Charles de Secondat, Baron de Montesquieu

Charles de Secondat, Baron de Montesquieu
francúzsky filozof
Narodenie	18. január 1689 La Brède, Francúzsko
Úmrtie	10. február 1755 (66 rokov) Paríž, Francúzsko
Podpis
Odkazy
Projekt Gutenberg	Charles de Secondat, Baron de Montesquieu (plné texty diel autora)
Commons	Charles de Secondat, Baron de Montesquieu
Biografický portál

Charles-Louis de Secondat, Baron de La Brède et de Montesquieu, skrátene Montesquieu (* 18. január 1689, La Brède, Francúzsko – † 10. február 1755, Paríž) bol francúzsky filozof, spolutvorca idey deľby moci, ktorú rozpracúval v nadväznosti na Lockovo učenie o deľbe moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu.

V spisoch Duch zákonov a Perzské listy Montesquieu zdôvodňoval, že panovník musí celkom rešpektovať zákony schválené parlamentom a činnosť sudcov má byť celkom nezávislá. V opačnom prípade panuje nesloboda. Táto myšlienka mala pozitívny ohlas vo Veľkej Británii aj v amerických kolóniách, ovplyvnila otcov zakladateľov Spojených štátov pri tvorbe americkej ústavy.

Montesquieu sa narodil na zámku Château de la Brède v juhozápadnom Francúzsku, 25 kilometrov južne od Bordeaux. Jeho otec Jacques de Secondat (1654 - 1713) bol vojak so šľachtickým pôvodom, v jeho rodostrome bol aj Richard de la Pole, yorkistického uchádzača o anglickú korunu. Jeho matka, Marie Françoise de Pesnel (1665 - 1696), ktorá zomrela, keď mal Charles sedem rokov, bola dedičkou, ktorá priniesla rodine Secondat titul baróna z La Brède. Po matkinej smrti ho poslali do katolíckeho kolégia v Juilly, významnej školy pre deti francúzskej šľachty, kde zostal v rokoch 1700 - 1711. Jeho otec zomrel v roku 1713 a on sa stal poručníkom svojho strýka, baróna de Montesquieu. V roku 1714 sa stal radcom parlamentu v Bordeaux. Prejavoval sympatie k protestantizmu a v roku 1715 sa oženil s protestantkou Jeanne de Lartigue, ktorá mu nakoniec porodila tri deti. Barón zomrel v roku 1716 a zanechal mu svoj majetok, ako aj titul a funkciu président à mortier v Bordeauxskom parlamente, ktorú zastával dvanásť rokov.

Montesquieuho raný život bol obdobím významných vládnych zmien. Anglicko sa po slávnej revolúcii (1688 - 1689) vyhlásilo za konštitučnú monarchiu a v roku 1707 sa spojilo so Škótskom a vytvorilo kráľovstvo Veľkej Británie. Vo Francúzsku v roku 1715 zomrel dlho vládnuci Ľudovít XIV. a jeho nástupcom sa stal päťročný Ľudovít XV. Tieto národné premeny mali na Montesquieua veľký vplyv; vo svojom diele sa na ne opakovane odvolával.

Montesquieu sa stiahol z právnickej praxe a venoval sa štúdiu a písaniu. Literárny úspech dosiahol vydaním svojich Perzských listov (francúzsky Lettres persanes) z roku 1721, satiry predstavujúcej spoločnosť videnú očami dvoch perzských návštevníkov Paríža, v ktorej dôvtipne kritizuje absurdity súdobej francúzskej spoločnosti. Dielo sa okamžite stalo klasikou a okamžite sa začalo pirátsky šíriť. V roku 1722 odišiel do Paríža a vstúpil do dvorných kruhov s pomocou vojvodu z Berwicku, ktorého poznal, keď bol Berwick vojenským guvernérom v Bordeaux. Zoznámil sa aj s anglickým politikom vikomtom Bolingbrokeom, ktorého politické názory neskôr Montesquieu začlenil do svojej analýzy anglickej ústavy. Na členstvo vo Francúzskej akadémii ho však neprijali z formálneho dôvodu, a to že nebýval v Paríži, a v roku 1726 predal svoj úrad kvôli rozhorčeniu, že jeho intelektuálne podriadení sa na súde vyšvihli vyššie ako on. Nakoniec urobil niekoľko ústupkov vrátane pobytu v Paríži a v januári 1728 bol prijatý do Akadémie.

