhardt, človek sa zmenil na individualitu. Začal cítiť a udržiavať si vlastnú osobnosť, čo neustále nadobúdalo plnšie uskutočnenie. Ako dôsledok toho vznikla myšlienka slávy a túžba po nej. Sformovala sa veľmi kultúrna trieda, v modernom zmysle slova, a vznikla koncepcia (dovtedy úplne neznáma), že hodnota človeka nezávisela vôbec od jeho pôvodu, ale od jeho osobnostných kvalít. Poggio vo svojom dialógu De nobilitate vyhlasuje, že úplne súhlasí s účastníkmi konverzácie, ktorými sú Niccolo Niccoli a Lorenzo di Medici ^[5]v názore, že nie je inej urodzenosti než vlastnej zásluhy. Vonkajší život vo všetkých častiach prekvital; vznikol spoločenský človek; vytvorili sa pravidlá civilizovaného života; prehlbovala sa túžba po plnších a umeleckých zážitkoch. Stredoveká myšlienka existencie sa obrátila naruby; ľudia, ktorí dovtedy svoje myšlienky obracali len k nebeským veciam a verili výlučne v božskú spravodlivosť teraz začínali myslieť na skrášlenie a obšťastnenie svojej pozemskej existencie a znovu začali veriť vo svoje ľudské práva. To bol veľký pokrok, ale niesol so sebou semä mnohých nebezpečenstiev. Koncepcia morálnosti sa postupne oslabovala. Rabelaisov fay ce que vouldras (Rob čo chceš) sa stal prvým životným krédom. Nábožnosť otupela, oslabila sa, zmenila sa, stala sa znova pohanskou. Nakoniec sa Taliansko stalo najvýznamnejším reprezentantom výšok a hlbín, cností a zlyhaní ľudskosti. Korupcia sa spájala so všetkým, čo bolo životným ideálom; najhlbší skepticizmus sa zmocnil ľudských myslí; neschopnosť rozlíšiť medzi dobrom a zlom dosiahla vrcholu.

Okrem toho viselo nad Talianskom veľké literárne nebezpečenstvo. Hrozilo, že humanizmus potopí jeho mladistvú národnú literatúru. Niektorí autori sa doslova snažili vniesť do taliančiny latinské tvary, znovu urobiť, po čase Danteho nebezpečestva, čo Guittone d'Arezzo tak nešťastne urobil Taliansku v 13. storočí. Provinčné dialekty sa snažili znovu presadiť v literatúre. Veľkí autori 14. storočia – Dante, Petrarca, Boccaccio, boli mnohými ľuďmi zabudnutí alebo znenávidení.

Bola to Florencia, ktorá zachránila literatúru tým, že harmonizovala klasické modely s moderným cítením, Florencia, ktorá úspešne spojila klasické tvary s ľudovým umením.

Stále čerpajúc energiu a eleganciu z klasicizmu, ťahajúc zo starovekých fontán všetko dobré a užitočné, čo môžu poskytnúť, bola schopná zachovať jej skutočný život, udržať svoje národné tradície a viesť literatúru cestou, ktorú jej otvorili spisovatelia minulého storočia. Vo Florencii písali aj najoslavovanejší humanisti ľudovým jazykom a komentovali Danteho a Petrarcu a obraňovali ich pred nepriateľmi. Leone Battista Alberti, grécky a latinský učenec, písal v nárečí a Vespasiano da Bisticci, hoci neustále zahĺbený do gréckych a latinských rukopisov, napísal Vile di uomini illustri, cenenú za historický obsah a priamosťou a jednoduchosťou sa radiacu medzi najlepšie práce 14. storočia. Andrea da Barberino napísal prekrásnu prózu o Reali di Francia, v ktorej dal rytierskym romancám farbu romantizmu. Belcari a Benivieni nás zanesú späť do mystického idealizmu skorších čias.

Práve v Lorenzovi de Medici môžeme vidieť vplyv Florencie na renesanciu. Jeho myseľ formovali starovekí: navštevoval hodiny Gréka Argyropulosa, sedával na Platonických banketoch, podstupoval útrapy pri zbieraní kódexov, sôch, váz, obrazov, šperkov a nákresov aby ozdobil záhrady San Marco a vytvoril knižnicu neskôr nazvanú jeho menom. V sieňach jeho Florentského paláca, v jeho vilách v Careggi, Fiesole a Anibra, stáli prekrásne truhlice, ktoré Dello pomaľoval príbehmi Ovídia, Herkula od Pollaiuola, Pallas od Botticelliho, prácami Filippina a Verrocchia. Lorenzo de Medici žil úplne v klasickom svete; a predsa, keď čítame jeho básne, vidíme len človeka jeho doby, obdivovateľa Danteho a starých toskánskych poetov, ktorý sa necháva inšpirovať od populárnych múz a úspešne dáva svojej poézii farby najvyslovenejšieho realizmu ako aj najvyššieho idealizmu, ktorý prechádza z platónskeho sonetu do vášnivých triol Amori di Venere, z grandiozity Salve k Nencia a k Beoni, od Canto carnascialesco k Lauda. Cítenie prírody je v ňom raz sladké a melancholické, inokedy energické a hlboké, sťaby ozvena pocitov, žiaľov, ambícií tohto hlboko pohnutého života. Rád sa pozeral do vlastného srdca prísnym okom, ale bol tiež schopný sa vyliať s turbulentnou plnosťou. S umeleckosťou Florenťana, ktorý čítal Anacreonta, Ovídia a Tibulla, ktorému sa žiadalo užívať si života, ale aj ochutnať nuansy umenia.

Vedľa Lorenza nachádzame Poliziana, ktorý tiež zjednotil, s väčším umením, staroveké a moderné, populárny a klasický štýl. V jeho Rispetti a jeho Ballate je čerstvosť obrazov a plastickosť tvaru nenapodobniteľná. Tento grécky učenec písal talianske verše s oslňujúcimi farbami; najčistejšia elegancia gréckych zdrojov pretkávala jeho umenie všetkými spôsobmi, v Orfeovi ako aj Sianze per la giostra.

Ako dôsledok intelektuálneho hnutia smerom k renesancii vznikli v Taliansku v 15. storočí tri akadémie – vo Florencii, Neapole a v Ríme.

Florentskú akadémiu založil Cosimo de' Medici. Potom, ako počul chvály platónskej filozofie, ktoré spieval Gemistus Pletho, ktorý bol v roku 1439 vo florentskom sneme, si tieto názory tak obľúbil, že čoskoro naplánoval literárny kongres obzvlášť na diskusiu o nich. Marsilius Ficinus opísal zamestnania a kratochvíle týchto akademistov. Tu, ako povedal, sa mladí muži vo voľnom čase učili princípom spôsobov a vyjadrovania; tu dospelí muži študovali vládu republiky a rodiny; a starci sa zverovali svojou vierou v budúcnosť sveta. Akadémia bola rozdelená do troch tried: triedy patrónov, ktorí boli členmi Mediciho rodiny; triedy poslucháčov, medzi ktorými sedeli najznámejší ľudia tých čias ako Pico della Mirandola, Angelo Poliziano, Leon Battista Alberti; a triedy prívržencov, ktorí boli mladí a chceli sa presadiť vo filozofických smeroch. Je známe, že platónska akadémia túžila šíriť – čo sa týka umenia – druhé a intenzívnejšie obrodenie staroveku.

Rímsku akadémiu založil Giulio Pomponio Leto s cieľom šíriť hľadanie a skúmanie starovekých pamiatok a kníh. Predstavovala istý chrám náboženstva klasicizmu zmiešaného s učením a filozofiou. Platina, oslavovaný autor života prvej stovky pápežov k nej tiež patril.

V Neapole bola zriadená akadémia známa ako Pontaniana. Jej zakladateľom bol Antonio Beccadelli, domácky nazývaný Il Panormita, a po jeho smrti bol hlavou Il Pontano, podľa ktorého dostala meno a ktorého myseľ ju oživila.

Romantické básne splodil morálny skepticizmus a umelecký vkus 15. storočia. Taliansko nikdy nemalo skutočnú epickú poéziu v období jej literárneho zrodu. Ešte ťažšie sa nejaká mohla vyskytnúť počas renesancie. Malo však mnohé básne zvané Cantari pretože obsahovali príbehy, ktoré sa spievali ľudu; a okrem nich existovali romantické básne ako Buovo d'Antona, Regina Ancroja a iné. Ale prvým, kto do tohto štýlu priniesol eleganciu a nový život bol Luigi Pulci, odrastenec Mediciovcov, ktorý napísal Morgante Maggiore na žiadosť Lucrezie Tornabuoni, matky Lorenza Nádherného. Materiál pre "Morgante" je takmer úplne prebraný z neznámej rytierskej básne 15. storočia, podľa nedávneho objavu profesora Pia Rajnu. Na tomto základe Pulci vztýčil svoju vlastnú štruktúru, často zosmiešňujúc predmet, parodujúc postavy, zavádzajúc množstvo dejových odbočiek, raz impulzívnych, raz vedeckých, raz teologických. Pulciho prínos pozostáva z toho, že ako prvý povýšil romantickú epiku, ktorá bola po dvesto rokov v rukách rozprávačov príbehov na umeleckú prácu a v tom, že zjednotil vážne a komické, čím šťastne zobrazil spôsoby a pocity tej doby.

S vážnejším zámerom Matteo Boiardo, knieža zo Scandiano, napísal svoje Orlando innamorato, v ktorom, ako sa zdá, sa snažil obsiahnuť celú oblasť Karolínskych legiend; ale túto úlohu nesplnil. Obsahujú príliš hrubú žilu humoru a paródie. Ferrarese je však stále poetom, ktorý vykreslil romantický svet s hlbokou oddanosťou rytierskym spôsobom a pocitom, čiže láske, oddanosti, hrdinskosti a štedrosti. Treťou romantickou básňou 15. storočia bola Mambriano od Francesca Bella (Cieco di Ferrara). Čerpal z Karolínskeho cyklu, z romancí Okrúhleho stola, z klasického staroveku. Bol básnikom nezvyčajného génia a promptnej predstavivosti. Vykazoval vplyv Boiarda, obzvlášť v niečom z fantastickosti, ktorú používal vo svojej práci.

Rozvoj drámy v 15. storočí bol veľký. Tento druh semi-populárnej literatúry sa zrodil vo Florencii a spájal sa s istými populárnymi sviatkami, ktoré sa zvyčajne konali na počesť sv. Jána Krstiteľa, svätého patróna mesta. Sacra Rap presentazione nie je v podstate viac ako rozvoj stredovekého Mistero (mystérium) - (epizódy zo života Krista). Hoci nepatrilo medzi populárnu poéziu, niektorí jej autori boli veľmi renomovaní spisovatelia. Stačí spomenúť niektorých ako Lorenzo de Medici, ktorý napísal San Giovanni e Paolo, a Feo Belcari, autor San Panunzio, Abramo ed Isac, a i. Od 15. storočia prenikli do Sacra Reppresentazione niektoré komicko-rúhačské prvky. Z biblického a legendárneho konvencionalizmu sa Poliziano emancipoval vo svojom Orfeovi, ktorý, hoci vo svojej vonkajšej podobe patril k posvätným reprezentáciám, sa od nich podstatne líši v obsahu a umeleckom prvku.

Po Petrarcovi sa idyla stala druhom literatúry, ktorý veľmi tešil Talianov. V nej je však pastiersky prvok jediný zjavný, pretože v nej nie je nič z dedinského života. Taká je Arcadia Jacopa Sannazzara z Neapola, autora únavnej latinskej básne De Partu Virginis a niektorých rybárskych idýl. Arcadia sa delí na desať idýl, v ktorých sa opisujú slávnosti, hry, obety a spôsoby kolónie pastierov. Sú písané elegantným veršom, ale bolo by zbytočné v nich hľadať akékoľvek známky dedinského života. Na druhej strane, aj v tomto štýle bol Lorenzo de Medici nadradený. Jeho Nencia da Barberino bola, ako hovorí moderný spisovateľ, sťaby novou a jasnou reprodukciou ľudových piesní florentskej oblasti pretavených do jedinej majestátnej vlny octave stanzas" (stanca). Lorenzo sa niesol v duchu čistého realizmu dedinského života. Je výrazný kontrast medzi touto prácou a konvečným sedliactvom Sannazzara a iných. Mediciho rivalom v tomto štýle, hoci nedosahoval jeho kvalít, bol Luigi Pulci v jeho Bear da Dicomano.

