Preskočiť na obsah

Kráľovstvo oboch Sicílií

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Verzia z 06:42, 12. december 2023, ktorú vytvoril Jetam2 (diskusia | príspevky) (odobratá Kategória:Zaniknuté monarchie; pridaná Kategória:Zaniknuté kráľovstvá pomocou použitia HotCat)
(rozdiel) ← Staršia verzia | Aktuálna úprava (rozdiel) | Novšia verzia → (rozdiel)
Kráľovstvo oboch Sicílií
Regno delle Due Sicilie (tal.)
Regno d’’e Ddoje Sicilie (neap.)
Regnu dî Dui Sicili (sic.)
 Sicílske kráľovstvo
 Neapolské kráľovstvo
1811 – 1861 Talianske kráľovstvo (1861 – 1946) 
Vlajka štátu
vlajka
Štátny znak
znak
Hymna: Inno al Re
Geografia
Mapa štátu
Rozloha
111 900 km² (v roku 1860) km²
Obyvateľstvo
Počet obyvateľov
8 703 000 (v roku 1860) Hustota zaľudnenia: 77.8 obyv./km²
Rímskokatolícka cirkev
Štátny útvar
Monarchia
Vznik
1811
Zánik
1861
Predchádzajúce štáty:
Sicílske kráľovstvo Sicílske kráľovstvo
Neapolské kráľovstvo Neapolské kráľovstvo
Nástupnícke štáty:
Talianske kráľovstvo (1861 – 1946) Talianske kráľovstvo (1861 – 1946)

Kráľovstvo oboch Sicílií alebo Kráľovstvo obojakej Sicílie (tal. il Regno delle Due Sicilie) bolo kráľovstvo na Sicílii a v južnom Taliansku v rokoch 1130 – 1282 a 1816 – 1861.

Základom kráľovstva bolo územie medzi Neapolom a Capuou (spolu s grófstvom Aversa), ktoré získali v 1. polovici 11. storočia Normani od pápeža ako léno za ich pomoc proti Byzantskej ríši a Arabom. V roku 1059 získal ich vodca Robert Guiscard od pápeža Mikuláša II. lénom Apúliu, Kalábriu, Benevento a Salerno, ako aj ostrov Sicíliu. V roku 1130 získal vojvoda Roger II. od pápeža titul kráľa Apúlie, Kalábrie a Sicílie, postupne sa jeho kráľovstvo začalo nazývať Kráľovstvom oboch Sicílií (podľa gréckeho názvu pre juh Talianska Sikélia).

Kráľovstvo prešlo v roku 1194 sobášom Konštancie Sicílskej, dcéry Rogera II., s rímsko-nemeckým cisárom Henrichom VI. na štaufskú dynastiu (po ich smrti sa v roku 1198 stal sicílskym kráľom Fridrich II. Štaufský, rímsko-nemecký cisár v rokoch 1212/1220 - 1250). Kráľovstvo bolo oporou cisára Rímsko-nemeckej ríše Fridricha II. v jeho sporoch s pápežmi.

V roku 1282 sa kráľovstvo rozpadlo na Neapolské kráľovstvo, v ktorom vládli Anjouovci, a na Sicílske kráľovstvo, ktoré získali králi z Aragónska. V dôsledku ďalšieho historického vývoja však boli obe kráľovstvá často spojené personálnou úniou (vládol im teda jeden panovník). V rokoch 1505 - 1713 to boli španielski králi, v rokoch 1735 - 1799 sa obe kráľovstvá stali sekundogenitúrou španielskych Bourbonovcov (vládol im teda druhorodený syn panujúceho kráľa). V roku 1799 bol kráľ Ferdinand IV. Bourbonský (ako neapolský kráľ) zbavený trónu povstaním republikánsko-jakobínskych síl, ktoré na niekoľko mesiacov (január - jún 1799) vytvorili Parthenopskú republiku. Po druhej detronizácii Ferdinanda IV. Napoleonom Bonapartom začiatkom roku 1806 zveril neapolský trón Napoleon svojmu bratovi Jozefovi Bonapartovi (kráľom bol v rokoch 1806 - 1808). V rokoch 1808 - 1815 bol neapolským kráľom generál francúzskej armády Joachim Murat. V decembri roku 1816 Ferdinand IV. obnovil Kráľovstvo oboch Sicílií a vládol v ňom ako Ferdinand I. až do svojej smrti v roku 1825.[1]

Obnovené Kráľovstvo dvoch Sicílií existovalo v rokoch 1816 – 1861. V roku 1861 sa stalo súčasťou zjednoteného Talianskeho kráľovstva.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. HONZÁK, F.  – PEČENKA, M.  – VLČKOVÁ, J.: Evropa v proměnách staletí. Praha : LIBRI, 1995, s. 240 - 241.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]