V apríli 1728 sa Montesquieu s Berwickovým synovcom lordom Waldegravom vydal na veľkú cestu po Európe, počas ktorej si písal denník. Jeho cesty zahŕňali Rakúsko a Uhorsko, rok strávil v Taliansku. Koncom októbra 1729 odišiel v spoločnosti lorda Chesterfielda do Anglicka, kde sa stal slobodomurárom a bol prijatý do lóže Horn Tavern vo Westminsteri. Navonok sa zdalo, že sa usadil ako statkár: na anglický spôsob upravil svoj park, pátral po vlastnom rodokmeni a presadzoval svoje šľachtické práva. Neustále však pracoval na svojich štúdiách a jeho úvahy o geografii, zákonoch a zvykoch počas ciest sa v tomto období stali hlavným zdrojom jeho hlavných diel o politickej filozofii. Ďalej vydal Úvahy o príčinách veľkosti Rimanov a ich úpadku (1734), ktoré patria medzi jeho tri najznámejšie knihy. Niektorí bádatelia ju považujú za prechod od Perzských listov k jeho hlavnému dielu Duch zákona, ktoré pôvodne vyšlo anonymne v roku 1748 a do angličtiny bolo preložené v roku 1750. Rýchlo sa rozrástlo a hlboko ovplyvnilo politické myslenie v Európe a Amerike. Vo Francúzsku sa kniha stretla s nepriaznivým prijatím zo strany stúpencov aj odporcov režimu. Katolícka cirkev v roku 1751 zakázala Ducha - spolu s mnohými ďalšími Montesquieuovými dielami - a zaradila ho na index zakázaných kníh. Vo zvyšku Európy, najmä vo Veľkej Británii, sa jej dostalo najvyššieho uznania.

Montesquieu bol vysoko cenený aj v britských kolóniách v Severnej Amerike ako zástanca slobody. Podľa prieskumu prác z konca 18. storočia, ktorý uskutočnil politológ Donald Lutz, bol Montesquieu najčastejšie citovanou autoritou v oblasti vlády a politiky v koloniálnej predrevolučnej britskej Amerike, pričom americkí zakladatelia ho citovali viac než ktorýkoľvek iný zdroj okrem Biblie. Po americkej revolúcii malo jeho dielo naďalej silný vplyv na mnohých amerických zakladateľov, najmä na Jamesa Madisona z Virgínie, "otca ústavy". Montesquieuova filozofia, že "vláda by mala byť zriadená tak, aby sa nikto nemusel báť iného", pripomenula Madisonovi a ďalším, že slobodný a stabiln�� základ ich novej národnej vlády si vyžaduje jasne definované a vyvážené rozdelenie moci.

Montesquieua trápil katarakt a obával sa oslepnutia. Koncom roka 1754 navštívil Paríž s úmyslom zbaviť sa prenájmu svojho tamojšieho domu a napokon odísť na odpočinok do La Brède. Čoskoro však ochorel a 10. februára 1755 zomrel na vysokú horúčku. Bol pochovaný v parížskej Église Saint-Sulpice. Francúzska revolúcia následne zahladila všetky stopy po jeho telesných pozostatkoch.

Montesquieuova filozofia dejín minimalizovala úlohu jednotlivých osôb a udalostí. V Úvahách o príčinách veľkosti Rimanov a ich úpadku zverejnil názor, že každá historická udalosť bola poháňaná principálnymi pohnútkami:

"Nie je to náhoda, ktorá vládne svetu. Spýtajte sa Rimanov, ktorí mali nepretržitú postupnosť úspechov, keď sa riadili určitým plánom, a neprerušenú postupnosť zvratov, keď sa riadili iným plánom. Existujú všeobecné príčiny, morálne a fyzické, ktoré pôsobia v každej monarchii, pozdvihujú ju, udržiavajú alebo ju vrhajú k zemi. Všetky náhody sú riadené týmito príčinami. A ak náhoda jednej bitky - teda konkrétna príčina - priviedla štát do záhuby, nejaká všeobecná príčina spôsobila, že tento štát musel zahynúť v dôsledku jednej bitky. Jedným slovom, hlavná tendencia so sebou strháva všetky partikulárne náhody."