Lyrická poézia o láske tohto storočia nebola významná. Namiesto toho vidíme vznikať celkom nový štýl, Canto carnascialesco. Bol to istý druh chórovej piesne sprevádzanej ballate'; a zväčša sa kládli do úst skupine pracujúcich mužov a obchodníkov, ktorí, neveľmi čestne, ospevovali svoje umenie. Tieto víťazstvá a pretvárky riadil sám Lorenzo. V podvečer vyrazili do ulíc veľké skupiny na koňoch, hrali a spievali tieto piesne. Niektoré sú od samotného Lorenza, ktoré prekonávajú všetky ostatné v umeleckom aspekte. Pieseň s názvom Bacco de Arianna je najznámejšia.

Girolamo Savonarola, ktorý prišiel do Florencie v roku 1489 povstal, aby bojoval proti literárnemu a sociálnemu hnutiu renesancie. Niektorí sa snažili navrhnúť, že Savonarola Nábožný bol apoštolom slobody, iní, že bol predčasnou reakciou reformácie. Popravde však nebol Savonarola ani jedným ani druhým. V jeho boji s Lorenzom de Medici viedol svoj útok proti proklamátorovi klasických štúdií, patrónom pohanskej literatúry namiesto proti politickému tyranovi. Povzbudený záhadnou túžbou dosiahnuť cieľ sa vybral cestou proroka kážuceho proti príťažlivým autorom, proti tyranii Mediciovcov a volajúceho po vláde ľudu. To však nerobil z túžby po občianskej slobode, ale pretože Savonarola videl v Lorenzovi a jeho dvore svoju najväčšiu prekážku v návrate ku katolíckej doktríne, túžbe jeho srdca; zatiaľ, čo si myslel, že tento návrat bude ľahko uskutočniteľný, ak sa pri páde Mediciovcov dostane Florentská republika do rúk jeho prívržencov. Môže byť spravodlivejšie pozerať sa na Savonarolu ako predchodcu reformácie. V tom prípade by to bolo viac, ako zamýšľal. Ferrarský kňaz nikdy nemal v úmysle útočiť na pápežskú dogmu a vždy vyhlasoval, že mieni zostať s rímskou cirkvou. Nemal žiadne z veľkých ambícií Luthera. Iba opakoval sťažnosti a vyzývanie sv. Kataríny zo Sieny; žiadal reformáciu spôsobov, výlučne spôsobov, nie doktríny. Pripravil pôdu pre nemecké a anglické náboženské hnutia 16. storočia, ale nevedomky. V histórii talianskej civilizácie predstavuje krok späť, zrušenie veľkej renesancie a návrat k stredovekým myšlienkam. Jeho pokus presadiť sa v opozícii svojej doby, zadržať vývoj udalostí, vrátiť ľudí na starú vieru, vieru že všetko sociálne zlo pochádza od Mediciho a Borgiu, neschopnosť vidieť historickú realitu, ambície založiť republiku s Ježišom Kristom ako jej kráľom, to všetko ukazuje, že Savonarola bol viac fanatikom ako mysliteľom. Nemá ani veľké zásluhy ako spisovateľ. Napísal talianske kázania, hymny (laudi), asketické a politické materiály, ale ich podanie je hrubé a významné iba na objasnenie jeho myšlienok. Nábožné básne Girolama Benivieniho sú lepšie ako jeho, a čerpajú z rovnakých inšpirácií. V týchto textoch, niekedy sladkých, vždy nábožne vrelých, nás Benivieni a s ním Feo Belcari nesú späť do literatúry 14. storočia.

História nemala v 15. storočí veľa, ani veľmi dobrých študentov. Jej oživenie patrilo do nasledujúcej doby. Zväčša sa písalo v latinčine. Leonardo Bruni Dejiny, Arezzo dejiny Florencie, Gioviano Pontano Dejiny Neapola, Bernardino Corio napísal Dejiny Milána v ľudovej taliančine.

Leonardo da Vinci písal o maľbe, Leon Battista Alberti jednu prácu o sochárstve a architektúre. Ale mená týchto dvoch mužov sú významné, nie tak, ako autorov týchto spisov, ale ako stelesnení iných charakteristík obdobia renesancie, zručnosti génia, sily prevedenia mnohými a rôznymi spôsobmi a výnimočnosti vo všetkom. Leonardo bol architekt, básnik, maliar, hydraulický inžinier a významný matematik. Alberti bol hudobník, študoval filozofiu práva, bol architekt a kresliar a preslávil sa v literatúre. Mal hlboké cítenie prírody a takmer jedinečnú schopnosť prijať všetko, čo videl a počul. Leonardo a Alberti predstavujú všetku intelektuálnu energiu obdobia renesancie, ktorá sa v 16. storočí začala rozvíjať po svojich jednotlivých častiach, čím umožnili to, čo niektorí nazvali zlatý vek talianskej literatúry.

Základnou charakteristikou literárnej epochy nasledujúcej po renesancii je to, že každý druh umenia sa zdokonalil, obzvlášť v zjedotení talianskeho charakteru jazyka s klasicizmom štýlu. Toto obdobie trvalo od roku 1494 do 1560; a, hoci to znie čudne, práve toto obdobie plodnosti a literárneho významu začalo od roku 1494, ktorý znamenal s vpádom Karola VIII. do Talianska začiatok jeho politického úpadku a cudzej nadvlády. Ale nie je náročné vysvetliť to.

Najslávnejší z mužov prvej polovice 16. storočia boli vzdelaní v predchádzajúcom storočí. Pietro Pomponazzi sa narodil v roku 1462, Marcello Vergilio Adriani v roku 1464, Castiglione v roku 1468, Machiavelli v roku 1469, Bembo v roku 1470, Michelangelo Buonarroti a Ariosto v roku 1474, Nardi v roku 1476, Trissino v roku 1478, Guicciardini v roku 1482. Preto je jednoduché pochopiť ako literárna činnosť, ktorá sa prejavila od konca 15. storočia do polovice 16. storočia, bola výsledkom politických a sociálnych podmienok doby, v ktorej sa tieto mysle formovali a nie tých, v ktorej sa ukázala ich sila.

Niccolò Machiavelli a Francesco Guicciardini boli hlavnými pôvodcami historickej vedy. Machiavellliho hlavné práce sú Istorie florentine, Discorsi sulla prima deca di Tito Livio, Arte delia guerra a Principe (Vladár). Jeho prínos spočíva v tom, že bol tvorcom experimentálnej vedy o politike s tým, že pozoroval fakty, študoval dejiny a vyvodzoval z nich dôsledky. Zvláštnosťou Machiavelliho génia bolo, ako bolo povedané, v umeleckom cítení pri pojednávaní o politike pre seba samú, bez ohľadu na okamžitý cieľ, v jeho schopnosti abstrahovať sa od nepodstatných výskytov v prechodnej prítomnosti, aby sa mohol lepšie zmocniť večného a vrodeného kráľovstva.

Popri Machiavellim ako historikovi aj ako štátnikovi stojí Francesco Guicciardini. Guicciardini bol veľmi pozorný a zanietený pre redukciu svojich pozorovaní na vedu. Jeho Storia d'Italia, ktorá pokrýva obdobia od smrti Lorenza de Medici do roku 1534 je plná politickej múdrosti, je zručne rozdelená do častí, dáva živý obraz o charaktere osôb o ktorých pojednáva a je písaná grandióznym štýlom. Ukazuje hlboké vedomosti o ľudskom srdci a pravdivo zobrazuje temperament, schopnosti a zvyky rôznych európskych národov. Vracajúc sa späť k príčinám udalostí hľadal vysvetlenia rôzniacich sa záujmov princov a ich vzájomnej žiarlivosti. Fakt, že sám bol svedkom mnohých udalostí, o ktorých rozprával a zúčastnil sa ich, pridáva k vierohodnosti jeho slov. Politické reflexie sú vždy hlboké; v Pensieri, ako hovorí G. Capponi, sa zdá, že si kladie za cieľ vybrať najpodstatnejších reprezentantov pozorovaných vecí a tým túži vytvoriť čo najadekvátnejšiu politickú doktrínu vo všetkých jej častiach. Machiavelliho a Guicciardiniho môžeme považovať nie len za významných historikov, ale aj za zakladateľov historickej vedy založenej na pozorovaní.

Menej dôležitými, ale stále hodnými povšimnutia boli Jacopo Nardi (spravodlivý a verný historik a čestný muž, ktorý bránil práva Florencie proti Mediciovcom pred Charlesom V.), Benedetto Varchi, Giambattista Adriani, Bernardo Segni; a, mimo Toskánska, Camfflo Porzio, ktorý rozprával o Congiura de baroni a talianskych dejinách od roku 1547 do 1552, Angelo di Costanza, Pietro Bembo, Paolo Paruta a iní.

Ariostov Zúrivý Roland bol pokračovaním Boiardovho Innamorato. Jeho charakteristikou je, že asimiloval rytiersku romancu do klasicistického štýlu a modelov. Lodovico Ariosto bol umelcom len pre jeho lásku k umeniu; jediným cieľom jeho epiky bolo vytvoriť romancu, ktorá by potešila Ariosta a generáciu, v ktorej žil. Jeho Orlando nemá žiaden vážny účel; naopak, vytvára fantastický svet, v ktorom sa básnik bezcieľne potuluje, uspokojuje svoje rozmary a občas sa usmieva nad vlastnou prácou. Jeho veľkou túžbou je zobraziť všetko s najvernejšou dokonalosťou; kultivovaný štýl je to, čo ho najviac zamestnáva. V jeho rukách sa štýl stáva nádherne plastický v každej koncepcii, či nízkej alebo vznešenej, vážnej alebo hravej. Octave stanza v ňom dosiahla najvyššej dokonalosti elegancie, variácie a harmónie.

Medzitým, po boku s romantickou, prebiehali snahy o historickú epiku. Gian Giorgio Trissino z Vicenzy zostavil báseň zvanú Italia liberala dai Goti. Plná učenosti a starovekých pravidiel, na ktorých sa on sám formoval, s cieľom ospevovať výpravy Belisaria; povedal, že sa prinútil dodržiavať všetky Aristotelove pravidlá a že napodobňoval Homéra. V tomto môžeme opäť vidieť prejav renesancie, a hoci Trissinova práca je chudobná na originalitu a bez akéhokoľvek pôvodného básnického podfarbenia, aj tak pomáha lepšie pochopiť stav mysle 16. storočia.

Lyrická poézia určite nepatrila k druhom, ktoré sa v 16. storočí výrazne rozvinuli. Originalita úplne chýbala, keďže sa zdalo, že nie je možné urobiť nič lepšie ako okopírovať Petrarcu. A predsa aj v tomto štýle písali niektorí energickí básnici. Monsignore Giovanni Guidiccioni z Luccy (1500 – 1541) ukázal svoje štedré srdce. Vo vynikajúcich sonetoch vyjadril svoj smútok nad poľutovaniahodným stavom, do ktorého sa dostala jeho krajina. Francesco Molza z Modeny (1489 – 1544), učený v gréčtine, latinčine a hebrejčine písal elegantným a oduševneným štýlom. Giovanni della Casa (1503 – 1556) a Pietro Bembo (1470 – 1547), hoci boli petrarchisti, boli elegantní. Dokonca aj Michelangelo Buonarroti bol svojho času petrarchista, ale jeho básne nesú známky jeho výnimočného génia.

Medzi týchto básnikov sa radí aj množstvo skvelých dám ako Vittoria Colonna, (ktorú miloval Michelangelo), Veronica Gambara, Tullia d'Aragona, Giulia Gonzaga, veľmi jemné poetky a géniom nadradené mnohým spisovateľom ich čias.

16. storočie malo nemálo tragédií, ale všetky sú slabé. Dôvodom bola morálna a náboženská apatia. Talianskym tragédiám chýbajú silné vášne a energické postavy. Prvým, ktorý zaujal miesto na tragickom javisku bol Trissino s jeho Sofonisba, svedomito sledujúc umelecké pravidlá, ale písané chorými veršami a bez tepla pocitov. Oreste a Rosmunda Giovanniho Rucellai neboli lepšie, ani Antigona Luigiho Alamannis. Sperone Speroni vo svojom Canace a Giraldi Cintio v jeho Orbecche sa pokúšali stať inovátormi tragickej literatúry, ale uspeli len v jej zosmiešnení. Rozhodne nadradený im bol Torrismondo Torquata Tassa, obzvlášť významný svojimi refrénmi, ktoré pripomínajú refrény gréckych tragédií.

Talianska komédia 16. storočia bola takmer úplne postavená na latinskej komédii. Takmer vždy boli rovnaké v zápletke, v postavách starca, sluhu a čakajúceho dievčaťa a spor bol často ten istý. Lucidi of Agnolo Firenzuola a Vecchio amoroso Donata Giannottiho boli postavené na Plautových komédiách, ako aj Sporta od Gelliho, Marito od Dolceho a iné. Zdá sa, že medzi všetkými spisovateľmi komédií sa vyznačovali iba traja – Machiavelli, Ariosto a Giovan Maria Cecchi. Machiavelli vo svojej Mandragore vytvoril komédiu postavy, vytvoril typy, ktoré sa aj dnes zdajú živé, pretože ich odkopíroval z reality videnej okom vynikajúceho pozorovateľa. Ariosto sa zasa odlišoval zobrazovaním zvyklostí svojej doby, obzvlášť ferrarskej šľachty.

Checci zasa zanechal vo svojich komédiách poklad hovoreného jazyka, ktorý nám dnes umožňuje najnádhernejším spôsobom sa oboznámiť s touto dobou. Pietro Aretino sa tiež radí medzi najlepších spisovateľov komédie.

15. storočie nebolo bez humornej poézie; Antonio Cammelli prezývaný Pistoian si obzvlášť zaslúži pozornosť vďaka svojej trpkej prístupnosti, ako ju nazval Sainte-Beuve. Ale bol to Francesco Berni a satira, čo priviedol tento druh literatúry do dokonalosti v 16. storočí. Podľa neho sa tento štýl nazval berneskná poézia. V Bernim sa stretávame s takmer rovnakým fenoménom, ktorý sme si už všimli v súvislosti s Orlando furioso. Bolo to umenie pre umenie, ktoré inšpirovali Berniovcov ako aj Antona Francesca Grazziniho zvaného Il Lasca a iných menej významných. Môžeme povedať, že v ich poézii nie je nič; a je pravda, že ich obzvlášť teší vyzdvihovať nízke a odporné veci a vysmievať sa vážnemu a ctenému. Berneskná poézia je najjasnejšou reflexiou náboženského a morálneho skepticizmu, ktorý bol jednou z charakteristík talianskeho spoločenského života v 16. storočí a viac-menej sa prejavoval vo všetkých prácach tohto obdobia, skepticizmus, ktorý zastavil náboženskú reformáciu v Taliansku a ktorý bol zasa výsledkom historických podmienok. Berneschiovci a obzvlášť sám Berni občas prešiel do satirického tónu. Na druhej strane čistí satiristi ako Benátčan Antonio Vinciguerra, Lodovico Alamanni a Lodovico Ariosto boli najmenej podriadení ostatným pre ich antickú eleganciu štýlu a istú pravdivosť prechádzajúcu do zákernosti, ktorá je obzvlášť zaujímavá, keď básnik hovorí o sebe.

V 16. storočí nebolo málo didaktických prác. Giovanni Rucellai sa vo svojej básni Api blíži dokonalisti Vergília. Jeho štýl je jasný a ľahký a na zaujímavosti jeho knihy pridávajú časté zmienky o udalostiach jeho doby. Ale z didaktických prác presahujúcich významom ostatné spomeňme Cortigiano Baldassara Castiglioneho, v ktorom si predstavuje rozhovor v paláci vojvodov z Urbina medzi rytiermi a dámami o tom, čo má byť dar dokonalého dvorana. Táto kniha sa cení ako zobrazenie intelektuálneho a morálneho stavu najvyššej talianskej spoločnosti v prvej polovici 16. storočia.

Zo spisovateľov románov 16. storočia sú dvaja najvýznamnejší Anton Francesco Grazzini a Matteo Bandello, prvý z nich ako hravý a bizarný a druhý vážny. Nesmieme zabudnúť, že historicky bol Bandello dominikánsky kňaz a biskup, ale napriek tomu boli jeho romány voľné v téme a často zosmiešňujú inovercov.

V čase, kedy bol obdiv kvality štýlu a túžba po klasickej elegancii taká silná ako v 16. storočí, sa prirodzene kládol veľký dôraz na prekladanie gréckych a latinských autorov. Medzi veľmi početné preklady, ktoré sú stále slávne, patrili Aeneida a Idyly Longusa Sofistu od Annibala Cara; ako aj preklad Ovídiovych Metamorfóz od Giovanniho Andreu dell Anguillare, Apuleiovho "Zlatého osla" od Firenzuola a Plutarchovych Životov a Moralia od Marcella Adrianiho.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Torquato Tasso

Historici talianskej literatúry sú na pochybách, či by mal byť Tasso zaradený do obdobia najväčšieho rozvoja renesancie alebo tvoriť obdobie sám o sebe, obdobie prechodné medzi týmto a nasledujúcim. Iste je v hlbokom rozpore so storočím, v ktorom žil. Jeho náboženská viera, vážnosť charakteru, hlboká melanchólia v jeho srdci, neustála honba za dokonalosťou, všetko toto ho radí mimo literárnej epochy reprezentovanej Machiavellim, Ariostom a Bernim. Ako výstižne povedal Carducci, Tasso je plnoprávnym dedičom Danteho Alighieriho: verí, a dôvodí svoju vieru filozofiou; miluje, a komentuje svoju lásku učeným štýlom; je umelcom, a píše dialógy učeneckých špekulácií, ktoré by radi boli platonické.

Mal iba 18 rokov, keď v roku 1562 skúsil epickú poéziu a napísal Rinaldo, v ktorom povedal, že skúšal dodržať Aristotelovské pravidlá s Ariostovymi obmenami. Potom napísal Aminta, pastiersku drámu nevýslovnej elegancie. Ale práca, ku ktorej dlho obracal svoje myšlienky, bola hrdinská báseň a tá spotrebovala všetky jeho sily. Sám vysvetľuje, aký bol jeho zámer v troch Discorsi, ktoré napísal, kým zostavoval Gerusalemme: vybral si veľký a slávny námet, nie taký staroveký aby už nebol zaujímavý, nie taký nedávny, aby zabránil básnikovi okrášliť ho vymyslenými okolnosťami; mienil ho urobiť prísne podľa pravidiel jednoty činnosti, ktoré odpozoroval v gréckych a latinských básňach, ale s oveľa väčšími obmenami a nádherou epizód, aby v tomto nebol ukrátený o romantickú báseň; a nakoniec ho chcel napísať inteligentným a zdobeným spôsobom. Toto urobil Tasso v Gerusalemme liberata, ktorého predmetom je oslobodenie pohrebnej komory Ježiša Krista v 11. storočí Godfreyom z Bouillonu. Básnik nenasleduje verne všetky historické fakty, ale predkladá ich podstatné príčiny, vnášajúc nadprirodzené intervencie Boha a satana.

Gerusalemme liberata je najlepšia hrdinská báseň, ktorou sa Taliansko môže pýšiť. Približuje sa klasickej dokonalosti. Jej epizódy sú nadovšetko krásne. Obsahuje hlbokú myšlienku a všetko odráža melanchóliu duše básnika. Čo sa týka štýlu sa však Tasso nepridržiava tak úzkostlivo klasických modelov a nie je možné prehliadnuť nadmerné použitie metafor, antitéz a nadmernej pýchy; a obzvlášť v tomto smere historici umiestnili Tassa do literárneho obdobia zvaného Secentismo, a iní, striedmi v kritike, povedali, že preň pripravil cestu.

Približne od roku 1559 začalo v talianskej literatúre obdobie dekadencie. Španielska nadvláda utláčala a ničila polostrov. Mysle ľudí postupne strácali silu; každý vznešený pokus bol potlačený. Lásku k vlasti už nebolo cítiť, keď vlasť bola otrokom cudzinca. Podozrievaví vládcovia spútali slobodu myslenia a slova; mučili Campanella, upálili Bruna, vynaložili všetko úsilie, aby vykorenili všetky vznešené presvedčenia, túžby po dobre. Cesare Balbo hovorí, že ak štastie más pozostáva z mieru bez priemyslu, ak urodzenosť pozostáva v tituloch bez moci, ak princov uspokojí prijatie ich vlády bez skutočnej nezávislosti, bez suverenity, ak spisovatelia a umelci spokojne píšu, maľujú a budujú so súhlasom ich súčasníkov, ale bez uznania nasledovníkov, ak je celý národ jednoducho šťastný bez cti a s pokojným postupom korupcie, potom žiadne obdobie nebolo pre Taliansko také šťastné ako stoštyridsať rokov od dohody Cateau Cambrésis do Vojny o španielske dedičstvo. Toto obdobie je v histórii talianskej literatúry známe ako secentismo. Jeho spisovatelia zbavení sentimentu, vášne, myšlienok, uchýlení k preháňaniu; skúšali dosiahnuť výsledok každým druhom zanietenia, bombastizmom, najčudnejšími metaforami, v skutočnosti tým, čo sa v umení nazýva manierizmus, barokizmus. Nevýslovná chudoba predmetu sa snažila skryť pod entuziazmom formy. Zdalo sa, ako by sa spisovatelia predbiehali v tom, kto dokáže najviac zaťažiť svoje umenie samoúčelnými metaforami, frázami, veľkoústymi slovami, zanietením, hyperbolou, podivnosťami, všetkým, čo by mohlo upútať pozornosť na vonkajšiu formu a odpútať ju od podstatného prvku myšlienky.

Hlavou školy secentistov bol Giambattista Marini z Neapola, narodený v roku 1569, obzvlášť známy svojou dlhou básňou Adone. Jeho cieľom bolo vzbudiť údiv novotvarmi; preto môžeme v jeho knihách nájsť najextravagantnejšie metafory, najnásilnejšie antitézy, najnafúknutejšie prázdne slová. Obzvlášť antitéze pripisoval význam pre dosiahnutie najväčšieho efektu. Niekedy zreťazuje jednu za druhou, takže zaplnia celé stanze bez prerušenia. Achillini z Bologne kráčal v Mariniovych stopách. Bol však menej geniálny a preto boli jeho zvláštnosti extravagantnejšie, čím sa stávali naozaj úplne smiešnymi. Vo všeobecnosti môžeme povedať, že básnici 17. storočia boli viac-menej infikovaní Marinizmom. Preto Alessandro Guidi, hoci sa nesnaží o preháňanie ako jeho majster, je prázdne bombastický, nafúknutý, kým Fulvio Testi je umelý a zanietený. A predsa Guidi ako aj Testi cítili vplyv iného básnika, Gabriella Chiabrera narodeného v Savone v roku 1552. V ňom nadobudlo secentesimo iný charakter. Ako povedal, bol zaľubený do Grékov, vyrábal nové metre, obzvlášť v imitácii Pindara, kde sa zaoberal náboženskými, morálnymi, historickými a ľubostnými témami. Nie je ľahké pochopiť, že pindarický štýl poézie 17. storočia nemohol skončiť inak, ako celkom umelý, bez dostatku formy sa ukazuje ako prázdny v predmete a v zbytočnom úsilí skryť prázdnotu sa uchýlil k básnickym ornamentom každého druhu. Tieto zasa sa v ňom stali čerstvým nedostatkom. Napriek tomu značí Chiabrerova škola v dekadencii 17. storočia zlepšenie; a niekedy sa ukazuje, že mal lyrické schopnosti, ktoré by v lepšom literárnom prostredí boli priniesli vynikajúce ovocie. Napríklad, keď spieva o víťazstvách toskánskych galér nad Turkami a pirátmi Stredomoria, vzlieta k veľkým obrazom a zdá sa byť úplne iným básnikom.