Pri diskusii o prechode od republiky k cisárstvu vyslovil myšlienku, že keby sa Caesar a Pompeius neboli usilovali uzurpovať vládu republiky, na ich miesto by boli povstali iní muži. Príčinou nebola ctižiadosť Caesara alebo Pompeja, ale ctižiadosť človeka.

Montesquieu sa zaraďuje medzi predchodcov antropológie, medzi ktorých patria aj Herodotos a Tacitus - ako jeden z prvých rozšíril porovnávacie metódy klasifikácie na politické formy v ľudských spoločnostiach. Francúzsky politický antropológ Georges Balandier totiž považoval Montesquieua za "iniciátora vedeckého podniku, ktorý na istý čas plnil úlohu kultúrnej a sociálnej antropológie." Podľa sociálneho antropológa D. F. Pococka bol Montesquieuov Duch zákona "prvým dôsledným pokusom preskúmať rozmanitosti ľudskej spoločnosti, klasifikovať a porovnávať ich a v rámci spoločnosti skúmať vzájomné fungovanie inštitúcií." Montesquieuova politická antropológia dala vzniknúť jeho teóriám o vláde. Keď Katarína Veľká písala svoj Nakaz (Inštrukciu) pre zákonodarné zhromaždenie, ktoré vytvorila na objasnenie existujúceho ruského právneho kódexu, avizovala, že si vo veľkej miere požičiava z Montesquieuovho Ducha práva, hoci časti, ktoré nepodporovali absolutistickú byrokratickú monarchiu v Rusku, vyradila alebo zmenila.

Montesquieu vo svojom najvplyvnejšom diele rozdelil francúzsku spoločnosť na tri triedy (alebo trias politica, termín, ktorý sám vytvoril): monarchiu, aristokraciu a pospolitosť. Montesquieu videl existenciu dvoch typov vládnej moci: panovníckej a administratívnej. Administratívnu moc tvorili výkonná, zákonodarná a súdna moc. Tieto mali byť od seba oddelené a závislé, aby vplyv žiadnej z nich nemohol prekročiť vplyv ostatných dvoch mocí, či už jednotlivo, alebo v kombinácii. Išlo o radikálnu myšlienku, pretože nenadväzovala na trojstavovskú štruktúru francúzskej monarchie: duchovenstvo, aristokracia a ľud ako celok reprezentovaný generálnym stavovským snemom, čím sa vymazal posledný pozostatok feudálnej štruktúry.

Teória deľby moci do značnej miery vychádza z diela Duch práva:

   "V každom štáte existujú tri druhy moci: zákonodarná moc, výkonná moc pre veci, ktoré vyplývajú z práva národov, a výkonná moc pre veci, ktoré vyplývajú z občianskeho práva.

   Na základe prvej z nich knieža alebo sudca vydáva dočasné alebo trvalé zákony a mení alebo ruší tie, ktoré už boli vydané. Na základe druhej právomoci uzatvára mier alebo vojnu, vysiela alebo prijíma veľvyslanectvá, stanovuje verejnú bezpečnosť a zabezpečuje ochranu pred inváziou. Tretím spôsobom trestá zločincov alebo rozhoduje o sporoch, ktoré vzniknú medzi jednotlivcami. Posledne menovanú budeme nazývať súdnou mocou a druhú jednoducho výkonnou mocou štátu."

   - Duch práva, XI, 6.