Filicaja Florentský je čiastočne lyrický, obzvlášť v piesňach o Viedni obliehanej Turkami, čo ho stavia vyššie ako ostatných nad zlo toho času; ale aj v ňom jasne vidíme rečnícku umelosť a samoľúbu falošnosť. Vo všeobecnosti môžeme povedať, že lyrická poézia 17. storočia trpela rovnakými poruchami, hoci v rozličných stupňoch, čo môžeme zhrnúť ako nedostatok citu a preháňanie vo forme. Neexistovala viera; neexistovala láska; a tak sa umenie stalo cvičením, kratochvíľou, luxusom pre servilných a skorumpovaných.

Potom prišla viera, že na obnovenie literatúry stačí zmeniť formu, ako dôsledok toho, že sa zabudlo, že každá reforma musí byť vplyvom zmeny sociálnych a morálnych podmienok. Oslabení vplyvom Anadia v 17. storočí, plní pýchy a antitéz, ľudia povedali – nechajte nás ísť celkom inou cestou, nechajte nás bojovať s nafúknutým štýlom jednoduchosťou. V roku 1690 bola ustanovená Akadémia Arkádie. Jej zakladateľmi boli Giovan Maria Crescimbeni a Gian Vincenzo Gravina. Arkádia sa tak volala preto, že jej hlavným cieľom a zámerom bolo imitovať v literatúre jednoduchosť starovekých pastierov, o ktorých sa hovorilo, že v zlatom veku žili v Arkádii. Keďže secentisti chybili prílišnou túžbou po novosti, ktorá ich vždy prinútila prekročiť pravdu, tak aj arkádisti si zaumienili navrátiť sa do pravdivých sfér, vždy spievajúc na pastiersky prosté témy. To zjavne nebolo nič iné ako zámena jednej umelej veci za inú; a tak spadli z bombastickosti do zženštilosti, z hyperboly do zdrobnenín, z nafúknutého do príliš rafinovaného. Arkádia bola reakciou na secentismo, ale reakciou, ktorá, obrátiac smer dovtedajšej epochy, uspela iba v ďalšom ochudobnení literatúry. Básne arkádistov plnia mnohé zväzky a pozostávajú zo sonetov, madríg, canzonetov a voľného verša. Jedným zo sonetistov, ktorý sa najviac odlišoval bol Felice Zappi. Z autorov piesní bol najpríkladnejším Paolo Rolli. Innocenzo Frugoni bol známejší ako všetci iní, človek plodnej predstavivosti ale plytkého intelektu, ktorého rozťahané verše dnes nikto nečíta.

Hoci politické a sociálne podmienky v Taliansku 17. storočia boli také, že sa zdalo, že každý nádych inteligencie, každá iskra slobody boli uhasené, na polostrove sa zjavili symptómy zákona reakcie obnovenia, ktorý do veľkej miery sprevádza udalosti v ľudskej histórii. Niektorí veľkí a nezávislí myslitelia ako Bernardino Telesio, Giordano Bruno, Tommaso Campanella, Lucilio Vanini, ktorí vrátili filozofiu do čerstvých koľají a otvorili cestu vedeckým výdobytkom Galilea Galileiho, veľkého súčasníka Descarta vo Francúzsku a Bacona v Anglicku. Galileo nebol iba významným vedcom, ale zaujal významné miesto aj v histórii listov. Zdalo sa, že oddaný Ariostov študent do svojej prózy prenášal kvality tohto veľkého básnika, jasnú a vernú slobodu prejavu, nádherné umenie vedieť všetko povedať presne a jasne a zároveň elegantne. Možno je to najlepšia próza akú kedy Taliansko malo; je jasná, ide priamo k veci, je bez rečníckych ozdôb a vulgárnych pokĺznutí, umelecká bez toho, aby taká vyzerala.

Iný symptóm obnovy, znak rebelstva proti zlu talianskeho sociálneho života, prichádza v satire a obzvlášť v tej od Salvatora Rosa a Alessandra Tassoniho. Salvator Rosa, narodený v roku 1615 blízko Neapola, bol maliar, hudobník a básnik. Ako básnik ukázal, že cítil smutný stav jeho krajiny, že s ňou smútil a tento pocit ventiloval (ako povedal iný satirik, Giuseppe Giusti) v "Generosi rabbuffi". Jeho presviedčanie talianskych básnikov, aby obrátili svoje myšlienky na zbedačenú krajinu ako predmet piesní, krajinu, ktorá trpela pod rukami tyranov, isté pasáže, kde lamentuje nad zženštilosťou talianskych zvykov, silná apostrofa voči Rímu, robia Salvatora Rosa predchodcom patriotickej literatúry, ktorá začala obnovu v 18. storočí.

Tassoni, dosť výnimočný muž tohto storočia bol Rosovi ešte nadradený. Ukázal nezávislý úsudok v strede všeobecnej servility a jeho Secchia Rapita ukázala, že bol významným spisovateľom. Je to hrdinská komická báseň, ktorá je zároveň epos aj osobnostná satira. Bol dosť drzý na to, aby zaútočil na Španielov vo svojej Filippiche, kde naliehal na vodcu Karla Emanuela Savojského, aby pokračoval vo vojne proti nim.

Potom, ako sa z väčšej časti oslobodilo od španielskej nadvlády v 18. storočí, nové politické podmienky Talianska sa začali zlepšovať. Proklamátormi tohto zlepšenia, ktoré sa ukázalo v mnohých občianskych reformách, boli Jozef II., Leopold I. a Karol I. Títo princovia svoju prácu odkopírovali od filozofov, ktorí zasa pocítili vplyv všeobecného ideového hnutia, ktoré potichu pracovalo v mnohých častiach Európy, a ktoré bolo reprezentované francúzskymi encyklopedistami.

Giambattista Vico bol jedným z predstaviteľov prebudenia historického povedomia v Taliansku. V svojej Scienza nuova sa podrobil skúmaniu zákonov riadiacich vývoj ľudskej rasy a udalostí. Od psychologickej štúdie človeka túžil odvodiť comune natura delle nazioni, t. j. všeobecné historické zákony alebo zákony, podľa ktorých civlizácie rastú, prekvitajú a padajú.

V rovnakom duchu, ktorý rozhýbal Vicove filozofické výskumy, sa zrodil odlišný druh výskumu – zdrojov talianskej občianskej a literárnej histórie. Lodovico Antonio Muratori potom, ako zozbieral jednu celú kroniku (Rerum Italicarum scripteres) zápiskov, biografií, listov a denníkov talianskej histórie od roku 500 do 1500, potom, ako prediskutoval najzáhadnejšie historické otázky v Antiquitates Italicae inedii aevi, napísal Annali d Italia, kde detailne rozpisoval fakty odvodené z autentických zdrojov. Muratoriho partnermi v jeho hsitorických výskumoch boli Scipione Maffei z Verony a Apostolo Zeno z Benátok. Prvý z nich vo svojom Verona ilustrata zanechal nielen poklad učenia, ale aj vynikajúci exemplár historickej písomnosti. Druhý z nich pridal mnoho k erudícii literárnej histórie, vo svojich Dissertazioni Vossiane a in poznámkach k Biblioteca dell eloquenza italiana monsignora Giusta Fontaniniho. Girolamo Tiraboschi a gróf Giovanni Maria Mazzuchelli z Brescie sa oddali literárnej histórii.

Kým duch doby viedol ľudí k skúmaniu historických zdrojov, viedol ich tiež k skúmaniu mechanizmov a sociálnych zákonov. Francesco Galiani písal o mene; Gaetano Filangieri napísal Scienza della legislazione. Cesare Beccaria, v jeho treatise dei delitti e delle pene, prispel k reforme trestného práva a presadzoval zrušenie mučenia.

Muž, ktorý nadovšetko stelesňuje obnovu literatúry v 18. storočí je Giuseppe Parini. Narodil sa v lombardskej dedinke v roku 1729, bol vzdelaný predovšetkým v Miláne a ako mladík bol známy medzi arkádskymi básnikmi pod menom „Darisbo Elidonio“. Aj ako arkádčan však Parini vykazoval známky odlišné od bežného typu. V zbierke básní, ktorú publikoval v dvadsiatich troch rokoch pod pseudonymom „Ripano Eupilino“, sú pastierske sonety, v ktorých ukazuje, že mal schopnosť vybrať scény z reálneho života a aj satirické časti, v ktorých vykazuje do istej miery drzú opozíciu dobe. Tieto básne sú možno založené na pozostatkoch Berniho, ale určite indikujú rozhodné odhodlanie hrubo porušovať všetky literárne konvencie, ktoré autora obklopovali. To však bolo iba začiatkom boja.

Parini žil v časoch veľkej sociálnej krízy. Urodzení a bohatí sa všetci oddávali komfortu a prihlúplej zdvorilosti, trávili svoje životy smiešnymi kratochvíľami alebo nehanebným sebaukájaním, mrhali sebou na nemorálne "cicisbeismo" a ponúkali najbiednejší obraz slabosti mysle a charakteru. Boli to sociálne podmienky, proti čomu smerovali Pariniho múzy. Už pri vylepšovaní básní zo svojej mladosti sa ukázal ako inovátor svojich textov, naraz odmietajúci petrarchizmus, secentesimo aj arkádiu, tri choroby, ktoré oslabovali talianske umenie v predchádzajúcich storočiach, a vyberal si témy zo skutočného života, ktoré by mohli pomôcť viesť jeho súčasníkov. Už v Odi počuť satirický tón. Ale silne sa prejavil až v básni Del giorno, v ktorej si predstavuje, že vyučuje mladého milánskeho patricija všetkým zvykom a spôsobom galantného života; odhalí všetky jeho smiešne frivolnosti a s jemnou iróniou demaskuje zbytočnosti aristokratických zvykov. Rozdeliac deň do štyroch častí – Mattino, Mezzogiorno, Vespero a Notte – opisuje kratochvíle každej z nich, a tak kniha nadobúda historickú hodnotu najväčšieho významu.

Parini satirizujúci svoju dobu sa vrátil k pravde a konečne prinútil umenie slúžiť účelu občianskeho moralizovania. Ako umelec sa vracia priamo ku klasickým formám, pokúšajúc sa imitovať Vergília a Danteho otvoril cestu dobrej škole, ktorú čoskoro uvidíme vznikať, školu umelcov ako Vittorio Alfieri, Ugo Foscolo and Vincenzo Monti. Ako umelecké dielo je Giorno nádherné sokratickou zručnosťou, s ktorou neustále udržiava jemnú iróniu, vďaka ktorej sa zdá, že chváli to, čo v podstate viní. Verš má nové harmónie; niekedy je trochu tvrdý a lámaný, nie bez zámeru, ale ako protest proti arkádskej monotónnosti. Celkovo plynie majestátne, ale bez Frugónskej monotónnosti ohlušujúcej ucho, ktorá necháva srdce chladným.

Satira Gaspara Gozziho bola menej povznesená, ale smerovala rovnakým smerom ako Pariniho. Vo svojom Osservatore, niečo ako Spectator Josepha Addisona, vo svojej Gazzetta veneta a v Mondo morale pomocou alegórie a novotvarov kára zlá jemným dotykom štýlom pripomínajúcim Luciana. Je hladký a ľahký, ale to mu nebráni ísť priamo k cieľu, ktorým je poukázať na poruchy spoločnosti a napraviť ich. Gozziho próza je veľmi plynulá a živá. Chybuje iba prílišnou zanietenosťou, čím imituje spisovateľov 14. storočia.

Iným satirickým spisovateľom prvej polovice 18. storočia je Giuseppe Baretti z Turína. V denníku zvanom Frusta letteraria sa podujal neľutostne bičovať práce, ktoré boli dovtedy publikované v Taliansku. Mnoho sa naučil cestovaním; a obzvlášť jeho dlhý pobyt v Anglicku prispel k nezávislému charakteru jeho mysle a pomohol mu často dobre súdiť ľudí a veci. Je pravda, že jeho odsudky nie sú vždy správne, ale Frusta letteraria bola prvou knihou nezávislej kritiky cielenej obzvlášť proti arkádistom a pedantom.

Všetko smerovalo k zlepšeniu, a charakter reformy bol odhodiť konvenčné, falošné, umelé a vrátiť sa k pravde. Dráma pocítila vplyv doby. Apostolo Zeno a Metastasio (arkádsky pseudonym Pietra Trapassiho, rímskeho rodáka) túžili spojiť melodrámu a rozum. Druhý z nich obzvlášť uspel v pridaní čerstvého výrazu zanieteniu, prirodzeného obratu k dialógu a určitej zaujímavosti v zápletke; a ak by sa nebol uchýlil k neustálej neprirodzenej prílišnej rafinovanosti a neopodstatnenému pátosu a častých anachronizmov, mohol by byť považovaný za prvého dramatického reformátora 18. storočia.

Táto česť patrí Benátčanovi Carlovi Goldonimu. Zistil, že komédia bola buď úplnou klasickou imitáciou alebo zavedená do extravagancie, do coups de theatre, najneusporiadanejšej postupnosti nepravdepodobných situácií, alebo inak poňatá komickými hercami, ktorí recitovali impromptu na danú tému, ktorej obrysy sledovali. V tejto starej populárnej forme komédie s maskami bláznivého starca (pantalone), doktora, harlekýna, Brighella a i. našiel Goldoni najsilnejšie prekážky svojej reformy. Ale nakoniec vyhral, stvoriac komédiu charakteru. Bezpochyby mu pri tom pomohol Moliérov príklad. Goldoniho postavy sú vždy skutočné, ale často mierne povrchné. Študoval charakteristiky, ale neponoril sa do psychologických hĺbok. Vo väčšine jeho výtvorov sa zobrazuje vonkajšok skôr ako vnútro. V tomto stojí až za Moliérom. Na druhej strane ho predbieha v živosti dialógu a v zručnosti, s ktorou nachádza dramatické situácie. Goldoni napísal mnoho, v skutočnosti príliš veľa (viac ako stopäťdesiat komédií), a nemal čas opraviť, vyleštiť, zdokonaliť svoje práce, ktoré sú všetky neopracované. Ale čo sa týka komédie charakteru musíme ísť priamo od Machiavelliho Mandragory k nemu. Goldoniho dramatické schopnosti zvláštne zvýrazňuje fakt, že takmer všetky svoje typy berie z benátskej spoločnosti a predsa im je schopný vdýchnuť nevyčerpateľnú rôznosť. Množstvo z jeho komédií je písaných v benátskom dialekte a sú to asi tie najlepšie.

Myšlienky, ktoré si razili cestu francúzskou spoločnosťou v 18. storočí a potom priniesli Veľkú Francúzsku revolúciu v roku 1789 uviedli taliansku literatúru druhej polovice 18. storočia na zvláštnu cestu. Láska pre ideál a slobodu, túžba po rovnosti, nenávisť k tyranii vrátili taliansku literatúru k národným cieľom, hľadaniu klasicizmu s cieľom zlepšiť stav krajiny jej oslobodením od politického a náboženského despotizmu. Ale toto všetko bolo spojené s inou tendenciou. Taliani, ktorí chceli politické vykúpenie verili, že to je neoddeliteľné od intelektuáleho obnovenia a zdalo sa im, že je to možné znova dosiahnuť iba znovuzjednotením so starovekým klasicizmom, inými slovami, priblížiť sa starovekým gréckym a latinským spisovateľom. Tým sa zopakovali, čo sa stalo v prvej polovici 15. storočia.

17. storočie môže v skutočnosti byť považované za nový taliansky stredovek bez oceľovej tvrdosti tých čias, ale skorumpovaný, morálne oslabený, preplnený Španielmi a Francúzmi, vek, ktorým sa rušila dovtedajšia civilizácia. Proti tomuto historickému obdobiu bolo treba reakciu, rekonštrukciu krajiny a civilizácie z jej ruín. Už predtým sa vyskytli lastovičky tohto hnutia – s Parinim na ich čele. Teraz je potrebné dielo dokončiť a potrebnú silu treba hľadať v starovekej literatúre dvoch klasických národov.

Patriotizmus a klasicizmus vtedy boli dvoma princípmi, ktoré inšpirovali literatúru započatú Vittoriom Alfierim. Uctieval grécku a rímsku myšlienku ľudovej slobody v zbrani – proti tyranom. Témy svojich tragédií z roku 1803 čerpal takmer neustále z histórie týchto dvoch národov, robil neustále apostrofy voči despotom, nechal svoje staroveké postavy hovoriť ako revolucionárov svojej doby; nerobil si starosti ani nemyslel na pravdivosť charakteru: stačilo mu, že hrdina mal rímske meno, že bolo treba zabiť tyrana a že sloboda na konci triumfovala. Ale ani to Alfieriho neuspokojilo. Pred ním a okolo neho bola arkádska škola s jej bláznivou výrečnosťou, prázdnou hojnosťou epitetov, s idylizovaním tém bez občianskeho významu vyvolávajúcim nevoľnosť. Voči tomuto všetkému bolo potrebné vyzbrojiť patriotickú múzu.

Ak arkádisti nevynímajúc nenávideného Metastasia riedili svoju poéziu oslabujúcou jemnosťou, ak sa vylievali toľkými slovami, ak stavali také frázy, iba si to žiadalo, aby ich opozícia bola stručná, výrečná, silná, ostrá a zaoberala sa obdivuhodným na rozdiel od nízkeho a idylického. Tým sme vyjadrili dobro a zlo Alfieriho. Túžil po politickej reforme pomocou listov; zachránil literatúru od arkádistických prázdností, viedol ju k národnostnému; vyzbrojil sa patriotizmom a klasicizmom aby vyhnal rúhačov z chrámu umenia. Ale v podstate bol skôr patriotom ako umelcom. V každom prípade, výsledky nového literárneho hnutia boli početné.

Ugo Foscolo bol horlivý patriot, ktorý priviedol k životu teplo najnespútanejšej vášne a do svojho umenia skôr rečnícke spôsoby, ale vždy inšpirované klasickými modelmi.

Lettere di Jacopo Ortis, inšpirované Goetheho Wertherom, je ľubostný príbeh s prímesou patriotizmu; sú násilným protestom proti zmluve z Campo Formio a výlev Foscolovho vlastného srdca o jeho nešťastnej afére. Jeho vášne boli náhle a divé; skončili sa tak nečakane ako sa začali; boli víchricou, ktorá sa skončila za štvrťhodinu. Jednej z týchto vášní ďakuje za existenciu aj Ortis, a je asi najlepším a najvernejším z jeho diel. Aj v ňom je občas pompézny a rečnícky, ale vždy oveľa menej ako napríklad v Dell origine e dell ufficio della letteratura. Celkovo je Foscolova próza nafúknutá a zanietená a odráža charakter muža, ktorý sa vždy pokúšal stať, dokonca aj pred sebou samým, v dramatických situáciách. Toto bolo skutočne dôsledkom Napoleonskej epochy; všetko bežné, jednoduché a prirodzné naháňalo hrôzu; všetko muselo byť podľa modelu hrdinu, na ktorého s údivom hľadel celý svet; všetko muselo zaujať hrdinskú formu. Vo Foscolovi je táto snaha nadmerná; a nie zriedka sa stalo, že v túžbe hrať sa na hrdinu sa ten výnimočný muž, malý Napoleon dámskych spální stal falošným a zlým vo svojom umení, zlým vo svojom živote. V Sepolcri, jeho najlepšej básni, bol podnecovaný vznešenými pocitmi a umenie veršovania je majstrovské. Asi vďaka tomuto majstrovstvu vďačí Sepolcri za všetko, čo je na nej obdivuhodné. Sú v nej najčudnejšie pasáže, čo sa týka ich zmyslu, akoby si autor sám nesformuloval jasnú myšlienku. Nechal neúplné celé tri hymny na Graces, v ktorých spieval o kráse ako zdroji dobrých spôsobov, všetkých kvalít a šťastia. Tu zasa najviac vzbudzuje obdiv harmónia a ľahké veršovanie.

Medzi jeho prozaickými prácami zaujíma výsostné postavenie jeho prekladu Sentimental Journey Laurenca Sterna, spisovateľa, vďaka ktorému človek môže ľahko pochopiť, ako ním bol Foscolo hlboko nadšený. Odišiel do exilu do Anglicka a tam aj zomrel. Napísal pre anglických čitateľov niektoré eseje o Petrarcovi, o textoch Dekameronu a o Dantem, ktoré sú významné pre dobu, v ktorej boli napísané a je možné povedať, že začal v taliansku nový druh literárnej kritiky. Foscolo je stále veľmi obdivovaný a nie je to bez dôvodu. Jeho diela vzbudzujú lásku po domove a ľudia, ktorí začali revolúciu v roku 1848 boli zväčša odrastení na ňom.

Ak sa vo Foscolovi zjednotil patriotizmus a klasicizmus a takmer vytvorili jednu vášeň, nie je to možné povedať o Vincenzovi Montim, v ktorom absolútne prevládal umelec. A predsa bol Monti tiež patriotom, ale svojím vlastným spôsobom.

Panovala nad ním nejedna hlboká vášeň, skôr je možné povedať, že jeho charakteristikou je nemennosť jeho vášní, ale každá z nich bola novou formou patriotizmu, ktorá zaujala miesto starej. Videl nebezpečenstvo svojej krajiny vo Francúzskej revolúcii a napísal Pellegrino apostolico, Bassviliiana aFeroniade; Napoleonove víťazstvá ho primäli napísať Pronreteo a Musagonia; v jeho Fanatismo a Superstizione útočí na pápežstvo; následne ospevuje Rakúšanov. Tak každá veľká udalosť zmenila jeho myslenie s neuveriteľnou priehľadnosťou, ktorú však ľahko vysvetliť. Monti bol nadovšetko umelec; jeho umenie bolo skutočné, jeho jediná nemenná vášeň; všetko ostatné v ňom bolo premenlivé. Predstavivosť bola jeho tyranom a pod jej vplyvom nemal čas zdôvodňovať a vidieť biedny aspekt svojich zmien politického postoja. Bolo to diktátorské božstvo, ktoré mu vládlo a pod jej diktátom písal. Pius VI., Napoleon, Francis II. boli preňho iba pomíjajúcimi tieňmi, ktorým ťažko venoval pozornosť hodinu; to, čo pretrváva, čo je preňho večné je samotné umenie. Bolo nespravodlivé obviniť Montiho z povrchnosti. Ak povieme, že príroda urobila básnika bohatého a človeka chudobného tým, že mu dala iba jedinú schopnosť, budeme hovoriť pravdu. Ale básnik bol skutočne bohatý. Hoci vedel málo z gréčtiny, podarilo sa mu urobiť prekad Iliady, ktorý je významný svojim homérskym poňatím a v jeho Bassvilliana stojí na úrovni Danteho. V ňom klasická poézia ožila v celej svojej kvetnatej veľkosti.

Monti sa narodil v roku 1754, Foscolo v roku 1778; o štyri roky neskôr sa narodil ďalší poet rovnakej školy, Giambattista NI 1, Niccolini. V literatúre bol klasicista; v politike Ghibelline, zriedkavá výnimka v Guelfovskej Florencii, jeho rodisku. Jeho spôsob písania pripomínajúci prekladanie, možno povedať imitovanie Aeschyla, ako aj napísanie Discorsi sulla tragedia greca, a o udivujúcom Michelangelovi Nicoolini ukazoval svoju nadšenú oddanosť starovekej literatúre. V jeho tragédiách sa oslobodil od nadmernej tuhosti Afieriho a sčasti sa priblížil anglickým a nemeckým tragickým autorom. Takmer vždy si vybral politickú tému túžiac udržať pri živote v jeho spolupatriotoch lásku po slobode. Tými sú Nabucco, Antonio Foscarini, Giovanni da Procida, Lodovico il Moro, a i. Zaútočil na pápežský Rím v Arnaldo da Brescia, dlhom a tragickom diele nevhodnom pre javisko a epickom skôr ako dramatickom. Niccoliniho tagédie ukazujú bohatý lyrický prameň skôr ako dramatického génia. V každom prípade mu patrí zásluha za bránenie liberálnych myšlienok a za otvorenie novej cesty talianskej tragédii.