Montesquieu tvrdí, že každá moc by mala vykonávať len svoje vlastné funkcie; zaujal celkom jednoznačný postoj:

   "Keď sa v tej istej osobe alebo v tom istom súdnom orgáne spojí zákonodarná moc s výkonnou mocou, neexistuje žiadna sloboda, pretože sa možno obávať, že ten istý panovník alebo ten istý senát vydá tyranské zákony, aby ich mohol tyransky vykonávať. Opäť neexistuje sloboda, ak nie je súdna moc oddelená od zákonodarnej a výkonnej moci. Ak by sa spojila so zákonodarnou mocou, moc nad životom a slobodou občanov by bola svojvoľná, pretože sudca by bol zákonodarcom. Ak by sa spojila s výkonnou mocou, sudca by mohol mať moc utláčateľa. Všetko by sa stratilo, keby ten istý človek alebo ten istý orgán riaditeľov, šľachticov alebo ľudu vykonával tieto tri moci: moc vydávať zákony, moc vykonávať verejné rozhodnutia a moc súdiť zločiny alebo spory medzi jednotlivcami."

   - Duch práva, XI, 6.

Ak zákonodarná moc vymenúva výkonnú a súdnu moc, ako to naznačil Montesquieu, nedôjde k oddeleniu alebo rozdeleniu jej právomocí, pretože právomoc vymenúvať so sebou nesie právomoc odvolávať.

   "Výkonná moc musí byť v rukách monarchu, pretože túto časť vlády, ktorá si takmer vždy vyžaduje okamžité konanie, lepšie spravuje jeden ako viacerí, zatiaľ čo tú, ktorá závisí od zákonodarnej moci, často lepšie organizujú viacerí ako jedna osoba sama.

   Ak by neexistoval monarcha a výkonná moc by bola zverená určitému počtu osôb vybraných zo zákonodarného zboru, znamenalo by to koniec slobody, pretože by sa obe moci spojili, pričom tie isté osoby by niekedy mali a vždy mohli mať úlohu v oboch."

   - Duch zákona, XI, 6.

Podobne existovali tri hlavné formy vlády, z ktorých každá sa opierala o spoločenský "princíp": monarchie (slobodné vlády na čele s dedičnou osobou, napr. kráľom, kráľovnou, cisárom), ktoré sa opierajú o princíp cti; republiky (slobodné vlády na čele s ľudovo volenými vodcami), ktoré sa opierajú o princíp cnosti; a despotické vlády (zotročené vlády na čele s diktátormi), ktoré sa opierajú o strach. Slobodné vlády sú závislé od krehkých ústavných opatrení. Montesquieu venuje štyri kapitoly Ducha zákona diskusii o Anglicku, súčasnej slobodnej vláde, kde sa sloboda udržiavala vďaka rovnováhe moci. Montesquieu sa obával, že vo Francúzsku dochádza k oslabovaniu strednej moci (t. j. šľachty), ktorá zmierňovala moc kniežaťa. Tieto myšlienky kontroly moci často využíval vo svojom myslení Maximilien Robespierre.

Montesquieu v diele Duch zákona obhajoval reformu otroctva, konkrétne tvrdil, že otroctvo je vo svojej podstate zlé, pretože všetci ľudia sa rodia rovní, ale že by sa možno dalo ospravedlniť v kontexte podnebia s intenzívnymi horúčavami, v ktorom by sa robotníci cítili menej ochotní pracovať dobrovoľne. V rámci svojej obhajoby predložil satirický hypotetický zoznam argumentov pre otroctvo. V ňom bez ďalšieho komentára ironicky vymenoval argumenty za otroctvo vrátane argumentu, podľa ktorého by sa cukor bez bezplatnej práce otrokov stal príliš drahým.

John Maynard Keynes vo svojej Všeobecnej teórii francúzskym čitateľom naznačil, že Montesquieu bol "skutočný francúzsky ekvivalent Adama Smitha, najväčší z vašich ekonómov, ktorý svojou prenikavosťou, jasnou mysľou a zdravým rozumom (čo sú vlastnosti, ktoré by mal mať ekonóm) o hlavu a plecia prevyšuje fyziokratov".

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Charles de Secondat, Baron de Montesquieu
• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Charles de Secondat, Baron de Montesquieu

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Montesquieu na anglickej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).

Tento článok týkajúci sa filozofa je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš.

Literárny portál Francúzsky portál