Literárne obdobie, ktorým sa zaoberáme malo troch spisovateľov, ktorí sú príkladom smeru, ktorým sa ujali historické štúdie. Zdá sa zvláštne, že po učenej škole začanej Muratorim by sa tu mal vyskytnúť pohyb späť, ale je jasné, že retrogresia bola zapríčinená vplyvom klasicizmu a patriotizmu, ktoré hoci oživili poéziu, nemohli inak ako pokaziť históriu. Carlo Botta narodený v roku 1766 bol svedkom francúzskych ničivých zásahov v Taliansku a diktatúry Napoleona. Vzrušený týmto ponížením napísal históriu Talianska od roku 1789 do 1814; a neskôr pokračoval v Guicciardiniho „Histórii“ vdo roku 1789. Písal štýlom latinských autorov, pokúšal sa imitovať Lívia. Písal dlhé a ťažké pasáže štýlom, ktorý sa snažil byť bocacciovský, nestarajúc sa mnoho o to, čo tvorí dôležitú historický materiál, jeho jediným zámerom bolo použiť svoju akademickú prózu v prospech svojej vlasti. Botta chcel byť klasický štýlom, ktorý už klasický nemohol byť a preto úplne zlyhal v splnení svojho literárneho cieľa. Preto je možné ho chváliť iba za vznešené a patriotické úmysly. Nie tak zlými ako uvedené dve histórie Talianska je Guerra dell indipendenza americana.

Bottovi sa blíži Pietro Colletta, Neapolčan narodený deväť rokov po ňom. Aj on mal vo svojej Storia del reame di Napoli dal 1734 al 1825 úmysel brániť nezávislosť a slobodu Talianska štýlom požičaným od Tacita; a uspel lepšie ako Botta. Píše rýchlym, stručným, nervóznym štýlom, ktorý robí čítanie knihy pútavým. Ale hovorí sa, že Pietro Giordani a Gino Capponi ju pre neho opravovali. Lazzaro Papi z Luccy, autor Commentari della rivaluzione francese dal 1789 al 1814 sa celkovo nelíšil od Botta či Colletta. Tiež bol historikov v klasickom štýle a témou sa zaoberá v patriotickom duchu; ale bol umelcom, ktorý prekonáva spomenutých dvoch.

Na prvý pohľad sa zdá, že kým zúrili pálčivé politické vášne a muži najjasnejšieho génia novej klasickej a patriotickej školy boli puritánmi, by mohla povstať otázka puritánstva jazyka. A predsa je možné tento fenomén jednoducho vysvetliť. Puritánstvo je iná forma klasicizmu a patriotizmu. V druhej polovoci 18. storočia bola taliančina obzvlášť plná francúzskych výrazov. Boli veľké nezhody ohľadne vhodnosti a ešte väčšie ohľadne elegancie štýlu. Prózu bolo treba obnoviť pre národnú hrdosť a verilo sa, že to nebolo možné urobiť bez návratu k spisovateľom 14. storočia, k aurei trecentisti, ako sa im hovorilo alebo ku klasike talianskej literatúry. Jedným zo zástancov novej školy bol Antonio Cesari z Verony, ktorý znova vydával starovekých autorov a znova publikoval vydanie Vocabolario della Crusca s dodatkami. Napísal dizertáciu Sopra lo stato presente della lingua italiana a túžil presadiť nadradenosť toskánčiny a troch veľkých spisovateľov – Danteho, Petrarcu, Boccaccia. V súlade s týmto cieľom napísal niekoľko kníh, pričom si dal námahu kopírovať trecentistov čo najvernejšie. Ale patriotizmus v Taliansku mal vždy v sebe niečo domáce; preto tejto toskánskej nadradenosti proklamovanej Cesarim oponovala lombardská škola, ktorá nevedela nič o Toskánsku a s Danteho De vulgari eloquentia sa vrátila k myšlienke lingua illustre.

Toto bola stará myšlienka, o ktorej široko a vášnivo diskutovali Varchi, Muzio, Castelvetro, Speroni a iní cinquecentisti (16. storočie). Teraz táto otázka znova povstala celkom čerstvá akoby o nej nikto nikdy nebol diskutoval. Na čele lombardskej školy bol Monti a jeho zať – knieža Giulio Perticari. To dalo Montimu príležitosť napísať Pro pasta di alcune correzioni ed aggiunte al vocabolario della Crusca, v ktorom útočil na Cruscov toskánizmus, ale elegantným a jednoduchým štýlom, fakticky akoby vytvoriť jednu z nakrásnejších próz v talianskej literatúre. Na druhej strane Perticari s veľmi podradeným intelektom zúžil a veľmi zhoršil otázku na dve pojednaniaDegli scrittori del Trecento a Dell amor patrio di Dante, v ktorých často zakrývajúc alebo meniac fakty iba robí zmätok tak, kde predtým nebol. Medzitým bol však udaný impulz. Debata o jazyku zaujala miesto v mnohých literárnych a politických debatách a zúčastnilo sa jej celé Taliansko – Basilio Puoti v Neapoli, Paolo Costa v Romagni, Marc Antonio Parenti v Modene, Salvatore Betti v Ríme, Giovanni Gherardini v Lombardii, Luigi Fornaciari v Lucce, Vincenzo Nannucci vo Florencii.

Patriotom, klasicistom a puristom zároveň bol Pietro Giordani narodený v roku 1774; bol takmer zhrnutím literárneho hnutia tej doby. Jeho celý život bol plný boja za slobodu. Najviac učený gréckymi a latinskými autormi a talianskymi trecentisti, zanechal po sebe iba niekoľko písomností, ale tie sú starostlivo vypracované čo sa týka štýlu a jeho próza bola v jeho dobe považovaná za nádhernú. Dnes sa zdá príliš majestátny, príliš prepracovaný čo sa týka fráz a pýchy, príliš ďaleko od prirodzenosti, príliš umelý. Giordani uzatvára literárnu epochu klasicistov.

V tomto bode začína súčasné literárne obdobie. Bolo povedané, že jeho prvý impulz bol udaný romantickou školou, ktorá mala ako svoj orgán ustanovený Conciliatome v roku 1818 v Miláne a založený na ľuďoch ako Silvio Pellico, Lodovico di Breme, Giovile Scalvini, Tommaso Grossi, Giovanni Berchet, Samuele Biava a nakoniec Alessandro Manzoni. Netreba popierať, že všetci spomenutí boli ovplyvnení myšlienkami, ktoré obzvlášť v Nemecku na začiatku 19. storočia splodili hnutie zvané romantizmus^{[chýba zdroj]}. Ale v Taliansku sa literárna reforma ubrala iným smerom.

Bezpochyby na skutočnom čele reformy, alebo aspoň jej najvybranejším mužom, bol Alessandro Manzoni. Vo svojom liste sformuloval ciele novej školy, povedal, že sa budú pokúšať objaviť a vyjadriť Il vero storico a Il vero morale nie len ako zámer, ale ako najširší a večný zdroj krásneho. A je to presne realizmus v umení, čo charakterizuje taliansku literatúru od Manzoniho ďalej. Pronfessi Sposi je jedna z jeho prác, ktorá ho učinila nesmrteľným. Myšlienka historického románu k nemu nepochybne prišla od Sira Waltera Scotta, ale uspel v širšej miere ako v písaní historického románu v úzkom zmysle slova; vytvoril veľmi realistické umelecké dielo: romanca sa stráca; nikto sa nestará o zápletku, čo je navyše bez vážnych dôsledkov. Pozornosť je celkom zameraná na silnú objektívnu tvorbu postáv. Od najvýznamnejšieho po najmenšieho sú všetky minimálne veľmi podobné skutočnosti; sú to pred nami stojace živé postavy, bez toho aby mali kvality jednej doby viac ako inej, ale po celý čas s ľudskými kvalitami. Manzoni je schopný odhaliť charakter vo všetkýh jeho súčastiach, zobraziť ho vo všetkých pohľadoch, sledovať jeho jednotlivé fázy. Je schopný zachytiť jeden moment a z tohto momentu nám pomôcť uhádnuť celý zvyšok. Don Abbondio a Renzo sú takí dokonalí ako Azzeccagarhugli a II Sarto. Manzoni sa ponára do najhlbších kútov ľudského srdca a tak vykresľuje najjemnejšie rysy psychologockej reality: v tomto leží jeho veľkosť, ktorá bola prvýkrát rozpoznaná jeho spoločníkom v genialite – Goethem. Aj ako básnik mal záblesky génia, obzvlášť v napoleonskej óde Il Cinque Maggio, kde opisuje ľudské vášne, ako v niektorých stanciach Inniho a v refrénoch Adelchiho. Ale je to práve Promessi Sposi v čom spočíva jeho dnešná sláva.

Veľkým poetom doby bol Giacomo Leopardi, narodený trinásť rokov po Manzonim v Recanati v patricijskej rodine, zaslepený a nenásytný. Tak sa oboznámil s gréckymi autormi, ktorých potom používal, že grécky spôsob myslenia bol v jeho mysli jasnejší ako latinský či dokonca taliansky. Samota, smútok a domáca tyrania ho pripravili na hlbokú melanchóliu. Z tohto prešiel do úplného náboženského skepticizmu od ktorého hľadal úľavu v umení. Všetko v jeho básňach je obrovské a strašné, sú najagonickejším nárekom modernej literatúry vyjadreným nepredstieranou tichosťou, ktorá nás naraz pozdvihuje aj straší. Ale okrem toho, že bol najväčším básnikom prírody a žiaľu bol aj obdivovateľným spisovateľom prózy. Vo svojej Operette morali sú dialógy a konverzácie charakteristické chladným a trpkým úsmevom nad ľudskými osudmi, pri ktorých čitateľa mrazí jasnosť štýlu, jednoduchosť jazyka a hlbka poňatia, ktoré sú také, že ho snáď možno považovať za najväčšieho lyrického básnika po Dantem, ale aj za jedného z najdokonalejších prozaických spisovateľov, ktorých talianska literatúra mala.

Ako sa presadzoval realizmus v umení, pozitívne metódy kritiky s ním držali krok. Od spôsobov Bottovej a Collettovej histórie sa vrátili k duchu učeneckého výskumu ako vidieť v prácach ako Archivio storico italiano vo Florencii od Giampietra Vieusseux, Storia d'Italia nel medio evo od Carla Troya, významného spisu od samotného Manzoniho Sopra alcuni punti della storia longobardica in Italia, a veľmi dobrú históriu Vespri siciliani od Michele Amari. Ale popri veľkých umelcoch ako Leopardi a Manzoni, popri učencoch existovala aj v prvej polovici 19. storočia patriotická literatúra. Pozornému pozorovateľovi sa bude zdať, že samotná historická náuka bola inšpirovaná láskou k Taliansku. Giampietro Vieusseux mal jasný politický cieľ, keď v roku 1820 založil mesačník Antologia. A je rovnako dobre známe, že Archivio storico italiano (1842) boli v inej forme pokračovaním Antologie, ktorá bola potlačená v roku 1833 zásahom ruskej vlády. Florencia bola v tých dňoch azylom všetkých Talianskych exilantov, a tí sa stretávali a podávali si ruky vo Vieusseuxových izbách, kde prebiehali debaty viac literárne ako politické, ale kde jedna myšlienka živila všetky mysle, myšlienka na Taliansko.

Predchádzajúce literárne hnutie, ktoré prebiehalo súčasne s politickou revolúciou v roku 1848, môže byť reprezentované štyrmi spisovateľmi – Giuseppe Giusti, Francesco Domenico Guerrazzi, Vincenzo Gioberti a Cesare Balbo. Giusti písal epigramatické satiry v ľudovom jazyku. Ostrým jazykom bičoval nepriateľov Talianska; jeho spôsob sa zdal byť veľmi originálny, ale v skutočnosti imitoval Brangera. Bol výrečným politickým spisovateľom, ale druhoradým básnikom. Guerrazzi mal vynikajúcu reputáciu a veľký vplyv, ale jeho historické romány, hoci boli pred rokom 1848 horúčkovito čítané, sú dnes takmer zabudnuté. Gioberti, silný polemický spisovateľ mal urodzené srdce a veľkú myseľ; jeho filozofické práce sú dnes prakticky mŕtve, ale Primabo morale e civile degli Ibaliani pretrvá ako dôležitý dobový dokument a Gesuita moderno bude žiť ďalej ako najväčšie písomné obvinenie jezuitov. Balbo bol vášnivým študentom histórie a zužitočnil históriu pre politiku. Ako Gioberti vo svojom prvom období, aj Balbo bol nadšený myšlienkou občianskeho pápežstva a federácie talianskych štátov ním spravovaných. Jeho Sommario della scoria d' Italia je vynikajúcim epitómom.

Po roku 1850 sa stala politická literatúra menej dôležitou. Jedným z posledných významných básnikov tohto žánru bol Francesco dall'Ongaro, so svojimi Stornelli politici (Politickí škorci). Detaily o prácach neskorších spisovateľov možno nájsť v jednotlivých biogafických článkoch a na tomto mieste musí stačiť ich sumár. Giovanni Prati a Aleardo Aleardi pokračujú v romantických tradíciách. Dominantnou postavou tohto posledného obdobia je však Giosuè Carducci, oponent romantikov a obnoviteľ antických metrov a Spiri, veľký ako básnik, bol len o málo menej významný ako literárny kritik a historik. Iní klasickí básnici sú Giuseppe Chiarini, Domenico Guoli, Arturo Graf, Guido Mazzoni a Giovanni Marradi, z ktorých je možné posledných dvoch považovať za zvláštnych prívržencov Carducciho, zatiaľ, čo iný, Giovanni Pascoli známy svojimi Myricae a Poemetti ako taký iba začínal. Enrico Panzacchi (narodený v roku 1842) bol srdcom stále romantik. Olindo Guerrini (písal pod pseudonymom Lorenzo Stecchetti) je hlavným prestaviteľom versimo v poézii a hoci jeho skoré práce dosiahli succes de scandale, je autorom nie jedného textu neoddeliteľnej hodnoty. Alfredo Baccelli a Mario Rapisardi sú epickí básnici hodní uvedenia. Felice Cavallotti je autorom prevratného Marcia de Leonida. Ako spisovateľ píšuci dialektom našiel veľký rímsky básnik Giuseppe Gioachino Belli početných nasledovníkov ako Renato Fucini (Pisa), Berto Barbarini (Verona) a Cesare Pascarella (Rím).

Medzi ženskými básnikmi dosiahla významnú povesť Ada Negri s jej socialistickými Fatalit a Tempeste; a iné ako Vittoria Aganoor, A. Brunacci-Brunamonti a Annie Vivanti sú vysoko cenené v rámci Talianska. Medzi dramatikmi reprezentujú starú školu Pietro Cossa v tragédii, Gherardi del Testa, Ferdinando Martini a Paolo Ferrari v komédii. Modernejšie metódy si prisvojili Giuseppe Giacosa a Gerolamo Rovetta. V beletrii upadol historický román v nemilosť, hoci Emilio de Marchi napísal dobré práce tohto žánru. Román intríg vypestovali Anton Giulio Barrili a Salvatore Farina, psychologický román Enrico Annibale Butti, realistické miestne príbehy Giovanni Verga, mystický filozofický román Antonio Fogazzaro.

Edmondo de Amicis, asi najčítanejší zo všetkých moderných talianskych autorov napísal prijateľnú beletriu, hoci jeho morálne práce a cestopisy sú vo všeobecnosti známejšie. Zo ženských spisovateľov románov sa stali populárnymi Matilde Serao a Grazia Deledda. Gabriele d’Annunzio vytvoril originálne poetické, dramatické a beletristické dielo výnimočnej kvality. Začal s lyrikou, ktorá bola cenená nemenej pre nevýslovnú krásu formy ako pre jej voľnosť a tieto charakteristiky sa znova objavili v dlhej sérii básní, hier a románov. Pozícia D'Annunzia ako muža najširšej literárnej a umeleckej kultúry je nepopierateľná a aj jeho najzarytejší kritici priznávajú jeho zvládnutie taliančiny založené na širokej znalosti talianskej literatúry skorších čias. Ale pri všetkom jeho géniovi, jeho myslenie je nezdravé a jeho pesimizmus deprimujúci; krása jeho práce je krása dekadencie.

Giovanni Prati a Aleardo Aleardi pokračujú v romantických tradíciách. Iní klasickí básnici sú Giuseppe Chiarini, Arturo Graf, Guido Mazzoni a Giovanni Marradi, z ktorých dvaja poslední by mohli byť možno nazvaní ako osobití žiaci Carducciho. Enrico Panzacchi bol srdcom romantik. Olindo Guerrini (ktorý písal pod pseudonymom Lorenzo Stecchetti) je predstaviteľ verizmu v poézii a cez jeho skoršie práce dosiahol škandálny úspech, no je autorom mnohých básní skutočnej hodnoty. Alfredo Baccelli a Mario Rapisardi sú osobití epickí básnici. Felice Cavallotti je autor vzrušujúcej „Marcia de Leonida“.

Medzi spisovateľmi píšúcimi v dialekte našiel veľký rímsky básnik Giuseppe Gioacchino Belli početných nasledovníkov, ku ktorým patria Renato Fucini (Pisa) a Cesare Pascarella (Rím). K ženským poetkám priraďujeme Adu Negriovú s jej socialistickou Fatalità et Tempeste, ktorá dosiahla veľkú popularitu. Ďalšou autorkou je Annie Vivantiová, ktorá je vysoko uznávaná v Taliansku.

Spomedzi dramatikov Pietro Cossa v tragédii, Ferdinando Martini a Paolo Ferrari v komédii, predstavujú staré školy. Giuseppe Giacosa prijal viac moderných metód.

Historická romantická fikcia zaznamenala neúspech, v nej však patrí Emilio de Marchi k dobrým príkladom. Román intríg kultivoval Salvatore Farina.

Obdobie avantgárd sa reflektuje v literárnych revue: každá má svoje vlastné odlišné hnutie. Iracionalizmus autora Il Leonardo (1903-1907), estetizmus La Voceho (1908-1916), futurizmus Lacerba (1913-1915), klasicizmus La Rondu (1919-1923), modernizmus Novecenta (1926-1929). Futurizmus, ktorý Filippo Tommaso Marinetti opísal v prvom manifeste v novinách Le Figaro 20. februára 1909, je kultúrny prúd najrozvinutejší práve v Taliansku, hlavne pre jeho podporu fašizmu. Mnohí autori ako sú D’Annunzio alebo Marinetti zaujímajú rozhodnú pozíciu v prospech prvej svetovej vojny a nástup Benita Mussoliniho.

Obdobie fašizmu poznačilo kultúru aj literatúru v Taliansku. Viacerí protirežimní autori museli utiecť zatiaľčo iní odvážne pokračovali v ideologickom boji riskujúc svoje životy. Fašizmus sa stal postupne diktátorským režimom, ktorý prevzal kontrolu nad spoločnosťou. Školy, verejné úrady, náboženstvo, časopisy, kino a rádio sa podriadili prísnym kritériám cenzúry, ktorá bola proti každej forme opozície. V rokoch tohto režimu v Ríme, ktorý bol centrom fašistickej moci, bolo príliš nebezpečné organizovať opozičné hnutie. Vo Florecii sa zoskupili okolo revuí Solaria (1926-1936) a Letteratura (1937) spisovatelia viacerých žánrov, ktorí zostavili po prvýkrát autentický literárny taliansky spolok, čím sa predstavili ako členovia odboja proti nekultúrnemu režimu fašistov. Florencia je mesto, kde sa zrodila poézia Montaleho a romány Paveseho, Moraviu a Gadda.

Poézia prvých rokov nového storočia žila vo viacerých avantgardných prúdoch. Prvým z týchto prúdov bol „súmrak“ alebo dekadencia s niekedy melancholickou iróniou: autori tohto smeru sú Guido Gozzano, Marino Moretti, Sergio Corazzini. Hermetizmus, aby rozšíril a pripomenul báseň, používal intenzívnu a temnú reč rušiac tradičné logické prepojenia. Aby sa predstavil básnikmi ako sú Mario Luzi, Alfonso Gatto, Vittorio Sereni, Camillo Sbarbaro, Piero Jahier, Eugenio Montale a Salvatore Quasimodo (Nobelova cena za literatúru v 1959).

Umberto Saba a Vincenzo Cardarelli majú štýl čistej poetiky. Zatiaľ čo Saba preberá odkazy na Petrarcu a klasický štýl, Cardarelli hľadá spôsob tvorby ušľachtilej básne, v ktorej slovo nachádza svoju základnú dôležitosť.

Literárna a historická kritika je v tomto obdbí opanovaná Benedettom Crocem, ktorý podporoval korektnú estetickú analýzu, ale niekedy príliš prepojenú so starším kultúrnym dedičstvom. Počas fašizmu sa stal Croce jedným z najdôležitejších antifašistických kritikov, naproti Giovannimu Gentilemu (prvý vedecký riaditeľ Encyklopédie Treccani), ktorý bol intelektuál najviac známy obranou (Mussoliniho) režimu a ktorý skončil zavraždený komunistami.

Antonio Gramsci, zakladateľ Komunistickej strany Talianska, ktorý bol fašistami uväznený na viac ako desať rokov, rozvíjal socialistickú kritiku, bol citlivý na menej bohaté triedy a proletársku revolúciu. Francesco Flora, Natalino Sapegno a Luigi Russo boli nová generácia kritikov, hlboko ovplyvnených Crocem, ale tiež nadaní analytickým duchom, ktorý je inovatívnejší.

Luigi Pirandello (1867-1936) (Nobelova cena za literatúru v 1934) je jeden z autorov, ktorí najviac ovplyvnili román a talianske divadlo v druhej polovici 20. storočia. Je to vynálezca teórie humoru, známy ako „diablik“, ktorý rozoberá každý obraz diela, aby odhalil jeho mechanizmus. Hra humoru má poslanie odstrániť masku osobností a nechať vynoriť skrytú realitu. Pirandellov humorizmus sa prejavuje v románoch, napr. „Nebohý Mathias Pascal, človek a stotisíc“ a tiež v dielach o divadle (Šesť osôb v pátraní autora, Henrich IV), no aj v poviedkach: napísal ich viac ako 240, nachádzajú sa v zbierke „Novelle per un anno“. Štýl Pirandella, ironický a realistický, prispel k vytvoreniu „pirandellovského“ slova, to znamená klasifikáciu kurióznych osobností, podivných, alebo tragikomických a bizarných situácií, ktoré sa udejú nedobrovoľným spôsobom. Pirandello by mohol byť nazvaný ako jeden z prvých spisovateľov používajúcich modernú koncepciu „divadla v divadle“, kde sa predstavenie berie ako téma divadla v divadle. Ak veľa súdobých kritikov nerozumelo jeho poetike, Pirandello je považovaný modernými kritikmi za jedného z talianskych autorov, ktorí najviac ovplyvnili budúcu literatúru.

Prípad Itala Sveva (Zenovo svedomie) alebo Federiga Tozziho (Tri kríže, Il Podere) sú dva prípady autorov objavených zahraničnými kolegami dosvedčujúcimi izoláciu talianskej literatúry medzi dvoma vojnami, zatlačenú do tieňa prorežimnou kritikou. Svevo zvlášť si získal sústavnú pozornosť v budúcich obdobiach súc objavený írskym autorom Jamesom Joycem tridsať rokov po Svevovom debute. Iní dôležití autori v prvej polovici 20. storočia sú Corrado Alvaro (Ľudia v Aspromonte, Vent'anni), Dino Buzzati (Púšť Tatárov), Aldo Palazzeschi (Perelove kódy, Sestry Materassiové), Giovanni Comisso (Vo vetre Adriatického mora, Vojnové dni), Riccardo Bacchelli (Mlyny v Pô). V 1929, mladý Alberto Moravia napísal román „Ľahostajní“, skromnú kritiku talianskej spoločnosti, pasívnej, krotiacej ideály a zvyknutej na fašistický režim a jeho nespravodlivosť.

Po druhej svetovej vojne, páde fašizmu, oslobodení a referende v roku 1946 bola zrušená monarchia a Taliansko sa stalo republikou. Nasledujúce roky boli obdobím hlbokých politických, sociálnych a kultúrnych zmien. V obnovenej intelektuálnej klíme sa autori mohli začať slobodne vyjadrovať: poézia a román nachádzajú znovu záujem pre sociálne hodnoty. Neorealizmus vplýva hlavne na román a film. Nová kultúra sa začala Elliom Vittorinim v revue Politecnico a prekladmi zahraničných autorov hlavne amerických, čo bolo v predošlom režime zakázané. Iné dôležité revue boli Humanitas, la Nuova Europa, Belfagor, Il Menabó. Ďalším znakom znovuzrodenia talianskej kultúry je vytvorenie mnohých literárnych cien. Najslávnejšie sú „Strega”, „Bancarella”, „Viareggio” a Campiello.

Popri uznávaných autoroch ako sú Gadda, Palazzeschi, Comisso, Corrado Alvaro sa objavujú noví spisovatelia: Alberto Moravia (Konformista, Nuda, Ja a on, Ignazzio Silone (Fontamara), Cesare Pavese (Krásne leto, Mesiac a ohne), Gianna Manzini, Guido Piovene, Tommaso Landolfi, Mario Soldati, Enrico Emanuelli, Guglielmo Petroni, Natalia Ginzburg, Vasco Pratolini, Giuseppe Berto, Oreste Del Buono, Enno Flaiano (Tempo di uccidere), Elsa Morante (Arturov ostrov, Príbeh, Aracoeli). Memoárová literatúra vojnového obdobia je reprezentovaná dielami „Kristus sa zastavil v Eboli“ od Carla Leviho, "Či je to človek" a "Prímerie" od Prima Leviho, „Kaputt a pokožka“ od Curzia Malaparteho, s Giovanninim Guareschim a sériou „Don Camillo“ sa rozvíja "kostýmová" literatúra.

Poézia sa búri proti nadmernému hermetizmu a želá si návrat sociálnych tém. Poeti, ktorí stále spracúvajú spomienky na vojnu a režim počas nej sú hermetisti ako Salvatore Quasimodo a Eugenio Montale, obaja básnici sú laureáti Nobelovej ceny za literatúru, alebo klasicisti ako Umberto Saba. Okolo týchto veľkých poetov sa tvoria rôzne skupiny. Ďalší autori poézie sú Giorgio Caproni, Mario Luzi a Andrea Zanzotto. Eugenio Montale (1896-1981) je najdôležitejší taliansky básnik 20. storočia. Svojimi básňami vytvoril poetiku jedinečnú a delikátnu, tvorenú jeho spomienkami, dojmami, emóciami, opismi bez výstrelkov ale suchým štýlom, elegantným, plným života. Jeho hlavné diela sú "Sépiová kosť", „Príležitosti“, „Víchrica a Xénia“. V roku 1975 dostal Nobelovu cenu za literatúru.

50. roky uzatvárajú dve dôležité diela: prvé je „Strašný pastis z ulice Merles“ od Carla Emilia Gaddu. Je to policajný román napísaný jazykom zmiešaným z dialektov a cudzích idiómov a „Gepard“ od Giuseppe Tomasiho di Lampedusa, tiež policajný román, ktorý znamená návrat rozprávačského štýlu viac klasického.

Talianska neo-avantgarda sa zrodila v Palerme so založením „Group 63“ a zaujala v kultúre silnú pozíciu. Jej najväčším úspechom sú hlavne diela kritiky: „Opera aperta“ od Umberta Eca, „La letteratura come menzogna“ od Giorgia Manganelliho, „Ideologia e linguaggio“ od Edoarda Sanguinetiho.

60. roky mali autorov ako je Giorgio Bassani (Záhrada Finzi Contini), Carlo Cassola (La ragazza di Bube, Un cuore arido a L’antagonista), Lalla Romano, Pietro Chiara, Alberto Bevilacqua (La Califfa a Questa specie d'amore), Pier Paolo Pasolini (Zivot v násilí a Teoréma), Leonardo Sciascia (Deň sovy, Todo modo a Kontext), Maria Bellonciová (Lukrécia Borgia. Jej život a jej čas, Súkromné znovuzrodenie).

Nové kultúrne kontexty sú priaznivé aj pre kritiku, ktorá už nie je viac len objektom diskusie na univerzitách alebo ľudí z kultúry, ale tiež súkromných učiteľov: literárne eseje od Umberta Eca (Pojednanie o všeobecnej semiotike, Lector in fabula), Cesare Segre (Le strutture e il tempo), umelecké eseje od Pietra Longhiho (Od Cimabueho po Morandiho), Gillo Dorfles (Gýč), a hlavne historické eseje od Indro Montanelliho s monumentálnou „Históriou Talianska“ (1964-1997). Úspech románu „Generál Della Rovere“, tiež od Montanelliho, je prvá dlhá séria literárnych „chefs-d’œuvre“ napísaná novinármi. Sú to napríklad Enzo Biagi (Disonora il padre) a Oriana Fallaciová (List nenarodenému dieťaťu, Človek: Insciallah), najznámejšia talianska novinárka modernej doby.

Italo Calvino (1926-1985) je v tomto období najreprezentatívnejší autor. Tento viacstranný autor sa nedá klasifikovať do určitého hnutia alebo do avantgardy, pretože prechádza naprieč žánrami 20. storočia, od neorealizmu (Chodník cez pavúčie hniezda) po postmodernizmus (Keď cez zimnú noc cestovateľ). Jeho poetika je v centre fantastických aj realistických tém. Je v nich vzbura proti úlohám a spoločenským stereotypom (Le Baron perché), pozornosť ľudovej literatúre v zbierke „Talianske rozprávky“, experimentovanie s novými rozprávačskými štýlmi tiež s pomocou ilustrácií (Zámok skrížených osudov, kde sa osobnosti rozprávajú pomocou hracích kariet). Calvino bol tiež veľký literárny esejista (Americké lekcie, Prečo čítať klasikov) a sociálne témy (La speculazione edilizia) a jeden z prvých talianskych spisovateľov, ktorí sa s úspechom umiestnili vo svetovej literatúre.

Talianska literatúra 80. rokov 20. storočia až dodnes je reprezentovaná hlavne prózou, kde dominuje rozprávanie a kritika, takisto divadlom (významný je Dario Fo, ocenený Nobelovou cenou v 1997) a poéziou majúcou tiež vplyvnú úlohu.

Generácia 30. rokov 20. storočia, čo je spoločnosť autorov narodených medzi 1931 až 1940 zahŕňa veľmi známych spisovateľov ako sú Umberto Eco (Meno ruže, Foucaultovo kyvadlo, Baudolino, Pražský cintorín), Dacia Marainiová (Vek choroby, Isolina, Buio), Vincenzo Consolo, Giani Celati, Gesualdo Bufalino, Fulvio Tommizza a básnici ako sú Edoardo Sanguinetti, Giovanni Raboni a Alda Meriniová (Vuoto d’amore). Triumf u kritiky a publika za román Meno ruže (1980) mal mimoriadny vplyv na taliansku kultúru, ktorá sa týmto dostala do centra pozornosti európskej a svetovej literatúry.

K ďalším moderným autorom možno priradiť: Francesca Durantiová, Antonio Tabucchi (Indické nokturno, Pereira sa domnieva) Daniele Del Giudice, Rosetta Loyová, Marta Morazzoniová, Aldo Busi, Pier Vittorio Tondelli, Antonio Debenedetti, Giorgio Montefoschi, Andrea De Carlo, Marco Lodoli, Roberto Pazzi, Paola Capriolová, Giorgio Pressburger, Mario Fortunato, Sandro Veronesi (Chaos calme), Edoardo Albinati, Andrea Camilleri (séria Commissaire Montalbano), Erri De Luca (Montedidio, Váha motýľa, Ryby nezatvárajú oči).

Popri dospelejších spisovateľoch sa ukazuje nová generácia rozprávačov, ktorá mala už veľký úspech so svojimi dielami, ako sú: Alessandro Baricco (Zámky hnevu, Novecento : Pianiste, Océan mer), Susanna Tamaro (Per voce sola, Va' dove ti porta il cuore), Margaret Mazzantini (Non ti muovere, Mare al mattino), Niccolo Ammaniti (Nemám strach, Ako chce Boh, Anna), Roberto Saviano (Gomorra), Paolo Giordano (Samota prvočísel) a Elena Ferrante (Zázračná priateľka, Nové meno).

Nuto Revelli (1909-2004), Mario Luzi, Rodolfo Wilcock (1919 -1978), Dacia Marainiová (1936-), Rosetta Loyová (1931-), Giuliana Morandiniová (1938-) Bianca Maria Frabottaová (1946-), Elisabetta Rasyová (1947-), Patrizia Cavalliová (1947-), Stefano Benni (1947-), Ippolita Avalliová (1949-), Giuseppe Montesano (1959-), Marta Morazzoniová (1950-), Mariangela Gualteri (1951-), Milo de Angelis (1951-), Mario Santagostini (1951-),

Silvia Bréová (1953-), Patrizia Valdugaová (1953-), Gianni d'Elia (1953-), Valerio Magrelli (1957-), Gabriele Frasca (1957-), Massimo Bocchiola (1958-), Antonella Aneddaová (1958-), Tommaso Ottonieri (1958-), Mauro Ferrari (1959-), Gian Mario Villalta (1959-), Stefano Dal Bianco (1961-), Paola Capriolová (1962-), Vito M. Bonito (1963-), Paolo Febbraro (1965-), Gianluigi Ricuperati (1977-) Projekt Luther Blissett, pseudonym undergroundového kolektívu, 1994-2000 Kolektív Wu Ming, od 2000

• Dôležitými sú nemecké práce od Wilse a Percopo (ilustrované; Leipzig, 1899), a Tommaso Casini (in Grober's Grundr. der rom. Phil., Strassburg, 18961899). Anglofónnych študentov odkazujeme na Symondsovu Renaissance in Italy (obzvlášť, ale nie výlučne zväzky. iv. a v.; nové vyd., London, 1902), a R. Garnettovu History of Italian Literature (London, 1898).
• AA.VV., Antologia della poesia italiana, ed. C. Segre and C. Ossola. Torino, Einaudi, 1997
• Giudice, A., Bruni, G., Problemi e scrittori della letteratura italiana. Torino, 1973
• Bruni F., Testi e documenti. Torino, UTET, 1984
• Bruni, F. L'Italiano nelle regioni. Torino, UTET, 1997
• Alfred Bougeault, Histoire des littératures étrangères, vol. 3, éd. Plon, Paris, 1876
• Christian Bec (dir.), Précis de littérature italienne, Presses universitaires de France, Paris, 1982, 434 p. (ISBN 2-13-037014-4)
• Céline Frigauová a Pauline Kipferová, La Littérature italienne du xiiie siècle à nos jours, Pocket, coll. « Langues pour tous », 2006.
• Francesco de Sanctis, Storia della letteratura italiana, Miláno, Rizzoli, 1997 [1870]
• Francesco Flora, Storia della letteratura italiana, Miláno, Mondadori, 1958 [1940]
• Benedetto Croce, La letteratura italiana per saggi storicamente disposti, Bari, Laterza, 1960 [1956]
• Natalino Sapegno, Disegno storico della letteratura italiana, Florencia, La Nuova Italia, 1973 [1947]
• Ernesto Bignami, L'Esame d'italiano per le scuole superiori (3 voll.), Miláno, Edizioni Bignami, 2006 [1931]
• Giulio Ferroni, Storia della letteratura italiana, Miláno, Mondadori, 2006
• Claude Bouheret, Atlas littéraire des pays d'Europe centrale et orientale, 2009, éditions Noir sur Blanc, (ISBN 978-2-88250-225-4)

• www.StoriaDellaLetteratura.it Storia della letteratura italiana, di Antonio Piromalli
• Kompletný zoznam prekladov diel modernej talianskej literatúry (1900-2014): http://chroniquesitaliennes.univ-paris3.fr/PDF/66-67/TRAD2000ed.pdf [archive]

• Sicílska škola
• Dolce stil novo
• Zoznam talianskych spisovateľov
• Ľudová latinčina
• Lombardská literatúra

• 1906 – Giosuè Carducci
• 1926 – Grazia Deledda
• 1934 – Luigi Pirandello
• 1959 – Salvatore Quasimodo
• 1975 – Eugenio Montale
• 1997 – Dario Fo

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Littérature italienne na francúzskej Wikipédii.
• dielo historika a štátnika : GUICCIARDINI, Francesco. La Historia d'Italia : Nuouamente con somma diligenza ristampata, et da molti errori ricorretta. Con l'aggiunta de' sommarii à libro per libro et con le annotationi in margine delle cose piu notabili fatte dal reuerendo padre Remigio Fiorentino. Oue s'è messa ancora una copiosissima Tauola per maggior commodità de' Lettori. Venezia : Appresso Nicolò Beuilacqua, 1563. 990 s. – dostupné v Digitálnej knižnici UKB